Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 14Co/28/2025 6119217575 19. 05. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:6119217575.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu JUDr. Natália Kolláriková a Mgr. Zuzana Gašpírová, v spore žalobcu: U. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. XXXX/XX, XXX XX S., proti žalovanému: R. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXXX/X, XXX XX S., zastúpenému: W.. Y. N., advokátka, so sídlom I. XX, XXX XX S., o zaplatenie 7.350 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-42C/19/2019-203 zo dňa 8. októbra 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. B5-42C/19/2019-203 zo dňa 8. októbra 2024 v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom zo dňa 08.10.2024, č.k. B5-42C/19/2019-203 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 42,47 Eur, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku (výrok I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.). V časti o zaplatenie sumy 350,- Eur súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok III.). Žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 90,50 %, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením (výrok IV.). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal od žalovaného zaplatenia žalovanej istiny vo výške 7.350,- Eur spolu s úrokom z omeškania z dlžnej sumy vo výške 5 % ročne od 11.04.2017 až do zaplatenia a náhrady trov konania. Uviedol, že dňa 04.04.2017 uzatvoril so žalovaným zmluvu o pôžičke, na základe ktorej požičal žalovanému finančné prostriedky vo výške 10.000,- Eur v hotovosti. Žalovaný sa predmetnou zmluvou zaviazal, že žalobcovi predmetné finančné prostriedky v celku vráti najneskôr do 10.04.2017; časť svojho dlhu vo výške 2.650,Eur žalovaný zaplatil a následne svoj dlh prestal splácať. 3. Žalovaný uviedol, že žalobca si uplatňuje nárok na zaplatenie pôžičky, ktorá však nebola riadne poskytnutá. Žalovaný uznal dlh čiastočne, a to vo výške doposiaľ ním nesplatených 350,- Eur z celkovej skutočne požičanej sumy pred podpisom zmluvy, a to vo výške 3.000,- Eur. Zároveň dodal, že žalobca kontaktoval aj jeho otca v úmysle nechať si od neho vyplatiť kompletný dlh, pričom mu zámerne nepovedal o tom, že mu poskytol len 3.000,- Eur. V zmluve podpísanej u notára zo dňa 04.04.2017 sa v predmete zmluvy v bode 1 uvádza: „Zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ poskytne dlžníkovi ku dňu podpisu tejto zmluvy bezúročnú pôžičku v sume 10.000 Eur“. Nakoľko však z uvedeného po podpise zmluvy v skutočnosti zvyšok 7.000,- Eur nedostal, nemôže teda žalobca disponovať žiadnym relevantným dokladom o uskutočnení tejto transakcie, ktorá okrem Zmluvy o pôžičke podpísanej u notára
má logicky nadväzne obsahovať aj ďalšie úkony, ako napríklad vyplatenie pôžičky pred notárom alebo vypísanie príjmového dokladu, či uskutočnenie bankového prevodu na účet dlžníka. Žalobca od neho neoprávnene požaduje zaplatiť 7.000,- Eur. Zmluvu podpisoval v dobrej viere, a to na základe vopred poskytnutých 3.000,- Eur pred jej podpisom s tým, že mu bude po podpise poskytnutý aj zvyšok zo sumy uvedenej v Zmluve o pôžičke. Vzhľadom na to, že žalobca mal pravdepodobne v úmysle od začiatku neposkytnúť zvyšnú časť dohodnutej sumy, netrval teda ani na príjmovom doklade na týchto 3.000,- Eur, ktoré mali byť buď na samostatnom príjmovom doklade alebo súhrnne uvedené na doklade o príjme kompletnej pôžičky. Zrejme tak konal v úmysle, aby neskôr v takomto prípade mohol odôvodnene apelovať na súd o uznanie celého dlhu, čo urobil. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že žalovaný obdržal vopred dohodnutú sumu, ktorá mu bola odovzdaná v hotovosti pred podpisom zmluvy, na základe čoho aj podpísal predmetnú zmluvu. Odôvodnenie žalovaného je len pokus o zbavenie sa zodpovednosti svojich finančných záväzkov voči nemu, a to účelovými klamstvami, ktoré tvrdí. Svoje tvrdenie môže dokázať už len samotnou existenciou notársky overenej zmluvy, ktorá predstavuje najvyššiu možnú formu právnej záväznosti. Taktiež žalovaný tvrdí, že obdržal len 3.000,- Eur. V prvom rade, je nelogické, prečo potom podpisoval zmluvu, ktorá by bola navýšená o 333% oproti tomu, čo žalovaný ako tvrdí, že od neho obdržal. V druhom rade, ak by pristúpil na jeho tvrdenia, ako je možné, že si nenárokoval po právnej stránke zvyšných 7.000,- Eur, o ktorých tvrdí, že ich doteraz nedostal. V neposlednom rade poukázal na fakt, že prvé vyjadrenie, ktorým popiera existenciu dlhu, podal až po podaní návrhu na platobný rozkaz. Po splatnosti pôžičky podľa dohody v zmluve neobdržal od žalovaného žiadnu čiastku splatného dlhu. Vyhýbal sa zodpovednosti a akejkoľvek snahe o splnenie svojich záväzkov. Vtedy sa o celú vec začal zaujímať otec žalovaného pán Y. ktorý aby zabránil žalobe, ústne prevzal na seba dlh žalovaného, a teda aj splatenie dlhu. Zo začiatku od neho dostával sľuby ako „všetko to bude splatené do mesiaca, ešte týždeň vydrž“ a pod. Po pár mesiacoch podobných tvrdení, keď mu už začala dochádzať trpezlivosť a opäť spomenul, že celú vec bude riešiť súdne, tak pán Y. A. uznal, že mu dlh naraz nikdy nesplatí a poprosil o možnosť splácania, kde sám navrhol sumu 500,- Eur mesačne. Túto ústnu dohodu taktiež nedodržal a za obdobie skoro 2 rokov splatil len čiastku 2.650,- Eur. Na základe tejto sumy 2.650,- Eur vznikla aj použitá lož zo strany žalovaného, keďže vedia, že dlh je nepopierateľný a len hľadajú možnosť, ako sa ho zbaviť. Skoro 2 roky sa snažil o rozumnú dohodu a trpezlivo čakal na svoje peniaze. 5. Žalovaný zotrval na svojich tvrdeniach, opätovne poprel skutočnosť, že dostal od žalobcu 10.000,- Eur a uvádzal, že na základe dohody uzatvorenej medzi žalobcom a ním došlo k poskytnutiu peňazí len vo výške 3.000,- Eur. Ešte predtým ho žalobca upovedomil, že bude chcieť spísať o tejto pôžičke notársky zápis, s ktorým on súhlasil. Dňa 04.04.2017 sa stretli vonku s pánom U. pred úradom notára. Na tomto stretnutí bola s ním aj jeho sestra T. Ešte pred podpisom zmluvy dostal od žalobcu 3.000,- Eur do rúk s tým, že teraz idú podpísať notárske overenie. Zmluvu o pôžičke dovtedy nečítal a jej obsah dostal k nahliadnutiu až pri podpise u notára. Už vtedy namietal, že v zmluve je uvedená iná suma ako sa dohodli, na to mu žalobca povedal, že zvyšné peniaze dostane po podpise zmluvy; konkrétne sa malo jednať o 7.000,- Eur. Bolo mu to divné, ale nakoniec si povedal, že aj tak tých 7.000,- Eur neminie a jednoducho ich vráti do 10.04.2017, tak ako je uvedené v zmluve, avšak po podpise zmluvy o pôžičke sa so žalobcom viac nestretol. Žiadne ďalšie peniaze od žalobcu už nedostal, iba 3.000,- Eur. Nedostal od neho na podpis ani žiadny príjmový alebo výdavkový doklad. Dovolí si tvrdiť, že zo strany žalobcu išlo o pokus, alebo dokonca premyslený podvod, ktorý na ňom vykonal, nakoľko cítil, že je v tiesni a súrne potrebuje 3.000,- Eur. Nikto nevidel, že mu žalobca dal do ruky 10.000,- Eur, pri všetkých ich stretnutiach bola jeho sestra, s ktorou na tieto stretnutia chodil. Žalovaný zároveň na pojednávaní založil do spisu doklad z D. a.s. o tom, že poslal na účet žalobcu sumu 350,- Eur. 6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol v poradí prvým rozsudkom dňa 26.02.2020 č.k. 42C/19/2019-96, tak že žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %. Voči rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. 7. Na odvolanie žalobcu, Krajský súd v Bratislave vo veci rozhodol uznesením dňa 07.02.2023, č.k. 14Co/19/2019-166 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 8. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom nariadil opätovne vo veci pojednávanie. Na pojednávaní žalobca navrhol vypočutie svedkov, svojich rodičov, na ďalšom nariadenom pojednávaní ich nežiadal vypočuť a doložil ich Čestné prehlásenia. Súd prvej inštancie, vzhľadom na koncentračnú
zásadu ustanovenú v Civilnom sporovom poriadku, neprihliadal na predložené Čestné vyhlásenia jeho rodičov, nakoľko, žalobca mohol predložiť Čestné prehlásenia spolu so samotnou žalobou, prípadne s replikou, mohol ich predložiť na predchádzajúcich pojednávaniach pred rozhodnutím súdu a taktiež k samotnému podaniu odvolania. Súd považoval predložené Čestné prehlásenia za dôkaz nehospodárny a účelovo podaný (pozn. Čestné prehlásenie súdu doručil 27.08.2024, žaloba bola podaná 02.04.2019, čiže po 5 rokoch). 9. Žalobca zároveň uviedol, že sumu 350,- Eur mu žalovaný uhradil, v tejto časti berie žalobu späť a konanie žiada v tejto časti zastaviť. Na zvyšku sumy 7.000,- Eur trval. 10. Súd prvej inštancie veci právne posúdil podľa článku 2 ods. 1, § 153 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, § 191 Civilného sporového a § 657 Občianskeho zákonníka. 11. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca oprávnenosť nároku preukázal listinným dôkazom - výberom hotovosti - len do výšky 3.000,- Eur, ktoré odovzdal do rúk žalovaného; táto skutočnosť bola potvrdená aj svedeckou výpoveďou svedkyne T. A., ktorej súd prvej inštancie v plnom rozsahu uveril a nemal najmenšie pochybnosti o jej svedeckej výpovedi. Svedkyňa uviedla, že žalovanému bolo zo strany žalobcu požičaných iba 3.000 Eur, táto suma bola odovzdaná v obálke pred samotným podpísaním zmluvy a bola pri tom, ako si žalovaný peniaze prepočítaval. Žiadne ďalšie peniaze žalovaný od žalobcu nedostal. Suma 3.000,- Eur bola žalobcovi zo strany žalovaného riadne vrátená. Žalobca však súdu žiadnym spôsobom nepreukázal reálne odovzdanie sumy 10.000,- Eur, tak ako to tvrdil v žalobe. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca, na rozdiel od žalovaného a svedkyne, pôsobil na súd prvej inštancie nevierohodne, napr. aj na pojednávaní dňa 10.09.2019, kde uvádzal, že si nepamätá, či je to jeho číslo účtu, na ktoré mu mali byť vrátené peniaze od žalovaného vo výške 350 Eur. Taktiež pri návrhu na výsluch svedkov - jeho rodičov, ktorých nikdy predtým ako svedkov ani len nespomenul, hoci sa snažil presvedčiť súd o tom, že ich ako svedkov navrhoval. (pozn. svedkov navrhoval v 5/2024, žaloba podaná 02.04.2019, čiže po 5-tich rokoch). Na poslednom pojednávaní žalobca uviedol, že si pomýlil spory a že rodičov ako svedkov navrhol vypočuť v inom konaní. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia, že žalovanému požičal 10.000,- Eur, preto na základe vykonaného dokazovania žalobu ako nedôvodnú a nepreukázanú zamietol. Súd prvej inštancie neuveril tvrdeniam žalobcu, o požičaní finančných prostriedkov žalovanému vo výške 10.000 Eur, nakoľko tieto tvrdenia sa ukázali ako nepodložené a účelové. Čo sa týka textových správ predložených žalobcom, ktoré údajne majú nepriamo preukazovať a potvrdzovať záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi celú dlžnú sumu pôžičky, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ani sám ani nevedel s kým konkrétne komunikoval (kto je Y. A., L. L., R. L., A.), nebolo zrejmé, o čo sa jednalo, a k čomu sa vyjadrovali, ale podľa názoru súdu prvej inštancie žiadnym spôsobom nepreukazujú výšku poskytnutej pôžičky žalovanému. 12. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobcovi sumu 42,47 Eur ako úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 350,- Eur za obdobie od 11.04.2017 (dátum splatnosti pôžičky) do 13.09.2019 (deň zaplatenia sumy 350,- Eur). 13. Súd prvej inštancie zároveň postupujúc podľa § 145 ods. 2 CSP konanie v časti zo zaplatenie 350 Eur zastavil. 14. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 2 CSP, keďže žalovaný mal vo veci čiastočný neúspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 90,50 %. (čistý pomer úspechu žalovaného je 350:7.350 = 0,0476 x 100 = 4,76, 100-4,76 = 95,24, 95,24 - 4,76 = 90,48; zaokrúhlene 90,50 %). 15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a to v rozsahu výrokov II. a IV. rozsudku, z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f), g), h) CSP. Uviedol, že konajúcemu súdu predložil textovú komunikáciu s R. kde sa sám vyjadruje, že robí všetko preto, aby mu mohol splatiť dlh a že to jeho otec rieši. R. A. nielenže klame, ale aj jeho klamstvá sú v rozpore s akoukoľvek logikou a racionalitou. Do dnešného dňa ani na jednom pojednávaní sudkyňa nekonfrontovala žalovaného alebo jeho právnu zástupkyňu s akýmkoľvek vyjadrením žalobcu. Nie je zrejmé, prečo žalovaný nepovedal vlastnému otcovi, ktorý splácal jeho dlh a sú v dennom kontakte, že tento dlh je „fiktívny“, pričom mal na to „len“ rok a trištvrte. Toto sa týka všetkých výrokov, ktoré už nespočetne veľakrát označil za čisté
klamstvá popierajúce základnú logiku, ale očividne to nemala pani sudkyňa za potrebné overiť, keďže ako sama tvrdí v rozhodnutí, svedkyni a žalovanému bez akýchkoľvek výhrad uverila. Je priam až šialené ako môže niekto uveriť človeku, ktorý sa doslova každý deň vidí so svojím otcom, že mu „zabudol“ povedať takú maličkosť ako to, že jeho dlh je len 3000 eur a nie 10 000 eur. Ďalším príkladom účelových klamstiev svedkyne T. A. a žalovaného je tvrdenie o tom, že vedeli, že sa od začiatku snažil o bezdôvodné obohatenie, získať byt, okradnúť žalovaného, atď. Tieto tvrdenia sú v absolútnom rozpore zo základnou logikou. Keby že je čokoľvek pravda na tom, že sa ho „snažil okradnúť“, prečo by som na to čakal skoro 2 roky a nedal to na súd hneď v prvý deň po uplynutí lehoty v zmluve. Dňa 08.10.2024 sa snažil predložiť dôkaz na pojednávaní, ale tak isto ako všetko ostatné bolo to zamietnuté sudkyňou. Konkrétne išlo o výpis z účtu v sume 1584,27 eur na ktorom vyplatil nedoplatok za byt S. 5, t.j. byt v ktorom býval R. A., Y. A. so svojou partnerkou a jej synom. Túto úhradu som spravil na naliehanie T. A., aby jej rodina nebola odpojená od energií a prípadne vyhodená ako neplatiči. Túto úhradu a doslova „záchranu“ rodiny A. spravil 1 deň po odovzdaní peňazí a podpise zmluvy, kde svorne R. A. aj T. A. tvrdia, že sa snažil „okradnúť“ R. A.. On predložil dôkazy o tom, že pôžička existovala a nikdy nebola spochybnená (až do dňa odpovede na predžalobnú výzvu). Žalovaný nie je zbavený svojprávnosti a dobrovoľne podpísal zmluvu po tom, čo prebral peniaze. Opätovne zo strany sudkyne nedošlo k úplne základnej otázke, prečo podpísal zmluvu, ktorá bola pre neho tak extrémne nevýhodná. Prečo, keď tvrdí pred súdom, že „vedel od začiatku“, že sa jedná o podvod, sa akýmkoľvek spôsobom nebránil. V textovej komunikácii, ktorú od začiatku súdneho sporu predkladal ako dôkaz, je jasne viditeľné, keď riešim (v ľudskej, nie právnej reči) záväzok R. A. s jeho otcom, kde bola napísaná aj celková výška 10 000,- Eur a on na to odpovedal „OK“. To znamená nepoprel existenciu ani výšku dlhu. To isté pri komunikácii s R. A., kde on sám píše, že sa „nemám báť o peniaze“. Nepíše, „kedy mi doplatíš zvyšných 7000 Eur“, poprípade, „doteraz si mi nedal zvyšnú časť pôžičky“, atď. Nikto nevidel, že mu dal do ruky 10.000,- Eur, pri všetkých ich stretnutiach bola jeho sestra, s ktorou na tieto stretnutia chodil. Od začiatku nerozporoval prítomnosť odovzdania peňazí pred T. (sestrou žalovaného). Boli všetci traja pri tom, keď si tieto peniaze prevzal a až následne po prevzatí peňazí, išli podpísať zmluvu k notárovi. Ako vyššie napísal, pokiaľ nie je R. A. zbavený svojprávnosti alebo netrpí nejakou závažnou mentálnou poruchou, ktorá by mu zásadným spôsobovala znižovala IQ, tak neexistuje žiaden normálny dôvod, že by niekto išiel podpísať takú to zmluvu. Od úplného začiatku rozporuje svedectvo T. A., a to nie z dôvodu, že je to sestra žalovaného, ale z 2 závažných dôvodov. Ich spoločný vzťah neskončil dobre, takže už len z tohto dôvodu sa jedná o zaujatého svedka, ale čo je najviac podstatné, tak to je druhý dôvod, ktorým je absolútne účelová žaloba T. A. voči jeho osobe a to cca. 20 dní po tom, ako on podal predžalobnú výzvu na jej brata R. A.. Túto žalobu podala z jediného dôvodu ako „pomstu“ za to, že jej bratovi poslal predžalobnú výzvu. Predložený výber vo výške 3.000,- Eur z bankomatu mal slúžiť ako podporný dôkaz ohľadom existencie pôžičky, keďže z domu zobral 7.000,- Eur v hotovosti (čo sa nedá nikdy v 100% miere dokázať, tak ako každé predanie hotovosti). Tento žalobcom predložený dôkaz bol od úplného začiatku využitý žalovaným, na čom postavil svoje účelové klamstvá. Na tento fakt poukazoval od úplného začiatku. Nevie si predstaviť, čo by robil žalovaný/sudkyňa, keby tento dôkaz nepredložil. Z právneho titulu by nemohol poprieť dlh (tak ako to robí teraz) lebo ho splácal, čím ho potvrdil. Na prvom pojednávaní, po zrušení rozsudku krajským súdom, priniesol svojich rodičov ako svedkov (on, rodičia a T. A. žili spolu v jednej domácnosti). Boli sudkyňou vykázaní a povedala, že ich odmieta vypočuť. Len z tohto dôvodu nenavrhol vypočuť ich na ďalšom pojednávaní, na čo následne súdu prvej inštancie poskytol notársky overené čestné prehlásenia, ktoré ako dôkaz neboli vyhodnotené. Poukázal na judikát najvyššieho českého súdu, ktorý jasne hovorí (aj pre človeka neznalého práva je to logické), že pokiaľ dôjde k zrušeniu rozsudku okresného súdu, tak sa tým de facto aj de iure začína pojednávanie od začiatku. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky R27/2010 (21 Cdo 4419/2008), cit.: „Zruší-li odvolací soud rozhodnutí soudu prvního stupně a vrátí mu věc k dalšímu řízení, může účastník uvádět nové skutečnosti a navrhovat nové (další) důkazy, aniž by byl omezován tím, že v předchozím řízení před soudem prvního stupně této možnosti nevyužil; účinky zákonné koncentrace tím nejsou dotčeny.“ Poukázal aj na to, že s rodičmi a T. A. žili v spoločnej domácnosti, jeho rodičia boli svedkami všetkého, okrem momentu odovzdania hotovosti. Boli priamymi svedkami toho, keď bral peniaze z domu a následne všetkých udalostí po podpise zmluvy. Po celý čas až do rozchodu T. A. tvrdila a vyjadrovala sa tak, že jej brat peniaze dostal. Na prvé pojednávanie v roku 2019 svojich rodičov nepredvolal ako svedkov, nakoľko ho nenapadlo, že by sa z absolútne jednoznačnej a triviálnej záležitosti (zmluvou podložená pôžička, 1 rok a 3/4 splácaná, textová komunikácia VS písomné/ústne popretie existencie
pôžičky žalovaným bez jediného dôkazu a všetky tvrdenia, ktoré sú úplne očividne účelové klamstvá) mohol stať súdny spor, ktorý sa bude naťahovať skoro 6 rokov. Celé nové rozhodnutie, rovnako ako v prípade prvého rozsudku ignoruje platnú notársky podpísanú zmluvu, všetky predložené dôkazy, všetky skutočnosti na ktoré poukazoval, všetky klamstvá žalovaného, na ktoré taktiež poukazoval a všetky jeho vyjadrenia. Žiadnym spôsobom nezdôvodnila, prečo anulovala platnosť notársky overenej zmluvy. Žalobcom predložené dôkazy buď ignorovala, alebo zamietla, poprípade použila vágne všeobecné znenie zákona, ohľadom voľného posudzovania dôkazov. Jediný dôvod, ktorý sudkyňa uviedla citujem: „súd v plnom rozsahu uveril a nemal najmenšie pochybnosti o jej svedeckej výpovedi“. Tu hovorí o výpovedi jeho bývalej partnerky T. A., ktorú ako svedka odôvodnene rozporoval od prvého okamžiku. Sudkyňa v plnom rozsahu a bez najmenších pochýb uverila osobe, ktorá podala na neho žalobu, v ktorej si neoprávnene nárokovala peňažné prostriedky a dokonca sa ho nechutným, odporným a vyslovene ponižujúcim spôsobom snažila očierniť (vo svojej žaloby ho obviňovala z páchania závažných trestných činov ako je týranie, bitie, domáce násilie, nútenie žiť len na chlebe a vode, nútenie do prostitúcie atď). Samozrejme bez akéhokoľvek dôkazu a toto činila len z čistej nenávisti voči jeho osobe. Ďalej predložil textovú komunikáciu, súd prvej inštancie poukázal na to, že čo sa týka predložených textových správ, ktoré podľa vyjadrenia žalobcu majú nepriamo preukazovať a potvrdzovať záväzok žalovaného zaplatiť žalobcovi celú dlžnú sumu pôžičky, súd prvej inštancie nebol tohto názoru, pretože ani nevedel s kým konkrétne žalobca komunikoval (kto je Y. A., L. L., R. L., A.), nevie o čo sa jednalo, a k čomu sa vyjadrovali, ale podľa názoru súdu žiadnym spôsobom nepreukazujú výšku poskytnutej pôžičky žalovanému. Čisto po technickej stránke sa dá veľmi jednoducho overiť napr. to, že v SMS komunikácii s Y. A. je zobrazené aj jeho tel. číslo, ktoré sa dá overiť, či skutočne patrilo jemu. Z komunikácie je zrejmé, že celý čas komunikujeme o splatení pôžičky. V jednej z prvých SMS správ písal o výške „10 000 Eur“, ktoré požaduje vrátiť (spôsob, termíny atď), na čo reagoval Y. A. „oki“. Nič nepoprel, nič nenamietal a všetko potvrdil. V podobnom duchu sa nesú skoro všetky predložené komunikácie. Dokonca samotný Y. A. (otec R. A.) píše, že ho bombarduje T. (jeho dcéra) s telefonátmi a keď som sa spýtal s čím bombarduje, tak mi odpísal „s peniazmi pre teba“. Takže T. A. predtým ako sa z nej stal svedok a poprela odovzdanie sumy 10 000 eur, bombardovala svojho otca nie s tým, aby mu povedala, pozor nevracaj U. peniaze, chce okradnúť R., po prípade reálny dlh je 3000 eur a nie 10 000 eur atď. Nie, ona ho bombardovala s tým, aby mu vrátil všetky peniaze a až do dátumu 28.12.2018 t.j. skoro 2 roky od poskytnutia pôžičky (čo je odpoveď na moju predžalobnú výzvu) nikto a nikdy nepoprel existenciu a výšku dlhu. Súčasne poukázal na nevysporiadanú a už predloženú skutočnosť, že zmluva o pôžičke medzi mnou ako veriteľom a žalobcom ako dlžníkom obsahuje nasledovné ustanovenie bodu 3., v cit. znení: „Dlžník uznáva touto zmluvou svoj dlh a zaväzuje sa, že tento dlh splatí za podmienok dohodnutých v zmluve. Veriteľ v prípade nesplnenia termínu vrátenia požičanej sumy zo strany dlžníka, má právo domáhať sa zaplatenia pôžičky, v rátane úrokov z omeškania odo dňa splatnosti súdnou cestou a následne exekučným konaním postihujúcim majetok dlžníka, a to v sume nesplatenej pôžičky, jej príslušenstva a trov konania, ktoré veriteľovi súvislosti s vymáhaním pohľadávky vzniknú.“. V súvislosti s vyššie citovaným ustanovením poukázal, že predmetné ustanovenie spĺňa náležitosti uznania dlhu v zmysle ustanovenia § 558 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, v cit. znení: „Ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.“ V zmysle citovaného ustanovenia, uznanie dlhu spôsobuje vznik právnej domnienky, že dlh v čase uznania trval. To znamená, že veriteľ v prípade súdneho sporu nemusí dokazovať, že dlh v čase uznania existoval. Ak by dlžník namietal, že dlh v čase uznania neexistoval, alebo že napríklad zanikol splnením dlhu, musel by to preukázať. Všeobecné popretie záväzku dlžníkom však nie je dôvodom na preskúmanie uznania nároku súdom. V zmysle uvedeného by nemalo byť dôkazné bremeno prenášané na mňa aj keď som viacerými spôsobmi preukázal existenciu predmetného dlhu ale malo by byť prenesené na Žalovaného. Žalovaný, žiadnym spôsobom okrem jeho tvrdení a svedeckej výpovede sestry T. A., nepreukázal, že by nedošlo k poskytnutiu finančných prostriedkov z jeho strany. Na základe vyššie uvedeného má za to, že sú naplnené odvolacie dôvody v zmysle ust. § 365 ods. 2 písm. a), b), d), e), f), g) a h) Civilného sporového poriadku, a preto v zmysle ust. § 390 CSP navrhuje, aby odvolací súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 7.000,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00% ročne odo dňa 11.04.2017 až do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5,00% odo dňa 11.04.2017 do 13.09.2019 zo sumy 350,- EUR a na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
16. Žalovaný v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že odvolacie dôvody, tak ako ich označil žalobca, nie sú dané a ich zákonné označenie ani nezodpovedá argumentácii žalovaného v zmysle podaného odvolania. Zároveň zdôraznil, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie považuje za správny a zákonný a plne sa stotožňuje s odôvodnením rozhodnutia. Podané odvolanie je v celom rozsahu nedôvodné a navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave napadnuté výroky rozsudku Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8.10.2024 v zmysle ustanovenia § 387 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 17. Odvolací súd preskúmal vec, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania § 379, § 380 ods. 1 CSP, vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l CSP) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, resp. ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 CSP). Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania. Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie a dôvodnosti odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré nepochybne existovali v čase vyhlásenia rozsudku. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. 18. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. 19. Žalobca vo svojom odvolaní zotrval na svojich tvrdeniach, zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však už s nimi v odôvodnení rozhodnutia dôsledne vysporiadal a v dostatočnom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania, z ktorých vychádzal pri posúdení veci; jeho skutkové a právne závery odvolací súd považuje za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie v napadnutej časti v zmysle § 387 ods. 2 CSP a v podrobnostiach na tieto odkazuje. 20. Pokiaľ ide o odvolacie námietky žalobcu smerujúce k správnosti ustálenia skutkového stavu veci, tieto považuje odvolací súd za celkom neopodstatnené. V preskúmavanej veci ustálil súd prvej inštancie na základe predložených listinných dôkazov a svedeckej výpovede náležite skutkový stav veci vo vzťahu z rozhodujúcim skutočnostiam významným pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 7.350,- Eur, predstavujúcej nevrátenú časť pôžičky poskytnutej vo výške 10.000,- Eur a na jeho základe následne vyvodil, poukazujúc na ust. § 657 Občianskeho zákonníka, aj správny záver, že v danej veci bolo riadne preukázané, že žalobca poskytol žalovanému pôžičku, avšak len vo výške 3.000,- Eur, ktorú žalovaný žalobcovi v tejto výške aj riadne splatil (uvedená skutočnosť nebola sporná). Dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie žalobu o zaplatenie sumy 7.000,- eur zamietol aj dostatočne vysvetlil, keď sa vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, a preto je odôvodnenie jeho rozhodnutia presvedčivé. Obsah odvolania žalobcu nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska ním uvádzaných tvrdení, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v spore. 21. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník dňa 04.04.2017 uzavreli Zmluvu o pôžičke, v ktorej v bode 1. je uvedené, že zmluvné strany sa dohodli, že veriteľ poskytne dlžníkovi ku dňu podpisu tejto zmluvy bezúročnú pôžičku v sume 10.000,- Eur v hotovosti (č.l. 5). Rovnako nebolo sporné, z predloženého potvrdenia o výbere v hotovosti v O. zo dňa 04.04.2017, že žalobca vybral v hotovosti sumu 3.000,- Eur (č.l. 68) a že túto sumu odovzdal žalovanému (ktorý mu túto sumu aj vrátil).
22. Pre rozhodnutie v danej veci bolo podstatné zodpovedanie otázky, či v posudzovanom prípade došlo zo strany žalobcu k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky žalovanému vo výške uvedenej v zmluve o pôžičke, t. j. vo výške 10.000,- eur (či už pred podpisom zmluvy, resp. pri jej podpise), ktoré zistenie je rozhodujúce pre právny záver, či medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke v danej výške. 23. Podľa ustanovenia § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Z citovaného zákonného ustanovenia teda vyplýva, že pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky. Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Dokiaľ k odovzdaniu peňazí nedôjde, medzi zmluvnými stranami právny vzťah z pôžičky nevznikne (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. 2Cdo/293/2008). 24. Keďže zmluva o pôžičke je tzv. reálnym kontraktom, je pre vyhovenie žalobe okrem iného podstatné práve zistenie, či došlo k odovzdaniu predmetu pôžičky (peňažnej čiastky). Je nesporné, v danom prípade, že na preukázanie poskytnutia pôžičky žalovanému ako dlžníkovi nestačí samotná zmluva, nakoľko z jej obsahu odovzdanie a prevzatie spornej pôžičky nevyplýva. Pre záver, či bola medzi stranami platne uzavretá zmluva o pôžičke, nie je podstatné, či bola uzavretá v písomnej podobe, pretože pre uzavretie dohody o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma, takže táto zmluva môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom, ale podstatné je najmä zistenie, či skutočne došlo k faktickému odovzdaniu predmetu pôžičky (peňažných prostriedkov) dlžníkovi (žalovanému). Veriteľ, ktorý sa súdnou cestou domáha od dlžníka vrátenia pôžičky, musí v intenciách ust. § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) nielen o tom, že s dlžníkom v určitom čase uzavrel zmluvu o pôžičke a že peniaze mali byť v dohodnutej dobe vrátené, ale najmä o tom, že tieto peniaze dlžníkovi skutočne požičal/prenechal (porv. Jehlička, O., Švestka, J., Škárová, M. a kol. Občanský zákoník. Komentář. 8. vydání. Praha: C. H. Beck, 2003, str. 872, aj napr. rozsudok NS SR z 30.06.2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo 2217/2003, sp. zn. 21 Cdo 4520/2007, a sp. zn. 33 Cdo 4312/2008). Bremeno tvrdenia teda nesie v prípade sporu o vrátenie pôžičky veriteľ, na ktorom je, aby preukázal, že došlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník predmet pôžičky riadne a včas nevrátil. Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy, preukazujúce tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie plnenia podľa nej, žalovaného zaťažuje dôkazné bremeno preukázať splnenie záväzku veriteľovi. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, strana tak uniesla dôkazné bremeno tvrdenia ako aj bremeno dôkazu (por. rozsudok NS SR z 22.9.2010, sp. zn. 3MCdo 6/2010). Za daného stavu, keď v zmluve o pôžičke absentuje potvrdenie odovzdania a prevzatia peňazí vo výške 10 000,- Eur a svedkyňa, ktorej svedecká výpoveď nebola vyvrátená, potvrdila len prevzatie sumy 3 000,- Eur (ktorá suma zodpovedá aj žalobcom uskutočnenému výberu), nie je možné bez ďalšieho dospieť k záveru, že medzi stranami sporu došlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke vo výške 10.000,- Eur, keď v konaní bolo bez pochybností preukázané len odovzdanie sumy 3.000,- Eur (por. napr. rozsudky Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21 Cdo 2217/2003, uverejnený v časopise Soudní judikatura č. 6, ročník 2004, pod číslom 110, z 11. 12. 2009, sp. zn. 21Cdo 4520/2007, a z 29. 9. 2010, sp. zn. 33 Cdo 4312/2008). 25. Súd prvej inštancie zároveň správne uviedol, že ani z obsahu žalobcom predloženej smskomunikácie nie je možné vyvodiť záver o výške poskytnutej pôžičky, ani o jej splatnosti. Navyše väčšina predložených správ je komunikáciou medzi (pravdepodobne) otcom žalovaného, ktorý však nikdy z predmetnej pôžičky nebol zaviazaný, nevystupoval ani ako ručiteľ a ani za žalovaného jeho dlh neprevzal. Správny je potom záver súdu prvej inštancie, že predmetné dôkazy (sms-komunikácia) predložené žalobcom neosvedčujú vznik, výšku a ani splatnosť pôžičky, ktorú mal žalobca poskytnúť žalovanému. 26. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že zo strany žalovaného došlo k uznaniu dlhu, ktoré je upravené v bode 3. zmluvy o pôžičke a v dôsledku tohto uznania došlo k presunu dôkazného bremena na žalovaného, odvolací súd uvádza, že je síce správne tvrdenie žalobcu, že procesným dôsledkom
uznania dlhu je presun dôkazného bremena zo žalobcu ako veriteľa na žalovaného ako dlžníka a žalobca má potom v konaní uľahčenú pozíciu tým, že nemusí preukazovať vznik dlhu a jeho výšku v čase uznania, avšak táto domnienka existencie dlhu je vyvrátiteľná. Súdna prax pripúšťa možnosť vyvrátiť právnu domnienku existencie dlhu preukázaním skutočností, že dlh nevznikol. Predpokladom existencie dlhu je totiž jeho vznik. Ak je preukázané, že dlh vôbec nevznikol, potom je táto skutočnosť spôsobilá právnu domnienku existencie dlhu vyvrátiť, pretože je jej opakom. Z hľadiska uznania dlhu je teda základným predpokladom, že dlh v čase uznania už vznikol, teda existuje určitý záväzok a dlžník ho uznaním potvrdzuje. Ak záväzok ešte nevznikol, uznanie dlhu je spravidla neplatné alebo právne neúčinné. Uvedené je podstatné práve pri pôžičke, ktorá je, ako bolo uvedené, reálnym kontraktom, teda dlh vzniká až odovzdaním peňazí. Ak dlžník (žalovaný) podpísal „uznanie dlhu“ ešte predtým, než mu boli veriteľom (žalobcom) peniaze reálne odovzdané, v tom okamihu ešte neexistoval dlh, a preto žalovaný nemohol ani platne uznať neexistujúci záväzok. Odvolací súd dodáva, že tak slovenská ako aj česká judikatúra sú v tomto smere pomerne konzistentné (por. NS ČR sp. zn. 21Cdo/2217/2003, NS ČR sp. zn. 33Cdo/2547/2011, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. 6. 2010, sp. zn. 3 Cdo 325/2009, rozsudok Najvyššieho súdu SR z 15.12.2009 sp. zn. 2Cdo/293/2008). 27. Žalobca ďalej v podanom odvolaní namietal nedôveryhodnosť svedkyne T. A. s poukazom na jej vzťah k žalovanému (sestra) ako aj na jej vzťah k žalobcovi, keďže bola jeho bývalou partnerkou a v čase podania žaloby, už neboli partnermi a už spolu nežili v spoločnej domácnosti. Zároveň tvrdil, že svedkyňa na neho podala žalobu, v ktorej ho nepravdivo osočovala a táto skutočnosť zakladá pochybnosť o jej nezaujatosti (uvedené však zostalo len v rovine tvrdenia, ktoré žalobca ničím nepreukázal). Túto odvolaciu námietku považoval odvolací súd za nedôvodnú. Odvolací súd, v súvislosti s osobou svedkyne T. a s posúdením objektívnosti jej výpovede pred súdom prvej inštancie uvádza, že súd prvej inštancie správne vychádzal z toho, že dôveryhodnosť tejto svedkyne v konaní nebola ničím spochybnená; v konaní neboli uvádzané žiadne také skutočnosti a neboli predložené žiadne také dôkazy, ktoré by boli spôsobilé spochybniť vierohodnosť jej výpovede. Svedkyňa vo svojej výpovedi pred súdom prvej inštancie jednoznačne potvrdila, že bola prítomná pri tom, keď žalobca a žalovaný podpisovali zmluvu o pôžičke a potvrdila, že bola prítomná pri tom ako žalobca žalovanému vyplácal pôžičku, keď potvrdila, že žalobca odovzdal v obálke žalovanému sumu 3.000,eur, ktoré si žalovaný po ich vybratí z obálky prepočítal. Žalovaný v súvislosti s jej svedeckou výpoveďou neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by boli spôsobilé spochybniť pravdivosť jej svedeckej výpovede a nenavrhol vykonať žiadne dôkazy, ktoré by vyvracali pravdivosť obsahu svedeckej výpovede. Navyše, podľa názoru odvolacieho súdu poznatky, ktoré získal súd prvej inštancie hodnotením obsahu tejto svedeckej výpovede, porovnal s poznatkami, ktoré získal na základe hodnotenia ostatných (najmä listinných) dôkazov a zvážil, do akej miery sú tieto poznatky súladné, či protichodné a/alebo vzájomne sa doplňujúce. Výsledkom celkového hodnotenia všetkých dôkazných prostriedkov, nielen jednotlivo, ale aj v ich vzájomnej súvislosti, bol potom záver o pravdivosti skutočností tvrdených žalovaným, ktoré boli podkladom pre záver o tom, že je potrebné žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. S poukazom na ustálenú judikatúru, odvolací súd ďalej uvádza, že spochybňovanie objektívnosti výpovedí svedkov a strán sporu iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď strán sporu, či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí, či tvrdení strán sporu (por. nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29). Žalovaný okrem tvrdenia, že s ním bola vo vzťahu a že si (údajne) uplatnila voči nemu nárok na súde (ktoré tvrdenie však ani nepreukázal), neuviedol žiaden ďalší dôkaz, ktorý by akýmkoľvek spôsobom spochybnil obsah výpovede tejto svedkyne a jej dôveryhodnosť. Na druhej strane, žalobcovi nič nebránilo, aby aj on sám na vyvrátenie svedeckej výpovede a na preukázanie svojich skutkových tvrdení navrhol vykonať dokazovanie výsluchom svedkov, túto možnosť však žalovaný v priebehu konania riadne a včas nevyužil. Vzhľadom na vyššie uvedené potom prvoinštančný súd správne vyhodnotil hodnovernosť výpovede tejto svedkyne a aj na jej základe správne ustálil skutkový stav významný pre rozhodnutie v tomto spore. 28. Pokiaľ ide námietku odvolateľa, týkajúcu sa postupu súdu prvej inštancie, ktorý zamietol jeho návrh na vykonanie dokazovania výsluchom rodičov a oboznámením obsahu ich čestných prehlásení za účelom preukázania poskytnutia pôžičky žalobcom žalovanému vo výške 10.000,- Eur; aj túto námietku odvolací súd považuje za nedôvodnú.
Odvolací súd uvádza, že nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument, podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez dôvodných pochybností overené alebo vyvrátené. Ak tieto dôvody zistené neboli, súd postupuje v rozpore s čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavné právo na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. marca 2021, sp. zn. 5Cdo/107/2019). Odvolací súd dospel k záveru, že vzhľadom na dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie zamietol žalobu, by bolo vykonanie výsluchu rodičov žalobcu, resp. oboznámenie obsahu ich čestných vyhlásení, nehospodárne a nadbytočné, keď obsah ich svedeckej výpovede a obsah čestných vyhlásení by nemal vplyv na rozhodnutie súdu vo veci samej a ani by nijakým spôsobom nemohli zmeniť rozhodnutie konajúceho súdu, keďže nebolo sporné, že rodičia žalobcu neboli prítomní pri odovzdávaní predmetu pôžičky a teda nemohli dosvedčiť, že žalobca žalovanému skutočne odovzdal predmet pôžičky vo výške 10.000,- eur. Navyše rovnako správny je aj záver súdu prvej inštancie, že predmetný návrh na vykonanie dokazovania nebol uplatnený včas, keď ho žalobca uplatnil v konaní až po uplynutí 5-ich rokov od podania žaloby, po zrušení a vrátení veci odvolacím súdom, hoci mu nič nebránilo uplatniť tento návrh spolu s podanou žalobou, resp.do prvého pojednávania vo veci. Vychádzajúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp prejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej ekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu prvej inštancie zisťovať skutočnú (materiálnu) pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Medzi posudzované kritéria procesnej aktivity strán sporu patrí najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy súd, v súlade s princípom arbitrárneho poriadku. Prejednací princíp, ktorý je ťažiskovým princípom v sporovom procese, znamená, že súd prvej inštancie buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej aktivity strán sporu. Limitom uplatňovania prejednacieho princípu je koncentrácia konania, a to jednak zákonná, avšak budovanie skutkového základu meritórneho rozhodnutia je limitované najmä z pohľadu uplatňovania sudcovskej koncentrácie konania, kedy procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr, nakoľko ponechávanie si dôležitých skutkových tvrdení a dôkazných návrhov na neskoršie štádium konania môže v konečnom dôsledku znamenať, že súd prvej inštancie na tieto nebude pri svojom rozhodovaní prihliadať. Sudcovskej koncentrácii konania však podliehajú len prostriedky procesnej obrany a prostriedky procesného útoku. Zo subjektívneho hľadiska sa za prostriedky procesného útoku považujú úkony žalobcu, kým prostriedkami procesnej obrany sú úkony žalovaného, a to bez ohľadu na to, či ide o písomné podanie alebo ústny prednes, prípadne ich časť. Ide o také procesné úkony strán sporu, ktoré vyžadujú ďalšiu aktivitu súdu pred meritórnym ukončením veci. Zjednodušene možno povedať, že v zmysle ust. § 149 CSP ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Základnými povinnosťami sporových strán v konaní sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými prostriedkami (čo však žalovaná neurobila). Po vyčerpaní repliky a dupliky by strana teda v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy práve z dôvodu existencie režimu sudcovskej koncentrácie. Platí však, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Takáto procesná situácia však v prejednávanej veci nenastala, keď je zrejmé, že žalovaný už v podanom odpore proti platobnému rozkazu namietal poskytnutú výšku pôžičky a tvrdil, že mu žalobca odovzdal len sumu vo výške 3.000,eur. Súd prvej inštancie preto správne aplikoval na danú situáciu ustanovenia § 153 ods. 2 a 3 CSP upravujúce sudcovskú koncentráciu konania. 29. Odvolací súd, v súvislosti s dokazovaním výkonným súdom prvej inštancie dodáva, že dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy (tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov), a to každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli strany v konaní. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov, pričom do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). Súd prvej inštancie potom vyhodnotil všetky predložené dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti, zároveň prihliadol na to, čo uvádzali samotné strany, pričom z uvedeného mal za to, že tieto dôkazy boli postačujúce na vyvodenie ním vyslovených skutkových záverov (boli v tomto smere dostatočné), a preto vykonanie ďalších dôkazov už pre rozhodnutie vo veci nepovažoval za potrebné. S takýmto záverom sa potom stotožnil i odvolací súd, pričom zároveň dodáva, že súd rozhodne o tom, ktoré z označených dôkazov vykoná. To znamená, že súd nie je viazaný návrhmi strán na vykonanie dokazovania a ani nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy. Nevykonanie všetkých navrhnutých dôkazov preto nie je vadou spôsobujúcou strane odňatie možnosti konať pred súdom (porovnaj aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/1993 a pod R 125/1999, ako aj sp. zn. 6Cdo 51/2012). 30. V prejednávanej veci súd prvej inštancie riadne a dôsledne odôvodnil, prečo nevykonal všetky dôkazy navrhované žalobcom. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou námietkou žalobcu, že súd prvej inštancie pochybil, keď nevykonal všetky ním navrhnuté dôkazy. V tomto smere odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že všetky skutkové zistenia súdu prvej inštancie majú plnú oporu vo vykonaných dôkazoch, pričom v uvedenom smere žalobca nedôvodne súdu prvej inštancie vytýka, že konanie zaťažil inou vadou, ktorá mohla mať vplyv na rozhodnutie v spore, keď nevykonal ním navrhované dokazovanie, a preto súd prvej inštancie celkom správne vychádzal z toho, že za tohto stavu by bolo vykonávanie ďalších dôkazov nadbytočné a nehospodárne. 31. Podané odvolanie žalobca ďalej odôvodňoval aj nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Uvedený odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak súd prvej inštancie na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, aplikoval nesprávnu právnu normu, obsah správnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Preskúmaním napadnutého rozhodnutia odvolací súd konštatuje že tento odvolací dôvod nebol naplnený, keď súd prvej inštancie na správne zistený skutkový stav správne aplikoval zvolenú právnu normu (§ 657, § 517 ods. 1, prvá veta, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). 32. Z vyššie uvedených dôvodov, pretože odvolací súd nezistil žiadne pochybenie, rozsudok súdu prvej inštancie ako správny potvrdil. Nakoľko ani v odvolaní žalobca neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený prvoinštančným súdom, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. 33. Záverom odvolací súd uvádza, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky uvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré zostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). 34. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre
ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 35. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( § 262 ods. 2 CSP). 36. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).