Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 4Cob/155/2022 5120212440 27. 02. 2025 JUDr. Tatiana Pastieriková ECLI:SK:KSBA:2025:5120212440.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovič, sporovej veci žalobcu: Stredoslovenská distribučná, a.s., Pri Rajčianke 2927/8, 010 47 Žilina, IČO: 36 442 151, proti žalovanému: Bio CON 1 s. r. o., Mlynské Nivy 54, 821 05 Bratislava, IČO: 36 710 172, zast. Mgr. Andrej Maar, advokát, Dunajská 8, 811 08 Bratislava, SAK 1426, o zaplatenie 21.297,88 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cb/54/2021-256 zo dňa 28. apríla 2022, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 58Cb/54/2021-256 zo dňa 28. apríla 2022 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. odôvodnenie: 1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 21.297,88 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne, bližšie špecifikovaný v rozhodnutí. Druhým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu. Svoje rozhodnutie právne posúdil s poukazom na ust. § 2 písm. a) bod 11 a bod 12.2, § 2 písm. b) bod 4 a 15, § 15 ods. 15 zákona č. 251/2012 Z. z. zákona o energetike (ďalej len „ZoE“), § 2 písm. a) bod 15 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví Slovenskej republiky č. 24/2013 Z. z. (ďalej len „vyhláška“), § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“). 2. V rozhodnutí uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 21.297,88 eur s príslušenstvom a na náhradu trov konania. V žalobe uviedol, že žalovaný bol povinný uhrádzať žalobcovi mesačné platby za prístup do distribučnej sústavy. Podľa znenia týchto vyhlášok sa platba za prístup do distribučnej sústavy uhrádza prevádzkovateľovi distribučnej sústavy výrobcom elektriny pripojenej do regionálnej distribučnej sústavy vo výške 30 % maximálnej rezervovanej kapacity dojednanej v zmluve o pripojení zariadenia na výrobu elektriny do regionálnej distribučnej sústavy (v prípade žalovaného je maximálna rezervovaná kapacita 0,999 MW), vo výške tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu podľa účinného cenového rozhodnutia úradu za prístup do distribučnej sústavy a distribúciu elektriny na rok pre prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy (v tomto prípade 4.845,30 EUR/MW pre kalendárne roky 2016 a 2017). Povinnosť žalovaného uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy je stanovená tiež v rozhodnutiach Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, ktorými schválil cenníky pre distribúciu elektriny, pričom žalobca aj žalovaný sú povinní postupovať v súlade s týmito cenníkmi. Výška mesačnej platby žalovaného za prístup do distribučnej sústavy sa v zmysle cenových vyhlášok vypočíta ako
súčin 30 % z hodnoty maximálnej rezervovanej kapacity a tarify za dvanásťmesačnú rezervovanú kapacitu. Žalobca počas celého fakturovaného obdobia poskytoval žalovanému pripojenie a prístup do distribučnej sústavy. Tým žalovanému vznikla povinnosť uhrádzať žalobcovi mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy, na základe faktúr vystavených žalobcom. Žalovaný si však túto svoju povinnosť nesplnil. 3. Za spornú súd považoval skutočnosť, či bol žalovaný v období do 31.12.2016 žalobcovi uhrádzať mesačnú platbu za prístup do distribučnej sústavy v zmysle § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 221/2013 Z. z., resp. podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 v období od 01.01.2017, resp. či žalovaný v období od 01.09.2016 do 30.04.2017 bol povinný uhrádzať žalobcovi poplatok za prístup do distribučnej sústavy. Pri posúdení otázky oprávnenosti nárokov žalobcu sa súd, akceptujúc nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 17/2014, zaoberal existenciou právneho titulu, ktorý oprávňoval žalobcu na účtovanie poplatku za prístup do distribučnej sústavy, teda poplatku za tzv. G-komponent, v období od roku 01.09.2016 do 30.04.2017. 4. Ako už bolo uvedené, v konaní nebolo sporné, že medzi žalobcom a žalovaným došlo k uzatvoreniu zmluvy o pripojení zariadenia do distribučnej sústavy. Pri výklade ustanovení Zmluvy o pripojení zariadenia výrobcu do VN distribučnej sústavy súd vychádzal aj zo zákonných definícií jednotlivých pojmov tak, ako boli vymedzené v ZoE, v znení platnom a účinnom v čase vyberania poplatku Gkomponent. Súd sa preto pri rozhodovaní vo veci zaoberal právnou otázkou, či zmluva uzatvorená medzi stranami sporu môže byť považovaná za zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy podľa ustanovenia § 26 ods. 5 č. 251/2012 Z. z. v spojení s ustanovením § 27 ods. 1 písm. b) tohto zákona. 5. Žalovaný v rámci svojej obrany tvrdil, že zmluva o prístupe musí obsahovať aj záväzok distribúcie. Túto službu však výrobcovia elektriny nevyužívajú ani využívať nemôžu. ZoE v ustanovení § 26 ods. 5 vymedzil náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a náležitosti zmluvy potrebné na existenciu zmluvy o distribúcii. Ústavný súd Slovenskej republiky v súvislosti so zmluvou o prístupe použil iba slovné spojenie zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, nehovorí o distribúcii a odkázal aj na ustanovenie § 27 ods. 1 písm. b) ZoE, podľa ktorého výrobca elektriny má právo uzatvoriť zmluvu o prístupe do sústavy, ak spĺňa technické podmienky a obchodné podmienky prístupu do sústavy. Z uvedeného vyplýva, že aj ustanovenie § 27 oprávňuje žiadateľa na výrobu, distribúciu alebo odber elektriny a zabezpečenie dohodnutej kapacity vo výške podľa zmluvy, pričom žiadateľ sa zaväzuje uhradiť cenu za pripojenie. K dodávke elektriny dochádza na odovzdávacom mieste výrobcu elektriny (t.j. na prahu). Z ustanovenia § 2 ods. 12.2. ZoE vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalobcu fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Žalovaný je ako výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a ako dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy užívateľom distribučnej sústavy. K obdobným záverom dospel aj Krajský súd v Bratislave v uznesení vydanom pod sp. zn. 4Cob/181/2017 dňa 26.10.2017. 6. Žalovaný sa v konaní bránil aj tvrdením, že distribučnú sieť nevyužíval, nakoľko jeho zariadenie v danom období elektrinu nevyrábalo a ani ju nedodávalo do siete. Toto tvrdenie však jednoznačne vyvracia žalobcom predložený listinný dôkaz - Zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát zo dňa 20.04.2016 a zo dňa 09.03.2017, ako aj faktúry, ktoré žalovaný za dodávky elektriny svojmu odberateľovi vystavoval. Obrana žalovanej strany, podľa ktorej distribučnú sústavu nevyužíval, nakoľko ním dodaná elektrina bola využívaná na krytie strát a nedochádzalo k jej ďalšej distribúcii, je nelogická, ba priam až nezmyselná. Na to, aby i žalovaný mohol splniť svoju povinnosť, ktorá mu z týchto zmlúv vyplývala, bolo potrebné, aby žalovaný vyrobil elektrickú energiu a túto dodal do distribučnej sústavy. Ak by elektrinu do distribučnej sústavy nedodal, logicky by nemohli byť touto elektrinou vyrovnávané straty vznikajúce v distribučnej sústave. Samozrejme je možné, že výrobca elektriny elektrinu skutočne vyrába a napriek tomu distribučnú sústavu nevyužíva, keďže vyrobenú elektrinu nedodá do distribučnej sústavy. K takejto situácii môže dôjsť vtedy, ak sám výrobca vyrobenú elektrinu aj spotrebuje, alebo túto dodá priamym vedením iným odberateľom elektriny, resp. elektrinu. Okrem uvedených prípadov je výroba elektriny a jej dodávky iným odberateľom elektriny bez použitia distribučnej sústavy objektívne nemožná. 7. Žalovaný netvrdil, že by svoj záväzok zo zmlúv o výkupe elektriny plnil prostredníctvom priameho vedenia, ktoré by nebolo súčasťou distribučnej sústavy žalobcu. V samotných zmluvách navyše výslovne
konštatoval, že zariadenie žalovaného je pripojené do distribučnej sústavy žalobcu. Žalovaný teda svoj záväzok voči nákupcovi elektriny plnil tak, že elektrinu vyrobenú v jeho zariadení dodal do distribučnej sústavy žalobcu. 8. Povinnosť výrobcov elektriny uhrádzať určité platby (ceny) za prístup do distribučnej sústavy vzniká v zmysle § 26 ods. 5 v spojení s § 27 ods. 1 písm. b) ZoE, na základe uzatvorenej zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy s prevádzkovateľom distribučnej sústavy. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky rozumie pod pojmom prístup do regionálnej distribučnej sústavy právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. 9. V konaní nebolo sporné, že žalobca distribúciu nevyužíva ani ju ako výrobca nepotrebuje. V súvislosti s aplikačnými problémami, ktoré sú aj podstatou tohto sporu, zákonodarca prijal novelu, ktorá vzniknutú situáciu rieši s účinnosťou od 1.1.2019 v snahe zároveň poskytnúť výklad úmyslu zákonodarcu aj vo vzťahu k doterajšej právnej úprave. Novelizované znenie vychádza z nových definícií, spája nárok na G-komponent s dodávaním elektriny, avšak k zmene výkladu jednotlivých pojmov, ako je pripojenie a prístup s účinnosťou spätne novelou nedochádza. Súd preto pri rozhodovaní vychádzal z právnej úpravy ZoE v znení pred novelou, vzal však aj zreteľ na doterajšiu aplikačnú prax, nepristúpil k výkladu práv a povinností zmluvných strán iba prísne formálne, skúmal skutočnú vôľu zmluvných strán pri uzatváraní jednotlivých zmlúv a realizácii práv a povinností z existujúcich právnych vzťahov. 10. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobca je prevádzkovateľ distribučnej sústavy a žalovaný je (resp. minimálne v rozhodnom období bol) výrobca elektriny, ktorú dodával do distribučnej sústavy žalobcu. Zariadenie žalovaného na výrobu elektriny bolo k tejto sústave pripojené na základe zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným. Zároveň je zrejmé, že došlo k fyzickému pripojeniu, spojeniu s rezervovanou kapacitou s povinnosťou žalovaného na zaplatenie jednorazového poplatku za pripojenie. Zo zmluvy o pripojení vyplýva dojednanie prístupu do distribučnej sústavy. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný pripojenie do distribučnej sústavy aj skutočne využíval. 11. Zo ZoE vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak teda je zariadenie žalobcu fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. Žalovaný distribučnú sústavu žalobcu využíval, čím mu vznikla povinnosť uhrádzať žalobcovi poplatok vo výške stanovenej cenovým predpisom. Žalovanému teda svedčila povinnosť uhrádzať žalobcovi platby za prístup do distribučnej sústavy, ktorých zaplatenia sa žalobca v tomto konaní domáha. Na základe uvedených skutočností, ako aj citovaných zákonných ustanovení tak súd dospel k záveru, že žaloba je dôvodná a rozhodol o vyhovení žalobe. 12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 255 ods. 2 CSP, pretože mal žalobca v konaní plný úspech, súd mu priznal nárok náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. 13. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie podáva v celom rozsahu z dôvodu, že rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to v otázke, ktorú považuje za kľúčovú. 14. V odvolaní ďalej uviedol, že kontext sporu je v rozhodujúcej veci odlišný od ostatných, čomu súd nevenoval dostatočnú pozornosť, resp. sa tejto skutočnosti v rozsudku vyhol. Považoval za zrejmé, že zmluvu o pripojení sporové strany uzatvorili za účinnosti nového zákona o energetike, t.j. zákona č. 251/2012 Z. z.; elektrárne boli tiež pripojené za účinnosti nového ZoE. Mal preto za to, že v tomto konaní nie je možné urobiť extenzívny výklad, ktorým sa vysloví, že zmluva o pripojení je vlastne aj zmluvou o prístupe. Namietal preto bod 42. odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Poukázal tiež na bod 47. odôvodnenia súdneho rozhodnutia, a doplnil, že súd neuviedol, z ktorého ustanovenia zmluvy o pripojení vyplýva dojednanie prístupu. Takéto dojednanie v zmluve o pripojení nie je. 15. Zdôraznil, že elektrinu, ktorú vyrobil, žalobca neprepracoval (nedistribuoval) odberateľom, ale ju sám využíval vo svojej sústave, aby dorovnal straty, ku ktorým dochádza pri preprave elektriny pre iných účastníkov trhu s elektrinou. Toto považoval za kľúčové, pretože žalovaný nevyužíval, a ani nemal zazmluvnený prístup do distribučnej sústavy, a teda nemal a ani nemohol mať povinnosť platiť za prístup do distribučnej sústavy poplatok. Ďalej poukázal na definíciu prístupu do distribučnej sústavy. Zdôraznil,
že žalobca vykupoval elektrinu na účely krytia strát, teda na jej „stratenie“ v distribučnej sústave, a nie na účel jej následného predaja. 16. Namietal, že upozornil súd na skutočnosť, že zmluvný vzťah bol založený za účinnosti nového ZoE. Súd túto námietku reflektoval len čiastočne. Zdôraznil, že odôvodnenie prevzaté súdom vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože zmluva o pripojení neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o prístupe, dané ust. § 26 ods. 5 ZoE. Ak mal súd za to, že zmluva o pripojení má obsahové náležitosti zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 ZoE, mal to označiť v odôvodnení rozsudku. 17. Záverom uviedol, že rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, preto žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania. 18. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že s odvolaním sa nestotožňuje a poukazuje na jasné dôvody, ktoré viedli súd k rozhodnutiu. K argumentom žalovaného uviedol, že poukazuje na bod 43. odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom k rovnakým dôvodom dospel aj krajský súd v Bratislave v uznesení sp. zn. 4Cob/181/2017 zo dňa 26.10.2017. 19. K tvrdeniam žalovaného, ktorými preukazoval skutočnosť, že nevyužíval distribučnú sústavu, pretože ním dodaná cena elektriny bola využívaná na krytie strát a nedochádzalo k jej ďalšej distribúcii žalobca uviedol, že tieto tvrdenia považuje za bezpredmetné. Žalovaný na možnosť plnenia svojho podnikateľského zámeru, ako aj zámeru na predmet zmluvy o výkupe elektriny na krytie strát, bolo nevyhnutné, aby mal zo strany žalobcu zabezpečenú možnosť vyrobenú elektrinu dodať do distribučnej sústavy, čím z jeho strany dochádzalo k využitiu prístupu do distribučnej sústavy. 20. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 CSP. 21. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP), prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. 22. Podľa § 2 písm. a) bod 11 ZoE, sa pod pripojením po sústavy rozumie zabezpečenie potrebnej kapacity na pripojenie v sústave a fyzické pripojenie elektroenergetického zariadenia alebo odberného elektrického zariadenia do sústavy. 23. Podľa § 2 písm. b) bod 12.2. ZoE, sa pod prístupom do sústavy rozumie právo využívať distribučnú sústavy v rozsahu zmluvne dohodnutej distribučnej kapacity. 24. Podľa § 2 písm. b) bod 15 ZoE, sa pod dodávkou elektriny rozumie predaj elektriny. 25. Podľa § 15 ods. 15 ZoE, sú účastníci trhu s elektrinou povinní dodržiavať pravidlá trhu. 26. Podľa § 2 písm. a) bod 15 vyhlášky, sa minimálnou rezervnou kapacitou pri výrobe rozumie kapacita, ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny v sústave pre zariadenie na výrobu elektriny vo výške, ktorá zodpovedá celkovému inštalovanému elektrickému výkonu zariadenia na výrobu elektriny a ktorú prevádzkovateľ sústavy rezervuje výrobcovi elektriny a ktorú je zároveň technicky možné dodať do sústavy. 27. Podľa § 387 ods. 1-3 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie. Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní. 28. Súd prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsudku dospel po vykonanom dokazovaní k záveru, že žalovanému svedčila povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy, ktorých zaplatenia sa žalobca domáhal. V odvolaní žalovaný akcentoval na kontext posudzovanej právnej veci, odlišný od ostatných, čomu súd prvej inštancie nevenoval dostatočnú pozornosť. Mal za to, že v tomto konaní nie je možné urobiť extenzívny výklad, že zmluva o pripojení je vlastne aj zmluvou o prístupe. Rovnako tak poukázal v odvolaní na skutočnosť, že elektrinu, ktorú žalovaný vyrobil, žalobca neprepracoval (nedistribuoval) odberateľom, ale ju sám využíval v svojej sústave, aby dorovnal straty, ku ktorým dochádza pri preprave elektriny pre iných účastníkov trhu s elektrinou. Uvedené považoval za kľúčové, pretože podľa jeho názoru žalovaný nevyužíval a ani nemal zazmluvnený prístup do distribučnej sústavy, a teda nemal ani povinnosť platiť za prístup do distribučnej sústavy poplatok. Záverom dodal, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci, pretože zmluva o pripojení neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o prístupe dané § 26 ods. 5 ZoE. 29. Odvolací súd považuje za podstatné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), vo výroku nálezu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 rozhodol, že ustanovenie § 26 ods. 23 v časti „a to aj v prípade, ak takýto výrobca elektriny nemá s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny“ Vyhlášky ÚRSO č. 221/2013 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike v znení neskorších predpisov, nie je v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. a) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 20 ods. 1 a čl. 123 ústavy a v spojení s čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Vo zvyšnej časti návrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky ústavný súd nevyhovel. Predmetný záver ústavného súdu však nemožno vykladať tak, že povinnosť platiť platby G-komponentu prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy je daná len tým výrobcom elektriny, ktorí majú s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy uzatvorenú zmluvu o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike. Nesprávnosť interpretácie nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 zo strany žalovaného o nutnosti existencie zmluvy o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike ako jediného právneho základu pre platby G-komponentu vyvrátili v rámci svojej rozhodovacej praxe Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) a aj ústavný súd. 30. Jednak najvyšší súd dospel k záveru, že v zmysle zákona č. 656/2004 Z. z. nebolo možné, aby výrobca elektriny uzatvoril s prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluvu o pripojení do distribučnej sústavy bez toho, aby súčasne neuzatvoril aj zmluvu o prístupe (resp. aby táto zmluva nebola súčasťou zmluvy o pripojení). Bez uzatvorenia zmluvy o prístupe - ktorú zákon č. 656/2004 Z. z. priamo vyžadoval - by nemohol výrobca elektriny pôsobiť na trhu s elektrinou, keďže by nespĺňal zákonnú podmienku priamo vyplývajúcu z ustanovenia § 21 ods. 2 písm. a) zákona č. 656/2004 Z. z. Ak však zmluva uzatvorená podľa § 656/2004 Z. z. nie je priamo v rozpore so zákonom č. 251/2012 Z. z., nebolo povinnosťou zmluvných strán uzatvoriť novú zmluvu, keďže táto ostáva platná. Ak bola medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., táto zmluva neodporuje novej právnej úprave, a preto nie je potrebné, aby medzi zmluvnými stranami bola uzatvorená nová zmluva podľa zákona č. 251/2012 Z. z. (k tomu viď uznesenie najvyššieho súdu z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/18/2019, na ktoré obsahovo nadviazali uznesenia najvyššieho súdu z 19. februára 2020, sp. zn. 1Obdo/18/2019 a sp. zn. 1Obdo/25/2019; z 5. marca 2020, sp. zn. 1Obdo/13/2019; z 31. marca 2020, sp. zn. 2Obdo/9/2019; z 29. apríla 2020, sp. zn. 4Obdo/95/2018 a z 30. apríla 2020, sp. zn. 2Obdo/15/2019). 31. Ústavný súd v náleze zo 14. decembra 2021, sp. zn. III. ÚS 257/2020 sa k týmto právnym záverom najvyššieho súdu prihlásil, keď zvýraznil, že zákon č. 656/2004 Z. z. (účinný v čase uzatvorenia zmluvy o pripojení) podmieňoval pôsobenie výrobcu elektriny na trhu okrem iného uzatvorením zmluvy o prístupe do sústavy. Išlo o zákonnú podmienku, pričom zmluva o prístupe a o pripojení k sústave uzatvorená podľa zákona č. 656/2004 Z. z. neodporuje neskoršej právnej úprave obsiahnutej v zákone č. 251/2012 Z. z. Následne v uznesení z 24. marca 2022, sp. zn. III. ÚS 167/2022, ústavný súd doplnil, že medzi stranami bola uzavretá zmluva o prístupe do distribučnej sústavy, sa právne závery nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 na právny vzťah medzi sťažovateľmi a žalovanou nevzťahujú. Nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/2014 totiž dopadá len na právnu úpravu, no nie na vzťah strán
založený zmluvou. To vylučuje rozpor namietaných uznesení s nálezom ústavného súdu o nesúlade časti vyhlášky. Rovnako nie je v rozpore s týmto nálezom ústavného súdu ani nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 257/2020 zo 14. decembra 2021, ktorého podstatou bolo konštatovanie podstatného skutkového omylu o čase vzniku zmluvného vzťahu, keď v dôsledku omylu krajský súd posúdil právny vzťah medzi stranami sporu podľa zákona č. 251/2012 Z. z., a nie zákona č. 656/2004 Z. z., čo malo vplyv na určenie právneho základu pre účtovanie platby za prístup. 32. Následne v ďalších rozhodnutiach najvyšší súd uviedol, že pokiaľ výrobca elektriny a prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy za účinnosti zákona o energetike (zákon č. 251/2012 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2018) uzatvorili zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy, ktorej obsahom nebola zároveň aj dohoda o distribúcii elektriny, takáto zmluva nie je neplatná pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, na jej základe vznikla povinnosť uhrádzať platby za prístup do distribučnej sústavy prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy. 33. Sporové strany uzatvorili dňa 12.7.2013 Zmluvu o pripojení. Odvolací súd, v zhode s názorom súdu prvej inštancie uvádza, že nakoľko je žalovaný výrobca elektriny v zariadení na výrobu elektriny a dodávateľ takto vyrobenej elektriny do distribučnej sústavy, dochádza preto z jeho strany k využívaniu sústavy. Odvolací súd neprihliadol na obranu žalovaného, ktorý tvrdil, že distribučnú sieť nevyužíval, pretože jeho zariadenie elektrinu v danom období nevyrábalo a ani ju nedodávalo do siete. Z ust. § 2 bod 12.2 ZoE vyplýva, že prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo využívať distribučnú sústavu. Ak je zariadenie žalovaného fyzicky pripojené do distribučnej sústavy takým spôsobom, že má zabezpečenú možnosť dodávať elektrinu do distribučnej sústavy, dochádza z jeho strany k využívaniu sústavy. 34. V uznesení z 19. augusta 2022, sp. zn. 4Obdo/20/2021 následne najvyšší súd skonštatoval, že súdy nižšej inštancie sa dopustili nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 26 ods. 5, § 27 ods. 1 písm. b), § 96 ods. 7 až ods. 9 zákona č. 251/2012 Z. z., keď konštatovali, že zmluva o prístupe užívateľa sústavy do regionálnej distribučnej sústavy nemohla byť platne uzatvorená, ak neobsahovala zároveň aj dojednanie ,,distribúcie elektriny“ ako jej podstatnej náležitosti, v dôsledku čoho vyslovili záver o jej neplatnosti pre obchádzanie zákona o energetike a výrobcovi elektriny, ako aj z dôvodu nezrozumiteľného a neurčitého spôsobu určenia ceny v danej zmluve. 35. Z citovaných rozhodnutí najvyšších súdnych autorít je zjavné, že zmluva, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy, avšak nezahŕňa samotnú distribúciu elektriny, t.j. zmluva, ktorá nie je uzatvorená podľa § 26 ods. 5 ZoE, nie je neplatným právnym úkonom, keďže neodporuje zákonu o energetike. Zákon o energetike totiž nezakazuje zmluvným stranám uzatvorenie zmluvy, predmetom ktorej je len samotný prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy (bez záväzku týkajúceho sa distribúcie elektriny) ani uzatvorenie takejto zmluvy nevylučuje, naopak, jej uzatvorenie medzi výrobcom elektriny a prevádzkovateľom distribučnej sústavy je v súlade so zásadou zmluvnej voľnosti a v súlade s ustanovením § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. 36. Z vysloveného právneho záveru (a aj z vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu a ústavného súdu) rovnako tak vyplýva, že právnym základom pre platby G-komponentu výrobcom elektriny prevádzkovateľovi distribučnej sústavy (podľa § 26 ods. 23 vyhlášky, resp. podľa § 26 ods. 23 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z.) je akákoľvek zmluva, predmetom ktorej je zabezpečenie prístupu do distribučnej sústavy výrobcovi elektriny prevádzkovateľom distribučnej sústavy, t.j. zmluva o prístupe a o pripojení k sústave podľa zákona č. 656/2004 Z. z., zmluva o prístupe a distribúcii elektriny podľa ustanovenia § 26 ods. 5 zákona o energetike, prípadne inominátna zmluva uzatvorená podľa ustanovenia § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej je prístup výrobcu elektriny do distribučnej sústavy. Na žiadny z týchto zmluvných typov (pre existenciu zmluvného vzťahu) nedopadajú závery derogačného nálezu ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014, a platby G-komponentu realizované výrobcom elektriny, ktorý mal uzatvorenú akúkoľvek zo zmlúv zabezpečujúcu výrobcovi elektriny prístup do distribučnej sústavy, prevádzkovateľovi distribučnej sústavy boli uskutočnené na zmluvnom základe (t.j. nejedná sa o bezdôvodné obohatenie na strane prevádzkovateľa distribučnej sústavy). 37. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že zo znenia dôvodovej správy k zákonu o energetike, ako aj zo samotného systematického označenia § 26 ZoE, ako „Základné zmluvné vzťahy na trhu s elektrinou“ vyplýva, že zákonodarca nemal záujem v § 26 ZoE taxatívne upraviť všetky zmluvné
typy, ktoré sú účastníci trhu v energetike oprávnení uzatvárať. Rovnako z dôvodovej správy ani nevyplýva nevyhnutnosť alebo úmysel vždy spojiť v jednej zmluve prístup do distribučnej sústavy s distribúciou elektriny. Definícia prístupu do distribučnej sústavy obsiahnutá v § 2 písm. a) bod 12.2 ZoE i prostredníctvom odkazu na zmluvu o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny (ako jedného zo základných zmluvných typov definovaných zákonom o energetike) preto podľa vyššie citovaných rozhodnutí najvyššieho súdu neznamená, že by si prístup do distribučnej sústavy nemohol výrobca s prevádzkovateľom distribučnej sústavy dohodnúť aj zmluvou, ktorá nebude obsahovať všetky obsahové náležitosti zmluvy o prístupe do distribučnej sústavy a distribúcii elektriny vymedzené v § 26 ods. 5 zákona o energetike. 38. Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevzhliadol za dôvodné tvrdenie žalovaného, že odôvodnenie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pretože zmluva o pripojení neobsahuje obligatórne náležitosti zmluvy o prístupe podľa § 26 ods. 5 ZoE. 39. Prístupom do distribučnej sústavy sa v zmysle ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE rozumie rezervovanie dohodnutej distribučnej kapacity prevádzkovateľom distribučnej sústavy pre výrobcu elektriny a umožnenie prístupu do sústavy na prepravenie pre účastníka trhu s elektrinou množstvo elektriny výkonovo obmedzené výškou rezervovanej kapacity. Ústavný súd v náleze z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014 uviedol, že prístupom výrobcu elektriny do distribučnej sústavy sa rozumie jeho právo „vpúšťať“ do distribučnej sústavy ním vyrobenú elektrinu na účely jej prenosu k odberateľom, resp. iným účastníkom trhu. 40. Vychádzajúc z uvedeného, prístupom do distribučnej sústavy sa rozumie právo výrobcu elektriny vyrobenú elektrinu prepraviť prostredníctvom distribučnej sústavy v rozsahu rezervovanej kapacity k odberateľovi elektriny, resp. k inému účastníkovi trhu (t.j. „vpustiť“ vyrobenú elektrinu do distribučnej sústavy s cieľom, aby sa táto elektrina dostala k jej adresátovi). Uvedené znamená, že ak výrobca elektriny nedisponuje vlastnou autonómnou distribučnou sústavou, resp. ak všetku vyrobenú elektrinu nespotrebuje pre vlastnú potrebu, musí využívať prístup do distribučnej sústavy za účelom prepravenia vyrobenej elektriny k inému účastníkovi trhu s elektrinou (k zmluvnému partnerovi výrobcu elektriny). 41. Zároveň odvolací súd poukazuje na to, že samotný trh s elektroenergetikou, vrátane pôsobenia výrobcov elektriny na tomto trhu, je regulovaný, teda je potrebné akceptovať všetky podmienky takéhoto pôsobenia na trhu stanovené všetkými aplikovateľnými normatívnymi právnymi aktmi, t.j. aj tie, ktoré zabezpečujú výrobcom elektriny podporu zo strany štátu, aj tie, ktoré ukladajú výrobcom elektriny určité povinnosti (k tomu viď aj nález ústavného súdu z 22. júna 2016, sp. zn. PL. ÚS 17/2014). 42. Jednou z podmienok pôsobenia na regulovanom trhu s elektrinou je aj plnenie zákonom predpísaných povinností, vrátane uhrádzania platieb spojených so samotnou účasťou na predmetnom trhu. Daná podmienka úzko súvisí s tým, že prístup do distribučnej sústavy je platenou službou poskytovanou prevádzkovateľom distribučnej sústavy výrobcom elektriny, ako to vyplýva z ustanovenia § 26 ods. 5 ZoE. 43. Taktiež aj z judikatúry najvyššieho súdu vyplýva, že platby tvoriace predmet konania sú platbami za prístup do distribučnej siete vo výške upravenej regulátorom, ktorými zákonodarca stanovil náklady udržiavania sústavy v prevádzkyschopnom stave. Z uvedeného vyplýva, že prijaté platby za prístup do distribučnej sústavy žalovaného (v posudzovanej veci žalobcu) boli úhradou nákladov udržiavania distribučnej siete v prevádzkyschopnom stave. Ak by žalovaný zmluvu o prístupe neuzavrel, užíval by distribučnú sústavu bez právneho dôvodu, v dôsledku čoho by vznikalo na jeho strane bezdôvodné obohatenie na úkor vlastníka distribučnej sústavy (k tomu viď aj uznesenie najvyššieho súdu z 28. júla 2022, sp. zn. 5Obdo/35/2020). 44. Za tohto stavu, keď bolo pre posudzovanú vec právne irelevantné, či elektrinu žalovaný využíval výlučne na svoju spotrebu, alebo nie - podstatné bolo, že mal právo na prístup do distribučnej siete, a preto bola žaloba žalobcu podaná dôvodne. 45. S poukazom na vyššie uvedené, odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 28Cb/54/2021-256 zo dňa 28. apríla 2022 v zmysle §387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako vecne správny.
46. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany, z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07). 47. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože mu preukázateľne žiadne nevznikli. 48. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta CSP). Poučenie: Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.