Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 6Co/130/2025 1725201829 28. 01. 2026 JUDr. Renáta Janáková ECLI:SK:KSBA:2026:1725201829.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Janákovej a členiek senátu JUDr. Otílie Belavej a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v spore žalobcu: M. E., G.. XX.X.XXXX, K. A. Č.. XX, L., zastúpeného: Petruška & partners s.r.o., IČO: 47 254 882, so sídlom Kupecká 18, 949 01 Nitra proti žalovanému: M. Č.N., K.: E. XXX, XXX XX B., Č. P.N., o zaplatenie 3.000,00 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok, č.k. 45C/37/2025-56 zo dňa 12. septembra 2025, takto rozhodol: I. Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.) a žalovanému nárok na náhradu trov konania neprizná (výrok II.). 2. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 3.000,00 eur s príslušenstvom. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe a dňa 23.07.2025 vydal európsky platobný rozkaz, ktorý bol žalovanému doručený do vlastných rúk dňa 28.07.2025. Proti európskemu platobnému rozkazu podal žalovaný dňa 04.08.2025 odpor, ktorý doplnil dňa 08.08.2025. Žalovaný nárok žalobcu neuznáva čo do dôvodu a výšky a zároveň namieta nepríslušnosť tunajšieho súdu. Podľa názoru žalovaného je pre predmetnú právnu vec v zmysle nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 593/2008 zo 17.06.2008, rozhodné právo Českej republiky. 3. Právne odkazujúc na § 9 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), čl. 4 ods. 1, čl. 5 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1215/2012 zo dňa 12. decembra 2012 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej len „Nariadenie“) súd prvej inštancie konštatoval, že predmetná vec nepatrí do právomoci súdu prvej inštancie, a preto konanie zastavuje. V zmysle článku 4 bod 1 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu sa bez ohľadu na ich štátne občianstvo žalujú na súdoch tohto členského štátu, čo v danej veci znamená - na súdoch Českej republiky. Uviedol, že žalobca návrh na vydanie platobného rozkazu skutkovo odôvodnil tým že, v januári 2025 mal záujem o kúpu nákladného auta V. L. XXX Y., ktoré predával žalovaný. Dňa 20.01.2025 žalobca ako fyzická osoba poukázal zo svojho účtu sumu 3.000,00 eur za účelom rezervácie vozidla na bankový účet žalovaného ako fyzickej osoby, hoci predajcom vozidla bola spoločnosť Červenka group s.r.o. Vzhľadom k tomu, že k predaju vozidla z dôvodu odstúpenia od kúpy zo strany žalobcu napokon nedošlo, žalobca sa návrhom na vydanie európskeho platobného rozkazu domáha vrátenia zaplatenej zálohy v sume 3.000,00 eur s príslušenstvom. Vrátenie zálohy v odpore proti európskemu platobnému rozkaz namietol žalovaný. Po tom, čo žalobca opakovane zavádzal žalovaného o úhrade celej sumy za vozidlo, k čomu neprišlo, žalovaný si v súlade s uzavretou dohodou ponechal sumu 3.000,00 eur ako zmluvnú pokutu za neuskutočnenie kúpy / predaja vozidla. Žalovaný má bydlisko v Českej republike a na
predmetnú právnu vec s ohľadom na opis skutkového stavu nemožno uplatniť žiadne kritériá upravené v oddieloch 2 až 7 nariadenia, súd s poukazom § 9 CSP. 4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle § 256 ods. 1 CSP a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. 5. Voči predmetného uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote žalobca odvolanie, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie zdôvodnil tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na čl 5 bod 1, čl. 7 bod 2 nariadenia. Dôvodil, že uvedené znenie dotknutého článku nariadenia možno zaradiť aj nároky vyplývajúce z bezdôvodného obohatenia, keďže je zrejmé, že pod aplikáciu čl. 5 a 7 nariadenia spadajú akékoľvek a všetky deliktné nároky. Použitím správnych prostriedkov výkladu čl. 5 a 7 nariadenia je právomoc slovenských súdov daná aj v prípadoch uplatňovania si nárokov z titulu mimozmluvnej zodpovednosti, teda aj nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia. Podľa žalobcu účelom čl. 5 a 7 nariadenia je poskytnutie ochrany subjektom v prípadoch uplatnenia ich nárokov z titulu mimozmluvnej zodpovednosti (teda aj v prípadoch uplatnenia nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia), a to stanovením právomoci slovenských súdov na prejednanie týchto sporov v prípadoch, kedy ku skutočnosti zakladajúcej vznik nároku z mimozmluvnej zodpovednosti došlo alebo mohlo dôjsť na území SR. Rozumné usporiadanie vzťahov medzi stranami sporu predstavuje založenie právomoci slovenského súdu na prejednanie veci, a to najmä s ohľadom na skutočnosť, že ku skutočnosti zakladajúcej nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia došlo na území SR a tento nárok sa riadi slovenským hmotným právom. Základný význam čl. 7 bod 2 nariadenia je poskytnutie osobitej právomoci v prípadoch nárokov z titulu mimozmluvnej zodpovednosti a takáto právomoc sa uplatňuje pri splnení kritérií, ktorými sú: - deliktný nárok, medzi ktorý patrí aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa judikatúry Súdneho dvora pojem „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“ v zmysle nariadenia zahŕňa akúkoľvek žalobu, ktorej cieľom je vyvodiť zodpovednosť žalovaného a ktorá nespadá pod zmluvné veci v zmysle tohto nariadenia - miesto kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. S poukazom na vyššie uvedené podľa žalobcu právomoc okresného súdu je daná podľa čl. 5 a 7 nariadenia. 6. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu rozhodnutie súdu prvej inštancie považoval za správne a žiadal ho potvrdiť. Žalobcom požadovaná suma predstavuje jeho nárok na úhradu zmluvnej pokuty, ktorý nie je možné podradiť pod čl. 7 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 1215/2012 ako sa domnieva žalobca a na prípadné súdne konanie je príslušný súd Českej republiky. 7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie proti uzneseniu bolo podané oprávneným subjektom (§ 359 CSP), žalobcom v neprospech ktorého bolo rozhodnuté, keďže súd prvej inštancie konanie o jeho žalobe pre nedostatok právomoci zastavil, včas (§ 362 ods. 1 CSP) a proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný [§ 355 ods. 2 v spojení s § 357 písm. a) CSP], preskúmal uznesenie súdu prvej inštancie v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi (§ 380 CSP) a bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario toto rozhodnutie v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil ako vecne správne. 8. Podľa čl. 5 ods. 1 nariadenia, osoby s bydliskom na území členského štátu možno žalovať na súdoch iného členského štátu len na základe kritérií upravených v oddieloch 2 až 7 tejto kapitoly. 9. Podľa čl. 7 ods. 2 nariadenia, osobu s bydliskom na území členského štátu možno žalovať v inom členskom štáte vo veciach nárokov z mimozmluvné zodpovednosti na súdoch podľa miesta, kde došlo alebo by mohlo dôjsť ku skutočnosti, ktorá zakladá takýto nárok. 10. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v celom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, procesne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 236 v spojení s ust. § 234 ods. 2 a § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie je správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj
odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v odvolacom konaní obmedzil na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). 11. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v odvolacom konaní zároveň nemá odpovedať na každú námietku alebo argument vznesený v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvoinštančného rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvej a druhej inštancie tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne skutkové a právne závery súdu prvej inštancie. 12. Na doplnenie považoval odvolací súd dodať, že odvolacia námietka žalobcu, že v predmetnej veci má právomoc konať a rozhodnúť súd prvej inštancie s poukazom na čl. 5 ods. 1 a čl. 7 ods. 2 nariadenia, je nedôvodná. K pojmu „vo veciach nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti“, ako aj k „žalobe o vrátenie plnenia poskytnutého bez právneho dôvodu z titulu bezdôvodného obohatenia“ zaujal stanovisko Súdny dvor Európskej únie v rozhodnutí vo veci C - 242/20 zo dňa 09. decembra 2021, v zmysle ktorého: „ Návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení spočíva na záväzku, ktorý nevyplýva zo skutočnosti, ktorá zakladá nárok z mimozmluvnej zodpovednosti. Tento záväzok totiž vzniká nezávisle od konania žalovaného, takže neexistuje príčinná súvislosť, ktorú by bolo možné preukázať medzi škodou a prípadným protiprávnym konaním alebo opomenutím, ktorého sa dopustil. ... návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení nemôže spadať do oblasti nárokov z mimozmluvnej zodpovednosti .... návrh na vrátenie založený na bezdôvodnom obohatení patrí do právomoci súdov členského štátu bydliska žalovaného.“ 13. Žalobca sa vo všeobecnosti nestotožnil s právnymi závermi súdu prvej inštancie prezentovanými v napadnutom rozhodnutí, pričom poukazoval na svoje vlastné vnímanie ako skutkovej, tak aj právnej stránky problematiky právomoci slovenského všeobecného súdu vo veci konať. Primárne odvolací súd zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV.ÚS/252/04), ani právo na to, aby bola strana pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I.ÚS/50/04). Do obsahu základného práva podľa ust. článku 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces podľa ust. článku 6 ods. 1 Dohovoru nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov (II.ÚS/3/97, II.ÚS/251/03). Právo na súdnu ochranu nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu. 14. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní poukazoval na rozhodnutia ESD, odvolací súd k tejto argumentácii udáva, že v každom s posudzovaných prípadov boli určujúce konkrétne skutkové okolnosti, a preto nebolo možné v súdenom prípade z týchto rozhodnutí vychádzať. 15. Súd prvej inštancie tak v rámci napadnutého uznesenia dospel k správnemu právnemu záveru, že žalovaný v danom prípade nemá bydlisko na území Slovenskej republiky a nie je možné založiť právomoc slovenského súdu ani podľa iných ustanovení Nariadenia, následkom čoho vyhlásil absenciu svojej právomoci a procesne správnym postupom konanie podľa ust. § 9 CSP zastavil. Na správnosti tohto záveru nič nezmenila ani odvolacia argumentácia žalobcu. 16. V nadväznosti na uvedené potom odvolací súd, konštatujúc neopodstatnenosť odvolania žalobcu napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku I., ako aj v závislom výroku II. o náhrade trov konania na súde prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP pri aplikácii ust. § 262 ods. 1 a ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný a vznikol mu tak nárok na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré mu v súvislosti s odvolacím konaním vznikli (§ 255 ods. 1 CSP), a to v rozsahu 100 %. 18. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).