Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 8Cob/92/2025 5121209697 24. 03. 2026 JUDr. Lea Gubová ECLI:SK:KSBA:2026:5121209697.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ley Gubovej a členiek senátu JUDr. Miriamy Žákovej a Mgr. Ing. Daniely Bednárikovej, v spore žalobcu: Stredoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, proti žalovanému: Bio CON 1 s.r.o., so sídlom Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 710 172, právne zast.: Mgr. Andrej Maar, advokát, Dunajská 8, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, o zaplatenie 26.319,39 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č.k. B2-22Cb/27/2022-243 zo dňa 23.04.2025, jednohlasne takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského sudu Bratislava III č.k. B2-22Cb/27/2022-243 zo dňa 23.04.2025 potvrdzuje. II. Súd priznáva žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 26.319,39 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.738,49 eur od 23.11.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.738,49 eur od 23.12.2017 do zaplatenia, zo sumy 1.738,49 eur od 23.01.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.02.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.03.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 24.04.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.05.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 23.06.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 21.07.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 23.08.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 21.09.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 20.10.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 24.11.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.12.2018 do zaplatenia, zo sumy 1.758,66 eur od 22.01.2019 do zaplatenia, a to všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Druhým výrokom priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu, pričom o výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením. Svoje rozhodnutie právne posúdil s poukazom na ust. § 2 písm. a) bod 11 a bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4 a 15, § 15 ods. 15 zákona č. 251/2012 Z.z. zákona o energetike (ďalej len „ZoE“), § 2 písm. a) bod 15 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky č. 24/2013 Z.z. (ďalej len „vyhláška“), § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) § 369 ods. 1, 2 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej aj „OBZ“). 2. V rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 26.319,39 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že žalovaný bol povinný uhrádzať žalobcovi mesačné platby za prístup do distribučnej sústavy. Spôsob a výška platby za prístup do distribučnej sústavy sa určuje pre výrobcov, ktorí majú s
prevádzkovateľom distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o pripojení podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z.. Podľa jej znenia sa platba za prístup do distribučnej sústavy uhrádza prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojenej do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30 % maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy (v prípade žalovaného je maximálna rezervovaná kapacita 0,999 MW), vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (v tomto prípade 4.845,30 eur/MW pre kalendárny rok 2017 a 4.901,50 eur/MW pre rok 2018). Povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy je stanovená tiež v rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorými schválil cenníky pre distribúciu elektriny. Výška mesačnej platby žalovaného za prístup do distribučnej sústavy sa v zmysle cenových vyhlášok vypočíta ako súčin 30 % z hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity a tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu. Žalobca počas celého fakturovaného obdobia poskytoval žalovanému pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Žalobca za prístup vystavil žalovanému 15 faktúr (za obdobie od 01.10.2017 do 31.12.2018). Žalovaný si však túto svoju povinnosť nesplnil. 3. Žalovaný uviedol v odpore, že žalobca neuviedol právny dôvod vzniku nároku na žalovanú sumu. Žalobca si uplatňuje zaplatenie platby za „prístup“, avšak zo žaloby ani z pripojených listín nevyplýva, čo žalobca považuje za prístup, či prístup spočíva v poskytnutí služby pre žalovaného a v čom služba spočívala, alebo či má ísť o povinnú platbu na základe zákona, teda či má ísť o zákonný alebo zmluvný nárok. Za právny dôvod vzniku nároku nemožno považovať § 26 ods. 23 vyhlášky 221/2013 Z.z., na ktorú sa žalobca odvoláva, i keď explicitne ju za právny dôvod neoznačil. Právny poriadok Slovenskej republiky v článku 13 Ústavy Slovenskej republiky neuvádza vyhlášku medzi právnymi normami, ktorými možno ukladať povinnosti. Nárok preto za žiadnych okolností nemôže vzniknúť na základe vyhlášky. Povinnosti je možné ukladať zákonom, na základe zákona a nariadením vlády. Ustanovenie § 26 ods. 23 vyhlášky 221/2013 Z.z. nie je takou právnou normou, ktorá by bola zákonom alebo nariadením vlády a rovnako predmetné ustanovenie vyhlášky nebolo vydané na základe zákona, resp. žalobca žiadny zákonný predpis, ktorý by odôvodňoval uloženie povinnosti vyhláškou v návrhu neuvádza. Právnu skutočnosť, že zákon zaplatenie platby za prístup nedelegoval na vyhlášku, potvrdil Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016, kde rozhodol, že časť ustanovenia § 26 ods. 23 cenovej vyhlášky nie je v súlade s Ústavou. Pokiaľ žalobca tvrdí, že jeho nárok existuje na základe vyhlášky, musí zároveň preukázať, že vyhláška bola vydaná na základe zákona, osobitne v situácii, ak Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že vyhláška nebola vydaná v časti, ktorá sa dotýka predmetného sporu na základe zákona. Žalovaný uviedol, že žiadnu zmluvu o prístupe so žalobcom nemal v žalovanom období uzatvorenú. Žalobca v návrhu neuviedol skutočnosť, či si nárok uplatňuje na základe zmluvného vzťahu, avšak účelovo pripojil k návrhu zmluvu o pripojení, ktorá sama o sebe jeho nárok neodôvodňuje. Žalobca nevysvetlil rozdiel medzi pripojením a prístupom, ani čo je predmetom služby, ktorú za ktorú žiada zaplatiť. V žalovanom období nebola medzi stranami sporu uzatvorená žiadna zmluva o prístupe. Prístup, ktorý vo svojej žalobe uvádza žalobca, nie je prístupom, ktorý by spĺňal zákonnú definíciu prístupu ako právo na využívanie distribučnej sústavy. Okrem absencie zákonných a podzákonných opôr účtovania poplatku za prístup, chýba aj materiálny základ pre jeho účtovanie, nakoľko žalovaný prístup do distribučnej sústavy žalobcu nevyužíval v žalovanom období, nakoľko v zariadení sa nevyrábala elektrina a táto sa nedodávala do distribučnej siete. Teda okrem toho, že medzi stranami nebola uzatvorená zmluva o prístupe, zariadenie žalovaného nevyrábalo elektrinu a nedodávalo ju do distribučnej siete žalobcu. Medzi stranami bola uzatvorená jediná zmluva o prístupe dňa 12.02.2019, čomu predchádzala zásadná zmena právnych noriem. Ani z tejto zmluvy nevyplýva, že by strany nováciou nahrádzali existujúcu zmluvu. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení k odporu uviedol, že ako regulovaný subjekt pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy výrobcovi bol povinný postupovať v súlade s cenníkmi pre distribúciu elektriny (na roky 2014 až 2018), ktoré boli schválené Úradom pre reguláciu sieťových odvetví. Žalobca teda pri účtovaní platby za prístup do distribučnej sústavy výrobcovi postupuje plne v súlade a podľa platných rozhodnutí Úradu pre reguláciu sieťových odvetví. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou, ktorej predmet podnikania tvorí okrem iného aj výroba a dodávka elektriny. Je na vlastnom rozhodnutí žalovaného, kedy a za akých podmienok bude prevádzkovať zdroj na výrobu elektriny. Žalovaný uzatvoril so žalobcom zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy, a to zvlášť pre každé zo svojich výrobných zariadení. Zmluva o pripojení tvorí predpoklad úspešného fyzického pripojenia žiadateľa o pripojenie do distribučnej
sústavy a faktického využívania pridelenej kapacity. Jedným zo základných údajov uvádzaných v Zmluve o pripojení je aj výška maximálnej rezervovanej kapacity, ktorá predstavuje kapacitu, ktorú je možné zo strany výrobcu dodať do sústavy. Podľa bodu 2.9.2. j) platného a účinného Prevádzkového poriadku žalobcu bol žalobca oprávnený vypovedať Zmluvu o pripojení, ak výrobca elektriny nezačal pridelenú kapacitu ani po uplynutí dvoch rokov od dohodnutého termínu využívať, čo viedlo k zníženiu kapacity zo strany PDS a ani po jej znížení výrobca elektriny nezačal túto zníženú hodnotu maximálnej rezervovanej kapacity do dvoch rokov od jej zníženia využívať. Žalovanému bolo zo strany žalobcu na rozhraní distribučnej sústavy a výrobného zariadenia inštalované meracie zaradenie. Po splnení povinností uložených právnymi predpismi, ako aj všetkých obchodných a technických podmienok, bolo výrobné zariadenie žalovaného uvedené do prevádzky a začalo dodávať elektrinu do distribučnej sústavy žalobcu a zo strany žalovaného došlo k reálnemu využitiu poskytnutej kapacity. V žalovanom období bolo zariadenie na výrobu pripojené do distribučnej sústavy, pričom z jeho strany preukázateľne dochádzalo k dodávke elektriny do distribučnej sústavy a tým k využívaniu poskytnutej kapacity. Samotný žalovaný túto skutočnosť nijakým spôsobom nerozporuje, nakoľko medzi žalovaným a subjektom povereným žalobcom v zmysle § 4 ods. 1 písm. b) Zákona o podpore bola uzatvorená zmluva o výkupe elektriny na krytie strát. Na základe tejto zmluvy sa zaväzuje žalovaný dodávať elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení subjektu poverenému žalobcom a tento subjekt sa zaväzuje žalovanému za takto dodanú elektrinu uhrádzať určené platby. Touto zmluvou žalovaný plní svoju podnikateľskú činnosť, pričom bez reálneho využitia kapacity distribučnej sústavy by k dodávke elektriny nemohlo dôjsť a žalovanému by zo strany povereného subjektu neboli hradené žiadne platby. Zákon č. 251/2012 Z.z. o energetike v § 26 neuvádza medzi základnými zmluvnými vzťahmi na trhu s elektrinou zmluvu o prístupe, a teda nehovorí o forme a obsahu takejto zmluvy. Explicitná úprava zmluvy o prístupe sa v zákone č. 251/2012 Z.z., ani v žiadnom inom právnom predpise, nenachádza. Zákon č. 251/2012 Z.z. pozná iba zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny. Takáto zákonom upravená zmluva sa netýka a ani nemôže týkať výrobcov elektriny, ktorí elektrinu do sústavy dodávajú. Predmetom takejto zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny je okrem samotného zabezpečenia prístupu totiž aj distribúcia (preprava) množstva elektriny výkonovo obmedzeného výškou rezervovanej kapacity, za čo je účastník trhu s elektrinou povinný uhradiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich platieb. Nakoľko výrobcovia elektriny si rezervovanú kapacitu nedojednávajú a službu distribúcie elektriny nepotrebujú a nevyužívajú a elektrinu zo sústavy neodoberajú, nemôže sa takáto zmluva na nich vzťahovať. Odberateľ pripojený do distribučnej sústavy na VN napäťovej hladine platí dvojzložkovú tarifu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny, pričom táto tarifa sa skladá z mesačnej tarify za rezervovanú kapacitu v €/MW a z tarify za distribúciu elektriny v €/MWh. Prvá tarifa je fixnou zložkou platby, nakoľko sa odvíja od výšky dohodnutej rezervovanej kapacity a predstavuje platbu prevádzkovateľovi distribučnej sústavy za zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy v určenom rozsahu - odberateľ má právo odoberať elektrinu z distribučnej sústavy do výšky dojednanej rezervovanej kapacity. Rezervovanú kapacitu si môže odberateľ dojednať v rozmedzí 20 % - 100 % výšky maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení. Druhá tarifa je variabilnou zložkou platby, nakoľko sa odvíja od skutočného množstva elektriny, ktoré bolo v určenom období distribuované (prepravené) do odberného miesta odberateľa. Výrobca pripojený do distribučnej sústavy na VN napäťovej hladine platí prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výlučne platbu za prístup do distribučnej sústavy, a to vo výške 30 % maximálnej rezervovanej kapacity dohodnutej v zmluve o pripojení. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že prístup do distribučnej sústavy nevyužíva a nepotrebuje. Žalovaný ako výrobca nevyužíva len službu distribúcie elektriny. Je nesporné, že žalovaný ako výrobca odovzdá vo svojom odovzdávacom mieste žalobcovi elektrinu vyrobenú v jeho výrobnom zariadení a nebolo by od neho spravodlivé požadovať aj úhradu distribúcie (prepravy) tejto elektriny konečnému spotrebiteľovi. To je práve zložka platby, ktorú hradí výlučne odberateľ - teda subjekt, do ktorého odberného miesta je táto elektrina distribuovaná (prepravená). Neexistuje však žiadny zákonný ani iný dôvod, prečo by výrobca, z ktorého výrobného zariadenia preukázateľne dochádza (resp. dochádzalo) k dodávke do distribučnej sústavy a pre ktorého je žalobca povinný zabezpečiť kapacitu v sústave rovnakým spôsobom ako pre odberateľa elektriny, mal byt' na rozdiel od odberateľov oslobodený od povinnosti hradiť platbu za prístup do distribučnej sústavy. Podľa žalobcu skutočnosť, že zabezpečoval pre žalovaného požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a zabezpečoval prístup do distribučnej sústavy a tento ho aj reálne využíval je preukázaná tým, že mal so žalovaným uzatvorenú zmluvu o pripojení výrobcu do distribučnej sústavy. Navyše aj v samotnej zmluve o výkupe elektriny na krytie strát sa v čl. IV bod 2. de facto konštatuje zo strany žalovaného existencia zmluvného vzťahu prístupu do distribučnej sústavy. Odpočítané hodnoty z určeného meradla jednoznačne preukazujú, že zo zariadenia žalovaného dochádza k dodávke elektriny do distribučnej sústavy. Fyzickým pripojením do distribučnej sústavy bola
pre žalovaného zo strany žalobcu zabezpečená možnosť využívať distribučnú sústavu - dodávať do nej elektrinu, žiadny právny predpis mu však neukladá aj povinnosť elektrinu do distribučnej sústavy skutočne dodávať. Nález Ústavného súdu publikovaný v zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 220/2016 nehovorí nič o potrebe vyhotovenia zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy v písomnej forme. Zákon č. 251/2012 Z.z. nikde neupravuje formu a obsah zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy pre výrobcov elektriny. Je nepochybné, že prístupom sa rozumie využitie kapacity distribučnej sústavy a rovnako je nepochybné, že dohoda o poskytnutí kapacity a možnosti jej využitia je upravená v Zmluve o pripojení a ostatných dokumentoch. Podľa žalobcu nie je možné stotožniť sa s názorom, že žalovaný je oprávnený dodávať elektrinu do distribučnej sústavy len z titulu pripojenia do distribučnej sústavy. V zmysle zákonnej definície sa pod pripojením do sústavy rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. Toto bolo medzi stranami uskutočnené, nakoľko žalobca po posúdení žiadosti žalovaného o pripojenie do distribučnej sústavy zabezpečil pre jeho výrobné zariadenie požadovanú kapacitu v distribučnej sústave a po splnení obchodných a technických podmienok vykonal fyzické pripojenie jeho výrobného zariadenia do distribučnej sústavy. 5. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2023 uviedol, že sporové strany medzi sebou uzatvorili zmluvu o pripojení dňa 12.07.2013. Dodatkom k nej zo dňa 14.05.2014 sa žalobca zaviazal pripojiť elektráreň žalovaného do distribučnej sústavy najneskôr do 12.01.2015. Až dňa 15.12.2014 došlo k splneniu podmienok podľa § 31 ods. 2 písm. o) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike a až následne mohla byť elektráreň pripojená do distribučnej sústavy. Zmluva o pripojení uzatvorená medzi stranami dňa 12.07.2013 je jednoducho zmluvou podľa § 26 ods. 3 zákona o energetike a má obsah, ktorý je zákonom taxatívne vymedzený. Zmluva o prístupe medzi stranami uzatvorená nie je; neexistuje medzi nimi žiadna zmluva podľa § 26 ods. 5 zákona o energetike, ani iné dojednanie s obsahom, ktorý by bol týmto ustanovením predpokladaný, či vymedzený. Pokiaľ teda medzi stranami neexistuje zmluvné dojednanie, ktorým by sa žalovaný zaviazal platiť za prístup (G-komponent), tak neexistuje právny základ pre takúto platbu. Medzi stranami je nesporné, že časť elektriny, ktorú žalobca prepravuje pre iných účastníkov, sa z fyzikálnych dôvodov stráca (odpor, únik tepla pri prehrievaní vedení a pod. viď. napr. § 17 ods. 14 písm. e) zákona č. 251/2012 Z.z. o energetike). Je tiež nesporné, že žalobca na vykrytie týchto strát nakupuje elektrinu, ktorou dorovnáva napätie v sústave. Elektrinu, ktorú vyrobil žalovaný, žalobca neprepravoval (nedistribuoval) odberateľom, ale ju sám využíval vo svojej sústave, aby dorovnal straty, ku ktorým dochádza pri preprave elektriny pre iných účastníkov trhu s elektrinou. Táto skutočnosť je kľúčová, nakoľko z nej vyplýva, že žalovaný nevyužíval a ani nemal zazmluvnený prístup do distribučnej sústavy, a teda nemal a ani nemohol mať povinnosť, platiť za prístup do distribučnej sústavy poplatok. Zákonná úprava zmluvy o prístupe ako aj Nález ÚS jednoznačne preukazujú, že medzi žalobcom a žalovaným nebola a nemohla byť uzatvorená zmluva o prístupe, keďže žalovaný dodával elektrinu priamo žalobcovi (resp. osobe, ktorú žalobca poveril). Dodávka elektriny je splnená prechodom elektriny určeným meradlom v odovzdávacom mieste žalovaného. To znamená, že nedochádza k žiadnej preprave elektriny pre žalovaného. Momentom vstupu elektriny do distribučnej sústavy žalobcu sa táto elektrina stáva majetkom žalobcu, príp. ním poverenej osoby a slúži na doplnenie elektriny, ktorá sa stráca pri preprave elektriny, ktorú žalobca prepravuje pre iných účastníkov trhu. Zmluva o pripojení neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o prístupe dané ust. § 26 ods. 5). Tieto chýbajúce náležitosti nemožno vysvetliť odlišnou právnou úpravou v čase jej uzatvorenia, nakoľko na rozdiel od iných elektrární, táto bola pripojená už za aktuálne účinného zákona o energetike. 6. V konaní podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 12.07.2013 zmluvu o pripojení, v ktorej sa žalobca zaviazal žalovanému ako výrobcovi elektriny poskytnúť pripojenie jeho elektroenergetického zariadenia do distribučnej sústavy, ktorej prevádzkovateľom je práve žalobca. Medzi stranami nebolo ďalej podľa súdu prvej inštancie sporné, že žalobca vystavil žalovanému 15 faktúr, ktorými mu účtoval poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Žalovaný platby za prístup do distribučnej siete žalobcu za obdobie od 01.10.2017 do 31.12.2018 neuhradil. Spornou nebola ani skutočnosť, že žalovaný bol prevádzkovateľom elektroenergetického zariadenia - bioplynovej stanice v Hnúšti. 7. Spornou bola podľa súdu prvej inštancie skutočnosť, či bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017. Pri posúdení otázky oprávnenosti nárokov žalobcu sa súd, akceptujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 17/2014, zaoberal existenciou právneho titulu, ktorý
oprávňoval žalobcu na účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy, teda poplatku za tzv. Gkomponent, v rozhodnom období. Pri výklade ustanovení Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy súd vychádzal aj zo zákonných definícií jednotlivých pojmov tak, ako boli vymedzené v zákone č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení platnom a účinnom v čase vyberania poplatku Gkomponent. Súd sa preto pri rozhodovaní vo veci zaoberal právnou otázkou, či zmluva uzatvorená medzi stranami sporu môže byť považovaná za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona č. 251/2012 Z.z. v spojení s ustanovením §27 ods.1 písm. b) tohto zákona. 8. Žalovaný podľa súdu prvej inštancie v rámci svojej obrany tvrdil, že zmluva o prístupe musí obsahovať aj záväzok distribúcie. Túto službu však výrobcovia elektriny nevyužívajú, ani využívať nemôžu. Zákon č. 251/2012 Z.z. v ustanovení § 26 ods. 5 vymedzil náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o distribúcii. Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti so zmluvou o prístupe použil iba slovné spojenie zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nehovorí o distribúcii a odkázal aj na ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z., podľa ktorého: „výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy“. Z uvedeného vyplýva, že aj ustanovenie § 27 oprávňuje žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečenie dohodnutej kapacity vo výške podľa zmluvy, pričom žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. K dodávke elektriny dochádza na odovzdávacom mieste výrobcu elektriny (t.j. na prahu). Z ustanovenia § 2 ods. 12.2. č. 251/2012 Z.z. vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Žalovaný je ako výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a ako dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy užívateľom distribučnej sústavy. K obdobným záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v uznesení vydanom pod sp. zn. 4Cob/181/2017 dňa 26.10.2017. Žalovaný sa v konaní bránil aj tvrdením, že distribučnú sieť nevyužíval, nakoľko jeho zariadenie v danom období elektrinu nevyrábalo a ani ju nedodávalo do siete. Toto tvrdenie však jednoznačne podľa súdu prvej inštancie vyvracia žalobcom predložený listinný dôkaz - zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 20.04.2016 a zo dňa 09.03.2017, ako aj faktúry, ktoré žalovaný za dodávky elektriny svojmu odberateľovi vystavoval. Obrana žalovanej strany, podľa ktorej distribučnú sústavu nevyužíval, nakoľko ním dodaná elektrina bola využívaná na krytie strát a nedochádzalo k jej ďalšej distribúcii, je nelogická. Na to, aby i žalovaný mohol splniť svoju povinnosť, ktorá mu z týchto zmlúv vyplývala, bolo potrebné, aby žalovaný vyrobil elektrickú energiu a túto dodal do distribučnej sústavy. Ak by elektrinu do distribučnej sústavy nedodal, logicky by nemohli byť touto elektrinou vyrovnávané straty vznikajúce v distribučnej sústave. Samozrejme je možné, že výrobca elektriny elektrinu skutočne vyrába a napriek tomu distribučnú sústavu nevyužíva, keďže vyrobenú elektrinu nedodá do distribučnej sústavy. K takejto situácii môže dôjsť vtedy, ak sám výrobca vyrobenú elektrinu aj spotrebuje, alebo túto dodá priamym vedením iným odberateľom elektriny. 9. Súd prvej inštancie uviedol, že povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) zákona č. 251/2012 Z.z. na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky rozumie pod pojmom prístup do regionálnej distribučnej sústavy právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca je prevádzkovateľ distribučnej sústavy a žalovaný je (resp. minimálne v rozhodnom období bol) výrobca elektriny, ktorú dodával do distribučnej sústavy žalobcu. Zariadenie žalovaného na výrobu elektriny bolo k tejto sústave pripojené na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň je zrejmé, že došlo k fyzickému pripojeniu, spojeniu s rezervovanou kapacitou s povinnosťou žalovaného na zaplatenie jednorazového poplatku za pripojenie. Zo Zmluvy o pripojení vyplýva dojednanie pripojenia do distribučnej sústavy. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný pripojenie do distribučnej sústavy aj skutočne využíval. Zo zákona č. 251/2012 Z.z. vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. 10. Súd prvej inštancie považuje za potrebné poukázať aj na argumentáciu najvyššieho súdu, že v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom
regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú zákon č. 656/2004 Z.z. priamo vyžadoval, by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z., táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z.z. (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 20.11.2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, na ktoré obsahovo nadviazali uznesenia najvyššieho súdu z 19.02.2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 a sp. zn. 1Obdo/25/2019; z 05.03.2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019; z 31.03.2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019; z 29.04.2020, sp. zn. 4Obdo/95/2018 a z 30.04.2020, sp. zn. 2Obdo/15/2019). Súd prvej inštancie poukázal na nález Ústavného súdu zo 14.12.2021, sp. zn. III. ÚS 257/2020 ktorý sa k týmto právnym záverom najvyššieho súdu prihlásil, keď zvýraznil, že zákon č. 656/2004 Z.z. (účinný v čase uzatvorenia zmluvy o pripojení) podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z.z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 251/2012 Z.z. Následne v uznesení z 24.03.2022, sp. zn. III. ÚS 167/2022, ústavný súd doplnil, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovanou nevzťahujú. Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 totiž dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaných uznesení s nálezom ústavného súdu o nesúlade časti vyhlášky. Rovnako nie je v rozpore s týmto nálezom ústavného súdu ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2020 zo 14.12.2021, ktorého podstatou bolo konštatovanie podstatného skutkového omylu o čase vzniku zmluvného vzťahu, keď v dôsledku omylu krajský súd posúdil právny vzťah medzi stranami sporu podľa zákona č. 251/2012 Z.z., a nie zákona č. 656/2004 Z.z., čo malo vplyv na určenie právneho základu pre účtovanie platby za prístup. Následne v ďalších rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, že pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z.z. v znení účinnom do 31.12.2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu z 19.08.2022, sp. zn. 4Obdo/20/2021. Z vysloveného právneho záveru (a aj z vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu a Ústavného súdu) rovnako tak vyplýva, že právnym základom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (podľa § 26 ods. 23 vyhlášky, resp. podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z.) je akákoľvek zmluva, predmetom ktorej je zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy výrobcovi elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy, t.j. zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z., zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, prípadne inominátna zmluva uzatvorená podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Na žiadny z týchto zmluvných typov (pre existenciu zmluvného vzťahu) nedopadajú závery derogačného nálezu ústavného súdu z 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 a platby G-komponentu realizované výrobcom elektriny, ktorý mal uzatvorenú akúkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcu výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy, prevádzkovateľovi distribučnej sústavy boli uskutočnené na zmluvnom základe (t.j. nejedná sa o bezdôvodné obohatenie na strane prevádzkovateľa distribučnej sústavy). Súd prvej inštancie ďalej poukázal na znenie dôvodovej správy k zákonu o energetike, podľa ktorej zákonodarca nemal záujem v § 26 ZoE upraviť taxatívne všetky typy zmlúv. 11. Prístupom do distribučnej sústavy sa v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy na prepravenie pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Ústavný súd v náleze z 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že prístupom výrobcu elektriny do distribučnej sústavy sa rozumie jeho právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Vychádzajúc z uvedeného, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo výrobcu elektriny vyrobenú elektrinu prepraviť prostredníctvom distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej
kapacity k odberateľovi elektriny, resp. k inému účastníkovi trhu (t.j. „vpustiť“ vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy s cieľom, aby sa táto elektrina dostala k jej adresátovi). Uvedené znamená, že ak výrobca elektriny nedisponuje vlastnou autonómnou distribučnou sústavou, resp. ak všetku vyrobenú elektrinu nespotrebuje pre vlastnú potrebu, musí využívať prístup do distribučnej sústavy za účelom prepravenia vyrobenej elektriny k inému účastníkovi trhu s elektrinou (k zmluvnému partnerovi výrobcu elektriny). Súd prvej inštancie poukázal na závery Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Cob/155/2022 z 27.02.2025). 12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP, pretože mal žalobca v konaní plný úspech, súd mu priznal nárok náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie podáva v celom rozsahu z dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP), z dôvodu, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo j porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP). 14. Uviedol, že medzi stranami bola sporná existencia povinnosti žalovaného platiť za prístup do distribučnej sústavy, ako aj výška prípadnej takejto povinnosti. Žalobca si žalobou uplatnil nárok za platby za prístup do distribučnej sústavy za obdobie 01.10.2017 do 31.12.2018. Medzi stranami bola nesporná existencia a obsah zmluvy o pripojení zo dňa 12.07.2013 (ďalej len “Zmluva o pripojení”). Zmluva o pripojení však nezakladá povinnosť platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy, čo tiež nie je medzi stranami sporné. Žalobca v žalobe neuviedol právny základ uplatňovaného nároku. Žalovaný už v odpore zo dňa 17.01.2021 uviedol, že s uplatneným nárokom nesúhlasí, nárok popiera v celom rozsahu ako neoprávnený, že žalobca v návrhu porušil povinnosť podľa § 150 ods. 1 CSP, keď neopísal pravdivo a úplne rozhodujúce tvrdenia týkajúce sa sporu, keď neuviedol právny dôvod vzniku nároku na žalovanú sumu, či prístup spočíva v poskytnutí služby pre žalovaného a v čom služba spočívala, alebo či má ísť o povinnú platbu na základe zákona, teda či má ísť o zákonný alebo zmluvný nárok. Za právny dôvod vzniku nároku nemožno považovať § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z. (ďalej len “Cenová vyhláška”). Odkaz na Cenovú vyhlášku nemôže byť opísaním právneho dôvodu, keďže v zmysle článku 13 Ústavy Slovenskej republiky Cenová vyhláška nie je medzi právnymi normami, ktorými možno ukladať povinnosti; povinnosti je možné ukladať zákonom, na základe zákona a nariadením vlády. Žalovaný poukazuje na skutočnosť, že už Ústavný súd Slovenskej republiky Nálezom sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo dňa 22.06.2016 potvrdil, že vznik nároku na zaplatenie platby za prístup zákon nedelegoval na vyhlášku ÚRSO, keď rozhodol, že časť ustanovenia § 26 ods. 23 vyhlášky ÚRSO nie je v súlade s Ústavou (pozn. ÚS tak rozhodol o vyhláške č. 221/2013 Z.z., ktorá bola aj z tohto dôvodu nahradená vyhláškou č. 18/2017 Z.z. Cenovou vyhláškou, ktorá bola účinná v rozhodujúcom období pre tento spor). Predmetná časť ustanovenia stanovovala povinnosť výrobcov elektriny platiť platbu za prístup do distribučnej sústavy aj v prípadoch, keď im takáto služba nebola dodávaná, a ani sa zmluvne nezaviazali za takýto prístup platiť. Následne žalobca zmenil argumentáciu čo do dôvodu, keď ako právny základ uplatňovaného nároku už neuviedol cenovú vyhlášku, ale: zákon č. 251/2012 Z.z. v znení zákona č. 309/2018 Z.z., in concreto § 26 ods. 5; Rozhodnutie ÚRSO č. 0194/2017/E (ďalej len „Cenník 2017”) Rozhodnutie ÚRSO č. 0009/2018/E (ďalej len „Cenník 2018”). Cenník 2017 a Cenník 2018 však žalobca nikdy do konania nedoložil. Súd priznal žalobcovi nárok na plnenie, pričom zo žiadneho dôkazu nevyplýva spôsob stanovenia výšky odplaty. Zároveň súd neuviedol, aký konkrétny právny základ na plnenie žalobcovi vlastne uznal. 15. Žalovaný namietal, že medzi sporovými stranami žiadna zmluva o prístupe uzavretá nebola, a práve preto neexistuje právny základ na také plnenie, práve pre citovaný derogačný nález ústavného súdu z 22.06.2016, sp. zn. PL. US 17/2014, ktorým sa odstránila ex tunc z právneho poriadku povinnosť platiť v prípadoch, keď nie je medzi stranami uzatvorená zmluva. V rozhodujúcom období bola medzi zmluvnými stranami uzatvorená výlučne zmluva o pripojení cit. vyššie, ktorá jednoznačne neobsahuje žiadnu úpravu prístupu, a teda ani záväzok. Samotný súd v odôvodnení uvádza, že za právny základ považuje akúkoľvek zmluvu, v ktorej je dojednaný prístup do siete (aj keď popri ňom nie je dojednaná distribúcia); avšak rozsudok nereflektuje skutočnosť, že žiadna takáto zmluva medzi stranami uzatvorená nebola, tzn. zmluvný právny základ nie je daný. Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko z rozsudku vyplýva, že nárok má vyplývať zo zmluvného vzťahu. V rozsudku však
nie je identifikovaný zmluvný vzťah. Vzhľadom na to, že v rozhodujúcom období bol medzi stranami relevantným len vzťah založený zmluvou o pripojení, dá sa predpokladať, že súd prvej inštancie našiel právny základ práve v tejto zmluve. Avšak z rozsudku nie je zrejmé, z akého ustanovenia zmluvy o pripojení je možné vyvodzovať, že by ňou bol dohodnutý prístup do siete žalobcu. Žalovaný namieta, že je tomu tak preto, pretože žiadne také ustanovenie v zmluve o pripojení nie je. Nad rámec uvedeného je potom už len dodatočnou vadou skutočnosť, že samotná výška nároku nie je v rozsudku odôvodnená vykonaným dokazovaním, keďže žalobca do konania žiadne dôkazy nedoložil a žalovaný popieral povinnosť platiť čo do dôvodu aj výšky. 16. Žalobca uvádzal, že výpočty vychádzajú z označených dôkazov - Cenníkov 2017 a 2018, ktoré však do konania nikdy nepredložil. Žalovaný sa nemal ako vyjadriť k výpočtom, pokiaľ dôkazy neboli do konania nikdy doložené a žalovanému bolo preto upreté právo vyjadriť sa k dôkazom. Ak súd vychádzal z výpočtov, ktoré mali základ v dôkazoch, potom porušenie práva žalovaného na oboznámenie sa s dôkazmi je nesprávnym procesným postupom, ktorý žalovanému znemožnil, aby uskutočňoval' svoje procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP. Súd nevykonal rozhodujúce dôkazy, preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. 17. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s tvrdeniami žalovaného sa nestotožňuje. Poukázal, že súd prvej inštancie jasne a zreteľne uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu. Konštatovanie žalovaného, že žalobca odvodzuje svoj nárok od ustanovení cenovej vyhlášky (vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z.) a Cenníkov (rozhodnutia Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 0194/2017/E a č. 0009/2018/E) nie je pravdivé. Žalobca už priamo v žalobe poukázal na existenciu Zmluvy o pripojení, v ktorej sa okrem iného uvádza aj zásadný údaj, maximálna rezervovaná kapacita (ďalej len „MRK“) zariadenia na výrobu elektriny. Práve hodnota MRK je smerodajná pre určenie výšky platby za prístup do distribučnej sústavy. Cenníky, ktoré sú administratívnym aktom (rozhodnutím vydaným v správnom konaní Úradom pre reguláciu sieťových odvetví), ako aj cenová vyhláška (v rozhodnom čase pre predmet tohto sporu sa jednalo o vyhlášku Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z.), na ktoré poukazuje žalobca už priamo v podanej žalobe, určujú len spôsob výpočtu mesačnej platby za prístup do distribučnej sústavy. Žalobca v podanej žalobe následne podrobne popisuje mechanizmus výpočtu platby za prístup v konkrétnom prípade žalovaného, avšak zo žaloby, ako aj z Cenníka či cenovej vyhlášky jednoznačne vyplýva, že nevyhnutným predpokladom pre fakturáciu platby za prístup do distribučnej sústavy je zmluvne dohodnutá hodnota MRK, ktorá bola počas celého fakturovaného obdobia žalovanému zo strany žalobcu zabezpečovaná, pričom žalovaný mal povinnosť za túto službu zo strany žalovaného uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy. Zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy malo teda jednoznačne zmluvný základ. Skutočnosť, že zmluvne dohodnutá hodnota MRK v rámci zmluvy o pripojení je dostatočným právnym dôvodom na oprávnenosť fakturácie platieb za prístup do distribučnej sústavy preukazujú aj rozhodnutia súdov, na ktoré žalobca poukázal v rámci svojich podaní (rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 58Cb/54/2021, rozhodnutie Ústavného súdu - napr. sp. zn. III. ÚS/257/2020, rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - napr. sp. zn.: 3Obdo18/2019). Žalobca poukázal na to, že v skutkovo a právne totožnej veci medzi žalobcom a žalovaným rozhodol aj Krajský súd v Bratislave, a to rozsudkom zo dňa 27.02.2025, sp. zn. 4Cob/155/2022. Argumentácia žalovaného preto v žiadnom prípade neobstojí, nakoľko poskytovanie služby prístupu do distribučnej sústavy medzi žalobcom a žalovaným malo zmluvný základ. 18. Nad rámec vyššie uvedeného žalobca dodal, že zákonom č. 309/2018 Z.z. došlo k zásadným zmenám. Za podstatné považujú predovšetkým ustanovenie § 96f ods. 2 Zákona o energetike, v zmysle ktorého: „Pre výrobcov elektriny, ktorí využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy a k 1. januáru 2019 nemajú uzatvorenú zmluvu v písomnej forme, ktorej predmetom je prístup výrobcu elektriny do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy, platí, že majú prístup do prenosovej sústavy na základe zmluvy o prístupe do prenosovej sústavy a o prenose elektriny podľa § 26 ods. 4 alebo prístup do distribučnej sústavy na základe zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny podľa § 26 ods. 5 a vzťahujú sa na nich primerane práva a povinnosti vyplývajúce z týchto zmlúv. Na účely určenia rozsahu rezervovanej kapacity výrobcov elektriny v takomto prípade platí, že využívajú prístup do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy vo výške maximálnej rezervovanej kapacity zariadenia na výrobu elektriny. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že s účinnosťou od 01.01.2019 došlo k zmene legislatívy, pričom bolo okrem dovtedy postačujúcej dokumentácie pre zabezpečenie prístupu do
distribučnej sústavy (uzatvorenie zmluvy o pripojení) potrebné uzatvoriť v písomnej forme aj inú zmluvu a to zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ďalej len „Zmluva o prístupe). Je teda zrejmé, že samotný zákonodarca pripúšťa, že v období pred 01.01.2019 mohol byť prístup do distribučnej sústavy poskytovaný aj bez písomne uzatvorenej zmluvy o prístupe (čo je aj prípad žalovaného), pričom súčasne zákonodarca skonštatoval, že takíto výrobcovia využívajú prístup do distribučnej sústavy vo výške MRK, ktorá bola medzi žalobcom a žalovaným nesporne dohodnutá v zmluve o pripojení. Žalobca v konaní riadne preukázal výpočet platby za prístup do distribučnej sústavy, čo potvrdil svojím rozsudkom aj samotný súd. Argumentácia žalovaného o jeho neznalosti, resp. nepreukázaní výšky platby za prístup neobstojí. Žalovaný je účastníkom trhu s elektrinou, pre ktorého sú záväzné právne predpisy vydané Úradom pre reguláciu sieťových odvetví (teda aj cenová vyhláška, ktorá stanovovala výpočet platby za prístup v žalovanom období). Prípadná neznalosť spôsobu výpočtu platby za prístup do distribučnej sústavy v zmysle cenovej vyhlášky či cenníka teda nezbavuje žalovaného povinnosti takúto platbu uhrádzať, nakoľko jej právny dôvod považujeme za preukázaný. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 CSP. 19. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací v zmysle § 34 CSP po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, nakoľko odvolacie námietky nenaplnili odvolacie dôvody. Odvolací súd zverejnil na úradnej tabuli a webovej stránke súdu dňa 17.03.2026 termín verejného vyhlásenia rozsudku na deň 24.03.2026. Súd prvej inštancie v potrebnom rozsahu vykonal dokazovanie, úplne zistil skutkový stav, ktorý správne právne posúdil. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie, na odôvodnenie odkazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia a k podstatným tvrdeniam uvedených v odvolaní odvolací súd uvádza nasledovné: 20. Podľa § 2 písm. a) bod 11 ZoE, sa pod pripojením do sústavy alebo do siete zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave alebo v sieti a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy alebo fyzické pripojenie plynárenského zariadenia alebo odberného plynového zariadenia do siete. 21. Podľa § 2 písm. b) bod 12.2. ZoE, sa pod prístupom do sústavy rozumie právo využívať distribučnú sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. 22. Podľa § 15 ods. 15 ZoE, sú účastníci trhu s elektrinou povinní dodržiavať pravidlá trhu. 23. Podľa § 26 ods. 5 ZoE, Zmluvou o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny sa zaväzuje prevádzkovateľ distribučnej sústavy rezervovať dohodnutú distribučnú kapacitu, umožniť prístup do sústavy a prepraviť pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity, vrátane služieb spojených s používaním prenosovej sústavy, a účastník trhu s elektrinou sa zaväzuje zaplatiť cenu za poskytnutie distribučných a súvisiacich služieb. 24. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 25. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 26. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žalobou uplatnený nárok je plne dôvodný. Žalovaný v odvolaní namietal, že medzi stranami síce nie je sporná existencia zmluvy o pripojení z 12.07.2013, avšak táto nezakladá povinnosť platiť poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Uviedol, že v rozhodujúcom období bola medzi stranami uzatvorená výlučne zmluva o pripojení zo dňa 12.07.2013, ktorá jednoznačne neobsahuje žiadnu úpravu prístupu, a teda ani záväzok. Namietal, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že za právny základ považuje akúkoľvek zmluvu, v ktorej je dojednaný prístup do siete (aj keď popri ňom nie je dojednaná distribúcia); avšak rozsudok nereflektuje skutočnosť, že žiadna takáto zmluva medzi stranami uzatvorená nebola, tzn. zmluvný právny základ nie je daný. Uvedená odvolacia námietka nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Súd prvej inštancie správne ako právny dôvod uplatneného
nároku označil práve zmluvu o pripojení, ktorú, ako uviedol, podrobil výkladu jej ustanovení. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že spornou bola skutočnosť, či bol žalovaný povinný poskytovať žalobcovi mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017. Súd prvej inštancie sa správne zaoberal právnou otázkou, či zmluva uzatvorená medzi stranami sporu (zmluva o pripojení) môže byť považovaná za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 26 ods. 5 č. 251/2012 Z.z. v spojení s ustanovením § 27 ods. 1 písm. b) tohto zákona. Pri výklade ustanovení zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu elektriny do distribučnej sústavy súd prvej inštancie vychádzal aj zo zákonných definícií jednotlivých pojmov tak, ako boli vymedzené v zákone č. 251/2012 Z.z. o energetike v znení platnom a účinnom v čase vyberania poplatku G-komponent. 27. Sporové strany uzatvorili dňa 12.07.2013 zmluvu o pripojení. Z ust. § 2 bod 12.2 ZoE vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Odvolací súd v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že nakoľko je žalovaný výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy, dochádza preto z jeho strany k využívaniu sústavy. Ak je teda zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy, má vytvorený prístup, a teda právo/možnosť vpúšťať vyrobenú energiu do distribučnej sústavy, napr. ak ju nespotreboval sám. Uvedené je súlade s vyššie uvedeným ods. 11 tohto rozsudku. 28. Právnym základom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (podľa § 26 ods. 23 vyhlášky, resp. podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z.z.) je akákoľvek zmluva, predmetom ktorej je zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy výrobcovi elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy, t.j. zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z.z., zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, prípadne inominátna zmluva uzatvorená podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Odvolací súd zároveň uvádza, že zákon o energetike nedefinuje výlučne ako zmluvný typ len zmluvu o prístupe, ale zmluvu o prístupe a distribúcií. Na žiadny z týchto zmluvných typov (pre existenciu zmluvného vzťahu) nedopadajú závery derogačného nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, a platby G-komponentu realizované výrobcom elektriny, ktorý mal uzatvorenú akúkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcu výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, boli uskutočnené na zmluvnom základe (t.j. nejedná sa o bezdôvodné obohatenie na strane prevádzkovateľa distribučnej sústavy). Odvolací súd poukazuje na to, že zo znenia dôvodovej správy k zákonu o energetike, ako aj zo samotného systematického označenia § 26 ZoE, ako „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“ vyplýva, že zákonodarca nemal záujem v § 26 ZoE taxatívne upraviť všetky zmluvné typy, ktoré sú účastníci trhu v energetike oprávnení uzatvárať. Rovnako z dôvodovej správy ani nevyplýva nevyhnutnosť alebo úmysel vždy spojiť v jednej zmluve prístup do distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Definícia prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutá v § 2 písm. a) bod 12.2 ZoE i prostredníctvom odkazu na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako jedného zo základných zmluvných typov definovaných zákonom o energetike), preto podľa vyššie citovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu neznamená, že by si prístup do distribučnej sústavy nemohol výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dohodnúť aj zmluvou, ktorá nebude obsahovať všetky obsahové náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike. 29. Prístupom do distribučnej sústavy a distribúciou sa v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy s možnosťou prenosu pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Ústavný súd v náleze z 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že prístupom výrobcu elektriny do distribučnej sústavy sa rozumie jeho právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. Zo zmluvy o pripojení teda aj podľa odvolacieho súdu vyplýva aj dojednanie prístupu do distribučnej siete. Podstatné je, že mal reálny prístup do distribučnej siete. V predmetnej zmluve o pripojení si totiž zmluvné strany rezervovanie kapacity dohodli (príloha č.1. 9), a teda súčasťou zmluvy o pripojení sú aj dojednania o prístupe, preto podľa názoru odvolacieho súdu bol žalovanému zmluvne oprávnený vpúšťať vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy.
30. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že zariadenie žalovaného bolo do sústavy pripojené na základe zmluvy o pripojení. Zároveň správne súd prvej inštancie konštatoval, že došlo k vytvoreniu prístupu s rezervovanou kapacitou. Zo zmluvy o pripojení teda vyplýva dojednanie prístupu do sústavy. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný prístup do distribučnej sústavy aj využíval. 31. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), vo výroku nálezu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z.z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 Ústavy a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Predmetný záver ústavného súdu však nemožno vykladať tak, že povinnosť platiť platby G-komponentu prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy je daná len tým výrobcom elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike. Nesprávnosť interpretácie nálezu Ústavného súdu z 22.06.2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany žalovaného o nutnosti existencie zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike ako jediného právneho základu pre platby G-komponentu vyvrátili v rámci svojej rozhodovacej praxe Najvyšší súd Slovenskej republiky a aj Ústavný súd. 32. Rozsiahla judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky dospela k záveru, že v zmysle zákona č. 656/2004 Z.z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzavretia takej zmluvy by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z.z. Ak taká zmluva nebola priamo v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z.z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu. V uznesení z 19.08.2022, sp. zn. 4Obdo/20/2021 následne najvyšší súd skonštatoval, že súdy nižšej inštancie sa dopustili nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 96 ods. 7 až ods. 9 zákona č. 251/2012 Z.z., keď konštatovali, že zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy nemohla byť platne uzatvorená, ak neobsahovala zároveň aj dojednanie ,,distribúcie elektriny“ ako jej podstatnej náležitosti, v dôsledku čoho vyslovili záver o jej neplatnosti pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, ako aj z dôvodu nezrozumiteľného a neurčitého spôsobu určenia ceny v danej zmluve. Z citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je zjavné, že zmluva, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy, avšak nezahŕňa samotnú distribúciu elektriny, t.j. zmluva, ktorá nie je uzatvorená podľa § 26 ods. 5 ZoE, nie je neplatným právnym úkonom, keďže neodporuje zákonu o energetike. Zákon o energetike totiž nezakazuje zmluvným stranám uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je len samotný prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy (bez záväzku týkajúceho sa distribúcie elektriny) ani uzatvorenie takejto zmluvy nevylučuje, naopak, jej uzatvorenie medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti a v súlade s ustanovením § 269 ods. 2 OBZ. 33. Ak by žalovaný zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy. Odvolací súd odkazuje na závery Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/155/2022 z 27.02.2025 z ktorými sa stotožňuje. 34. Žalovaný ďalej namietal, že súd nevykonal rozhodujúce dôkazy, preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca uvádzal, že výpočty vychádzajú z označených dôkazov - Cenníkov 2017 a 2018, ktoré však do konania nikdy nepredložil. Žalovaný sa nemal ako vyjadriť k výpočtom, pokiaľ dôkazy neboli do konania nikdy doložené a žalovanému bolo preto upreté právo vyjadriť sa k dôkazom. Ak súd vychádzal z výpočtov, ktoré mali základ v dôkazoch, potom porušenie práva žalovaného na oboznámenie sa s dôkazmi je nesprávnym procesným postupom. Uvedenú odvolaciu námietku odvolací súd považoval za neprípustnú novotu. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie absenciu cenníkov ani výpočet nesporoval. Ide o prostriedok procesnej obrany, ktorý žalovaný v konaní pred súdom prvej
inštancie neuplatnil, napriek tomu, že tak v zmysle § 154 CSP mohol urobiť, a preto ide o tzv. neprípustnú novotu v odvolacom konaní v zmysle § 366 CSP, ktorú nie je možné použiť, keďže nebola naplnená ani jedna z výnimiek, ktoré zákon v zmysle § 366 CSP pod písm. a) až d) pripúšťa. 35. Žalovaný namietal v odvolaní, že žalobca neuviedol v žalobe právny dôvod vzniku nároku. Uvedená odvolacia námietka nie je dôvodná, nakoľko z obsahu podanej žaloby dostatočne vyplýva, čoho sa žalobca domáha aj na akom skutkovom základe. Samotné právne posúdenie je vždy povinnosťou konajúceho súdu. 36. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP ako vo výroku vecne správny potvrdil, a to aj v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania, nakoľko súd správne rozhodol podľa zásady úspechu v konaní. 37. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 38. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Dôvody pre aplikáciu § 257 neboli zistené. 39. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP). Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica (§ 48 ods. 2 zák. č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok).