Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 2To/119/2025 z 12. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 2To/119/2025 1624010356 12. 03. 2026 JUDr. Danica Veselovská ECLI:SK:KSBA:2026:1624010356.3

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Danice Veselovskej a členov senátu JUDr. Márie Šimkovej a Mgr. Petra Lizúcha, v trestnej veci obžalovaného I. U. a spol. pre pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona a iné, o odvolaní prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky a poškodeného HPBO Slovakia s.r.o. proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp.zn. 7T/52/2024 zo dňa 13.08.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 12.03.2026 jednomyseľne takto rozhodol: Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d), ods. 2 Trestného poriadku sa prvostupňový rozsudok zrušuje vo vzťahu k obžalovaným I. U. a K. I.. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný I. U., nar. XX.XX.XXXX v D., trvale bytom Š. J. X, D., uznáva

z a v i n n é h o, ž e

ako zamestnanec spoločnosti HBPO Slovakia, s.r.o., nachádzajúcej sa v Q. O. L. A., H. P. XXXX J.. Ú.. Q., z výrobnej haly HBPO minimálne od júna roku 2022 v nepravidelných intervaloch počas toho, ako vykonával svoju pracovnú zmenu, odcudzil spravidla 2 až 6 ks radar senzorov zn. BOSCH pre vozidlo zn. Porsche Cayenne tým spôsobom, že tieto ukrýval do vopred nachystaného ruksaku a následne ich po skončení pracovnej zmeny vyniesol z objektu spoločnosti a tieto ukryl doma na adrese N. Š.T. XXX a po skompletizovaní viacerých kusov tieto následne predával ďalej, a to cca do augusta 2022 K. I. v počte celkovo cca 150 kusov za cenu 25,- €/ks a od 21.10.2022 tieto predával W. J., ktorý obvinenému I. U. dával za jeden kus finančnú hotovosť vo výške 50,- €, pričom k predaju došlo minimálne dňa 21.10.2022 v počte 45-47 kusov za sumu 2.000,- €, 29.10.2022 v počte cca 20 kusov, 20.11.2022 v počte cca 16 kusov a 03.12.2022 v počte 24 kusov za sumu 1.200,- €, pričom za celý čas obvinený I. U. takto zo spoločnosti HBPO odcudzil dokopy minimálne 255 kusov radar senzorov, pričom obstarávacia cena jedného kusu je vo výške 115,87 €, čím týmto konaním obvinený I. U. spôsobil spoločnosti HBPO Slovakia s.r.o. so sídlom Lozorno 1070, IČO: 35 825 251, celkovú škodu krádežou vo výške 29.546,85 €, teda prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak väčšiu škodu, čím

spáchal

prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Za to sa mu ukladá

podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona trest odňatia slobody vo výmere 18 (osemnásť) mesiacov. Podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona sa výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá na skúšobnú dobu v trvaní 3 (tri) roky. Podľa § 60 ods. 1 písm. c) Trestného zákona sa obžalovanému ukladá trest prepadnutia finančných prostriedkov vo výške 1.200 (tisícdvesto) € nachádzajúcich sa na účte Okresného súdu Malacky pod položkou registra D15 číslo 4/2024. Podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona sa vlastníkom prepadnutých vecí stáva štát. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku sa obžalovanému ukladá povinnosť nahradiť poškodenému HBPO Slovakia s. r. o., IČO: 35 825 251, Auto Priemyselný park 1006, Lozorno, škodu vo výške 29.546,85 €. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku sa vec obžalovaného K. I. vracia súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky podané v neprospech obžalovaných W. J., nar. XX.XX.XXXX, a Q. Z., nar. XX.XX.XXXX, z a m i e t a. odôvodnenie: Napadnutým rozsudkom Okresný súd Malacky pod sp.zn. 7T/52/2024 dňa 13.08.2025 v bode 1) uznal obžalovaného I. U. vinným zo spáchania pokračovacieho prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 v súbehu s pokračovacím prečinom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, v bode 2) uznal obžalovaných W. J. a Q. Z. vinnými zo spáchania pokračovacieho prečinu legalizácie výnosu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na tom skutkovom základe, že 1) obžalovaný I. U. ako zamestnanec spoločnosti HPBO Slovakia nachádzajúcej sa v Logistickom areáli Westpoint D2, Hala C 1070, k.ú. Lozorno, z výrobnej haly HPBO od presne nezistenej doby v roku 2022 v nepravidelných intervaloch počas toho, ako vykonával svoju pracovnú zmenu, odcudzil spravidla 2 až 6 ks radar senzorov zn. BOSCH pre vozidlo zn. Porsche Cayenne tým spôsobom, že tieto ukrýval do vopred nachystaného ruksaku a následne ich po skončení pracovnej zmeny vyniesol z objektu spoločnosti a tieto ukryl doma na adrese N. Š. XXX a po skompletizovaní viacerých kusov tieto následne predával ďalej, a to cca od 21.10.2022 tieto predával W. J., ktorý obvinenému I. U. dával za jeden kus finančnú hotovosť vo výške 50,- €, pričom k predaju došlo minimálne dňa 21.10.2022 v počte 45-47 kusov za sumu 2.000,- €, 29.10.2022 v počte cca 20 kusov, 20.11.2022 v počte cca 16 kusov a 03.12.2022 v počte 24 kusov za sumu 1.200,- €, pričom za celý čas obvinený I. U. takto zo spoločnosti HBPO odcudzil dokopy minimálne 99 kusov radar senzorov, pričom obstarávacia cena jedného kusu je vo výške 115,87 €, čím týmto konaním obvinený I. U. spôsobil spoločnosti HBPO Slovakia s.r.o. so sídlom Lozorno 1070, IČO: 35 825 251, celkovú škodu krádežou vo výške 11.471,13 € a zároveň hodnota odcudzených senzorov, ktoré previedol za finančnú odmenu na W. J. bola vo výške 11.471,13€, 2) obžalovaní W. J. a Q. Z. po vzájomnej dohode vykupovali odcudzené radar senzory zn. BOSCH pre vozidlo Porsche Cayenne, ktoré boli odcudzené zo spoločnosti HBPO Slovakia s. r. o., v Logistickom areáli Westpoint D2, Hala C 1070, Lozorno, za finančnú hotovosť od osoby I. U., pričom k výkupu takto odcudzených radar senzorov došlo minimálne v dňoch 21.10.2022 v počte 45-47 kusov za sumu 2.000,€, 29.10.2022 v počte minimálne 15 kusov za sumu 750,-€, 20.11.2022 v počte minimálne 15 kusov za sumu 750,-€ a 03.12.2022 v počte 24 kusov za sumu 1.200,-€, a to v obci Plavecký Štvrtok, za záhradou rodinného domu číslo XXX, pričom tieto senzory vykupoval od I. U. obžalovaný W. Kuťa a následne ich predával ďalej Q. za sumu 100,- €/kus, pričom peniaze na kúpu odovzdal Q. Z. W. J. a ten si ponechával 50,-€/ks a 50,-€/ks odovzdával I. U., kde za celý čas, od kedy prichádzalo k výkupu

týchto radar senzorov, takto obžalovaný W. J. spolu s obvineným Q. Z. nadobudli spolu minimálne 99 odcudzených radar senzorov v celkovej hodnote 11.471,13 €, za čo súd prvého stupňa obžalovanému I. U. podľa § 233 ods. 2, § 41 ods. 1 Trestného zákona uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného zákona mu uložil trest prepadnutia veci, a to ruksaku a hotovosti vo výške 1.200€, ktorých vlastníkom sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát. Obžalovanému W. J. prvostupňový súd podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona uložil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, ktorého výkon podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu 2 roky, a tiež mu podľa § 60 ods. 1 písm. a), písm. c) Trestného zákona uložil trest prepadnutia veci - mobilného telefónu zn. Xiaomi MIT 11 Pro, a finančných prostriedkov vo výške 1.200€, ktorých vlastníkom sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát. Obžalovanému Q. Z. bol podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 1 rok, a jeho výkon bol podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložený na skúšobnú dobu v trvaní 2 roky. Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona mu súd uložil trest prepadnutia veci - mobilného telefónu zn. IPhone, ktorého vlastníkom sa podľa § 60 ods. 5 Trestného zákona stáva štát. Súd prvého stupňa podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku odkázal poškodeného s nárokom na náhradu škody na civilný proces. Obžalovaného K. I. súd prvého stupňa podľa § 285 písm. a) Trestného poriadku oslobodil spod obžaloby prokurátora Okresnej prokuratúry Malacky sp.zn. 1Pv 312/22/1106 pre prečin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, na skutkovom základe, že 3) minimálne od marca roku 2022 pravdepodobne do augusta 2022 v Plaveckom Štvrtku XXX v nepravidelných intervaloch po predchádzajúcej dohode so I. U. vykupoval odcudzené radar senzory zn. BOSCH pre vozidlo Porsche Cayenne, ktoré boli odcudzené zo spoločnosti HBPO Slovakia s. r. o., v Logistickom areáli Westpoint D2, Hala C 1070, Lozorno, a to v rozsahu cca 150 ks od osoby I. U., ktorému za to obžalovaný K. I. vyplácal 25€/ks, pričom obvinený s takto získanými dielmi následne naložil doteraz nezisteným spôsobom, čím takto obžalovaný K. I. nadobudol cca 150 ks odcudzených radar senzorov v celkovej hodnote 17.380,50 €, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je obžalovaný stíhaný. Proti tomuto rozsudku podal prokurátor ihneď po jeho vyhlásení odvolanie v neprospech všetkých 4 obžalovaných, ktoré odôvodnil podaním doručeným prvostupňovému súdu dňa 18.11.2025. Vo vzťahu k obžalovanému I. U. odvolanie prokurátora smeruje proti výroku o vine aj treste. Podľa prokurátora súd nesprávne vypustil zo skutku v bode 1), kde obžalovaným je I. U., celú časť konania obžalovaného v časti spôsobeného následku, ktorého sa dopustil pred dátumom 21.10.2022. Hoci ho súd formálne uznal za vinného za obdobie páchania skutku „od presne nezistenej doby v roku 2022", z hľadiska následku v podobe počtu odcudzených kusov a ich odpredaja ďalším osobám de facto ustálil skutkový stav podľa bodu 2) rozsudku, kde obžalovanými sú W. J. a Q. Z., t.j. „až od 21.10.2022“. Súd považoval za preukázané odcudzenie a následný predaj odcudzených autosúčiastok len v počte, v akom ich mali prevziať obžalovaní W. J. a Q. Z., pretože vyčíslenie spôsobenej škody v bode 1) a v bode 2) rozsudku je totožné v sume „11.471,13 €“. S takýmto záverom súdu sa nemožno stotožniť, pretože nezodpovedá vykonaným dôkazom a je absolútnym ignorovaním vykonaných dôkazov a úplne vypustilo odcudzené súčiastky, ktoré obžalovaný I. U. odcudzil pred 21.10.2022. Na hlavnom pojednávaní dňa 07.05.2025 vypovedal obžalovaný I. U. diametrálne odlišne ako v prípravnom konaní, preto bola na návrh prokurátora prečítaná jeho výpoveď z prípravného konania, z ktorej vyplynuli aj nasledovné skutočnosti: „Ja som to vynášal z práce a odkladal si to doma do bývalej letnej kuchynky. K. si to tam preberal a peniaze mi nechal tiež na tom mieste. ...Ja som mu postupne chystal viacero kusov a potom si to on

bral, keď bol doma. Toto trvalo asi do augusta tohto roku (pozn. 2022). ... Ja som mu dovtedy dal tak asi 150 kusov.“ V ďalšej výpovedi dňa 28.11.2023 potvrdil, že „Mišovi predal 20 kusov a 70 kusov išlo W.“. Aj pri ďalšej otázke vyšetrovateľa zotrval na tvrdení, že „tých 20 kusov som K. pripravil, že keď ten kolega v robote W. povedal, že mi vie za to dať 50, - eur za kus, tak jemu som tých 75 predal W. a K. som predal len 20 ks. ... Ja som mu ich zabalil do krabice, pripravil a K. mi tam potom nechal peniaze, iba raz som mu radary predal. Z uvedených výpovedi samotného obžalovaného I. U. je zrejmé, že došlo k odcudzeniu a odpredaju minimálne o 20 ks radar senzorov viac, a to obžalovanému K. I., a to ešte predtým, než obžalovaný I. U. predal radar senzory obžalovanému W. J.. Tieto skutočnosti tvrdené samotným obžalovaným súd absolútne nevzal do úvahy a nevysporiadal sa s nimi. Súd k výroku o vine uvádza, že „nevie, ako prokurátor dospel k počtu 255 kusov odcudzených radar senzorov obžalovaným U.. Pri skutkovej vete obžaloby vychádzala prokuratúra z tvrdení samotného obžalovaného, ktorý uviedol, že do konca augusta odcudzil 150 radar senzorov, ktoré predal K. I., preto toto považovala prokuratúra za ustálený počet odcudzených kusov, ktoré bolo možné dať na zodpovednosť obžalovanému I. U.. Následne predal postupne podľa vlastného tvrdenia W. J. 45- 47 ks, 20 ks, 16 ks a 24 ks. Z uvedeného vyplýva priaznivejšia verzia pre obžalovaného, že W. J. predal spolu 105 senzorov a K. I.Č. 150, čo je spolu v obžalobe uvádzaných 255 ks, ktoré vychádzali z tvrdení samotného obžalovaného. Tieto čísla sú potvrdené aj výpoveďou poškodeného, ktorý uviedol, že k 04.08.2022 chýbalo 209 radar senzorov, pričom medzi 04.08.2022 a 21.10.2022 chýbalo ďalších 150 radar senzorov a od 21.10.2022 do 08.12.2022 bolo zistených odcudzenie 76 radar senzorov. Ak teda vychádzame z priznaného faktu, že obžalovaný W. J. a Q. Z. nadobudli senzory odcudzené po 21.10.2022 v počte minimálne 60 ks, poškodený uvádza v tomto období 76 ks, čo možno považovať za skutočnosti potvrdzujúce, že hlavné množstvo radar senzorov z poškodenej spoločnosti odcudzil obžalovaný I. U., avšak pravdepodobne všetky, pretože ako to vyplynulo z odposluchov na č.l. 97-114 z telefonického hovoru dňa 31.10.2022 o 17:34 (č.l. 98), obžalovaný K. I. uviedol o osobe I. U., že „to iba on vynáša ... Lebo oni to čorujú a on to vynáša, lebo jeho nekontrolujú, on tam má kamoša SBS-kára, vieš.“ K počtovej nezrovnalosti mohlo dôjsť najmä z dôvodu, že uvedených 16 odcudzených radar senzorov, ktoré inventúra u poškodeného započítala do obdobia po 21.10.2022, mohlo byť odcudzených práve dňa 21.10.2022, ktoré v tento deň aj obžalovaný odovzdal obžalovanému W. J.. Nie je zrejmé, koľko presne chýbalo senzorov „do konca augusta“, no v období medzi 21.10.2022 a 08.12.2022 bola s istotou veľká väčšina senzorov preukázateľne odcudzená I. U. (minimálne 60 zo 76 = cca 79 %). Zo zostávajúcich chýbajúcich senzorov uvádzaných poškodeným do dňa 21.10.2022 (209 + 150 ks = 359 ks) malo byť odcudzených podľa výpovede obžalovaného I. U. pre K. I. 150 ks, čo nie je tým pádom v žiadnom prípade nereálne číslo, lebo je to 150 z 359, čo je iba 42 %. Z uvedeného vyplýva reálnosť, že obvinený mohol do konca augusta odcudziť 150 ks radar senzorov, ako to sám uviedol, lebo do 04.08.2022 uvádzal poškodený 209 ks chýbajúcich radar senzorov. Na verziu, že k odpredaju radar senzorov obžalovaným I. U. inej osobe dochádzalo už oveľa skôr ako začal v októbri 2022 tieto odpredávať obžalovanému J., je možné usudzovať aj z výroku samotného obžalovaného I. U., ktoré učinil na hlavnom pojednávaní dňa 07.05.2025, keď uviedol, že radar senzory kradol už od júna 2022. Z vlastnej výpovede obžalovaného v prípravnom konaní vyplynulo, že už v marci 2022 mal údajne odfotiť radar senzor a zisťovať od K. I., či na to vie zohnať kupca. Ten mu mal za „2-3 týždne“ povedať, že má kupca a cena bude 25,- eur za kus. Následne mal začať obžalovaný kradnúť radar senzory z poškodenej spoločnosti. Hoci nie je zrejmé, kedy začal presne kradnúť I. U. radar senzory po marci 2022, bolo to podľa jeho tvrdenia najneskôr v júni 2022. Je nereálne, že od júna až do októbra 2022 (čo je viac ako 4 mesiace) tieto radar senzory iba „kradol“ a nikomu ich neodovzdával. Takýto počin obžalovaného, keby kradol súčiastky, na ktoré nemá kupca, a ktoré nikomu 4 mesiace neodpredával, nemá žiaden ekonomický význam a de facto neguje dôvod kradnutia týchto súčiastok, ktorým je „ekonomický profit“. Z uvedeného je teda možné usudzovať na logickosť a pravdivosť aj tej časti výpovede obžalovaného, že senzory predával aj pred októbrom 2022 a to K. I. a to v počte ako sám uviedol, t.j. minimálne 150 ks, ktorý je stále nižší, ako celkový počet chýbajúcich senzorov uvádzaných poškodeným. Aj dňa 28.11.2023 obžalovaný v prípravnom konaní potvrdil, že od prvého oslovenia K. I. „čakal tak 2 mesiace“ a potom mu K. ponúkol, že „má niekoho“, a preto obžalovaný začal senzory kradnúť. Čiže pri spojení s inou časťou výpovede obžalovaného je zrejmé, že ku kradnutiu a odpredávaniu súčiastok dochádzalo oveľa skôr ako v októbri 2022, teda ihneď potom, ako mal na to

kupca, čo bolo „2-3 týždne“ po tom, čo oslovil obžalovaného I., alebo najneskôr „2 mesiace“ po jeho oslovení, ako to sám tvrdil. Samotný obžalovaný na hlavnom pojednávaní uvádza, že „nebolo možné odcudziť také veľké množstvo radar senzorov (150 ks)“. Na hlavnom pojednávaní uviedol, že vedel odcudziť 1-2 ks za smenu, t.j. za 20 pracovných dní by ich vedel vyniesť podľa vlastného tvrdenia minimálne 40 ks, t.j. aj v súlade s vlastným tvrdení by mu stačili 3 mesiace na zhromaždenie 120 ks radar senzorov, takže počet 150 ks „do konca augusta 2022“ sa nejaví vôbec ako nereálny aj pri tejto minimalistickej verzii o spôsobe spáchania skutku. Obdobie od „júna 2022“ a počet „1-2 ks“ sú údaje uvádzané obžalovaným až na hlavnom pojednávaní, kedy obžalovaný začal pristupovať k svojej vlastnej trestnej činnosti veľmi minimalisticky a začal „znižovať“ všetky čísla a vykresľovať situáciu pre seba priaznivejšie. Treba však konštatovať, že ešte v prípravnom konaní uviedol, že bral tak „2-4 ks, najviac sa mu asi 3x podarilo zobrať 6 kusov“, resp. neskôr uviedol, že ukradol „2-3 ks“ za smenu, čo je viac, ako priznal na hlavnom pojednávaní. Z uvedeného vyplýva, že reálna situácia mohla byť iná a obžalovaný vedel odcudziť aj viac ako „1-2 ks“ za jednu smenu (sám uviedol, že niekedy to bolo aj 6 kusov), takže číslo „150 ks do konca augusta 2022“ je reálny údaj. V kontexte vlastných výpovedí obžalovaného, v ich súvislostiach i jednotlivo, bolo možné ustáliť, že k odcudzeniu uvedených 150 ks radar senzorov obžalovaným do konca augusta 2022 došlo. Obžalovaný I. U. bol v tomto konaní vypočutý 3x, pričom jeho výpovede sa diametrálne odlišujú v podstatných skutočnostiach (o časových aspektoch skutku, počte odcudzených senzorov, počte odpredaných senzorov, o tom, komu boli senzory predávané a za akú cenu). Je možné usúdiť, že nejde o nevedomé nezrovnalosti, ale že niektoré výpovede obžalovaného nie sú pravdivé a to z dôvodu, že ide nie o odchýlenie sa od predošlej výpovede, ale o úplnú zmenu výpovede. Obžalovaný postupne „zmierňoval“ okolnosti, ktoré mu boli na ťarchu, pričom takéto konanie obžalovaného možno označiť za prirodzenú snahu o znižovanie vlastnej trestnej zodpovednosti, zavinenia a dosiahnutie priaznivejšieho trestu. Súd však má povinnosť hodnotiť tieto výpovede z hľadiska pravdivosti a reálnosti, v kontexte iných vykonaných dôkazov, ako aj vo vzájomných súvislostiach medzi jednotlivými výpoveďami samotného obžalovaného, pričom na základe takéhoto hodnotenia má dospieť k skutkovému stavu, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti. V rámci výpovedí obžalovaného I. U. je potrebné sa pri ich hodnotení zaoberať aj otázkou, ktorá z výpovedí je pravdivá, a úvahy o tom, prečo tej ktorej skutočnosti prisúdil pravdivosť, musí súd vedieť zdôvodniť. Súd sa v odôvodnení rozsudku nedostatočne zaoberal rozpormi vo výpovedi obžalovaného I. U., tieto nerozviedol a neuviedol, ktorým tvrdeniam uveril a ktorým nie, a prečo. Tým došlo aj k porušeniu § 2 ods. 12 o zásade voľného hodnotenia dôkazov, pretože súd de facto odlišné a rozporné výpovede obžalovaného nehodnotil. Skutočnosti, ktoré mali vyplynúť z výpovede obžalovaného I. U. (str. 13 rozsudku) tak, ako keby jeho výpoveď bola čo do obsahu konštantná, konzistentná a ako keby obžalovaný zotrvával celý čas na jednej dejovej línií o priebehu skutku a túto počas konania nemenil. Súd vôbec neuvádza, že obžalovaný vypovedal rozporne, že sa vyskytli v jeho výpovedi podstatné rozpory a ako sa s nimi súd vysporiadal. Pri hodnotení pravdivosti výpovedí obžalovaného v priebehu plynutia času nie je možné abstrahovať aj od určitej racionality a logickosti a pripustiť, že jeho postupná zmena výpovede z „predal som I. 150 ks“ na „predal som I. 20 ks“ až na „nepredal som I. žiaden kus“, sa javí ako ovplyvnená najmä inou osobu v smere zbaviť obžalovaného I. viny v tejto veci. Nemožno totiž opomenúť, že obžalovaní sa vzájomne dlhodobo poznajú, žili v rozhodujúcom čase „v tom istom dvore“ a aj z telefonických nahrávok hovorov vyplynulo, že obžalovaný I. mal nad obžalovaným U. určitú osobnostnú prevahu, ktorú sa snažil neustále uplatňovať. Aj v prípade, že si obžalovaný nepamätal presne, koľko senzorov odcudzil do konca augusta 2022, a koľko ich predal obžalovanému I., je zrejmé, že medzi počtom 150 ks a 20 ks je tak diametrálny rozdiel, že tento nemohol byť spôsobený tým, že si to obžalovaný „nepamätal“, ale že zámerne chcel uviesť odlišné číslo. Je dôvodné predpokladať, že obžalovaného nikto k prvotnej výpovedi nenútil, táto bola spontánna a učinená podľa zákona, je nelogické, aby obžalovaný sám na seba priznal, že odcudzil 150 ks radar senzorov, keby sa táto skutočnosť nezakladala na pravde. Skôr je pravdepodobný opak, a to, že ešte aj toto číslo je v porovnaní s realitou posnuté nadol, keďže poškodený uvádzal ďaleko vyššie čísla chýbajúcich senzorov. Neskoršie „zmiernenie“ svojich vlastných tvrdení obžalovaným je potom logické, vyplývajúce zo snahy zmierniť svoje zavinenie a dosiahnuť nižší trest, resp. vyviniť druhého spoluobžalovaného. Ak by teda súd zvážil pravdivostné hodnoty týchto výpovedí, nemal dôvod pochybovať o pravdivosti uvedeného počtu odcudzených radar senzorov, ktoré obžalovaný uviedol vo svojej prvotnej výpovedi, lebo tu absentuje akýkoľvek dôvod uvádzať nepravdivo vyšší počet, ako reálny. Naopak, pri neskorších výpovediach, a to aj s ohľadom na ďalšie rozpory s

predošlou výpoveďou a s inými vykonanými dôkazmi, mal súd logicky vyhodnotiť, že tieto neskoršie výpovede sú v rozpore s ďalšími vykonanými dôkazmi, a teda sú nepravdivé, čo automaticky prisudzuje pravdivostnú hodnotu jeho prvotnej výpovedi. Za týchto okolností nebol dôvod, neuznať obžalovaného vinným v zmysle podanej obžaloby a prisúdiť mu odcudzenie 255 ks radar senzorov, pretože to vyplynulo z vykonaného dokazovania. V prípade, že súd neuveril prvotnej výpovedi obžalovaného, toto mal vo svojom rozsudku zdôvodniť, vysvetliť, prečo uveril inej verzii výpovede, čo však súd neurobil, čím porušil ustanovenia Trestného poriadku. Prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil prvostupňovému súdu na nové prejednanie a rozhodnutie, resp. aby sám rozhodol o vine obžalovaného I. U. v zmysle podanej obžaloby. Vo vzťahu k obžalovaným W. J. a Q. Z. odvolanie prokurátora smeruje proti výroku o treste, ktorý prokurátor považuje za neprimerane mierny. Tvrdí, že aj pri zmene právnej kvalifikácie na § 233 ods. 1 Trestného zákona s ohľadom na zmenené výšky škody novelou Trestného zákona č. 40/2024 Z. z. ostáva konanie obžalovaných dostatočne závažné, aby bolo potrebné toto vyhodnotiť s ohľadom na skutočnosť, že spôsobená škoda je v tomto prípade presahujúca polovicu hranice „väčšej škody“. Obžalovaní teda spáchali skutok v rozsahu zodpovedajúcom viac ako polovici väčšej škody (11.471,13 € z 20.000€). Z uvedeného vyplýva, že trest vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na dobu 2 roky je nedostatočný, pretože hranica rozsahu činu je „nad polovicou rozsahu“, ktorý by smeroval k vyššej trestnej sadzbe, teda trest vo výmere jednej štvrtiny trestnej sadzby nepovažuje prokurátor v tomto prípade za adekvátny a napriek zmierneniu trestnej sadzby vplyvom novelizácie Trestného zákona mal súd prihliadnuť na nové vymedzenia výšky škody v Trestnom zákone a znížiť trest „pomerne“ k týmto hodnotám, a nie posunúť len aritmeticky trest o jeden rok (z dvoch rokov na jeden rok v porovnaní s trestným rozkazom vydaným pred účinnosťou novely Trestného zákona), keďže sa trestná sadzba znížila o jeden rok (z piatich rokov na štyri roky). Pri nezmenenej dôkaznej situácií na hlavnom pojednávaní (vyhlásenie o vine obomi obžalovanými) mal súd síce zmierniť pôvodne uložený trest vo výmere 2 roky s podmienečným odkladom na 3 roky, avšak finálny trest, ku ktorému súd dospel, prokurátor považuje za nedostačujúci a navrhuje, aby došlo v tejto časti k zmene rozsudku a uloženiu prísnejšieho trestu. Vo vzťahu k obžalovanému K. I. prokurátor namieta nesprávnosť výroku o oslobodení spod obžaloby z dôvodu, že tento výrok absolútne nezodpovedá vykonaným dôkazom a je absolútnym ignorovaním vykonaných dôkazov a zo strany k súdu došlo flagrantným porušeniam ustanovení Trestného poriadku o dokazovaní, t.j. § 2 ods. 12 Trestného poriadku. V prvom rade, skutočnosť, že obžalovaný I. U. údajne nepredal obžalovanému K. I. žiaden radar senzor, vyplynula až na hlavnom pojednávaní dňa 07.05.2025, pričom pri oboch predchádzajúcich výpovediach v prípravnom konaní I. U. potvrdil, že radar senzory predával do augusta 2022 obžalovanému K. I.. Je potrebné poukázať na skutočnosť, že trestnosť za prečin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 Trestného zákona v základných skutkových podstatách v ods. 1 a v ods. 2 nevyžaduje na založenie trestnosti žiadnu hranicu výšky škody, žiaden rozsah, postačuje teda aj predaj jednej kradnutej veci páchateľovi na to, aby sa založila trestná zodpovednosť podľa tohto ustanovenia. Z uvedeného vyplýva, že aj keď nebol v tomto konaní dostatočne ustálený počet kusov kradnutých radar senzorov, ktoré mal obžalovaný I. U. odovzdať obžalovanému K. I., fakt, že mu určitý počet kusov odpredal, ostáva preukázaný najmä jeho výpoveďou, keď uviedol dňa 03.12.2022: „Ja som to vynášal z práce a odkladal si to doma do bývalej letnej kuchynky. K. si to tam preberala peniaze mi nechal tiež na tom mieste. ...Ja som mu postupne chystal viacero kusov a potom si to on bral, keď bol doma. Toto trvalo asi do augusta tohto roku (pozn. 2022). ... Ja som mu dovtedy dal tak asi 150 kusov." Ďalej uvádza aj dôvod, prečo prestal predávať radar senzory obžalovanému I. (hádka s obžalovaným I., vyššia cena, ktorú mu ponúkol obžalovaný W. J., uviedol tiež, že „várku pre K. I.“ odovzdal W. J.), z čoho možno usúdiť, že táto výpoveď sa javí ako hodnoverná. V ďalšej výpovedi dňa 28.11.2023 obžalovaný U. potvrdil, že „K. predal 20 kusov a 70 kusov išlo W.. Aj pri ďalšej otázke vyšetrovateľa zotrval na tvrdení, že „tých 20 kusov som K.Š. pripravil, že keď ten kolega v robote W. povedal, že mi vie za to dať 50,- eur za kus, tak jemu som tých 75 predal W. a K. som predal len 20 ks. ... Ja som mu ich zabalil do krabice, pripravil a K. mi tam potom nechal peniaze, iba raz som mu radary predal.“ Z uvedeného je jednoznačné, že obžalovaný I. U. jednoznačne predal I. odcudzené radar senzory, pričom za tieto

mu mal, obžalovaný I. nechať peniaze v letnej kuchynke, k čomu malo aj podľa neskoršej výpovede obžalovaného U. dôjsť minimálne raz, podľa jeho predchádzajúcej výpovede z prípravného konania však vyplynul oveľa väčší rozsah ich vzájomnej trestnej činnosti. Súd pri svojom hodnotení oslobodzujúceho výroku na str. 19-20 rozsudku tieto skutočnosti vôbec neuvádza a nehodnotí. Analogicky súd ako v bode 1 rozsudku len selektívne vyčleňuje skutočnosti, ktoré sa mu „hodili“ k uvedenému výroku, ignorujúc protichodné dôkazy a protichodné skutočnosti, čím jednoznačne porušil zásadu voľného hodnotenia dôkazov, keď nehodnotil dôkazy svedčiace v neprospech obžalovaného. Napriek tomu, že na hlavnom pojednávaní dňa 13.08.2025 vykonal súd dôkaz telefonickej komunikácie na č.l. 97-114 spisu, ktoré preukazujú spáchanie žalovanej trestnej činnosti obžalovaným I., k týmto sa vo svojom rozsudku vôbec nevyjadril, čo z nich vyplýva a ako sa s nimi vysporiadal. Zmienku o tom, že sa tento dôkaz vykonal, obsahuje len str. 11 rozsudku, avšak aké následky pre vinu alebo oslobodenie spod obžaloby z tejto komunikácie vyplynuli, už súd na str. 19-20 rozsudku vôbec nehodnotí. Opäť teda došlo aj v tejto časti k porušeniu ustanovení § 2 ods. 10 a ods. 12 Trestného poriadku a § 168 ods. 1 Trestného poriadku. Zhrnúc jednotlivé odposluchy, je možné z nich poukázať na nasledovné konkrétne vety, ktoré boli v týchto rozhovoroch. Dňa 28.10.2022 o 17:38 (č.l. 97) uviedol do telefonického rozhovoru obžalovaný I. jednoznačne skutočnosti, že radar senzory, ktoré vzal obžalovaný U. a predal ich obžalovanému J., boli pôvodne určené jemu a za ktoré už aj zaplatil. Konkrétne je možné poukázať na vety „oni mňa okradli o 7.000,- eur, s týmito radarmi za 10.000, chápeš? ... zobral mi 52 kusov, ktoré boli zaplatené.... To už boli moje kusy.“ Z tejto komunikácie jednoznačne vyplynulo, že obžalovaný K. I. nakupoval radar senzory od obžalovaného I. U., za tieto mu platil, čo zodpovedá výpovedi I. U., že si ich K. I. sám odnášal z uvedenej letnej kuchynky, kde boli uložené obž. I. U.. Vedomosť o tom, že sa obchoduje s kradnutými radar senzormi jednoznačne vyplynula z ďalšieho hovoru dňa 31.10.2022 o 17:34 (č.l. 98), kde obžalovaný K. I. uviedol, že „ten kokot odniesol tie radary už. ... už tam nejsú, mal som ísť to...“ Druhá osoba: „si sa bol pozrieť?" Obžalovaný K. I.: „Včera. ... Druhá osoba: „No však vieš, každý ukradne 20, to máš 60 kusov.“ Obžalovaný I.: „Ne, to iba on vynáša.“ Druhá osoba: Hej a prečo iba on? Obžalovaný I.: „Lebo oni to čorujú a on to vynáša, lebo jeho nekontrolujú, on tam má kamoša SBS-kára, vieš.“ Z uvedeného rozhovoru jednoznačne vyplýva, že obžalovaný I. vedel modus operandi, ako sa uvedené radar senzory kradnú, vedel, že ich kradne obžalovaný U. a tiež vedel, kam ich ukladá, pričom priznal, že sa na uvedené miesto bol osobne pozrieť a že už tam radar senzory neboli. Toto opäť potvrdzuje, že obžalovaný I. vedel, že sa obchoduje s kradnutými senzormi, ako sa to robí, kto to robí, kde sa ukladajú, pričom sa na tomto obchode sám predtým podieľal, avšak keď ho z tohto obchodu obžalovaný U. vylúčil, ostal nahnevaný, čo je možné vyrozumieť zo zvyšku hovoru, že za to „obžalovanému naloží“ a „trošku mu to vysvetlí“. Z telefonického hovoru dňa 31.10.2022 o 19:18 (č.l. 99) vyplynulo, že obžalovaný I. chcel jednoznačne zistiť, či ešte obžalovaný U. kradne radar senzory a či doniesol ďalšie. Tiež z tejto komunikácie vyplynulo, že vie, kto je ďalším odberateľom týchto senzorov („iba dvaja ľudia to dokážu v Bratislave zobrať“... „henten jeden to nebere“). Z uvedeného možno jednoznačne vyvodiť, že obžalovaný I. bol zapojený do širšieho obchodovania s uvedenými kradnutými súčiastkami. Ďalej tiež obžalovaný I. jednoznačne uvádza úvahy, prečo aktuálne berú radar senzory od niekoho iného a nie od obžalovaného I. („určite im dáva menej, vieš, tak je spokojný ... uhm, no tak áno, lebo berú priamo od neho, tak dávajú to priamo jemu, vieš.“) Z telefonického hovoru dňa 01.11.2022 o 14:33 (č.l. 100) vyplynulo, že obžalovaný I. jednoznačne zistil, či obžalovaný U. ďalej kradne radar senzory, lebo „doniesol ďalšie 4“. Tu je tiež potvrdené, že po jednej zmene vedel obžalovaný U. vziať aj 4 radar senzory (pre výrok 1 rozsudku), nie „1-2“ ako to sám uvádzal. Ďalej z tohto rozhovoru vyplynulo, že „podľa mňa to boli tomu môjmu debilovi odniesť“, z čoho jednoznačne vyplýva, že obžalovaný I. poznal odberateľa kradnutých radar senzorov, ktorému ich on sám predtým nosil. Ďalej tiež z uvedeného rozhovoru vyplynulo, že obžalovaný I. zamýšľal vziať obžalovanému U. prinesené radar senzory („normálne v piatok im to zoberem“, pričom v kontexte všetkých ostatných dôkazov je zrejmé, že to bolo dôvodu, aby prekazil obžalovanému U. jeho „nový kšeft“, na ktorom sa už obžalovaný I. nepodieľal, čo ho hnevalo. Tiež z ďalšieho priebehu rozhovoru vyplýva, že týmto konaním chcel obžalovaný I. donútiť obžalovaného U., aby mohol profitovať z tejto trestnej činnosti:

Obžalovaný I.: „poviem mu za každým, čo ukradnete, chcem 50 eur. ... Mne stačí aj 50 eur.“ Ďalej tiež rozvádza myšlienky, ako chce mať poistený svoj nátlak na obžalovaného U. tým, že ho „ohlási na polícií za jazdu pod vplyvom alkoholu za volantom.“ alebo že sa ho inak „zbaví“, keď nebude s ním spolupracovať. Z SMS na číslo obžalovaného I. dňa 02.11.2022 o 08:28 (č.l. 101) vyplynulo, že mu boli doručené výrobné čísla odcudzených radar senzorov, na ktorú SMS odpovedal obžalovaný I. dňa 03.11.2022 o 9:18 (č.l. 104) „neviem o čo ide, ale mne už daj pokoj s tými vecami.“ Z telefonického hovoru zo dňa 03.11.2022 o 8:49 (č.l. 102-103) jednoznačne vyplynulo, že sa obžalovaný I. na predchádzajúcom odoberaní radar senzorov od obžalovaného U. podieľal: Obžalovaný I.: „boli podniesť radare debilovi. Hovorím ti, mal ich doma 10 alebo 15. ... ojebal ma o 52 kusov, lebo dostali 80 eur za kus, takže ma ojebal.“ Druhá osoba: „Tak všetci vedia, že ty si za to veľa dostával.“ Obžalovaný I.: „Jak veľa dostával? Že som kokot, že som sa delil?“ Druhá osoba: „že im si dával 20 a ..." Obžalovaný I.: „No 25, A potom 30. A jak veľa som dostával? Však ja som nedostával toľko. Chápeš? Ja som im povedal sumu, koľko som dostával. Koľko akože sa bralo za to. Lenže v tom boli ďalší traja ľudia, a kokot traja boli v tom štyria, oj od nich kokot z personálneho, to som ani nevedel, že W. mu dáva peniaze, chápeš?“ K vyššie uvedeným SMS správam sa vyjadruje obžalovaný I. v rozhovore s obžalovaným U. dňa 03.11.2022 o 9:21 (č.l. 105), keď uvádza: „počúvaj ma, ja som včera dostal nejakú tupú SMS-ku, áno? ... od chlapca ... že chýba 24 kusov ... chlapec z personálneho“. Obžalovaný U.: „aj mne došla nejaká SMS-ka.“ Z tohto rozhovoru je jednoznačné, že obž. I. vedel, čo znamená predmetná správa, aj kto ju poslal a prečo, hoci k nej nebol akýkoľvek vysvetľujúci text ani podpis, z čoho možno vyvodiť, že takouto formou bola zaužívaná komunikácia medzi zúčastnenými osobami, ktoré vedeli, o čo ide, a teda aj obžalovaný I. patril medzi tieto osoby, keď jednoznačne vedel, čo znamená uvedená správa a od koho je. Z uvedeného rozhovoru opäť vyplynulo, že obžalovaný I. sa na uvedenej trestnej činnosti podieľal, keď v závere hovoru povie, že: „A človek, ktorému som to ja nosil, ten mi volá, že mu došlo 20 oné, kusov ďalších.“ Rovnako prebieha ďalšia komunikácia ohľadom týchto odcudzených radar senzorov aj v hovore zo dňa 03.11.2022 o 9:59 (č.l. 106), kde obžalovaný I. uvedie, že „už s tým nič nerobí“, z čoho je možné a contrario vyvodiť jednoznačne, že predtým bol do uvedeného obchodu zapojený. Tiež opäť potvrdí, že „ja som mal z toho koľko som mal, ale aj oni z toho mali toľko peňazí. ... oni si stále myslia, že ja v tom idem s ním. ... že sa s ním „šabujem“ iba ja, chápeš? ... Lebo kusy miznú a nikto nedostáva nič a povedali že to robiť nebudú. Ja som sa zaprisahal, že to robiť nebudú.“ Opätovne prebieha o kradnutých radar senzoroch komunikácia aj v rozhovore dňa 03.11.2022 o 11:40 (č.l. 107-109). Tu treba opäť zvýrazniť najmä priznanie obžalovaného, že predtým obchodoval s radar senzormi: „Ja som mu ich dával po 150, takže jemu je to výhodnejšie." A tiež potvrdzuje, že odberateľ si myslí, že kradnuté kusy posiela obžalovaný I.: „na základe toho, že jemu prišla nejaká SMS-ka, on si myslí, že je to odo mňa“. A tiež opäť potvrdzuje vedomosť o protizákonnosti celej činnosti: „Mne to bolo divné, že to nejak moc dlho funguje bez toho, aby bol prúser.“ Z tohto tiež možno vyvodiť, že išlo o dlhodobú pravidelnú činnosť. Záverom po zadržaní obžalovaného U., J. a Z. bol realizovaný hovor dňa 05.12.2022,12:32 (č.l. 110-111), v ktorom obžalovaný I. uvažuje nad taktikou, akú obhajobu v tomto prípade bude musieť zvoliť, aby sa vyhol trestnej zodpovednosti. Za zmienku stojí jeho veta: „ja som v tom akože nič vieš.“ Z tohto možno jednoznačne vyvodiť, že si uvedomoval hrozbu trestného postihu za svoje konanie, pričom jeho zámerom bolo snažiť sa vyhnúť tejto trestnej zodpovednosti a simulovať, že s vecou nemá nič spoločné. Ďalšie hovory po uvedenom dátume bôli už ovplyvnené vedomosťou obžalovaného I. o tom, že sa predmetná vec vyšetruje, preto zmenil úplne rétoriku v porovnaní v predchádzajúcimi telefonátmi, z čoho je tiež zrejmé, že jeho správanie sa priamo úmerne menilo s tým, ako sa odhaľovala a objasňovala táto trestná činnosť. Vykonané odposluchy jednoznačne dokresľujú zistený skutkový stav a je z nich možné jednoznačne potvrdiť pravdivosť výpovede obžalovaného I. U., komu predával odcudzené radar senzory, že ich pôvodne predával K. I. a ako došlo k zmene odberateľa z obžalovaného I. na obžalovaného J. a že obžalovaný I. bol do predaja a obchodovania s radar senzormi zapojený a neskôr ho obžalovaný U. z tohto obchodu „vylúčil“, čo vyvolalo jeho nespokojnosť. Takto zistený skutkový stav odrážala aj podaná

obžaloba, pričom súd takto zistený skutkový stav nehodnotil a úplne ho odignoroval, napriek tomu, že relevantné dôkazy k tomu vykonal. Takýto postup súdu považujeme za nezákonný. Prokurátor poukazuje na zarážajúcu skutočnosť na str. 11 rozsudku, že obsah telekomunikácie obžalovaného I. súd vyhodnotil veľmi stručne, selektívne a drvivú väčšinu obsahu komunikácie neuvádza. Z uvedených dôvodov prokurátor navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v tejto časti zrušil a vrátil vec prvostupňovému súdu. V zákonnej lehote podal odvolanie aj poškodený prostredníctvom svojho splnomocnenca. Poškodený namieta, že prvostupňový súd v bode 1) upravil v porovnaní s obžalobou výšku škody, ktorú zmenil na 11.471,13€, avšak nárok ani v tejto ustálenej výške poškodenému nepriznal s odôvodnením potreby ďalšieho dokazovania. Poškodený si nárok riadne a včas uplatnil, výška škody bola dostatočne preukázaná, a výrok o odkázaní na civilný proces odporuje ustanoveniu § 287 ods. 1 Trestného poriadku. Poškodený navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok o náhrade škody zrušil a poškodenému uplatnený nárok priznal. Obžalovaní I. U., W. J. a K. I. nevyužil svoje právo vyjadriť sa k odvolaniam, ktoré im boli súdom prvého stupňa doručované v súlade s § 314 Trestného poriadku. Obžalovaný Q. Z. sa vyjadril k odvolaniu podaním obhajcu zo dňa 25.11,2025. Nesúhlasí s dôvodmi odvolania Okresnej prokuratúry Malacky voči jeho osobe. Súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie o výške trestu, prokurátor v odôvodnení svojho odvolania síce uvádza, že obžalovaný dal vyhlásenie o vine, avšak absolútne opomenul v tomto odvolaní uviesť, že okrem vyhlásenia o vine obžalovaný svoje konanie úprimne oľutoval a napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom činným v trestnom konaní, pričom nebola uňho zistená žiadna priťažujúca okolnosť. Zo všetkých uvedených skutočností je zrejmé, že trest, ktorý mu bol uložený, je primeraný jeho protiprávnemu konaniu. Obžalovaný si dostatočne uvedomuje nesprávnosť svojho konania pri páchaní trestnej činnosti. Má za to, že trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky je primeraný. Obhajoba navrhla, aby odvolací súd odvolanie týkajúce sa obžalovaného Q. Z. zamietol. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací primárne konštatoval prípustnosť a včasnosť oboch odvolaní podaných oprávnenými osobami, a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie prokurátora voči obžalovaným I. U. a K. I. je dôvodné a odvolanie voči výrokom o treste uloženým obžalovaným W. J. a Q. Z. je nedôvodné. Odvolanie poškodeného odvolací súd vyhodnotil ako plne opodstatnené. Odvolací súd po predložení veci nezistil žiadne také vady napadnutého rozsudku alebo konania, ktoré mu predchádzalo, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozsudku na neverejnom zasadnutí. Súd prvého stupňa vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné navrhované dôkazy, ktoré umožnili správne zistiť skutkový stav, dôkazy vykonal zákonným spôsobom a vo vzťahu k obžalovaným W. J. a Q. Z. aj v súlade so zákonom rozhodol. Naopak, vo vzťahu k obžalovanému I. U. z vykonaných dôkazov vyvodil správne skutkové závery len čiastočne, hoci dôkazy, ktoré vykonal, mu umožňovali skutkový stav zistiť správne v celom rozsahu, a tiež pochybil pri určení právnej kvalifikácie skutku obžalovaného I. U., ktorá je v rozpore so zákonom. Vo vzťahu k K. I. sa prvostupňový súd nevysporiadal so všetkými skutočnosťami vyplývajúcimi z vykonaných dôkazov, keď nie je zrejmé, prečo na niektoré dôkazy vôbec neprihliadol, a preto je oslobodenie obžalovaného spod obžaloby predčasné. Odvolací súd nariadil vo veci verejné zasadnutie, o ktorom upovedomil procesné strany. Žiaden z obžalovaných sa na verejné zasadnutie neustanovil, hoci každý z nich prevzal upovedomenie o verejnom zasadnutí v lehote viac ako 5 pracovných dní, a v upovedomení boli obžalovaní súčasne poučení o možnosti konať v ich neprítomnosti. Keďže sa obžalovaní na verejné zasadnutie neustanovili a

nepožiadali o jeho odročenie, odvolací súd podľa § 293 ods. 5 Trestného poriadku konal v neprítomnosti obžalovaných. Dodatočne sa ustanovil obžalovaný W. J.. Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu sa zástupca krajskej prokuratúry pridržiaval písomného odvolania a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovaným I. U. a K. I. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu, a aby obžalovaným W.D. J. a Q. Z. uložil prísnejšie tresty. Splnomocnenec poškodeného žiadal, aby odvolací súd rozhodol o náhrade škody v súlade s odvolaním poškodeného. Obhajkyňa obžalovaného I. U. navrhla zamietnuť odvolania ako nedôvodné. Obhajca obžalovaného Q. Z. poukázal na svoje vyjadrenie k odvolaniu prokurátora a navrhol ho zamietnuť. Obhajca obžalovaného K. I. považoval rozsudok vo vzťahu k nemu za správny a zákonný, a preto navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť. Obžalovaný W. J. tiež navrhol odvolanie prokurátora zamietnuť. Podľa § 2 ods. 12 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom, ako aj dôkazy prípustné podľa § 119 ods. 5 podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. Podľa § 319 Trestného poriadku odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. d) Trestného poriadku odvolací súd zruší napadnutý rozsudok pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä pre nejasnosť alebo neúplnosť jeho skutkových zistení alebo preto, že sa súd nevysporiadal so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, a ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona <http://www.epi.sk/Main/Default.aspx?Template=~/Main/ TArticles.ascx&zzsrlnkid=17354767&phContent=~/ZzSR/ ShowRule.ascx&RuleId=30279&FragmentId1=0&FragmentId2=0>. Podľa § 321 ods. 2 Trestného poriadku ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku o vine svoj podklad. Podľa § 322 ods. 1 Trestného poriadku ak po zrušení napadnutého rozsudku alebo niektorej jeho časti treba urobiť vo veci nové rozhodnutie, vráti odvolací súd vec súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol, len vtedy, ak by doplnenie konania odvolacím súdom bolo spojené s neprimeranými ťažkosťami alebo by mohlo viesť k iným skutkovým záverom. Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku, alinea prvá, odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom. Z predloženého spisového materiálu odvolací súd zistil, že prokurátor Okresnej prokuratúry Malacky podal dňa 18.07.2024 na I. U. obžalobu pre pokračovací zločin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 3 písm. a) Trestného zákona v súbehu s pokračovacím zločinom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a), ods. 4 písm. b) Trestného zákona na totožnom skutkovom základe, aký je uvedený v bode 1) výrokovej časti tohto rozsudku na obžalovaných W. J. a Q. Z. podal obžalobu pre pokračovací zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 233 ods. 1, ods. 3 písm. b) Trestného zákona na takom skutkovom základe, ktorý je citovaný v bode 2) odôvodnenia tohto rozsudku a na K. I. pre zločin legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a),

ods. 3 písm. b) Trestného zákona na takom skutkovom základe, ktorý je citovaný v bode 3) odôvodnenia tohto rozsudku. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 07.05.2025, ktoré sa v súlade s § 252 ods. 2 Trestného poriadku konalo v neprítomnosti obžalovaného K. I., prokurátor reagujúc na novelu Trestného zákona č. 40/2024 Z.z., ktorá mala dopad na kvalifikáciu výšky škody spôsobenej trestným činom, zmenil právnu kvalifikáciu skutkov tak, že skutok 1) je pokračovacím prečinom, krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 a pokračovacím prečinom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a), ods. 3 písm. b) Trestného zákona, skutok 2) je pokračovacím prečinom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 spolupáchateľstvom podľa § 20 Trestného zákona a skutok 3 je zločinom legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Obžalovaný I. U. neučinil žiadne z vyhlásení uvedených v § 257 ods. 1 Trestného poriadku, obžalovaní W. J. a Q. Z., každý samostatne, Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 22.08.2025 obžalovaný učinil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, že sú vinní, a následne kladne zodpovedali na otázky uvedené v § 333 ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g) a písm. h) Trestného poriadku. Súd prvého stupňa podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku vyhlásenie obžalovaných J. a Z. o vine prijal s tým, že dokazovanie v rozsahu priznania nevykonal, vykonal len dokazovanie vo vzťahu k obžalovaným, U. a I., k výrokom o treste a k výroku na náhrade škody. Súd prvého stupňa na základe vyhlásenia obžalovaných o vine uznal obžalovaného W. J. a Q. Z. vinnými v zmysle obžaloby. K uznaniu viny na skutkovom a právnom základe podľa obžaloby došlo po vyhlásení viny a postupe podľa § 257 Trestného poriadku, preto výrok o vine nemohol byť predmetom revízie odvolacím súdom, a táto časť rozsudku nemohla byť a ani nebola odvolaním napadnutá. Ku skutkom, z ktorých boli obžalovaní I. U. a K. I. súd vykonal dokazovanie výsluchom obžalovaného I. U., prečítaním výpovede obžalovaného K. I. z prípravného konania podľa § 258 ods. 4 Trestného poriadku, výsluchom obžalovaných W. J. a Q. Z., podľa § 263 ods. 1 Trestného poriadku prečítal výpoveď svedka K.. S. K.. Podľa § 270 ods. 2 Trestného poriadku prehral záznam z bezpečnostnej kamery, fotodokumentáciu a prepisy zachytenej telekomunikačnej prevádzky, a podľa § 269 Trestného poriadku prečítal listinné dôkazy. Obhajoba obžalovaného I. U. spočívala v tom, že skutok nepopieral, popieral však rozsah odcudzených vecí a obdobie, počas ktorého mal senzory vynášať z pracoviska a predávať ďalej. Obžalovaný K. I. skutok poprel, od obžalovaného U. nikdy nekúpil senzory, vo februári 2022 mu nejaké ponúkal s tým, že sú to repasy, nestihol mu ich predať, predal ich niekomu inému, obžalovaný nevedel, že sú kradnuté. Odvolací súd po revízii napadnutých výrokov o vine dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa na podklade dokazovania vykonaného v rozsahu umožňujúcom spravodlivé rozhodnutie dopustil chybných hodnotiacich úsudkov, keď sa nedostatočne, nesprávne a nelogicky venoval rozporom vo výpovediach obžalovaného I. U. ohľadom počtu odcudzených senzorov a obdobia, kedy ich mal kradnúť. V tomto smere prokurátor v odvolaní poskytol presvedčivú, logickú a vyčerpávajúcu argumentáciu, ktorú si odvolací súd plne osvojil bez potreby detailne túto opakovať. Odvolací súd dospel k záveru, že prokurátor na hlavnom pojednávaní vo vzťahu k obžalovanému I. U. preukázal skutok v plnom rozsahu podanej obžaloby, pričom záver prvostupňového súdu, že preukázaný bol iba taký rozsah, ktorý priznali obžalovaní W. J. a Q. Z., nezodpovedá vykonaným dôkazom. Hodnotiac všetky vykonané dôkazy v ich súvislostiach a výpovede obžalovaného I. U. v spojitosti s vyčíslením odcudzených senzorov poškodeným odvolací súd konštatuje, že zo všetkých troch verzií obžalovaného I. U. je najvierohodnejšia jeho prvá verzia, a to nielen z dôvodu, že sa udiala bezprostredne po skutku, ale aj preto, že korešponduje s vyčíslením škody, čiastočne a nepriamo aj s výpoveďou obžalovaného K. I., ale najmä so zachytenou telekomunikačnou prevádzkou, ktorá je vyššie citovaná v časti odôvodnenia odvolania prokurátorom. Z tejto je úplne evidentné, že obžalovaný kradol senzory svojmu zamestnávateľovi ešte predtým v roku 2022, čo ich začal predávať obžalovaným J. a Z., a nikto iný ich zrejme nekradol, pretože táto možnosť pre obžalovaného vyplynula z jeho osobnej známosti s bezpečnostnou službou zamestnávateľa. Obžalovaný jasne uviedol vo svojej prvej výpovedi, že predával senzory obžalovanému

I. a opísal aj spôsob ich skladovania, odovzdávania a platenia za ne obžalovaným I., a to až do augusta 2022, pričom sám obžalovaný uviedol, že začal s kradnutím v júni 2022, resp. skôr, keď už v marci fotil pre I. radar senzory s cieľom zistiť, či má na ne kupca. Neskoršie verzie obžalovaného U. sa líšili v tom, že zmierňoval následky svojho konania pre seba a pre bývalého spolubývajúceho K. I. redukovaním počtu senzorov, ktoré preňho ukradol zo 150 ks, cez 20 ks až po žiadny. Akceptovanie poslednej verzie obžalovaného prvostupňovým súdom skutočne nielenže nemá logické opodstatnenie, ale najmä na rozdiel od jeho pôvodnej verzie nekorešponduje s ostatnými dôkazmi, výpoveďou zástupcu poškodeného ani s výpoveďou obžalovaného K. I., ktorý síce svoju trestnú činnosť popiera, avšak zároveň nepriamo usvedčuje obžalovaného z krádeží senzorov v skoršom období. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že nič nebráni tomu, aby mohol na základe dôkazov vykonaných na hlavnom pojednávaní a umožňujúcich správne zistiť skutkový stav, korigovať chyby v hodnotiacich úsudkoch prvostupňového súdu ohľadom skutku obžalovaného I. U. a prijať také skutkové závery, ktoré zodpovedajú vykonanému dokazovaniu. Obžalovaný priznal odcudzenie 150 ks senzorov pre K. I., J. a Z. podľa svojej výpovede predal 45 + 20 + 16 + 24, teda 105 senzorov, čo je spolu 255ks á 115,87€. To znamená, že škoda odcudzením predstavuje 29.546,85€. Preto odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému I. v celom rozsahu a sám rozhodol o vine na skutkovom základe vychádzajúcom najmä z výpovede samotného obžalovaného v zmysle vyššie uvedených detailov. Súd prvého stupňa okrem uvedeného pochybil aj pri určení právnej kvalifikácie obžalovaného, ktorý postupným odcudzením 255ks radar senzorov spôsobil poškodenému škodu vo výške 29.546,85 €, čím naplnil znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024. Ak obžalovaný kradol za účelom predaja kradnutých vecí, nenaplnil súčasne aj znaky skutkovej podstaty trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti v zmysle § 233 Trestného zákona, podľa ktorého musí páchateľ nadobudnúť, prechovávať alebo užívať vec, ktorá je výnosom z trestnej činnosti spáchanej inou osobou, čo explicitne vyplýva z § 233 ods. 1 Trestného zákona. Obžalovaný mal v držbe veci, ktoré odcudzil on sám, a tieto predal, preto páchateľom trestného činu legalizácie výnosu z trestnej činnosti môžu byť len tie osoby, ktoré od neho kradnuté veci kúpili. Prvostupňový súd nekriticky prevzal právnu kvalifikáciu obžaloby, ktorá v tejto časti obsahuje neúplnú právnu vetu, bez toho, aby sa oboznámil so znením žalovanej skutkovej podstaty trestného činu uvedeným v Trestnom zákone. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznal obžalovaného I. U. vinným zo spáchania prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona účinného od 06.08.2024 na skutkovom základe blížiacemu sa zneniu obžaloby. Vyššie uvedené argumenty týkajúce sa skutkových zistení v bode 1), teda v kradnutí súčiastok obžalovaným I. U. a ich predávaní obžalovanému K. I., platia aj vo vzťahu k obžalovanému I., od žalovaného konania ktorého nie sú oddeliteľné. Výrok o jeho oslobodení spod obžaloby tak vyplýva z nedostatočne vyhodnotených výstupov z dôkazov a je poznačený nevysporiadaním sa so zaznamenanou telekomunikačnou prevádzkou citovanou vyššie v odvolaní prokurátora. V spojení s nesprávnym hodnotením vierohodnosti jednotlivých verzií obžalovaného I. U. potom súd prvého stupňa dospel k predčasnému záveru, že nebolo dokázané, že sa skutok stal. Preto odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku zrušil napadnutý rozsudok vo vzťahu k obžalovanému K. I. a vec vrátil prvostupňovému súdu, ktorý bude povinný pri hodnotení produkovaných dôkazov prihliadnuť na výpoveď obžalovaného I. U. ako celok a riadne sa s ňou vysporiadať mechanizmom uvedeným v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, a tiež sa dôkladnejšie zaoberať odposluchmi z hľadiska toho, čo z nich vyplýva, čo potvrdzujú a čo vyvracajú. Podľa § 34 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Podľa § 34 ods. 4 Trestného zákona účinného od 06.08.2024 pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti, na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, na jeho správanie

po spáchaní trestného činu, najmä na jeho úsilie o náhradu škody a odstránenie škodlivého následku trestného činu a na úsilie páchateľa o dosiahnutie urovnania s poškodeným, ako aj na dobu, ktorá uplynula od spáchania trestného činu. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal alebo sa snažil získať trestným činom majetkový prospech; ak tomu nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody alebo odstránenia škodlivého následku trestného činu, uloží mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu niektorý trest, ktorým ho postihne na majetku, a to buď ako samostatný trest alebo popri inom treste, pričom zváži najmä uloženie peňažného trestu. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne aj na práva a právom chránené záujmy osôb poškodených trestným činom, ako aj osôb, ktoré boli dotknuté škodlivým následkom trestného činu. Odvolací súd vzhľadom na zrušenie výroku o vine obžalovaného I. U. a uznanie jeho viny za spáchanie prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a), ods. 2 písm. a) Trestného zákona nerevidoval trest, ktorý mu bol uložený napadnutým rozsudkom, ale trest ukladal nanovo podľa citovaných zákonných kritérií. Obžalovaný I. U. bol doposiaľ 3 razy súdne trestaný, v prvých dvoch prípadoch sa jednalo o majetkovú trestnú činnosť, v skúšobnej dobe sa v oboch prípadoch osvedčil a hľadí sa naňho, akoby nebol odsúdený. 18.12.2025 bol odsúdený cudzozemským súdom k pokute za jazdu bez vodičského oprávnenia, ktorej sa dopustil dňa 09.11.2025. Dopustil sa 2 priestupkov v cestnej premávke. Odvolací súd u obžalovaného nezistil žiadne poľahčujúce ani priťažujúce okolnosti, pričom možnosti nápravy obžalovaného hodnotí ako otázne, pretože jeho zahladené odsúdenia v spojitosti so spáchaním pokračovacieho trestného činu krádeže spočívajúceho v systematickom mnohonásobnom okrádaní jeho zamestnávateľa nenaznačujú príliš hlboké morálne zásady ako súčasť osobnosti obžalovaného. Na strane druhej však od skutku uplynuli už 4 roky, obžalovaný je schopný viesť riadny život, čo preukázal opakovaným osvedčením sa v skúšobnej dobe, z čoho rezultuje, že podmienečný trest odňatia slobody je účinným a vhodným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu v zmysle § 34 ods. 1 Trestného zákona. Pri trestnej sadzbe odňatia slobody podľa § 212 ods. 2 Trestného zákona, ktorá je 1 až 4 roky, súd uložil obžalovanému trest nad spodnou hranicou trestnej sadzby vo výmere 18 mesiacov, ktorý podľa § 49 ods. 1 písm. a), § 50 ods. 1 Trestného zákona podmienečne odložil na skúšobnú dobu v trvaní 3 roky. Jedná sa o primeranú dobu, po ktorú bude správanie obžalovaného z hľadiska jeho súladu so zákonom monitorované, a v prípade, že sa dopustí trestného činu, priestupku, alebo iného protispoločenského konania, bude vyslovené, že sa neosvedčil a trest odňatia slobody vo výmere 18 mesiacov vykoná. Z napadnutého rozsudku odvolací súd prevzal uloženie trestu prepadnutia veci, peňažných prostriedkov, ktoré boli výnosom z krádeže. Ich vlastníkom sa stáva štát. Odvolací súd nepovažoval ruksak s firemným logom okrádaného zamestnávateľa za takú vec, ktorá by bola vhodná pre režim správy majetku štátu vzhľadom na svoju zanedbateľnú hodnotu, a preto ho na rozdiel od prvostupňového súdu do trestu prepadnutia veci nezaradil. Na podklade odvolania prokurátora odvolací súd preskúmal výroky o treste uloženom obžalovaným W. J. a Q. Z.. Títo boli na základe vyhlásenia o vine uznaní vinnými zo spáchania prečinu legalizácie príjmov z trestnej činnosti podľa § 233 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, ktorého trestná sadzba je až na 4 roky. Obžalovaný J. má 2 záznamy v registri trestov, z toho jeden za majetkový trestný čin, hľadí sa naňho, akoby nebol odsúdený. Obžalovaný Z. má záznam cudzozemského súdu za drogový trestný čin, bol mu uložený podmienečný trest. Osoby oboch obžalovaných, ktorí boli pri skutku sekundárnymi páchateľmi reagujúcimi na trestnú činnosť obžalovaného I. U., teda nevyvolávajú vážnu obavu, že by sa nepodriadili režimu podmienečného trestu odňatia slobody a neviedli riadny život. Prokurátor sa domáhal uloženia prísnejšieho podmienečného trestu obžalovaným s ohľadom na to, že získali prospech prevyšujúci polovicu väčšej škody, čo však odvolací súd nepovažoval za takú výraznú okolnosť, pre ktorú by mohol konštatovať, že trest uložený prvostupňovým súdom je neprimeraný. Ustanovenie § 321 ods. 1 písm. e) Trestného poriadku umožňuje odvolaciemu súdu zrušiť a korigovať výrok o treste prvostupňového rozsudku, len ak je trest neprimeraný. U obžalovaných však takúto neprimeranosť nezistil. Súd prvého stupňa u oboch zistil správne poľahčujúce okolnosti a absenciu priťažujúcich okolností, pričom obom obžalovaným bol uložený aj trest prepadnutia mobilného telefónu, teda boli postihnutí aj zásahom do majetkovej sféry, učinili príslušnú sebareflexiu, priznali trestný čin a napomáhali jeho objasňovaniu. Na podklade týchto skutočností odvolací súd vyhodnotil trest odňatia slobody vo výmere 1 rok s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu 2 roky spolu s trestom prepadnutia veci u oboch obžalovaných ako primeraný, zohľadňujúci pozitívne možnosti ich nápravy i následok trestného činu, ktorý primárne spôsobil I. U..

Na základe týchto skutočností odvolací súd zamietol odvolanie prokurátora podané v neprospech týchto obžalovaných. Napokon odvolací súd pristúpil k preskúmaniu odvolacích argumentov poškodeného, ktoré tým, že odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok voči obžalovanému I. U. v celom rozsahu a sám rozhodol o vine a treste, stratili opodstatnenie, hoci pôvodne boli opodstatnené. Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku je súd povinný priznať nárok na náhradu škody, ak je škoda súčasťou skutku, pre ktorý uznáva obžalovaného vinným, čo prvostupňový súd neučinil s neakceptovateľným vysvetlením, že treba vykonať ďalšie dokazovanie prekračujúce potreby trestného konania. Ak dôkazy postačovali na uznanie viny obžalovaného zo skutku, ktorým spôsobil určitú konkrétnu škodu, tak museli postačovať aj na to, aby bol nárok v tejto výške poškodenému priznaný. Odvolací súd podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku poškodenému priznal nárok na náhradu škody vo výške ustálenej v skutku, a k náhrade škody zaviazal obžalovaného I. U., ktorý krádežou takúto škodu poškodenému spôsobil. Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.