Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Co/132/2025 1713200410 31. 03. 2026 JUDr. Ondrej Krajčo ECLI:SK:KSBA:2026:1713200410.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ondreja Krajča a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobkyne: V.. M. R., T.. XX.XX.XXXX, U. H. C. XX, H., zastúpenej advokátom: JUDr. Ľubomír Hnát, so sídlom Guothova 20, Bratislava, proti žalovanému: V.. I. C., T.. XX.XX.XXXX, U. H. Ž. X, C., zastúpenému advokátkou: JUDr. Lýdia Rácková, so sídlom Pionierska 551, Sládkovičovo, o odstránenie neoprávnenej stavby a o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. apríla 2025, č.k. 37C/4/2013 750, v spojení s opravným uznesením zo dňa 23. mája 2025, č.k. 37C/4/2013-763, takto rozhodol: Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdzuje. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie, v spojení s opravným uznesením zo dňa 23. mája 2025, č.k. 37C/4/2013-763, v konaní o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáha odstránenia stavby plota a určenia vlastníctva zriadil na pozemku žalobkyne parcela č. XXX/X o výmere 3 m2, druh pozemku: zastavaná plocha, nachádzajúci sa v katastrálnom území Š., ktorá vznikla odčlenením z parcely registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1 154 m2, zapísanej v katastri nehnuteľností na Okresnom úrade Pezinok, katastrálny odbor, na liste vlastníctva č. XXX pre okres: C., obec: Š., katastrálne územie Š., na základe Geometrického plánu č. 36739685-1483/21 zo dňa 26.10.2021, ktorý je neoddeliteľnou súčasťou tohto rozsudku, vecné bremeno „in rem“, ktoré spočíva v povinnosti žalobkyne a každodobého vlastníka parc. č. XXX/X strpieť na zaťaženom pozemku parc. č. XXX/X stavbu murovaného oplotenia v prospech žalovaného a každodobého vlastníka murovaného oplotenia a právo toto oplotenie spolu so zaťaženým pozemkom užívať. Súčasne s tým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom zriadenia vecného bremena do 3 dní od právoplatnosti rozsudku jednorazovú náhradu vo výške 30,33 eur. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol, žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,34 % a vrátil mu tiež súdny poplatok v sume 99,50 eura. 2. Prvoinštančný súd poukázal na to, že v poradí prvým rozsudkom z 13.01.2020 uložil žalovanému V.. I. C., aby na vlastné náklady odstránil murované oplotenie postavené na pozemku žalobkyne parcele č. XXX, vedenej v registri „C“, katastrálne územie Š.á, obec Š., okres C., zapísanej na liste vlastníctva č. XXX, vedenom Okresným úradom Pezinok, katastrálny odbor, do 60 dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a rozhodol tiež o nároku na náhradu trov konania. Na základe odvolaní oboch strán sporu však Krajský súd v Bratislave uznesením sp. zn. 8Co/46/2022 z 31.03.2023 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie, pričom konštatoval, že v oboch zamietnutých častiach je napadnutý rozsudok nesprávny a pokiaľ ide o vypratanie sporného pozemku, treba rozhodnutie považovať aj za predčasné.
V prípade zamietnutia žaloby v časti o určenie vlastníctva podľa odvolacieho súdu prvoinštančný súd vychádzal z nesprávneho záveru, že na požadovanom určení nie je daný naliehavý právny záujem, keď rozhodujúca je iba objektívna existencia právnej neistoty, ktorú možno definitívne odstrániť iba meritórnym rozhodnutím o podane žalobe. Ďalej odvolací súd uviedol, že úspech žaloby o vypratanie závisí od posúdenia, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby a či žalovaný disponuje vo vzťahu k nehnuteľnosti právom, ktoré vznik a existenciu jeho povinnosti ju vypratať vylučuje. Posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby o vypratanie potom nie je dosť dobre možné bez zistenia vlastníctva (príp. iného právneho postavenia) žalobcu aspoň ako otázky predbežnej. Pokiaľ ide o správnosť prvoinštančného rozsudku v časti vysporiadania neoprávnenej stavby murovaného oplotenia, odvolací súd dospel k záveru, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom súd prvej inštancie svojim nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou, ktorá mala, resp. minimálne mohla mať, za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a naviac procesným postupom prvoinštančného súdu došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. Správne síce konštatoval, že vzhľadom na nesúhlas žalobkyne nie je možné stavbu oplotenia prikázať do jej vlastníctva, no celkom opomenul, že pri posudzovaní účelnosti odstránenia stavby je nevyhnutné dôsledne skúmať aj majetkový a ekonomický dopad, resp. stratu, ktorú by to mohlo mať na jej vlastníka, prípadne aj iné dopady vzhľadom na účel, ktorému daná neoprávnená stavba slúži. Taktiež však súd prvej inštancie nezohľadnil pri posúdení možnosti vyporiadať neoprávnenú stavbu zriadením vecného bremena v prospech žalovaného tú skutočnosť, že z hľadiska potenciálu vhodnosti takéhoto riešenia je výška náhrady za zriadenie vecného bremena iba okrajovou otázkou, keď podstatné je predovšetkým to, či vzhľadom na konkrétne okolnosti veci možno považovať odstránenie stavy za účelné. Naviac, ako už bolo uvedené aj vyššie, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že prvoinštančný súd vôbec nevzal do úvahy, že oplotenie žalobcu zasahuje do pozemku žalobkyne iba okrajovo (možno dokonca vzhľadom na výmeru daného pozemku žalobkyne viac než 1000 m2 konštatovať, že nepatrne) a preto v súlade s právnymi závermi vyplývajúcimi z rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu SR (porov. napr. rozsudok z 26. januára 2012 sp. zn. 3 Cdo 130/2011) mal mať prvoinštančný súd v preskúmavanej veci osobitne na zreteli hľadisko najúčelnejšieho vyporiadania neoprávnenej stavby pri zachovaní práva na ochranu primárne chráneného vlastníckeho práva žalobkyne na strane jednej, avšak, ak je to možné, bez zásadnej ujmy na funkčných a hospodárskych vlastnostiach neoprávnenej stavby žalovaného, na strane druhej, teda hľadisko vyváženia záujmov oboch sporových strán primeraného okolnostiam. Prvoinštančný súd naviac nesprávnym procesným postupom žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, keď bez rozumného dôvodu a náležitého odôvodnenia totiž odmietol žalovaným navrhovaný dôkaz - znalecký posudok na určenie výšky odplaty za zriadenie vecného bremena, pričom dokonca na uplatnenie takéhoto návrhu žalovaným na pojednávaní konanom dňa 14.09.2021, nepoukázal ani v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, v ktorom prvoinštančný súd spor v celom rozsahu opätovne prejedná, zopakuje a doplní dokazovanie v rámci prípustných dôkazných návrhov sporových strán a následne po ich dôslednom vyhodnotení opätovne ustáli skutkový stav veci a meritórne rozhodne, vychádzajúc z vyššie uvedených záverov vyslovených odvolacím súdom, podľa ktorých je v danej veci daný naliehavý právny záujem na požadovanom určení, dôvodnosť žaloby o vypratanie závisí od toho, či je žalobca aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby, či žalovaný disponuje vo vzťahu k nehnuteľnosti právom, ktoré vznik a existenciu jeho povinnosti ju vypratať vylučuje, prípadne či je uloženie takejto povinnosti na mieste vzhľadom na zistenie, či sa na nehnuteľnosti nachádzajú veci, ktorých sa vypratanie týka a ktoré vypratať možno, pričom pokiaľ ide o spôsob vyporiadania neoprávnenej stavby, je okrem iného nevyhnutné dôsledne zohľadniť účelnosť, primeranosť a potenciálne následky odstránenia stavby, no tiež zvážiť aj iné možnosti riešenia, ktoré by čo najlepšie (primerane a proporcionálne) reflektovali na jednej strane prioritný záujem na zabezpečení ochrany vlastníckeho práva žalobkyne, avšak na strane druhej aj práva a oprávnené záujmy žalovaného. 3. Po zrušení v poradí prvého rozsudku prvoinštančný súd opätovne spor prejednal, zopakoval a doplnil dokazovanie, na základe ktorého mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaný sú vlastníkmi susedných pozemkov v obci Š., pričom ide o parcely č. XXX, ktorej vlastníčkou je žalobkyňa, a parc. č. XXX, ktorej vlastníkom je žalovaný. Medzi predmetnými pozemkami bol do roku 2011 postavený pletivový plot, ktorý stál medzi pozemkami približne od roku 1995, ako vyplynulo z výsluchu svedka V.. Z.. H. R., pričom túto skutočnosť strany nenamietali. V roku 2011 žalovaný začal stavať medzi pozemkami strán sporu murovaný plot. Žalovaný 28.04.2011 na B. Ú. Š. doručil oznámenie o realizácii oplotenia pozemku, čím si splnil svoju ohlasovaciu povinnosť. Obec Š. ústne oznámila, že nemá námietky k výmene oplotenia a
vo veci viac nekonala. Oznámením zo dňa 09.09.2011 č. j. Výst. 12/11ŠT Obec Š., spoločný obecný úrad pre územné plánovanie a stavebný poriadok začal konanie o dodatočnom povolení stavby na stavebné práce a vyzval stavebníka (žalovaného) na doplnenie podkladov k dodatočnému povoleniu stavby. Toto konanie ako uviedol správny orgán v oznámení bolo začaté na podnet žalobkyne zo dňa 08.08.2011 a jej manžela na výkon štátneho stavebného dohľadu. Stavebný úrad pri výkone štátneho stavebného dohľadu zistil, že na pozemku p. č. 2012 bola realizovaná stavba múru v dĺžke 14m, výške 2m sčasti na susednom pozemku. Stavebný úrad zaslal stavebníkovi Výzvu na zastavenie stavebných prác a tiež na podanie žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia, pričom upozornil stavebníka, že v prácach možno pokračovať na základe dodatočného stavebného povolenia a preukázania, že stavba nie je v rozpore s verejným záujmom. Rozhodnutím č. j.: Výst. 12/P/11ŠT zo dňa 20.06.2012 stavebný úrad prerušil konanie o dodatočnom povolení stavby stavebníka (žalovaného) do právoplatného rozhodnutia súdu. Vecou sa zaoberala aj Krajská prokuratúra v Bratislave, ktorá podnet odstúpila na vybavenie Okresnej prokuratúre v Pezinku pod sp. zn. Kd 365/11-12 zo 07.02.2012 s konštatovaním, že došlo k porušeniu zákona zo strany obce Š.U. a stavebného úradu v neprospech žalovaného a uložila okresnej prokuratúre pokyny na vybavenie podnetu. B. Š. napokon oznámením z 23.09.2013 vo veci stavebníka V.. I. C. uviedla, že proti uskutočneniu drobnej stavby - oplotenie pozemku parc. č. XXX a XXX v obci Š., kat. úz. Š., ktoré stavebnému úradu stavebník ohlásil podaním z 17.09.2013, že nemá námietky. Uvedené bolo zaslané i žalobkyni. Poukázal aj na to, že zo záverov znaleckého posudku č. 8/2018 vyplýva, že plot postavený žalovaným zasahuje do pozemku žalovanej plošne 3 m2, resp. 1 m2 - znalec uviedol v predkladanom ZP dva závery posúdenia lokalizácie skutkového stavu oplotenia voči vlastníckej hranici, nakoľko zistil rozpory dokumentovania vlastníckej hranice v grafickom operáte katastra. Jednoznačne však konštatoval, že stavba murovaného oplotenia neleží celou plochou na pozemku p. č. XXX žalovaného a zasahuje do pozemku p. č. XXX žalobkyne. 4. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 126 ods. 1 § 129 ods. 1, 2 § 132, § 135c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že v ustanovení § 135c Občianskeho zákonníka sú upravené tri spôsoby vyrovnania vzťahov medzi stavebníkom a vlastníkom pozemku. Všetky tieto spôsoby sú viazané na návrh vlastníka pozemku, ktorý má v tomto prípade výlučnú aktívnu legitimáciu. Poradie spôsobov vyrovnania právnych vzťahov medzi neoprávneným stavebníkom a vlastníkom pozemku určuje zákon. Cudzím pozemkom pre stavebníka je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke alebo spoluvlastnícke právo, prípadne iné právo umožňujúce výstavbu, napr. súhlas vlastníka pozemku. Ak stavebník zriadi stavbu na pozemku, ku ktorému nemá žiadne z uvedených práv, ide o neoprávnenú stavbu. Neoprávnená stavba je spravidla aj nepovolenou stavbou, t.j. stavbou, na ktorú nebolo v stavebnom konaní vydané povolenie podľa príslušných právnych predpisov (zákon č. 50/1976 Zb. v znení neskorších predpisov). Na druhej strane však treba uviesť, že napriek tomu, že na stavbu bolo vydané stavebné povolenie v zmysle citovaných predpisov, môže ísť o neoprávnenú stavbu. Stavba je definovaná v § 119 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a preto neoprávnenou stavbou môže byť len stavba, ktorá zodpovedá tomuto zákonnému vymedzeniu, podľa ktorého musí ísť o stavbu spojenú so zemou pevným základom, ktorá je nehnuteľnosťou. Ak stavba nespĺňa toto kritérium, nemožno uvažovať o aplikácii § 135c Občianskeho zákonníka. Podľa § 120 ods. 2 Občianskeho zákonníka stavby nie sú súčasťou pozemku. Vlastník pozemku, na ktorom bola postavená neoprávnená stavba sa môže domáhať jej odstránenia v zmysle § 135c ods. 1 O. z., pričom záver o použití tejto sankcie by sa mal opierať o zistenie zavinených hrubých porušení práv vlastníka pozemku stavebníkom a o také isté zanedbanie povinností neoprávneného stavebníka s prihliadnutím na to, že stavba je nielen neoprávnená, ale aj nepovolená. Predpokladom na takýto záver je to, že odstránenie stavby je účelné; účelnosť treba v týchto súvislostiach posudzovať so zreteľom na záujmy vlastníka pozemku a možnosť využiť pozemok pre neho ekonomicky výhodnejšie. Súd však v zmysle citovaného ustanovenia § 135c O. z. nie je viazaný žalobným návrhom a je možné, aby boli vzťahy medzi vlastníkom pozemku a stavebníkom usporiadané aj inými spôsobmi, a to prikázaním stavby za náhradu do vlastníctva vlastníkovi pozemku, ak by odstránenie stavby nebolo účelné, pričom vlastník pozemku musí s tým súhlasiť; zriadením vecného bremena, ktoré je nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe za náhradu; alternatívne usporiadaním pomerov medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby iným spôsobom. Pri rozhodovaní o návrhu žalobkyne na odstránenie neoprávnenej stavby dospel k záveru, že murovaný plot, ktorý postavil žalovaný medzi pozemkami strán sporu je možné definovať ako stavbu, nakoľko táto je pevne spojená so zemou. Žalovaný je tak vlastníkom tejto stavby, resp. nehnuteľnosti v zmysle § 119 ods. 2 O. z., pričom nie je vlastníkom celého pozemku, na ktorom je táto stavba postavená, nakoľko podľa záverov znaleckého posudku č. 8/2018 vyplýva jednoznačný záver, že stavba murovaného oplotenia neleží celou plochou na pozemku p. č. XXX (vo vlastníctve žalovaného) a
zasahuje do pozemku p. č. XXX, ktorý je vo vlastníctve žalobkyne a to vo výmere 3 m2. Tieto závery žalovaný v konaní nenamietal. Je zrejmé, že murovaný plot, ktorý postavil, stojí sčasti na pozemku žalobkyne. Z Oznámenia stavebného úradu je tiež zrejmé, že žalovaný ako stavebník bol vyzývaný na zastavenie stavebných prác, v ktorých by bol oprávnený pokračovať až na základe dodatočného stavebného povolenia, no napriek tomu stavbu murovaného oplotenia dokončil. Je preto potrebné konštatovať, že v prípade stavby murovaného oplotenia ide o neoprávnenú stavbu, ktorá je v súčasnosti aj stavbou nepovolenou, nakoľko k nej nebolo v stavebnom konaní vydané povolenie podľa príslušných právnych predpisov. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 44/2012 zo dňa 01.09.2014 za neoprávnenú stavbu v zmysle § 135c ods. 1 Občianskeho zákonníka sa považuje taká stavba, ktorú stavebník zriadi na cudzom pozemku bez toho, aby k tomu mal právny titul umožňujúci mu zriadiť stavbu na cudzom pozemku; pre posúdenie, či ide o stavbu neoprávnenú, nie je podstatné, či stavebník mal stavebné povolenie a ani vedomie (súhlas) orgánu obce o stavbe. Pre kvalifikáciu stavby ako neoprávnenej postačuje, ak stojí na cudzom pozemku len sčasti. Cudzím pozemkom pre zriaďovateľa stavby je každý pozemok, ku ktorému nemá vlastnícke (spoluvlastnícke) právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, prípadne obligačné právo umožňujúce zriadenie stavby. Pokiaľ ide o procesnú obranu žalovaného, tento v konaní zásah murovaného oplotenia do časti pozemku žalobkyne nerozporoval. Rozporoval však skutočnosť, že by stavba bola súčasne nepovolenou stavbou, nakoľko si riadne splnil svoju oznamovaciu povinnosť pri drobnej stavbe, pri ktorej nie je potrebné stavebné povolenie. Ďalej uvádzal skutočnosti, pre ktoré bol nútený namieste pôvodného pletivového oplotenia postaviť murovaný múr, a teda ako ochranu svojho vlastníctva, pozemku s nehnuteľnosťou, ktorú užíva na svoje bývanie pred krádežami a tiež pred zásahom rôznych porastov z neudržiavaného susedného pozemku žalobkyne cez už nefunkčný pletivový plot. K tvrdeniam žalovaného po podaní žaloby, tento v priebehu konania doložil aj rozhodnutie Okresného úradu Pezinok z 20.04.2023 o priestupku, ktorého sa dopustila V.. M. R. (žalobkyňa) na úseku ochrany poľnohospodárskej pôdy tým, že v rozpore so zákonom nezabezpečila základnú starostlivosť o poľnohospodársku pôdu alebo spôsobila jej poškodenie a tiež svojou nečinnosťou spôsobila zaburinenie poľnohospodárskych pozemkov reg. C KN p. č. XXX, XXX a nepoľnohospodárskeho pozemku reg. C KN p. č. XXX, k. ú. Š.. Čas priestupku je nejasný, keďže prvostupňový správny orgán vykonal už v minulosti, a to dňa 14.08.2012 miestnu ohliadku na pozemkoch p. XXX a XXX, na ktorej konštatoval, že na uvedených pozemkoch nie je dlhodobo zabezpečovaná základná starostlivosť o poľnohospodársku pôdu, nachádzajú sa tam 12 ročné samonálety. Vyššie popísaný stav naďalej pretrváva, za čo jej uložil správny orgán povinnosť odstrániť nežiadúci stav a tiež pokutu. Žalovaná navrhla usporiadať vzťah so žalovaným návrhom podľa § 135c ods. 1 O. z. a stavbu žiadala odstrániť na náklady žalovaného. Žalovaný navrhol vyporiadať neoprávnenú stavbu zriadením vecného bremena in rem v jeho prospech za náhradu, ku ktorej výške doložil znalecký posudok. Na účely zriadenia vecného bremena predložil žalovaný súdu Geometrický plán k novovzniknutému pozemku žalobkyne, ktorý predstavu čas neoprávneného zásahu oplotenia žalovaným. Súd prvej inštancie sa zaoberal možnosťami usporiadania vzťahov medzi stranami podľa poradia spôsobov vyporiadania aký určuje § 135c Občianskeho zákonníka. Prvým možným spôsobom je tak odstránenie neoprávnenej stavby, pričom pri zaoberaní sa možnosťou vyporiadnia vzťahov medzi stranami sa vysporiadaval s účelnosťou využitia tohto spôsobu. Prihliadal pri tom na všetko čo v konaní vyšlo najavo ako aj na právne záväzný právny názor odvolacieho súdu v zrušujúcom rozhodnutí. V prvom rade prihliadol na skutočnosť, že žalovaný zasiahol do pozemku žalobkyne pri budovaní murovaného oplotenia iba časťou novovzniknutého plota a to vo výmere 3m2 ako bolo v konaní ustálené a nesporné. Ďalej prihliadol na skutočnosť, že táto výmera, ako konštatoval i odvolací súd, je iba nepatrnou v porovnaní s výmerou pozemku patriaceho do vlastníctva žalobkyne ktorá je viac ako 1 000 m2, pričom je zrejmé, že nevytvára takú prekážku pre žalobkyňu pri výkone jej vlastníckeho práva pri užívaní nehnuteľnosti jej patriacej, ktorá by odôvodňovala odstránenie stavby oplotenia, uskutočnenej žalovaným. Naviac, pri preukázanom zanedbaní pozemku žalobkyne konštatovanom aj v rozhodnutí o priestupku, sa argumentácia žalobkyne o nemožnosti využívania jej pozemku v celej výmere javí ako účelová, pokiaľ jej obhospodarovanie pozemku vyústilo v podstate do uloženia povinnosti v správnom konaní jej pozemok obhospodáriť. Prvoinštančný súd v tejto súvislosti uviedol, že v žiadnom prípade nechce spochybňovať oprávnenie žalobkyne a jej možnosť užívania celého jej pozemku ani to, že žalovaný ju v užívaní nehnuteľnosti obmedzil keď pri budovaní murovaného oplotenia do jej pozemku zasiahol. Uvedenú skutočnosť však premietol do záverov o neúčelnosti vyporiadania vzťahov medzi stranami nariadením odstránenia stavby, keď nebol preukázaný ani úmysel žalovaného zasiahnuť do vlastníctva žalobkyne a bola preukázaná argumentácia žalovaného o nutnosti ochrany jeho vlastníctva, ktorá bola dôvodom pre vybudovanie nového oplotenia. Zdôraznil, že nakoľko žalobkyňa nedala súhlas s prikázaním stavby za náhradu do jej vlastníctva, nemal možnosť sa zaoberať v poradím druhým možným spôsobom
vyporiadania vzťahu medzi stranami. Čo sa týka možnosti usporiadania vzťahov spôsobom zriadenia vecného bremena, ktoré by bolo nevyhnutné na výkon vlastníckeho práva k stavbe za náhradu, ktoré usporiadanie v rámci procesnej obrany navrhol žalovaný, dospel prvoinštančný súd k záveru, že tento spôsob sa javí ako najúčelnejší a zároveň tiež ako jediný dobre možný. Pokiaľ ide o možnosť danú ustanovením § 135c ods. 3 O. z. usporiadať vzťahy aj iným spôsobom, zaoberal sa v priebehu konania i ďalším alternatívnym návrhom žalovaného na usporiadanie vzťahov, ktoré uviedol vo svojom vyjadrení zo dňa 05.06.2013, spočívajúce v prikázaní 3 m2 pozemku ktoré zasahujú do pozemku žalobkyne do jeho vlastníctva a zároveň prikázaním 12 m2 pozemku žalovaného do vlastníctva žalovanej. Žalovaný argumentoval tým, že z iniciatívy manžela žalobkyne došlo k zameraniu hranice pozemkov medzi stranami geodetom, ktorého výsledkom je vytyčovací náčrt, podľa ktorého má žalobkyňa neoprávnene užívať 12 m2 z jeho pozemku. Uvedená skutočnosť však v konaní preukázaná nebola a jednoznačne nevyplýva ani z nákresu ktorý žalovaný súd predložil. Dospel preto k záveru, že žalovaný neoprávnene postavil murovaný plot, ktorý sčasti zasahuje do pozemku žalobkyne, pričom nebolo možné usporiadať vzťahy medzi stranami sporu iným spôsobom, než zriadením vecného bremena za náhradu, a preto takto napadnutým rozsudkom rozhodol. Vo vzťahu k výške náhrady za zriadenie vecného bremena poukázal na to, že žalovaný v tomto smere predložil Znalecký posudok č. 13/2021 vypracovaný V.. C. Y., spolu s dodatkom č. 1 v zmysle ktorého bola znalcom určená okrem iného všeobecná hodnota vecného bremena vo výške 30,33 eur ako jednorazová náhrada. Žalovaná až v závere súdneho konania predniesla návrh ohľadom súdnej moderácie výšky náhrady za vecné bremeno, tento však bližšie nešpecifikovala. Dospel preto k záveru, že výška náhrady stanovená znalcom za vecné bremeno in rem, ktoré zriadil v prospech žalovaného vo výmere 3 m2 je primeraná, a preto nepovažoval za potrebné túto nijakým spôsobom modifikovať a jednorazovú náhradu v tejto veci považoval za najvhodnejšiu. Pokiaľ ide vzájomnú žalobu žalovaného, v priebehu konania dospel k záveru, že v tomto konaní v zmysle ust. § 135c O. z., kde súd nie je viazaný žalobným návrhom, nie je možné uplatniť zo strany žalovaného nárok vzájomnou žalobou, preto jeho argumenty v nej uvedené súd poňal ako jeho procesnú obranu. Vzhľadom k tomu, že ho súd ale zaviazal k zaplateniu súdneho poplatku v tejto časti, s poukazom na ust. § 11 ods. 1 Zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, mu tento vrátil. Vo vzťahu k žalobe o určenie vlastníckeho práva a na to nadväzujúcemu vyprataniu časti pozemku sa súd prvej inštancie v prvom rade zaoberal existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 137 písm. c/ C.s.p. Poukázal na to, že žalobkyňa sa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľnosti zapísanej na liste vlastníctva č. XXX ako parcela C KN parc. č. XXX, o výmere 1154 m2, druh pozemku zastavaná plocha a nádvorie, k. ú. Š., vymedzenej podľa technického a právneho stavu evidovaného pre pozemkový kataster v PK mape pozemkového katastra ZS XVII-19-ah a meračského náčrtu z roku 1895, tak ako ju zrekonštruoval znalec V.. M. Y., znalec z odboru Geodézia a kartografia, odvetvie Geodézia v Znaleckom posudku č. 8/2018 zo dňa 08.08.2018, ktorý je prílohou rozsudku. Tohto určenia sa žalobkyňa domáha na základe Znaleckého posudku č. 8/2018, v ktorom znalec okrem iného uviedol, že zistenia v znaleckom posudku potvrdili rozpory dokumentovania vlastníckej hranice v grafickom operáte katastra, t. j. priebehu súčasného technického stavu vlastníckej hranice postupným nekorektným zapracovaním grafického operátu pozemkového katastra do súčasného grafického operátu KN, pričom právny stav písomného operátu bol prevzatý z operátu PK do operátu KN v plnom rozsahu bez zmien. Znalec ako riešenie tejto situácie v znaleckom posudku navrhol opraviť dokumentovanie vlastníckej hranice v grafickom operáte katastra v zmysle predmetného ZP tak, aby grafický a číselný operát boli zosúladené historicky korektne po technickej a právnej stránke. Podľa ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít žalobca má naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je vtedy, ak je určovacia žaloba schopná odstrániť existujúcu neistotu medzi stranami sporu a poskytnúť pevný základ pre ich právny vzťah, za predpokladu, že túto neistotu nie je možné odstrániť iným prostriedkom ochrany práv. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa má na požadovanom určení naliehavý právny záujem, nakoľko stav právnej neistoty u žalobkyne je možné odstrániť iba meritórnym rozhodnutím súdu. Pokiaľ ide o vlastníctvo, ktorého určenia sa žalobkyňa domáha, konštatoval, že v tejto veci neuniesla dôkazné bremeno, keď jediným dôkazom na ktorý v konaní poukazovala bol vyššie spomínaný znalecký posudok V.. Y.. V predmetnom posudku znalec konštatoval, že vlastnícka hranica medzi parcelami registra C č. XXX a XXX bola súradnicovo definovaná v novembri 2003 v rámci vytyčovacieho náčrtu VN č. 40205509-22/2003 spracovanom I. Y., ktorej priebeh bol v spornom úseku definovaný bodmi 64-4, 64-5, 64-6, 64-7, 64-8, pričom spracovateľ uviedol, že vytýčenie bolo vykonané na podklade katastrálnej mapy č. XVII-19-16 a pôvodnej katastrálnej mapy, a zúčastnené osoby nemali námietky k vytýčenej hranici ako vyplynulo z Protokolu o vytýčení hranice pozemku z 09.11.2003. Ďalej znalec ku genéze zápisu - vzniku parciel C KN žalobkyne uviedol, že výmera parcely C č. XXX je identická so súčtom výmer parciel pozemkového katastra č. XXX, XXX, pričom grafické znázornenie obvodu uvedených
parciel okrem priečelia rodinného domu s. č. XX je tiež totožné. Nezrovnalosť je voči právnemu stavu, keďže v grafickom operáte katastra v KN mape kataster eviduje zobrazenie rodinného domu s. č. XX podľa skutkového stavu na p. č. XXXX. Nezrovnalosť podľa znalca spočíva v tom, že pôvodný rodinný dom PK stavu mal iné polohové vyjadrenie / podľa prílohy 17 ZP/, pričom výmerovo bola pre C p. č. XXX prevzatá suma výmer z katastra pre PK parcely XXX,XXX o celkovom súčte 1154 m2. Hranice v KN mape pozemku p. č. 219 kataster oproti právnemu stavu evidovanom pre pozemkový kataster v PK mape zmenil, avšak právny stav výmer ostal zachovaný z PK stavu /v zmysle príloh č. 5, 8 a 17 ZP/. Z predmetného konštatovania znalca spolu so zakreslením hraníc pozemku v prílohách, nie je možné jednoznačne konštatovať, že vlastníctvo, ktorého určenia sa žalobkyňa domáha má patriť jej, nie sú zrejmé ani výmery ňou označenej časti pozemku s poukazom na predmetný znalecký posudok. Z prílohy č. 17 ZP, na ktorú znalec odkazuje, možno konštatovať iba to, že podľa znalca vlastnícke hranice medzi stranami sporu v KN stavu evidovanom v katastri, vlastnícke hranice určené vo vytyčovacom náčrte z roku 2003, oplotenie vybudované žalovaným, resp. oplotenie podľa KN stavu nie sú totožné. Znalec tiež poukázal na to, že dĺžkové miery k predmetným pozemkom sú čiastočne zaznamenané v pôvodnom meračskom náčrte z roku 1985 v dĺžkovej siahovej miere, pri parcele č. XXX je to XXX štvorcových siah, parc. č. XXX o výmere 176 štvorcových siah, spolu 321 štvorcových siah. Pre výmery štvorcových siah platí, že 1 štvorcová siaha = 3,596652 m2, v zmysle čoho sa výmera pozemkov žalobkyne aj v zmysle meračského náčrtu z roku 1985 rovnala 1 154 m2. Z uvedeného je zrejmé, že postupom času boli v katastri iba iným spôsobom zakreslené hranice pozemkov strán sporu, pričom ich výmera ostala nezmenená. Aj v zmysle uvedeného a konštatovania znalca v závere znaleckého posudku súd už v pôvodnom posudku uviedol možnosť pre žalobkyňu žiadať odstránenie rozporov dokumentovania vlastníckej hranice podľa § 59 Katastrálneho zákona. Aj v zmysle stanoviska Okresného úradu Pezinok z 14.11.2023 sa pritom nemôže žalobca na súde domáhať opravy výmery v katastri nehnuteľností alebo určenia priebehu hranice medzi parcelami alebo pozemkami, nakoľko v takom prípade je potrebné sporný pozemok vymedziť zásadne geometrickým plánom. Takýto dôkaz však žalobkyňa v konaní nepredložila. Ďalej poukázal na už spomenutý vytyčovací náčrt z roku 2003 vypracovaný I. Y., v zmysle ktorého bolo vlastníctvo k parc. č. XXX, aj priebeh hranice medzi susednými pozemkami parc. č. XXX vo vlastníctve žalobkyne a parc. č. XXX (tiež reg. ,,C'') vo vlastníctve žalovaného už dané a ktorý bol aj orgánom katastra prevzatý a premietnutý do grafického operátu katastra a v roku 2011 bola táto hranica opätovne potvrdená, kedy si dal hranicu pozemkov žalovaný zamerať iným geodetom, ktorý v ňom prevzal body z roku 2003. V tejto súvislosti žalovaný v konaní vzniesol námietku vydržania, ktorú súd prvej inštancie vyhodnotil ako dôvodnú. Žalovaný i jeho právny predchodca totiž užívali dobromyseľne a nerušene svoj pozemok v zmysle vytýčených hraníc od roku 2003 až do roku 2018 /okrem neúmyselného vybočenia pri stavaní murovaného oplotenia/, kedy bol vypracovaný znalecký posudok V.. Y., od ktorého odôvodňuje žalobkyňa svoj návrh na určenie vlastníckeho práva. Žalobu v časti určenia vlastníckeho práva preto ako nedôvodnú zamietol. Napokon zamietol žalobu aj v časti, ktorou sa žalobkyňa domáhala vypratania pozemku, ku ktorému sa domáhala určenia vlastníckeho práva, nakoľko súd určovacej časti žaloby nevyhovel, preto nemal preukázanú aktívnu legitimáciu žalobkyne v tejto časti žaloby a v ďalšom sa už potom nezaoberal ani tým, že žalobkyňa ani neuviedla, čo konkrétne má žalovaný z jej pozemku vypratať. O nároku na náhradu trov konania rozhodol prvoinštančný súd podľa § 255 ods. 1 a 2 C. s. p. Poukázal na to, že žalobkyňa mala v spore úspech v časti návrhu na odstránenie neoprávnenej stavby, a to z toho dôvodu, že súd nie je viazaný v tomto prípade žalobným návrhom a vzťah žalobkyne so žalovaným vyporiadal, pričom jej vyhovel nakoľko sa o neoprávnenú stavbu jedná. Žalovaný bol úspešný v časti žaloby o určenie vlastníckeho práva a v časti o vypratanie pozemku, v ktorej bola žaloba zamietnutá. Úspech žalobkyne tak predstavuje 33,33 %, ktorý odpočítal od úspechu žalobcu, ktorý predstavuje 66,67 %, a preto žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 33,34 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením. 5. Proti tomuto rozsudku podala, do výroku vo veci samej, v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala rozsudok súdu prvej inštancie vo veci samej zmeniť a žalobe v celom rozsahu vyhovieť. Odvolanie odôvodnila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedla, že trvá na všetkých písomných, ako i ústnych tvrdeniach. Poukázala na to, že v konaní sa preukázalo, že žalovaný pri výstavbe plota zasiahol do jej vlastníctva, a to úmyselne, pričom ignoroval rozhodnutia príslušných orgánov, ktoré mu nikdy nedovolili postaviť murovaný plot. Bolo nad všetky pochybnosti preukázané, že žalovaný vzhľadom na všetky okolnosti (upozornenia obce D., ako i príslušného stavebného úradu, ako i žalobkyne) mal vedieť a vedel, že výstavbu plota nevykonával
v súlade s hranicou pozemku. Žalovaný sa domnieval, že tento stav bude akceptovaný, čo napokon i dosiahol. Súd z nepráva urobil právo. Z dokazovania vyplýva, že žalovaný nepopiera, že ide o stavbu neoprávnenú, to znamená, že nejde o dobromyseľnosť, ale o úmyselný zámer. Neoprávnený zásah žalovaného do jej pozemku bol jednoznačne preukázaný zameraním skutočného stavu znalcom z odboru geodézia-kartografia, odvetvie geodézia, v Znaleckom posudku č. 8/2018 zo dňa 08.08.2018, vyhotoveným V.. M. Y., pričom žalovanému bolo rozhodnutím štátneho stavebného dozoru nariadené prerušenie stavebných prác z dôvodu, že stavba sa nachádza v ochrannom pásme vodného toku. Podklady v tomto smere sa nachádzajú v spise, ako vo vyjadrení Slovenského vodohospodárskeho podniku zo dňa 02.01.2024. Zdôraznila, že s jej žalobou o zriadenie vecného bremena (in rem) podľa § 147 ods. 1 Civilného sporového poriadku sa súd riadne nevysporiadal, hoci poukázala na nález Ústavného súdu SR, z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní prípadov neoprávnených stavieb, k zriadením ktorých došlo úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, je povinnosťou súdov brať do úvahy, že v záujme spoločnosti nie je ochrana takéhoto „neoprávneného“ stavebníka, ale majiteľa pozemku. (Inak by sa totiž vytváralo podvedomie o „výhodnosti“ nedodržiavania práv ostatných so všetkými nežiadúcimi dôsledkami.). Ohľadom zamietnutia žaloby v častí o určenie vlastníctva namietla, že súd prvej inštancie odignoroval stanovisko mestského súdu v rozhodnutí zo dňa 31.03.2023, kde sa na strane 16 uvádza, že za daného stavu je významné iba to, aký bol stav v čase vyhlásenia rozsudku a ak potom v čase vyhlásenia rozsudku existoval ich spor o vlastníctvo zapísané v katastri nehnuteľností, je nepochybné, že na ňou požadovanom určení je daný naliehavý právny záujem. V tomto smere poukázala na znalecký posudok V.. Y. a konštatovala, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z čoho vychádzal, jeho odkaz na vytyčovací náčrt I. Y. sa javí ako nepresvedčivý a súd takisto konštatovanie o vydržaní vlastníctva vôbec neodôvodnil, a preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný. S poukazom na uvedené žiadala odvolaniu vyhovieť. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že odvolacími dôvodmi žalobkyne sa nemožno stotožniť, nakoľko sa súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku náležíte vysporiadal s tvrdeniami žalobkyne a preto napadnutý rozsudok považuje za vecne správny a tiež náležíte jasne a zrozumiteľne odôvodnený. Poukázal na to, že v odôvodnení rozsudku súd podrobne opísal obsah vyjadrení žalobkyne aj žalovaného a vzhľadom na okolnosti daného prípadu uviedol, že sa prednostne zaoberal možnosťami usporiadania vzťahov medzi stranami v zmysle ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka, pričom v prvom rade prihliadal na skutočnosť, že žalovaný zasiahol do pozemku žalobkyne pri budovaní murovaného oplotenia iba časťou novovzniknutého plota a to vo výmere 3 m2, čo bolo v konaní ustálené a nesporné. Ďalej prihliadol i na skutočnosť, že táto výmera je nepatrná v porovnaní s výmerou pozemku žalobkyne, ktorá je viac ako 1000 m2, z čoho vyplýva, že nevytvára takú prekážku pre žalobkyňu pri výkone jej vlastníckeho práva, ktorá by odôvodňovala odstránenie oplotenia uskutočnenej žalovaným. Súd pritom nespochybnil oprávnenie žalobkyne užívať celý jej pozemok ani to, že ju obmedzil v tomto práve pri budovaní murovaného oplotenia v rozsahu, v ktorom zasiahol oplotením do jej pozemku. Súd však svoj záver o neúčelnosti vysporiadania vzťahov medzi stranami nariadením odstránenia stavby oplotenia oprel o skutočnosť, že okrem nepatrného zásahu nebol preukázaný jeho úmysel pri budovaní oplotenia zasiahnuť do vlastníctva žalobkyne a že dôkazmi bola preukázaná jeho argumentácia o nutnosti ochrany jeho vlastníctva vybudovaním nového oplotenia. Súd tento záver oprel o skutočnosť, že v konaní preukázal, že nové a murované oplotenie bolo pre neho nutnosťou pred sústavnými dopadmi škodlivých následkov z pozemku žalobkyne, ktorá nereflektovala na výzvy sa o pozemok riadne starať a že sa nestará ani doteraz, po uložení pokút. Ide o katastrofálne zanedbaný pozemok, husto zarastený inváznymi rastlinami, kríkmi a stromami, jedovatými život ohrozujúcimi rastlinami, hniezdiská rôznych škodcov, hlodavcov, hmyzu, ktorý prelieza a prelietava na pozemok žalovaného. Aj s poukazom na tieto okolnosti súd vyhodnotil argumentáciu žalobkyne o nemožnosti užívať zabratú časť pozemku ako účelovú. Zdôraznil, že od začiatku konania sa bránil tým, že ide z jeho strany o neúmyselný zásah do pozemku žalobkyne, snažil sa s ňou dohodnúť na vysporiadaní, ale ona odmietala akúkoľvek inú možnosť, než možnosť zbúrania celého oplotenia, čo s poukazom na účel, ktorý malo spĺňať murované oplotenie, nemohol prijať s ohľadom na ochranu svojho nehnuteľného majetku. V konaní tiež poukázal na pochybenia samotnej obce a stavebného úradu v jeho neprospech pri ohlásení stavby tohto oplotenia a aj počas realizácie, na dôkaz čoho doložil do spisu aj príslušné doklady, čo bolo tiež dôvodom, že murované oplotenie dokončil, hoci mu bolo uložené v stavbe nepokračovať. Súd však z hľadiska stavby sčasti neoprávnenej rozhodoval o usporiadaní v vzťahov medzi stranami v medziach ustanovenia § 135c Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti napokon ustálil, že nakoľko žalobkyňa nedala súhlas s prikázaním stavby za náhradu do jej vlastníctva, nemal inú možnosť, než sa prikloniť k ním navrhnutej alternatíve, ako k najúčelnejšiemu spôsobu usporiadania vzťahov medzi
sporovými stranami a toto rozhodnutie súdu považuje za správne a spravodlivé. Ani odvolaciu námietku žalobkyne, že súd nevyhovel jej návrhu na určenie vlastníctva v zmysle záverov znaleckého posudku V.. Y., nemožno považovať za dôvodnú. Súd vyslovil jasný záver, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, ak sa domáhala určenia vlastníctva v zmysle historickej hranice určenej znalcom V.. Y.. Poukázala na to, čo inak konštatoval aj tento znalec, že vlastnícka hranica dnes platná, bola založená v zmysle vytyčovacieho náčrtu I. Y. v zmysle vtedajších podkladov a že zúčastnené osoby nemali voči vytýčenej hranici námietky, čo vyplynulo aj z Protokolu o vytýčení hranice pozemku z 09.11.2003 a že preto bola založená aj na katastri a je dodnes platná. Súd v tejto súvislosti poukázal, že žalobkyňa nepredložila žiaden geometrický plán, ktorým by preukázala potrebu určenia vlastníctva k pozemku, o ktorom tvrdila, že je jej vlastníctvo. Súd tejto obrane žalobkyne venoval v odôvodnení svojho rozsudku náležitú pozornosť a nie je pravdou, že by súd zamietol jej návrh na určenie vlastníctva pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ale súd tak rozhodol s ohľadom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobkyne. Ak žalobkyňa namieta neodôvodnenie vydržania vlastníctva pozemku v zmysle vytyčovacieho náčrtu I. Y., táto námietka je nedôvodná a naviac nepodstatná. Podstatné je to, že vlastnícka hranica je dnes daná a platná v katastri nehnuteľností a ak žalobkyňa nepredložila súdu dôkaz o opaku a teda i k tomu potrebný geometrický plán, o vydržaní vlastníctva sa súd v skutočnosti nemusel ani zaoberať. Nemožno súhlasiť ani s odvolacími námietkami žalobkyne, že by body 30 a 31. odôvodnenia rozsudku mali byť nepreskúmateľné. Súd jasne v bode 30. uviedol, že nemohol vyhovieť žalobnému návrhu na vypratanie tej časti pozemku, určenia vlastníctva ktorého sa domáhala, keďže súd jej návrhu na určenie vlastníctva nevyhovel. Bod 31. pojednáva o náhrade trov konania. Táto časť odôvodnenia rozsudku je však jasná. Nakoľko teda odvolacie dôvody žalobkyne v skutočnosti nie sú dané, žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 7. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku vo veci samej v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 C.s.p., ktorými je striktne viazaný, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a podľa § 378 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné a napadnutý rozsudok je v celom rozsahu vecne správny. 8. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie navrhnuté stranami sporu na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. Vychádzal zo správnych skutkových záverov ohľadne všetkých skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby v časti vysporiadania neoprávnenej stavby časti plota zhotoveného žalovaným, ako aj pre účely posúdenia opodstatnenosti žaloby v časti o určenie vlastníctva. 9. Pre účely rozhodnutia o žalobe v časti žalobkyňou požadovaného odstránenia neoprávnenej stavby plota prvoinštančný súd správne vychádzal z toho, že žalovaný medzi ním vlastneným susediacim pozemkom parc. č. XXX a pozemkom vo vlastníctve žalobkyne, ktoré boli pôvodne približne od roku 1995 oddelené pletivovým plotom, v roku 2011 zhotovil po doručení ohlásenia stavby stavebnému úradu obce D. a ústnom oznámení obce, že nemá námietky, namiesto pôvodného plota stavbu plota murovaného, pričom na podnet žalobkyne a jej manžela Oznámením zo dňa 09.09.2011 č. j. Výst. 12/11ŠT Obec Š., spoločný obecný úrad pre územné plánovanie a stavebný poriadok začal konanie o dodatočnom povolení stavby na stavebné práce a vyzval žalovaného ako stavebníka na doplnenie podkladov k dodatočnému povoleniu stavby, pričom stavebný úrad pri výkone štátneho stavebného dohľadu zistil, že na pozemku p. č. XXXX bola realizovaná stavba múru v dĺžke 14m, výške 2m sčasti na susednom pozemku žalobkyne. Stavebný úrad zaslal stavebníkovi Výzvu na zastavenie stavebných prác a tiež na podanie žiadosti o vydanie dodatočného stavebného povolenia, pričom upozornil stavebníka, že v prácach možno pokračovať na základe dodatočného stavebného povolenia a preukázania, že stavba nie je v rozpore s verejným záujmom a napokon obec D. písomným oznámením z 23.09.2013, zaslaným aj žalobkyni, uviedla, že proti uskutočneniu drobnej stavby - oplotenie pozemku parc. č. XXX a XXX v obci Š., kat. úz. Š., ktoré stavebnému úradu stavebník ohlásil podaním z 17.09.2013, nemá námietky. Správne súd prvej inštancie vychádzal aj zo znaleckého posudku znalca z odboru Geodézia a kartografia, odvetvie Geodézia V.. M. Y. č. 8/2018, podľa ktorého plot postavený žalovaným zasahuje do pozemku žalobkyne plošne v rozsahu 3 m2, resp. 1 m2, keď znalec uviedol dva možné závery posúdenia lokalizácie skutkového stavu oplotenia voči vlastníckej hranici, nakoľko zistil rozpory dokumentovania vlastníckej hranice v grafickom operáte katastra, i keď stavba murovaného oplotenia neleží celou plochou na pozemku p. č. XXX žalovaného a zasahuje do pozemku p. č. XXX žalobkyne. Pokiaľ ide o okolnosti významné pre posúdenie správneho spôsobu vysporiadania neoprávneného presahu stavby plota zhotoveného žalovaným do pozemku žalobkyne, správne súd prvej inštancie
poukázal na to, že výmera presahu stavby plota je iba nepatrnou v porovnaní s výmerou pozemku patriaceho do vlastníctva žalobkyne ktorá je viac ako 1 000 m2, pričom tento zásah nevytvára podstatnú prekážku pre žalobkyňu pri výkone jej vlastníckeho práva pri užívaní nehnuteľnosti jej patriacej, a to za stavu, keď žalobkyňa sa o jej pozemok riadne nestará, neobhospodaruje ho, tento je zanedbaný a nebol preukázaný ani úmysel žalovaného zasiahnuť do vlastníctva žalobkyne a bola preukázaná argumentácia žalovaného o nutnosti ochrany jeho vlastníctva, ktorá bola dôvodom pre vybudovanie nového oplotenia, a preto zriadenie vecného bremena je za daných okolností najúčelnejšie a zároveň ako jediné dosť dobre možné. V neposlednom rade súd prvej inštancie postupoval správne, keď vychádzal z toho, že Geometrickým plánom č. 36739685-1483/21 zo dňa 26.10.2021, ktorý sa napokon stal neoddeliteľnou súčasťou rozsudku, bol v súlade s vyššie citovaným znaleckým posudkom č. 8/2018 z pôvodného pozemku žalobkyne parc. č. XXX odčlenený novovytvorený pozemok parcela č. XXX/X o výmere 3 m2, druh pozemku: zastavaná plocha, v ktorej časti plot žalovaného zasahuje do pozemku žalobkyne; a zvyšná (plotom nedotknutá) časť pozemku parcely registra „C“ parc. č. XXX o výmere 1 154 m2 zostala zapísaná po pôvodným parcelným číslom. Napokon dostatočne a správne mal súd prvej preukázanú aj výšku náhrady za zriadenie vecného bremena v sume 30,33 eur, keď v tomto smere vychádzal zo Znaleckého posudku č. 13/2021 v znení jeho Dodatku č. 1 vypracovaného znalcom V.. C. Y., voči ktorému žalobkyňa nevzniesla dôvodné námietky. 10. Vo vzťahu k posúdeniu žaloby o určenie vlastníctva správne prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobkyňa v tejto časti neuniesla dôkazné bremeno, keď tvrdí, že je vlastníčkou pozemku parcela registra „C“ o výmere 1154 m2 v k. ú. Š., vymedzenej podľa technického a právneho stavu evidovaného pre pozemkový kataster v PK mape pozemkového katastra ZS XVII-19-ah a meračského náčrtu z roku 1895, tak ako ju zrekonštruoval znalec V.. M. Y., znalec z odboru Geodézia a kartografia, odvetvie Geodézia v Znaleckom posudku č. 8/2018 zo dňa 08.08.2018, avšak jediným dôkazom na ktorý v konaní poukazovala bol znalecký posudok V.. Y., v ktorom znalec síce konštatoval, že vlastnícka hranica medzi parcelami registra C č. XXX a XXX bola súradnicovo definovaná v novembri 2003 v rámci vytyčovacieho náčrtu VN č. 40205509-22/2003 spracovanom I. Y., ktorej priebeh bol v spornom úseku definovaný bodmi 64-4, 64-5, 64-6, 64-7, 64-8, pričom spracovateľ uviedol, že vytýčenie bolo vykonané na podklade katastrálnej mapy č. XVII-19-16 a pôvodnej katastrálnej mapy, a zúčastnené osoby nemali námietky k vytýčenej hranici ako vyplynulo z Protokolu o vytýčení hranice pozemku z 09.11.2003, no výmera predmetnej parcely č. XXX je identická so súčtom výmer parciel pozemkového katastra č. XXX, XXX a grafické znázornenie obvodu uvedených parciel okrem priečelia rodinného domu s. č. XX je tiež totožné a právny stav výmer ostal zachovaný z pozemkovoknižného stavu. Vzhľadom na uvedené závery znalca súd prvej inštancie správne vyvodil, že vlastníctvo, ktorého určenia sa žalobkyňa domáha, jej nepatrí, nebolo v konaní preukázané a žaloba preto v tejto časti nie je dôvodná, keď i znalec vzhľadom na to, že postupom času boli v katastri iba iným spôsobom zakreslené hranice pozemkov strán sporu, pričom ich výmera ostala nezmenená, poukázal len na možnosť pre žalobkyňu žiadať odstránenie rozporov dokumentovania vlastníckej hranice podľa § 59 Katastrálneho zákona, a to na základe nevyhnutného vymedzenia geometrickým plánom, ktorý však nebol vypracovaný ani žalobkyňou navrhovaný. Na druhej strane správne poukázal na to, že žalobkyňou zdôrazňovaný vytyčovací náčrt z roku 2003 vypracovaný I. Y., v zmysle ktorého bolo vlastníctvo žalobkyne k parc. č. XXX, aj priebeh hranice medzi susednými pozemkami už dané a ktorý bol aj orgánom katastra prevzatý a premietnutý do grafického operátu katastra a v roku 2011 bola táto hranica opätovne potvrdená, kedy si dal hranicu pozemkov žalovaný zamerať iným geodetom, ktorý v ňom prevzal body z roku 2003 a bolo preukázané, že žalovaný i jeho právny predchodca svoj pozemok užívali dobromyseľne a nerušene svoj pozemok v zmysle vytýčených hraníc od roku 2003 až do roku 2018 (okrem neúmyselného vybočenia pri stavaní murovaného oplotenia), kedy bol vypracovaný znalecký posudok V.. Y., od ktorého odôvodňuje žalobkyňa svoj návrh na určenie vlastníckeho práva. Z takto dostatočne a správne ustáleného skutkového stavu veci, ktorý má v plnej miere oporu vo vykonanom dokazovaní, potom vychádzal aj odvolací súd, keď neboli splnené predpoklady na zopakovanie ani doplnenie dôkazov v odvolacom konaní a ani žalobkyňa správnosť skutkových zistení v odvolaní nespochybňuje. 11. Takto ustálený skutkový stav veci súd prvej inštancie správne posúdil aj po právnej stránke, keď, vychádzajúc z ustanovení § 126 ods. 1, § 129 ods. 1, 2 § 132, § 135c ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka, po dôkladnom zvážení všetkých relevantných okolností v intenciách záväzného právneho názoru odvolacieho súdu vysloveného v uznesení odvolacieho súdu sp. zn. 8Co/46/2022 z 31.03.2023, dospel k záveru, že neoprávnenú stavbu plota zhotoveného žalovaným je na mieste vysporiadať zriadením vecného bremena k pozemku žalobkyne v časti neoprávneného presahu plota, a to za
primeranú náhradu a tiež k správnemu záveru, že podanej žalobe v časti o určenie vlastníctva nie je možné vyhovieť. 12. Pokiaľ ide o vysporiadanie neoprávnenej stavby, súd prvej inštancie pri úvahe vedúcej k zvoleniu najvhodnejšieho riešenia situácie zachoval právnou úpravou predpísanú postupnosť prípustných riešení, pričom správne zohľadnil, že zo strany žalovaného nešlo o úmyselný zásah do vlastníckych práv žalobkyne, že zásah do práv žalobkyne je v princípe len zanedbateľný, že žalobkyňa je v dôsledku neoprávneného presahu plota žalovaného (aj vzhľadom na rozsah presahu v porovnaní s celkovou výmerou pozemku žalobkyne) prakticky iba minimálne obmedzená vo výkone svojich práv, pričom rovnako správne prihliadol i na to, že bezprostredným dôvodom (motívom) výstavby murovaného plota bola iba legitímna snaha žalovaného vykonať toto nevyhnutné opatrenie na zabránenie nepriaznivým následkom správania žalobkyne, ktorá sa o svoj pozemok riadne nestará, nekosí na ňom zeleň (za čo jej bola uložená aj pokuta v správnom konaní), čoho dôsledkom je, že z jej pozemku na pozemok žalovaného prenikajú náletové rastliny. Za tohto stavu sa potom odvolací súd v celom rozsahu stotožnil so záverom prvoinštančného súdu, že odčlenenie časti pozemku žalobkyne, ktorá je dotknutá zásahom a zriadenie vecného bremena, ktoré v tejto časti žalobkyňu núti trpieť vzniknutý (zanedbateľný) presah plota, za primeranú, znalcom určenú, náhradu, predstavuje najvhodnejší prípustný a prakticky jediný dosť dobre možný spôsob vysporiadania neoprávnenej stavby v súlade s ust. § 135c ods. 3 Občianskeho zákonníka v predmetnom prípade. 13. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že žalovaný vzhľadom na všetky okolnosti mal vedieť a vedel, že výstavbu plota nevykonával v súlade s hranicou pozemku, domnieval sa, že tento stav bude akceptovaný, čo napokon i dosiahol, teda súd z nepráva urobil právo, hoci nejde o dobromyseľnosť, ale o úmyselný zámer, odvolací súd jej námietky považuje za neopodstatnené. Okrem toho, že už zo samotného vyhotovenia stavby plota je zrejmé, že neoprávnený presah je spôsobený prakticky iba nesprávnym (zakriveným) zhotovením stavby, vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaný stavbu (presnejšie len výmenu materiálu plota, ktorý bol pôvodne pletivový) riadne a v súlade so stavebnými predpismi ohlásil, a preto, hoci pokračoval v stavebných prácach aj v čase, keď ich mal v dôsledku účelových námietok žalobkyne prerušiť, o úmyselnom zásahu zo strany žalovaného nemožno ani uvažovať. Neobstojí preto ani tvrdenie žalobkyne, že súd prvej inštancie z nepráva urobil právo, keď prípustnosť tejto stavebnej činnosti žalovaného nepochybne vyplýva z toho, že po zásahu okresnej prokuratúry na podnet žalovaného Obec Š. oznámením z 23.09.2013 proti uskutočneniu drobnej stavby - oplotenie pozemku parc. č. XXX Z. XXX v obci Š., kat. úz. Š.Á., ktoré stavebnému úradu stavebník ohlásil podaním z 17.09.2013, nemala námietky. 14. Rovnako nedôvodne žalobkyňa v odvolaní namieta, že s jej žalobou o zriadenie vecného bremena (in rem) sa súd riadne nevysporiadal, hoci poukázala na nález Ústavného súdu SR, z ktorého vyplýva, že pri posudzovaní prípadov neoprávnených stavieb, k zriadením ktorých došlo úmyselným protiprávnym konaním stavebníka, je povinnosťou súdov brať do úvahy, že v záujme spoločnosti nie je ochrana takéhoto „neoprávneného“ stavebníka, ale majiteľa pozemku. (Inak by sa totiž vytváralo podvedomie o „výhodnosti“ nedodržiavania práv ostatných so všetkými nežiadúcimi dôsledkami.). Súd prvej inštancie totiž o vysporiadaní dôsledne a správne zohľadnil všetky relevantné okolnosti preskúmavanej veci a jeho rozhodnutie v plnej miere rešpektuje ustálenú judikatúru najvyšších súdnych autorít ohľadne danej problematiky, vrátane rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR, na ktorú žalobkyňa odkazuje. Ani táto námietka preto nemôže obstáť. 15. Pokiaľ ide o posúdenie žaloby v časti o určenie vlastníctva, odvolací súd sa taktiež stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, podľa ktorých podanej žalobe nebolo možné vyhovieť, nakoľko žalobkyňa svoje vlastníctvo k pozemku, ktorého určenia sa domáha, nepreukázala, keď i znalec vzhľadom na to, že postupom času boli v katastri iba iným spôsobom zakreslené hranice pozemkov strán sporu, pričom ich výmera ostala nezmenená, poukázal len na možnosť pre žalobkyňu žiadať odstránenie rozporov dokumentovania vlastníckej hranice podľa § 59 Katastrálneho zákona, a to na základe nevyhnutného vymedzenia geometrickým plánom, ktorý však nebol vypracovaný ani žalobkyňou navrhovaný. Naviac, správne považoval súd prvej inštancie za opodstatnenú obranu žalovaného v tejto časti aj námietkou vydržania, keď podmienky vydržania boli preukázané, nakoľko žalobkyňou zdôrazňovaný vytyčovací náčrt z roku 2003 vypracovaný I. Y., v zmysle ktorého bolo vlastníctvo žalobkyne k parc. č. XXX, aj priebeh hranice medzi susednými pozemkami už dané a ktorý bol aj orgánom katastra prevzatý a premietnutý do grafického operátu katastra a v roku 2011 bola táto hranica opätovne potvrdená, kedy si
dal hranicu pozemkov žalovaný zamerať iným geodetom, ktorý v ňom prevzal body z roku 2003 a bolo preukázané, že žalovaný i jeho právny predchodca svoj pozemok užívali dobromyseľne a nerušene svoj pozemok v zmysle vytýčených hraníc od roku 2003 až do roku 2018 (okrem neúmyselného vybočenia pri stavaní murovaného oplotenia), kedy bol vypracovaný znalecký posudok V.. Y., od ktorého odôvodňuje žalobkyňa svoj návrh na určenie vlastníckeho práva. 16. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní vo vzťahu k určovacej časti jej žaloby vytýka súdu prvej inštancie, že nezohľadnil, že tu existoval medzi stranami spor o vlastníctvo zapísané v katastri nehnuteľností, a preto nesprávne vychádza z toho, že nie je daný naliehavý právny záujem na ňou požadovanom určení, odvolací súd poukazuje na to, že okrem toho, že aj v odvodnení napadnutého rozsudku je splnenie tohto predpokladu výslovne konštatované, súd prvej inštancie podanú žalobu v tejto časti posúdil aj z hľadiska jej vecnej opodstatnenosti, teda sa ňou neodmietol meritórne zaoberať. Na tom nič nemení skutočnosť, že žalobu v tejto časti vzhľadom na dokazovaním ustálený skutkový stav veci vyhodnotil ako nedôvodnú. 17. Napokon, pokiaľ žalobkyňa v odvolaní poukázala na znalecký posudok V.. Y. a konštatovala, že z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, z čoho vychádzal, jeho odkaz na vytyčovací náčrt I. Y. sa javí ako nepresvedčivý a súd takisto konštatovanie o vydržaní vlastníctva vôbec neodôvodnil, a preto je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný, ani tieto jej námietky neobstoja. Aj v tomto smere je totiž napadnutý rozsudok dostatočne a správne odôvodnený, a to vrátane vysvetlenia, z ktorých znalcom zistených skutočností súd prvej inštancie vychádzal, čo platí aj ohľadne otázky vydržania, keď prvoinštančný súd vysvetlil, z akých skutočností vyvodil ničím a nikým nerušenú dobromyseľnú oprávnenú držbu žalovaného od roku 2003 až do roku 2018, teda po dobu viac, než právnou úpravou vyžadovaných 10 rokov. Ani tieto námietky žalobkyne preto nie sú dôvodné, nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie a privodiť pre žalobkyňu priaznivejšie rozhodnutie v danom spore. 18. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení všetkých relevantných otázok, významných pre rozhodnutie vo veci samej, pričom žiadne pochybenie nemožno prvoinštančnému súdu vytknúť ani na základe prieskumu napadnutého rozsudku so zreteľom na obsah odvolacích dôvodov obsiahnutých v odvolaní žalobkyne. 19. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, teda vo veci samej, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 20. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 C.s.p., a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 21. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je
prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.).