Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/139/2025 1622200776 24. 06. 2026 Mgr. Jana Janics Bajánková ECLI:SK:KSBA:2026:1622200776.3
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Jany Janics Bajánkovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a JUDr. Renáty Janákovej v spore žalobcov: 1/ W.. C. E., L.. XX.X.XXXX, B. XX, O., 2/ AV GAST s.r.o., Hečkova 4, Košice, IČO: 31 711 642, zastúpených Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., Kupeckého 320/33, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: W.. C.L. T., L.. XX.XX.XXXX, T. XXX, C., zastúpenému ILLEŠ, advokátska kancelária s.r.o., Františkánska 5, Košice, IČO: 52 082 881, o neúčinnosť právneho úkonu, na odvolanie žalobcov 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18. júna 2025, č. k. 27C/40/2022-1380, takto rozhodol: Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom č. k. 27C/40/2022-1380, zo dňa 18.6.2025, súd prvej inštancie žalobu zamietol (výrok I.) a priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ v rozsahu 100 % (výrok II.). 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou Okresnému súdu Malacky dňa 6.4.2022 domáhali určenia, že Kúpna zmluva uzatvorená dňa 9.4.2019 vo forme Notárskej zápisnice č. NZ 139/2019 vyhotovenej notárkou JUDr. Hanou Kulhánkovou so sídlom v Hradci Králové, medzi B. C., J. N. A. XX, T., C., L.. XX.X.XXXX ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, na základe ktorej bol povolený vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech žalovaného rozhodnutím katastrálneho úradu pre T. T., č.k. V-3930/2019-062, je voči žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ právne neúčinná (ďalej ako „Kúpna zmluva“). Žalobu skutkovo odôvodnili tým, že žalobca 1/ má vymáhateľnú pohľadávku voči dlžníkovi B. C., J. N. A. XX, T., C., L.. XX.X.XXXX (ďalej ako „Dlžník“) vo výške 326.266,14 eura s dohodnutým úrokom 10% ročne z dlžnej sumy od 16.3.2022 do splnenia dlžnej sumy (ďalej ako „Pohľadávka 1“), splatnú dňa 31.3.2022, ktorá vznikla na základe Dohody o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.3.2022. Žalobca 1/ má vymáhateľnú pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 32.016,08 USD s dohodnutým úrokom 10% ročne z dlžnej sumy od 16.3.2022 do splnenia dlžnej sumy (ďalej ako „Pohľadávka 2“), splatnú 31.3.2022, ktorá vznikla na základe Dohody o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.3.2022. Žalobcovia podotkli, že spoludlžníkom pri tejto Pohľadávke 2 je okrem Dlžníka aj pán W.. O. E.. Žalobca 2/ má vymáhateľnú pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 60.041,30 eur s dohodnutým úrokom 10% ročne z dlžnej sumy od 16.3.2022 do splnenia dlžnej sumy (ďalej ako „Pohľadávka 3“), splatnú 31.3.2022, vzniknutú na základe Dohody o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.3.2022. Žalobca 2/ má ďalej vymáhateľnú pohľadávku voči Dlžníkovi vo výške 513.984,76 eur s dohodnutým úrokom 10% ročne z dlžnej sumy od 16.3.2022 do splnenia dlžnej sumy (ďalej ako „Pohľadávka 4“), splatnú 31.3.2022, ktorá vznikla na základe Dohody o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.3.2022. Spoludlžníkom pri tejto Pohľadávke 4 je okrem Dlžníka aj spoločnosť MULIMPEX
HUNGARY Kft., v mene ktorej koná Dlžník. Žalobca 2/ má vymáhateľnú pohľadávku voči Dlžníkovi aj vo výške 68.851,27 eur s dohodnutým úrokom 10% ročne z dlžnej sumy od 16.3.2022 do splnenia dlžnej sumy (ďalej len „Pohľadávka 5“), splatnú 31.3.2022, vzniknutú na základe Dohody o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 v znení Dodatku č. 1 zo dňa 30.3.2022. Spoludlžníkom pri tejto Pohľadávke 5 je okrem Dlžníka aj spoločnosť RVIMPEX, s.r.o., v mene ktorej koná pán W.. O. E.. Žalobcovia v žalobe uviedli, že Dlžník svoju povinnosť uhradiť vyššie uvedené pohľadávky opakovane písomne uznal čo do dôvodu a výšky, čo je zrejmé z priložených Dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom, ako aj z Dodatkov k týmto dohodám. Uvedené pohľadávky žalobcov voči Dlžníkovi vznikli nováciou, teda pôvodné záväzky Dlžníka splatné v roku 2018 boli dohodou strán nahradené novšími záväzkami Dlžníka splatnými v roku 2020, a následne novšími záväzkami Dlžníka splatnými v roku 2022. V čase, kedy vznikli vyššie uvedené pohľadávky žalobcov, bol Dlžník vlastníkom komplexu nehnuteľností - pozemkov a stavieb nachádzajúcich sa v Českej republike, ktoré boli spolu s „Vlečkou Račice“, teda bývalou vojenskou vlečkou, prevedené Kúpnou zmluvou. Poznamenali, že predmetné nehnuteľné a hnuteľné veci sú spolu v hodnote 110.115.540 Kč, a predstavovali sumu 4.298.365,99 eur. Prevod vlastníckeho práva sa mal podľa Kúpnej zmluvy realizovať odplatne, za kúpnu cenu vo výške 700.000 eur. Žalobcovia sa domáhali, aby súd určil túto Kúpnu zmluvu za právne neúčinnú. 3. Žalobcovia ďalej v žalobe uviedli, že Kúpnu zmluvu majú za odporovateľný právny úkon z toho dôvodu, že žalovaný nadobudol uvedené nehnuteľnosti a hnuteľné veci v hodnote 4,3 mil. eur od Dlžníka za neprimerane nízku odplatu vo výške 0,7 mil. eur. Navyše túto neprimerane nízku odplatu žalovaný uhradil formou zápočtu pohľadávok; pričom samotná Kúpna zmluva obsahuje dohodu o započítaní pohľadávok. Vzhľadom na okolnosti prípadu sa pohľadávka žalovaného voči Dlžníkovi (ktorá bola započítaná s kúpnou cenou z Kúpnej zmluvy) javí ako fiktívna a vyfabulovaná iba z dôvodu, aby účastníci Kúpnej zmluvy zakryli to, že v skutočnosti bol predmet kúpy prevedený na žalovaného bezodplatne. Okrem toho, bol Dlžník už v čase podpisu Kúpnej zmluvy účastníkom iného súdneho konania, v ktorom Okresný súd v Hradci Králové rozsudkom sp. zn. 13C/293/2017, zo dňa 07.02.2019, uložil Dlžníkovi povinnosť zaplatiť sumu 597.000 Kč spolu s príslušenstvom inému veriteľovi - AIZA s.r.o., Palackého 221, Jaroměř, Česká republika, IČO: 27 417 611. Dlžník svoj odporovaný právny úkon vykonal v čase, kedy nielen žalobcovia voči nemu disponovali vysokými pohľadávkami, ale zároveň v tom čase už iný veriteľ vymáhal svoju pohľadávku od Dlžníka. Spornou Kúpnou zmluvou sa Dlžník zbavil svojho jediného hmotného majetku. Tvrdili, že žalovaný o tomto úmysle Dlžníka musel vedieť, nakoľko nadobúdal rozsiahly komplex nehnuteľností za zlomok reálnej hodnoty, približne za 16% skutočnej hodnoty týchto nehnuteľností. Žalobcovia mali za to, že v danej veci je daný dôvod odporovateľnosti právnemu úkonu podľa § 42a ods. 2, § 42a ods. 5 písm. a), § 42a ods. 5 písm. b) zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Občiansky zákonník“). 4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku zhrnul priebeh konania, podstatné vyjadrenia sporových strán, záverečné reči sporových strán, ozrejmil obsah predložených listinných dôkazov, zhrnul obsah výpovedí žalovaného a Dlžníka. Napadnutý rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 42a ods. 1, ods. 2, § 42b ods. 2, ods. 4, § 570 ods. 1 zákona Občianskeho zákonníka, čl. 4 ods. 1, čl. 7 ods. 1 písm. a), čl. 24 ods. 1, čl. 25 ods. 1 Nariadenia Európskeho Parlametu a Rady č. 1215/2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej ako „Nariadenie Brusel Ia“), čl. 3 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 z 17. júna 2008 o rozhodnom práve pre zmluvné záväzky (ďalej ako „Nariadenie Rím I.“). 5. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetom tohto konania bola žaloba žalobcov na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu - Kúpnej zmluvy zo dňa 9.4.2019, ktorou Dlžník B. C. previedol na žalovaného rozsiahly komplex nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľnosti Českej republiky za kúpnu cenu 700.000 eur. Žalobcovia tvrdili, že uspokojenie ich vymáhateľných pohľadávok bolo týmto úkonom ukrátené, Dlžník úkon vykonal v úmysle veriteľov ukrátiť a žalovaný, ako osoba, ktorá mala z tohto právneho úkonu prospech, o úmysle Dlžníka ukrátiť veriteľov vedel. Poznamenal, že nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom Kúpnej zmluvy sa nachádzajú v Českej republike, Kúpna zmluva bola uzavretá v Českej republike a Dlžník je osoba s bydliskom v Maďarskej republike, preto ide o vec s cudzím prvkom, kde bolo potrebné z hľadiska právneho posúdenia veci v prvom rade vyriešiť otázku právomoci slovenských súdov konať o neúčinnosti právneho úkonu a následne vyriešiť otázku rozhodného práva, ktoré sa bude na danú vec vzťahovať. V tejto súvislosti ďalej uviedol, že po preskúmaní veci dospel k záveru, že je daná právomoc slovenských súdov na konanie vo veci samej podľa čl. 4 ods. 1 Nariadenia Brusel Ia, a to z dôvodu, že žaloba smeruje voči osobe s bydliskom na území Slovenskej republiky.
Aplikáciou Nariadenia Rím I. a čl. III. bodu 2 Dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom dospel ďalej k záveru, že na právny vzťah vzniknutý medzi veriteľmi a Dlžníkom sa aplikuje právny poriadok platný na území Slovenskej republiky; a z toho dôvodu ustálil, že rozhodným právom, ktoré je potrebné na daný spor aplikovať, je právo Slovenskej republiky. 6. K procesnému útoku žalobcov spočívajúcom v tom, že samotná Kúpna zmluva môže byť považovaná za neplatnú pre rozpor s dobrými mravmi z dôvodu nízkej kúpnej ceny a taktiež pre obchádzanie zákona, nakoľko v Kúpnej zmluve bola dohodnutá kúpna cena vo výške 700.000 eur, ktorá bola zaplatená započítaním na pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke vo výške 500.000 eur uzavretej dňa 1.7.2012 a vo výške 200.000 eur uzavretej dňa 1.3.2017, pričom žalovaný nadobudol majetok v hodnote 4,3 mil. eur, resp. 3,5 mil. eur, čo je 21,5-krát, resp. 17,5-krát nižšia cena ako kúpna cenu uvedená v Kúpnej zmluve; súd prvej inštancie uviedol, že v spore nebol predložený jediný dôkaz o tom, že bola suma 500.000 eur odovzdaná v hotovosti, avšak napriek tomu dospel k záveru, že z vykonaného dokazovania neplatnosť kúpnej zmluvy konštatovať nemožno. Zastával názor, že aj keby bola kúpna cena neprimerane nižšia ako hodnota nehnuteľnosti, táto skutočnosť sama o sebe (bez ďalšieho) by neplatnosť Kúpnej zmluvy nespôsobila. Zdôraznil, že ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, zmluvné strany Kúpnu zmluvu podpísali slobodne a na postupe uzavretia Kúpnej zmluvy sa dohadovali spoločne; v čase uzavretia Kúpnej zmluvy kooperovali a konali ešte ako akýsi obchodní partneri, s tým, že okolnosti uzavretia Kúpnej zmluvy opísal samotný Dlžník ako zmluvná strana odporovaného právneho úkonu tak, že dohodli kúpnu cenu 700.000 eur, lebo žalovaný iný majetok nemal a nemal ako vyrovnať hodnotu nehnuteľností; nemali na výber, len toto započítať, lebo už nemali čo iné započítať. Súd prvej inštancie mal na uvedenom základe za to, že vôľa oboch zmluvných strán bola Kúpnu zmluvu uzavrieť presne tak, ako ju uzavreli. Uviedol, že Dlžník potvrdil len to, že kúpna cena bola zaplatená zápočtom, a že pohľadávky, ktoré boli predmetom zápočtu boli zmluvne antidatované, zmluvy o pôžičke mali byť podľa Dlžníka podpísané v roku 2018; pričom žalovaný túto skutočnosť nepriamo potvrdil, keď uviedol, že podpisoval zmluvy v roku 2018. Súd prvej inštancie ozrejmil, že toto však samé o sebe nespôsobilo neplatnosť celej Kúpnej zmluvy, pretože by šlo prípadne len o neplatnosť v časti dohodnutého spôsobu vyplatenia kúpnej ceny, čo nie je podstatnou náležitosťou Kúpnej zmluvy (tým je len určenie kúpnej ceny), eventuálne by to mohlo spôsobiť neplatnosť v časti zápočtu, ale to by nemalo vplyv na celý právny úkon - Kúpnu zmluvu. Ďalej objasnil, že pri pôžičke, ktorá je reálnym kontraktom je relevantné, či boli peniaze skutočne odovzdané a či medzi veriteľom a Dlžníkom došlo k dohode o povinnosti Dlžníka dlžnú sumu vrátiť a nie to, kedy bola fakticky zmluva o pôžičke spísaná a datovaná. Z priloženého potvrdenia o transakcii mal za preukázané, že žalovaný odoslal Dlžníkovi pôžičku v sume 200.000 eur dňa 1.3.2017. Poznamenal, že Dlžník tvrdil, že aj zmluva o pôžičke datovaná 1.7.2012 bola spísaná v roku 2018, že zmluvy boli spísané naraz, pričom došlo v nich aj ku chybe v písaní pri uvedení výšky pôžičky, čo malo nastať preto, lebo sa zmluvy tlačili naraz; Dlžník taktiež tvrdil, že v deň podpisu zmluvy o pôžičke od žalovaného sumu 500.000 eur neprevzal, nepoprel však tvrdenie žalovaného, že ku dňu skutočného podpisu zmluvy o pôžičke určite Dlžníkovi požičal aspoň 500.000 eur; pričom konkrétne žalovaný uviedol, že dňa 5.4.2012 poskytol Dlžníkovi sumu 100.000 eur a dňa 3.7.2012 sumu 200.000 eur, okrem toho mu dával kopec peňazí, lebo mu dôveroval. Súd prvej inštancie podotkol, že žalovaný tým zdôvodnil aj svoje pohnútky k uzavretiu Kúpnej zmluvy, pričom Dlžníka poznal od roku 2012 a finančne mu vypomáhal z toho dôvodu, že si myslel, že budú obchodní partneri a rozbehnú spolu podnikanie. Žalovaný ďalej uviedol, že požičal Dlžníkovi 200.000 eur na zaplatenie časti kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, ktorú mal Dlžník uhradiť Ministerstvu obrany ČR ako predávajúcemu; a že dal Dlžníkovi aj 200.000 eur, pretože Dlžník tvrdil, že keby mal peniaze, tak kúpi určitú technológiu, ktorú keď predá, vráti žalovanému 400.000 eur, s tým, že mu mal ukázať aj znalecký posudok na túto technológiu, aby mu žalovaný veril. Keď už však bolo tých pôžičiek veľa a nemal ani na jednu potvrdenie, začal byť žalovaný v napätí, ale keď sa na neho nehnuteľnosti previedli, bol kľudnejší, že už má tie pôžičky aspoň nejak „poistené“. Z uvedeného mal súd prvej inštancie za zrejmé, že pôžičky žalovaný Dlžníkovi skutočne v nejakom rozsahu do uzavretia Kúpnej zmluvy poskytol. Podotkol, že sumu 700.000 eur si zmluvné strany zvolili slobodne, pričom sám Dlžník uviedol, že nemali na výber, museli to tak urobiť, lebo už nemali čo iné započítať; z Dlžníkovej výpovede teda vyplývalo len to, že popiera dátum podpísania zmlúv o pôžičke, avšak skutočnosť poskytnutia peňazí od žalovaného opísal hmlisto; z čoho súd prvej inštancie vyvodil, že suma pôžičiek v sume spolu 700.000 eur mohla byť skutočne reálna. Vo svetle týchto skutočnosti súd prvej inštancie vyhodnotil, že bez ohľadu na datovanie zmlúv o pôžičke, nemožno konštatovať neplatnosť celej Kúpnej zmluvy; práve naopak, možno dospieť k záveru, že zmena dátumu na zmluve o pôžičke nie je ani obchádzaním zákona. Dodal, že samotná skutočnosť určenia nižšej kúpnej ceny ako je skutočná hodnota nehnuteľností nespôsobuje neplatnosť Kúpnej zmluvy bez ďalšieho. Z vykonaného
dokazovania mal skôr za zrejmé, že Dlžník a žalovaný uvedený právny úkon chceli v čase podpisu uzavrieť presne tak, ako ho uzavreli, teda za kúpnu cenu 700.000 eur a navyše zaplatenú formou započítania voči pohľadávkam titulom zmlúv o pôžičke. 7. Pokiaľ sa jedná o podmienky odporovateľnosti právneho úkonu ako takého, súd prvej inštancie mal za jednoznačné, že žaloba žalobcov bola podaná včas, keďže právny úkon bol uzavretý dňa 9.4.2019, právne účinky zápisu do katastra nehnuteľnosti nastali dňa 11.4.2019, a žaloba bola podaná dňa 6.4.2022, t.j. v zákonom stanovenej trojročnej lehote. Ďalej dal do pozornosti, že prvým predpokladom uplatnenia subjektívneho odporového práva veriteľa je existencia koreálneho veriteľsko-dlžníckeho záväzkového vzťahu, v rámci ktorého existuje subjektívna povinnosť dlžníka plniť veriteľovi dlh a oprávnenie veriteľa požadovať splnenie tohto dlhu; normatívny text túto skutočnosť vyjadruje ako požiadavku na existenciu tzv. vymáhateľnej pohľadávky veriteľa. Zdôraznil, že druhým predpokladom vzniku subjektívneho odporového práva je tzv. ukracujúci právny úkon medzi dlžníkom a kvalifikovanou treťou osobou, resp. v prospech takejto osoby; tretím predpokladom vzniku odporového oprávnenia veriteľa je charakter odporovateľného právneho úkonu ako úkonu in fraudem creditoris, musí ísť teda o úkon, ktorý ukrátil veriteľa v možnosti domáhania sa uspokojenia z majetkovej sféry dlžníka. Posledným kritériom vzniku subjektívneho odporového práva je existencia kvalifikovaných predpokladov na strane tretej osoby, s ktorou dlžník odporovateľný právny úkon uzatvoril, resp. ktorá mala z tohto úkonu prospech (ak ide o úkon jednostranný), ktoré možno rozdeliť do dvoch skupín: a) subjektívna vedomosť tretej osoby o fraudóznom úmysle dlžníka, a b) právny status tretej osoby, ktorý sa posudzuje objektívne a bez ohľadu na subjektívnu vedomosť tretej osoby o úmysloch dlžníka, resp. ktorý vo vzťahu k tejto osobe zakladá relevantnú právnu domnienku. 8. K otázke, či medzi žalobcom a Dlžníkom bol v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy veriteľskodlžnícky vzťah a či tento istý vzťah trvá až do dňa rozhodovania súdu, súd prvej inštancie poznamenal, že ide o otázku aktívnej vecnej legitimácie. Pripomenul, že žalobcovia ako veritelia tvrdili, že ich pohľadávky vyplývajú z piatich Dohôd o nahradení záväzku novým záväzkom zo dňa 16.3.2022 (t.j. mesiac pred podaním žaloby), pričom pôvodné záväzky „vznikli v roku 2018“; pôvodné záväzky spočiatku žalobcovia neidentifikovali, neskôr do konania doložili Dohody o nahradení záväzkov zo skorších dátumov, z ktorých súd prvej inštancie zistil, že keď odporovaná Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 9.4.2019, tak v čase jej uzavretia veriteľsko-dlžnícky vzťah medzi žalobcami a Dlžníkom existoval. Uviedol, že v dohodách datovaných dňa 4.9.2018 boli ako pôvodné záväzky medzi žalobcami a Dlžníkom uvádzané zmluvy o pôžičke, dohody o ukončení právnych vzťahov založených kúpnymi zmluvami alebo zmluvami o dielo. Ďalej akcentoval, že žalobcovia predloženými Dohodami o nahradení pôvodného záväzku novým datovanými dňa 15.10.2020, spôsobili zánik záväzkov existujúcich v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy; nakoľko z čl. II bod 1 týchto Dohôd jednoznačne vyplýva, že sa zmluvné strany dohodli, že ku dňu podpisu týchto dohôd sa pôvodný záväzok veriteľov nahrádza novým záväzkom dlžníka podľa ods. 2 toho istého článku. Vyslovil názor, že vôľa žalobcov ako veriteľov a Dlžníka tak smerovala jednoznačne k tomu, že pôvodný záväzok (pričom takto bol aj záväzok označený vždy v nadpise čl. I Dohôd) zanikne a nahradia ho novým záväzkom (takisto záväzok takto označený nadpisom v čl. II Dohôd); v záhlaví uvedených dohôd samotné zmluvné strany uviedli, že dohody uzatvárajú podľa § 570 Občianskeho zákonníka. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že privatívna novácia (§ 570 Občianskeho zákonníka) patrí medzi skutočnosti spôsobujúce zánik záväzkov na zmluvnom základe a bez uspokojenia veriteľa; a preto vyhodnotil, že uzavretím Dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom zo dňa 15.10.2020 došlo jednoznačne k zániku záväzkov existujúcich v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu. Veriteľsko-dlžnícke vzťahy, ktoré existovali ku dňu uzavretia odporovaného právneho úkonu tak už ku dňu rozhodnutia súdu prvej inštancie neexistovali. Na uvedenom základe tak dospel k záveru, že vo veci nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcov. Dodal, že prihliadol aj na skutočnosť, že objektívne právo ponecháva účastníkom záväzkových vzťahov pomerne širokú voľnosť pri úprave vzájomných práv a povinností; je preto plne v ich subjektívnej dispozícii, či záväzkovo-právny vzťah založia (§ 489 Občianskeho zákonníka), zmenia (§ 516 ods. 1 Občianskeho zákonníka), zrušia, eventuálne upravia medzi sebou práva sporné alebo pochybné (§ 585 a nasl. Občianskeho zákonníka); účastníci sa môžu v súlade s princípom autonómie slobodnej vôle dohodnúť aj tak, že doterajší záväzok zrušia a nahradia ho novým (privatívna novácia, dohoda o obnove). Skonštatoval, že na rozdiel od iných právnych skutočností, ktoré majú za následok zánik záväzkov, privatívna novácia súčasne nahrádza doterajší záväzok novým; vôľa účastníkov zrušiť doterajší záväzok a namiesto neho zriadiť záväzok nový (tzv. animus novandi) musí jednoznačne vyplývať z obsahu ich dohody. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobcovia s Dlžníkom
uzavreli sériu Dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom dňa 4.9.2018, dňa 15.10.2020 a dňa 16.3.2022; nešlo teda medzi nimi o ojedinelý právny úkon. Z Dohôd zo dňa 4.9.2018 vyplynulo, že pôvodné záväzkové vzťahy medzi nimi vznikali už od roku 2013; od tohto času tak veritelia a Dlžník mali medzi sebou vzájomné vzťahy založené pôžičkami, kúpnymi zmluvami, zmluvami o dielo, dohodami o ukončení právnych vzťahov, atď., t.j. od tohto času vstupovali do vzájomných občianskoprávnych, prípadne obchodnoprávnych vzťahov. Keďže teda ku dňu rozhodnutia súdu už neexistoval veriteľskodlžnícky vzťah, ktorý tu bol v čase uzavretia odporovaného právneho úkonu (existoval nový, ktorý vznikol až po uzavretí Kúpnej zmluvy), keďže uzavretím Dohôd zo dňa 15.10.2020 (ako aj Dohôd zo dňa 16.03.2022) zanikol, súd prvej inštancie uzavrel, že veritelia nie sú aktívne vecne legitimovaní v tomto spore; a preto žalobu zamietol. 9. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v spore nebol preukázaný ani ukracujúci úmysel Dlžníka a vedomosť žalovaného o tomto úmysle, ako ďalšia z podmienok odporovateľnosti právneho úkonu. Ozrejmil, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažovalo žalobcov; ktorí tvrdili, že žalovanému musel byť známy úmysel Dlžníka už len z toho, že nadobúdal nehnuteľnosti za „zlomok“ skutočnej ceny. Súd prvej inštancie mal za to, že vedomosť žalovaného o prípadnej nižšej cene ešte nedokazuje, že Dlžník konal v úmysle ukrátiť veriteľa; sám Dlžník vo svojej svedeckej výpovedi totiž uviedol, že sa so žalovaným na prevode dohodli a žalovanému o existencii veriteľov povedal a vysvetlil žalovanému, že bude potrebné po podpise Kúpnej zmluvy zriadiť veriteľom záložné právo. Dôvodil, že uvedené samé o sebe o úmysle Dlžníka veriteľov ukrátiť nesvedčí. Dal do pozornosti, že Dlžník sám vypovedal, že s podpisom Kúpnej zmluvy sa ponáhľali, pretože aj na žalovaného tlačil jeho veriteľ, od ktorého si požičal 200.000 eur s úrokom 5% mesačne a potrebovali to stopnúť, pretože veriteľ sa mal vyhrážať žalovanému a jeho rodine. Súd prvej inštancie zdôraznil, že žalovaný vypovedal, že Dlžníkovi napožičiaval peniaze a nemal na to skoro žiaden doklad, tak bol rád, keď sa nehnuteľnosti na neho previedli, pretože to mal aspoň takto „poistené“; žalovaný uviedol aj to, že požičal Dlžníkovi sumu 200.000 eur na zaplatenie časti kúpnej ceny za predmetné nehnuteľnosti, ktorú Dlžník vyplatil Ministerstvu obrany ČR pri kúpe týchto nehnuteľností; pôvodná kúpna cena predmetných nehnuteľností bola pritom cca 12.000.000 Kč (cca 500.000 eur); teda žalovaný požičal Dlžníkovi skoro polovicu kúpnej ceny. Z uvedeného súd prvej inštancie vyvodil, že samotný žalovaný bol tiež veriteľom Dlžníka. Ďalej súd prvej inštancie dôvodil, že Dlžník vo svojom výsluchu tvrdil, že ešte pred odporovanou Kúpnou zmluvou, v čase, keď nehnuteľnosti vlastnil ešte on, mali dohadovať so žalovaným spísanie záložných zmlúv v prospech žalovaného a v prospech žalobcov, pričom žalovaný mal byť záložným veriteľom v prvom rade. Z výpovede žalovaného zistil, že tento meno E. počul prvýkrát keď mu prišla žaloba; pričom vedel iba to, že má Dlžník nejakých „priateľov z Košíc“, ktorí mu občas pomáhajú. Z výsluchu Dlžníka zistil, že žalovaný o žalobcoch vedel ešte pred uzavretím Kúpnej zmluvy. K žalobcami predloženému listinnému dôkazu - e-mailu, ktorým mal zaslať žalovaný Dlžníkovi koncept záložnej zmluvy, súd prvej inštancie uviedol, že z e-mailu nie je zrejmé čo je jeho prílohou, z priloženého konceptu je možné zistiť len to, že išlo o vzor záložnej zmluvy, kde ako záložný veriteľ nie je uvedený nikto a z jej znenia vyplýva, že daný záložný veriteľ má voči dlžníkovi nevyplatenú pohľadávku titulom zmluvy o pôžičke („smlouva o finanční zapujčce“), pričom ako osoby, ktoré mali byť podpísané sa uvádza B. C. (Dlžník) a C. T. (žalovaný), pritom B. C. bol v záhlaví označený ako záložný dlžník. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobcovia boli veriteľmi pohľadávky voči Dlžníkovi titulom nie zmluvy o pôžičke ale titulom Dohody o nahradení záväzkov novým. Mal za to, že uvedené teda nijak nepreukazuje tvrdenia žalobcov o vedomosti žalovaného o žalobcoch ako veriteľoch; svedčí to skôr o tom, že išlo zrejme o vzor záložnej zmluvy, kde mal byť záložným veriteľom žalovaný. Pokiaľ ide o veriteľa AIZA, s.r.o., žalovaný vo svojom výsluchu uviedol, že o tomto veriteľovi sa dozvedel až keď prišla na neho žaloba z Čiech. Z toho súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak spoločnosť AIZA,s.r.o. podala žalobu na žalovaného, išlo zrejme o žalobu na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu, ktorá je aj zapísaná na liste vlastníctva týkajúceho sa predmetných nehnuteľností, a to tak, že sa na liste vlastníctva uvádza Oznámenie o podanej žalobe spoločnosti AIZA, s.r.o. na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu zo dňa 17.12.2021, a to je po uzavretí Kúpnej zmluvy. Žalovaný navyše vypovedal, že sa spoľahol na prehlásenie Dlžníka v odporovanej Kúpnej zmluve, že voči Dlžníkovi nie sú vedené žiadne súdne konania. Súd prvej inštancie mal za to, že samotná prípadná vedomosť žalovaného o určitých veriteľoch Dlžníka nepreukazuje, že Dlžník konal v úmysle ich ukrátiť a že žalovaný ako nadobúdateľ o tomto úmysle vedel. Na strane tretej osoby nestačí samotná vedomosť o zadlženosti dlžníka (rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 30.apríla 2009, sp. zn. 29 Cdo 4139/2008).
10. Pokiaľ ide o preukazovanie úmyslu Dlžníka ukrátiť veriteľov, súd prvej inštancie ozrejmil, že ani skutočnosť, tvrdená žalobcami, že medzi Dlžníkom a žalovaným malo ísť v prípade zápočtu o fiktívnu pôžičku, aby dohodli zaplatenie kúpnej ceny a vytváranie akéhosi zdania Kúpnej zmluvy, nepreukazuje úmysel Dlžníka ukrátiť veriteľov (či už žalobcov alebo iných veriteľov). Z výsluchu Dlžníka totiž zistil, že mal v úmysle riešiť všetkých veriteľov, aj žalovaného aj žalobcov aj p. C.; vysvetľoval situáciu, kedy ešte pred uzavretím Kúpnej zmluvy, a to v roku 2018, malo byť zriadené záložné právo v prospech žalobcov aj žalovaného aj p. C., avšak sa tak nestalo, pre nezrovnalosti pri vyhotovovaní zmlúv. Dlžník ďalej vypovedal, že aj po prevode nehnuteľností na žalovaného malo dôjsť k zriadeniu záložných práv v prospech žalobcov, avšak ani k tomu nedošlo. Súd prvej inštancie uzavrel, že z uvedeného nemožno vyvodiť úmysel Dlžníka ukrátiť svojich veriteľov. Mal za to, že táto situácia sa skôr javí, že dôvodom uzavretia Kúpnej zmluvy bolo to, že žalovaný požadoval zabezpečenie svojich pohľadávok voči Dlžníkovi a tiež to, čo uvádzal samotný Dlžník, že žalovaný bol zas tlačený svojim veriteľom, ktorý mu požičal 200.000 eur s úrokom 5% mesačne a bolo potrebné to riešiť, aby údajné vyhrážky od tohto veriteľa prestali. Súd prvej inštancie zdôraznil, že aj pri takomto uzavretí Kúpnej zmluvy však naďalej Dlžník (ako aj pred uzavretím Kúpnej zmluvy) mal snahu, podľa svojho vyjadrenia, riešiť všetkých svojich veriteľov a dosiahnuť ich uspokojenie; dokonca Dlžník uviedol, že čakali rýchly proces, že nehnuteľnosti predajú, resp. zoženú peniaze inak (pôvodne plánovali od p. K., ktorý údajne navrhoval odkúpenie pohľadávky od najväčšieho veriteľa, pričom by sa následne rozdelili na tretiny aj so žalovaným) a uspokoja žalobcov a nebude potrebné im zriaďovať záložné právo. Poznamenal, že žalovaný a Dlžník v tomto celom v čase uzavretia Kúpnej zmluvy kooperovali a postupovali tak, aby mohli realizovať svoj podnikateľský plán na prevoz technológie na výrobu elektriny z ojazdených pneumatík z Maďarska a začať vyrábať elektrinu, čo by im zabezpečilo návratnosť investícií a uspokojenie veriteľov. Vyslovil názor, že úmysel Dlžníka ukrátiť veriteľa tak v konaní preukázaný nebol. Ďalej dôvodil, že zmluvné strany konali pri uzavieraní Kúpnej zmluvy s úmyslom „zabezpečiť“ aj žalovaného, tým, že mal Dlžníkovi poskytnúť nejaké pôžičky bez potvrdenia, resp. dokladu, pričom aj sám Dlžník uviedol, že po tomto prevode mali byť zriadené záložné práva v prospech žalobcov, čo sa však z nejasných dôvodov nestalo. Mal za preukázané, že aj úmysel Dlžníka teda smeroval skôr k tomu, aby svojich veriteľov uspokojil a nie ukrátil. K úmyslu pri uzatváraní Kúpnej zmluvy Dlžník uviedol, že nemali inú možnosť so žalovaným, len dohodnúť zápočet kúpnej ceny v sume 700.000 eur, pretože nemali už čo iné započítať. Dodal, že úmysel Dlžníka veriteľov ukrátiť, ako aj vedomosť žalovaného o ukracujúcom úmysle sa musí preukazovať ku dňu uzavretia odporovaného právneho úkonu, v tomto prípade ku dňu 9.4.2019. Súd prvej inštancie tak uzavrel, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ohľadom existencie tohto úmyslu, ako aj vedomosti žalovaného o tomto úmysle; čo je ďalším dôvodom na zamietnutie žaloby. 11. Súd prvej inštancie doplnil, že na dôvodoch zamietnutia žaloby žalobcov nič nemení ani skutočnosť, že pri hodnotení ukracujúceho charakteru odporovaného úkonu bolo podľa právneho posúdenia potrebné zohľadniť nielen skutočnú hodnotu nehnuteľností oproti kúpnej cene uvedenej v Kúpnej zmluve (teda ekvivalentnosť prevodu), ale aj skutočnosť, že priamo v Kúpnej zmluve došlo k započítaniu kúpnej ceny proti pohľadávke na vrátenie pôžičky, čím sa vytvára otázka podľa judikatúry a rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít, či Dlžník dostal za tento úkon primeranú náhradu, z ktorej sa môžu veritelia reálne uspokojiť. Poznamenal, že týmito skutočnosťami sa v súlade so zásadou hospodárnosti nezaoberal, nakoľko konštatoval nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcov v spore a nepreukázaný ukracujúci úmysel na strane Dlžníka. 12. K návrhom strán na vykonanie dokazovania dal súd prvej inštancie do pozornosti, že žalobcovia v konaní navrhli vypočuť pána E., ktorý je žalobcom 1/ a konateľom žalobcu 2/, a to vo vzťahu ku skutočnosti, či bol medzi žalobcom a Dlžníkom veriteľsko-dlžnícky vzťah. Ozrejmil, že takéto dokazovanie nevykonal z dôvodu hospodárnosti; z vykonaného dokazovania - z predložených Dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom už skutočnosť neexistencie dlžnícko-veriteľského vzťahu vyplývala a na právnom posúdení uvedených Dohôd by takéto dokazovanie nič nezmenilo. K návrhu žalobcov na vypočutie svedka pána Ing. Vaška, ktorý bol spolupracovníkom Dlžníka a vedel by sa vyjadriť k tomu, či mal žalovaný vedomosť o veriteľoch - žalobcoch, a rovnako aj o úmysle žalovaného uzatvoriť Kúpnu zmluvu; súd prvej inštancie poznamenal, že takéto dokazovanie taktiež nepovažoval za hospodárne, pretože žalobcovia neuviedli v akom postavení sa mal svedok podieľať na Kúpnej zmluve ako takej a na okolnostiach jej uzavretia, ktoré sú pre danú vec rozhodné. Objasnil, že najskôr je potrebné určité skutočnosti tvrdiť a súd až potom môže vykonať dokazovanie na preukázanie tvrdených skutočností; pričom toto žalobcovia nesplnili. Čo sa týka návrhu žalovaného na vypočutie svedka pána K., zdôraznil, že aby bolo možné vyhodnotiť návrh na vykonanie dokazovania, má strana, ktorá ho
navrhuje, povinnosť uviesť okolnosti, ku ktorým toto dokazovanie žiada vykonať; pričom žalovaný najskôr uvádzal, že by sa mal svedok vyjadrovať k následnému vzťahu žalovaného a Dlžníka, a až na záver toto zmenil a tvrdil, že svedok bol prítomný pri uzavieraní Kúpnej zmluvy, pričom neuviedol ani okolnosti za akých sa tak malo stať. Navyše skutočnosť, či mal žalovaný vedomosť o veriteľoch Dlžníka sama o sebe nedokazuje úmysel Dlžníka ukrátiť veriteľa, čo bolo v konaní relevantné hneď po právnom názore súdu prvej inštancie, že vo veci nie je daná aktívna vecná legitimácia žalobcov. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 1, § 255 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej ako „C.s.p.“), a keďže žalobu žalobcov v celom rozsahu zamietol, priznal úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. 13. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia 1/ a 2/ v celom rozsahu. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil, žalobe vyhovel a priznal im nárok na náhradu trov konania, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podporne poukázali na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/142/2002, zo dňa 18.12.2002, publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 63/2004, podľa ktorého pri aplikácii ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je objektívne daný dôvod na úspešnú odporovateľnosť právneho úkonu, aj keď veriteľ v čase uzatvárania takéhoto úkonu nebol s dlžníkom (darcom) v právnom vzťahu, ak takýto nárok uplatnil v lehote troch rokov od uzavretia odporovateľného úkonu (darovacej zmluvy) a je objektívne preukázané, že obdarovaný takýto úmysel za daných okolností pri náležitej starostlivosti musel poznať. Mali za to, že z uvedeného vyplýva, že aj keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že nemali súvisle jednu a tú istú vymáhateľnú pohľadávku voči Dlžníkovi od momentu uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy (9.4.2019) do momentu uplatnenia odporovacieho práva žalobcov na súde (6.4.2022), ale mali mať z dôvodu novácií pohľadávky rôzne, tak uvedená skutočnosť im nijako nebráni uplatniť ich odporovacie právo. Čo sa týka podmienky existencie pohľadávky v čase vykonania ukracujúceho právneho úkonu, dali do pozornosti, že disponovali vymáhateľnými pohľadávkami v čase, kedy bol vykonaný odporovateľný právny úkon, t. j. dňa 9.4.2019, aj v čase kedy nastali vecnoprávne účinky tohto úkonu, t. j. dňa 11.4.2019 (keď nastali účinky zápisu vlastníckeho práva v prospech žalovaného k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností), pričom rovnako disponovali vymáhateľnými pohľadávkami aj v čase podania žaloby v tejto veci, a aj v čase podania odvolania. Zastávali názor, že z hľadiska odporovateľnosti je úplne irelevatné, že došlo k zmene alebo k novácii záväzku, a mali za to, že sú v tomto spore aktívne legitimovaní. V tejto súvislosti uviedli, že výklad príslušných ustanovení zákona o odporovateľnosti právneho úkonu tak, ako to urobil súdu prvej inštancie, je v rozpore s princípom spravodlivosti a zákazom zneužívania práva a tiež by takýmto výkladom bol popretý samotný účel zákona, a to poskytnúť veriteľovi ochranu pred úkonmi dlžníka, ktoré ukracujú uspokojenie jeho pohľadávky. Zdôraznili, že zo samotného textu uzavretých dohôd, ktoré sú súčasťou súdneho spisu je zrejmé, že tieto dohody medzi žalobcami a Dlžníkom neboli uzatvorené s vôľou strán ukončiť pôvodné záväzky a nahradiť ich úplne novými, nesúvisiacimi záväzkami; naopak, z obsahu týchto dohôd jednoznačne vyplýva, že pôvodné záväzky boli vždy zachované, pričom boli prevzaté do nových dohôd a došlo len k upevňovaniu postavenia žalobcov ako veriteľov. Súdu prvej inštancie vytýkali, že dohody neposudzoval z hľadiska ich obsahu, ale len formálne podľa ich názvu alebo citovania zákonných ustanovení. Akcentovali, že pokiaľ by aj odvolací súd dospel k právnemu záveru, že neskoršími dohodami (nováciami) došlo k zániku ich pohľadávok, ktoré existovali v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy, tak ich právo odporovať ostalo zachované; pretože preukázateľne v čase podania tejto odporovacej žaloby na súde mali voči Dlžníkovi vymáhateľné pohľadávky, ktoré doposiaľ neboli uhradené, čo v konaní preukázali informáciami z prebiehajúceho exekučného konania voči Dlžníkovi, a ani samotný žalovaný v spore nespochybňoval a netvrdil, že by ich pohľadávky voči Dlžníkovi boli uhradené, alebo že by boli zanikli ináč. 14. Žalobcovia ďalej nesúhlasili so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v bodoch 98. - 100. napadnutého rozsudku a uviedli, že žalovaný preukázateľne nadobudol od Dlžníka nehnuteľný majetok vo vysokej hodnote za kúpnu cenu zodpovedajúcu 17% trhovej hodnoty tohto majetku; pričom predmetná skutočnosť ohľadom reálnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností nie je v tomto konaní
spornou, keďže bola preukázaná aj znaleckým posudkom. Dali do pozornosti, že existencia aj iných záväzkov Dlžníka, okrem záväzkov voči nim, predstavuje skutočnosť, pre ktorú žalovanému muselo byť známe, že pokiaľ dôjde k uzavretiu odporovanej Kúpnej zmluvy, bez poskytnutia akejkoľvek inej zábezpeky, tak dôjde k ukráteniu žalobcov. Argumentovali, že hoci z e-mailovej komunikácie je zrejmé, že Dlžník a žalovaný si vymieňali e-maily, ktorých obsahom mali byť záložné zmluvy v prospech žalobcov, tak je nesporné, že k uzavretiu takýchto záložných zmlúv nakoniec nedošlo. Domnievali sa, že žalovanému muselo byť zrejmé, že prevodom jediného bonitného majetku z Dlžníka na neho, dôjde k ukráteniu žalobcov. Mali za preukázané, že žalovaný nielenže mal vedomosť o nich (žalobcoch) ako veriteľoch, ale mal vedomosť aj o potrebe zabezpečiť ich pohľadávky, a túto vedomosť mal ešte v roku 2018. Zdôraznili, že Dlžník mal dostať za predaj predmetných nehnuteľností od žalovaného protiplnenie vo výške 700.000 eur, avšak ani túto protihodnotu Dlžník nedostal, pretože podstatná časť pohľadávky v sume 500.000 eur nikdy nebola poskytnutá; bola vytvorená antidatovaná zmluva o pôžičke, čo aj žalovaný a Dlžník potvrdili. Akcentovali, že sám Dlžník tvrdil, že v predmetný deň uvedenú sumu neprijal a žalovaný počas konania vypovedal, že túto sumu mal odovzdať iným osobám v hotovosti. Namietali, že pôžička je reálnym právnym úkonom, avšak to, či k reálnemu poskytnutiu pôžičky naozaj došlo nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Súdu prvej inštancie vyčítali, že sa z dôvodu zásady hospodárnosti nezaoberal otázkou, či Dlžník dostal za tento ukracujúci úkon primeranú náhradu, z ktorej sa môžu veritelia reálne uspokojiť, čo skonštatoval aj v odôvodnení napadnutého rozsudku. 15. Žalobcovia súdu prvej inštancie ďalej vytýkali, že nevyhovel ich návrhu na výsluch pána E.É., čo bolo nevyhnutné z dôvodu ozrejmenia okolností, pre ktoré bola žaloba zamietnutá, a to pre údajnú absenciu aktívnej vecnej legitimácie žalobcov. Mali za to, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že voči nim (ako veriteľom) boli robené prísľuby, že im bude poskytnuté zabezpečenie zriadením záložného práva, ktoré napokon zriadené nebolo, ale namiesto toho sa Dlžník zbavil svojho majetku prevodom do vlastníctva žalovaného. Podotkli, že výsluchom uvedeného svedka by sa preukázala dôvodnosť predloženej e-mailovej komunikácie ohľadom prísľubov Dlžníka, že bude pre nich zriadené záložné právo. Poznamenali, že aj ich návrh na vypočutie pána W.. E., ktorý bol spolupracovník Dlžníka by veľa ozrejmilo, lebo on sa vedel vyjadriť k tomu, či mal žalovaný vedomosť o veriteľoch (žalobcoch) a vedel by sa vyjadriť o úmysle žalovaného pri uzatváraní kúpnej zmluvy. 16. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom 1/ a 2/ v rozsahu 100 %. Zastával názor, že aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov v konaní nemožno odvodzovať od právnej vety vyplývajúcej z rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 63/2004, nakoľko ide o skutkovo a právne odlišnú vec. Skonštatoval, že predmetom konania pod R 63/2004 bola situácia, kedy mal manžel počas manželstva dlhy a za účelom ochrániť svoj majetok previedol na manželku darovacou zmluvou nehnuteľnosť; a keďže manželia žili v spoločnej domácnosti, nedalo sa predpokladať, že by manželka v čase nadobudnutia nehnuteľnosti nemohla vedieť o manželových dlhoch a o jeho úmysle ochrániť darovaním svoj majetok. Ďalej argumentoval, že on a Dlžník nie sú v zmysle § 42a ods. 3 Občianskeho zákonníka blízkymi osobami, a preto existuje podstatný právny rozdiel medzi týmto sporom a konaním pod R 63/2004. Ďalej zdôraznil, že akékoľvek pohľadávky, ktorými žalobcovia disponovali voči Dlžníkovi ku dňu vkladu vlastníckeho práva z odporovanej Kúpnej zmluvy do katastra nehnuteľností zanikli a boli opakovane nahrádzané dohodami o nahradení záväzkov medzi žalobcami a Dlžníkom; a preto mal za správny záver súdu prvej inštancie o zániku aktívnej vecnej legitimácie žalobcov ako následok týchto dohôd. 17. K žalobcami predloženým návrhom záložných zmlúv a sprievodnému e-mailu žalovaný uviedol, že tieto listinné dôkazy nemajú žiadnu výpovednú hodnotu, nakoľko neobsahujú špecifikáciu záložného veriteľa ako ani zabezpečovanej pohľadávky; čo samo o sebe vylučuje existenciu jeho (žalovaného) vedomosti o pohľadávkach žalobcov, nehovoriac o absencii akéhokoľvek ukracujúceho úmyslu. Žalovaný sa domnieval, že žalobcovia nijak nepreukázali, že on by mal mať vedomosť o ich pohľadávkach voči Dlžníkovi. Pokiaľ sa jedná o spor so spoločnosťou AIZA, dal do pozornosti, že z výpovede samotného Dlžníka vyplynulo, že on sám tento spor nepovažoval za relevantný: „neboli veriteľom, lebo tam bol súd, a do podpisu kúpnej zmluvy nemali ešte rozsudok.; pričom následne zopakoval: „Nebrali sme to obidvaja vážne, lebo spor v Čechách nebol ukončený.“ Nad rámec uvedeného žalovaný akcentoval, že aj keby všetky tvrdenia žalobcov boli pravdivé (čo žalovaný popiera), tak len vedomosť o existencii veriteľov Dlžníka sama o sebe nepostačuje na preukázanie existencie ukracujúceho úmyslu. Poukázal na to, že z výpovedí Dlžníka vyplynulo, že uzavretie Kúpnej zmluvy
nebolo prejavom úmyslu Dlžníka zbaviť sa majetku na úkor uspokojenia veriteľov, ale spôsobom vyrovnania jeho dlhov voči žalovanému; pričom Dlžník mal v pláne riešiť aj svoje záväzky voči žalobcom. Uzavrel, že nič z výpovedí Dlžníka alebo iných dôkazov nepreukázalo existenciu ukracujúceho úmyslu Dlžníka, ktorý ho mal viesť k uzavretiu Kúpnej zmluvy. K námietkam žalobcov k nevykonaným dôkazom žalovaný uviedol, že ani jeden zo žalobcami navrhovaných svedkov nebol prítomný pri uzatváraní odporovanej Kúpnej zmluvy; a navyše Dlžník jednoznačne vypovedal, že Kúpnu zmluvu uzatváral za účelom vyrovnania/zabezpečenia jeho záväzkov voči nemu (žalovanému); navrhované výsluchy svedkov tak nemohli prispieť k objasneniu okolností, z ktorých by bolo možné vysloviť existenciu ukracujúceho úmyslu Dlžníka. 18. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov 1/ a 2/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je potrebné zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 19. Predmetom sporu bola žaloba žalobcov na vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu - Kúpnej zmluvy zo dňa 9.4.2019, ktorou Dlžník B. C. previedol na žalovaného rozsiahly komplex nehnuteľností evidovaných v katastri nehnuteľností Českej republiky za kúpnu cenu 700.000 eur. Žalobcovia tvrdili, že predmetným právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia ich vymáhateľných pohľadávok vyplývajúcich z dohôd o nahradení pôvodného záväzku novým, pričom Dlžník mal úkon vykonať v úmysle ukrátiť svojich veriteľov a žalovaný ako osoba, ktorá z úkonu mala majetkový prospech, o tomto úmysle vedel. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k záveru, že nebola splnená jedna zo základných podmienok odporovateľnosti právneho úkonu a to existencia veriteľskodlžníckeho vzťahu medzi žalobcami a Dlžníkom v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy, ktorý by trval až do času rozhodovania súdu prvej inštancie. Vychádzal pritom zo zistenia, že žalobcovia odvodzovali svoje pohľadávky z piatich Dohôd o nahradení záväzku novým záväzkom zo dňa 16. 3. 2022, teda z obdobia bezprostredne pred podaním žaloby, pričom pôvodné záväzky mali vzniknúť už v roku 2018. Súd prvej inštancie zastával názor, že uzavretím dohôd o novácii, resp. Dohôd o nahradení záväzku novým záväzkom zo dňa 15.10.2020, došlo k zániku pôvodných záväzkov existujúcich v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy, a preto žalobcovia nie sú v spore aktívne vecne legitimovaní. 20. Odvolací súd považuje uvedený záver súdu prvej inštancie o neexistencii aktívnej vecnej legitimácie žalobcov za predčasný. Pre posúdenie splnenia podmienok ukrátenia veriteľa podľa § 42a Občianskeho zákonníka je rozhodujúci skutkový a právny stav v čase, keď bol odporovaný právny úkon vykonaný. Ak v tomto okamihu došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa, následná dohoda o novácii záväzku podľa § 570 Občianskeho zákonníka uzavretá medzi tými istými účastníkmi nemá vplyv na zachovanie práva veriteľa odporovať tomuto právnemu úkonu. Nováciou dochádza k zániku pôvodného právneho dôvodu záväzku a vzniku záväzku nového, avšak právny vzťah medzi tými istými subjektmi pretrváva kontinuálne. Z hľadiska odporovateľnosti preto nováciu nemožno vykladať ako úplné vyporiadanie majetkových vzťahov medzi účastníkmi, ale iba ako transformáciu, resp. zmenu formy existujúceho dlhu. Materiálny stav prípadného ukrátenia uspokojenia pohľadávky z majetku dlžníka tým nie je dotknutý. Výklad prijatý súdom prvej inštancie by viedol k neakceptovateľnému dôsledku, že Dlžník by sa mohol zbaviť následkov ukracujúceho právneho úkonu tým, že by s veriteľom následne zmenil právny titul svojho záväzku. Takýto prístup je v rozpore s účelom a zmyslom inštitútu odporovateľnosti právnych úkonov. Pokiaľ by sa Dlžník dovolával toho, že uzavretím novácie došlo k „odstráneniu“ jeho predchádzajúceho úmyslu ukrátiť veriteľa, bolo by potrebné takéto konanie posúdiť ako výkon práva v rozpore s jeho účelom, resp. ako jeho zneužitie. 21. Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia dohôd o nahradení záväzku novým záväzkom, odvolací súd zastáva názor, že súd prvej inštancie bol povinný primárne zistiť, či v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy existoval medzi žalobcami a Dlžníkom veriteľsko-dlžnícky vzťah, z ktorého následne vychádzali dohody o nahradení záväzkov novými záväzkami, resp. dohody o novácii. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalobcovia pôvodne svoje záväzky bližšie nešpecifikovali, pričom však dodatočne predložili Dohody o nahradení záväzkov zo skorších dátumov. Z týchto listín súd prvej inštancie zistil, že odporovaná Kúpna zmluva bola uzavretá dňa 9.4.2019, a že k tomuto dátumu veriteľsko-dlžnícky vzťah medzi žalobcami a Dlžníkom existoval. V Dohodách o nahradení záväzkov novými záväzkami zo dňa 4.9.2018 boli ako pôvodné záväzky označené najmä pohľadávky zo zmlúv o pôžičke, dohôd o ukončení právnych vzťahov založených kúpnymi zmluvami,
ako aj zo zmlúv o dielo. Odvolací súd však poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa obmedzil len na formálne konštatovanie existencie týchto pôvodných záväzkov, vychádzajúc z ich uvedenia v predmetných dohodách, avšak z dôvodu svojho predčasného právneho záveru o zániku záväzkov existujúcich v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy na základe neskorších dohôd o novácii, sa už nezaoberal otázkou, či bola skutočná existencia pôvodných záväzkov preukázaná. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že napríklad záväzok zo zmluvy o pôžičke ako reálneho kontraktu vzniká až okamihom faktického (prípadne nepriamym spôsobom realizovaného) prenechania finančných prostriedkov dlžníkovi, ktoré sa predtým nachádzali v dispozícii veriteľa, a to pred uzavretím následných dohôd o nahradení záväzku novým záväzkom (porov. uznesenie Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo/78/2018). Bez náležitého preskúmania týchto rozhodujúcich skutkových okolností nemožno urobiť spoľahlivý záver o existencii, resp. neexistencii veriteľsko-dlžníckeho vzťahu v rozhodnom čase. 22. Sumarizujúc vyššie uvedené sa odvolaciemu súdu javí ako predčasný aj záver súdu prvej inštancie o nevykonaní výsluchu žalobcom navrhovaných svedkov, konkrétne pána Vysokého, ktorý je žalobcom 1/ a zároveň konateľom žalobcu 2/, ktorý mal byť vypočutý k otázke existencie veriteľsko-dlžníckeho vzťahu medzi žalobcami a Dlžníkom. Súd prvej inštancie tento dôkaz nevykonal s odôvodnením, že tak postupoval z dôvodu hospodárnosti konania, keďže neexistencia uvedeného veriteľsko-dlžníckeho vzťahu už mala vyplývať z vykonaného dokazovania, najmä z predložených dohôd o nahradení záväzkov novým záväzkom, pričom jeho vykonanie by podľa názoru súdu prvej inštancie nemohlo ovplyvniť právne posúdenie týchto dohôd. 23. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého dôvodom zamietnutia žaloby bola aj neexistencia ukracujúceho úmyslu Dlžníka a neexistencia vedomosti žalovaného o tomto úmysle bol taktiež prijatý predčasne a bez dostatočného skutkového podkladu. Úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ako aj vedomosť druhej strany o tomto úmysle, sú v obidvoch prípadoch psychickým stavom (podobne ako napríklad dobrá viera). To znamená, že samy o sebe nemôžu byť predmetom dokazovania. Predmetom dokazovania môžu byť len skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné presvedčenie subjektu (jeho vnútorné zámery) prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno existenciu tohto úmyslu, či vedomosť o ňom dôvodiť (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/224/2017, zo dňa 10.6.2018). Súd prvej inštancie bol preto povinný skúmať, či boli preukázané také objektívne okolnosti, ktoré by umožňovali prijať záver o existencii ukracujúceho úmyslu Dlžníka a vedomosti žalovaného o tomto úmysle. Skutočnosť, že Dlžník mal v čase prevodu majetku subjektívnu predstavu, že svoje záväzky v budúcnosti uhradí z iných zdrojov, prípadne prostredníctvom plánovaného zriadenia záložného práva alebo ďalších obchodných transakcií, ktoré sa napokon nerealizovali, sama o sebe totiž nevylučuje existenciu ukracujúceho úmyslu (ani ju neneguje). Rozhodujúcim kritériom je objektívny stav existujúci v čase uskutočnenia právneho úkonu. Súd prvej inštancie sa preto nemal obmedziť na hodnotenie subjektívnych vyjadrení Dlžníka o jeho budúcich zámeroch, ale bol povinný posúdiť reálny stav jeho majetku a záväzkov ku dňu uzavretia Kúpnej zmluvy. Ak Dlžník v čase prevodu majetku vedel alebo musel vedieť, že mu po uskutočnení tohto úkonu nezostane dostatočný, resp. bezprostredne likvidný majetok na uspokojenie veriteľov, môže byť podmienka úmyslu ukrátiť veriteľov splnená. Za týchto okolností sa súd prvej inštancie mal podrobnejšie zaoberať aj otázkou, či v prípade započítania kúpnej ceny z Kúpnej zmluvy skutočne išlo o fiktívnu pôžičku, ako tvrdili žalobcovia. Preukázanie takejto skutočnosti by mohlo predstavovať významný nepriamy dôkaz o existencii ukracujúceho úmyslu. Rovnako bolo potrebné posúdiť, či žalobcovia predložili ucelený reťazec nepriamych dôkazov, z ktorých by bolo možné vyvodiť ukracujúci úmysel Dlžníka a vedomosť žalovaného o tomto úmysle, napr. že dlžník mal aj ďalšie záväzky, že prevod majetku nebol sprevádzaný reálnym prílevom finančných prostriedkov, resp. že išlo o prevod bez primeranej protihodnoty, a pod. Odvolací súd preto považuje odvolaciu námietku žalobcov za dôvodnú v tom smere, že súd prvej inštancie skutkový stav nezistil v dostatočnom rozsahu a z takto neúplne zisteného skutkového stavu vyvodil nesprávne právne závery. Súd prvej inštancie sa totiž náležite nezaoberal ani otázkou skutočnej hodnoty prevádzaných nehnuteľností v porovnaní s dohodnutou kúpnou cenou, teda otázkou ekvivalentnosti plnenia, a ani tým, či Dlžník za predmetný právny úkon získal reálne použiteľnú protihodnotu spôsobilú slúžiť na uspokojenie veriteľov, najmä za situácie, keď kúpna cena nebola Dlžníkovi vyplatená, ale bola započítaná proti pohľadávke z údajnej minulej pôžičky. Už samotný fakt, že by Dlžník dobrovoľne akceptoval stratu (predaj pod cenu) v čase, kedy vedel, že dlhuje peniaze iným, je dôkazom, že jeho prioritným cieľom nebol ekonomický zisk, ale odklonenie majetku mimo dosah exekúcií.
24. Hodno doplniť, že neobstojí ani argumentácia súdu prvej inštancie, podľa ktorej mal Dlžník Kúpnu zmluvu uzatvoriť za účelom vyrovnania svojich záväzkov voči žalovanému ako ďalšiemu veriteľovi, pričom malo ísť o splnenie dlhu v jeho prospech. Dlžník je totiž povinný uspokojovať svojich veriteľov pomerne. Pokiaľ dlžník prevedie svoj majetok (napr. nehnuteľnosť) na jedného z veriteľov formou „započítania“ alebo úhrady dlhu, a tým sa zbaví podstatnej alebo celej majetkovej podstaty, čím znemožní uspokojenie ostatných veriteľov, dochádza k ukráteniu ostatných veriteľov. Ak nadobúdateľ veriteľ vedel, že dlžník má aj ďalších veriteľov a zároveň si bol vedomý, že predmetný prevod majetku v podstatnom rozsahu alebo úplne vylúči možnosť uspokojenia ostatných záväzkov dlžníka, je splnená podmienka vedomosti o ukracujúcom úmysle dlžníka, a takémuto právnemu úkonu možno úspešne odporovať. 25. Odvolací súd zdôrazňuje, že prijatie predčasných skutkových a právnych záverov bez riadneho a úplného vykonania dokazovania predstavuje zásah do základného práva účastníkov na spravodlivý proces. Ak súd rozhodne vo veci bez toho, aby spoľahlivo a bez rozumných pochybností zistil skutkový stav, resp. bez toho, aby sa náležite vysporiadal so všetkými podstatnými tvrdeniami a dôkaznými návrhmi strán, odníma účastníkom efektívnu procesnú ochranu ich práv. Právo na spravodlivý proces pritom neznamená len formálnu možnosť obrátiť sa na súd, ale zahŕňa aj právo na to, aby súd vec riadne prejednal, vykonal potrebné dôkazy, vyhodnotil ich vo vzájomných súvislostiach a svoje rozhodnutie presvedčivo, logicky a zrozumiteľne odôvodnil. Ak súd uzavrie dokazovanie predčasne a svoje rozhodnutie založí na neúplnom skutkovom základe, dochádza k situácii, keď jeho skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní alebo sú s ním dokonca v rozpore. Takýto postup má za následok arbitrárnosť rozhodnutia. Predčasné závery súdu zároveň deformujú následné právne posúdenie veci, keďže právny záver vybudovaný na neúplne zistenom skutkovom stave je nevyhnutne nesprávny. V konečnom dôsledku tak ide o porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže účastníkovi konania nie je poskytnuté rozhodnutie založené na riadne a úplne zistenom skutkovom stave, ale na predčasných a nedostatočne odôvodnených záveroch súdu. 26. Na uvedenom základe tak odvolací súd dospel k záveru, že došlo k naplneniu odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. Nakoľko uvedené nedostatky nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 27. V ďalšom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa vyššie uvedeným právnym názorom odvolacieho súdu, ktorým je v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p. viazaný; opätovne sa preto bude zaoberať otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcov, a to vrátane dôsledného posúdenia existencie pôvodných záväzkov, ktoré mali existovať v čase uzavretia odporovanej Kúpnej zmluvy, a ktoré boli následne predmetom transformácie na základe neskorších dohôd o novácii. V prípade, ak dospeje k záveru, že aktívna vecná legitimácia žalobcov 1/ a 2/ je daná, pristúpi k meritórnemu posúdeniu splnenia jednotlivých zákonných podmienok odporovateľnosti predmetnej Kúpnej zmluvy, pričom otázku ukracujúceho úmyslu dlžníka a vedomosti žalovaného o tomto úmysle, vyhodnotí v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v tomto rozhodnutí. Súd prvej inštancie vec opätovne prejedná na pojednávaní, vykoná dokazovanie v rozsahu zodpovedajúcom dôkazným návrhom strán a v súlade s príslušnými ustanoveniami C.s.p. o dokazovaní, následne na základe výsledkov dokazovania ustáli skutkový stav nevyhnutný pre rozhodnutie vo veci a zo zistených skutočností vyvodí právne závery, ktoré riadne, presvedčivo a v súlade s požiadavkami § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodní. 28. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 29. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b)ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 C.s.p. nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa § 429 ods. 1 C.s.p. neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 C.s.p. možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).