Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 7Cob/121/2024 2522202049 27. 05. 2026 Mgr. Marián Degma ECLI:SK:KSBA:2026:2522202049.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Mariána Degmu a členiek senátu JUDr. Andrey Haitovej a Mgr. Evy Vallovej v spore žalobcu: KOOPERATIVA poisťovňa, a. s., Vienna Insurance Group, so sídlom Mlynské Nivy 7816/16, 821 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 585 441 zastúpeného: JUDr. Danuše Tichá s. r. o., advokátska kancelária so sídlom Bratislava, Nám. Martina Benku 6, IČO: 52 058 310, proti žalovanému: FPR Cars s. r. o., so sídlom Matúškovo 315, IČO: 51 335 891, zastúpenému advokátom JUDr. Albínom Lanczom, so sídlom Galanta, Mierová 1435/33, o zaplatenie 7 033,82 eura s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. PN-25Cb/20/2022 -101 zo dňa 22.02.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. PN-25Cb/20/2022-101 zo dňa 22.02.2024 potvrdzuje. II. Krajský súd v Bratislave priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: . Okresný súd Trnava (ďalej aj len súd prvej inštancie) svojím rozhodnutím - rozsudkom č. k. PN-25Cb/20/2022-101 vydaným dňa 22.02.2024 (ďalej aj len napadnutý rozsudok) rozhodol tak, že (I) žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 7 033,82 eur spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7 033,82 eura od 12.02.2020 do zaplatenia, náklady spojené so zabezpečením úradného prekladu v sume 75 eur a zároveň (II) žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 2. Súd prvej inštancie napadnutý rozsudok odôvodnil tým, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému súdu Piešťany dňa 29.11.2022 domáhal uloženia povinnosti žalovanému na zaplatenie sumy 7 033,82 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7 033,82 eura od 12.02.2020 do zaplatenia, náklady spojené so zabezpečením úradného prekladu v sume 75 eur a náhrady trovy konania. Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril poistnú zmluvu č. 6601284632 (podľa návrhu č. 3530632523) o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (ďalej len poistná zmluva). Dňa 13.09.2019 došlo k poistnej udalosti - dopravnej nehode, bližšie popísanej v Zázname o dopravnej nehode č. 1731774, zavinenej vodičom motorového vozidla žalovaného (poisteného u žalobcu). Uvedenú poistnú udalosť žalobca likvidoval pod PU č. 9529074406 a v prospech poškodeného: Lux Cars 83 (na účet poisťovateľa) uhradil poistné plnenie celkom v sume 23 446,07 eura. Vyplatením poistného plnenia poškodenému, prešlo na žalobcu právo na náhradu voči žalovanému. Podľa §12 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 381/2001 Z. z., resp. zákon o PZP, príp. aj ZoPZP), má poisťovateľ proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť,
bol v omeškaní s platením poistného, a ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4, in concreto neoznámil žalobcovi vznik škodovej udalosti v lehote stanovenej zákonom. Žalovaný bol povinný žalobcovi uhradiť sumu 7 033,82 eura (30% z poistného plnenia poskytnutého žalobcom poškodenému) ako regresný nárok žalobcu, nakoľko bol v omeškaní s platením poistného a nenahlásil poistnú udalosť žalobcovi v zákonom stanovenej lehote, a to ani na výzvu žalobcu. Žalobca vyzval žalovaného na úhradu žalovanej sumy, žalovaný však túto neuhradil ani len sčasti, a to aj napriek tomu, že mu písomné výzvy žalobcu boli viackrát doručené. Žalobca si uplatnil voči žalovanému úroky z omeškania odo dňa 12.02.2020. Vzhľadom na to, že obstaraním úradného prekladu (listinného dôkazu) pre účely súdneho sporu, v ktorom si žalobca uplatňuje pohľadávku voči žalovanému, vznikli žalobcovi (odôvodnené a účelne vynaložené) ďalšie náklady, ktoré aj v zmysle § 121 ods. 3 zák. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len Občiansky zákonník, resp. OZ) boli príslušenstvom pohľadávky, žalobca si voči žalovanému uplatnil aj nárok na náhradu nákladov spojených so zabezpečením úradného prekladu (dôkazu) v sume 75,00 eur. 3. Žalovaný podal odpor proti platobnému rozkazu, v ktorom vzniesol proti nároku žalobcu na regres námietku premlčania a uviedol, že zákon č. 381/2001 Z. z., je lex specialis vo vzťahu k všeobecnej úprave poistenia podľa Občianskeho zákonníka. Nakoľko regres poisťovateľa proti poistenému nemal charakter nároku na náhradu škody, ale poisťovateľ si uplatnil nárok na náhradu vyplatenej sumy, ktorú za poisteného uhradil, neuplatňuje sa úprava premlčania nároku zo zodpovednostného vzťahu. Vzhľadom na uvedené bolo nevyhnutné použiť všeobecnú premlčaciu dobu podľa §101 OZ ktorá, začína plynúť odo dňa keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz (napríklad R 36/1980). Zákonodarca toto explicitne zakotvil v § 12 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorého sa právo poisťovateľa na náhradu poistného plnenia premlčí v lehote troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia (pričom k poskytnutiu poistného plnenia musí dôjsť za rešpektovania právnej úpravy, najmä § 797 ods. 3 OZ). Na základe uvedeného mal za preukázané, že nárok na regres proti žalovanému bol uplynutím ustanovenej doby premlčaný. Ďalej poukázal na neprítomnosť regresného nároku zo strany poisťovateľa. Podľa § 12 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 381/2001 Z. z., má poisťovateľ proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného, a ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 (uvedená blanketa v prejednávanej veci odkazovala na § 10 ods. 1 písm. b/ zákona č. 381/2001 Z. z., v znení, že poistený je povinný písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky). V tejto súvislosti poukázal na judikát R 45/2004, podľa ktorého poistený, ktorý v čase poistnej udalosti mal poistné zaplatené, nie je v omeškaní, hoci poistné zaplatil po lehote jeho splatnosti. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní je v omeškaní. Avšak podľa § 559 ods. 1 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne. A teda dlh zaniká okamihom zaplatenia, z čoho možno vyvodiť, že pre účely určenia regresného nároku bolo kľúčové či bolo poistné uhradené pred poistnou udalosťou. Žalovaný dlh voči žalobcovi splnil pred poistnou udalosťou, teda v čase poistnej udalosti nebol v omeškaní s platením poistného. Regresný nárok z tohto titulu bol teda vylúčený. Podporne poukázal aj na to, že poisťovateľ nemá nárok na nahradenie poistného plnenia pre nezaplatenie niektorej zo splátok ročného poistenia, pretože poisťovateľ by sa do omeškania zo splatením poistného dostal až po nezaplatení včas poslednej zo splátok ročného poistenia. Uvedená okolnosť má následne zásadný dopad na posudzovanie splatnosti prejednávaného poistného (podporne rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Co/30/2019). Ďalej uviedol, že aplikácia § 12 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 381/2001 Z. z., bola tiež podmienená absenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa. V prejednávanom prípade však vzhliadol prítomnosť práve takýchto momentov, ktoré mali mať za následok nemožnosť takéhoto postihu žalovaného. Vozidlo, ktorým bola spôsobená škodová udalosť, sa v rozhodnom čase nachádzalo v prenájme. Nájomca vznik škodovej udalosti prenajímateľovi neoznámil, čo fakticky spôsobilo jeho nevedomosť o tejto udalosti. Oznámenie o vzniku škodovej udalosti adresovaná prenajímateľovi zo strany nájomcu tvorí základ pre možnosť splnenia oznamovacej povinnosti žalovaného voči žalobcovi. Nájomca do tohto času vozidlo nevrátil, vzhľadom na to nemohol žalovaný ani vizuálne zistiť, že došlo k poistnej udalosti. V dôsledku uvedených skutočností žalovaný nemal možnosť svoju oznamovaciu povinnosť voči žalobcovi splniť, nakoľko si nájomca nesplnil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy o nájme dopravného prostriedku, článok IV ods. 1 bod. k), l). Precizovaný skutkový stav bolo následne nevyhnutné interpretovať ako existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré mali za následok nemožnosť postupu podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z.. Vedomosť o škodovej udalosti je totiž základným podmieňujúcim faktorom pre možnosť splnenia povinností podľa §
10 zákona 381/2001 Z. z., na ktorý § 12 tohto zákona odkazuje. V dikcii uvedeného preto poisťovateľ v prejednávaných prípadoch nemá nárok na náhradu časti poskytnutého poistného plnenia od poisteného ani z tohto titulu. Zároveň poukázal na neprimeranosť výšky regresného nároku. Regresný nárok bol stanovený vo výške 30 % z výšky poistného plnenia, čo predstavovalo sumu 7 033,82 eura z celkovej sumy 23 446,07 eura. Regresná náhrada má plniť výchovný účel a má tiež zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody. Až po zohľadnení týchto faktorov sa dá jednoznačne posúdiť, či výška regresnej náhrady je dôvodná, resp. či je jej výška primeraná. Poisťovateľ by mal podľa názoru žalovaného pri určení výšky regresného nároku zohľadniť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré majú za následok nemožnosť postupu podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z. in concreto, výška regresného nároku by mala zohľadňovať nemožnosť splnenia ohlasovacej povinnosti voči žalobcovi z dôvodu nevedomosti žalovaného o vzniku poistnej udalosti (uvedené postuláty majú svoju oporu aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2021). Zároveň žalovaný vyššie prezentoval aj dôvody nemožnosti aplikácie regresného titulu podľa písm. f). Pre úplnosť doplnil, že žalobcom prezentované tituly jeho regresného postihu nemali, a ani mať nemohli, za následok akékoľvek zväčšenie rozsahu poistného plnenia, a preto nemožno konštatovať ani takýto negatívny dopad do sféry žalobcu. V nadväznosti na uvedené bol názoru, že absentovali podmienky pre vznik povinnosti k úhrade žalobcom tvrdeného nároku a považoval žalobu za nedôvodnú a navrhol ju v celom rozsahu zamietnuť a zaviazať žalobcu k náhrade trov konania. 4. K odporu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 20.04.2023, v ktorom uviedol, že žalovaný podal odpor len z dôvodu, že (údajne) „nárok žalobcu na regres proti žalovanému bol premlčaný“, ďalej z dôvodu, že „...poisťovateľ nemá nárok na nahradenie poistného plnenia...“, nakoľko podľa žalovaného „regresný nárok zo strany poisťovateľa je neprítomný“ a údajne „absentujú podmienky pre vznik povinnosti žalovaného k úhrade žalobcom tvrdeného nároku“, pričom však žalovaný ďalej v odpore rozporuplne a nedôvodne poukazoval „na neprimeranosť výšky regresného nároku“ a „na zohľadňovanie dôvodov hodných osobitného zreteľa pri určení výšky regresného nároku“. S názormi žalovaného, žalovaným nedôvodne uplatnenou námietkou premlčania a s ďalšími/inými nepreukázanými tvrdeniami žalobca nesúhlasil. V odpore žalovaný nerozporoval vznik poistnej udalosti - škodovej udalosti, a ani tvrdenie žalobcu o vinníkovi poistnej udalosti - škodovej udalosti, ani tvrdenia žalobcu o vzniku škody (poškodenému). Žalobca mal za to, že odpor žalovaného bol účelový a ničím nepodložený, o čom svedčal (aj) fakt, že žalovaný svoje tvrdenie o premlčaní pohľadávky žalobcu uvedené v odpore nepreukázal, resp. ani čo i len neoznačil dôkazy, ktoré navrhoval vykonať na preukázanie tohto svojho tvrdenia. Žalobca k vznesenej námietke premlčania uviedol, že nároky žalobcu uplatnené žalobou vo veci samej neboli premlčané, a to ani sčasti. Na základe predmetnej dopravnej nehody - poistnej udalosti žalobca dňa 27.12.2019 vyplatil poistné plnenie poškodenému (na účet poisťovateľa poškodeného) po ukončení jej šetrenia, čo vyplývalo z dôkazov „3x exkaso“. Žalobca pripojil k žalobe zo dňa 28.11.2022 aj Likvidačnú správu zo dňa 13.12.2019, ktorá bola oznámením žalobcu, že dňa 13.12.2019 ukončil šetrenie poistnej udalosti č. 9529074406, a že poukázal poškodenému (na účet poisťovateľa) poistné plnenie celkom v sume 23 446,07 eura. Nakoľko podľa ust. § 12 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z. právo poisťovateľa na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti podľa odseku 1 alebo 2 sa premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia, potom námietka premlčania vznesená žalovaným vo veci samej nebola dôvodná. Žalobca mal za to, že o. i. ani tento dôvod, t. j. účelové a bezdôvodné tvrdenie žalovaného uvedené v odpore, nebolo spôsobilé rozporovať nárok žalobcu uplatnený žalobou ani len sčasti. Nárok uplatnený žalobou vo veci samej vznikol zo zákona - in concreto z ust. §12 ods. 1 písm. f) a g) ZoPZP. Tento druh nárokov poisťovne sa v poisťovacej praxi označuje ako postih. Nejde o postih v zmysle legálnej definície nároku podľa ust. § 440 Občianskeho zákonníka. Nárok poisťovne na vrátenie vyplateného poistného plnenia má sankčnú, ale i preventívnu funkciu, ktorá má viesť k potrestaniu nedodržania povinnosti a zároveň k výchove poistníkov/poistených na ich dodržiavanie. Uplatnenie nároku poisťovne často vnímajú poistení ako „nespravodlivé“ s ohľadom na uplatnený dôvod, resp. uplatnenú výšku. Taxatívne vymedzenie prípadov, keď môže poisťovňa pristúpiť k sankcii, neumožňuje rozšírenie na iné prípady, na druhej strane však garantuje právo poisťovne na uplatnenie nároku v prípade, ktorý možno subsumovať pod § 12 ZoPZP. Z právneho hľadiska je uplatnenie nároku poisťovne limitované iba výškou vyplateného poistného plnenia a samozrejme hypotézou právnej normy § 12 ZoPZP. Táto hypotéza spočíva v tom, že ak poistník/poistený porušil pri prevádzke poisteného motorového vozidla niektorú povinnosť taxatívne vymedzenú v ust. § 12 ZoPZP, spôsobil tým škodu a jej náhradu poisťovňa poskytla poškodenému, potom poisťovňa má ex lege nárok proti poistníkovi/poistenému na náhradu. Dôvodová správa k § 12 ZoPZP uvádza, že (návrh zákona) počíta, tak ako tomu bolo v doterajšej právnej úprave, s možnosťou nároku poistiteľa požadovať od poisteného náhradu škody v prípade, ak škodu spôsobil za okolností uvedených v §12 návrhu.
Toto ustanovenie plní preventívnu funkciu a má na poistených pôsobiť, aby dodržiavali povinnosti, ktoré im vyplývajú aj z iných právnych predpisov (pravidlá premávky na pozemných komunikáciách). Navyše, žalobca nepovažoval za dôvodné tvrdenia žalovaného, keď uvádzal, že „...regresná náhrada má tiež zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody“; pričom (údajne) „až po zohľadnení týchto faktorov sa dá jednoznačne posúdiť, či výška regresnej náhrady je dôvodná, resp. či je jej výška primeraná“ a keď „žalovaný poukazuje na neprimeranosť regresného nároku“. K tomuto žalobca uviedol, že nárok poisťovne na náhradu vyplatených súm tak, ako ho upravuje § 12 ZoPZP je osobitným nárokom poisťovne proti poistenému, ktorý vyplýva z poistného pomeru. Nemožno ho stotožňovať s nárokom na náhradu škody podľa Občianskeho zákonníka, preto z tohto dôvodu v konaní o náhrade vyplatených súm vyplývajúcich z poistenia nebude súd oprávnený aplikovať moderačné ustanovenia podľa § 450 OZ ani podľa iného ustanovenia, pretože § 12 tak, ako ho citoval okresný súd je vlastne podkladom pre uplatnenie práva výlučne pre žalobcu, ktorý sám môže ale nemusí znížiť požadovanú náhradu. V každom prípade však môže uplatniť poistné náhrady iba vo výške, ktoré sám vyplatil. Na potvrdenie vyššie uvedených skutočností žalobca poukázal aj na nedávny judikát R 64/2020 (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 4Obdo/84/2018 zo dňa 11.12.2019). V súvislosti s doposiaľ uvedeným mal žalobca za to, že žalovaný zrejme opomenul elementárne povinnosti, ktoré mu z predmetného poistenia vyplynuli, a teraz sa (zrejme len za účelom oddialiť plnenie záväzku) snažil argumentovať tak, aby tieto povinnosti interpretoval v prospech svojej procesnej obrany. Z poistnej zmluvy č. 6601284632 a rovnako tak aj z poistky jasne a zrozumiteľne vyplývala skutočnosť, že strany sporu sa dohodli o. i. na trvaní poistenia odo dňa 11.01.2019 (na neurčito), pričom poistným obdobím je technický (poistný) rok, a spôsob platenia poistného si strany sporu dohodli štvrťročne (a žalovaný sa k tomu dobrovoľne zaviazal) počnúc 11.01.2019, t. j. vždy ku dňu 11.01., 11.04., 11.07. a 11.10. poistného roka (trvania poistenia), a to aj v zmysle ust. § 796 ods. 2 OZ, a teda bežné poistné bolo splatné vždy prvý deň príslušného poistného obdobia. Predmetná dopravná nehoda/poistná udalosť sa stala dňa 13.09.2019 (t. j. v štvrťroku 11.07.2019 - 10.01.2020), kedy poistné bolo splatné dňa 11.07.2019, avšak žalovaný poistné zaplatil až dňa 31.03.2020 t. j. takmer s deväť mesačným omeškaním a až takmer pol roka po poistnej udalosti/dopravnej nehode (čo vyplývalo aj z priloženého Výpisu inkasného účtu poistnej zmluvy). Potom žalovaný nepreukázal, že by zaplatil dlžné poistné včas, pričom platí, že v omeškaní s platením je dlžník až do momentu zaplatenia. ZoPZP je lex specialis vo vzťahu k Občianskemu zákonníku, avšak čo sa týka omeškania s plnením peňažného záväzku platia všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka, o. i. ust. § 517 ods. 1, t. j. že ak dlžník svoj dlh neplní riadne a včas, je v omeškaní. V danom prípade žalovaný neplnil svoj záväzok včas a riadne. Vzhľadom na vyššie uvedené platí, že pokiaľ žalovaný nepreukáže, že si splnil svoju povinnosť a zaplatil dlžné poistné v rozhodnom poistnom období včas a riadne, čo podaním odporu nepreukázal a čo podľa názoru žalobcu objektívne ani nebol spôsobilý preukázať, nároky uplatnené žalobou voči žalovanému boli v celom rozsahu dané, zákonné, dôvodné a preukázané. Argumentácia žalovaného bola preto len jeho účelovou obranou. Žalobca podotkol, že oznámenie vzniku škodovej udalosti/poistnej udalosti (v zákonnej lehote) poisťovateľovi je zákonnou povinnosťou poistníka/poisteného. Predmetná poistná udalosť/škodová udalosť sa stala dňa 13.09.2019, žalovaný predmetnú poistnú udalosť neoznámil/ nenahlásil (v zmysle zákonnej lehoty) žalobcovi, a to ani po výzve žalobcu (predložená výzva žalobcu zo dňa 02.10.2019), pričom pokiaľ by žalovaný na výzvu žalobcu aspoň nejakým spôsobom reagoval a žalobcovi by vznik tejto poistnej udalosti/škodovej udalosti oznámil (čo sa však nestalo), žalobca mal za to, že žalovaný mohol a mal možnosť oznámiť vznik škodovej udalosti žalobcovi (zrejme) ešte v zákonnej lehote. Žalovaný v odpore ani túto výzvu žalobcu adresovanú priamo žalovanému žiadnym spôsobom nerozporoval, a aj preto nebolo ani objektívne možné súhlasiť len so subjektívnym (a nedôvodným) tvrdením žalovaného, že „žalovaný nemal možnosť svoju oznamovaciu povinnosť voči žalobcovi splniť, nakoľko si nájomca nesplnil svoju zmluvnú povinnosť...“. Vo veci samej boli úplne nedôvodné (aj) tvrdenia žalovaného o tom, že predmetné žalobcom poistené motorové vozidlo, žalovaný prenajal, a to nakoľko žalovaný mal preukázateľne uzavretú poistnú zmluvu so žalobcom a žalovaný bol okrem napr. platenia poistného včas a riadne povinný aj oznámiť vznik škodovej/poistnej udalosti včas a riadne. 5. Žalovaný v podaní zo dňa 19.02.2024 poukázal na neprítomnosť regresného nároku a v tejto súvislosti na judikát R 45/2004, podľa ktorého poistený, ktorý v čase poistnej udalosti mal poistné zaplatené, nie je v omeškaní hoci poistné zaplatil po lehote jeho splatnosti. Taktiež za relevantné považoval, že poisťovateľ nemá nárok na nahradenie poistného plnenia pre nezaplatenie niektorej zo splátok ročného poistenia, pretože poisťovateľ by sa do omeškania zo splatením poistného dostal až po nezaplatení včas poslednej zo splátok ročného poistenia. Mal za to, že neboli splnené zákonné predpoklady pre existenciu regresného nároku na strane žalobcu. Poukázal na dôvody hodné osobitného zreteľa a to, že vozidlo,
ktorým bola spôsobená škodová udalosť, sa v rozhodnom čase nachádzalo v prenájme. Nájomca však vznik škodovej udalosti prenajímateľovi neoznámil, čo fakticky spôsobilo jeho nevedomosť o tejto udalosti a teda aj nemožnosť splniť si svoju notifikačnú povinnosť voči žalobcovi. Záverom poukázal na neprimeranú výšku regresného postihu a vhodnosť moderácie. 6. Súd prvej inštancie na prejednanie veci nariadil pojednávanie, na ktorom vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou, vyjadreniami strán sporu, poistnou zmluvou č. 6601284632, záznamom z nehody č. 1731774 - v bulharskom jazyku, prekladom záznamu z nehody, uplatnením nároku na náhradu škody poisťovateľom poškodeného, likvidačnou správou, 3x exkaso, výpisom z inkasného účtu poistnej zmluvy, výzvou žalobcu z 02.10.2019, výzvou na zaplatenie náhrady poistného plnenia alebo jeho časti z 20.01.2020, fotokópiou doručenky, urgenciou na zaplatenia náhrady poistného plnenia alebo jeho časti z 23.04.2020, faktúrou FO 22 281, detailom exkasa, zmluvou o nájme dopravného prostriedku potvrdením o uzatvorení poistno-zmluvného vzťahu a zistil nasledovný skutkový stav: 7. Žalobca uzavrel so žalovaným dňa 11.01.2019 poistnú zmluvu č. 6601284632 podľa návrhu č. 3530632523, predmetom ktorej bolo poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla zn. Mercedes Benz S 350, rok výroby 2016, farba vozidla čierna metalíza, VIN: L. (ďalej len Motorové vozidlo). Poistná zmluva bola dojednaná na dobu neurčitú s ročným poistným obdobím. Ročné poistné bolo dohodnuté vo výške 190 eur s tým, že bude hradené štvrťročne, štvrťročná splátka bola vo výške 47,50 eura. Začiatok poistenia bol dojednaný na deň 11.01.2019 o 12:00 hod. Žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril s nájomcom K. K. zmluvu o nájme dopravného prostriedku, na základe ktorej prenechal za odplatu nájomcovi na dočasné užívanie Motorové vozidlo. Dňa 13.09.2019 došlo k poistnej udalosti, o čom bol vyhotovený záznam o dopravnej nehode č. 1731774, z ktorého vyplývalo, že účastník 1 (nájomca žalovaného) počas výjazdu zo stanice Vladaya čiastočne vošiel do cestného pruhu účastníka 2, pričom narazil do jeho motorového vozidla zn. Audi A6, ktoré následne narazilo do pravého betónového zvodidla cesty, čím u účastníka 2 došlo k poškodeniu ľavého nárazníka, predného krytu kolesa, oboch dverí, zrkadla, predného krytu motorovej časti, pravého nárazníka, oboch dverí a iné. Na motorovom vozidle žalovaného bol poškodený nárazník, predný kryt kolesa a iné. Poistnú udalosť žalobca likvidoval pod č. 9529074406. Poškodenému z poistnej udalosti Lux Cars 83 poukázal na účet poisťovateľa poistné plnenie v celkovej výške 23 446,07 eura, čo vyplývalo z priložených detailov exkasa, a to tromi plneniami vo výške 20 361,81 eura + 3 054,26 eura + 30 eur. Žalobca si následne voči žalovanému z dôvodu, že žalovaný bol v omeškaní s platením poistného a zároveň nenahlásil žalobcovi vzniknutú poistnú udalosť v zákonom stanovenej lehote, a to ani po výzve samotného žalobcu, uplatnil regresný nárok vo výške 30 % z poskytnutého poistného plnenia poškodenému, a teda žalovanému vznikla povinnosť uhradiť žalobcovi sumu 7 033,82 eura. Aj napriek viacerým výzvam zo strany žalobcu, žalovaný regresný nárok žalobcovi neuhradil ani len z časti, čím sa dostal do omeškania. Žalobcovi v súvislosti s obstaraním úradného prekladu správy z dopravnej nehody vznikli ďalšie náklady v súvislosti so zabezpečením úradného prekladu. 8. Súd prvej inštancie poukázal na to, že všeobecná úprava poistných zmlúv sa nachádza v Občianskom zákonníku, pričom poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je osobitne upravené v zákone č. 381/2001 Z. z. Občiansky zákonník sa použije iba ak zákon č. 381/2001 Z. z. neobsahuje odchylnú úpravu. Nárok poisťovateľa na náhradu poistného plnenia upravuje v § 12 ods. 1 zákona 381/2001 Z. z. 9. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie spor posúdil v zmysle príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 121 ods. 3, § 517 ods. 1, ods. 2, § 559 ods. 1, ods. 2, § 788 ods. 1, § 790 písm. c/, 796 ods. 2), a zákona o PZP (§ 10 ods. 1, § 12 ods. 1 písm. f/, písm. g/, ods. 4) a § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a považoval za preukázané, že medzi stranami sporu došlo k uzatvoreniu poistnej zmluvy, na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a žalovaný sa zaviazal platiť žalobcovi poistné. Žalovaný nedodržal zmluvne dojednané podmienky platenia poistného, na základe čoho sa dostal do omeškania. Skutočnosť, že došlo k vzniku poistnej udalosti nebola medzi stranami sporná. Spornou medzi stranami bola skutočnosť, či došlo k omeškaniu s platením poistného zo strany žalovaného. V zmysle § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z., žalobca má nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré vyplatil za žalovaného z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného. V čase vzniku škodovej udalosti nebola zo strany žalovaného uhradená štvrťročná platba poistného.
10. Súd prvej inštancie mal z výpisu z inkasného účtu poistnej zmluvy za preukázané, že žalovaný uhradil poistné za obdobie od 11.01.2019 do 10.04.2019 vo výške 47,50 eura a za obdobie od 11.04.2019 do 10.07.2019 vo výške 47,50 eura. Následne poistné za obdobie od 11.07.2019 do 10.01.2020 neuhradil, resp. uhradil oneskorene, a to až dňa 31.03.2020, teda viac ako 6 mesiacov po vzniku poistnej udalosti. Poistné za obdobie od 11.07.2019 do 10.01.2020 bolo v zmysle § 796 ods. 2 Občianskeho zákonníka splatné prvého dňa poistného obdobia, a teda dňa 11.07.2019, z čoho vyplývalo, že žalovaný bol s platením poistného v omeškaní viac ako 9 mesiacov. Zároveň si žalovaný nesplnil svoju zákonnú povinnosť, ktorá mu vyplývala z § 10 ods. 1 zákona o PZP a neoznámil písomne žalobcovi vznik škodovej udalosti, ktorá vznikla mimo územia Slovenskej republiky, v zákonnej lehote 30 dní od jej vzniku. Zároveň túto povinnosť si nesplnil ani na základe výzvy žalobcu v čase, keď už bol sám oboznámený s poistnou udalosťou a nič mu nebránilo v tom, aby tak urobil. K argumentácii žalovaného, že v danej veci bolo potrebné vzhliadnuť dôvody hodné osobitného zreteľa, súd prvej inštancie bol toho názoru, že to, že žalovaný mal uzatvorenú nájomnú zmluvu s treťou osobou, ktorá poistnú udalosť spôsobila, ho nezbavovalo povinností vyplývajúcich z poistnej zmluvy, preto súd prvej inštancie existenciu zmluvy o nájme dopravného prostriedku nepovažoval za dôvod, na ktorý by bolo možné prihliadnuť ako na dôvod hodný osobitného zreteľa. Povinnosti nájomcu boli jasne stanovené zmluvou o nájme dopravného prostriedku. Zároveň z čl. III bod 3 nájomnej zmluvy vyplývalo, že nájomné zahŕňalo poistenie vozidla pre celú Európu pre prípad poškodenia, alebo odcudzenia, povinné zmluvné poistenie, údržbu vozidla a bežné opravy. Taktiež z čl. V bod 1 nájomnej zmluvy vyplývalo, že nájomca zobral na vedomie, že na vozidlo bolo uhradené povinné zmluvné poistenie za škody spôsobené prevádzkou vozidla vrátane tzv. zelenej karty do zahraničia. To, že sa vozidlo v rozhodnom čase nachádzalo v nájme, nemalo žiadny vplyv na to, že poistné za rozhodné obdobie nebolo žalovaným uhradené. To, že sa žalovaný domnieval, že boli porušené podmienky uvedené v nájomnej zmluve zo strany nájomcu, nemohlo mať vplyv na podmienky stanovené poistnou zmluvou uzatvorenou medzi žalobcom a žalovaným. K námietke premlčania vznesenej žalovaným bol súd prvej inštancie toho názoru, že žaloba bola podaná včas a nedošlo k premlčaniu nároku uplatňovaného žalobcom. S poukazom na § 12 ods. 4 zákona o PZP sa právo poisťovateľa na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia a keďže k vyplateniu poistného plnenia došlo dňa 27.12.2019, čo vyplývalo z troch listín označených ako „exkaso“ a žaloba bola podaná žalobcom na súde dňa 29.11.2022, teda v lehote 3 rokov, námietka premlčania vznesená žalovaným bola nedôvodná, žaloba bola podaná včas a nárok žalobcu nebol premlčaný. Na základe vyššie uvedených skutočností bol regresný nárok žalobcu v plnom rozsahu dôvodný. 11. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na zaplatenie sumy 75 eur titulom náhrady nákladov spojených so zabezpečením úradného prekladu v zmysle § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keďže za účelom uplatnenia regresného nároku na súde žalobca zabezpečil úradný preklad záznamu o dopravnej nehode z bulharského do slovenského jazyka, za ktorý uhradil 75 eur, čo preukázal faktúrou č. FO 22 281 zo dňa 24.06.2022. 12. Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s plnením svojho splatného záväzku voči žalobcovi, súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj právo na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne, ktorý si uplatnil v súlade s § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., a to počnúc dňom nasledujúcim po márnom uplynutí 15-dňovej lehoty na plnenie, teda od 12.02.2020 do zaplatenia. 13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnej výške. O výške nároku na náhradu trov konania rozhodne vyšší súdny úradník samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. 14. Proti napadnutému rozsudku v celom rozsahu (výroky I, II) podal žalovaný odvolanie v dikcii ustanovenia § 365 ods. 1 písm. a), b), d), f), g), h), CSP a navrhol, aby odvolací súd na základe § 388 CSP, napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu k náhrade trov konania v celom rozsahu v prospech žalovaného. Žalovaný navrhol aj eventuálny petit, v zmysle ktorého žiadal odvolací súd na základe § 388 CSP, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že výšku regresnej náhrady primerane zníži a vo zvyšku žalobu zamietne. Mal za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu bolo založené na nesprávnych skutkových zisteniach a tiež na nesprávnom právnom posúdení veci a súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu vyhodnoteniu skutkového ako aj právneho stavu a nezohľadnil neprimeranosť či neproporcionalitu regresného nároku.
15. Regresný nárok zo strany poisťovateľa bol uplatnený z dôvodov uvedených v § 12 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 381/2001 Z. z., podľa ktorých má poisťovateľ proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného, a ak spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4 (uvedená blanketa v prejednávanej veci odkazuje na § 10 ods. 1 písm. b/ zákona o PZP v znení, že poistený je povinný písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky). 16. Žalovaný namietal neprítomnosť tohto regresného nároku na strane poisťovateľa, nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre vznik tohto nároku a zároveň preto, že boli prítomné okolnosti, ktoré aplikáciu postihového práva vylučovali. 17. Aplikácia § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z., je podmienená absenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa. V prejednávanom prípade žalovaný vzhliadol prítomnosť práve takýchto momentov, ktoré mali mať za následok nemožnosť postihu žalovaného na základe tohto bodu. Vozidlo, ktorým bola spôsobená škodová udalosť, sa v rozhodnom čase nachádzalo v prenájme. Nájomca vznik škodovej udalosti prenajímateľovi neoznámil, čo fakticky spôsobilo jeho nevedomosť o tejto udalosti. Oznámenie o vzniku škodovej udalosti adresovaná prenajímateľovi zo strany nájomcu tvorí základ pre možnosť splnenia oznamovacej povinnosti žalovaného voči žalobcovi. Nájomca do tohto času vozidlo nevrátil, vzhľadom na to nemohol žalovaný ani vizuálne zistiť, že došlo k poistnej udalosti. V dôsledku uvedených skutočností žalovaný nemal možnosť svoju oznamovaciu povinnosť voči žalobcovi splniť, nakoľko si nájomca nesplnil svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy o nájme dopravného prostriedku, článok IV ods. 1 bod. k), l). 18. Precizovaný skutkový stav bolo následne nevyhnutné interpretovať ako existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré mali za následok nemožnosť postupu podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP. Vedomosť o škodovej udalosti je totiž základným podmieňujúcim faktorom pre možnosť splnenia povinností podľa § 10 zákona o PZP, na ktorý § 12 tohto zákona odkazuje. V dikcii uvedeného preto poisťovateľ v prejednávanom prípade nemal nárok na náhradu časti poskytnutého poistného plnenia od poisteného z tohto titulu. 19. Žalovaný mal za to, že nebol v omeškaní s platením poistného a v rámci údajného nároku žalobcu v intenciách § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 poukázal na to, že poisťovateľ nemá nárok na nahradenie poistného plnenia pre nezaplatenie niektorej zo splátok ročného poistenia, pretože poisťovateľ by sa do omeškania zo splatením poistného dostal až po nezaplatení včas poslednej zo splátok ročného poistenia. Uvedená okolnosť mala následne zásadný dopad na posudzovanie splatnosti prejednávaného poistného (podporne rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Co/30/2019), v ktorom sa uvádza: ,, Z vyššie uvedeného vyplýva, že poistným obdobím bol jeden technický rok (10.03.2015 - 09.03.2016), teda žalovaný by sa do omeškania s poistným dostal v prípade jeho neuhradenia, tzn. neuhradením poistného ako celku, nie jeho časti . V predmetnom prípade sa strany poistnej zmluvy dohodli, že poistné bude zaplatené formou štvrťročných splátok, teda aj podľa názoru odvolacieho súdu by sa žalovaný dostal do omeškania s platením poistného v prípade včasného neuhradenia poslednej splátky poistného. Odvolací súd poukazuje na to, že zákon o PZP neustanovuje, že nezaplatenie splátky poistného má za následok omeškanie s platením poistného, ba naviac ani Všeobecné poistné podmienky poistenia nestanovujú, takýto právny následok spojený s omeškaním uhradenia splátky štvrťročného poistného a následok takéhoto omeškania. Z uvedeného teda možno konštatovať, že zo žiadnych ustanovení nevyplýva, že by nezaplatenie čo i len jednej zo štyroch splátkach ročného poistného malo za následok omeškanie dohodnutého ročného poistného obdobia. Odvolací súd záverom konštatuje, že v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) zákona o PZP je jednou z kumulatívnych podmienok omeškanie poistníka s platením poistného, pričom z poistnej zmluvy vyplýva, že poistné bolo dojednané na dobu jedného roka, kde však spôsob splatenia tohto poistného nebol splatením uvedenej sumy jednorazovo, ale v štyroch ročných splátkach, tzn. že aj podľa názoru odvolacieho súdu by omeškanie s platením poistného bolo možné považovať až vtedy, ak by žalovaný nezaplatil včas poslednú zo štyroch splátok ročného poistného, t. j. 10.12.2015. Vzhľadom na uvedené preto možno konštatovať, ako správne už uviedol súd prvej inštancie, že nezaplatením druhej zo štyroch splátok ročného poistenia sa žalovaný nedostal do omeškania s platením poistného ako celku, teda žalobca sa zaplatenia požadovanej sumy domáhal nedôvodne. "
20. Uvedený myšlienkový odkaz zdôrazňuje dôležitý aspekt, ktorý bol priamo aplikovateľný aj v prejednávanom spore. V prípade dohody o poistnom na dobu jedného roka s rozdelením na štyri štvrťročné splátky, nezaplatenie len jednej zo štyroch splátok nevytára omeškanie s platením poistného ako celku. Žalovaný mal preto za to, že ani v predmetnom prípade nezaplatenie len jednej zo štyroch splátok ročného poistenia neviedlo automaticky k omeškaniu s platením poistného ako celku. Tento relevantný argument nebol žiadnym spôsobom vysporiadaný zo strany súdu prvej inštancie v rámci jeho odôvodnenia napadnutého rozsudku. 21. Pri akceptácii prezentovaného právneho názoru bolo možno dospieť k záveru, že žalovaný nebol v omeškaní s platením poistného v rozhodnom období, a preto žalobca nemal nárok na postihové právo ani podľa § 12 ods. 1 písm. g). zákona o PZP. Dve splátky ročného poistného pred poistnou udalosťou boli riadne uhradené a k omeškaniu došlo až v rámci tretej a štvrtej splátky. V čase samotnej poistnej udalosti (v rozhodnom čase) teda nemožno konštatovať omeškanie s platením poistného. 22. Ďalej žalovaný poukázal na neprimeranosť výšky regresného nároku. Regresný nárok bol stanovený vo výške 30% z výšky poistného plnenia, čo predstavovalo sumu 7.033,82 eur z celkovej sumy 23.446,07 eur. Uvedený postih predstavoval absolútne neproporcionálnu a neprimeranú sumu v korelácii s údajne dlžným poistným vo výške 47,50 eur. Regresná náhrada má plniť výchovný účel a má tiež zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody. Až po zohľadnení týchto faktorov sa dá jednoznačne posúdiť či výška regresnej náhrady je dôvodná, resp. či je jej výška primeraná. Poisťovateľ by mal podľa žalovaného pri určení výšky regresného nároku zohľadniť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré majú za následok nemožnosť postupu podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona o PZP, in concreto výška regresného nároku by mala zohľadňovať nemožnosť splnenia ohlasovacej povinnosti voči žalobcovi z dôvodu nevedomosti žalovaného o vzniku poistnej udalosti (uvedené postuláty majú svoju oporu aj v rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 90/2021), ktorý uviedol: „Za ústavne akceptovateľnú možno považovať úvahu, že regresná náhrada má plniť výchovný účel a má tiež zohľadniť okolnosti, za ktorých k vzniku škody došlo. Vzhľadom na to možno primeranosť náhrady podľa názoru ústavného súdu ustáliť skúmaním výšky sumy vyplatenej z titulu poistenia (pri zohľadnení, či ide o sumu konečnú alebo o sumu, ktorá sa v budúcnosti bude zvyšovať), zohľadnením okolností, za ktorých škoda vznikla, a tiež skúmaním pomerov toho, kto škodu spôsobil. Až posúdením týchto komponentov možno dospieť k záveru o tom, či regresná náhrada je dôvodná a v kladnom prípade aj zodpovedanie otázky, či je aj primeraná. Zohľadnenie pomerov toho, kto škodu spôsobil, umožní primerane určiť výšku regresnej náhrady tak, aby plnila výchovný účinok, a vyhnúť sa tomu, aby výška regresnej náhrady nebola príliš nízka, keď svoj účel nenaplní a na druhej strane, aby nebola ekonomický likvidačná (IV. ÚS 377/2018). Ústavný súd dodáva, že v závislosti od konkrétnych okolností by bolo ústavne akceptovateľné aplikovať aj podporné komponenty pri určení primeranej regresnej náhrady (napr. zohľadnenie primeranej minimálnej mzdy v hospodárstve). Ústavný súd sa v prvom rade nemôže stotožniť s argumentáciou, podľa ktorej jediným oprávneným subjektom, ktorý môže určiť a prípadne znížiť výšku uplatňovaného nároku v zmysle ustanovenia § 12, je poisťovateľ, nie súd. Uvedený prístup jednoznačne naráža na garancie doktrinálne zakotvené v namietaných referenčných normách. Taký výklad ustanovenia § 12 ods. 1 písm. g) zákona o povinnom zmluvnom poistení, ktorý by neumožňoval preskúmať správnosť postupu poisťovne, by nebol spravodlivý, pretože by bolo celkom na úvahe poisťovne, akú sumu uplatní, či zohľadní alebo nezohľadní napr. eventuálne spoluzavinenie, resp. iné relevantné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. Ústavný súd k uvedenému dodáva, že je to práve otázka proporcionality, ktorú je potrebné skúmať zo strany všeobecného súdnictva, pričom uplatnenie regresu jednoznačne musí byť zo strany poisťovateľa riadne zdôvodnené. Povinnosťou účastníkov právneho vzťahu je dodržiavať zákonné a zmluvné záväzky, no súčasne musia všetci zainteresovaní konať fair. Pokiaľ mierne oneskorenie nespôsobí žiaden negatívny následok a k danej situácii pristúpia dôvody hodné osobitného zreteľa (nevedomosť o škode, vážne zranenie manželky a jej následné onkologické ochorenie, akútne starosti s tým spojené), nesmie ich súd opomenúť. Právo v sebe musí mať aj aspekt empatie, pričom priznávanie obdobných nárokov ako v posudzovanej veci môže často narážať na samú podstatu dobrých mravov.“ 23. V nadväznosti na myšlienkový odkaz rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR žalovaný apeloval v smere zohľadnenia osobitných okolností predmetného prípadu a zmiernenia negatívneho dopadu na žalovaného. Nepovažoval za spravodlivé, ak má poisťovňa žiadať regres za vyplatené poistné plnenie z dôvodu, že jej bola neskoro nahlásená poistná udalosť, hoci táto okolnosť nemala žiadny vplyv na
rozsah poistného plnenia a obzvlášť keď žalovaný o tejto okolnosti ani nevedel. Účelom poistenia bolo práve krytie takýchto poistných udalostí. Zároveň žalovaný vyššie prezentoval aj dôvody nemožnosti aplikácie regresného titulu podľa písm. f). 24. Podľa žalovaného, žalobcom prezentované tituly jeho regresného postihu nemali, a ani mať nemohli, za následok akékoľvek zväčšenie rozsahu poistného plnenia, a preto nemožno konštatovať ani takýto negatívny dopad do sféry žalobcu. Indikované rozhodnutie Ústavného súdu SR v oblasti možnosti moderácie regresného nároku prekonalo skoršie právne názory, a preto apeloval práve aj v smere využitia moderačného práva a zníženia regresného postihu na primeranú a spravodlivú úroveň. 25. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalobca, ktorý považoval napadnutý rozsudok za zákonný, vecne a právne správny. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie vykonal nevyhnutné a dostatočné dokazovanie vo veci samej a z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam. Napadnutý rozsudok spĺňal všetky náležitosti každého písomného vyhotovenia rozsudku podľa ust. § 220 CSP, t. j. jeho odôvodnenie bolo úplné a preskúmateľné, a teda spôsobilé odstrániť právnu neistotu strán sporu, a to nakoľko súd prvej inštancie zrozumiteľne a jasne uviedol, ako vec ustálil a právne posúdil, a potom na základe akých vykonaných dôkazov a aplikáciou akých právnych noriem. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie správne právne vec posúdil, a teda správne aplikoval príslušnú právnu úpravu na vec samú. Súd prvej inštancie vykonal a následne aj hodnotil podľa svojej úvahy všetky stranami sporu navrhnuté a vo veci samej relevantné dôkazy (každý dôkaz jednotlivo i následne všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti), pričom v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako tieto vyhodnotil, a teda nebolo pochýb o tom, že súd prvej inštancie postupoval počas súdneho konania procesne správne, a že ani jednej zo strán konania neznemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva. Súd prvej inštancie postupoval správne (aj) pri hodnotení výsledkov dokazovania, pretože zobral do úvahy práve tie skutočnosti, ktoré z dôkazov vyplynuli a správne prihliadal (iba) na tie skutočnosti, ktoré boli v konaní preukázané. Žalobca tvrdil, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo žiadnym spôsobom k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. 26. Podľa žalobcu zo zmätočného, rozporného, priam odvolací súd zavádzajúceho a účelového odvolania žalovaného vyplývalo, že v zásade len nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, čo však nie je odvolacím dôvodom, a ďalej, že nesúhlasil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, čo však nebolo dané/dôvodné, a navyše ani to nie je odvolacím dôvodom. Žalobca mal dôvodné pochybnosti o tom, či predmetné podanie žalovaného bolo vôbec možné považovať za odvolanie voči napadnutému rozsudku a preto žalobca ponechal na posúdenie odvolacím súdom, či podľa obsahu odôvodnenia odvolania je možné takéto podanie považovať za prípustné odvolanie, a to (aj) nakoľko v zmysle ustanovenia § 358 CSP odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. 27. Žalobca poukázal na skutočnosť, že žalovaný všetky v odvolaní uvedené tvrdenia už niekoľkokrát uvádzal v konaní pred súdom prvej inštancie, a to o. i. in concreto (nepreukázané) tvrdenia súvisiace s (údajnými) dôvodmi hodných osobitného zreteľa v spojení s oznamovacou povinnosťou žalovaného; ďalej aj (zavádzajúce) tvrdenia o zdanlivom platení splátok ročného poistného včas, pričom podľa žalovaného nedošlo k omeškaniu s platením poistného v čase, keď nastala poistná udalosť, a aj tvrdenia o neprimeranosti a neproporcionalite regresného nároku (čo však žiadnym spôsobom žalovaný nepreukázal), a navyše, za relevantné dôvody na podanie kvalifikovaného odvolania nemožno považovať ani žalovaným opätovne uvádzané domnienky, a to nakoľko ich nebolo možné podľa žalovaného v tomto štádiu konania už žiaduce opakovať, či dokonca vôbec uvádzať. Aj napriek tomu, že žalovaným uvádzané tvrdenia v odvolaní považoval žalobca iba za opakujúcu sa nedôvodnú argumentáciu alebo skutočnosti tvrdené žalovaným účelovo, z opatrnosti uviedol, že tieto neboli spôsobilé rozporovať ani jedno z doposiaľ uvedených a preukázaných tvrdení žalobcu, pričom v napadnutom rozsudku konajúci súd odôvodnil a považoval argumentáciu žalobcu za preukázanú. 28. Napadnutý rozsudok žalobca považoval za zákonný, vecne a právne správny navrhol, aby odvolací súd, pokiaľ podanie (označené ako odvolanie) žalovaného neodmietne z dôvodov uvedených vyššie, a ak ho bude považovať za prípustné odvolanie, aby napadnutý rozsudok potvrdil, a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. 29. Ďalšie písomné vyjadrenia strany sporu v odvolacom konaní nepredložili.
30. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal spor podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 CSP, a to bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, ktorý nebolo potrebné doplniť ani zopakovať dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, nie je možné mu vyhovieť a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť (§ 387 ods. 1 CSP). 31. Podľa § 387 ods. 1, ods. 2 CSP, (1) Odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. (2) Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 32. Podľa § 788 ods. 1 Občianskeho zákonníka, poistnou zmluvou sa poistiteľ zaväzuje poskytnúť v dojednanom rozsahu plnenie, ak nastane náhodná udalosť v zmluve bližšie označená a fyzická alebo právnická osoba, ktorá s poistiteľom poistnú zmluvu uzavrela, je povinná platiť poistné. 33. Podľa § 790 písm. c) Občianskeho zákonníka, poistiť možno najmä zodpovednosť za škodu vzniknutú na živote a zdraví alebo na veci, prípadne zodpovednosť za inú majetkovú škodu (poistenie zodpovednosti za škodu). 34. Podľa § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z., poisťovateľ má proti poistníkovi nárok na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti, ktoré za neho vyplatil z dôvodu škody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, ak v čase, keď nastala poistná udalosť, bol v omeškaní s platením poistného. 35. Podľa § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z.,, spôsobil škodu motorovým vozidlom a bez dôvodov hodných osobitného zreteľa porušil povinnosti podľa § 10 ods. 1 až 4. 36. Podľa § 12 ods. 4 zákona č. 381/2001 Z. z., právo poisťovateľa na náhradu poistného plnenia alebo jeho časti podľa odseku 1 alebo 2 sa premlčí do troch rokov odo dňa vyplatenia poistného plnenia. 37. Podľa § 10 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z., poistený je povinný písomne oznámiť poisťovateľovi vznik škodovej udalosti a) do 15 dní po jej vzniku, ak vznikla na území Slovenskej republiky, b) do 30 dní po jej vzniku, ak vznikla mimo územia Slovenskej republiky. 38. Podľa § 796 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nebolo dohodnuté inak, je bežné poistné splatné prvého dňa poistného obdobia a jednorazové poistné dňom začiatku poistenia. 39. Podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka, príslušenstvom pohľadávky sú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. 40. Podľa § 517 ods. 1 prvá veta Občianskeho zákonníka, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. 41. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 42. Podľa § 559 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, splnením dlh zanikne. Dlh musí byť splnený riadne a včas. 43. Podľa § 3 ods. 1 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka v platnom znení, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba európskej centrálnej banky platná k 1. dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. 44. Predmetom sporu je v zmysle podanej žaloby zaplatenie sumy 7 033,82 eura spolu s úrokom z omeškania 5 % ročne zo sumy 7 033,82 eura od 12.02.2020 do zaplatenia, náklady spojené so zabezpečením úradného prekladu v sume 75 eur a náhrady trovy konania, a to titulom regresného nároku predstavujúceho 30% voči žalovanému zo žalobcom (poisťovňa) vyplatenej sumy poistného plnenia vo výške 23 446,07 eur. Medzi stranami sporu nebolo sporné uzatvorenie poistnej zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla žalovaného ako ani to, že dňa 13.09.2019 došlo k poistnej (škodovej) udalosti - dopravnej nehode v zahraničí (Bulharsko), zavinenej vodičom motorového vozidla žalovaného, ktoré bolo poistené predmetnou poistnou zmluvou u žalobcu. Tiež nebolo sporné, že žalobca predmetnú poistnú udalosť likvidoval a v prospech poškodeného: Lux Cars 83 uhradil poistné plnenie v sume celkovo 23 446,07 eura. Spornými skutočnosťami bolo, či bol žalobca oprávnený si uplatniť voči žalovanému regresný nárok podľa § §12 ods. 1 písm. f) a g) zákona č. 381/2001 Z. z., ako aj jeho výška. 45. Odvolací súd uvádza k žalobcom uplatnenému odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, že citovaný odvolací dôvod je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti
oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov sporových strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov sporových strán, alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálnej vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ustanovení § 192 a § 193 CSP. Súd prvej inštancie v zodpovedajúcom rozsahu ustálil zistený skutkový stav vyplývajúci z posúdenia nároku žalobcu a aplikoval správne ustanovenia právnej úpravy (Občiansky zákonník a zákon o PZP). 46. K námietke žalobcu, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci § 365 ods. 1 písm. h) CSP treba uviesť, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej súd zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl konajúceho súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom spore je zrejmé, že súd prvej inštancie aplikoval na právne vzťahy strán sporu správny právny predpis - Občiansky zákonník a zákon o PZP, a to v primeranom rozsahu. 47. Odvolací súd poukazuje na to, že odvolacie námietky žalovaného sú v podstate obsahovo totožné (v odvolaní už nenamietal premlčanie uplatneného nároku) s jeho argumentmi prednesenými v konaní pred súdom prvej inštancie, na ktoré všetky dal konajúci súd v napadnutom rozsudku dostatočne presvedčivé odpovede. Odvolací súd potom poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku (body 9 - 12 tohto rozhodnutia) a nad jeho rámec uvádza, že žalovaný súdu prvej inštancie vytýka nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie sporu, pričom argumentuje obdobne ako v konaní pred súdom prvej inštancie, a to neprítomnosťou regresného nároku žalobcu (poisťovateľa), nakoľko mal za to, že neboli splnené zákonné podmienky pre vznik tohto nároku a zároveň preto, že boli prítomné okolnosti, ktoré aplikáciu postihového práva vylučovali. Žalovaný mal za to, že nebol naplnený dôvod v zmysle § 12 ods. 1 písm. f) zákona o PZP, t. j. nebol v čase predmetnej škodovej udalosti v omeškaní s platením poistného a zároveň existovali na jeho strane dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 12 ods. 1 písm. g/ zákona o PZP), v dôsledku ktorých neohlásil škodovú udalosť žalobcovi v zákonnej lehote. Žalovaný taktiež mal za to, že výška žalobcom uplatneného regresného nároku bola vzhľadom na okolnosti neprimeraná. 48. Odvolací súd v súvislosti s omeškaním žalovaného s platením ročného poistného má za to, že súd prvej inštancie toto omeškanie riadne identifikoval a v napadnutom rozsudku aj dostatočne jasne vysvetlil. Poistná zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú zo začiatkom poistenia 11.01.2019 s dojednaným ročným poistným plateným v 1 ročných splátkach. Ročné poistné bolo žalovaným hradené dňa 22.01.2019 - prvá splátka, dňa 17.06.2019 - druhá splátka a dňa 31.03.2020 - tretia a štvrtá ročná splátka. Ku škodovej udalosti došlo dňa 13.09.2019, pričom v tomto štvrťroku žalovaný príslušnú (tretiu) splátku poistného uhradenú nemal a včas nemal uhradenú ani poslednú štvrtú ročnú splátku. Ku koncu technického roka poistenia, t. j. k 10.01.2020 nemal žalovaný poistné uhradené, a to 3 a 4 1 ročnú splátku. Odvolací súd v súlade so záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR R 45/2004, resp. rozhodnutie Krajského súdu Trenčín sp. zn. 13Co/30/2019 uvádza, že žalovaný by bol v omeškaní s platením poistného vtedy, ak by nezaplatil včas poslednú zo štyroch splátok ročného poistného, t. j. do 10.01.2020, čo sa v danom prípade aj stalo, keďže žalovaný neuhradil včas tretiu a ani poslednú štvrtú splátku ročného poistenia v lehote do 10.01.2020, ale tieto dve splátky poistného zaplatil až dňa 31.03.2020, t. j. oneskorene. K omeškaniu s úhradou poistného žalovaným v danom prípade bezpochyby došlo a potom mal žalobca zákonné oprávnenie uplatniť si z tohto dôvodu regresný nárok voči žalovanému, ktorý bol v omeškaní s platením 3 a 4 1 ročnej splátky poistného za obdobie technického roku poistenia končiaceho 10.01.2020. Potom je potrebné konštatovať, že žalovaný v čase škodovej udalosti - 13.09.2019 nemal riadne uhradené poistné (3 splátku) a bol s jeho platením v omeškaní tak ako to predpokladá § 12 ods. 1 písm. f) zákona č. 381/2001 Z. z..
49. Ohľadom odvolacej námietky žalovaného (taktiež totožnej s jeho obranou prezentovanou v konaní pred súdom prvej inštancie), t. j. neoznámenie škodovej udalosti v zákonnej 30 dňovej lehote vyplývajúcej z § 10 ods. 1 zákona o PZP odvolací súd uvádza, že uplatnenie § 12 ods. 1 písm. g) zákona č. 381/2001 Z. z., je podmienené absenciou dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré by v danom prípade objektívne bránili poistenému (žalovaný) v zákonnej lehote 30 dní oznámiť poisťovni (žalobcovi) škodovú udalosť. V prejednávanom prípade žalovaný vzhliadol prítomnosť práve takejto skutočnosti, za ktorú považoval to, že poistené motorové vozidlo, ktorým bola škodová udalosť spôsobená sa v rozhodnom čase nachádzalo na základe nájomnej zmluvy v dispozícii tretej osoby, ktorá si zanedbala svoje povinnosti v zmysle uzatvorenej nájomnej zmluvy a škodovú udalosť mu neoznámila, čo spôsobilo jeho nevedomosť o nej a teda nemožnosť splnenia si zákonnej povinnosti ohlásenia škodovej udalosti poisťovni (žalobcovi). Odvolací súd k tejto námietke žalovaného poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie sa riadne zaoberal touto žalovaného námietkou a podal logické vysvetlenie. Uzatvorená nájomná zmluva na predmetné motorové vozidlo a jeho užívanie treťou osobou nijako nezbavuje žalovaného ako poisteného jeho zákonnej povinnosti oznámiť poisťovni vznik poistnej/škodovej udalosti v stanovenej 30 dňovej lehote. Odvolací súd zároveň poukazuje na skutočnosť, že priamo žalovaný bol žalobcom o škodovej udalosti upovedomený písomnosťou zo dňa 02.10.2019 a vyzvaný na splnenie si zákonnej povinnosti nahlásenia - oznámenia škodovej udalosti poisťovni. Nič nebránilo tomu, aby žalovaný riadne reagoval na predmetnú výzvu žalobcu a škodovú udalosť mu nahlásil, obratom si preveril túto skutočnosť u nájomcu motorového vozidla a potom mohol stihnúť nahlásenie škodovej udalosti aj v stanovenej zákonnej 30 dňovej lehote od škodovej udalosti (13.09.2019). Žalovaný však škodovú udalosť žalobcovi nenahlásil vôbec. Dôvody pre ktoré nenahlásil škodovú udalosť podľa odvolacieho súdu nie je možné vyhodnotiť inak ako účelové tvrdenia nemajúce žiadny relevantný vplyv na splnenie si takejto jeho zákonnej povinnosti, ktorej nesplnenie je dôvodom na uplatnenie si regresného nároku voči nemu a potom sa ani nemôže jednať z tohto titulu o dôvody hodné osobitného zreteľa. 50. Žalovaný namietal v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní neprimeranosť výšky uplatneného regresného nároku. Regresný nárok bol žalobcom (poisťovňa) stanovený vo výške 30% z výšky žalobcom poškodenému vyplateného poistného plnenia, čo predstavovalo sumu 7.033,82 eur z celkovej sumy 23.446,07 eur. Odvolací súd k tejto odvolacej námietke nad rámec uvedených skutočností súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku uvádza, že v prvom rade nie je možné výšku regresného nároku poisťovne dávať do porovnania s výškou dlžného poistného včas neuhradeného poisteným (žalovaný). Regresná náhrada má plniť výchovný účel vo vzťahu k plneniu si zákonom stanovených povinností strán poistných vzťahov (poisteneného) a zároveň má zohľadniť okolnosti, za ktorých došlo k vzniku škody. V danom prípade žalovaný netvrdil, že k vzniku škodovej udalosti došlo napríklad aj spoluzavinením poškodeného, alebo, že by pri vzniku predmetnej škodovej udalosti existovali okolnosti, ktoré by znižovali mieru výlučného zavinenia vodiča poisteného motorového vozidla. Pri určení výšky regresného nároku je možné zohľadniť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, a za týmto účelom zohľadniť pomery toho kto škodu spôsobil, resp. za ňu zodpovedá t. j. žalovaného, a to z hľadiska toho, či uplatnený regresný nárok poisťovne nebude mať pre neho ekonomicky likvidačný účinok. Potom bolo na žalovanom, aby takýto nepriaznivý ekonomický dopad na jeho ďalšie existenciu v konaní tvrdil a zároveň aj hodnoverne preukázal. Žalovaný v priebehu súdneho konania nenavrhol žiadne dokazovanie za účelom preukázania negatívneho vplyvu uhradenia regresného nároku v danej výške na jeho ďalšiu riadnu činnosť ako obchodnej spoločnosti. Za vznik škodovej udalosti bol plne zodpovedný vodič poisteného motorového vozidla, pričom spoluzavinenie druhého účastníka škodovej udalosti nebolo nijako tvrdené ani preukázané. Výšku uplatneného regresného nároku je potrebné dať do vzťahu s výškou vyplateného poistného plnenia poškodenému. Odvolací súd uvádza, že určiť výšku regresného nároku môže príslušný súd (okrem dotknutej poisťovne) a súd má aj oprávnenie poisťovňou určenú výšku regresného nároku primerane znížiť, za ktorým účelom preskúma správnosť postupu poisťovne. V danom prípade žalobca (poisťovňa) určil výšku regresného nároku ako 30% z vyplateného poistného plnenia (konečnej výške) poškodenému z dôvodu porušenia zákonných povinností žalovaným (poisteným), a to neoznámením škodovej udalosti v zákonnej lehote 30 dní (žalovaný škodovú udalosť poisťovni neoznámil vôbec) a omeškaním žalovaného ako poisteného s platením poistného. Ohľadom návrhu žalovaného na zníženie výšky regresného nároku odvolacím súdom, je potrebné uviesť, že moderácia výšky regresného nároku je možná len na návrh povinného, ktorý však v danom prípade žalovaný ako povinný nijako nešpecifikoval a neuviedol v akej výške navrhuje regresný nárok znížiť a zároveň ani neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by zníženie regresného nároku relevantne mohli odôvodňovať. Potom odvolací súd takýto návrh nemohol ani posúdiť.
51.Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi a rozsahom odvolania, napadnutý rozsudok ako vecne správny a dostatočne odôvodnený potvrdil (§ 387 ods. 1, ods. 2 CSP). Prijatý záver súdu prvej inštancie v napadnutom rozsudku vychádzal z v spore riadne vykonaného dokazovania, ktoré bolo uskutočnené v potrebnom rozsahu pre náležité posúdenie sporu, pričom súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o dôvodnosti podanej žaloby a uplatneného nároku žalobcu. Súd prvej inštancie taktiež správne posúdil aj nárok na príslušenstvo (úrok z omeškania), na ktoré zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi v zákonnej výške 5% ročne od správne určeného začiatku omeškania žalovaného (túto skutočnosť žalovaný v odvolaní nenamietal). 52. O trova´ch odvolacieho konania rozhodol odvolaci´ su´d podlˇa § 396 ods. 1 CSP v spojeni´ s § 255 ods. 1 CSP a § 262 ods. 1 CSP tak, zˇe zˇalobcovi, ktorý bol plne úspešný v odvolacom konani´ priznal na´rok na na´hradu trov odvolacieho konania v plnej vy´sˇke voči žalovanému s ty´m, zˇe v súlade s § 262 ods. 2 CSP o vy´sˇke tejto na´hrady rozhodne su´d prvej insˇtancie po pra´voplatnosti tohto rozsudku samostatny´m uzneseni´m, ktore´ vyda´ su´dny u´radni´k. 53. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Toto rozhodnutie nie je možné napadnúť odvolaním. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (§ 428 CSP).