Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/20/2024 1612206859 25. 08. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:1612206859.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Krajčovej a členiek senátu JUDr. Natálie Kollárikovej a Mgr. Zuzany Gašpírovej, v spore žalobcu: I. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. Y. XXX/XX, I., zast.: Consilior Iuris, s. r. o., so sídlom Radlinského 51, Bratislava, IČO: 47 231 157, proti žalovanému: N. zast.: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom Mickiewiczova 2, Bratislava, IČO: 35 951 087, o zaplatenie 4.657,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 19.10.2023, č. k. 5C/195/2014-166, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 19.10.2023, č. k. 5C/195/2014-166 v časti o zaplatenie istiny 1.526,96 eur s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.526,96 eur od 18.06.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku p o t v r d z u j e a vo zvyšnej časti m e n í tak, že žalobu z a m i e t a. II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 34 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zo dňa 19.10.2023, č. k. 5C/195/2014-166 rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 4.657,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.657,19 eur od 18.06.2012 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobcovi zároveň priznal právo na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by bol žalovaný zaviazaný zaplatiť mu sumu 4.657,19 eur s príslušenstvom. Žalovaný ho dňa 01.05.2004 na K. ulici v H. - F. H. fyzicky napadol, v dôsledku čoho utrpel trieštivú zlomeninu pravej ramennej kosti s posunom úlomkov a zhmliaždenie vretenného nervu s prechodne trvajúcim ochromením pravej hornej končatiny, ktoré si vyžiadali operáciu, znehybnenie končatiny najskôr sadrovou a neskôr ortézovou fixáciou do 01.09.2004 a celkovú dobu liečenia spojenú s pracovnou neschopnosťou v trvaní od 01.05.2004 do 31.10.2004. Za uvedený skutok žalovaného uznal vinným Okresný súd Bratislava IV trestným rozkazom č. k. 3T/15/2010-150 zo dňa 15.02.2010 za trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona. Súd vo výroku trestného rozkazu odkázal žalobcu podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2010. V trestnom konaní Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Bratislave IV, úrad justičnej a kriminálnej polície, odbor všeobecnej kriminality zadal pre účely vyšetrovacích úkonov vedených v trestnej veci žalovaného N. Q., ktorý
bol obvinený, vypracovať znalecký posudok z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia. Znalecký posudok č. XXXXXX-XX/XX zo dňa 12.11.2009 vo veci posúdenia trvalých následkov žalobcu vypracoval znalec I.. S. D.. Tento znalecký posudok obsahoval aj lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia vypracovaný podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb. v platnom znení. Ohodnotenie bolestného v znaleckom posudku znalca I.. S. D. č. XXXXXX-XX/XX bolo stanovené spolu počtom bodov po zvýšení 297,50. Bolo ohodnotené aj sťaženie spoločenského uplatnenia v rovnakom znaleckom posudku a v tomto prípade počet bodov dosiahol 460. K rovnakým záverom ohľadne bodového hodnotenia bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia dospel aj primár I.. W. D. z kliniky úrazovej chirurgie FN H. Y. v Posudku o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia zo dňa 10.10.2005. Celkový počet bodov za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia podľa znaleckého posudku č. XXXXXX-XX/XX je 757,50 bodov. Výška odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje potom sumu 1.508,66 eur (757,50 x 60 Sk = 45.450 Sk). Žalobca ďalej uviedol, že dňa 01.05.2004, keď ho žalovaný úmyselne napadol, bol zamestnancom v pracovnom pomere u zamestnávateľa U. H. T.. V dôsledku poškodenia jeho zdravia žalovaným bol práceneschopný od 03.05.2004 do 30.10.2004, a teda mu ušla časť mzdy, časť mimoriadnej kvartálnej odmeny, ako aj časť mimoriadnej mzdy, 13. a 14. plat, priznávané v máji a novembri daného kalendárneho roka. Rozdiel medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje sumu vo výške 2.070,66 eur, ktorá predstavuje jeho ušlý zisk. Ďalej rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou kvartálnou odmenou a odmenou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje sumu vo výške 939,78 eur, čo je ďalší jeho ušlý zisk a napokon rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou mzdou (13. a 14. plat) a mimoriadnou mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje ušlý zisk vo výške 138,09 eur. Spolu tak ušlý zisk, teda to, čo mu ušlo zo mzdy a odmeny, predstavuje sumu 3.148,53 eur. Výška škody za bolesť, za sťaženie spoločenského uplatnenia a ušlý zisk spolu predstavujú sumu 4.657,19 eur. 3. Okresný súd Malacky v poradí prvým rozsudkom zo dňa 03.10.2019, č. k. 50195/2014-100, žalobu v celom rozsahu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie. 4. Odvolací súd uznesením zo dňa 24.01.2023, č. k. 14Co/38/2020-141 rozhodol tak, že rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 03.10.2019, č. k. 50195/2014-100 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 5. Po vrátení veci odvolacím súdom prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 100 ods. 1, ods. 2, § 101, § 106 ods. 1, ods. 2, § 112, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1, ods. 3, § 444, § 445 Občianskeho zákonníka, § 43 ods. 1, ods. 2, § 46, § 356 písm. b) Trestného poriadku, § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004 Z. z., § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, § 7 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. a § 391 ods. 1, ods. 2 Civilného sporového poriadku. 6. Súd prvej inštancie uviedol, že v prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na odškodnenie bolesti a za sťaženie spoločenského uplatnenia a uplatnil si aj ušlý zisk. Žalobca si škodu uplatnil podľa § 43 ods. 2 Trestného poriadku platného v čase rozhodovania vo veci a pripojil sa k trestnému konaniu vo svojich výsluchoch dňa 21.09.2005, kde žalobca uviedol, že žiada náhradu škody, ktorú ešte upresní. Považoval teda za nesporné, že žalobca si uplatnil právo u príslušného policajného orgánu v rámci trestného konania. V trestnom konaní bol vypracovaný znalcom I.. S. D., znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie chirurgia a traumatológia znalecký posudok zo dňa 12.11.2009, a rovnako bol vypracovaný aj znalecký posudok primára I.. W. D. z kliniky úrazovej chirurgie, FN H. Y.. V zmysle uvedených znaleckých posudkov si žalobca uplatňoval odškodnenie za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 1.508,66 eur. Súd prvej inštancie skonštatoval, že premlčacia doba, ktorou argumentoval žalovaný, až do skončenia trestného stíhania neplynula. Riadnym uplatnením nároku v trestnom konaní v prípade žalobcu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby od uplatnenia nároku do konečného rozhodnutia. Trestný rozkaz OS Bratislava IV č. k. 3T/15/2010 zo dňa 15.02.2010 nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2010. Po skončení trestného konania si teda žalobca uplatnil svoj nárok v občianskoprávnom konaní žalobou doručenou súdu dňa 18.06.2012, včas. Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že predpokladom vzniku občianskoprávnej zodpovednosti je protiprávny úkon, spôsobenie škody a príčinná súvislosť medzi protiprávnym úkonom a škodou a v určitých prípadoch aj zavinenie. Mal za to, že je preukázané, že žalovaný bol uznaný za vinného zo spáchania trestného činu výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu s trestným činom ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona. V prípade zodpovednosti žalovaného nepochybne
došlo k tomu, že on zavinil protiprávny úkon - trestný čin, za ktorý bol odsúdený. Týmto protiprávnym konaním žalobcovi spôsobil škodu, a to spočívajúcu v bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia a v ušlom zisku. Žalobca výšku svojej uplatnenej pohľadávky v časti bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia preukázal, pričom túto si uplatnil vo výške, ktorá bola stanovená vypracovaným znaleckým posudkom. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa stal v dôsledku poškodenia zdravia žalobcu žalovaným práceneschopným, pričom predloženými dokladmi preukázal, že rozdiel medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje ušlý zisk vo výške 2.070,66 eur. Takisto preukázal, že rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou kvartálnou odmenou a odmenou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje ušlý zisk vo výške 939,78 eur a žalobca tiež preukázal, že rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou mzdou a mimoriadnou mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, predstavuje ušlý zisk vo výške 138,09 eur, spolu teda ušlý zisk predstavoval 3.148,53 eur. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, nakoľko si žalobca právo na náhradu škody uplatnil včas. Žalobca si uplatnil aj úrok z omeškania odo dňa podania žaloby na súde, teda od 18.06.2012 do zaplatenia a súd prvej inštancie mu ich priznal v uplatnenom rozsahu 9 % ročne. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie tak, že žalobca bol úspešný v rozsahu 100 % a vzniklo mu preto právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný, a to v zmysle § 365 ods. 1 písm. d), f), a h) CSP. Uviedol, že záver súdu prvej inštancie, na základe ktorého žalobe v celom rozsahu vyhovel, je v priamom rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorý v tejto veci uložil súdu prvej inštancie jasné a zrozumiteľné pokyny, čo má v predmetnej veci skúmať a ako ju má následne posúdiť. Súd prvej inštancie namiesto toho, aby v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu ustálil okamih, od akého dňa je nutné počítať začiatok plynutia subjektívnej premlčacej lehoty v prípade nároku na odškodnenie na zdraví a v prípade nároku na ušlý zisk, len arbitrárne vyvodil, že žaloba bola podaná včas. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom úplne odignoroval záväzný právny názor odvolacieho súdu, preto tento rozsudok trpí arbitrárnosťou, nakoľko svoj záver o nedôvodnosti uplatnenej námietky premlčania vôbec riadne neodôvodnil. Žalovaný mal za to, že odvolací súd jasne uviedol, že dvojročná subjektívna premlčacia doba sa prerušuje od okamihu riadneho uplatnenia nároku v trestnom konaní a začína opäť plynúť po ukončení trestného stíhania. Zároveň skonštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplývalo, že trestné konanie bolo ukončené dňom 18.06.2010, t. j. prerušená subjektívna premlčacia doba začala opäť plynúť dňom 18.06.2010, pričom žalobu žalobca doručil súdu až dňa 18.06.2012. Z uvedeného logicky vyplýva, že ak žalobca doručil súdu žalobu presne po 2 rokoch odo dňa ukončenia trestného stíhania, t. j. od času, kedy začala opätovne plynúť dvojročná subjektívna premlčacia doba, žalobca by si musel svoje nároky v trestnom konaní uplatniť hneď v prvý deň, ako sa o nich dozvedel. Žalobca sa k trestnému stíhaniu pripojil dňa 21.09.2005, avšak náhradu škody si riadne uplatnil až 19.10.2005. Vzhľadom na vyššie uvedené žalovaný žiadal, aby odvolací súd odvolaniu vyhovel, zmenil napádaný rozsudok tak, že žalobu zamietne a žalovanému priznal náhradu trov konania. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu uviedol, že subjektívna premlčacia doba v zmysle Občianskeho zákonníka je dvojročná a na začatie jej plynutia treba vždy rešpektovať subjektívnu stránku poškodeného, ktorá sa týka jeho vedomosti o škode a jeho vedomosti o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá. Riadne uplatnenie nároku v trestnom konaní predpokladá, že z návrhu je zrejmé, z akých dôvodov sa nárok uplatňuje, pričom musí byť uvedená aspoň minimálna suma, ktorú poškodený žiada nahradiť. Čo sa týka náhrady škody na zdraví, k protiprávnemu konaniu žalovaného, ktorým vznikla škoda žalobcovi, došlo dňa 01.05.2004, pričom následkom fyzického útoku žalovaného žalobca musel byť hospitalizovaný a po prepustení z nemocnice podal trestné oznámenie na neznámeho páchateľa dňa 18.05.2004, ktorým dňom bolo začaté trestné stíhanie. Dňom 21.09.2005 sa žalobca ako svedokpoškodený v trestnom konaní od vyšetrovateľa dozvedel pred svojím výsluchom, že je vypočúvaný v trestnej veci a do zápisnice uviedol, že sa pripája k trestnému stíhaniu a žiada náhradu spôsobenej škody, ktorú ešte upresní. Dňa 19.10.2005 žalobca pri svojom výsluchu opätovne uviedol, že si v trestnom konaní uplatňuje náhradu škody. Dňa 10.09.2007 pri svojom výsluchu do zápisnice na otázku vyšetrovateľa, či si podľa § 46 ods. 1 Trestného poriadku uplatňuje náhradu škody uviedol, že si ju uplatňuje v celkovej výške 166.000,-Sk. S poukazom na uvedené mal za to, že si žalobca riadne uplatnil nárok na náhradu škody ešte predtým, ako vôbec začala plynúť premlčacia doba. Po takomto riadnom uplatnenom nároku na náhradu škody na zdraví premlčacia doba spočívala a táto začala plynúť až nasledujúci deň po nadobudnutí právoplatnosti trestného rozkazu. Vo vzťahu k náhrade ušlého zisku uviedol, že žalobca preukázal jeho výšku a teda je dôvodný. Aj tento nárok na náhradu škody si uplatnil žalobca ešte predtým, ako vôbec mohla začať plynúť subjektívna premlčacia doba, uplatnil si ju riadne
v adhéznom konaní a následne do skončenia trestného konania premlčacia doba spočívala. Vznesenie námietky premlčania v konaní žalovaným považoval za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom poukazoval najmä na zmysel a účel tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka ako korektívu, ďalej na rozhodovaciu prax ESĽP a na nutnosť uprednostnenia spravodlivého skončenia sporu pred formálnym zamietnutím žaloby. Mal za to, že súd prvej inštancie každý nárok vo vzťahu k začatiu plynutia premlčacej doby posúdil správne, taktiež správne posúdil, kedy si riadne uplatnil žalobca svoje nároky na náhradu škody na zdraví a ušlej mzdy v adhéznom trestnom konaní, posúdil spočívanie premlčacej lehoty a jej plynutie po právoplatnosti trestného rozkazu a teda rozsudok súdu prvej inštancie považoval za správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil a žalovaného zaviazal na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v rozsahu 100 %. 9. Žalovaný mal za to, že žalobca sa vo svojom podaní snaží účelovo namietať a argumentovať tým, že svoje nároky si uplatnil ešte predtým, ako mu začala plynúť subjektívna premlčacia lehota. Takáto argumentácia však neobstojí a je v rozpore jednak so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu, ako aj v rozpore s judikatúrou, na ktorú sám žalobca odkazoval. Na základe vykonaného dokazovania bolo možné dospieť k záveru, že subjektívna premlčacia doba vo vzťahu k uplatňovaným nárokom začala žalobcovi plynúť oveľa skôr, ako si škodu uplatnil v adhéznom konaní. Z výpovede samotného žalobcu bolo jasné, že o osobe, ktorá mu škodu spôsobila, sa dozvedel skôr ako v rámci výsluchu dňa 21.09.2005. Rovnako uplatňovanú ušlú mzdu a bolestné žalobca vedel vyčísliť podstatne skôr, ako si tieto v rámci adhézneho konania uplatnil. Námietku premlčania považoval za opodstatnenú a dôvodnú a nestotožnil sa s námietkou žalobcu o rozpore takejto námietky s dobrými mravmi. Podotkol, že „právo patrí bdelým“ a oneskorené uplatnenie práva nemôže byť konvalidované kvalifikáciou námietky premlčania ako námietky rozpornej s dobrými mravmi. Žiadal teda, aby odvolací súd podanému odvolaniu vyhovel, zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov súdneho konania. 10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné, nakoľko vo vzťahu k napadnutému rozsudku založil súd prvej inštancie svoje závery na nesprávnom právnom posúdení veci. 11. V prvom rade je potrebné konštatovať, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko potrebné dokazovanie a na jeho základe, tiež so zreteľom na skutočnosti, ktoré neboli v konaní sporné, dospel k správnym skutkovým záverom, že dňa 01.05.2004 žalovaný fyzicky napadol žalobcu, v dôsledku čoho žalobca utrpel trieštivú zlomeninu pravej ramennej kosti s posunom úlomkov a zmliaždenie vretenného nervu s prechodne trvajúcim ochromením pravej hornej končatiny, ktoré si vyžiadali operáciu, znehybnenie končatiny najskôr sadrovou a neskôr ortézovou fixáciou do 01.09.2004 a celkovú dobu liečenia spojenú s pracovnou neschopnosťou v trvaní od 01.05.2004 do 31.10.2004. Za uvedený skutok uznal žalovaného vinným Okresný súd Bratislava IV trestným rozkazom č. k. 3T/15/2010-150 zo dňa 15.02.2010, pričom súd vo výroku trestného rozkazu odkázal žalobcu podľa § 228 ods. 1 Trestného poriadku s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Trestný rozkaz nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2010. Správne tiež súd prvej inštancie na základe obsahu trestného spisu zhrnul priebeh trestného konania, vedeného najprv proti neznámemu páchateľovi, neskôr už proti žalovanému ako obvinenému a obžalovanému. Z takto ustáleného skutkového stavu veci vychádzal so zreteľom na ust. § 383 CSP aj odvolací súd. 12. Na základe skutkového stavu veci ustáleného súdom prvej inštancie, na základe vykonaných listinných dôkazov, sa však odvolací súd nestotožnil s jeho záverom, že žalovaný vzniesol ohľadne časti uplatneného nároku na náhradu škody titulom bolestného a nároku na náhradu ušlého zisku námietku premlčania v spore nedôvodne. 13. Predmetom sporu je náhrada škody na zdraví vo forme bolestného a SSÚ, ako aj ušlý zisk spočívajúci v náhrade mzdy ako rozdielu medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, ďalej ako rozdielu medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou kvartálnou odmenou a odmenou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN a napokon ako rozdielu medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou mzdou a mimoriadnou mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, ktorý nárok žalobcovi vznikol v súvislosti s fyzickým napadnutím žalobcu žalovaným.
14. Podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Z tohto ustanovenia teda vyplýva, že subjektívna premlčacia doba pri práve na náhradu škody začína plynúť okamihom, kedy sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. 15. Súd prvej inštancie pri posudzovaní otázky premlčania v jednotlivých uplatnených nárokoch vychádzal z toho, že žalobca sa pripojil sa k trestnému konaniu vo svojich výsluchoch dňa 21.09.2005, kedy uviedol, že žiada náhradu škody, ktorú ešte upresní. Súd prvej inštancie skonštatoval, že premlčacia doba, ktorou argumentoval žalovaný, teda až do skončenia trestného stíhania neplynula. Riadnym uplatnením nároku v trestnom konaní v prípade žalobcu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby od uplatnenia nároku do konečného rozhodnutia. Trestný rozkaz OS Bratislava IV č. k. 3T/15/2010 zo dňa 15.02.2010 nadobudol právoplatnosť dňa 18.06.2010. Po skončení trestného konania si preto podľa súdu prvej inštancie žalobca uplatnil svoj nárok v občianskoprávnom konaní žalobou doručenou súdu dňa 18.06.2012, včas. 16. Žalovaný v podanom odvolaní (dôvodne) namietal vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie týkajúce sa ustálenie okamihu začatia plynutia premlčacej lehoty vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým nárokom uplatnených žalobcom, ktorou otázkou sa však súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. 17. Odvolací súd, zhodne s odvolateľom, má za to, že vyššie uvedený názor súdu prvej inštancie, že riadnym uplatnením nároku v trestnom konaní v prípade žalobcu došlo k prerušeniu plynutia premlčacej doby a subjektívna premlčacia doba (znova) v tejto právnej veci začala plynúť až od právoplatnosti uvedeného trestného rozsudku, chybne stotožňuje (odvodzuje) začiatok plynutia tejto premlčacej doby s dátumom právoplatnosti rozsudku v trestnej veci žalovaného, prehliadajúc však v konaní preukázanú skoršiu vedomosť žalobcu o žalovanom ako osobe - subjekte, ktorý za vzniknutú škodu zodpovedá ako aj jeho skoršiu vedomosť o výške vzniknutej škody. 18. Sporným v konaní preto naďalej zostal okamih, kedy sa žalobca dozvedel o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá a následne aj to, kedy sa žalobca dozvedel o konkrétnej výške vzniknutej škody s poukazom na to, že táto pozostávala z viacerých čiastkových nárokov (bolestné, SSÚ a ušlý zisk). 19. Pri právach na náhradu škody ustanovuje Občiansky zákonník premlčaciu dobu v § 106, a to kratšiu subjektívnu (ods. 1) a dlhšiu objektívnu (ods. 2). Ich začiatok je upravený odlišne. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z nich, právo sa premlčí a to aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie „druhá“ premlčacia doba. Napríklad, ak odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá, do uplatnenia práva na náhradu škody uplynie čas uvedený v ustanovení § 106 ods. 1 a škodca v súdnom konaní vznesie námietku premlčania, právo sa premlčalo, aj keď ide o škodu spôsobenú úmyselne. Neprichádza tu už do úvahy objektívna desaťročná premlčacia doba podľa ustanovenia § 106 ods. 2. 20. Občiansky zákonník v § 106 ods. 1 pritom jednoznačne viaže premlčanie práva uplynutím subjektívnej dvojročnej premlčacej doby na podmienku vedomosti poškodeného: a) o škode (nie iba o protiprávnom úkone, či o škodnej udalosti) ako o určitej majetkovej alebo nemajetkovej ujme určitého druhu a rozsahu, ktorú možno objektívne vyčísliť v peniazoch do takej miery, aby poškodený mohol svoj nárok na náhradu škody uplatniť aj na súde; b) okamih vzniku škody, resp. vedomosť poškodeného o škode, ktorá sa pritom nemusí zhodovať s okamihom škodnej udalosti, či s protiprávnym konaním a c) o tom, kto za vzniknutú škodu zodpovedá, t. j. o zodpovedajúcom subjekte. 21. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby môže byť teda rozdielny vo vzťahu k vedomosti poškodeného o škodcovi a k jeho vedomosti o škode. Nielen prax, ale aj teória túto dobu označuje ako subjektívnu, ktorej začiatok plynutia je určený so zreteľom na poškodený subjekt (žalobcu) a to jeho vedomosť („dozvie sa“) o skutočnostiach vymedzených v § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka (porovnaj napr. Ján Lazár a kolektív, Občianske právo hmotné. Tretie doplnené a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006, str. 196, 205 - 206). 22. V súlade s ustálenou judikatúrou za okamih, kedy sa poškodený dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá, treba považovať moment, v ktorom poškodený preukázateľne získa informácie o skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá (fyzická
alebo právnická) osoba za škodu zodpovedá; v uvedenom okamihu pritom nemusí byť daná z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o jeho zodpovednosti (por. rozsudok NS SR, sp. zn. 1Cdo/82/2009 z 28.05.2010, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod R 16/2014). 23. V preskúmavanej veci za takýto okamih možno považovať uskutočnenie výsluchu žalobcu ako poškodeného v trestnom konaní dňa 21.09.2005, nakoľko práve v tento deň sa preukázateľne dozvedel o tom, kto za škodu zodpovedá, keď sa dozvedel údaje o škodcovi, na základe ktorých ho mohol riadne identifikovať pre účely uplatnenia si nároku na náhradu škody. Je síce nesporné, že žalobca vedel jeho priezvisko a že je údajne z I., tak ako to uviedol pri podaní trestného oznámenia, avšak tieto údaje (nejaký pán Q. nie je možné považovať za dostačujúce na riadnu identifikáciu osoby škodcu pre účely možného uplatnenia si nároku na náhradu škody. 24. Žalobca tak až v tomto okamihu, t.j. dňa 21.09.2005 mal nepochybne o žalovanom dostatok informácii nevyhnutných na to, aby mohol uskutočniť úsudok o tom, že menovaný za škodu zodpovedá a na základe toho si už mohol svoje právo na náhradu škody voči nemu uplatniť spôsobom, ako to predpokladá ustanovenie § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Navyše je nesporné, že v tomto okamihu si v konaní uplatnil aj nárok na náhradu ušlého zisku spočívajúci v nároku na doplatenie rozdielu mzdy vo výške 1.526,96 eur (46 000,- Sk). V tejto časti teda je možné dospieť k záveru, že tento nárok si žalobca uplatnil včas, nakoľko si ho uplatnil v okamihu, kedy sa dozvedel, kto za vzniknutú škodu zodpovedá a uplatnil si (čiastočne) aj svoj nárok v konkrétnej výške. Tento nárok žalobca už v priebehu trestného konania ďalej nenavýšil ani neupravil, a to ani pri svojom výsluchu dňa 19.10.2005 a ani pri výsluchu dňa 10.09.2007, keď v oboch prípadoch si uplatňoval tento nárok ako ušlý zisk len v pôvodne uplatnenej výške 1.526,96 eur (46.000,- Sk). Žalobca si nárok na náhradu ušlého zisku, teda toho čo mu ušlo zo mzdy, mimoriadnej mzdy a z kvartálnej odmeny spolu vo výške 3.148,55 eur uplatnil až podanou žalobou dňa 18.06.2012, teda nesporne po uplynutí premlčacej lehoty; z uvedeného dôvodu mu bolo možné priznať nárok z toho titulu len vo výške 1.526,96 eur (uplatnenej pri jeho výsluchu pred orgánmi činnými v trestnom konaní dňa 21.09.2005) ako nárok na náhradu ušlého zisku, ktorý bol uplatnený v tejto výške včas. Vo zvyšnej časti nároku na náhradu ušlého zisku spolu vo výške 1.621,59 eur (3.148,55 eur - 1.526,96 eur) odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vzhľadom na žalovaným vznesenú námietku premlčania, zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. 25. Pokiaľ ide o výšku nároku na ušlý zisk, tento si žalobca vyčíslil ako rozdiel medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN vo výške 2.070,66 eur, ktorá predstavuje jeho ušlý zisk (z tejto sumy odvolací súd žalobcovi z dôvodov uvádzaných vyššie priznal sumu 1.526,96 eur). Ďalej ako rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou kvartálnou odmenou a odmenou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, čo predstavuje sumu vo výške 939,78 eur, čo je ďalší jeho ušlý zisk a napokon ako rozdiel medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou mzdou (13. a 14. plat) a mimoriadnou mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN, čo predstavuje ušlý zisk vo výške 138,09 eur. Spolu tak ušlý zisk (teda čo žalobcovi ušlo zo mzdy a odmeny) predstavuje žalobou uplatnenú sumu 3.148,53 eur. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že subjektívna premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu ušlého zisku začína plynúť zásadne od okamihu, kedy sa žalobca dozvedel o rozdiele medzi skutočne vyplateným príjmom (mzdou, odmenou a 13. a 14. platom) a príjmom, ktorý by mu bol zamestnávateľom vyplatil, ak by nenastala predmetná škodová udalosť. Tento nárok vzniká teda v momente, keď poškodený dosiahol znížený príjem v príčinnej súvislosti so škodovou udalosťou. Spravidla ide o mesačné výplatné termíny. Lehota na premlčanie nároku na náhradu ušlého zisku ako rozdielu medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN tak žalobcovi začala plynúť najneskôr po ukončení PN (30.10.2004), resp. v najbližšom výplatnom termíne (najneskôr však 31.11.2004). Obdobne tak začala premlčacia doba plynúť aj vo vzťahu k ušlému zisku tak v podobe rozdielu medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou kvartálnou odmenou a odmenou a v podobe rozdielu medzi skutočne vyplatenou mimoriadnou mzdou a mimoriadnou mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN a to vo výplatnom termíne kvartálnej odmeny a vo výplatnom termíne mimoriadnej mzdy (priznávané v máji a novembri daného kalendárneho roka); možno teda uzavrieť, že najneskôr ku dňu 31.12.2004 žalobca už musel mať vedomosť o celej výške ušlého zisku. Žalobca si však tieto nároky (s výnimkou časti nároku uplatneného v trestnom konaní dňa 21.9.2005 vo výške 1.526,96 eur) vyčíslil a uplatnil až v podanej žalobe v tomto konaní, t.j. dňa 18.06.2012, čo je nepochybne po uplynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej doby.
26. Ďalej si žalobca v konaní uplatnil nárok na náhradu škody v podobe bolestného a SSÚ. V súlade s ustálenou rozhodovacou činnosťou možno vo vzťahu k bolestnému a SSÚ uviesť, že posúdenie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia sa vykoná, len čo stav poškodenia možno považovať medicínskeho hľadiska za ustálený, teda taký stav, pri ktorom spravidla nemožno predpokladať zásadné zmeny zdravotného stavu v dôsledku škodnej udalosti. Z toho vyplýva, že akonáhle je ustálený zdravotný stav poškodeného, možno ohodnotiť bolesť; týmto okamihom je teda bolesť zistená, bez ohľadu na to, kedy vyhotoví ošetrujúci lekár posudok o bolestnom a sťažení spoločenského uplatnenia. Posudok lekára je len dokladom potvrdzujúcim vytrpenú bolesť a zistenú bolesť. 27. Aplikujúc vyššie uvedený záver na prejednávanú vec, možno potom dospieť k záveru, že pokiaľ ide o nárok žalobcu na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestné, subjektívna premlčacia doba v tejto časti nároku žalobcovi začala plynúť najneskôr dňom 11.10.2005, keďže je nepochybné, že dňa 10.10.2005 bolo vystavené potvrdenie I.. W. Veselým, primárom Kliniky úrazovej chirurgie, ktorý ohodnotil u žalobcu bolestné na 297,5 bodov a sťaženie spoločenského uplatnenia na 460 bodov (čo pri prepočte v zmysle vyhlášky č. 32/1995 Zb. predstavuje spolu sumu 1.508,66 eur); teda najneskôr k tomuto dňu bol zdravotný stav žalobcu ustálený, keďže bolo vykonané jeho ohodnotenie (ktorého závery navyše korešpondujú so závermi v znaleckom posudku vypracovaným pre potreby trestného konania). Predmetné potvrdenie bolo pritom predložené samotným žalobcom spolu so žalobou; v danom prípade začala premlčacia doba plynúť dňa 11.10.2005. Zároveň je nesporné, že v tento deň už žalobca jednoznačne vedel aj to, kto za vzniknutú škodu zodpovedá (túto vedomosť mal od 21.9.2005). Tento nárok si žalobca uplatnil v trestnom konaní však až dňa 19.10.2005, týmto dňom sa teda plynutie premlčacej doby prerušilo. Z premlčacej doby žalobcovi uplynuto teda 8 dní a keďže žaloba bola podaná presne dva roky od nadobudnutia právoplatnosti trestného rozsudku, je nevyhnutné vo vzťahu k tejto časti žalobcom uplatneného nároku dospieť k záveru, že si žalobca svoj nárok na bolestné a SSÚ uplatnil po uplynutí premlčacej doby. 28. Záverom odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že premlčacia doba začína plynúť dňom, kedy sa poškodený (žalobca) dozvie kto za škodu zodpovedá a v akej výške; teda týmto dňom začne premlčacia lehota plynúť a jej plynutie sa dočasne zastaví dňom jej uplatnenia v trestnom konaní; do plynutia subjektívnej premlčacej doby sa pritom nepočíta čas tohto adhézneho trestného konania, kedy premlčacia doba spočíva (zastavilo sa dočasne jej plynutie). Napriek tomuto spočívaniu, však táto dvojročná premlčacia doba, po právoplatnosti rozsudku v trestnom konaní, ďalej pokračuje (teda začne ďalej plynúť). Toto spočívanie premlčacej doby (dočasné zastavenie jej plynutia) si však nemožno zamieňať s pretrhnutím doby, kedy sa za zákonom stanovených predpokladov plynutie doby zastaví, avšak po odpadnutí prekážky plynutie doby nepokračuje (uplynutá časť lehoty sa nezohľadní) a doba začína plynúť od nového začiatku. Opísaný vplyv uplatnenia si náhrady škody v trestnom konaní na plynutie premlčacej doby vyplýva z konštantnej judikatúry (por. napr. R 31/1974, R 16/2014), ako aj z právnej teórie (por. napr. Ján Lazár a kolektív, Občianske právo hmotné. Tretie doplnené a prepracované vydanie. 1. zväzok. Bratislava 2006, str. 208; Peter Vojčík a kolektív, Občiansky zákonník. Stručný komentár. Bratislava 2008, str. 235 - 236). 29. Teda možno zhrnúť, že okrem nároku na náhradu časti ušlého zisku (predstavujúceho rozdiel medzi skutočne vyplatenou mzdou a mzdou, ktorá by mu patrila, keby nebol PN vo výške 1.526,96 eur), si žalobca svoj nárok vo zvyšnej časti uplatnil po márnom uplynutí subjektívnej premlčacej doby, a keďže žalovaný vzniesol v spore námietku premlčania, nebolo možné podanej žalobe v tejto časti uplatnenej náhrady škody na zdraví (titulom bolestného a SSÚ) a ani náhrady ušlého zisku (z titulu zvyšných mzdových nárokov, mimoriadnych mzdových nárokov a straty na odmenách žalobcu) vyhovieť. 30. Pokiaľ žalobca namietal, že vznesenie námietky premlčania v konaní žalovaným je potrené považovať za konanie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, s poukazom na zmysel a účel tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka ako korektívu, ďalej na rozhodovaciu prax ESĽP a na nutnosť uprednostnenia spravodlivého skončenia sporu pred formálnym zamietnutím žaloby, túto námietku odvolací súd považoval za nedôvodnú. Je nesporné, že uplatnenie námietky premlčania môže byť v rozpore s dobrými mrvami; ide však o výnimočnú situáciu. Vychádzajúc z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu, je námietka premlčania neprípustná v prípade, ak žalobca nezavinil, že premlčacia lehota uplynula a zároveň žalovaný svojím konaním alebo okolnosťami prejednávanej veci spôsobil, že žalobca si svoje právo nemohol uplatniť včas a súčasne by priznanie účinkov premlčania bolo voči žalobcovi neprimerane tvrdým postihom. Tieto podmienky musia byť pritom splnené kumulatívne.
V jednotlivých (výnimočných) prípadoch je nevyhnutné skúmať, či žalobca postupoval s dostatočnou starostlivosťou (v zmysle zásady „bdelým patria práva“). Ak žalobca nevhodnou (oneskorenou) voľbou prostriedkov ochrany svojich práv z objektívneho hľadiska vlastným zavinením vytvoril podmienky pre neskoršie úspešné vznesenie námietky premlčania žalovaným, uplatnenie námietky premlčania nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (por. NS SR sp. zn. 6Cdo/12/202, sp. zn. 5Cdo/125/2022). V prejednávanej veci však podľa odvolacieho súdu nebola preukázaná existencia výnimočných okolnosti, keďže žalobca nepreukázal, že by mu žalovaný svojím konaním akýmkoľvek spôsobom bránil v podaní žaloby a ani neuviedol žiadne prekážky osobitného charakteru, ktoré by mu bránili vo včasnom podaní žaloby; márne uplynutie premlčacej doby je tak výsledkom vlastného rozhodnutia a procesného postupu žalobcu; v prejednávanej veci teda nebola splnená podmienka pre výnimočné odopretie účinkov námietky premlčania vznesenej žalovaným. 31. Za tohto stavu považuje odvolací súd za nadbytočné sa zaoberať akýmikoľvek ďalšími skutočnosťami, ktoré boli predmetom argumentácie strán sporu a tiež posúdenia súdu prvej inštancie, keď vzhľadom na dôvodne vznesenú námietku premlčania, sú tieto bez právneho významu a nie sú spôsobilé ovplyvniť výsledok sporu. 32. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa ešte odvolací súd dodáva, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou. 33. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, odvolací súd odvolanie žalovaného v časti nároku na náhradu ušlého zisku vo výške 1.526,96 eur s príslušenstvom, nepovažoval za dôvodné, a preto rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Vo zvyšnej časti uplatneného nároku na náhradu škody odvolací súd dospel k záveru, odlišnému od záveru súdu prvej inštancie; a to že žalobca si svoje právo na náhradu škody proti žalovanému uplatnil až po márnom uplynutí premlčacej doby, a preto žalovaný dôvodne v spore namietal premlčanie; rozsudok súdu prvej inštancie je založený na nesprávnych právnych záveroch, preto odvolací súd v tejto časti (t.j. v časti nároku na bolestné a SSÚ vo výške 1.508,66 eur s príslušenstvom a v časti nároku na ušlý zisk vo výške 1.621,59 eur s príslušenstvom) napadnutý rozsudok zmenil tak, že podanú žalobu v tejto časti ako nedôvodnú zamietol (§ 388 CSP). 34. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 34%. Úspech žalobcu zo žalovanej pohľadávky 4.657,19 eur s príslušenstvom predstavuje súdom priznaná suma 1.526,96 €, čo zodpovedá úspechu žalobcu v pomere 33 % a jeho neúspech, ktorý je úspechom žalovaného 67 %. Pomer úspechu žalobcu je 33 % k úspechu žalovaného 67 %, z čoho vyplýva nárok žalovaného na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 34 % (67 % mínus 33 %). Žalovaný mal teda vo veci úspech v pomere 34 %, preto mu v súlade s § 255 ods. 1 CSP vznikol nárok na náhradu trov konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).