Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Co/120/2025 1623200122 26. 05. 2026 Mgr. Nina Dubovská ECLI:SK:KSBA:2026:1623200122.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Niny Dubovskej a členiek senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa, so sídlom ul. 29. augusta 8-10, Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: SISECAM Automotive Slovakia, s.r.o., so sídlom Továrenská 15, Malacky, IČO: 35 820 349, právne zast. Jurek, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Páričkova 15, Bratislava, IČO: 47 253 983, o zaplatenie 21.314,82 eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 07.05.2025, č.k. 27Cb/1/2023-167, takto rozhodol: I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. II. Žalobca m á proti žalovanému n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti sumy 7.304,10 eur (výrok I.), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.010,72 eur, a to do 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 31,46 % (výrok III.). 2. Súd prvej inštancie rozhodnutie vo veci právne odôvodnil ust. § 238 ods. 1 a 6 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení“), ust. § 415, § 420 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ust. § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobcom v sume 7.304,10 eur po otvorení pojednávania, s ktorým žalovaný vyslovil súhlas, súd prvej inštancie konanie v späťvzatej časti vo výške istiny 7.304,10 eur zastavil. Predmetom konania tak zostala žalobou uplatnená suma 6.000,76 eur označená žalobcom ako náhrada škody spočívajúca v invalidnom dôchodku, ktorý žalobca vyplatil poškodenej A. B., nar. XX.XX.XXXX (ďalej len „poškodená“ alebo „A. B.“) a suma 8.009,96 eur, o ktorú žalobca žalobu podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 13.02.2025 rozšíril a ktorá predstavovala invalidný dôchodok vyplatený žalobcom v neskoršom období. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je po čiastočnom späťvzatí dôvodná a uviedol, že žalobca si žalobou uplatnil nárok, ktorý vyplýva z ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a jeho podstata spočíva v tom, že žalobca má právo na náhradu škody, ktorá mu vznikla vyplatením dávok sociálneho poistenia v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby, pričom žalobca v žalobe tvrdil, že protiprávnym konaním C. D., zamestnanca žalovaného (ďalej len „škodca“ alebo „C. D.“), bola spôsobená škoda na zdraví poškodenej, ktorej žalobca v dôsledku tohto konania vyplatil dávky dôchodkového poistenia - invalidný dôchodok spolu v sume 14.010,72 eur (6.000,76 eur + 8.009,96 eur), preto si žalobca uplatnil nárok voči žalovanému ako zamestnávateľovi C. D., ktorý je ako zamestnávateľ v zmysle ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka osobou zodpovednou za škodu, pretože jeho zamestnanec
svojim protiprávnym konaním spôsobil škodu pri plnení pracovných úloh. Žalovaný v konaní namietal svoju pasívnu vecnú legitimáciu a tvrdil, že on sám sa protiprávneho konania nedopustil, že ide o verejnoprávny vzťah, na ktorý nie je možné uplatniť ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nie je prípustné, aby žalobca rozširoval okruh zodpovedných subjektov s poukazom na rozhodovaciu činnosť v oblasti regresnej náhrady v prípade zdravotného poistenia. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákonným predpokladom vzniku nároku žalobcu (sociálnej poisťovne) podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je, že poisťovňa uhradila svojmu poistencovi dávky nemocenského poistenia alebo dôchodkového zabezpečenia, ktoré boli poskytnuté a vyplatené ako následok zavineného protiprávneho konania tretej osoby proti poistencovi, že ide o špecifické právo priznané sociálnej poisťovni ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení požadovať náhradu poskytnutých dávok a náhradu škody od tretích osôb v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poberateľovi dávky a že ak bola poistencovi poskytnutá niektorá z uvedených dávok, ale vznik jeho nároku na dávku nebol zapríčinený zavineným protiprávnym konaním tretej osoby, nemá sociálna poisťovňa v zmysle citovaných ustanovení regresné právo na náhradu dávky (škody). Doplnil, že protiprávnosť úkonu spočíva v porušení právnej povinnosti, t.j. ide o úkon v rozpore s objektívnym právom a zákon má porušením právnej povinnosti na mysli objektívne vzniknutý rozpor medzi tým, ako fyzická (právnická) osoba skutočne konala (prípadne opomenula konať) a tým, ako konať mala, aby splnila povinnosti jej uložené právnym predpisom alebo inou normou (napr. technické normy, interné smernice, bezpečnostné predpisy). Dôkazné bremeno preukázania protiprávnosti úkonu, vzniku škody, ako aj príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi porušením právnej povinnosti, ako príčinou vzniku škody, a škodou a jej rozsahom, ako následkom týchto príčin, spočíva na poškodenom (žalobcovi, ktorý si nárokuje škodu z vyplatených dávok), keďže protiprávnosť zákon nepredpokladá. Zákon mimo porušenia právnymi predpismi či inými normami ustanovených povinností ukladá aj všeobecnú prevenčnú povinnosť počínať si tak, aby svojím konaním nespôsobil škodu na zdraví (§ 415 Občianskeho zákonníka). Súd prvej inštancie zhrnul, že medzi stranami sporu bolo nesporné (i) že C. D. bol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022 dňa 07.09.2022 právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví, ktorého sa mal dopustiť tým, že viedol dňa 02.12.2019 vysokozdvižný vozík v spoločnosti RF, spol. s.r.o., E. XXXX/XX, F., pričom pri vykládke odstaveného nákladného vozidla porušil povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci (ďalej aj len „BOZP“), čím tak porušil ustanovenia zákona č. 124/2006 Z.z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci (ďalej len „zákon o BOZP“) a pri cúvaní narazil do poškodenej A. B., a týmto zacúvaním spôsobil poškodenej poškodenie zdravia, (ii) že C. D. ako zamestnanec žalovaného spôsobil škodu poškodenej pri výkone jeho práce pre žalovaného a (iii) že poškodená ako poistenec žalobcu utrpela poškodenie zdravia, v dôsledku ktorého jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý žalobca poškodenej vyplatil. K povahe uplatneného nároku namietal žalovaný, že ide o verejnoprávny nárok, pretože zákon o sociálnom poistení je verejnoprávnym predpisom, žalobca je subjektom verejného práva, vynaložené prostriedky sú verejnými prostriedkami a nie je prípustné s poukazom na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy SR“), aby žalobca svojvoľne rozširoval okruh osôb zodpovedných za spôsobenie škody (zákon o sociálnom poistení vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody a aj okruh zodpovedných subjektov, a to formuláciou ohľadom tretích osôb, v dôsledku zavineného protiprávneho konania ktorých došlo k vzniku škody). Žalovaný tvrdil aj to, že sám sa protiprávneho konania nedopustil a nie je možné aplikovať ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s ktorou argumentáciou sa súd prvej inštancie nestotožnil a dovodil, že bez ohľadu na charakter použitých prostriedkov, ide o tzv. regresný nárok, ktorého podstata spočíva vo všeobecnosti, ale aj konkrétne v prejednávanej veci, v tom, že žalobca (sociálna poisťovňa) tým, že poškodenej vyplatí dávky dôchodkového poistenia, vstupuje do pozície poškodenej a má právo požadovať náhradu plnenia od osoby skutočne zodpovednej za vzniknutú škodu, teda ide o vzťah poškodenej a škodcu, ktorý je vzťahom súkromnoprávnym bez ohľadu na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a bez ohľadu na použité prostriedky. V uvedenom poukázal na rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít SR - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) sp. zn. 5Cdo/71/2003, podľa ktorého ide o regresný nárok, ktorý nie je síce nárokom na náhradu škody na zdraví podľa Občianskeho zákonníka, ale je svojim charakterom samostatným nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o sociálnom poistení, majúcim z tohto dôvodu (teda z dôvodu, že sa upravuje občianskoprávny nárok) povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka. Pomer špeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/149/2018 NS SR zotrval na charaktere tohto nároku v tom, že uviedol, že regresný nárok žalobcu má povahu osobitného občianskoprávneho vzťahu (ďalej sa zaoberal otázkou
zavinenia ako predpokladu na náhradu škody v tomto občianskoprávnom zodpovednostnom vzťahu). Niet teda pochýb o tom, že pri aplikácii ust. § 238 zákona o sociálnom poistení ide o súkromnoprávny občianskoprávny vzťah upravený osobitným predpisom, a to zákonom o sociálnom poistení. Rozpory skôr vyvoláva aplikácia ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad a otázka, koho má na mysli ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ak určuje, že zodpovedným subjektom je „tretia osoba, ktorá svojim zavineným protiprávnym konaním škodu spôsobila“. Podľa uvedenej rozhodovacej činnosti súdov SR v danej veci ide o osobitný súkromnoprávny vzťah, ktorý je upravený osobitným zákonom, a to zákonom o sociálnom poistení, ale stále ide aj o občianskoprávny nárok, na ktorý sa subsidiárne vzťahuje Občiansky zákonník a na otázky, ktoré zákon o sociálnom poistení neupravuje, je potrebné aplikovať Občiansky zákonník, preto súd prvej inštancie na daný prípad aplikoval ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka a za pasívne vecne legitimovaného v tomto spore považoval žalovaného, ako zamestnávateľa primárneho škodcu, keď zodpovednosť za škodu vzniká nielen z protiprávneho konania priamo zaviazaného subjektu, ale aj v prípade, ak škoda bola spôsobená činnosťou osôb, ktoré zodpovedné subjekty (právnické osoby) na túto činnosť použili a zamestnanec, ktorý pri výkone svojho zamestnania spôsobil porušením povinností z pracovného pomeru škodu inej fyzickej osobe, zodpovedá len svojmu zamestnávateľovi (R 45/1960). Poškodený si môže uplatniť náhradu škody lebo proti zamestnávateľovi škodcu, nie proti priamemu pôvodcovi škody. V prejednávanej veci zamestnanec žalovaného C. D. porušil predpisy BOZP, čím spôsobil poškodenie zdravia poškodenej, konal tak však pri výkone svojho zamestnania pre žalovaného ako zamestnávateľa a nesledoval svoj súkromný záujem. Treťou osobou v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je zamestnávateľ, ktorý podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovedá za škodu spôsobenú tými, ktorých na túto činnosť použil – súd prvej inštancie sa priklonil najmä k rozhodnutiu NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008, kde NS SR konštatoval, že pokiaľ odvolací súd vylúčil možnosť aplikácie všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu (§ 420, § 441 Občianskeho zákonníka), spočívalo jeho rozhodnutie v nesprávnom právnom posúdení veci a k uzneseniu NS SR sp. zn. 8Cdo/149/2018 zo dňa 20.03.2019, kde dovolací súd uviedol, že keďže osobitný predpis (zákon o sociálnom poistení) otázku zavinenia neupravuje, je potrebné vychádzať zo všeobecnej úpravy Občianskeho zákonníka, pričom v obdobných veciach rozhodovali rovnako aj iné odvolacie súdy (rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Cob/64/2019 zo dňa 27.06.2019, Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/58/2022 zo dňa 03.08.2022, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 28Co/65/2023 zo dňa 20.12.2023, Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/310/2017 zo dňa 24.05.2018). Súd prvej inštancie mal tak za to, že hoci zodpovednosť za škodu v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je upravená osobitným predpisom, nie je možné vylúčiť aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za spôsobenú škodu. Keďže C. D. spôsobil škodu pri výkone svojho zamestnania a nebolo v konaní zistené (ani tvrdené) spoluzavinenie poškodenej, súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný nesie podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka zodpovednosť za škodu v plnom rozsahu. Pokiaľ žalovaný odkazoval na rozhodnutie NS SR sp. zn. 2Cdo/343/2009, týkajúce sa nárokov zdravotnej poisťovne na náhradu nákladov za poskytnutú zdravotnú starostlivosť, súd prvej inštancie uviedol, že hoci žalovaný tvrdil, že dovolací súd vyslovil názor, že takýto nárok nie je právom na náhradu škody podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, uvedené vyplývalo z iného skutkového a právneho základu sporu, keď náklady zdravotnej poisťovne nemôžu byť považované za vecnú škodu a u žalobcu - zdravotnej poisťovni - nedošlo k vzniku škody, že vo veci bol sporný okamih vzniku uvedeného nároku a dovolací súd v tam prejednávanej veci konštatoval, že poskytovateľom zdravotnej starostlivosti zaplatila zdravotná poisťovňa za zdravotnú starostlivosť poskytnutú jej poistencovi uplatnenú sumu dňa 01.07.2005, teda v čase, keď to právna úprava neumožňovala, preto bol nárok žalobcu nedôvodný a konštatoval aj to, že nejde o nárok podľa ust. § 420 Občianskeho zákonníka, ale zároveň uviedol, že ide o hmotnoprávny nárok voči osobám zodpovedajúcim za škodu; dovolací súd odkazom na ust. § 420 Občianskeho zákonníka skôr vyjadroval skutočnosť, že úprava tohto nároku je obsiahnutá v osobitnom zákone, ako by mal na mysli nemožnosť subsidiárnej aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a naviac riešenie problematickej otázky v tomto konaní nebolo vyriešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie zamestnávateľa podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako je to v prejednávanej veci. V rozhodnutí NS SR sp. zn. 3Cdo/109/2008, na ktoré poukazoval žalovaný, bola skutková situácia taká, že nárok si žalobca - sociálna poisťovňa - uplatnila voči vinníkovi dopravnej nehody a v druhom rade voči poisťovni z titulu povinného zmluvného poistenia a ako právna otázka sa riešilo, či vôbec žalobcovi vznikla škoda, keďže nemusí vyplácať prijímateľovi dávky sumu zodpovedajúcu 100 % starobného dôchodku, ale len sumu nižšiu zodpovedajúcu 60 % starobného dôchodku (vdovské); odvolací súd sa v tejto veci stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žaloba bola správne zamietnutá z dôvodu neexistencie škody a dovolací súd riešil otázku, či v ust. § 238
ods. 1 zákona o sociálnom poistení uvedený pojem škoda treba interpretovať v zmysle všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku a či môže ísť o škodu v zmysle tohto ustanovenia vtedy, keď dávka dôchodkového poistenia vyplácaná sociálnou poisťovňou zo zavineného protiprávneho konania tretej osoby bola vo finančnom vyjadrení vyššia, ako je iná dávka dôchodkového poistenia (vdovský dôchodok pozostalej manželky), vyplácaná po zavinenom protiprávnom konaní tretej osoby a vyslovil názor, na ktorý sa žalovaný odvoláva, že regresný nárok žalobcu v tomto prípade nie je nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, ale ide o samostatný nárok. Súd prvej inštancie zdôraznil, že dovolací súd uvedené vyslovoval v otázke aplikácie ust. § 442 Občianskeho zákonníka a pojmu škoda a dospel k záveru, že škoda je v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení jasne stanovená ako vyplatené dávky a nie je možné matematicky porovnávať výšku starobného dôchodku voči vdovskému dôchodku, preto ani toto rozhodnutie nie je teda podľa súdu prvej inštancie aplikovateľné na prejednávaný prípad. Súd prvej inštancie sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného, že aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na daný prípad sa bezdôvodne rozširuje okruh osôb zodpovedných za škodu spôsobenú žalobcovi, pretože ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení definuje zodpovednú osobu ako tretiu osobu, ktorej zavineným protiprávnym konaním bola škoda spôsobená, teda ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka len konkretizuje, kto tou treťou osobou v zmysle súkromnoprávnych občianskoprávnych predpisov je. Súd prvej inštancie tak dospel k záveru, že v konaní je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného ako zamestnávateľa primárneho škodcu, žalovaný tak zodpovedá za škodu podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá spočívala vo vyplatených dávkach dôchodkového poistenia poškodenej v spojení s ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keďže zamestnanec žalovaného v čase skutku (protiprávneho konania) postupoval pri plnení svojich pracovných úloh a nešlo o exces zamestnanca, preto ho nemožno označiť za zodpovedný subjekt. K výške škody súd prvej inštancie uviedol, že túto si žalobca uplatnil v sume 6.000,76 eur ako sumy invalidného dôchodku vyplateného poškodenej za obdobie od 30.11.2020 do 19.10.2022 a v sume 8.009,96 eur ako sumy invalidného dôchodku vyplateného poškodenej za obdobie od 20.10.2022 do 19.05.2025, ktorých vyplatenie žalobca preukázal potvrdením o výške vyplatených dávok a rozpisom vyplatených dávok, z ktorých mal súd prvej inštancie za preukázané, že invalidný dôchodok bol poškodenej vyplatený spolu v sume 14.010,72 eur. Žalovaný spočiatku uvedené sumy vôbec nesporoval a v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie a až v podaní doručenom súdu dňa 20.03.2025 najskôr potenciálne navrhol vykonanie dokazovania znaleckým posudkom a až v podaní doručenom súdu dňa 10.04.2025 (pozn. odvolacieho súdu: súd prvej inštancie chybou v písaní uviedol „10.04.2024“) konkrétne navrhol vykonanie dokazovania znaleckým posudkom na zhodnotenie zdravotného stavu poškodenej a tvrdil, že zlepšenie alebo zhoršenie zdravotného stavu poškodenej môže mať závažný dopad na postavenie žalovaného v konaní, keďže poškodená je v mladom veku (cca 31 r.) a hrozí uplatňovanie si nároku žalobcu na náhradu škody ešte niekoľko desiatok rokov, keďže v prípade nezlepšenia zdravotného stavu poškodenej, bude mať nárok na invalidný dôchodok až do dosiahnutia nároku na starobný dôchodok, preto žalovaný žiadal vykonať dokazovanie znalcom v odvetví ortopédia a žiadal od znalca zodpovedanie otázky zhodnotenia odborných posudkov o invalidite poškodenej, zhodnotiť mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, určiť percentá a určiť možnosti a vyhliadky na zlepšenie zdravotného stavu poškodenej a potrebu znaleckého dokazovania zdôvodnil tým, že je potrebné vykonať nezávislé zhodnotenie zdravotného stavu poškodenej, pretože všetky dokumenty týkajúce sa zdravotného stavu poškodenej sú predkladané žalobcom, teda stranou sporu a je dôvodné žiadať posúdenie nezávislým znalcom. Súd prvej inštancie návrh na vykonanie takéhoto dokazovania zamietol, pretože mal za to, že žalovaný relevantne nesporoval skutkové tvrdenia, prednesené žalobcom ohľadom výšky priznaného invalidného dôchodku a bolo potrebné najskôr tvrdiť, a až potom svoje tvrdenia preukazovať, keď súd môže vykonať dokazovanie len na preukázanie tvrdených skutočností. Poukázal na to, že v civilnom sporovom konaní nie je možné nahradiť povinnosť tvrdiť odkazom na dôkazy, čo platí o to viac, keď je zrejmé, že žalovaný chce zvážiť svoju procesnú obranu podľa toho, čo z vykonaného dokazovania ešte len vzíde. Skonštatoval, že žalovaný neuviedol, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti o správnosti výpočtu výšky priznaného invalidného dôchodku, resp. z čoho plynú jeho pochybnosti o tom, že zdravotný stav poškodenej na účely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne a neuviedol, prečo považuje určenú mieru poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej vo výške 45% za nesprávnu, resp. ani neuviedol, či spochybňuje odborným posudkom stanovenú mieru tohto poklesu alebo spochybňuje iné parametre výpočtu invalidného dôchodku. Žalovaný uvádzal len to, že spochybňuje nestrannosť dokladov predkladaných žalobcom, pričom z predložených odborných lekárskych posudkov súd prvej inštancie zistil, že tieto vychádzali z lekárskych správ o zdravotnom stave poškodenej, predložených lekármi špecialistami a subjektívne stav poškodenej nehodnotili, z tých istých lekárskych správ by
vychádzal aj znalecký posudok v súdnom konaní, preto sa takéto dokazovanie súdu prvej inštancie javilo ako nehospodárne. Žalovaný naviac navrhol vykonať dokazovanie znalcom z odboru ortopédia, pričom zhodnotenie zásadnej otázky miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť prislúcha hodnotiť lekárovi so špecializáciou v odbore „Posudkové lekárstvo“, ktorý odbor nie je síce kategorizovaný ako samostatné odvetvie znaleckej činnosti, ale nebolo ani zrejmé, či práve znalec z odvetvia ortopédia by vedel relevantne určiť invaliditu, resp. mieru poklesu schopnosti zárobkovej činnosti poškodenej. Súd prvej inštancie skonštatoval aj to, že ak žalovaný navrhoval vykonať dokazovanie na posúdenie možnosti a vyhliadky poškodenej na zlepšenie jej zdravotného stavu, uvedené v konaní nebolo relevantné. Na základe uvedeného súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 14.010,72 eur, pretože mal za to, že žalovaný zodpovedá za škodu v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, keďže jeho zamestnanec spôsobil svojim protiprávnym konaním škodu poškodenej poistenkyni žalobcu A. B., pričom uvedená škoda spočívala v invalidnom dôchodku, ktorý vyplatil žalobca poškodenej. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 1 a 2, § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP zvlášť v zastavenej časti konania a zvlášť vo zvyšnej časti konania. V časti sumy 7.304,10 eur procesne zavinil zastavenie konania žalobca, preto je povinný nahradiť trovy konania žalovanému v rozsahu 34,27 % a vo zvyšnej časti sumy 14.010,72 eur vznikla žalovanému povinnosť nahradiť trovy konania žalobcovi v rozsahu 65,73 %. V celkovom pomere vznikol žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 31,46 %, v ktorom rozsahu súd prvej inštancie priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným po právoplatnosti rozsudku. 3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v rozsahu výrokov II. a III. podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP, t.j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nekriticky stotožnil s existujúcou súdnou praxou najvyšších súdnych autorít, ktorá nedáva dostatočné odpovede na žalovaným nastolené otázky, najmä čo sa týka posudzovania otázky, či ide o súkromnoprávny alebo verejnoprávny nárok. Žalovaný sa nestotožnil s odôvodnením a názorom súdu prvej inštancie, keďže súdna prax, na ktorú odkazoval žalobca alebo súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nedávajú podrobné a zrozumiteľné vysvetlenie danej otázky a len bez ďalšieho konštatujú, že ide o občianskoprávny nárok. Nestotožnil sa ani s vysvetlením súdu prvej inštancie, že bez ohľadu na charakter použitých prostriedkov (verejné alebo súkromné prostriedky) ide o tzv. regresný nárok, ktorého podstata spočíva v tom, že žalobca (sociálna poisťovňa) tým, že poškodenej vyplatila dávky dôchodkového poistenia vstupuje do pozície poškodenej a má právo požadovať náhradu plnenia od osoby skutočne zodpovednej za vzniknutú škodu, teda že ide o vzťah poškodenej a škodcu bez ohľadu na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a použité prostriedky. Uvedené skutočnosti (verejné vs. súkromné prostriedky) priamo podľa žalovaného determinujú to, či ide o nárok súkromnoprávneho alebo verejnoprávneho charakteru, keď záujmová teória verejného práva operuje s rozlišovaním súkromného a verejného záujmu a ak objektívne právo ochraňuje záujmy verejné, spadá do kategórie verejného práva, a právne normy ochraňujúce záujmy jednotlivcov (osôb) sú právom súkromným. Podľa nesprávneho názoru súdu prvej inštancie by sa právo na náhradu určitých vyplatených prostriedkov z verejných zdrojov malo automaticky bez ďalšieho zakladať súkromnoprávny charakter tohto vzťahu, neobstojí ani tvrdenie, že rozhodovacia činnosť najvyšších súdnych autorít má v charaktere tohto nároku jasno, pretože citované súdne rozhodnutia (rozhodnutia NS SR sp. zn. 5Cdo/71/2003 a sp. zn. 8Cdo/149/2018) sa nezaoberajú samotných charakterom tohto nároku, bez ďalšieho konštatujú, že je to občianskoprávny nárok, na čom následne zakladajú svoje ďalšie rozhodovanie, teda súdna prax najvyšších súdnych autorít nereflektuje konkrétne námietky a argumenty žalovaného v tomto konaní. Rozhodnutie súdu prvej inštancie v danom ohľade vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy nesprávne právne posúdil, kto je pasívne vecne legitimovanou osobou. Žalovaný namietal nepresný a zavádzajúci poukaz na žalobcu ako „Sociálna poisťovňa a.s.“, nakoľko sociálna poisťovňa nie je akciovou obchodnou spoločnosťou a vykonáva sociálne poistenie na základe zákona o sociálnom poistení (nemocenské poistenie, dôchodkové poistenie - starobné a invalidné, úrazové poistenie, garančné poistenie a poistenie v nezamestnanosti). Nárok sociálnej poisťovne je podľa žalovaného hmotnoprávny nárok, uplatňovaný podľa osobitného predpisu – zákona o sociálnom poistení – a teda nemôže sa naň aplikovať všeobecné ustanovenie o náhrade škody podľa ust. § 420
Občianskeho zákonníka a žalobca nemôže rozširovať predpoklady zodpovednosti za škodu a okruh osôb zodpovedných za spôsobenie škody nad rámec toho, ako ich ustanovuje zákon o sociálnom poistení; prípustná analógia podľa názoru žalovaného spočíva jedine v posudzovaní zákonom o sociálnom poistení bližšie neupravených záležitostí v zmysle teoretických predpokladov vzniku škody a jej náhrady a pod. Zákon o sociálnom poistení presne vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody a aj okruh zodpovedných subjektov, a to formuláciou ohľadne tretích osôb, v dôsledku zavineného protiprávneho konania ktorých došlo k vzniku škody. Žalovaný tak odmieta svoju zodpovednosť za škodu v tomto prípade. Špeciálna úprava určovania výšky škody neumožňuje v zmysle záverov súdnej praxe aplikovať všeobecné ustanovenia o tejto otázke podľa Občianskeho zákonníka, a to ani na rozširovanie okruhu zodpovedných subjektov, ktorý je v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení daný. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného nedostatočne a arbitrárne vysporiadal s uvedenými námietkami žalovaného, kedy iba nekriticky odkázal na súdnu prax, ktorá tieto otázky a námietky bližšie nerieši, ktorým postupom došlo k porušeniu práva žalovaného (pozn. odvolacieho súdu: žalovaný nesprávne uvádza „žalobcu“) na spravodlivý proces (uznesenie NS SR zo dňa 25.11.2021 sp. zn. 1Cdo/107/2020, § 220 ods. 2 CSP). Odkaz na ustálenú rozhodovaciu prax nemôže nahrádzať jasné, výstižné a presvedčivé odôvodnenie, v ktorom sa súd dostatočne vysporiada s podstatnými otázkami, ak súdnu prax nedáva odpovede na stranou formulované výhrady k nedostatočnosti vysporiadania sa s určitou rozhodujúcou otázkou. Žalovaný už v priebehu konania na prvej inštancii namietal, že súdna prax síce danú otázku považuje za jasnú, ale z ničoho nevyplýva jasné a výstižné vysvetlenie, prečo tomu tak je resp. z akých predpokladov a úvah súdy vychádzajú. Poukázal na to, že v prípade zákona o sociálnom poistení ide o predpis verejného práva a v prípade sociálnej, preto má za to, že v prípade regresnej náhrady sociálnej poisťovne je potrebné rozlišovať, či ide o verejnoprávny alebo súkromnoprávny nárok a v prípade regresnej náhrady za vyplatené dávky ide podľa názoru žalovaného o verejnoprávny nárok plynúci z osobitných ustanovení predpisu verejného práva, ktorý upravuje postup verejnoprávnej inštitúcie v tejto súvislosti, t.j. o náhradu za vyplatené dávky z verejného poistenia, teda z tohto pohľadu je potrebné aj pristupovať k posudzovaniu práv a povinností sociálnej poisťovne (odlišná by bola situácia náhrady škody napr. pri vecnej škode na majetku sociálnej poisťovne a pod., na ktorú by sa hľadelo ako na súkromnoprávny nárok na náhradu škody). Žalovaný zotrval na názore, že nejde o občianskoprávny vzťah, nejde o dávky, ktoré by vyplácala súkromná poisťovňa na základe dobrovoľne dojednaného poistenia, keď poistné na sociálne poistenie je povinne platenou položkou v prípade, ak nastanú zákonom predpokladané skutočnosti, a preto v prípade regresného nároku na úhradu takto vyplatených dávok nemožno hovoriť o občianskoprávnom nároku (nejde o náhradu plnenia, ktoré by sociálna poisťovňa musela vynaložiť v rámci svojej súkromnej podnikateľskej činnosti). Žalovaný poukázal na zásadu, vyplývajúcu z čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon), že štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon ukladá, zatiaľ čo v prípade ostatných osôb platí, že každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané. Protipólom maximalizácie hranice slobody fyzických a právnických osôb v súkromnoprávnych vzťahoch podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy SR (všetko je dovolené, čo nie je zakázané) je minimalizácia zásahov orgánov štátnej či verejnej moci do súkromnoprávnej sféry podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. S odkazom na ust. § 2 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dispozitívnosť Občianskeho zákonníka je podľa žalovaného nepochybné, že žalovaný si vo vzťahu k žalobcovi nemôže upraviť vzájomné práva a povinnosti odchylne od zákona a na vzťahy so sociálnou poisťovňou, ktoré súvisia s platbou, náhradou atď. dávok verejného poistenia sa nevzťahuje autonómia vôle a sociálna poisťovňa musí postupovať v zmysle zákona a pohľadávky, ktoré má voči ďalším účastníkom vzťahov, je povinná vymáhať (s výnimkami podľa ust. § 238 ods. 7 zákona o sociálnom poistení). Žalovaný sa nestotožnil s vysvetlením súdu prvej inštancie, podľa ktorého ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka len konkretizuje, kto je treťou osobou, keď ide o celkom jednoznačné rozširovanie okruhu zodpovedných osôb nad rámec zákona o sociálnom poistení, s ktorou otázkou sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal, v čom opätovne možno vidieť porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces. Žalovaný nenesie v naznačenom smere zodpovednosť za spôsobený pracovný úraz a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o jeho zavinenom protiprávnom konaní, čo potvrdzuje aj rozsudok Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022, ktorým bol vodič vysokozdvižného vozíka C. D. uznaný za vinného zo spáchania prečinu ublíženia na zdraví, a to spôsobom, kedy porušil právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie BOZP. Keďže zavinenie je jeden zo zákonných znakov skutkovej podstaty trestného činu, vzhľadom na právoplatné odsúdenie C. D. sa predpokladá jeho zavinenie a právoplatný rozsudok Okresného súdu Malacky usvedčuje zo zavineného protiprávneho konania práve škodcu C. D.. Žalovaný poukázal na to, že pri výklade zavinenia sa civilné právo odvoláva na náuku trestného práva. Zákon o sociálnom poistení uvádza ako zodpovednú tú osobu, ktorej zavineným protiprávnym konaním ku škode došlo, kde právnickej osobe
zavinenie v naznačenom smere pripísať nemožno. Súd prvej inštancie odmietol vykonanie dôkazu v podobe znaleckého posudku znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie ortopédia, ktorý navrhoval žalovaný, pretože žalovaný relevantne nesporoval skutkové tvrdenia prednesené žalobcom ohľadom výšky priznaného invalidného dôchodku, neuviedol, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti o správnosti výpočtu výšky priznaného invalidného dôchodku, resp. z čoho plynú jeho pochybnosti o tom, že zdravotný stav poškodenej na účely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne. Žalovaný v konaní tvrdil, že má oprávnené pochybnosti o správnosti záverov posudkov, ktoré v konaní predkladal žalobca, nakoľko ide o posudky, od ktorých závisí danosť a výška jeho nároku, pričom tieto posudky produkuje samotná sociálna poisťovňa. S poukazom na ust. § 207 ods. 1 CSP otázka posúdenia zdravotného stavu poškodenej a jej invalidity je otázkou, na ktorej zodpovedanie sú potrebné vedecké poznatky, ktorými žalovaný nedisponuje a nevie ani splniť podmienku, ktorú si stanovil súd prvej inštancie, a teda, aby (odborne) tvrdil, z čoho konkrétne plynú jeho pochybnosti o tom, že zdravotný stav na účely priznania invalidného dôchodku bol posúdený nesprávne. Žalovaný svoje výhrady konkretizoval v podaní zo dňa 09.04.2025, keď poukázal na spornú otázku objektivity, nakoľko rozhodujúce dôkazy pre tento spor sú všetko vlastné dokumenty, potvrdenia a posudky žalobcu, nie je zaistená rovnosť zbraní, nakoľko žalovaný nemá možnosť v tomto prípade prekladať svoje dôkazy. Žalovaný poukázal na uznesenie NS SR zo dňa 15.12.2022 sp. zn. 4Cdo/3/2022 a namietal, že návrh na vykonanie nezávislého znaleckého posudku na posúdenie zdravotného stavu poškodenej vyplýva z potreby nezávislého posúdenia rozhodujúcej skutočnosti, ktorou je posúdenie miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť, keďže poškodená je v súčasnosti 31-ročná a hrozí potenciálne uplatňovanie si nároku na náhradu škody zo strany žalobcu ešte na niekoľko desiatok rokov (až pri dosiahnutí nároku poškodenej osoby na (predčasný) starobný dôchodok). Návrh na vykonanie znaleckého dokazovania predstavoval konkrétnu procesnú obranu žalovaného a nevykonanie tohto dôkazu predstavuje zásah do práva žalovaného na spravodlivý proces. K polemike súdu prvej inštancie o tom, či znalec z odvetvia ortopédie je tou správnou osobou na posúdenie nastolených odborných otázok, žalovaný uviedol, že v zozname znalcov sa nevedú znalci z odvetvia „posudkové lekárstvo“, preto poukazoval na predpoklady výkonu činnosti posudkového lekára a týmto aj odôvodnil navrhovaný výber znalca. Vzhľadom na charakter poškodenia zdravia poškodenej A. B. žalovaný dôvodne usudzoval, že posúdiť potrebné otázky v tomto konaní bude vedieť práve znalec z odvetvia „ortopédia“. Žalovaný namietal aj správnosť a opodstatnenosť výroku III. ako závislého výroku o trovách konania a nenapadol výrok I., ktorým súd prvej inštancie konanie v časti sumy 7.304,10 eur zastavil na podklade čiastočného späťvzatia žaloby žalobcom a ktorý považuje za vecne správny. 4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril v podaní zo dňa 23.07.2025 a uviedol, že považuje napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie za správny a navrhol, aby ho odvolací súd potvrdil. Pokiaľ sa žalovaný v odvolaní opätovne zaoberal tým, že v spore ide o verejnoprávny nárok, názor žalovaného bol vyvrátený ako nesprávny a žalobca sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu, ktorý korešponduje s názormi vyšších súdnych autorít. Žalovaný považoval aplikáciu ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka za nesprávnu, čo bolo tiež vyvrátené v konaní a žalobca mal za to, že v danom prípade je nutné aplikovať práve toto ustanovenie, nakoľko zákon o sociálnom poistení, ako špeciálny zákon, túto problematiku nerieši, a teda je nutné použiť ustanovenia všeobecného zákona. Žalobca sa stotožnil s názorom prvoinštančného súdu ako aj s názormi vyšších súdnych autorít, prezentovanými v konaní. K nespokojnosti žalovaného s tým, že prvoinštančný súd nepovažoval za potrebné vykonať znalecké dokazovanie o miere poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť, poukázal žalobca na to, že k tejto námietke sa už vyjadril v priebehu konania a zopakoval, že predložil súdu prvej inštancie a žalovanému Rozhodnutie žalobcu o priznaní invalidného dôchodku zo dňa 08.07.2021 a najnovšiu Lekársku správu zo dňa 24.03.2025, ktorou bol opätovne posúdený dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav poškodenej pre účely invalidného dôchodku, pričom výsledkom posúdenia zdravotného stavu poškodenej bola miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť stanovená na 45 % a konštatuje sa, že k zmenám nedošlo a dátum nasledujúcej kontrolnej lekárskej prehliadky sa v posudku určil na 03/2028. Ak žalovaný namietal, že všetky rozhodné dokumenty, potrebné k posúdeniu nároku žalobcu na náhradu škody, predkladá resp. produkuje samotný žalobca, preto navrhol vykonať posúdenie zdravotného stavu poškodenej nezávislým znalcom, žalobca poukázal na ust. § 71 ods. 4, 5 a 10 zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sa pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť posudzuje na základe lekárskych správ a údajov zo zdravotnej dokumentácie zdravotníckeho zariadenia a zhodnotenia liečby s určením diagnostického záveru, stabilizácie ochorenia, jeho ďalšieho vývoja, ďalšej liečby a komplexných funkčných vyšetrení a ich záverov, pričom sa prihliada na zostávajúcu schopnosť vykonávať zárobkovú činnosť, zostávajúcu schopnosť prípravy na povolanie, možnosti
poskytnutia pracovnej rehabilitácie alebo rekvalifikácie; miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť je uvedená v prílohe č. 4. Dlhodobo nepriaznivý stav na účely invalidity sa posúdi opätovne, ak sa predpokladá zmena vo vývoji zdravotného stavu a zmena schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť. Žalobca poukázal aj na to, že lekárska posudková činnosť sa vykonáva v zmysle ust. § 153 zákona o sociálnom poistení. Z uvedeného podľa žalobcu vyplýva, že zdravotný stav poškodenej bol v zmysle zákona o sociálnom poistení správne posúdený oprávnenými osobami, nie je tak pravdou, že rozhodné dokumenty k posúdeniu zdravotného stavu poškodenej produkuje žalobca, pretože zákon jasne udáva, na základe akých dokumentov sa posudzuje pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a rozhodne nimi nie sú dokumenty vytvorené žalobcom, ale dokumenty od nezávislých odborných lekárov a nimi vytvorenej zdravotnej dokumentácie a pod. Žalobca podotkol, že znalec vychádza pri posúdení zdravotného stavu poškodených z rovnakých podkladov ako lekárska posudková činnosť sociálnej poisťovne, ktorá určila mieru poklesu vykonávať zárobkovú činnosť u poškodenej a že žalobca ako subjekt vykonávajúci sociálne zabezpečenie a správca verejných financií v tejto oblasti vykonáva posudzovanie zdravotného stavu poškodených na základe zákonom presne daných podmienok, a teda nie je možné, aby posúdenie vykonal neštandardne. Poukázal na to, že zdravotný stav poškodenej je pravidelne preskúmavaný, je už určený ďalší dátum kontrolného posúdenia na 03/2028 a obavy žalobcu, že by sa poškodenej vyplácal invalidný dôchodok bez právneho nároku a bez priebežného posudzovania prípadného zlepšenia stavu, sú podľa žalobcu zbytočné a uvedená skutočnosť vychádza zo zákona. Zdôraznil, že Rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku pre poškodenú je právoplatné a znalecké dokazovanie ohľadne zdravotného stavu poškodenej toto rozhodnutie v tomto konaní nezmení (§ 65 ods. 1 až 3 Správneho poriadku), preto žalobca považoval názor prvoinštančného súdu, keď zamietol návrh žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej, za správny. 5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním zo dňa 14.05.2026, zotrval na podanom odvolaní a uviedol, že žalobca vo vyjadrení len opakuje svoju argumentáciu a k zásadným odvolacím námietkam sa vôbec nevyjadruje. Žalobca sa obmedzil výlučne na polemiku s odvolacou námietkou žalovaného, týkajúcou sa potreby znaleckého dokazovania o miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej a na spochybnenie tvrdenia žalovaného, že všetky rozhodné dokumenty, potrebné k posúdeniu nároku žalobcu na náhradu škody, produkuje samotný žalobca, zdôrazňuje, že podkladom sú lekárske správy nezávislých odborných lekárov a tvrdenie žalovaného o produkcii rozhodných dokumentov sociálnou poisťovňou odmieta. Zároveň poukazuje na právoplatné rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku a ust. § 65 Správneho poriadku, z čoho vyvodzuje, že preskúmanie takéhoto rozhodnutia prináleží len nadriadenému správnemu orgánu, nie civilnému súdu prostredníctvom znaleckého dokazovania. Ostatné kľúčové odvolacie námietky žalovaného o povahe regresného nároku podľa ust. § 238 zákona o sociálnom poistení (verejnoprávny vs. súkromnoprávny charakter), výklade čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a z neho vyplývajúcu zásadu zákonnosti pre subjekty verejného práva, o otázke zákonom vymedzeného okruhu zodpovedných subjektov a výklade pojmu „tretia osoba, ktorej zavineným protiprávnym konaním škoda vznikla“ a procesným vadám napadnutého rozsudku, spočívajúcim v nedostatočnom odôvodnení (§ 220 ods. 2 CSP), sa žalobca nevyjadruje, nereflektuje ústavnoprávnu argumentáciu žalovaného založenú na rozdiele medzi princípom „všetko je dovolené, čo nie je zakázané“ v súkromnom práve a princípom „všetko je zakázané, čo nie je dovolené“ vo verejnom práve, nevysporadúva sa s tvrdením, že sociálna poisťovňa ako verejnoprávna inštitúcia nemôže nad rámec výslovného znenia ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení rozširovať okruh zodpovedných subjektov subsidiárnou aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a neuvádza žiadne dôvody, pre ktoré by mal byť nárok z vyplatených dávok bez ďalšieho považovaný za čisto súkromnoprávny vzťah. Rovnako podľa žalovaného absentuje vecná polemika s jeho odvolacou argumentáciou, podľa ktorej pojem „tretia osoba, ktorej zavineným protiprávnym konaním škoda vznikla“ smeruje k individuálnemu fyzickému škodcovi (v danom prípade k škodcovi - vodičovi C. D.), ktorého zavinenie bolo preukázané v trestnom konaní, a nie k právnickej osobe - žalovanému, ktorého konanie nebolo ako zavinené protiprávne konanie vôbec konštatované. Žalobca poukázal len na implicitný predpoklad, že ide o „regresný nárok“, ktorý má mať povahu občianskoprávneho vzťahu a nevysporadúva sa so s tým súvisiacimi námietkami žalovaného. Žalovaný zdôraznil, že zákon o sociálnom poistení ako špeciálny verejnoprávny predpis upravuje nielen spôsob určenia rozsahu škody (prostredníctvom definovania vyplatených dávok), ale aj okruh osôb, voči ktorým možno regres uplatniť, pričom tento okruh je formulovaný prostredníctvom pojmu „tretia osoba, ktorej zavineným protiprávnym konaním škoda vznikla“ a rozšírenie tohto okruhu na zamestnávateľa tejto tretej osoby nemá v texte zákona o sociálnom poistení oporu a žalobca vo svojom vyjadrení neponúka
žiadne ústavne konformné vysvetlenie, ako by sa takýto výklad mohol opierať o čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. K pasívnej vecnej legitimácii a výkladu pojmu „tretia osoba“ žalovaný zdôraznil, že zavinenie je kategóriou subjektívnou, viazanou na individuálny psychický vzťah konkrétneho škodcu k jeho konaniu a následku, že v prejednávanej veci bolo zavinené protiprávne konanie preukázané u vodiča vysokozdvižného vozíka, C. D. (škodcu) právoplatným rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022, pričom žalovaný ako právnická osoba z takéhoto zavineného protiprávneho konania nebol uznaný vinným. Vo vzťahu k uvedenému žalobca vo vyjadrení iba odkazuje na súhlas s názorom prvoinštančného súdu a na názory vyšších súdnych autorít, prezentované na pojednávaní, ktorý postup nemožno považovať za dostatočné vyporiadanie sa s odvolacou námietkou pasívnej vecnej legitimácie žalovaného. Žalovaný opätovne namietol, že aplikáciou ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka na vzťah osobitne a komplexne upravený v ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom. K námietkam odmietnutia znaleckého dokazovania a k odkazom žalobcu na ust. § 71 a § 153 zákona o sociálnom poistení a ust. § 65 Správneho poriadku, žalovaný rešpektoval, že vnútorný mechanizmus posudzovania invalidity pre účely priznania dávky je v zákone o sociálnom poistení upravený, avšak zdôrazňuje, že predmetom tohto civilného konania nie je preskúmavanie zákonnosti správneho rozhodnutia o priznaní invalidného dôchodku, ale zistenie, či sú splnené hmotnoprávne predpoklady regresného nároku žalobcu voči žalovanému a v akom rozsahu. V civilnom spore nejde o konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia sociálnej poisťovne, ale o spor o náhradu škody, v ktorom je súd oprávnený vykonávať všetky dôkazné prostriedky potrebné na spoľahlivé zistenie skutkového stavu (§ 187 a nasl. CSP) a znalec by neposudzoval zákonnosť alebo správnosť správneho rozhodnutia v zmysle Správneho poriadku, ale skutkovú otázku zdravotného stavu poškodenej a miery jej pracovnej schopnosti v určitom období. Žalovaný poukázal na to, že ak by aj znalec by pri posudzovaní zdravotného stavu vychádzal z obdobných lekárskych podkladov, na ktoré odkazuje posudkový lekár sociálnej poisťovne, podstatným rozdielom je nezávislosť znalca od strán sporu a skutočnosť, že znalecký posudok podlieha kontradiktórnemu procesu (posudky a interné rozhodnutia sociálnej poisťovne sú jednostrannými aktmi jednej zo strán sporu, vydanými v správnom konaní bez účasti žalovaného). Ak žalobca vo vyjadrení tvrdí, že rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku je právoplatné a znalecké dokazovanie by na jeho trvaní nič nezmenilo, zamieňa otázku platnosti a záväznosti správneho aktu v správnom konaní s otázkou rozsahu regresného nároku v civilnom spore, keď znalecké dokazovanie by mohlo mať význam pre posúdenie, v akom rozsahu je spravodlivé a zákonné prenášať ťarchu vyplatených dávok na žalovaného v rámci regresného vzťahu. Žalovaný trval na tom, že odmietnutie znaleckého dokazovania zo strany súdu prvej inštancie predstavuje porušenie jeho práva na spravodlivý proces a zásady rovnosti zbraní. Žalovaný nespochybnil žalobcom predložené potvrdenia o výške vyplatených dávok dôchodkového poistenia poškodenej za jednotlivé obdobia, z ktorých vyplýva suma 14.010,72 eur, podstatou odvolacej námietky žalovaného ale nebolo formálne preukázanie výplaty dávok, ale otázka, či boli splnené hmotnoprávne predpoklady vzniku a trvania invalidity v takom rozsahu, v akom žalobca dávky vyplácal, a teda či v tomto rozsahu vôbec vznikla škoda prenášateľná na žalovaného. Sociálna poisťovňa vychádzala z predpokladu, že jej interné posudky a rozhodnutia postačujú na úplné a nespochybniteľné preukázanie týchto predpokladov, ktorý prístup nerešpektuje kontradiktórny charakter civilného sporového konania. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného viac nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 a § 378 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 8. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, konštatuje, že súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie z hľadiska žalobcom uplatnenej žaloby, a jeho výsledky aj náležite zhodnotil. Na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver, a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodil. V odôvodnení rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. V rozhodnutí sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, nakoľko v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná
skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj dostatočne vyhodnotil. Rozhodnutie je tiež presvedčivé, premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako aj závery, ku ktorým súd prvej inštancie na základe týchto premís dospel, sú pre právnickú ale i laickú verejnosť prijateľné, racionálne, a aj spravodlivé. S odôvodnením napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 CSP). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami, vyjadruje sa len k zásadným odvolacím námietkam žalovaného. 9. Podľa ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok. 10. Podľa ust. § 238 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, právo na náhradu škody podľa odseku 1 uplatňuje Sociálna poisťovňa v súdnom konaní podľa osobitného predpisu. 11. Podľa ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. 12. Podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. 13. Podľa ust. § 420 ods. 3 Občianskeho zákonníka, zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil. 14. Predmetom konania je posúdenie dôvodnosti regresného nároku uplatneného žalobcom proti žalovanému vo výške 14.010,72 eur (zohľadňujúc právoplatné zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 7.304,10 eur), ktorú sumu invalidného dôchodku mal žalobca vyplatiť poškodenej ako dôsledok pracovného úrazu u žalovaného v zmysle zákona o sociálnom poistení v období od 30.11.2020 do 19.05.2025. Z obsahu spisu je zrejmé, že dňa 02.12.2019 došlo u žalovaného k pracovnému úrazu, pričom poškodená A. B. a škodca C. D. boli v čase vzniku pracovného úrazu zamestnancami žalovaného. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie ustálil, že C. D. bol rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/10/2022 dňa 07.09.2022 právoplatne uznaný vinným z prečinu ublíženia na zdraví, ktorého sa mal dopustiť tým, že viedol dňa 02.12.2019 vysokozdvižný vozík v spoločnosti RF, spol. s.r.o. (žalovaný, po zmene obchodného mena), pričom pri vykládke odstaveného nákladného vozidla porušil povinnosť dodržiavať právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie BOZP, čím tak porušil ustanovenia zákona BOZP a pri cúvaní narazil do poškodenej A. B., a týmto zacúvaním spôsobil poškodenej poškodenie zdravia, že C. D. ako zamestnanec žalovaného spôsobil škodu poškodenej pri výkone jeho práce pre žalovaného a že poškodená ako poistenec žalobcu utrpela poškodenie zdravia, v dôsledku ktorého jej bol priznaný invalidný dôchodok, ktorý žalobca poškodenej vyplatil; spoluzavinenie poškodenej nebolo v konaní tvrdené, ani preukázané. Uvedené skutkové zistenia neboli medzi stranami sporné. Sporným bolo právne posúdenie žalobou uplatneného nároku ako aj to, či je žalovaný (v nadväznosti na vykonané právne posúdenie nároku) v konaní pasívne vecne legitimovaným subjektom. 15. Vo vzťahu k odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP (súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), odvolací súd uvádza. Uvedený odvolací dôvod je úzko prepojený s porušením práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a k jeho naplneniu by došlo, ak by súd prvej inštancie zasiahol do Ústavou SR, resp. Dohovorom garantovaných práv odvolateľa, čím by mu bolo znemožnené domáhať sa práva na súdnu ochranu prostriedkami, ktoré mu zákon (CSP) priznáva. Obsah práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Jeho obsahom je i zákonom relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Každé konanie súdu alebo
iného orgánu, ktoré je v rozpore so zákonom, je porušením Ústavou SR zaručeného práva na súdnu ochranu alebo inú právnu ochranu (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. I. ÚS 26/1994). Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach NS SR tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť taký postup súdu, ktorým sa znemožnila strane realizácia tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v tom - ktorom konkrétnom konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces. Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. V danej veci nebola odvolacím súdom zistená v postupe súdu prvej inštancie pri prejednaní veci žiadna vada, ktorá by znemožnila odvolateľovi realizáciu jeho procesných práv a ktorá by mu zmarila možnosť aktívnej účasti na konaní. 16. K odvolateľom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP (t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam) odvolací súd konštatuje, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie spor posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. 17. K námietke odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP) treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. 18. Hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva žalobcu na náhradu vyplatených dávok z dôchodkového zabezpečenia je ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, v zmysle ktorého sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania. Pri posudzovaní existencie pasívnej vecnej legitimácie žalovaného je potrebné vziať do úvahy, že v konaní bolo preukázané, že k pracovnému úrazu došlo pri výkone práce/pracovnej činnosti, ktorú vykonával škodca u žalovaného ako zamestnávateľa, a preto z pohľadu zodpovednosti ide o škodu z pracovného úrazu spôsobenú žalovaným podľa ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka tak, ako to dovodil aj súd prvej inštancie. 19. Pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne z dôchodkového poistenia v zmysle ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby, a to bez zreteľa na to, či v prípade tretej osoby prichádzala v inom (napr. pracovnoprávnom vzťahu) do úvahy objektívna zodpovednosť. Keďže osobitné predpisy (zákon o sociálnom poistení) otázku zavinenia (alebo spoluzavinenia) neupravujú, treba pri posudzovaní pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vychádzať zo všeobecnej úpravy (ust. § 420 ods. 1 a 2 a § 441 Občianskeho zákonníka (napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008, primerane aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 29.11.2017 sp. zn. 6Co/714/2014). I keď uvádzané rozhodnutie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008 rieši otázku spoluzavinenia tretej osoby v súvislosti s ust. § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, s odkazom na všeobecnú úpravu náhrady škody v Občianskom zákonníku (§ 420 a nasl.) aj z tohto rozhodnutia vyplýva, že zavinenie ako subjektívny faktor je možné skúmať len u konkrétnej osoby škodcu (v prejednávanej veci zamestnanca a škodcu C. D.), a nie u zamestnávateľa, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú tretej osobe zamestnancom pri vykonávaní činnosti v rámci svojich pracovnoprávnych povinností.
20. Odvolací súd poukazuje na uznesenie NS SR zo dňa 28.03.2023 sp. zn. 4Cdo/49/2022, podľa ktorého: „28. Najvyšší súd už v rozhodnutí sp. zn. 3MCdo/19/2008 uviedol, že hmotnoprávnym základom pre uplatnenie práva Sociálnej poisťovne na náhradu škody vzniknutej výplatou dôchodkovej dávky je ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. V uvedenom rozhodnutí prijal najvyšší súd právne závery k otázke zavinenia tretej osoby. Uviedol, že tento osobitný predpis otázku zavinenia neupravuje, preto treba vychádzať zo všeobecnej úpravy (§ 441 Občianskeho zákonníka). Poukázal na to, že ustanovenie § 238 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení priznáva Sociálnej poisťovni špecifické práva požadovať náhradu poskytnutých dávok a náhradu škody od tretích osôb v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania voči poberateľovi dávky. 28.1. Rovnako najvyšší súd v rozhodnutí sp. zn. 5Cdo/71/2003 akcentoval, že predmetný regresný nárok, i keď nie je nárokom na náhradu škody na zdraví poškodeného podľa Občianskeho zákonníka, je svojim charakterom samostatným nárokom na náhradu škody vyplývajúcim zo zákona o sociálnom poistení, majúcim z tohto dôvodu (teda z dôvodu, že upravuje občianskoprávny nárok) povahu špeciálneho ustanovenia vo vzťahu k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Pomer špeciality tohto ustanovenia vo vzťahu k Občianskemu zákonníku znamená, že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené, riadi ustanoveniami Občianskeho zákonníka o náhrade škody. Keďže uvedené ustanovenie neupravuje dôsledky vyplývajúce z prípadného spoluzavinenia poškodeného na vzniku škody, treba pri posudzovaní tejto otázky vychádzať z ustanovenia § 441 Občianskeho zákonníka upravujúceho zavinenie poškodeného na spôsobení škody. 28.2. V rozhodnutí sp. zn. 8Cdo/149/2018 najvyšší súd zotrval na uvedených právnych záveroch a doplnil, že pre priznanie regresných nárokov Sociálnej poisťovne (t. j. náhrady dávok resp. náhrady škody) vyplývajúcich z osobitného občianskoprávneho vzťahu upraveného vyššie uvedenými zákonnými ustanoveniami, je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby (viď tiež v nich použité slovné spojenia v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania), a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto tretej osoby prichádzala v inom (napr. pracovnoprávnom) právnom vzťahu do úvahy jej objektívna zodpovednosť (napr. zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom). Zavinenie, ako subjektívna kategória, je v prípade tohto občianskoprávneho zodpovednostného vzťahu neopomenuteľným predpokladom vzniku zodpovednosti. Keďže osobitné predpisy (zákon č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni a zákon č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení) otázku zavinenia (spoluzavinenia) v tomto zodpovednostnom vzťahu neupravujú, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy (§ 420 a § 441 Občianskeho zákonníka).“ 21. Súd prvej inštancie správne poukázal aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.06.2019 sp. zn. 2Cob/64/2019, ktorý líniu zodpovednostného subjektu rovnako ustálil tak, že: „39. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že poškodenému škodu spôsobil zamestnanec, je v tomto prípade treťou osobou zamestnávateľ, ktorý nesie podľa § 420 ods. 2 zák. č.40/1964 Z.z. Občiansky zákonník objektívnu zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená pri jeho činnosti tými, ktorých na túto činnosť použil. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú. Princíp objektívnej zodpovednosti zamestnávateľa je založený na zodpovednosti zamestnávateľa bez ohľadu na zavinenie, a teda zamestnávateľ zodpovedá aj za nedodržanie pracovných predpisov spolupracovníkmi. Týmto nie je dotknutá zodpovednosť, podľa pracovnoprávnych predpisov, a teda zamestnávateľ si vzniknutú škodu má uplatniť voči zamestnancovi, ktorý škodu spôsobil v tom prípade voči pánovi G. G., na tomto základe v osobitnom konaní.“ 22. Faktom teda je, že z uznesenia NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008, na ktoré odkazoval aj súd prvej inštancie vyplýva, že aj pri nároku sociálnej poisťovne na náhradu poskytnutých dávok od tretích osôb, treba skúmať mieru zavinenia a že pre priznanie regresných nárokov sociálnej poisťovne vyplývajúcich z osobitného občianskoprávneho vzťahu je vždy rozhodujúci prvok zavinenia tretej osoby, a to bez zreteľa na to, či v prípade tejto tretej osoby prichádzala v inom (napr. v pracovnoprávnom vzťahu) do úvahy jej objektívna zodpovednosť (teda napr. zodpovednosť zamestnávateľa za škodu spôsobenú pracovným úrazom). Keďže otázku zavinenia osobitné predpisy, a to ani zákon o sociálnej poisťovni ani zákon o sociálnom poistení, neupravujú, treba vychádzať zo všeobecnej úpravy ust. § 420 a § 441 Občianskeho zákonníka (a prichádza do úvahy aj napr. možnosť zbavenia sa zodpovednosti). Zbavenie sa zodpovednosti žalovaného by bolo akceptovateľné v prípade, že by zamestnanec žalovaného, ktorý škodu spôsobil, vybočil z pracovnej činnosti, kedy by za škodu zodpovedal priamo zamestnanec, prípadne podľa ust. § 441 Občianskeho zákonníka, ak by škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného alebo výlučne zavinením poškodeného.
23. Pokiaľ žalovaný namietal, že nemá žiadnu mieru zavinenia na skutočnosti, že jeho zamestnanec spôsobil pracovný úraz, ktorý bol príčinou vzniku nároku na poskytnutie dávok, túto námietku vyvracia už citované ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, (podľa ktorého škoda je spôsobená právnickou osobou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili) a keďže v danej veci bolo nesporné, že škoda bola spôsobená zamestnancom žalovaného v rámci plnenia pracovných úloh, nastupuje tu objektívna zodpovednosť zamestnávateľa za spôsobenú škodu, teda zodpovednosť je daná na strane právnickej osoby (fyzickej osoby, najmä podnikateľa) v tých prípadoch, kedy škodca je voči nej v takom právnom vzťahu, že je namieste určenie tejto zodpovednosti miesto samotného škodcu, ktorý spôsobil škodu pri jej činnosti, na ktorú bol použitý; táto osoba sama za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedá. Ide o akúkoľvek činnosť, ktorá spadá do pôsobnosti právnickej osoby z hľadiska vecného, miestneho a časového (uznesenie NS SR zo dňa 30.11.2021 sp. zn. 5Cdo/162/2019, R 26/2023) a o vnútorný, účelový vzťah k činnosti právnickej (fyzickej) osoby, ktorá túto činnosť vyvíja a nie o činnosť, ktorou by konajúca osoba sledovala svoj osobný záujem, preto ani podľa odvolacieho súdu v danej veci nie je možné skúmať v zmysle ust. § 238 ods. 1 mieru zavinenia zamestnávateľa, ale iba zavinenia jeho zamestnanca (alebo spoluzavinenia poškodenej). Exces škodcu (zamestnanca žalovaného) nebol v konaní tvrdený ani preukázaný. 24. Súd prvej inštancie tak správne skonštatoval danosť pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v danom spore v prípade, kedy bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (poškodenej) spôsobený niekým, koho použila na realizáciu svojej činnosti (zamestnancom C. D.) právnická osoba (žalovaný), znáša zodpovednosť táto právnická osoba v súlade s analogickým (§ 853 Občianskeho zákonníka) použitím ust. § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Keďže zavinené konanie sa skúma u škodcu (zamestnanca) a právny následok v podobe zodpovednosti za škodu nastupuje voči samotnému zamestnávateľovi, jadrom právneho posúdenia nároku nie je osobné zavinenie zamestnávateľa, ale pripočítateľné zavinenie použitého zamestnanca pri výkone práce (rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 27.06.2019 sp. zn. 2Cob/64/2019 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 7Co/310/2017 zo dňa 24.05.2018); z uvedeného dôvodu považoval odvolací súd námietku žalovaného o nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie za nedôvodnú. 25. Námietky žalovaného týkajúce sa charakteru žalobou uplatneného nároku (ktorý žalovaný považoval za verejnoprávny najmä s ohľadom na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a na použité prostriedky) vyhodnotil odvolací súd za bezpredmetné s poukazom na ust. § 238 ods. 6 CSP, podľa ktorého „Právo na náhradu škody podľa odseku 1 uplatňuje Sociálna poisťovňa v súdnom konaní podľa osobitného predpisu.102“ (pozn. odvolacieho súdu odkaz 102 je na CSP), preto odpoveď na danú otázku, že ide o vzťah súkromnoprávny (teda súkromnoprávny spor) poskytuje priamo ust. § 3 CSP, podľa ktorého „Súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.“ Správne tak súd prvej inštancie uzavrel, že bez ohľadu na povahu subjektu, ktorý regresnú náhradu požaduje a vynaložených prostriedkov ide o tzv. regresný nárok, ktorý je vzťahom súkromnoprávnym; uvedené konštantne potvrdzuje aj ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít 26. V posudzovanom prípade tak obsah spisu a napadnutého rozsudku nedáva podklad pre záver, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil spôsobom, ktorým by založil procesnú vadu v zmysle ust. § 365 písm. b) CSP. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia podrobne popísal obsah podstatných skutkových tvrdení strán a dôkazov vykonaných v konaní, vysvetlil, ako ich skutkové tvrdenia a právne argumenty posúdil, uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, a zároveň citoval ustanovenia, ktoré aplikoval a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie sa vysporiadalo so všetkými podstatnými námietkami a ostatnými rozhodujúcimi skutočnosťami. 27. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie v posudzovanej veci nemožno vytknúť ani to, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.
28. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí a aj žalovaný v podanom odvolaní (i keď v rámci argumentácie ohľadne nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie) správne poukazovali na to, že zákon o sociálnom poistení presne vymedzuje spôsob ustálenia výšky škody. V súvislosti s odvolacou námietkou žalovaného týkajúcou sa opakovane práve preukazovania výšky nároku vyplateného z dôchodkového poistenia, odvolací súd dáva do pozornosti ust. § 238 ods. 1 veta za bodkočiarkou zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého sociálna poisťovňa preukazuje výšku škody potvrdením príslušnej organizačnej zložky sociálnej poisťovne o výške vyplatených dávok, čo vyvracia odvolaciu argumentáciu žalovaného smerovanú k spochybneniu preukázania a správnosti priznanej sumy. 29. Odvolateľom namietaná neúplnosť zistenia skutkového stavu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP je v sporovom konaní odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť (napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. V rozhodnutí sp. zn. 5Cdo 107/2019 NS SR upresnil, v ktorých prípadoch nevykonanie dôkazu predstavuje porušenie práva na spravodlivý proces. Nevykonať dôkaz navrhnutý stranou môžu súdy v týchto prípadoch: (i) dôkaz nemá relevanciu k predmetu konania (dôkazom sa má preukázať skutočnosť, ktorá nie je podstatná pre účel sporu), (ii) dôkaz nemá vypovedaciu hodnotu vo vzťahu k skutočnosti, ktorá sa tvrdí (dôkazom nemožno potvrdiť alebo vyvrátiť skutočnosť, ktorú strana tvrdí alebo popiera) a (iii) dôkaz je nadbytočný (dôkaz nie je potrebné vykonať, pretože skutočnosť bola doterajším konaním spoľahlivo zistená alebo vyvrátená). Pokiaľ súd odmietne vykonať dôkaz, ktorý je relevantný pre konanie a má zodpovedajúcu vypovedaciu hodnotu, pričom nie je nadbytočný, dovolanie z dôvodu porušenia práva na spravodlivý proces by malo byť prípustné. 30. Žalovaný namietal nevykonanie znaleckého dokazovania na zhodnotenie zdravotného stavu poškodenej, potreba vykonania ktorého podľa žalovaného vyplýva z potreby nezávislého (objektívneho) posúdenia rozhodujúcich skutočností (miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť), pretože všetky dokumenty týkajúce sa zdravotného stavu poškodenej sú predkladané a vypracovávané žalobcom, teda priamo stranou sporu. Žalobca vo vzťahu k uvedenému správne poukazoval na to, že zdravotný stav poškodenej bol posúdený právne aprobovaným spôsobom v správnom konaní orgánom/oprávneným subjektom, do ktorého kompetencie je takáto činnosť zverená v zmysle zákona o sociálnom poistení (ktorý vymedzuje aj skutočnosti a podklady nevyhnutné pre posúdenie poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť a aj to, kto ich vypracováva v rámci lekárskej posudkovej činnosti - § 71 a § 153 zákona o sociálnom poistení). Lekárskou posudkovou činnosťou sociálnej poisťovne pri výkone sociálneho poistenia bola (objektívne) určená miera poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť, a to na základe zákonom presne daných podmienok, pričom zdravotný stav poškodenej je pravidelne preskúmavaný (§ 71 ods. 10 zákona o sociálnom poistení). Keďže o otázke posúdenia miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť existuje právoplatné rozhodnutie príslušného orgánu (rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku poškodenej), správne na neho súd prvej inštancie prihliadal a poukázal a vysporiadal sa s ním (§ 194 ods. 2 CSP) v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Z uvedených dôvodov správne súd prvej inštancie návrh žalovaného na vykonanie znaleckého dokazovania ohľadne miery poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť poškodenej zamietol, nevykonanie dôkazu náležite odôvodnil a poukázal na to, že žalovaný len spochybňoval nestrannosť dokladov predkladaných žalobcom a objektívnosť posúdenia miery poklesu schopnosti poškodenej vykonávať zárobkovú činnosť. 31. Vo vzťahu k ostatným námietkam odvolateľa odvolací súd uvádza, že podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napr. rozhodnutia ÚS SR sp. zn. II. ÚS 251/04, III. ÚS 209/04, II. ÚS 200/09 a pod.). Preto na zostávajúcu odvolaciu argumentáciu odvolateľa odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
32. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti (prisudzujúci výrok I. a závislý výrok III. o trovách konania) podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 33. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP a plne úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie podľa ust. § 262 ods. 2 CSP v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktorý vydá súdny úradník. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).