Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/94/2024 6120306893 21. 04. 2026 JUDr. Nora Vladová ECLI:SK:KSBA:2026:6120306893.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nory Vladovej a členiek senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: VISIBILITY s. r. o. so sídlom Karadžičova 14, 821 08 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 44 927 991 proti žalovanému: Frozen ELEKTRO s.r.o. so sídlom Na Hôrke 48/8, 949 11 Nitra, IČO: 50 503 871, zastúpenému: JUDr. Marek Ďuran, advokát so sídlom Štefánikova 34, 949 01 Nitra, IČO: 30 788 285, v konaní o zaplatenie 1.440,Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nitra č. k. 31Cb/38/2020 - 254 zo dňa 20.3.2024 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra č. k. 31Cb/38/2020 - 254 zo dňa 20.3.2024 potvrdzuje. II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Okresný súd Nitra rozsudkom č. k. 31Cb/38/2020 - 254 zo dňa 20.3.2024 rozhodol vo výroku I tak, že žalobu v časti o zaplatenie sumy vo výške 1.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8% ročne zo sumy 720,- Eur od 15.7.2019 do zaplatenia, zo sumy 720,- Eur od 15.8.2019 do zaplatenia a paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur zamietol a vo výroku II žalovanému voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100%. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvoinštančný súd uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na Okresný súd Banská Bystrica, postúpenou tunajšiemu súdu dňa 8.9.2020 domáhal zaplatenia sumy vo výške 1.440,- Eur z titulu poskytnutých služieb - firemná DNA, analýza kľúčových slov, ktoré žalobca žalovanému fakturoval faktúrami č. 20190893 a č. 20191045 s tým, že dobropisom č. 9919031 bola poskytnutá zľava vo výške 864,- Eur s DPH na firemnú DNA. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci vydal platobný rozkaz sp. zn. 35Up/1033/2020 zo dňa 28.7.2020, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.440,- Eur spolu s príslušenstvom. 2. Proti platobnému rozkazu podal žalovaný odpor, v ktorom v celom rozsahu poprel nárok žalobcu ako zjavne nedôvodný, uviedol, že so žalobcom neuzatvoril akúkoľvek zmluvu a ani si u neho neobjednal akýkoľvek tovar alebo služby. Samotné vystavenie faktúry nie je právnym titulom pre úhradu akejkoľvek sumy, nakoľko faktúra je iba účtovný doklad, ktorý zodpovedá určitému právnemu a skutkovému stavu, na základe ktorého môže veriteľ dlžníkovi túto faktúru vystaviť. Žalovaný vstúpil so žalobcom do rokovania, predmetom ktorého mohlo byť uzavretie zmluvy, na základe ktorej by žalobca žalovanému poskytol kompletné marketingové služby počnúc od internetovej stránky (e-shop), cez nastavenie celého brandingu spoločnosti až po vytvorenie stratégie prezentácie žalovaného vo vzťahu k zákazníkom (verejnosť). Na osobnom rokovaní konateľ žalovaného predostrel žalobcovi všetky potrebné informácie o žalovanom a o jeho činnosti. Konateľ žalovaného opakovane zdôrazňoval, že nemá záujem o žiadne
čiastkové riešenia. Aj na základe týchto informácii mal žalobca žalovanému predostrieť komplexný návrh služieb, ktoré by vedel poskytnúť žalovanému a ktoré by boli predmetom zmluvy. Žalobca tak neučinil a komunikácia žalobcu a žalovaného postupne upadala až zastala na mŕtvom bode. Nakoľko žalobca a žalovaný neuzatvorili akúkoľvek zmluvu a žalobca neposkytol žalovanému plnenie, nemal žalobca právo vystaviť faktúry, ktorými odôvodňuje uplatňovaný nárok. Žalobca vystavil žalovanému faktúry za údajne poskytnuté plnenie v rozsahu: Firemná DNA 06/2019, Account management 06/2019, Analýza kľúčových slov 07/2019 a Firemná identita 07/2019. Žalobca bez súčinnosti so žalovaným vystavil dobropis č. 9919031, ktorým pôvodnú fakturovanú sumu v úhrnnej výške 4.752,- Eur ponížil o 3.312,- Eur. Tento dobropis neuvádza dôvod jeho vystavenia ako ani to, prečo sa žalobca po niekoľkých mesiacoch vzdal nároku na 3.312,- Eur. 3. Žalobca reagoval vo svojom vyjadrení k podanému odporu a uviedol, že predmetom spolupráce strán sporu bol záujem žalovaného o vytvorenie vizuálnej identity značky žalovaného, ktorá by bola zameraná na výrobu kuchynských liniek, následne vytvorenie webovej stránky žalovaného so zameraním na kuchynské linky (vrátane tzv. blogu), ako aj správa kontextových platených reklám od spoločnosti Google v rámci online marketingu žalovaného. Komunikácia prebiehala medzi poverenými pracovníkmi strán sporu, ktorí boli pridelení na projektovom riadení spolupráce, a to od konca mája 2019 až do ukončenia projektu v decembri 2019. Žalobcom predložené dôkazy podľa jeho názoru preukazujú aktívnu komunikáciu strán sporu v rámci spolupráce, a to na základe záujmu žalovaného. Žalobca predložil žalovanému návrh zmluvy o poskytovaní služieb hneď na začiatku spolupráce, avšak žalovaný k jej podpisu nepristúpil. Napriek uvedenému však spolupráca strán sporu bola založená na základe ústne uzatvorenej zmluvy, ku ktorej došlo v rámci osobného stretnutia počas projektu, na ktorom boli prítomní aj štatutárni zástupcovia strán sporu. Dôkazom o dodaných službách sú dôkazy predložené žalobcom, ako aj komunikácia poverených pracovníkov strán sporu smerujúca k návrhom názvov pre projekt žalovaného, ktorý bol však pri svojom rozhodovaní sa o názve nerozhodný, ustavične nespokojný (práve preto vznikalo väčšie množstvo názvov). Týmito činnosťami bola naplnená fakturovaná suma 720,- Eur s DPH (faktúra č. 20191045), keďže predstavovala analýzu kľúčových slov pre ďalšie možné použitie a s jej cenou bolo žalovaný oboznámený, keďže je uvedená ako položka č. 1 v cenníku žalobcu. Ostatnej fakturácii v sume 720,- Eur s DPH (faktúra č. 20190893 po zohľadnení dobropisu č. 9919031) zodpovedá úhrada za 50% ceny služby tvorby DNA značky podľa položky č. 2 v cenníku žalobcu 50% zľava z ceny bola poskytnutá z dôvodu, že došlo k ukončeniu projektu. Žalobca pri svojej fakturácii vychádzal z cenníka, ktorý bol žalovanému doručený, pričom obsahuje aj presný popis realizovaných činností. 4. Žalovaný vo svojom ďalšom vyjadrení poprel, že by došlo k uzatvoreniu akejkoľvek zmluvy, pričom predložená zmluva o poskytovaní služieb uzavretá nebola. Predmetom osobného rokovania nebolo uzavretie akejkoľvek inej ústnej zmluvy o poskytovaní služieb. Na osobnom rokovaní žalovaný informoval o svojej činnosti a o tom, čo si sľubuje od spolupráce - žalovaný zdôraznil, že nemá záujem na žiadnych čiastkových riešeniach. Žalobca mal žalovanému predložiť konkrétnu ponuku, a to komplexný návrh marketingových služieb, na základe ktorého mohla byť uzavretá zmluva. Po rokovaní žalobca vyhotovil zápis o stretnutí, ktorý si interne nazval „DNA Frozen“. Tento zápis z rokovania iba zosumarizoval to, čo žalovaný povedal žalobcovi na rokovaní, t. j. čomu sa žalovaný venuje a ako sa chce prezentovať vo vzťahu k zákazníkom. Žalovaný mal za to, že strany sporu sa stretli s tým, že po rokovaní možno uzatvoria písomnú zmluvu, v ktorej podrobne dohodnú cenu a rozsah spolupráce. Žalobca zaslal žalovanému cenovú ponuku a ponuku na uzavretie písomnej zmluvy. Platnosť cenovej ponuky bola ohraničená do 21.06.2019. Žalovaný písomnú zmluvu neuzatvoril a neuzatvoril ani akúkoľvek ústnu zmluvu. Z toho, že žalobca zaslal žalovanému ponuku na uzavretie písomnej zmluvy jasne vyplýva, že ak by boli rokovania úspešné, strany sporu by uzatvorili písomnú zmluvu. K uzavretiu žiadnej dohody resp. zmluvy nedošlo, potvrdzuje to aj to, že žiadna zo strán sporu neukončila zmluvu napr. odstúpením a pod. Žalobca tvrdil, že komunikácia medzi stranami sporu a účasť na rokovaní sú dôkazom o poskytnutí služieb pre žalovaného. Podľa žalovaného nebolo k dnešnému dňu poskytnuté akékoľvek plnenie a už vôbec nie plnenie v hodnote 1.440,- Eur. Žalovaný nemal záujem na vypracovaní zápisu z rokovania spolu s prehľadom možných obchodných mien žalovaného (tzv. analýza kľúčových slov), ktoré sú pre žalovaného absolútne nepoužiteľné a zbytočné. Žalovaný mal záujem na komplexnom riešení marketingových služieb. 5. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol dňa 1.12.2021 rozsudkom sp. zn. 31Cb/38/2020 - 175, ktorým vo výroku I. zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.440,- Eur spolu s úrokom z omeškania
vo výške 8% ročne zo sumy 720,- Eur od 15.7.2016 do zaplatenia, zo sumy 720,- Eur od 15.8.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,- Eur, vo výroku II. vo zvyšnej časti žalobu zamietol a vo výroku III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Proti tomuto rozsudku v časti výrokov I. a III. podal žalovaný včas odvolanie, v ktorom dôvodil, že súd prvej inštancie sa v prvom rozsudku nevysporiadal s aplikáciou ustanovenia § 272 ods. 1 z. č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), nesprávne aplikoval ustanovenie § 15 ObZ, nakoľko v konaní nebolo podľa jeho názoru preukázané, že strany sporu uzatvorili ústnu dohodu, nevysporiadal sa s aplikáciou ustanovenia § 43c ods. 1 z. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a opätovne poukázal na svoje tvrdenia učinené počas súdneho konania. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného v určenej lehote nevyjadril. Krajský súd v Nitre Uznesením sp. zn.: 26Cob/20/2022 - 226 zo dňa 29.6.2023 prvý rozsudok súdu prvej inštancie č. k. 31Cb/38/2020 175 zo dňa 1.12.2021 v napadnutej časti (výroky I. a III.) zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené výrok II. rozsudku zo dňa 1.12.2021, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšnej časti zamietol, nadobudol právoplatnosť a preto súd už o nej opätovne nerozhodoval. 6. Súd prvej inštancie poukázal na ustanovenia § 15 ods. 1, § 269 ods. 1 a ods. 2, § 272 ods. 1 ObZ v spojení s § 43a ods. 1 a ods. 2, § 43b ods. 1 a ods. 2, § 43c ods. 1 a ods. 2, § 44 ods. 1 a ods. 2, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 456 a § 458 ods. 1 OZ a dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná. V prvom rade bolo potrebné sa vysporiadať s otázkou, či medzi stranami sporu došlo k platnému uzatvoreniu písomnej alebo ústnej zmluvy, na základe ktorej by mal žalobca poskytovať žalovanému služby, keďže táto skutočnosť bola v konaní sporná. V konaní medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalovaný si na základe predchádzajúcich zlých skúseností vymienil uzatvorenie písomnej zmluvy, predmetom ktorej malo byť poskytnutie služieb zo strany žalobcu. Uvedené skutočnosti potvrdili štatutári strán sporu, ako aj vypočutí svedkovia E.Q.O. a K.. 7. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie poukázal na § 43a ods. 1 a § 43c ods. 1 OZ, § 44 OZ, § 451, § 456 OZ a konštatoval, že z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca zaslal síce e-mailom zo dňa 7.6.2019 návrh zmluvy o poskytovaní služieb č. c2019-04 žalovanému (oferta), na ktorú žalovaný žiadnym spôsobom nereflektoval (neakceptoval ponuku žalobcu) a nemohlo tak prísť ku vzniku zmluvy v zmysle Občianskeho zákonníka. Záverom konštatoval, že zmluva o poskytovaní služieb medzi stranami sporu nebola v písomnej podobe vymienenej žalovaným uzatvorená. Žalobca síce v priebehu konania tvrdil, že medzi stranami sporu (ich štatutármi) došlo k uzatvoreniu ústnej dohody, avšak štatutári strán sporu na pojednávaní dňa 9.12.2020 jednoznačne zhodne uviedli, že na osobnom stretnutí neuzatvorili ústnu dohodu o poskytovaní služieb žalobcom pre žalovaného. Súd prvej išntancie si preto uvedený záver, ktorý nebol sporný, osvojil a v zmysle uvedeného sa ďalej zaoberal otázkou, či nedošlo k uzatvoreniu ústnej dohody medzi svedkami E.Q.O. a K. v súlade s ustanovením § 15 ObZ. Súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu uzatvorenia zmluvy medzi stranami sporu svedkami E.Q.O. a K.. Naopak, z vykonaného dokazovania vyplynulo, že medzi svedkami prebiehala výlučne komunikácia ohľadne poskytovaných služieb a ich konkrétneho obsahu a nie ohľadom zmluvných podmienok ich poskytnutia. Svedkovia zároveň zhodne na pojednávaní dňa 9.12.2020 uviedli, že neboli štatutárnymi zástupcami strán sporu poverení na uzatváranie zmlúv. Nad rámec je potrebné uviesť, že svedok K. ani nebol zamestnancom žalobcu. 8. V konaní bolo ďalej sporné, či medzi stranami sporu došlo k platnej dohode o cenách služieb, ktoré mal žalobca žalovanému poskytovať. V predmetnom konaní bolo z vykonaného dokazovania ustálené, že žalobca cenník, ktorý bol zaslaný žalovanému prostredníctvom e-mailu dňa 7.6.2019 mienil ako návrh, pri ktorom určil žalovanému lehotu na jeho akceptáciu do 21.6.2019. Žalovaný na uvedenú ponuku v žalobcom stanovenej lehote nereagoval, teda návrh žalobcu neprijal a nemohlo tak dôjsť k platnej dohode o cenách poskytovaných služieb (§ 44 ods. 1 OZ). Takúto adresnú a navyše časovo obmedzenú cenovú ponuku, ktorá navyše nebola predpísaným spôsobom akceptovaná, nemožno, podľa názoru súdu prvej inštancie, považovať za cenník, z ktorého mali byť žalovanému zrejmé ceny jednotlivých služieb a že túto cenu žalovaný aj akceptoval. Vzhľadom na absenciu uzatvorenia zmluvy a dohody o cenách posudzoval prvostupňový súd nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo plnením bez právneho dôvodu. Ťažiskom tejto skutkovej podstaty plnenia bez právneho dôvodu je poskytnutie plnenia jedným subjektom druhému subjektu, bez počiatočnej existencie akéhokoľvek právneho dôvodu tohto plnenia. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k poskytnutiu určitých služieb zo strany žalobcu
došlo a z výpovede svedka K. vyplynulo, že služby mali byť odplatné. Je však potrebné prisvedčiť argumentácii žalovaného, že sám žalobca opakovane uviedol, že služby poskytnuté žalovanému nemajú pre neho zatiaľ žiadne využitie (v e-maily zo dňa 12.7.2019 uvádzal, že analýza slúži najmä pre žalobcu a v e-maily zo dňa 28.6.2019 uvádzal, že spracovanú DNA má žalovaný brať za irelevantnú). Žalobca žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal jednak obohatenie žalovaného na jeho úkor, ktoré by sa premietlo v jeho majetkovej sfére a zároveň nepreukázal ani výšku tejto majetkovej nerovnováhy, ktorá by vyplynula z poskytnutého plnenia. Nad rámec je nutné konštatovať, že žalobca úplne rezignoval na dokázanie danej skutočnosti. 9. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorých súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Súd prvej inštancie žalovanému priznal nárok na náhradu trov prvostupňového aj odvolacieho konania v rozsahu 100 %, ako strane úspešnej v konaní. 10. Proti napadnutému rozsudku, v rozsahu výroku I a výroku II podal žalobca odvolanie podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. f) a písm. h) CSP a žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v napadnutej časti zrušil a v zmysle § 390 CSP rozhodol vo veci samej rozsudkom tak, že „Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 1.440,00 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne zo sumy 720,00 € od 15.07.2019 do zaplatenia, zo sumy 720,00 € od 15.08.2019 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40,00 €, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a zároveň, priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.“ Žalobca argumentoval tým, že súd prvej inštancie nerešpektoval pri rozhodovaní právny názor súdu vyššej inštancie a poukázal na záver Krajského súdu v Nitre v jeho uznesení zo dňa 29.6.2023, č. k. 26Cob/20/2022-226, konkrétne v odseku 41 odôvodnenia, keď dospel k záveru, že „z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k poskytnutiu určitých služieb zo strany žalobcu došlo a z výpovede svedka K. vyplynulo, že služby mali byť odplatné, a preto ak by v ďalšom konaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami nedošlo k uzatvoreniu zmluvy, je namieste, aby prípadne posúdil uplatnený nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že by bol povinný vysporiadať sa samozrejme so všetkými aspektmi bezdôvodného obohatenia vrátane určenia jeho výšky.“ Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku síce uvádza, že žalobný nárok žalobcu posúdil ako bezdôvodné obohatenie, avšak pri posudzovaní tohto nároku viedol právny dialóg a vlastné úvahy, či je záväzný právny názor správny, pričom samovoľne dospel k opačnému názoru. Žalobca je názoru, že vo svojom vyjadrení zo dňa 4.3.2024 pritom jednoznačne uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného je determinovaná predloženým cenníkom žalobcu a rozsahom poskytnutých služieb na úrovni žalovanej sumy 1.440,- Eur. Podľa žalobcu je nepochopiteľné, že v rámci prvého konania pred súdom prvej inštancie, následne v odvolacom konaní na krajskom súde a teraz opätovne v novom konaní pred súdom prvej inštancie, súdy spolu 3x zhodne skonštatovali, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že k poskytnutiu určitých služieb zo strany žalobcu došlo a že služby mali byť odplatné, avšak súd prvej inštancie žalobný návrh v celom rozsahu zamietne. Z dôvodu, že súd prvej inštancie právny názor súdu vyššej inštancie v zmysle uznesenia Krajského súdu v Nitre nerešpektoval, je napadnutý rozsudok potrebné zrušiť. V ďalšej časti odvolania žalobca argumentoval, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Žalobca má za to, že ku vzniku zmluvného vzťahu medzi stranami sporu došlo. Pokiaľ sa súd prvej inštancie nestotožnil s aplikáciou § 15 ObZ, žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 4.3.2024 poukázal na § 16 ObZ. V zmysle tohto ustanovenia vznikajú práva a povinnosti priamo podnikateľovi a ten nie je oprávnený jednotlivé úkony neschváliť. Pán E. počas celej doby spolupráce strán sporu aktívne vystupoval voči žalobcovi ako osoba oprávnená, čomu nasvedčuje jeho štýl komunikácie, odsúhlasovanie jednotlivých prác, zadávanie požiadaviek na úpravu a ďalšie návrhy. Tým, že súd prvej inštancie vec na základe zisteného skutkového stavu nesprávne právne posúdil, dospel k nesprávnemu záveru o neexistencii zmluvného vzťahu, v nadväznosti na čo aplikoval na skutkový stav nesúvisiace ustanovenia právnych predpisov. V prípade neunesenie dôkazného bremena žalobca uviedol, že žalobca namieta konštatáciu súdu prvej inštancie, že by úplne rezignoval na dokazovanie v tomto spore. Žalobca hneď od počiatku predložil súdu prvej inštancie všetky dôkazy, ktoré jeho žalobný nárok potvrdzovali, vo veci boli vypočutí svedkovia ako aj konatelia strán sporu, pričom žalobca ďalšími dôkazmi nedisponoval a ani nedisponuje. Naproti tomu súd prvej inštancie založil svojej rozhodnutie len na ústnych námietkach žalovaného a slovnom popretí predložených listinných dôkazov. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho-ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu
neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Žalobca v závere zhrnul, že v konaní je nesporné, že zaslanie a prevzatie služieb, teda žalobcom predložených výstupov, bolo potvrdené aj svedkami a vyplýva aj z predloženej emailovej komunikácie. Svedkami tiež bolo potvrdené prevzatie zmluvy ako aj cenníka žalovaným s tým, že zmluva nebola žalovaným podpísaná z opatrnosti, čo uviedol svedok E. vo svojej výpovedi. Svedok K. potvrdil, že od začiatku prezentoval, že služby budú poskytnuté odplatne, čo vyplýva aj z predloženej emailovej komunikácie. Žalobca fakturované služby poskytoval a žalovaný ich aj prijímal bez toho, aby zo strany žalovaného došlo k reklamácii poskytnutých plnení, k formálnemu vytknutiu vád poskytnutého plnenia, k vytknutiu nepoužiteľnosti tohto plnenia, kde nepoužiteľnosť poskytnutého plnenia bola žalovaným namietaná až v priebehu tohto konania, pričom zo strany žalovaného nedošlo z tohto dôvodu ani k vráteniu žalobcom vystavených faktúr. 11. Na podané odvolanie žalobcu reagoval žalovaný, ktorý vo svojom vyjadrení zo dňa 15.5.2024 uviedol, že žalobca bol povinný buď predložiť nové dôkazy o uzavretí zmluvy alebo mal preukázať vznik bezdôvodného obohatenia. Sporné bolo, či vôbec na strane žalovaného došlo k zväčšeniu jeho majetku na úkor žalobcu a v akej konkrétnej výške by teoreticky malo dôjsť k majetkovému prospechu žalovaného. Žalobca v odvolaní tvrdí, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces, pričom súd prvej inštancie rozhodol v rozpore so záväzným právnym názorom odvolacieho súdu. To podľa žalovaného zjavne nie je pravda. V tejto časti žalobca vlastne tvrdí, že on chce 1.440,Eur a preto je bezdôvodné obohatenie práve v tejto výške a nič viac dokazovať nebude. Žalobca nepredložil akýkoľvek dôkaz, kvalifikovaný odhad alebo znalecký posudok, ktorý by preukázal výšku bezdôvodného obohatenia v cenách v danom mieste a čase za obdobné plnenia. Žalovaný je názoru, že žalobca bol v konaní pasívny, čo nemožno prikladať na ťarchu nikomu inému, než žalobcovi. Súd prvej inštancie nijako nepopieral záväznosť právneho názoru odvolacieho súdu, ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Keďže bol súd prvej inštancie povinný vysporiadať sa „so všetkými aspektmi bezdôvodného obohatenia“, s týmito sa vysporiadal. Súd prvej inštancie tak nemal inú možnosť, než zamietnuť žalobu preto, lebo žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno a rezignoval na dokazovanie svojho nároku napriek jasne vyjadrenému záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu. V prípade nesprávneho právneho posúdenia veci uviedol, že žalobca špekulatívne menil svoju argumentáciu, keď vo vyjadrení zo dňa 4.9.2020 tvrdil, že so žalovaným uzatvoril ústnu zmluvu na osobnom stretnutí, ktorého sa zúčastnili obaja štatutárni zástupcovia strán sporu, pričom obaja konatelia na pojednávaní dňa 9.12.2020 potvrdili, že nikdy zmluvu o spolupráci na osobnom stretnutí neuzatvorili. Preto žalobca prišiel s tým, že aj keď konatelia rokovali a na zmluve sa nedohodli, tak zmluvu mali uzatvoriť iné osoby podľa § 16 ObZ. Obaja svedkovia (pán K. a pán E.Q.Í.), ktorí spolu komunikovali počas rokovaní, výslovne popreli, že by mohli v mene strán sporu uzatvárať zmluvy a preto takúto zmluvu ani neuzatvorili. Iné osoby zjavne nekomunikovali za strany sporu a žalobca to napokon ani netvrdí. Pán K. navyše ani nebol zamestnancom žalobcu. Žalobca nebol schopný uviesť, medzi kým, kedy presne, kde a za akých zmluvných podmienok malo dôjsť k uzavretiu zmluvy. Podľa odvolacieho súdu, súdu prvej inštancie a aj podľa žalovaného žalobca nielenže nepreukázal uzavretie zmluvy, ale naopak, svedkovia popreli, že by mohli a že by niekedy uzatvorili akúkoľvek zmluvu za strany sporu. Žalovaný v závere svojho vyjadrenia poukázal na to, že žalobca ignoroval viaceré dôkazy, pričom uviedol, že v konaní nijako nereagoval na jeho vlastné predchádzajúce vyhlásenia (e-maily žalobcu zo dňa 12.7.2019 a zo dňa 28.6.2019), v ktorých uvádzal, že spracovanú DNA nemá žalovaný brať za relevantnú alebo že predložená analýza slúži iba ako podklad pre žalobcu. Nepoužiteľnosť týchto podkladov pre žalovaného potvrdil žalobca aj vo vyjadrení zo dňa 30.11.2021. Odvolací súd navyše jasne uviedol, že žalobca nepredložil žalovanému žiadny všeobecný cenník, ale konkrétnu časovo ohraničenú cenovú ponuku, ktorú žalovaný zjavne neprijal. Individuálna subjektívna cenová ponuka nemôže byť dôkazom výšky bezdôvodného obohatenia, ktoré sa stanovuje objektívne v danom mieste a čase. A napokon, žalobca tvrdí, že žalovaný poskytnuté služby nereklamoval. Keďže k uzavretiu zmluvy nedošlo, žalovaný logicky nemohol uplatniť ani akékoľvek nároky z vád poskytnutého „plnenia“. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhuje, aby odvolací súd nevyhovel odvolaniu žalobcu a aby potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny, pričom si žalovaný zároveň uplatňuje nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 12. Žalobca na uvedené vyjadrenie žalovaného reagoval podaním zo dňa 30.5.2024 a odmietol tvrdenia žalovaného, keď uviedol, že počas celého trvania sporu žalovaný opiera svoju argumentáciu len o polemiku, či medzi stranami sporu zmluvný vzťah vznikol alebo nevznikol, pričom absolútne a zámerne ignoruje skutočnosť, že medzi stranami sporu došlo k poskytnutiu a prijatiu služieb (zhodne to súdy vo svojich rozhodnutiach 3x skonštatovali). Žalovaný ďalej nesprávne argumentuje tým, že žalobca predložil žalovanému časovo ohraničenú cenovú ponuku, ktorá však len kopírovala
cenník žalobcu za poskytované služby. Uplynutie doby cenovej ponuky, ktorú dobu stanovil žalobca, predstavovalo len uplynutie doby platnosti cenovej ponuky bez akéhokoľvek dopadu na ceny žalobcom poskytovaných služieb. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 4.3.2024 pritom jednoznačne uviedol, že výška bezdôvodného obohatenia žalovaného je determinovaná predloženým cenníkom žalobcu a rozsahom poskytnutých služieb na úrovni žalovanej sumy. Dôkazy o poskytnutých službách sú obsahom súdneho spisu. Nie je dôvod, podľa žalobcu, na to, aby preukazoval výšku tohto bezdôvodného obohatenia znaleckým posudkom, keďže tá vychádza z cien nim poskytovaných služieb, ktoré žalovaný prijal. Žalobca namieta tvrdenie žalovaného, že by v priebehu sporu svoju argumentáciu menil. Po skutkovej stránke svoju argumentáciu nemenil, predložil súdu hneď na začiatku sporu všetky relevantné dôkazy (žalovaný naproti tomu ani jeden), pričom po právnej stránke len obhajoval relevantnosť svojho žalobného návrhu. Žalovaný o služby žalobcu záujem mal, po značné časové obdobie ich prijímal, bol s nimi uzrozumený, pričom spolupráca nebola ukončená z dôvodu vadne dodávaných služieb, ale z dôvodu, že žalovaný odmietol za prijaté plnenie zaplatiť. Ostatné vyjadrenia žalovaného považuje žalobca za účelové a bezpredmetné. 13. Žiadne ďalšie podania neboli vo veci doručené. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 27.3.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je v napadnutom rozsahu vecne správny. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je dostatočne zrejmé, z ktorých skutočností a dôkazov vychádzal, akými úvahami sa riadil a aké závery zaujal k právnemu posúdeniu. V dôvodoch svojho rozhodnutia uvádza zhrnutie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov sporových strán a vysvetľuje dôvody rozhodnutia a preto sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 18. Odvolací súd sa za rešpektovania zásady viazanosti odvolacími dôvodmi vyplývajúcej z ustanovenia § 380 CSP zaoberal žalovaným uvádzanými odvolacími dôvodmi a s tým súvisiacou argumentáciou obsiahnutou v odvolaní a pri jeho posudzovaní odvolací súd vychádzal z obsahu a rozsahu podaného odvolania. Žalobca v prvom rade uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, namietal, že mu súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňoval procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento odvolací dôvod ďalej nijako nekonkretizoval. Povinnosť riadne odôvodniť uplatnený opravný prostriedok zaťažuje odvolateľa a nie je úlohou odvolacieho súdu dopĺňať odvolacie námietky vlastnými úvahami, čo konkrétne odvolateľ namietal; takto uplatnený odvolací dôvod je nepreskúmateľný pre neurčitosť. Odvolací súd v tejto súvislosti dodáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí ani právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva procesnej strany, ak si neosvojí ním navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi ním predkladaným výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, IV. ÚS 251/03, II. ÚS 3/97). Z obsahu spisu súdu prvej inštancie odvolací súd nesprávny procesný postup, ktorý by znemožnil žalovanému, aby uskutočňoval procesné práva v takej, že by došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces, nezistil a teda nebol postupom súdu vylúčený z realizácie svojich procesných práv. 19. Pokiaľ ide o v odvolaní vytýkanú inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a ktorou bol podľa odvolateľa naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP, túto žalobca taktiež nijako neodôvodnil a neuviedol, v čom vidí vadu konania, resp. akou konkrétnou vadou konanie súdu prvej inštancie trpí. Odvolaciemu súdu nie je z odvolania zrejmé, v čom vidí žalobca inú vadu, ktorá by skutočne mohla smerovať k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci a preto po preskúmaní spisu súdu prvej inštancie konštatuje, že konanie netrpelo žiadnou vadou. 20. Vo svojom odvolaní žalobca ďalej uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP keď namietal, že súd prvej inštancie samovoľne a nerešpektujúc právny názor Krajského súdu v Nitre rozhodol, že k poskytnutiu služieb nedošlo a že neboli odplatné, čo viedlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, na čo nadväzoval aj ďalší odvolací argument žalobcu o tom, že medzi zmluvnými stranami došlo k uzavretiu zmluvy, pričom žalobca je názoru, že v konaní uniesol dôkazné bremeno a nie je pravdivé tvrdenie, že by rezignoval na dokazovanie v tomto spore. S uvedeným sa však odvolací súd nestotožňuje. Z odôvodnenia uznesenia Krajského súdu v Nitre zo dňa 29.6.2023, č. k. 26Cob/20/2022 - 226, na záver ktorého poukazuje žalobca, vyplýva, že súd prvej inštancie mal prípadne posúdiť uplatnený nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. OZ a mal posúdiť aj všetky jeho aspekty, vrátane určenia výšky tohto bezdôvodného obohatenia. Krajský súd v Nitre svojim uznesením neprikázal súdu prvej inštancie, aby bol bez ďalšieho nárok žalobcu posúdený a priznaný ako bezdôvodné obohatenie. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie rešpektoval právny názor súdu vyššej inštancie, posudzoval uplatnený nárok žalobcu ako bezdôvodné obohatenie podľa ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka s tým, že jasne uviedol, že z vykonaného dokazovania síce vyplynulo, že k poskytnutiu určitých služieb zo strany žalobcu došlo a z výpovede svedka K. vyplynulo, že služby mali byť odplatné, avšak sám žalobca opakovane uviedol, že služby poskytnuté žalovanému nemajú pre neho zatiaľ žiadne využitie (v e-maili zo dňa 12.7.2019 uvádzal, že analýza slúži najmä pre žalobcu a v e-maili zo dňa 28.6.2019 uvádzal, že spracovanú DNA má žalovaný brať za irelevantnú). Žalobca teda v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal jednak aké konkrétne obohatenie žalovanému na jeho úkor vzniklo, ktoré by sa premietlo v jeho majetkovej sfére a hlavne nepreukázal výšku tejto majetkovej nerovnováhy, ktorá by vyplynula z poskytnutého plnenia. 21. K námietke žalobcu, že medzi stranami sporu vznikol zmluvný vzťah a poukazoval na svedeckú výpoveď p. E., jeho správanie a vystupovanie a tiež na § 16 ObZ, odvolací súd poukazuje na to, že z vykonaného dokazovania (ako aj z výpovede svedka p. E.) výslovne vyplýva, že strany sporu neuzatvorili zmluvu o poskytovaní služieb a taktiež nedošlo k uzatvoreniu zmluvy podľa § 15 ObZ. Úlohou žalobcu bolo preto potrebné v konaní preukázať platnú dohodu o cene za poskytnuté služby, čo sa však žalobcovi v konaní nepodarilo. Je preto možné súhlasiť so záverom súdu prvej inštancie, že nebola preukázaná cena za poskytnuté služby a nie je preto zrejmé, za aké konkrétne služby sa žalobca domáha zaplatenia žalovanej sumy. Neobstojí preto ani odkaz zo strany žalobcu na § 16 ObZ, pretože v konaní nebolo preukázané, že by v prvom rade vôbec prišlo k platnému uzatvoreniu zmluvy o poskytnutí služieb, pričom nie je podstatné, či sa jednalo o osoby v zmysle § 15 alebo § 16 ObZ. Žalobca ani vo svojom odvolaní nepreukázal opak a nie je možné súhlasiť s tým, že by súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu záveru. 22. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že v civilnom sporovom konaní nesie žalobca dôkazné bremeno tak vo vzťahu k základu uplatneného nároku, ako aj vo vzťahu k jeho výške. Povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazná sú neoddeliteľnou súčasťou dispozičnej zásady a kontradiktórnosti konania. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky platí, že ak žalobca nepreukáže výšku uplatneného nároku, hoci by bol jeho právny základ daný, nemôže byť v spore úspešný. Odvolací súd dodáva, že neunesenie dôkazného bremena nemožno nahrádzať úvahou súdu ani pravdepodobnostným záverom, pretože by tým došlo k porušeniu zásady rovnosti strán. Súd nie je povinný suplovať procesnú pasivitu žalobcu, ani mu poskytovať priestor na opakované dokazovanie, ak žalobca neunesie dôkazné bremeno. Žalobca teda neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu bezdôvodného obohatenia ani vo vzťahu k výške tohto obohatenia, jediný dôkaz, ktorým žalobca výšku nároku preukazoval, bol nepresvedčivý, bol kvalifikovane rozporovaný žalovaným a žalobca nevyvinul ďalšiu dôkaznú aktivitu. Takýto skutkový a právny záver nepredstavuje porušenie práva na spravodlivý proces, ale je prirodzeným dôsledkom uplatnenia dispozičnej zásady a zásady dôkazného bremena, ako ich vykladá judikatúra všeobecných súdov aj Ústavný súd Slovenskej republiky.
23. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci, nebola alebo nemohla byť preukázaná a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 24. júna 2010, sp. zn. 5Obo/52/2010). 24. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019 zo dňa 09.06.2020). 25. Vzhľadom na vyššie uvedené, odvolací súd vyhodnotil odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a nespôsobilé spochybniť správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil. 26. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 27. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 28. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 30. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).