Rozsudok Krajského súdu Bratislava sp. zn. 14Co/64/2024 z 24. 3. 2026

Text rozhodnutia

Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:

Krajský súd Bratislava 14Co/64/2024 6119301367 24. 03. 2026 JUDr. Michaela Krajčová ECLI:SK:KSBA:2026:6119301367.1

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu Mgr. Jana Janics Bajánková a JUDr. Natália Kolláriková v sporovej veci žalobcu: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., IČO 35 951 087, so sídlom: Mickiewiczova 2, 811 07 Bratislava, proti žalovanému: O.. B. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom: C. XXXX/XA, XXX XX K., o zaplatenie 20.954,19 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č.k. B2-7C/51/2019-411, zo dňa 6. februára 2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 06.02.2024 č.k.: B2-7C/51/2019-411 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.954,19 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 20.954,19 eur od 09.04.2019 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok I.) a žalobcovi priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.). 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že dňa 25.11.2005 bola uzatvorená Zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému právnu pomoc vo veci uplatnenia majetkových nárokov mandanta k bytu č. XX na 6. podlaží bytového domu na M. XX v K., s. č. XXXX zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu uzatvorenej dňa 06.03.2003 a jej dodatkov so spoločnosťou P., s.r.o, T.: XX XXX XXX (ďalej len „Zmluva 1“). Úspechom vo veci podľa Zmluvy 1 sa rozumelo právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým súd prizná uplatnený nárok mandanta, právoplatný súdny zmier, uzavretie dohody o urovnaní alebo akékoľvek iné aj mimosúdne vyriešenie spornej veci. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, č. k. 17C/132/2007-437 zo dňa 06.10.2014, právoplatným dňa 06.11.2017, súd zaviazal o. i. spoločnosť P., s.r.o. povinnosťou vydaním kľúča sprístupniť a odovzdať žalovanému do užívania špecifikovaný byt. Na základe uvedeného žalobca vyúčtoval žalovanému odmenu za poskytnuté služby podľa Zmluvy 1 faktúrou č. XXXXXXXX vystavenou dňa 25.03.2019 a splatnou dňa 08.04.2019 vo výške 10.470,44 eur. V Zmluve 1 si strany dohodli podielovú odmenu vo výške 10 % z celkovej ceny vyplatenej mandantom spoločnosti P., s.r.o. Celková odmena podľa Zmluvy 1 bola vo výške 23.029,55 eur bez DPH, mandant uhradil zálohu vo výške 5.578,81 eur bez DPH, zostávajúca odmena bola vo výške 17.450,74 eur, z ktorej 50 % (8.725,37 eur bez DPH) bola splatná do 14 dní od dosiahnutia úspechu vo

veci. Spolu s DPH je teda splatná časť odmeny zo Zmluvy 1 vo výške 10.470,44 eur (8.725,37 eur plus 20 % DPH 1.745,07 eur). 3. Dňa 26.03.2015 bola zatvorená ďalšia Zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému právnu pomoc formou zastupovania mandanta v rozhodcovskom konaní vedenom Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská a mediačná, č. k. AH- C/1214/0002, vo veci peňažného nároku na zaplatenie 58.243,05 eur s príslušenstvom uplatneného voči mandantovi zo strany T.. O. C. (ďalej len „Zmluva 2“). Úspechom vo veci sa podľa Zmluvy 2 rozumelo právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým súd zamietne žalobný návrh na zaplatenie uplatneného peňažného nároku alebo ktorým súd určí nárok na zaplatenie uplatneného peňažného nároku za nedôvodný alebo nárok na zaplatenie uplatneného peňažného nároku zníži alebo právoplatný súdny zmier, uzavretie dohody o urovnaní, trvalé upustenie od uplatňovania nárokov alebo akékoľvek iné aj mimosúdne vyriešenie spornej veci. T.. O. C. od uplatňovania peňažného nároku upustil a súdne konanie bolo právoplatne ukončené dňa 08.09.2018 uznesením o zastavení konania, čo písomne potvrdil aj Okresný súd Nové Mesto nad Váhom dňa 22.03.2019. Mandant sa za poskytnutie právnej pomoci zaviazal zaplatiť podielovú odmenu vo výške 15 % z celkovej výšky peňažného nároku v prípade dosiahnutia úspechu a v prípade čiastkového úspechu zaplatiť alikvotnú časť; 15 % z celkovej sumy 58.243,05 eur predstavuje čiastku 8.736,46 eur plus DPH, t. j. spolu 10.483,75 eur. Odmenu vyúčtoval žalobca faktúrou č. XXXXXXXX splatnou dňa 08.04.2019, ktorú však žalovaný napriek výzve zo dňa 11.04.2019 nezaplatil. 4. Žalovaný namietal, že žalobca nepravdivo uvádza, že vystavené faktúry mu boli doručené a že boli doručené aj posledné výzvy na zaplatenie; nemôže plniť to, o čom nevie a ani preukázať to, čo sa reálne neuskutočnilo. Žalobca vypočítal nesprávne odmenu zo Zmluvy 1; duplicitne započítal DPH. K zálohe nevystavil žiadny účtovný doklad, ktorý by preukazoval, že záloha bola s DPH. Žalobca mal pri vyúčtovaní čiastočnej odmeny odpočítať celú poskytnutú zálohu, teda 6.638,78 eur. Žalobca napriek zmluvným podmienkam vyfakturoval časť podielovej odmeny naraz, aj keď k reálnemu vymoženiu uplatňovaného nároku mandantom nedošlo. Konanie vo veci uvedenej v zmluve 1 nie je ukončené a v zmysle § 8 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. nemá právo na vyfakturovanie právnych služieb do skončenia konania. Žalovaný je toho názoru, že Zmluva 2 sa nevzťahuje na poskytnutie právnej pomoci pre konanie na Okresnom súde Nové Mesto nad Váhom. Poukázal na ustanovenie § 7 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. a na to, že Zmluva 1 a Zmluva 2 neboli uzatvorené v súlade s týmto ustanovením. 5. Žalobca v replike reagoval, že zmluvné vzťahy, z titulu ktorých si žalobca uplatňuje peňažné nároky v tomto konaní, boli uzatvorené so žalovaným ako fyzickou osobou podnikateľom, T.: XX XXX XXX. Čo sa týka nesprávneho výpočtu odmeny, obrana žalovaného neobstojí, nakoľko z podrobného výpočtu výšky odmeny, ktorý bol súčasťou návrhu je zjavné, že žalovaným uhradená záloha bola odpočítaná vo výške bez DPH, avšak z časti odmeny podľa Zmluvy 1 vyčíslenej takisto bez DPH. Záloha na odmenu bola účtovaná s DPH, o čom svedčí zálohová faktúra č. XXXXZXXX vystavená žalobcom žalovanému ako fyzickej osobe podnikateľovi. Žalobca si z titulu Zmluvy 1 uplatňuje iba nárok na zaplatenie podielovej odmeny v časti 50 %, ktorý je podľa Zmluvy 1 už splatný. Zostávajúca časť podielovej odmeny (druhých 50 %) nie je predmetom tohto konania, nakoľko táto je splatná až po reálnom vymožení uplatňovaného nároku. Rovnako nie je pravdou, že „konanie vo veci uvedenej v Zmluve 1 čl. I bod 1, na ktorú sa žalobca zaviazal poskytnúť právnu pomoc nie je ukončené“, tak ako tvrdí žalovaný. Žalovaný účelovo zavádza a poukazuje na súdne konanie v časti zaplatenia zmluvnej pokuty, ktorej uplatnenie nebolo vôbec predmetom Zmluvy 1, od ktorej si žalobca odvodzuje uplatňovaný nárok. Predmetom Zmluvy bolo „uplatnenie majetkových nárokov mandanta k bytu“. Majetkový nárok bol úspešne uplatnený a konanie o vydanie kľúča a odovzdanie predmetného bytu a nebytového priestoru bolo právoplatne skončené. Prebiehajúce konanie o zmluvnej pokute nemá žiaden vplyv na vznik nároku žalobcu na odmenu v zmysle Zmluvy 1, tak ako si ju žalobca uplatňuje v tomto konaní. K Zmluve 2 uviedol, že po začatí konania pred Stálym rozhodcovským súdom došlo s účinnosťou od 01.01.2017 k zmene právnej úpravy rozhodcovského konania. Vzhľadom k tomu, že zriaďovateľ Stáleho rozhodcovského súdu nespĺňal podmienky podľa zákona č. 244/2002 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2017, rozhodcovské konanie bolo zo zákona zastavené. Nakoľko druhá strana sporu využila možnosť podať v zmysle cit. prechodného ustanovenia zákona č. 244/2002 Z. z. žalobu na súd (Okresný Súd Nové Mesto nad Váhom ), konanie, v ktorom žalobca žalovaného na základe Zmluvy 2 zastupoval, na základe zákona pokračovalo na tomto súde. T.. O. C. sa však rozhodol od uplatňovania nárokov upustiť. Uznesením Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom bolo konanie voči žalovanému právoplatne

zastavené a žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie podielovej odmeny v zmysle čl. III ods. 1 Zmluvy 2. Rovnako účelová a ničím nepreukázaná je aj obrana žalovaného, ktorý poukazuje na to, že zmluvy o právnej pomoci údajne neboli uzatvorené v súlade s § 7 ods. 1 vyhl. 655/2004 Z. z. Ako Zmluva 1 tak aj Zmluva 2 boli uzatvorené v súlade s platnými právnymi predpismi a ide len o ničím nepreukázané a zavádzajúce tvrdenie žalovaného. 6. Žalovaný sa vyjadril, že žalobca žalovanému faktúry č. XXXXXXXX a XXXXXXXX. nedoručil a rovnako mu nedoručil ani výzvy na zaplatenie a ani nepreukázal ich doručenie, čím nesplnil zákonné povinnosti pre podanie návrhu na vydanie platobného rozkazu a návrh nie je prípustný. Zmluva 1 bola uzatvorená so žalovaným ako fyzickou osobou, keď na zmluve sa nenachádza žiadne IČO žalovaného, ale jeho rodné číslo. Predmetom zmluvy o právnej pomoci nebola právna pomoc žalobcu pre žalovaného z titulu jeho podnikania, ale kvôli súkromnej veci žalovaného a to spor ohľadom obstarania výstavby nehnuteľnosti bytu pre bývanie žalovaného. Čo sa týka Zmluvy 2, táto síce obsahuje IČO žalobcu a predmet zmluvy súvisí s vysporiadaním sporu ohľadom bývalého združenia v podnikaní žalovaného s ďalším členom združenia, ale žalovaný svoju podnikateľskú činnosť ukončil zrušením živnosti k 30.04.2016 a následne využíval právnu pomoc, už ako nepodnikateľ, a teda akákoľvek právna pomoc už nemohla prebiehať zo strany žalobcu so žalovaným ako podnikateľom práve kvôli zániku podnikateľskej činnosti žalovaného, pričom sám žalobca poskytoval právnu pomoc pri likvidácii živnosti žalovaného. Zo Zmluvy 1 jednoznačne vyplýva podľa čl. III. ods. 5 posledná veta, že odmena nezahŕňa daň z pridanej hodnoty. Vzhľadom k tomu zmluvnému ustanoveniu je jednoznačné, že aj stanovená výška zálohy z odmeny bola bez DPH. Naďalej trval na tom, že pre vyúčtovanie žalobca použil nesprávny výpočet a to tým, že celkovú výšku zálohy z odmeny neodpočítal v plnej výške žalovanému a tak ho tým ukrátil o 1 059,97 eur zo zaplatenej zálohy, teda neuznal žalovanému plne zaplatenú výšku zálohy a to 6 638,78 eur. Tvrdí, že dosiahol 50 % úspech vo veci - viď fakturácia žalobcu, kde odmena je počítaná ako 50 % z celkovej odmeny. Keby to aj bolo pravdou, sám sa zaviazal danú odmenu rozdeliť do dvoch častí teda 50 % polovicu odmeny takto: 25 % pri dosiahnutí odmeny a ďalších 25 % od reálneho vymoženia. Žalobca tak neučinil a neriadil sa dohodnutými zmluvnými podmienkami ohľadom vyplatenia jeho právnych služieb. Správna fakturácia by mala byť nasledovná: Hodnota celkovej odmeny bez DPH: 23 029,55 eur, 50 % podiel z celkovej odmeny, nakoľko žalobca tvrdí, že dosiahol 50 % úspech vo veci: 23 029,55 delené 2 (50 %) = 11.514,78 eur. Sumu 11.514,78 eur žalobca v zmysle zmluvy má rozdeliť na dve splatnosti a to 50 % z nej, teda 5.757,39 eur pri dosiahnutí úspechu vo veci a zvyšných 50 % až po reálnom vymožení uplatňovaného nároku mandanta. Žalovaný mal za to, že žalobca mal odpočítať plnú sumu zálohy od prvej 50 % čiastky čiastočného 50 % úspechu teda zo sumy 5.757,39 eur, pretože nie je garantované, že dôjde aj k reálnemu vymoženiu uplatňovaného nároku mandanta. Ak by k tomu nedošlo, žalovaný zaplatením zálohy 6.638,78 eur by mal voči žalobcovi preplatok za poskytnuté služby. Nie je pravdou, že konanie týkajúce sa Zmluvy 1 pokračuje len v časti ohľadom zaplatenia zmluvnej pokuty, ale aj s ohľadom na vyriešenie platnosti, či neplatnosti zmluvy uzatvorenej žalovaným v 1. rade P. so žalovanou v 2. rade V.. T.. W. C., R.., čo má významný vplyv na úspešné uplatnenie nárokov žalovaného. Rovnako je zavádzajúce tvrdenie žalobcu, že zaplatenie zmluvnej pokuty v žalovanej časti súdneho konania nie je predmetom zmluvy o právnej pomoci medzi žalobcom a žalovaným. Mandatár sa zaviazal poskytnúť právnu pomoc pre uplatnenie majetkových nárokov vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu medzi mandantom a spoločnosťou P., s.r.o.. Zmluvná pokuta vyplývajúca z danej zmluvy je súčasťou majetkových nárokov žalovaného. Uloženie povinnosti odovzdania kľúčov a predmetnej nehnuteľnosti do užívania ešte nie je ani zďaleka splnený hlavný cieľ právnej pomoci a to 100 % uplatnenie majetkových nárokov žalobcu byť vlastníkom bytu. To, že konanie pred Stálym rozhodcovským súdom bolo ukončené kvôli právnej úprave ešte neznamená, že žalobca svojim pričinením prispel ako advokátska kancelária k úspechu vo veci. Na záver podotkol, že žalobca rovnako ako Zmluvu 1 a Zmluvu 2 nepodpísal v zmysle § 7 ods. 1 platnej vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Žalovaný nemôže dokazovať to, čo sa nestalo. Žalobca ako advokát mal preukázať, že žalovaný ako klient bol poučený o tom, že okolnosti oboch prípadov uvedených v Zmluve 1 a Zmluve 2 boli veľmi neisté a to bolo dôvodom uzavretia zmluvy o právnej pomoci formou podielovej odmeny. Následne poukázal na svoje postavenie spotrebiteľa. 7. Žalobca odkázal na zmluvné ustanovenia o splatnosti zmluvne dohodnutej odmeny. V čl. III. ods. 1, 2, 3 Zmluvy 1 je definovaná „Odmena“. V čl. III. ods. 4 tej istej zmluvy je definovaná „Záloha“. Podľa čl. III. ods. 5 Zmluvy 1 „Odmena nezahŕňa daň z pridanej hodnoty.“ Na rozdiel od citovaného ustanovenia o odmene, v prípade zálohy žiadne takéto zmluvné dojednanie nie je. Nie je preto pravdou

tvrdenie žalovaného, že zmluva tak pri odmene ako aj pri zálohe uvádza sumu bez DPH. Vzhľadom na tú skutočnosť, že zmluvné ustanovenie pojednávajúce o zálohe daň z pridanej hodnoty osobitne nešpecifikuje, má sa v zmysle daňových predpisov za to, že ak nie je osobitne určené inak, suma je vrátane dane. Preto žalobca zo sumy zálohy vo výške 200.000,- SKK odpočítal a odviedol daň z pridanej hodnoty. Vzhľadom na uvedené má žalobca za to, že odmenu bez DPH po odpočítaní žalobcom prijatej zálohy bez DPH vyúčtoval správne. Žalobca nikdy netvrdil, že dosiahol úspech 50 %, naopak dosiahol 100 % - ný úspech vo veci, tak ako bol definovaný v Zmluve 1. Predmetom Zmluvy 1 nebolo uplatnenie akýchkoľvek majetkových nárokov žalovaného zo zmluvy o obstaraní výstavby bytu, ako zavádzajúco tvrdí žalovaný, ale len majetkových nárokov k bytu. Preto nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je, a ani nikdy nebol, predmetom Zmluvy 1, rovnako ako určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi P. Rovnako predmetom tejto zmluvy nebolo nadobudnutie vlastníctva žalovaného k bytu, nakoľko takýto majetkový nárok zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu priamo žalovanému ani nevyplýval. Zo zmluvy o obstaraní výstavby bytu vzniklo žalovanému právo len na fyzické odovzdanie bytu do užívania (ius posidendi), ktoré žalobca v mene žalovaného riadne uplatnil v súdnom konaní. Tento majetkový nárok žalovaného k bytu vyplývajúci zo zmluvy o obstaraní výstavby bytu žalobca právoplatným súdnym rozhodnutím v prospech žalovaného aj úspešne dosiahol. Skutočnosť, že dosiahnutie úspechu vo veci tak, ako bol tento definovaný v Zmluve 1 (vychádzajúc zo zmluvných dojednaní Zmluvy o obstaraní výstavby bytu) nie je naplnením „hlavného cieľa“ žalovaného - byť vlastníkom bytu, ani skutočnosť že sa súdnemu exekútorovi nepodarilo odovzdaním kľúčov sprístupniť byt, nemá vplyv na to, že úspech vo veci (resp. účel právneho zastúpenia) tak, ako bol definovaný, bol žalobcom dosiahnutý nepochybne v plnom rozsahu - vo výške 100 %. Preto sa stal splatný nárok na časť odmeny za poskytnutú právnu pomoc, ktorá podľa čl. III ods. 3 prvá odrážka predmetnej Zmluvy 1 vo výške 50 % odmeny je splatná do 14 dní od dosiahnutia úspechu vo veci. Žalobca nepopiera skutočnosť, že v záujme žalovaného a s cieľom dosiahnutia úspechu žalovaného inicioval aj sekundárne súdne spory. Zmluva 2 v čl. I ods. 1 jasne definuje, v akej veci má byť právna pomoc poskytnutá a ods. 2 určuje, čo sa považuje za dosiahnutie úspechu vo veci, kde sa okrem iného uvádza: „trvalé upustenie od uplatňovania nárokov podľa ods. 1 voči mandantovi alebo akékoľvek iné aj mimosúdne vyriešenie spornej veci“. Skutočnosť, že legislatívnou zmenou bolo samotné rozhodcovské konanie vyriešené mimosúdne inak, ako aj skutočnosť, že T. následne trvalo upustil od uplatňovania nárokov voči žalovanému pred civilným súdom bola žalobcom preukázaná. Tvrdenie žalovaného, že žalobca žiadnu právnu pomoc žalovanému v predmetnej veci neposkytol, nakoľko k žiadnemu konaniu nedošlo, je lož. Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého mala byť v zmysle Zmluvy 2 žalobcovi poskytnutá záloha na odmenu vo výške 1.500,- eur a to na základe faktúry č. XXXXXXXXX, žalobca popiera. Takú faktúru žalobca vo svojom účtovníctve neeviduje. Záväzok žalovaného uvedený v ustanovení čl. III. ods. 4 Zmluvy 2 uhradiť paušálnu náhradu výdavkov vo výške 1.500,- eur nie je zálohou na odmenu, a teda nie je ani odpočítateľnou položkou z dojednanej odmeny. Skutočnosť, že žalobca žalovaného pred podpisom oboch uvedených zmlúv o poskytnutí právnej pomoci poučil o tom, že výsledok uvedených konaní je veľmi neistý, žalobca preukazuje čestným vyhlásením a svedeckou výpoveďou B.F. ktorý bol osobne prítomný na oboch stretnutiach žalobcu so žalovaným, na ktorých boli prejednávané zmluvné podmienky poskytnutia právnej pomoci žalovanému. Okrem toho žalobca poukazuje aj na listinné dôkazy (zo súdnych spisov), z ktorých vyplývajú skutkové a právne okolnosti, z ktorých je nepochybné, že veľkej neistoty výsledku oboch súdnych konaní si bol sám žalovaný v rozhodnom čase - teda v čase prevzatia právneho zastúpenia žalobcom - veľmi dobre vedomý. Žalobca ďalej popísal genézu sporu, z ktorej podľa neho vyplýva, že aj žalovaný ako laik si bol vedomý neistého výsledku. Vedomosť žalovaného o stave predmetnej veci preukazuje aj rozsiahla emailová korešpondencia so žalobcom. 8. Právne vec súd prvej inštancie posúdil podľa § 1 ods. 2, § 24 ods. 1 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii, v znení účinnom v čase podpisu oboch zmlúv, (ďalej len „zákon o advokácii“), § 7 ods. 1, § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. v znení účinnom v čase podpisu oboch zmlúv, § 517 ods. 1 vety prvej a ods. 2 Občianskeho zákonníka. 9. Aplikáciou citovaných ustanovení na zistený skutkový stav súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba je dôvodná v celom rozsahu. V konaní bolo preukázané, že žalobca poskytoval žalovanému právne služby na základe dlhoročnej spolupráce, pričom sa týkali tak podnikateľskej činnosti žalovaného, ako aj ďalšej agendy (napríklad vo vzťahu k bytu, ktorý chcel žalovaný nadobudnúť do svojho výlučného vlastníctva ako fyzická osoba - nepodnikateľ). Žalovaná istina predstavuje odplatu za poskytnutie právnych služieb z dvoch rôznych zmluvných vzťahov. Pokiaľ ide o postavenie žalovaného ako spotrebiteľa, súd prvej inštancie konštatuje, že toto je dané vo vzťahu k Zmluve 1, ale nie k Zmluve 2

(tá sa týkala nárokov zo Zmluvy o združení a podnikateľskej aktivity žalovaného). Od žalobcu nemožno vyžadovať, aby nároky uplatňoval v dvoch rôznych sporoch. Pokiaľ ide o prípustnosť návrhu v zmysle § 3 ods. 5 písm. d) zák. č. 307/2016 Z. z., túto je oprávnený posudzovať upomínací súd. Vzhľadom na spotrebiteľský charakter Zmluvy 1 súd prvej inštancie aplikoval voči žalovanému § 296 CSP, čo však znamená, že musel prihliadnuť aj na prostriedky procesného útoku žalobcu, ktorými tento reagoval na nové skutkové tvrdenia a dôkazné prostriedky žalovaného. 10. V Zmluve 1 sa žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému právne služby spočívajúce v uplatnení majetkových práv žalovaného k bytu za dohodnutú podielovú odmenu vo výške 10 % z celkovej ceny vyplatenej žalovaným spoločnosti P. Úspechom vo veci podľa Zmluvy 1 sa v zmysle článku I., bod 1 rozumie právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým súd prizná uplatnený nárok, súdny zmier, uzavretie dohody o urovnaní alebo iné mimosúdne riešenie sporu. Formulácia „uplatnenie majetkových práv k bytu“ bola pri podpise Zmluvy 1 zvolená preto, že zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu (článku I) vyplýva, že budúca zmluva o prevode vlastníctva bytu (spolu s garážou a spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam domu) mala byť uzatvorená na základe výzvy klienta do 15 dní od odovzdania a prevzatia predmetu prevodu. Inými slovami, bez odovzdania predmetu prevodu sa nemohol žalovaný domáhať ani nahradenia prejavu vôle zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu, ktorú možno podľa obsahu vyhodnotiť aj ako Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Samotná formulácia petitu mohla byť časovo náročná, pri podpise Zmluvy 1 nemuselo byť zrejmé, ako konkrétne bude znieť, napríklad na uloženie akej povinnosti. 11. S ohľadom na uvedené sa preto súd prvej inštancie stotožnil s názorom žalobcu, že vo vzťahu k majetkovým právam žalovaného k bytu bol dosiahnutý úplný úspech vo veci, keď žalovanému boli odovzdané kľúče od bytu. Pritom nie je bez právneho významu, že žalobca podal v mene žalovaného aj žalobu o nahradenie prejavu vôle obstarávateľa uzatvoriť zmluvu o prevode vlastníctva k bytu a nemožno skutočne pričítať na ťarchu žalobcovi, že žalovaný neuhradil súdny poplatok, čím znemožnil ďalšie konanie, na základe ktorého sa mohol stať vlastníkom bytu. Preto aj v prípade, že by súd vyložil ustanovenie článku I. Zmluvy 1 o úspechu v spore ako nadobudnutie vlastníctva k bytu, toto si žalovaný zmaril sám svojou pasivitou. 12. Čo sa týka dosiahnutého úspechu z právneho vzťahu zo Zmluvy 2, je jej výklad úplne jednoznačný a nepripúšťa inú interpretáciu ako tú, že za dosiahnutie úspechu sa považuje (článok I. Zmluvy 2) trvalé upustenie od uplatňovania nárokov zo strany Ing. O. C.. Žalobca nemohol ovplyvniť zmenu legislatívy, na základe ktorej po rozhodcovskom konaní nasledovalo konanie pred všeobecným súdom (Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom), ktoré konanie bolo právoplatne zastavené (č. l. 37). Pritom žalovaný ani netvrdil, že by Ing. O. C. voči nemu nárok ešte niekedy (po právoplatnom skončení súdneho konania vedeného Okresným súdom Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. 7C/25/2018) uplatňoval, či aspoň avizoval, je preto zrejmé, že bol naplnený článok I., bod 2 Zmluvy 2. 13. Nad rámec uvedeného súd prvej inštancie dopĺňa, že žalovaný je vysokoškolsky vzdelaný človek a možno predpokladať, že jeho intelektuálne schopnosti prevyšujú priemer obyvateľstva a ako taký sám dobrovoľne obidve Zmluvy podpísal s tým, že v čase ich podpisu zrejme nepovažoval za podstatné, akým spôsobom budú konania skončené (teda či meritórnym rozhodnutím súdu alebo rozhodcovského orgánu, mimosúdne alebo rozhodnutím súdu procesného charakteru, teda napríklad zastavením konania). 14. Súčasne bolo preukázané, že podpisu zmlúv predchádzala tak e-mailová komunikácia, ako aj osobné rokovanie so žalovaným, čo popiera procesnú obranu žalovaného, že podielová odmena nebola v zmluvách platne dohodnutá, nakoľko nebol poučený o tom, že výsledok konania je neistý. Na dôkaz, že žalovaný právnym zástupcom poučený bol, stačí aj e-mailová komunikácia predložená žalobcom, konkrétne e-mail na č. l. 289, v ktorom sa výslovne píše, že návrh podmienok vyplýva z náročnosti tohto prípadu vzhľadom na veľmi nevýhodné zmluvné podmienky so spoločnosťou P., s.r.o. K Zmluve 2 žalobca taktiež priložil e-mail, v ktorom upozorňuje žalovaného, že pozícia v spore je slabá a o to viac neistá,; tento e-mail časovo nadväzoval na osobné rokovanie. Na základe uvedeného potom nebolo ani potrebné vykonať výsluch B.. B. (ani výsluch JUDr. M. A., stačili by listinné dôkazy v spise), avšak tento bol vykonaný ešte pred pridelením veci v poradí druhej zákonnej sudkyni a jednoznačne z neho vyplýva, že žalovaný si bol vedomý neistého výsledku oboch konaní, a teda podporuje skutkové tvrdenia žalobcu.

15. Pokiaľ ide o námietku žalovaného, že B.. B. dňa 26.03.2015, keď bola uzatvorená Zmluva 2, nemohol poskytovať právne služby, uvedené ani nie je v konaní sporné a menovaný sa vyjadril, že sa rokovaní zúčastnil na základe predchádzajúcej spolupráce so žalovaným, čo ale neznamená, že aj vykonával úkony v týchto konaniach. Bez významu je aj jeho pôsobenie vo funkcii starostu obce, ako aj odsúdenie za trestný čin, nakoľko žalovaný ani netvrdil, že by mali uvedené skutočnosti súvisieť s nárokom žalobcu uplatňovaným v tomto konaní. 16. Súd prvej inštancie dospel preto k záveru, že podielová odmena bola dohodnutá platne v zmysle v tom čase platnej a účinnej vyhlášky č. 655/2004 Z. z. Súd prvej inštancie súčasne v tejto časti vyhodnotil procesnú obranu žalovaného týkajúcu sa nedostatku poučenia za účelovú. Žalovaný tvrdí (k Zmluve 1), že celý čas mal za to, že predmetom Zmluvy 1 je to, že sa stane vlastníkom bytu a že by Zmluvu 1 nepodpísal, ak by sa mala vzťahovať len na toto jedno konanie a že by išlo o zavádzanie spotrebiteľa, k Zmluve 2 potom naproti tomu uvádza, že konanie vedené pred rozhodcovským súdom bolo jednoduché a nešlo o žiadnu komplikovanú právnu otázku. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný je schopný spraviť si záver o náročnosti veci a javí sa, že porozumenie žalovaného sa v čase menilo a vyvíjalo s ohľadom na procesnú situáciu. K Zmluve 1 súd dopĺňa, že korektnosti zmluvného vzťahu svedčí aj to, že časť odplaty bude splatná až do 14 dní odo dňa reálneho vymoženia uplatneného nároku mandantom. K poučeniu o tom, že výsledok konania je neistý, neustanovuje vyhláška žiadne ďalšie náležitosti, je preto bez právneho významu, či žalobca odkázal v súvislosti so Zmluvou 2 na to, že ide o rozhodcovské konanie a že pozícia v konaní je slabá alebo k Zmluve 1, že Zmluva o obstaraní výstavby je nevýhodná, nakoľko advokát pri poučení klienta nie je povinný uviesť celý právny rozbor, vyhláška ani nestanovuje, že by malo ísť o viac dôvodov a čo všetko by malo byť klientovi uvedené zo strany právneho zástupcu. 17. K argumentácii žalovaného, že zmluvná pokuta je súčasťou majetkových práv k bytu a vo vzťahu k nej nebolo súdne konanie právoplatne skončené, teda žalobca nedosiahol plný úspech vo veci, súd konštatuje, že sa s týmto názorom žalovaného nestotožňuje. Súd prvej inštancie si je vedomý, že neexistuje legálna definícia majetkového práva, ale pôjde o právo k majetku, teda k tomu, čo môže byť majetkom (tu byt) a zmluvná pokuta naproti tomu plní zabezpečovaciu a prevenčnú funkciu, ide teda o prostriedok na dosiahnutie iného práva, resp. splnenia zmluvnej povinnosti, hoci je zrejmé, že v tomto prípade sa funkcia zmluvnej pokuty nenaplnila (čo žalobca nemohol ovplyvniť). Zaplatenie zmluvnej pokuty síce možno považovať za majetkový nárok, ale nie k bytu. 18. Žalovaný namietal nesprávnosť výpočtu odmeny. Táto procesná obrana je podľa názoru súdu prvej inštancie nedôvodná, nakoľko žalobca už v žalobe popísal, akým spôsobom postupoval pri jej výpočte. Pokiaľ žalovaný v duplike uviedol, že žalobca tvrdí, že dosiahol 50 %-ný úspech, uvedené sa nezakladá na pravde, nakoľko žalobca od počiatku súdneho sporu tvrdil, že úspech dosiahol 100 %-ný a že pri fakturácii vychádzal z toho, že z celkovej odplaty vo výške 23.029,55 eur (bez DPH) bola zostávajúca odmena po úhrade zálohy vo výške 17.450,74 eur, z ktorej 50 % (8.725,37 eur bez DPH) bola splatná do 14 dní od dosiahnutia úspechu vo veci. Spolu s DPH je teda splatná časť odmeny zo Zmluvy 1 vo výške 10.470,44 eur (8.725,37 eur plus 20 % DPH 1.745,07 eur). Žalobca pri výpočte počítal so sumami bez DPH, čo jednoznačne vyplýva z ustanovenia článku III. bod 5 Zmluvy 1, pričom záloha (vo výške 200 000 SKK) bola vrátane DPH (viď zálohová faktúra). Dôvod, prečo žalobca pri výpočte splatnej odmeny zo Zmluvy 1 odpočítal od celkovej odmeny bez DPH zálohu bez DPH spočíva v tom, že táto bola odvedená podľa v tom čase platných predpisov (19 %), pričom v súčasnosti je 20 %. Výpočet nároku v žalobe je uvedený jasne a zrozumiteľne. Obrana žalovaného, že DPH bola uplatnená duplicitne, nie je dôvodná Uvedené platí v plnom rozsahu aj vo vzťahu k podielovej odmene podľa Zmluvy 2, kde v článku III., bod 1 je jednoznačne uvedená ako 15 % z celkovej výšky nároku a v bode 5 tohto článku opäť deklaruje, že nezahŕňa DPH. K žalovaným predloženému vyúčtovaniu zo dňa 11.12.2017 súd zastáva názor, že práve v tomto je nesprávny výpočet a naopak správny výpočet odmeny je uvedený v žalobe, čo žalobca aj zrozumiteľne rozpísal a objasnil. 19. Záverom súd prvej inštancie dopĺňa, že podielová odmena síce môže žalovanému subjektívne s odstupom viacerých rokov pripadať vysoká, je ale dôsledkom nielen neistého výsledku konaní, ale aj odrazom skutočnosti, že advokát v prípade takejto dohody nedostáva za poskytnuté právne služby odmenu pravidelne, napríklad za každý vykonaný úkon na základe fakturácie, ale len v prípade úspechu, často (ako aj v tomto prípade), môže byť úspešný až po viacerých rokoch, počas ktorých klient za služby neplatí a otázna je aj vymožiteľnosť nároku. Nejde teda o jednostranne výhodnú dohodu, na

ktorú by žalovaný či už v postavení spotrebiteľa alebo podnikateľa doplácal, výsledok totiž mohol byť pre právneho zástupcu aj taký, že za svoje právne služby odmenu neobdrží. 20. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj uplatnený nárok na úroky z omeškania podľa žaloby od 09.04.2019, teda dátumu, ktorý bezprostredne nasledoval dňu splatnosti oboch faktúr za právne služby. K námietke žalovaného, že mu faktúry neboli doručené, súd prvej inštancie uviedol, že táto je nedôvodná, nakoľko žalobca predložil v konaní podací hárok k zásielkam obsahujúcim faktúry a tieto zasielal na známu adresu žalovaného, kde si aj v súčasnosti preberá poštu. 21. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 1 CSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením. 22. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný z dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), h) a f) CSP. Mal za to, že odôvodnenie rozsudku je nedostatočné, keď v rozsudku absentujú náležitosti odôvodnenia vyplývajúce z ust. § 220 ods. 2 CSP. Rozsudok považuje za nepreskúmateľný. Z odôvodnenia vyplýva, že súd prvej inštancie opomenul všetky ním predložené relevantné písomné vyjadrenia, ktoré obsahovali prostriedky procesnej obrany a s týmito sa v žiadnom rozsahu nevysporiadal. Súd prvej inštancie nereflektoval na jeho vyjadrenie zo dňa 18.10.2022, zo dňa 17.03.2023 a záverečnú reč zo dňa 02.02.2024, ktorú predniesol na pojednávaní dňa 06.02.2024, a ktorú založil do spisu. Napriek tomu, že v odôvodnení rozsudku súd nemá prepisovať celý priebeh konania a všetky podania strán, vychádzajúc z ust. § 220 ods. 2 CSP odôvodnenie rozsudku má obsahovať podstatné tvrdenia a argumenty v týchto podaniach uvedené, obzvlášť keď z ďalšieho odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie do odôvodnenia poňal argumenty žalobcu, ale protiargumenty žalovaného k nim už nie. Táto skutočnosť ostro kontrastuje so skutočnosťou, že súd prvej inštancie presne odcitoval výpoveď JUDr. B. z pojednávania zo dňa 01.03.2023, ale úplne opomenul vyjadrenie žalovaného k týmto tvrdeniam, ktoré bolo uvedené vo vyjadrení zo dňa 17.03.2023. Rovnako súd prvej inštancie len stroho uviedol, že k predloženému vyúčtovaniu zo dňa 11.12.2017 zastáva názor, že práve v tomto vyúčtovaní žalobcu je nesprávny výpočet a naopak v žalobe žalobcu je uvedený správny výpočet, čo údajne žalobca aj zrozumiteľne rozpísal a objasnil. Súd prvej inštancie žiadnym bližším spôsobom neobjasnil, z akých dôvodov považuje výpočet vo vyúčtovaní zo dňa 11.12.2017 za nesprávny a naopak výpočet uvedený v žalobe za správny. Z obsahu spisu pritom vyplýva, že žalobca sa k vyúčtovaniu zo dňa 11.12.2017 nijakým spôsobom nevyjadroval a nikdy ani neuviedol, že by sa jednalo o nesprávne vyúčtovanie. Nakoľko sa jednalo o dva výpočty predložené zo strany žalobcu, ktoré si vzájomne odporovali, pričom predstavovali základ pre uplatnenie nároku žalobcu a jeho argumentáciu, pre presvedčivé odôvodnenie rozsudku bolo podstatné, aby sa súd s uvedeným nesúladom, a na to nadväzujúcou argumentáciou žalovaného, vysporiadal. Z odôvodnenia rozsudku však jasné ani výstižné vysvetlenie zohľadňujúce argumenty oboch sporových strán nevyplýva. Úplné opomenutie uvedených vyjadrení považuje za zásah do spravodlivého procesu. S ohľadom na vyššie uvedené je zrejmé, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku jasne a výstižne nevysvetlil, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, prípadne z akých dôvodov tieto tvrdenia a právne argumenty nepovažoval za podstatné, jasnému, výstižnému a presvedčivému vysvetleniu pritom nemôže zodpovedať stav, keď súd vo viacerých podstatných tvrdeniach absolútne opomenul argumentáciu žalovaného, napriek tomu, že na argumentáciu žalobcu reflektoval. Na základe týchto skutočností, rozsudok súdu prvého stupňa nespĺňa náležitosti vyžadované ust. § 220 ods. 2 CSP a je nepreskúmateľný, pričom takýmto postupom súd znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Napriek skutočnosti, že súd priznal Zmluve o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 25.11.2005 (ďalej len „Zmluva 1“) spotrebiteľský charakter, pri výklade jednotlivých častí (najmä čl. 1) Zmluvy 1 uvedené nezohľadnil a tieto časti vyložil v neprospech žalovaného ako spotrebiteľa. Nejasným a sporným bol najmä výklad pojmu „uplatnenie majetkových nárokov k bytu vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu“, tvoriacim predmet Zmluvy 1 (čl. 1 ods. 1). Z argumentácie žalobcu vyplýva, že podľa názoru žalobcu bolo predmetom Zmluvy 1 iba „odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť“, pričom k prevodu vlastníckeho práva mala byť uzatvorená ešte ďalšia separátna zmluva o poskytovaní právnej pomoci. Z argumentácie žalovaného vyplýva, že podľa jeho názoru bolo predmetom Zmluvy 1 to, aby sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Iba samotné „odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť“

nemalo a nemá žiadny význam. Cieľom bolo stať sa vlastníkom nehnuteľnosti. Okrem toho, že túto požiadavku uviedol aj žalobcovi pri dojednávaní podmienok Zmluvy 1, táto požiadavka je jedinou logickou vzhľadom k posudzovaniu dosiahnutia úspechu vo veci v spore voči spoločnosti P. ktorej zaplatil zálohy na úhradu kúpnej ceny za nehnuteľnosť, ktorej sa mal stať vlastníkom. Ak by bolo predmetom Zmluvy 1 iba „odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť“ takúto zmluvu by nikdy nepodpísal, nakoľko jej predmetom by vec právne nevyriešil a z hľadiska merita veci by nič nezískal. Napriek tomu, že súd prvej inštancie správne usudzuje, že uplatnenie majetkových práv žalovaného k bytu mohlo zahŕňať a aj zahŕňalo potrebu viacerých právnych úkonov, resp. potrebu postupných právnych krokov, ktoré nemuseli byť v čase podpisu Zmluvy 1 známe, nesprávne uzatvára, že Zmluva 1 sa vzťahovala len na jeden z týchto právnych úkonov, a teda právnych krokov, spočívajúcich v podaní žaloby, ktorou sa žalobca v mene žalovaného domáhal odovzdania a prevzatia predmetu prevodu („odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť“). Takýto záver je pritom v rozpore zo samotným hodnotením merita veci zo strany súdu prvej inštancie. Ak súd prvej inštancie akceptuje skutočnosť, že uplatnenie majetkových práv žalovaného k bytu, ktoré bolo predmetom Zmluvy 1 zahŕňalo potrebu vykonania viacerých právnych úkonov, nemôže byť následne správny záver toho istého súdu, ktorým súd predmet Zmluvy 1 zúži len na niektorý z uvedených právnych úkonov. Takýto výklad súdu je totiž protirečivý a opomína účel Zmluvy 1, ktorým nepochybne malo byť dosiahnutie úspechu vo veci pre žalovaného, ktorý úspech mohol dosiahnuť výlučne tým, že by sa stal vlastníkom bytu, za ktorý zaplatil zálohy. Skutočnosť, že Zmluva 1 zahŕňala viacero právnych úkonov smerujúcich vždy k rovnakému cieľu, aby sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, vyplývala aj zo samotného petitu rozsudku uplatnenému voči spoločnosti P., ktorý obsahoval uplatnenie viacerých nárokov. Rovnako, ako vyplýva z bodu 40 Rozsudku, pod Zmluvu 1 nepochybne spadali aj ďalšie úkony žalobcu ako právneho zástupcu, a to podanie následnej žaloby o nahradenie prejavu vôle obstarávateľa, opäť smerujúcej k rovnakému cieľu, aby som sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Ak by tieto úkony pod predmetnú Zmluvu 1 nespadali, žalobca by nebol povinný ich vôbec vykonať, keďže na nich vykonanie by nemal žiaden mandát. Nakoľko žalobca pristúpil k podaniu žaloby o nahradenie prejavu vôle obstarávateľa potvrdil tým, že na tento úkon mal mandát a že aj tento právny úkon bol zahrnutý v Zmluve 1, keď opätovne smeroval vždy k rovnakému cieľu, aby som sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Záver súdu uvedený v bode 40 Rozsudku, že aj v prípade, ak by súd vyložil ustanovenie článku I. Zmluvy 7 o úspechu v spore ako nadobudnutie vlastníctva k bytu, toto si žalovaný zmaril sám svojou pasivitou, je preto zjavne nesprávny a účelový. Žalobca napriek uzatvorenej Zmluve 1, a teda v rozpore s ňou, žiadal uzatvorenie novej zmluvy o poskytovaní právnej pomoci s novými podmienkami, s čím nemohol súhlasiť. Žalobca síce nakoniec, napriek tomu, že žiadnu novú zmluvu o poskytovaní právnej pomoci neuzatvorili, pripravil a podal žalobu o nahradenie prejavu vôle, avšak až po tom, čo bola táto žaloba podaná z jeho strany, a teda bez súčinnosti žalobcu. S ohľadom na uvedené nebolo potrebné v konaní iniciovanom žalobcom, ktorému predchádzala žaloba podaná z jeho strany, uhrádzať súdny poplatok. Nesprávny je názor súdu prvej inštancie, že nárok na zmluvnú pokutu nebol predmetom Zmluvy 1. Výklad súdu považuje za nedôvodne zužujúci. Nárok na zmluvnú pokutu síce nie je priamym majetkovým nárokom k bytu, ale vznikol v bezprostrednej súvislosti s bytom, resp. omeškaním s jeho odovzdaním do užívania, pričom jeho uplatnením sa opäť sledoval základný cieľ, aby sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti. Uvedenému zodpovedá skutočnosť, že na základe Zmluvy 1 žalobca podal žalobu nielen o uloženie povinnosti „odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť', ale tiež sa domáhal zaplatenia sumy 1.935.000,- Sk titulom zmluvnej pokuty. Žalobca na základe Zmluvy 1 podal návrhy na začatie aj ďalších konaní, ktoré sa týkali majetkových práv k bytu a ktoré nie sú do dnešného dňa ukončené. Ako príklad možno uviesť konanie pôvodne vedené Okresným súdom Bratislava III pod sp. zn. 14C/28/2009, v ktorom sa žalobca domáhal určenia neúčinnosti kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi Doc. C. a R. purchase s.r.o. k bytu. Je nepochybné, že uvedené konanie rovnako spadá pod predmet Zmluvy 1 a týka sa majetkových práv k bytu, čo korešponduje s argumentáciou o výklade predmetu Zmluvy 1. Nakoľko je zrejmé, že Zmluvu 1 (aj Zmluvu 2) zostavoval žalobca, platí výkladový princííp výkladový princíp contra proferentem, v zmysle ktorého sa majú nejednoznačné, nejasné alebo medzi účastníkmi zmluvy sporné pojmy, či formulácie, vykladať v neprospech zmluvnej strany, ktorá ich navrhla, či trvala na ich začlenení do zmluvy. K výkladu nejasných ustanovení princípom contra proferentem sa v jednom zo svojich rozhodnutí prikláňa aj Ústavný súd Českej republiky tvrdiac, že ak sú v zmluve použité formulácie a pojmy, ktoré možno vykladať rozdielne, mali by sa tieto vykladať v neprospech toho, kto ich do zmluvy zahrnul. Uvedený názor zastáva aj odborná literatúra, v zmysle ktorej, zmluvná strana, ktorá formulovala obsah zmluvy, by mala byť zodpovedná za jednotlivé ustanovenia ä pojmy, ktoré do zmluvy vniesla, nakoľko aj nejednoznačnosť môže mylne prinútiť druhú zmluvnú stranu uzavrieť zmluvu, ktorú by za

iných okolností odmietla. Len pre úplnosť uvádza, že ak by bolo predmetom Zmluvy 1 iba „odovzdaním kľúča sprístupniť nehnuteľnosť“ (t.j. iba čiastkový cieľ) tak ako tvrdí žalobca, uvedené by mohlo viesť k obchádzaniu ustanovenia § 7 ods. 2 Vyhlášky č. 655/2004 Z. z., t. j. maximálna výška dohodnutej podielovej odmeny nesmie presiahnuť 20 % z hodnoty veci. Žalobca následne mohol v ďalších zmluvách o poskytovaní právnej pomoci, predmetom ktorých by boli ďalšie čiastkové ciele, opätovne požadovať podielovú odmenu, pričom v súčte by táto podielová odmena mohla presiahnuť limity podľa § 7 ods. 2 vyhlášky. Možnosť dojednávať si podielovú odmenu iba na čiastkový úspech preto obchádza zákon, nie je v súlade s dobrými mravmi a takýto výklad je potrebné odmietnuť. Súd prvej inštancie nevzal ohľad na vyššie uvedené výkladové princípy a nesprávne vyhodnotil predmet Zmluvy 1. Predmetom Zmluvy 1 totiž nebolo iba samotné sprístupnenie nehnuteľnosti, ale aj ďalšie majetkové nároky týkajúce sa bytu a vyplývajúce zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu smerujúce vždy k rovnakému cieľu, aby som sa stal výlučným vlastníkom nehnuteľnosti, kedy by som dosiahol úspech vo veci. Uvedená výška odmeny je v rozpore s dobrými mravmi a s poctivým obchodným stykom. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 29Cdo/2126/2009, z hľadiska posudzovania výšky dojednanej odmeny s dobrými mravmi, poprípade poctivého obchodného styku je potrebné posudzovať výšku dojednanej odmeny najmä s ohľadom na jej primeranosť obsahu a rozsahu poskytnutých služieb, ako aj ich výsledok pre klienta. Aj keď žalobca tvrdí, že dosiahol úspech, tento „úspech“ nemá žiadny reálny význam a jeho postavenie sa nijakým spôsobom nezlepšilo. Reálny význam by malo až rozhodnutie, na základe ktorého by som sa stal vlastníkom bytu, čo však žalobca nedosiahol. Súd prvej inštancie sa nevysporiadal ani s tvrdeniami ohľadne uhradenej zálohy vo výške 6.638,78 eur. Okrem iného namietal aj spôsob zaúčtovania zálohy, keď žalobca túto zálohu odpočítal od celkovej odmeny (ním tvrdenej splatnej aj nesplatnej) a nie iba od ním tvrdenej splatnej časti. Ak by žalobcovi vznikol akýkoľvek nárok na odmenu podľa Zmluvy 1, je zrejmé, že žalobca mohol a mal zálohu odpočítať iba od ním tvrdenej splatnej časti odmeny. Vysvetlenie súdu prvej inštancie, že dôvod, prečo žalobca pri výpočte splatnej odmeny zo Zmluvy 1 odpočítal od celkovej odmeny bez DPH zálohu bez DPH spočíva v tom, že táto bola odvedená podľa v tom čase platných predpisov (19 %), pričom v súčasnosti je 20 %, neobstojí. Uvedený postup by bolo rovnako možné použiť aj na už rozdelenú (splatnú a nesplatnú) časť a zálohu odpočítať iba od tejto splatnej časti. S ohľadom na uvedené je úvaha súdu nesprávna. Naopak je potrebné upriamiť pozornosť na skutočnosť, že žalobca mi ďalej právne služby neposkytuje, preto ani v prípade, ak by mu vznikol nárok na odmenu, ktorú uplatnil týmto súdnym konaním (čo rozporuje), je zrejmé, že žiaden ďalší nárok na odmenu mu vzniknúť nemôže, preto zostávajúcu časť zálohy nemá akým spôsobom zúčtovať. 23. Nemožno súhlasiť ani s názorom súdu prvej inštancie, že podielová odmena bola platne dojednaná, nakoľko bol žalovaný poučený o tom, že výsledok konania je neistý. Pre platné dojednanie podielovej odmeny v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z. z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to: 1) veľmi neistý výsledok konania a 2) poučenie klienta advokátom o tomto veľmi neistom výsledku konania. 24. Prvou podmienkou pre možnosť dojednania podielovej odmeny je „veľmi neistý výsledok konania“. Žalobca videl okolnosti, ktoré zakladajú „veľmi neistý výsledok konania“ iba v tom, že konanie bude prebiehať na rozhodcovskom súde, čo nenapĺňa uvedený zákonný predpoklad. Zákon výslovne umožňoval, aby sa účastníci konania medzi sebou dohodli, aby prípadné spory medzi nimi rozhodol rozhodcovský súd. Rozhodcovský súd, rovnako ako všeobecné súdy, je povinný dodržiavať základné zásady súdneho konania a rešpektovať platné právne predpisy. Aj na rozhodcovský konanie sa vzťahujú zásady nestrannosti, nezávislosti a rovnosti strán rozhodcovského konania. Iba zo samotnej skutočnosti, že konanie má prebiehať pred rozhodcovským súdom nemožno vyvodiť záver, že by bol výsledok konania veľmi neistý. S ohľadom na vyššie uvedené nemožno tvrdenie žalobcu o neistote sporu prameniace iba z toho, že o veci bude rozhodovať rozhodcovský súd, akceptovať. Tiež poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa v priebehu konania snažil dodatočne rozširovať dôvody, ktorými odôvodňuje neistotu a to, napr. že neistota spočívala v zmätočnom a nejasnom znení samotnej dohody o zániku združenia (pojednávanie 01.03.2023). Uvedené však žalobca pri dojednávaní Zmluvy 2 vôbec nezmienil. B.. A. nikdy nebola prítomná na rokovaniach ohľadne dojednávania podmienok zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, čo výslovne odporuje tvrdeniu B.. B.. Rovnako namieta skutočnosť, že bol zo strany žalobcu pri dojednávaní podmienok Zmluvy 2, poučený o tom, že výsledok konania má byť podľa okolností prípadu veľmi neistý (druhá podmienka pre dojednanie podielovej odmeny). Poučenie mu žalobca poskytol až dodatočne a až po dopytoch, keď v e-maily zo dňa 27.03.2015 iba uviedol, že nakoľko vo veci má právomoc konať súkromný rozhodcovský súd a tento si vybral práve pán C. je naša

pozícia v spore slabá a o to viac neistá. Pri podpise Zmluvy 2 (26.03.2015) poučený nebol a teda zákonná podmienka pre dohodnutie podielovej odmeny nebola splnená. Pre naplnenie uvedenej podmienky nie je rozhodujúca schopnosť žalovaného posúdiť si záver o prejednávanej veci. 25. Výška odmeny je rozporná s dobrými mravmi. Žalobca v konaní vykonal iba tri jednoduché úkony, za ktoré požaduje zaplatenie sumy 10.483,75 eur. Uvedená je v rozpore s dobrými mravmi. Už pri dojednávaní podmienok Zmluvy 2 žalobca vedel, že pôjde o jednoduchý prípad a práve preto požadoval podielovú odmenu. S ohľadom na vyššie uvedené má za to, že dojednanie o podielovej odmene nemalo dostatočný právny základ, je v rozpore s vyhláškou a aj v rozpore s dobrými mravmi. Navyše súd prvej inštancie rovnako nezohľadnil poskytnutý preddavok vo výške 1.500,- eur. 26. Vzhľadom k vyššie uvedenému žalovaný žiada odvolací súd, aby rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 06.02.2024, č. k. B2-7C/51/2019-411 zrušil a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie, príp. zmenil tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 %. 27. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že v zmysle ustálenej judikatúry má strana sporu právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. uplatnením nárokov a obranou voči takémuto uplatneniu. Súd prvej inštancie riadne uviedol rozhodujúci skutkový stav, relevantné stanoviská procesných stráv v prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania aj právne predpisy, ktoré na prípad aplikoval, pričom vyvodil vecne správne závery. Za znemožnenie strane uskutočňovať jej patriace procesné práva v takej miere, že dochádza k porušeniu práva na spravodlivý proces, treba považovať taký nedostatok rozhodnutia súdu, keď rozhodnutie neobsahuje žiadne dôvody alebo ak v ňom absentuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie vo veci (uznesenie NS SR spis. zn. 6Cdo/98/2017), čo nebol daný prípad. 28. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním či hodnotením dôkazov (rozhodnutie ÚS SR spis. zn. IV. ÚS 252/04). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (rozhodnutie ÚS SR spis. zn. I. ÚS 50/04, uznesenie NS SR spis. zn. 3Cdo/61/2010). Napriek skutočnosti, že je žalovaný presvedčený, že všetky jeho tvrdenia v každom jednotlivom písomnom vyjadrení alebo ústnom prednese sú relevantné, resp. pre rozhodnutie rozhodujúce, nie je tomu tak. Z rozsiahleho odôvodnenia rozsudku je bez akýchkoľvek pochýb zrejmé, že súd prvej inštancie vzal do úvahy a vysporiadal sa so všetkými tvrdeniami, argumentáciou i právnym názorom žalobcu i žalovaného. ktoré boli pre prejednávanú vec podstatné, t.j. dostatočne sa vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami žalovaného a ich posúdenie v odôvodnení rozsudku aj jasne a zrozumiteľne opísal. V tomto prípade nedošlo k porušeniu žiadnych procesných práv žalovaného, resp. k porušeniu procesných práv žalovaného v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalovaný vo vzťahu k Zmluve č. 1 (zmluve o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 25.11.2005) namieta, že súd prvej inštancie nezohľadnil jeho postavenie spotrebiteľa, keď pre túto zmluvu nepoužil „výklad priaznivejší pre spotrebiteľa“. Žalovaný sa snaží navodiť dojem, že medzi stranami sporu bolo sporné, čo konkrétne malo byť predmetom Zmluvy č. 1, avšak táto údajná „spornosť“ sa u žalovaného prejavila až v momente, keď mal v súlade s dohodnutými podmienkami Zmluvy č. 1 žalobcovi za žalobcom riadne poskytnuté právne služby uhradiť odmenu. Rozsiahlym dokazovaním bolo v konaní jednoznačne preukázané, čo aké majetkové právo k bytu bolo, a ako jediné mohlo byť predmetom Zmluvy č. 1, ako aj skutočnosť, že žalovanému bol predmet Zmluvy č. 1 pri podpise tejto zmluvy, ako aj následne pri poskytovaní právnych služieb zo strany žalobcu, zrejmý. Súčasné domáhanie sa iného „priaznivejšieho výkladu“ obsahu Zmluvy č. 1, ktorého cieľom je len vyhnutie sa plneniu povinností vyplývajúcich z tejto zmluvy pre žalovaného (uhradenie podielovej odmeny), hoci žalobca si svoje povinnosti zo Zmluvy č. 1 voči žalovanému splnil riadne, sa preto javí až ako účelové zneužitie postavenia spotrebiteľa zo strany žalovaného v tomto spore. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vyčerpávajúcim spôsobom vyjadril ku všetkým námietkam žalovaného, zrozumiteľne a jasne vysvetlil, na základe akých preukázaných skutkových okolnosti a právneho posúdenia dospel k záverom o rozsahu predmetu Zmluvy č. 1, prečo považuje dohodnutú a žalobcom uplatnenú výšku podielovej odmeny za súladnú s dobrými mravmi a príslušnými právnymi

predpismi, rovnako podrobne vysvetlil aj svoj záver o správnosti jej výpočtu (vyúčtovania) zo strany žalobcu. 29. Aj vo vzťahu k Zmluve o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 26.03.2015 vznáša žalovaný námietky, s ktorými sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vyporiadal riadne - či mal za preukázané, že žalovaný bol alebo nebol poučený o neistom výsledku konania, či považuje výšku dohodnutej podielovej odmeny za primeranú a pod. Žalobcovi nie je zrejmé, aký „preddavok“ vo výške 1.500,- eur mal súd prvej inštancie zohľadňovať, keď zo Zmluvy č. 2 žiadna povinnosť úhrady preddavku na dohodnutú odmenu žalovanému nevyplývala a žalovaný ani žiadnu úhradu tohoto údajného preddavku v konaní nepreukázal. Žalobca je toho názoru, že i vo vzťahu k Zmluve č. 2, resp. k podielovej odmene uplatnenej žalobcom na základe tejto zmluvy, dospel súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam aj správnym právnym záverom a tieto v odôvodnení rozsudku aj dostatočne zdôvodnil. 30. Vzhľadom k vyššie uvedenému považuje žalobca rozsudok za vecne správny a navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 06.02.2024 v súlade s ust. § 387 CSP potvrdil a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. 31. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. 32. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 CSP zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy a z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 CSP odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o preukázaní žalobcom uplatneného nároku. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé; neobstojí tak ani námietka žalovaného, ktorý v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka (okrem iného) aj nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 33. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalovaného je potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že tento v odvolaní v zásade iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou dostatočne vysporiadal. 34. V konaní bolo nesporné, že žalobca v postavení advokáta a žalovaný uzavreli dve samostatné zmluvy, a to dňa 25.11.2005 Zmluvu o poskytovaní právnej pomoci, ktorej predmetom bolo poskytnutie právnej pomoci vo veci uplatnenia majetkových nárokov žalovaného (v postavení fyzickej osoby) k bytu Y. podlaží bytového domu na M. s. č. XXXX. zap. na liste vlastníctva č. XXXX vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu uzatvorenej dňa 06.03.2003 a jej dodatkov so spoločnosťou P. (ďalej ako

„Zmluva 1“) a dňa 26.03.2015 bola uzavretá Zmluva o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému v postavení živnostníka právnu pomoc formou zastupovania mandanta v rozhodcovskom konaní vedenom Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská a mediačná, č. k. AH- C/1214/0002, vo veci peňažného nároku na zaplatenie 58.243,05 eur s príslušenstvom uplatneného voči mandantovi zo strany T.. O. C. (ďalej len „Zmluva 2“). 35. V nadväznosti na námietky žalovaného v odvolaní smerujúce k správnosti ustálenia skutkového stavu veci ohľadne skutočností významných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie zmluvne dohodnutej odmeny za poskytovanie právnych služieb na základe Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, ktorej predmetom bolo poskytnutie právnej pomoci vo veci uplatnenia majetkových nárokov mandanta k bytu zo dňa 25.11.2002, ako aj na základe Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému právnu pomoc formou zastupovania mandanta v rozhodcovskom konaní zo dňa 26.3.2015, odvolací súd považuje za správne skutkové závery súdu prvej inštancie v otázke vzniku nároku žalobcu na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytované právne služby v zmysle oboch uvedených zmlúv; žalobca, ktorého vo vzťahu k vzniku jeho nároku na zaplatenie dohodnutej odmeny zaťažovalo dôkazné bremeno, existenciu skutočností, umožňujúcich dospieť k záveru, že žalovaný je povinný žalobcovi uhradiť uplatnený nárok, v konaní uniesol dôkazné bremeno svojich skutkových tvrdení. Preto sú nedôvodné námietky žalobcu, ktoré v tomto smere zopakoval v podanom odvolaní. 36. Pre rozhodnutie o nároku žalobcu na zaplatenie odmeny v zmysle uzavretých zmlúv v danej veci bolo v prvom rade potrebné ustáliť, či žalobca ako advokát pri poskytovaní právnych služieb žalovanému, v prípade oboch uzavretých zmlúv, konal s odbornou starostlivosťou a v súlade so zásadami poctivého obchodného styku, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalovaný dôveroval žalobcovi ako advokátovi, s ktorým počas výkonu jeho podnikateľskej činnosti niekoľko rokov spolupracoval a vyhľadal u neho na účel usporiadania právnych vzťahov k predmetnému bytu a k spornej pohľadávke právnu pomoc. 37. V prvom rade je potrené poukázať na to, že obe uzavreté zmluvy o právnej pomoci sú zmluvami, ktorých obsah, vzhľadom na postavanie žalobcu ako advokáta, upravujú (aj) ustanovenia zákona o advokácii a vyhlášky o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Zmluva o poskytovaní právnych služieb je osobitným druhom mandátnej zmluvy, ktorou sa advokát zaväzuje poskytovať svojmu klientovi právne služby na úrovni predpokladanej zákonom o advokácii, teda s odbornou starostlivosťou a klient sa zaväzuje advokátovi za poskytovanie týchto služieb zaplatiť odmenu. Konkrétny obsah a rozsah poskytovanej právnej služby je pritom vždy podmienený potrebami klienta. Vzhľadom na obsah oboch zmlúv, je nesporné, že vykonávanie činnosti žalobcom v prospech žalovaného bolo dohodnuté ako odplatné, čo vyplýva z ust. § 24 ods. 1 zákona o advokácii v nadväznosti na § 1 a 2 vyhlášky vyhláška 655/2004 Z.z., ktorý stanovuje, že advokát poskytuje právne služby za odmenu na základe dohody medzi advokátom a klientom. 38. V prípade Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci medzi žalobcom ako mandatárom a žalovaným ako mandantom, uzavretej dňa 26.03.2015 na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému právnu pomoc formou zastupovania mandanta v rozhodcovskom konaní vedenom Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri Rozhodcovská a mediačná, č. k. AH- C/1214/0002, vo veci peňažného nároku na zaplatenie 58.243,05 eur s príslušenstvom uplatneného voči mandantovi zo strany Ing. O. C. (ďalej len „Zmluva 2“) nebolo medzi stranami sporné, že táto zmluva súvisela s podnikateľskou činnosťou žalovaného (čo napokon potvrdil aj sám žalovaný). Pre posúdenie nárokov z tohto zmluvného vzťahu je pritom irelevantné, že žalovaný počas jeho trvania ukončil svoju podnikateľskú činnosť, nakoľko rozhodujúci pre právne posúdenie vzájomného vzťahu z uzavretej zmluvy je výlučne stav v čase jej uzavretia. V danom prípade teda mandantom bol v zmysle predmetnej zmluvy podnikateľ a mandatár ako podnikateľ mal pre neho zriadiť určitú obchodnú záležitosť, pričom išlo o zmluvu odplatnú, nakoľko mandátna zmluva sa aplikuje pri poskytovaní právnej pomoci advokátmi pre podnikateľov (podnikateľskú sféru). 39. Iná situácia bola v prípade Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci zo dňa 25.11.2002, ktorej predmetom bolo poskytnutie právnej pomoci vo veci uplatnenia majetkových nárokov mandanta k bytu vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní a výstavbe bytu; v tomto prípade, vchádzajúc z obsahu zmluvy ako aj z označenia zmluvných strán v záhlaví samotnej zmluvy, dospel súd prvej inštancie k správnemu

záveru, ži ide o zmluvu spotrebiteľskú, keď je nesporné, že žalobca vystupuje v predmetnej zmluve ako dodávateľ služby v rámci výkonu svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupuje ako fyzická osoba - spotrebiteľ. 40. Vychádzajúc z obsahu stranami sporu uzavretých oboch zmlúv je nesporné, že strany sporu si v zmluve dohodli odmenu, pričom v oboch prípadoch ide o odmenu dohodnutú v zmysle § 5 písm. b/ vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z.z. a rovnako je nesporné, že žalovaný žalobcovi neuhradil (okrem preddavku v prípade Zmluvy 1) ani časť takto dohodnutej odmeny. 41. Vyhláška č. 655/2004 Z.z. rozlišuje zmluvnú a mimozmluvnú odmenu advokáta. Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnej pomoci sa môže advokát dohodnúť s klientom na druhu zmluvnej odmeny. Ak nedôjde k dohode, predpokladá sa, že advokát sa dohodol s klientom na odmene určenej podľa ustanovení vyhlášky o tarifnej odmene (§ 2 ods. 2 vyhlášky 655/2004 Z.z.). Pri uzatváraní zmluvy o poskytnutí právnych služieb môže advokát dohodnúť s klientom spôsob určenia odmeny a výšku zmluvnej odmeny. Výška zmluvnej odmeny musí byť v súlade s dobrými mravmi tak, ako to predpokladá § 2 ods. 2 vyhlášky 655/2004. 42. Podielová odmena môže byť dohodnutá vo forme podielu na hodnote veci, ktorá je predmetom konania pred súdom alebo iným orgánom, ak je výsledok tohto konania podľa okolností prípadu veľmi neistý a advokát o tom klienta poučil. Advokát má právo na dohodnutú podielovú odmenu len za predpokladu, že klient, s ktorým sa dohodol na poskytnutí právnej pomoci za túto odmenu, mal plný úspech vo veci (§ 8 ods. 1 vyhlášky 655/2004 Z.z.) s tým, že ak sa konanie uvedené skočí len čiastočným úspechom klienta, advokát má právo len na pomernú časť dohodnutej podielovej odmeny (§ 8 ods. 2 vyhlášky 655/2004 Z.z.). 43. Pre záver o tom, či žalobcovi vznikol nárok na odmenu v zmluvne dojednanej výške, bolo potrebné v prejednávanej veci okrem iného ustáliť, či zo strany žalobcu došlo k splneniu predmetu tej-ktorej zmluvy, a to v súvislosti s tvrdením žalovaného, že k vysporiadaniu právnych vzťahov k predmetnému bytu v zmysle Zmluvy 1 podľa požiadavky klienta a v zmluve dohodnutým spôsobom v danom prípade nedošlo, a rovnako tak aj v prípade Zmluvy 2 z dôvodu tvrdenia žalovaného, že žalobca sa nijakým spôsobom nepričinil o výsledok konania a zároveň z dôvodu, že ho nesprávne informoval a tvrdil, že ide o zložitú vec s neistým výsledkom, čo podľa žalovaného nebolo pravdivé. 44. V prvom rade je potrebné uviesť, že nárok na zaplatenie odmeny advokátovi vzniká už na základe poskytnutia určitej právnej služby, v prípade zastupovania pred súdom na základe vykonania určitého úkonu právnej služby, pričom; ako z toho správne vychádzal aj prvoinštančný súd; ak aj nebolo medzi advokátom a klientom dohodnuté niečo iné a neexistujú tu skutočnosti, ktoré by vznik hmotnoprávneho nároku na zaplatenie advokátske odmeny vylučovali (napr. § 24 ods. 6 Zákona o advokácii), vzniká advokátovi právo na odmenu bez ďalších podmienok, pričom je rozhodujúce iba to, či a aké úkony právnej služby advokát pre klienta vykonal. 45. Obmedzenie práva advokáta na výplatu odmeny upravuje ust. § 18 ods. 5 zákona o advokácii, pričom k obmedzeniu tohto práva prichádza len vtedy, ak služby advokáta neboli poskytnuté s odbornou starostlivosťou a v prípadoch, ak by porušením povinnosti advokáta došlo ku škode na strane klienta. 46. Postup advokáta pri poskytovaní právnych služieb sa viaže na pojem odborná starostlivosť, ktorý je potrebné chápať ako súhrn všetkých predpokladov na výkon advokátskej činnosti, od základných formálnych podmienok pre možnosť vykonávať advokáciu, až po osobnostné predpoklady. Pri určení postupu na presadzovanie záujmov klienta musí advokát voliť také formy a prostriedky, aby sa naplnili ciele a očakávania klienta, pričom prvoradý je vždy záujem klienta (uznesenie Ústavného súdu SR z 19.11.2019 sp. zn. I.ÚS 454/2019). 47. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, dospel k záveru, že vzhľadom na služby, ktoré boli reálne poskytnuté žalobcom žalovanému v oboch prípadoch, nebolo zistené, že by žalobca ako advokát pri výkone činnosti pre žalovaného, nepostupoval pri poskytovaní služieb s odbornou starostlivosťou. Žalovaný v priebehu spolupráce a ani po jej ukončení nevzniesol žiadnu reklamáciu alebo námietku ohľadom poskytnutých služieb advokáta, nenamietol, že by podania advokáta považoval za nedostatočné alebo, že by požadovaný výsledok nebol dosiahnutý.

Tieto námietky vzniesol až po tom, ako si žalobca voči nemu začal uplatňovať nároky na zaplatenie dohodnutej odmeny za poskytnuté právne služby. 48. Jednou zo skutočností, ktorú žalovaný namieta v oboch prípadoch, je aj samotná výška dohodnutej odmeny, ktorá podľa neho nezodpovedá rozsahu vykonanej činnosti advokáta a túto odmenu považuje žalovaný, vzhľadom na úkony vykonané žalobcom, za neprimerane vysokú a jej vyúčtovanie zo strany žalobcu označuje za rozporné s dobrými mravmi. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že žalovaný neuhradil žalobcovi žiadnu odmenu (a to ani zníženú), napriek tomu, že je nepochybné, že žalobca ako advokát, vykonal pre žalovaného právne služby (a to v prípade oboch zmlúv) a v zmysle uzavretých zmlúv dosiahol aj požadovaný výsledok. 49. V súvislosti s podielovou odmenou odvolací súd ešte uvádza, že v prípade, ak advokát nezabezpečí klientovi ani čiastočný úspech, resp. nedosiahne požadovaný výsledok, znáša advokát tiež časť rizika a to tým, že v takom prípade má právo žiadať od klienta (žalovaného) výlučne náhradu hotových výdavkov. Uvedené znamená, že v prípade, ak by na základe podania žalobcu nedošlo k požadovanému výsledku, žalobcovi by nárok na takto dohodnutú odmenu nevznikol, teda aj žalobca ako advokát, v prípade takto dohodnutého spôsobu určenia odmeny sa vystavuje riziku, že nedostane okrem hotových výdavkov uhradenú odmenu. Odvolací súd má za to, že v prejednávanej veci však takáto situácia nenastala a žalobcovi ako advokátovi vnikol nárok na vyplatenie dohodnutej odmeny. 50. Je nepochybné, že žalobca ako advokát je povinný poskytovať klientovi predovšetkým právne služby, ktoré budú smerovať k dosiahnutiu požadovaného výsledku. Pojem právne služby je vymedzený aj v zákone o advokácii demonštratívne, keď zákon definuje, že výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci. Strany preto nie sú povinné v zmluve presne a konkrétne uviesť, čo zahŕňa pojem „právne služby“, keďže z uvedenej legálnej definície je zrejmé, že ide najmä o zastupovanie klienta v konaní pred súdmi, poskytovanie právnych rád, spracúvanie právnych rozborov a ďalšie formy poradenstva a právnej pomoci a je na zvážení (a zodpovednosti) advokáta, vychádzajúc z konkrétnej situácie a charakteru veci, ktoré úkony vykoná v záujme klienta za účelom dosiahnutia požadovaného výsledku. 51. V danej veci takto chápaný rozsah poskytovania právnych služieb je zrejmý aj z konkrétnych úkonov, ktoré pre žalovaného žalobca počas trvania oboch zmluvných vzťahov vykonal. 52. V prípade Zmluvy o poskytovaní právnej pomoci, na základe ktorej žalobca poskytoval žalovanému právnu pomoc vo veci uplatnenia majetkových nárokov mandanta k bytu č. XX na X. p.odlaží bytového domu na M., s. č. XXXX zap. na liste vlastníctva č. XXXX vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu uzatvorenej dňa 06.03.2003 a jej dodatkov so spoločnosťou RN. (ďalej len „Zmluva 1“), zároveň žalovaný spochybnil, že žalobca v danej veci dosiahol požadovaný úspech, keď mal za to, že za úspech v danom prípade je možné považovať len taký stav, kedy bude zapísaný na príslušnom liste vlastníctva ako vlastníkom predmetného bytu. 53. S uvedenou odvolacou námietkou žalovaného sa odvolací súd nestotožňuje. Správny je záver súdu prvej inštancie, že úspechom vo veci podľa Zmluvy 1 sa v zmysle článku I., bod 1 rozumie právoplatné rozhodnutie súdu, ktorým súd prizná uplatnený nárok, súdny zmier, uzavretie dohody o urovnaní alebo iné mimosúdne riešenie sporu v súvislosti s uplatnením majetkových práv k bytu vyplývajúcich zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu (článok I). Z obsahu Zmluvy o obstaraní výstavby bytu vyplýva, že budúca zmluva o prevode vlastníctva bytu (spolu s garážou a spoluvlastníckym podielom k spoločným častiam a zariadeniam domu) bude uzatvorená až na základe výzvy klienta do 15 dní od odovzdania a prevzatia predmetu prevodu (bytu). Teda bez odovzdania predmetu prevodu sa nemohol žalovaný domáhať ani nahradenia prejavu vôle zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu, ktorú možno podľa obsahu vyhodnotiť aj ako Zmluvu o budúcej kúpnej zmluve. Je pritom nesporné, že na základe žaloby podanej žalobcom bývalý Okresný súd Bratislava I, rozsudkom č. k. 17C/132/2007-437 zo dňa 06.10.2014, právoplatným dňa 06.11.2017, zaviazal spoločnosť P.. povinnosťou vydaním kľúča sprístupniť a odovzdať žalovanému do užívania špecifikovaný byt. Žalobca navyše v záujme zabezpečenia práv žalovaného z predmetnej Zmluvy o obstaraní výstavby bytu podal na príslušný súd aj žalobu o nahradenie prejavu vôle obstarávateľa uzatvoriť zmluvu o prevode

vlastníctva k bytu (ktorú skutočnosť žalovaný nepoprel) a je správny záver súdu prvej inštancie, že nemožno pričítať na ťarchu žalobcovi, že žalovaný tým, že neuhradil súdny poplatok a konanie bolo z toho dôvodu zastavené, znemožnil ďalšie konanie, na základe ktorého sa mohol stať vlastníkom bytu, dosiahnutie čoho ako tvrdí malo byť predmetom Zmluvy 1. 54. Vzhľadom na uvedené, keďže žalobca vykonal všetky potrebné právne úkony v záujme zabezpečenia práv žalovaného a úspešne uplatnil na súde práva žalovaného vyplývajúce zo Zmluvy o obstaraní výstavby bytu, pričom jednoznačne pri uplatňovaní práv klienta postupoval s odbornou starostlivosťou za účelom zabezpečenia jeho práv, vznikol mu nárok na zaplatenie dohodnutej odmeny vo výške 50% v zmysle článku III., bod 3 Zmluvy 1. 55. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, vychádzajúc z obsahu Zmluvy 1, vôle zmluvných strán (ktorá jednoznačne smerovala k tomu, aby žalovaný nadobudol vlastnícke právo k predmetnému bytu, ktorá skutočnosť napokon vyplýva aj z obsahu viacerých vyjadrení žalovaného pred súdom prvej inštancie) a platných právnych predpisov (zákon o advokácii), že z obsahu uvedeného ustanovenia čl. I nevyplýva povinnosť žalobcu ako advokáta aj na úspešné uplatnenie nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty (ako sa to snaží tvrdiť žalovaný) a určite úspešné vymoženie nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty nie je podmienkou na vyplatenie odmeny žalobcovi. 56. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď priznal žalobcovi dohodnutú zmluvnú odmenu, ktorú žalobca vyúčtoval žalovanému faktúrou č. XXXXXXXX vystavenou dňa 25.03.2019 a splatnou dňa 08.04.2019, vo výške 10.470,44 eur. V Zmluve 1 si strany dohodli podielovú odmenu vo výške 10 % z celkovej ceny vyplatenej žalovaným spoločnosti P., s.r.o. Celková odmena podľa Zmluvy 1 bola dohodnutá vo výške 23.029,55 eur bez DPH, žalovaný uhradil zálohu vo výške 5.578,81 eur bez DPH, zostávajúca odmena bola vo výške 17 450,74 eur, z ktorej 50 % (8.725,37 eur bez DPH) bola splatná do 14 dní od dosiahnutia úspechu vo veci. Spolu s DPH je teda splatná časť odmeny zo Zmluvy 1 vo výške 10.470,44 eur (8.725,37 eur plus 20 % DPH 1.745,07 eur). Z podrobného výpočtu výšky odmeny vyplýva, že žalovaným uhradená záloha bola odpočítaná vo výške 5.578,81 eur bez DPH z časti odmeny podľa Zmluvy 1 vyčíslenej bez DPH. Záloha na odmenu bola účtovaná s DPH, o čom svedčí zálohová faktúra č. XXXXZXXX. Žalobca si zo Zmluvy 1 uplatňuje nárok na zaplatenie podielovej odmeny v časti 50 %, ktorý je podľa Zmluvy 1 už splatný. Zostávajúca časť podielovej odmeny (druhých 50 %) nie je predmetom tohto konania, nakoľko táto je splatná až po reálnom vymožení uplatňovaného nároku. 57. Odvolací súd zároveň považoval za nedôvodnú námietku žalovaného o nejasnom obsahu predmetu Zmluvy 1 a o tom, že v takomto prípade je potrebné jej obsah vyložiť v prospech žalovaného ako spotrebiteľa. Zrozumiteľnosť právneho úkonu je požiadavka na jazykový prejav, ktorým je právny úkon uskutočnený a určitosť sa hodnotí podľa obsahovej stránky úkonu. Právny úkon je nezrozumiteľný, pokiaľ je po jazykovej (výrazovej) stránke nejasne vyjadrený obsah právneho úkonu. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachytené v zmluve, musí byť najprv vykladané prostriedkami gramatickými (z hľadiska možného významu jednotlivých použitých pojmov), logickými (z hľadiska nadväznosti použitých pojmov), či systematickými (z hľadiska zaradenia pojmov v štruktúre celého právneho úkonu). Zároveň sa posudzuje aj aká bola skutočná vôľa strán v čase uzatvárania zmluvy. Podmienkou pre to, aby mohol súd prihliadnuť k vôli účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Výkladom tak možno zisťovať iba obsah právneho úkonu, nemožno ním však prejav vôle doplňovať. Nakoľko v danej veci z obsahu a jazykového vyjadrenia ustanovenia čl. I predmetnej zmluvy 1 jednoznačne vyplýva prejav vôle zmluvných strán smerujúci k dohode o predmete zmluvy, s jednoznačným cieľom zabezpečiť splnenie podmienok vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní výstavby bytu za účelom nadobudnutia vlastníckeho práva žalovaného k bytu a rovnako tak z ustanovenia čl. III vyplýva aj dohoda strán o výške odmeny a o spôsobe jej určenia, odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považoval tieto ustanovenia zmluvy za jasné, určité a zrozumiteľné a z hľadiska ich určitosti a zrozumiteľnosti ich zároveň posúdil ako platné. 58. Pokiaľ ide o tvrdenia žalovaného týkajúce sa neplatnosti dohôd o odmene (v prípade oboch zmlúv) pre ich rozpor s § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, aj tieto námietky považuje odvolací súd za nedôvodné a účelové. Strany sporu uzavreli platné zmluvy, ktoré jednoznačne a zrozumiteľne vyjadrujú vôľu zmluvných strán. Žalovaný podpísaním zmlúv, ktorých predmetom bolo poskytnutie právnej pomoci, vyjadril svoj súhlas s predmetom zmluvy ako aj so spôsobom výpočtu odmeny. Pri určení výšky odmeny

sa v prípade oboch zmlúv vychádzalo z hodnoty veci (t.j. z hodnoty vyplatenej žalovaným spoločnosti P. na základe Zmluvy o obstaraní výstavby bytu v prípade Zmluvy 1 a z výšky uplatňovanej pohľadávky v prípade Zmluvy 2), pričom celková dohodnutá odmena nedosahuje ani maximálne prípustnú výšku odmeny určenú v ustanovení § 7 ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., v zmysle ktorej maximálna výška podielovej odmeny nesmie presiahnuť 20 % z hodnoty veci. 59. Odvolací súd sa rovnako stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, podľa ktorého argumentáciu žalovaného o nesplnení povinnosti žalobcu informovať klienta o právnej zložitosti veci, je v priamom rozpore s ich vzájomnou mailovou komunikáciou, ktorá predchádzala uzavretiu oboch uvedených zmlúv, z obsahu ktorej je možné vyvodiť záver o tom, že žalobca ako advokát riadne poučil žalovaného o tom, že ide o zložité spory a výsledok oboch sporov je neistý. 60. Vo vzťahu k odvolacej námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatočného a nesprávneho informovania žalovaného o právnej zložitosti obstarávanej veci v zmysle Zmluvy 2, keď podľa žalovaného išlo o jednoduchú (bežnú) záležitosť, ktorá navyše mala prebehnúť „len“ pred rozhodcovským súdom a skončila späťvzatím zo strany Ing. O. C. ako žalobcu, a preto odmena za právne služby, ktorá má žalobcovi patriť je neprimerane vysoká a rozporná s dobrými mravmi aj vzhľadom na rozsah právnych služieb vykonaný v danej veci žalobcom, odvolací súd dospel k záveru o nedôvodnosti tejto námietky. 61. V konaní bolo preukázané, že žalobca, po tom ako sa oboznámil s predmetom sporu medzi žalovaným a Ing. O. C. (v pozícii žalobcu v rozhodcovskom konaní), informoval žalovaného, ešte pred podpisom Zmluvy 2, prostredníctvom e-mailu, ako aj na osobnom stretnutí, že ide o právne zložitú záležitosť, ktorej výsledok je neistý, a to najmä vzhľadom na nejasne formulované ustanovenia zmluvy o združení zo dňa 25.3.2004 a na skutočnosť, že konanie bude prebiehať pred rozhodcovským súdom. 62. Žalobca ako advokát bol rovnako aj v prípade zmluvy 2 povinný poskytovať klientovi predovšetkým právne služby, ktoré budú smerovať k dosiahnutiu požadovaného výsledku v zmysle čl. I bod 2. Nakoľko výsledkom právnej pomoci žalobcu v danom prípade bolo „upustenie od vymáhania pohľadávky“ zo strany veriteľa Ing. C. (bez ohľadu na dôvod, pre ktorý k tomu došlo), patrí žalobcovi zmluvná odmena vo výške určenej v súlade s čl. III. Zmluvy 2. Je pritom nepochybné, že advokátska kancelária žalobcu poskytla právne služby žalovanému v potrebnom rozsahu, preto ani odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemala byť v tomto prípade odmena žalobcovi vyplatená. Je potrebné uviesť, že samotný pojem právne služby je vymedzený aj v zákone o advokácii demonštratívne, keď zákon definuje, že výkon advokácie je zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektmi, obhajoba v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci. Strany preto nie sú povinné v zmluve presne a konkrétne uviesť, čo zahŕňa pojem „právne služby“, keďže z uvedenej legálnej definície je zrejmé, že ide najmä o zastupovanie klienta v konaní pred súdmi, poskytovanie právnych rád, spracúvanie právnych rozborov a ďalšie formy poradenstva a právnej pomoci a je na zvážení (a zodpovednosti) advokáta, vychádzajúc z konkrétnej situácie a charakteru veci, ktoré úkony vykoná v záujme klienta za účelom dosiahnutia požadovaného výsledku. V danej veci takto chápaný rozsah poskytovania právnych služieb je zrejmý aj z konkrétnych úkonov, ktoré pre žalovaného žalobca počas trvania ich zmluvného vzťahu vykonal, pričom ako vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, žalobca vykonal v danom prípade viacero úkonov právnej pomoci. Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného, že žalobca v zmysle Zmluvy 2 nevykonal žiaden úkon právnej pomoci a nepričinil sa na dosiahnutí požadovaného výsledku. Podľa odvolacieho súdu nedošlo k porušeniu žiadnych predpisov v súvislosti so službami poskytovanými žalobcom žalovanému, tieto boli vykonané s odbornou starostlivosťou, pričom výšku dohodnutej odmeny (aj vzhľadom na výšku pohľadávky uplatňovanej Ing. C. voči žalovanému) odvolací súd, zhodne so súdom prvej inštancie, považoval za primeranú. 63. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaného, že súd prvej inštancie nezohľadnil v prípade Zmluvy 2 zaplatenie zálohy (preddavku) vo výške 1.500,- eur, treba uviesť že žalovaný zaplatenie preddavku na zmluvnú odmenu nepreukázal a povinnosť zaplatiť preddavok zo zmluvy ani nevyplýva. Odvolací súd má za to, že predmetná suma predstavuje tzv. paušálnu náhradu výdavkov, na zaplatení ktorej sa zmluvné strany dohodli v článku III., bod 4., pričom z obsahu zmluvy vyplýva, že paušálne náklady budú uhradené žalovaným osobite a nie je možné ich započítať do odmeny dohodnutej v bode 1 článku

III. zmluvy. Uvedené jednoznačne vyplýva z čl. III., bod 4 zmluvy, v ktorom sa žalovaný zaviazal zaplatiť žalobcovi osobitne, popri odmene dohodnutej podľa predchádzajúcich bodov zmluvy, aj uvedenú paušálnu náhradu výdavkov. 64. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, má za to, že žalobcovi patrí zmluvná odmena vo výške žalovanej sumy. Je nepochybné, že advokátska kancelária žalobcu poskytla právne služby žalovanému v potrebnom rozsahu, pričom ani odvolací súd nezistil dôvod, pre ktorý by nemala byť odmena žalobcovi vyplatená. 65. Pokiaľ ide o dobu omeškania, súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti faktúr vystavených žalobcom žalovanému. Keďže žalovaný sa dostal so splnením peňažného záväzku v omeškaní, žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania a súd prvej inštancie postupoval správne, keď žalobcovi priznal voči žalovanému právo na zaplatenie úroku z omeškania. Pokiaľ ide o dobu omeškania, povstupoval konajúci súd správne, keď priznal žalobcovi právo na zaplatenie úrokov z omeškania počnúc dňom nasledujúcim po splatnosti faktúr vystavených žalobcom žalovanému. Nebolo sporné, že žalobca vystavené faktúry doručoval žalovanému na adresu uvedenú v zmluvách, pričom (vzhľadom na ich dlhodobú spoluprácu) išlo o adresu, na ktorú mu písomnosti doručoval obvykle a na tejto adrese si žalovaný písomnosti obvykle aj preberal. 66. Odvolací súd, po preskúmaní rozhodnutia súdu prvej inštancie, posúdenia postupu žalobcu, právnej zložitosti veci, rozsahu žalobcom poskytnutých služieb a obsahu a náročnosti žalobcom vykonaných úkonov a s nimi súvisiacej odmeny, dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na zaplatenie žalovanej sumy, nakoľko žalobca preukázal dôvodnosť a oprávnenosť žalobou uplatneného nároku a naopak, argumentácia žalovaného použitá v konaní sa preukázala ako nedôvodná a nepreukázaná. Žalobca pri svojej činnosti v zmysle oboch zmlúv o právnej pomoci a v záujme žalovaného ako klienta využil svoje vedomosti, skúsenosti, ako aj možnosti dané právnym poriadkom, a to v súlade s § 18 ods. 2 zákona o advokácii. Žalobou uplatnený nárok žalobcu na zaplatenie sumy 20.954,19 eur s príslušenstvom, preto odvolací súd po preskúmaní veci vyhodnotil ako dôvodný. 67. Odvolací súd dáva do pozornosti, že klient má možnosť zvoliť si advokáta podľa vlastného výberu, pričom konkurencia na trhu poskytovania právnych služieb je vzhľadom na počet advokátskych kancelárií pomerne intenzívna. Je v záujme klienta, aby pri voľbe právneho zástupcu prihliadol nielen na špecializáciu, ktorú právny zástupca deklaruje, ale aj na prístup advokáta, resp. koncipienta ku klientovi, na rýchlosť, akou je advokát schopný reagovať na požiadavky klienta a pod.. 68. Po posúdení žalobcom uplatňovaného nároku odvolací súd dospel k záveru, žalobca preukázal dôvodnosť uplatneného nároku na zaplatenie sumy 20.954,19 eur s príslušenstvom , a žalovaný v tomto smere nepreukázal dôvodnosť svojej procesnej obrany a použitých námietok, keď v konaní nebolo preukázané, že by žalobca pri uskutočňovaní úkonov právnej služby pre žalovaného nepostupoval s odbornou starostlivosťou a zároveň nebolo preukázané, že by odmena uplatňovaná žalobcom v tomto konaní bola v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku v zmysle § 265 OBZ, resp. v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom žalovaný nepreukázal ani porušenie ustanovení zákona o advokácii žalobcom. Odvolací súd s poukazom na uvedené dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na vyplatenie zmluvne dohodnutej odmeny, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 69. Na záver považuje odvolací súd za potrebné doplniť, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom konaní, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16.11.2011 sp. zn. 6 Cdo 145/2011). 70. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď žalobca v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch ako v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie

sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených. 71. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS 112/05). 72. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového poriadku, Občianskeho zákonníka a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru že žaloba žalobcu je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie. 73. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l CSP a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 74. Keďže žalovaný ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a podľa § 387 ods. 2 CSP sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie. 75. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 CSP). 76. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 0 (§ 393 ods. 2 CSP).

3:

Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).