Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2CoCsp/3/2026 6120375098 22. 07. 2026 JUDr. Nadežda Wallnerová ECLI:SK:KSBA:2026:6120375098.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členov senátu: JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej v právnej veci žalobcu: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom: Teplická 7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ GABRIELA s. r. o., so sídlom: 1. mája 173/11, 911 01 Trenčín, IČO: 47 234 679, proti žalovanej: R. B., O.. XX.XX.XXXX, V.: T. XX, XXX XX V., zastúpená: WEBBER LEGAL, s.r.o., so sídlom: Duchnovičovo námestie 1, 080 01 Prešov, IČO: 50 680 552, o zaplatenie 16.443,63 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30. marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 30.marca 2023, č. k. 12Csp/184/2020-127 v odvolaním napadnutom výroku I. mení tak, že žaloba sa z a m i e t a. II. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100 %. odôvodnenie: 1. Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 30.03.2023, č. k. 12Csp/184/2020-127, uložil žalovanej vo výroku I. povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 15.052,54 eur, a to do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Vo výroku II. určil, že vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. Vo výroku III. rozhodol o trovách konania tak, že žalobca má voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 83 %. O výške trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník po právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 16.443,63 eur s príslušenstvom. Nárok odôvodnil tým, že dňa 10.07.2019 uzatvoril so žalovanou ako spotrebiteľom Úverovú zmluvu č. 4907012569, ktorej neoddeliteľnou súčasťou boli úverové zmluvné podmienky. Predmetom zmluvy bolo poskytnutie spotrebiteľského úveru vo výške 16.560,- eur zo strany žalobcu. Žalovaná sa zaviazala prostriedky vrátiť v 96 pravidelných mesačných splátkach po 250,41 eur. Žalovaná sa dostala do omeškania s plnením zmluvných povinností, keď úver riadne nesplácala. Následkom toho dňa 29.06.2020 pristúpil žalobca k zosplatneniu úveru a vyzval žalovanú na zaplatenie celého zostatku úveru a dlžných splátok. Žalovaná ani v poskytnutej lehote 15 dní do 14.07.2020 povinnosť nesplnila. Žalobca si preto uplatnil aj úrok z omeškania 5 % ročne od 15.07.2020 do zaplatenia. Listom zo dňa 15.07.2020 žalobca vyzval žalovanú pred podaním žaloby k zaplateniu dlžnej sumy. Ku dňu podania žaloby žalovaná uhradila celkovo 1.507,46 eur. Celkový dlh 16.443,63 eur pozostáva z istiny 7.-10. splátky 483,05 eur, úroku zo 7.-10. splátky 571,87 eur a zosplatnenej istiny 15.388,71 eur z 11.-96. splátky.
3. Žalovaná v konaní uviedla, že žalobca neuviedol ani nepreukázal, že bol oprávnený vyhlásiť predčasnú splatnosť, a že spotrebiteľský úver nie je bezúročný a bez poplatkov z dôvodu hrubého porušenia povinností žalobcu spojenými s overovaním bonity žalovaného. Uviedla, že možnosť žalobcu vyhlásiť predčasnú splatnosť nebola platne dojednaná, pretože bola dojednaná iba v obchodných podmienkach a vyhlásenie bolo v rozpore s ust. § 53 ods. 9 OZ a § 565 OZ. Obchodné podmienky sa nikdy nestali súčasťou zmluvy, do zmluvy neboli inkorporované správne, žalovaná ich nepodpísala, nikdy sa s nimi neoboznámila. Ak by aj boli obchodné podmienky inkorporované platne, právo podľa § 565 musí byť individuálne dojednané, čo vylučuje forma obchodných podmienok. Poukazuje na právne prípady riešené súdnou praxou v oblasti zmluvných pokút, kde súdna prax drží konštantnú líniu, že ak zákon požaduje, aby bolo nejaké právo zmluvne dojednané, takéto nemôže byť nanútené prostredníctvom zmluvných podmienok. Zároveň je to nárokové právo, pričom účelom obchodných podmienok je zakotvenie výhradne vedľajších a technických dojednaní. Žalovaná formulárovú zmluvu podpísala, obchodné podmienky nikdy neprevzala, nikdy jej neboli doručené a nikdy sa s nimi neoboznámila, nikdy s nimi neprejavila súhlas. Žalobca síce tvrdí, že žalovanú opakovane upozornil na možnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti, avšak súdu nepreukázal existenciu upozornenia podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Navyše v súvislosti s oznámením vyhlásenia splatnosti úveru podľa § 565 Občianskeho zákonníka, žalobca nepredložil dôkaz, ktorý by preukázal, či vôbec žalovanej oznámil zosplatnenie úveru. Upozornenie podľa § 53 ods. 9 a vyhlásenie predčasnej splatnosti nikdy nedošli do sféry žalovanej. Žalovaná má za to, že zmluva by mala byť bezúročná a bezpoplatková. V zmluve nie sú uvedené podstatné náležitosti, a to celková výška úveru, predpoklady použité na výpočet RPMN ani doba trvania zmluvy. Žalovaná tiež tvrdí, že peňažné prostriedky v takejto výške nikdy na účet neprijala. 4. Žalobca vo svojom vyjadrení poukázal na ustanovenia úverovej zmluvy bod 11 až 27, kde sú uvedené požadované informácie, podľa ktorých posúdil bonitu žalovanej. Disponuje tiež listinami, z ktorých pri posudzovaní bonity vychádzal. Úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov žalovanej. Predpoklady pre výpočet RPMN sú na str. 2 zmluvy. Žalovanú výzvou zo dňa 22.05.2020 upozornil na možnosť zosplatnenia budúcich splátok. Strata výhody splátok je dohodnutá v úverovej zmluve a pred samotným zosplatnením zo dňa 29.06.2020 bola žalovaná na túto možnosť upozornená. Tvrdenia žalovanej o nedoručení výzvy považuje za lož. 5. K vyjadreniu žalobcu žalovaná uviedla, že žalobca vo svojom vyjadrení uviedol nové prostriedky procesného útoku a odkazuje na dokumenty, ktoré majú preukazovať splnenie povinnosti podľa § 53 ods. 9 OZ. Ide o neprípustnú zmenu žaloby. Súd na takúto zmenu nemôže prihliadať. Táto výzva je navyše neurčitá a neplatná. Takýto úkon musí spĺňať podmienky jasnosti, určitosti a zrozumiteľnosti. Ak nebude doručený do sféry dispozície adresáta, nikdy nevyvolá zamýšľané účinky. Veriteľ musí v upozornení jasne uviesť, s ktorou konkrétnou splátkou je spotrebiteľ v omeškaní. Takéto konkrétne vymedzenie tejto povinnosti musí byť tiež uvedené v právnom úkone, ktorým veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť. Výzva zo dňa 22.05.2020 však takéto náležitosti nespĺňa. Z výzvy nevyplýva, s ktorou konkrétnou splátkou bol žalovaný v omeškaní a ktorú požadoval zaplatiť. Žalovaný bol veriteľom vyzvaný na úhradu 797,23 eur okamžite. Takýto právny úkon je neurčitý a neplatný, nakoľko zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti veriteľ podmieňoval zaplatením viac ako jednej splátky. Nie je z neho možné ani určiť, či bol spotrebiteľ vôbec v omeškaní s nejakou splátkou po dobu troch mesiacov. Žalovaná tiež poukazuje na to, že žalobca nekonal s odbornou starostlivosťou. Dôkaz „Úverová správa z registrov dlžníkov“ je neurčitý, nie je zrejmé, kto a kedy ho vyhotovil, je vyhotovený v cudzom jazyku a rozporuje jeho pravosť. Namieta aj, že žalobca odkazuje na dokument, ktorý má preukazovať, že úver bol poskytnutý na refinancovanie iných dlhov. Aj v tomto zmysle ide o neprípustnú zmenu žaloby. Žalovaná ďalej uviedla aj, že má voči žalobcovi na započítanie spôsobilú pohľadávku na základe zmlúv č. XXXXXXXXXX. a č. XXXXXXXXXX. Úver poskytnutý žalovanej uvedenými zmluvami z roku 2016 je bezúročný a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany započítava svoje pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v konaní. 6. Súd prvej inštancie po oboznámení sa s tvrdeniami strán sporu ako aj nimi predloženými listinnými dôkazmi a vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci: Dňa 10.07.2019 uzatvorili žalobca a žalovaná Zmluvu o spotrebiteľskom úvere - účelový úver a revolvingový úver č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalobca žalovanej účelový úver k úhrade záväzkov uvedených v prílohe č. 1, vo výške 16.560,- eur. Uvedený úver sa žalovaná zaviazala splatiť v 96 mesačných splátkach vo výške 250,14 eur, s dátumom prvej splátky 13.09.2019. Ročná úroková sadzba
bola dohodnutá 9,87 % a RPMN predstavovala 10,30 %. Celková suma, ktorú sa žalovaná zaviazala splatiť predstavovala sumu 24.039,36 eur. 7. Z prílohy č. 1 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý na refinancovanie celkovo 4 pôžičiek, v celkovej sume 15.784,- eur. Predmetnú prílohu žalovaná podpísala. Zostávajúca časť úveru jej bola pripísaná v prospech osobného účtu. Z bodov 20 až 27 zmluvy vyplýva, že žalovanej bol úver poskytnutý ako dôchodcovi s pravidelným mesačným dôchodkom 733,- eur a príjmom manžela 560,- eur. Na strane 5 zmluvy žalovaná podpísala vyhlásenie, že prevzala úverové podmienky s kódom C že sa s nimi oboznámila, že sú jej ich ustanovenia zrozumiteľné a považuje ich za dostatočne určité a prejavuje súhlas byť nimi viazaná. Podľa hlavy 6., bod § 2 písm. a) Úverových podmienok C v prípade, že ste sa oneskorili s platením aspoň troch splátok alebo ste sa oneskorili s platením jednej splátky dlhšie ako tri mesiace, nám musíte celý čerpanú úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie úveru). Zisťovanie bonity žalovanej žalobca preukázal výpisom z účtu žalovanej v Slovenskej sporiteľni v období od 01.06.2019 do 30.06.2019, teda pred poskytnutím úveru, z ktorého vyplýva, že žalovaná hospodárila s konečným stavom 822,93 eur. Zároveň predložil úverovú správu, ktorá preukazuje dáta, ktoré žalobca o žalovanej zistil z hľadiska jej ekonomickej situácie pred poskytnutím úveru. Správa obsahuje sumár úverov, ktoré boli žalovanej poskytnuté a ich stav. Výzvou zo dňa 22.05.2020, vyzval žalobca žalovanú k plneniu dlžnej čiastky z poskytnutého úveru, v celkovej sume 797,23 eur. Žalovanú zároveň upozornil, že v prípade ďalšieho omeškania bude po splnení podmienok podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka, oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane príslušenstva a nákladov. Odoslanie výzvy preukazuje podacím hárkom pošty č. W Uvedená zásielka bola na pošte evidovaná pod č. E a odoslaná 25.05.2020. Výzvou zo dňa 29.06.2020, vyzval žalobca žalovanú na zaplatenie celého úveru čerpaného na základe zmluvy, v dôsledku omeškania s úhradou záväzkov vyplývajúcich z úveru č. XXXXXXXXXX. Na rubovej strane výzvy žalobca uviedol výpis čerpania, splátok a úhrad, z ktorého vyplýva, že žalovaná dňa 17.07.2019 čerpala čiastku 16.560,- eur. Následne, počnúc 11.09.2019, začala s úhradou splátok úveru. Celkovo uhradila 6 splátok, poslednú 13.02.2020. Dňa 15.03.2020 uhradila ešte 5,- eur. Celkovo tak uhradila žalobcovi sumu 1.507,46 eur. Dňa 15.07.2020 zaslal žalobca žalovanej predžalobnú výzvu na úhradu dlžnej sumy 16.511,15 eur. Odoslanie predžalobnej výzvy preukazuje podacím hárkom pošty č. W Uvedená zásielka bola na pošte evidovaná pod č. E a odoslaná 17.07.2020. 8. Súd prvej inštancie k žiadosti žalovanej o započítanie pohľadávky uviedol, že nevykonal dokazovanie zabezpečením úverových zmlúv č. XXXXXXXXXX a č. XXXXXXXXXX a s nimi súvisiacimi prehľadmi úhrad, ako to navrhovala žalovaná, nakoľko obstaranie týchto dokumentov súd neposúdil ako hospodárne ani relevantné pre ustálenie skutkového stavu, nakoľko nároky vyplývajúce z týchto zmlúv neboli predmetom konania. Žalovaná súdu síce uviedla, že na základe týchto zmlúv má voči žalobcovi pohľadávku, ktorú navrhuje započítať voči pohľadávke žalobcu, túto pohľadávku však súdu nijako nevyčíslila ani nekonkretizovala. Pokiaľ žalovaná mala voči žalobcovi pohľadávku spôsobilú na započítanie, túto bola povinná súdu špecifikovať a riadne vyčísliť. Uvedeného mala byť schopná aj bez zabezpečenia úverových zmlúv a prehľadu úhrad a to bez ohľadu na to, či je v postavení spotrebiteľa. Súd tiež uviedol, že žalovaná ako zmluvná strana týchto zmlúv by mala týmito zmluvami disponovať sama. Žalovaná tiež poukazovala na § 295 CSP. Súd prvej inštancie však uviedol, že cieľom ustanovenia § 295 CSP je umožniť súdu posúdiť nekalú povahu ustanovení spotrebiteľskej zmluvy, a to aj bez návrhu spotrebiteľa. Takto určil rozsah vyhľadávacej povinnosti súdov aj súdny dvor EÚ v rozhodnutí C-511/17 Lintner ako aj v ďalších rozhodnutiach. Zisťovať ale či, a v akej výške, by mohla mať žalovaná pohľadávku spôsobilú na započítanie ďaleko presahuje rozsah vyhľadávacej povinnosti zo strany súdu. 9. Na základe vykonaného dokazovania a právneho posúdenia podľa § 52 ods. 1, § 52a ods. 1, § 53 ods. 1, § 53 ods. 9, § 565 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. d), § 2 písm. h), § 7 ods. 1, § 7 ods. 4, § 7 ods. 16, § 7 ods. 17, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 písm. b), § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z., o spotrebiteľských úveroch, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba žalobcu je v časti dôvodná. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou voči žalovanej domáhal zaplatenia dlžnej sumy v dôsledku zosplatnenia spotrebiteľského úveru, ktorý poskytol žalobca žalovanej a ktorý žalovaná riadne a včas nesplácala. Skutočnosť, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu zmluvy o spotrebiteľskom úvere nebola medzi stranami sporná. Sporným v konaní zostalo, či žalobca poskytol žalovanej úver vo výške, ktorá bola zmluvne dohodnutá, či zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala všetky podstatné náležitosti vyžadované zákonom, či žalobca nezanedbal svoje povinnosti pri zisťovaní bonity žalovanej, ako aj to, či úver, ktorý žalovaná riadne neplatila, zosplatnil spôsobom súladným so zákonom. V prvom rade žalovaná v konaní argumentovala, že vyjadrenie žalobcu zo dňa
16.11.2020, ktorým žalobca predložil súdu ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti podanej žaloby, možno považovať za zmenu žaloby pre uvedenie nových prostriedkov procesného útoku, resp. pre podstatnú zmenu rozhodujúcich skutočností. Poukazovala, že zmena žaloby v konaní, kde je žalovaným spotrebiteľ, je neprípustná. S uvedeným názorom žalovanej sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uviedol, že žalobca vo svojich vyjadreniach v priebehu konania nijako nezmenil svoje rozhodujúce skutočnosti, ktoré uviedol ako rozhodujúce pre uplatnenie svojho žalobného nároku. Žalobca len reagujúc na procesnú obranu žalovanej predložil súdu ďalšie dôkazy na podporu svojho žalobného nároku. Je plným oprávnením strany reagovať na každý argument protistrany v konaní, ktorý oslabuje právo uplatnené žalobou. Uvedené nemožno automaticky posudzovať ako zmenu žaloby, obzvlášť vo včasnej fáze civilného sporového konania, ktorou doručovanie žaloby a nasledujúcej repliky, či dupliky nesporne je. Civilný sporový poriadok na tento účel poskytuje strane priestor v procese doručovania žaloby a nasledujúcich vyjadrení (§ 167 CSP) vyjadriť sa a uviesť ďalšie skutočnosti, prípadne označiť ďalšie dôkazy na preukázanie dôvodnosti žalobného nároku, prípadne, naopak, na účinnú procesnú obranu protistrany. Súd prvej inštancie preto neposúdil uvedené vyjadrenie žalobcu ako návrh na zmenu žaloby, preto o ňom ani nerozhodoval a v tomto zmysle sa ním ani nezaoberal. Pokiaľ ide o zmluvu samotnú, sporným v rámci tohto konania bola otázka, či možnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť záväzku bola platne dojednaná, nakoľko nebola súčasťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ale bola súčasťou len obchodných podmienok. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon o spotrebiteľských úveroch platný v čase uzatvorenia zmluvy vyžadoval podľa § 9 ods. 2) písm. n), aby v zmluve bolo uvedené upozornenie na následky týkajúce sa nesplácania úveru. Táto obsahová požiadavka zmluvy bola podľa názoru súdu prvej inštancie splnená na 1. strane zmluvy, kde je uvedené, cit.: „Za splnenia dohodnutých podmienok (najmä v prípade porušenia Vašich zmluvných povinností) nám musíte celý úver na požiadanie splatiť (tzv. zosplatnenie).“ Takéto upozornenie možno podľa názoru súdu prvej inštancie považovať za dostatočné. Zákon o spotrebiteľských úveroch ani Občiansky zákonník nevyžaduje v žiadnom zo svojich ustanovení (OZ ani v § 53 ani § 565), aby dohoda o predčasnej splatnosti bola priamo v zmluve. Úverové podmienky, v ktorých sa toto oprávnenie žalobcu nachádzalo, boli podľa názoru súdu platne inkorporované do zmluvy. V zmluve žalovaná podpísala osobitným podpisom, ktorý sa týkal výhradne tejto otázky, že je s nimi oboznámená, zobrala tieto podmienky na vedomie, a že sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na judikatúru týkajúcu sa dojednania o zmluvnej pokute, ktorá by podľa jej názoru mala byť analogicky použitá aj v prípade dohody o predčasnej splatnosti. Uvedené však podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno stotožňovať. Pokiaľ ide o právnu úpravu zmluvnej pokuty, Občiansky zákonník v § 544 vyžaduje prísnejšie formálne náležitosti pre platné dojednanie zmluvnej pokuty. Obligatórne vyžaduje písomnú formu, ako aj uvedenie jej výšky alebo aspoň spôsobu jej určenia. Naopak, pri práve podľa § 565 Občianskeho zákonníka, zákon hovorí len o tom, že uvedené má byť medzi stranami dohodnuté. Bližšie formálne požiadavky na spôsob tejto dohody však neupravuje. Takáto obsahová požiadavka zmluvy napokon nevyplýva ani zo zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalovaná mala ďalej za to, že v danom prípade neexistovalo upozornenie podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a nebolo jej doručené ani vyhlásenie predčasnej splatnosti. Ani túto námietku žalovanej súd prvej inštancie nevyhodnotil ako dôvodnú. Žalobca podľa názoru súdu prvej inštancie preukázal, že žalovanú upozornil na možnosť uplatnenia práva zosplatniť úver. Predložil súdu výzvu na plnenie zo dňa 25.05.2020, adresovanú žalovanej, kde ju upozornil, že v prípade ďalšieho omeškania bude oprávnený požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane príslušenstva. K uvedenej výzve priložil podací hárok z pošty, na ktorom adresa žalovanej je totožná s tou, ktorá je uvedená v zmluve. Na podacom hárku je zároveň uvedený dátum podania aj podacie číslo zásielky. Takáto zásielka je teda dohľadateľná a poskytuje dostatočný dôkaz o tom, že žalobca svoju zákonnú povinnosť splnil. Súd prvej inštancie sa tiež nestotožnil so záverom žalovanej, že veriteľ podmienil zabránenie vyhlásenia predčasnej splatnosti zaplatením viac ako jednej splátky. Žalobca vo výzve vyčíslil akú dlžnú sumu žalovaná dlží a že túto sumu prirodzene požadoval zaplatiť. Neuviedol však, že iba zaplatením tejto sumy zabráni žalovaná vyhláseniu predčasnej splatnosti. Pokiaľ ide o predčasnú splatnosť, žalobca žalovanú upozornil, že tak urobí po splnení podmienok podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného tak nevyplýva, že by tak žalobca mal urobiť, ak žalovaná nezaplatí celú dlžnú sumu, ktorú jej vyčíslil žalobca. Pokiaľ ide o nedoručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti podľa § 565 OZ, súd prvej inštancie poukázal na to, že zákon v tejto súvislosti nehovorí o tom, že oznámenie o uplatnení práva na zosplatnenie úveru je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať dlžníkovi. Pokiaľ sa strany dohodli na uplatnení práva podľa § 565 OZ, v zmysle § 53 ods. 9 OZ, môže veriteľ toto právo uplatniť za splnenia podmienok, že uplynuli tri mesiace od omeškania so zaplatením splátky a súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Súd mal preukázané, že žalobca žalovanú upozornil v lehote viac ako 15 dní pred zosplatnením a zároveň
po uplynutí 3 mesiacov s omeškaním splátky na možnosť uplatnenia tohto práva. Z predloženého výpisu úhrad zo strany žalovanej vyplýva, že žalovaná zaplatila naposledy splátku 15.02.2020 v sume 250,41 eur. Splátku splatnú 15.03.2020 už neuhradila. Bola teda v omeškaní aspoň 3 mesiace so zaplatením splátky. O tom, že toto právo veriteľ za splnenia zákonných podmienok uplatní sa dlžník dozvie z niektorých ďalších úkonov veriteľa. V praxi je bežná situácia, že veriteľ až v predžalobnej výzve upozorní dlžníka, že jeho úver zosplatnil v dôsledku splnenia zákonných podmienok a preto je povinný zaplatiť celý úver naraz. Osobitná výzva resp. osobitné doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Toto je právo, ktoré vyplýva veriteľovi zo zákona, ak bolo samozrejme medzi stranami dohodnuté. Žalobca okrem výzvy z 29.06.2020, k splateniu celého úveru predložil aj predžalobnú výzvu z 15.07.2020, kde takisto upovedomil žalovanú, že došlo k zosplatneniu úveru. K tejto výzve súdu predložil tiež podací hárok z pošty, kde je označený dátum odoslania aj číslo tejto zásielky. K otázke bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy žalovaná namietala nedodržanie podstatných obsahových náležitostí zmluvy zo strany žalobcu. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca pri dodržaní podstatných obsahových náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere pochybil, keď v zmluve neuviedol predpoklady použité na výpočet RPMN ani uvedenie doby trvania zmluvy. Žalobca uviedol, že predpoklady použité na výpočet RPMN sú uvedené na strane 2 zmluvy, avšak podľa názoru súdu prvej inštancie nie sú kompletné. Absentuje informácia o nákladoch spotrebiteľa ako aj doba trvania zmluvy. Tieto možno len odvodiť od ostatných uvedených veličín, čo podľa názoru súdu nie je postačujúce. Pokiaľ ide o uvedenie doby trvania zmluvy, súd sa stotožnil so žalovanou, že táto veličina nie je v zmluve uvedená vôbec. Žalobca uviedol len počet splátok (96), z čoho pri mesačných splátkach možno odvodzujúco zistiť dobu trvania zmluvy. Toto však nie je postačujúce. Ustanovenia § 9 ods. 2 písm. d) a h) zákona o spotrebiteľských úveroch nemožno vykladať tak, že stačí, ak sa k veličinám dá dospieť výkladom (iných) zmluvných ustanovení, či dokonca ďalších častí zmluvnej dokumentácie. Tento termín musí byť jasne a presne vymedzený v zmluve a musí byť vyjadrený jednoznačne a pre spotrebiteľa pochopiteľným spôsobom s presnosťou na konkrétny deň (pokiaľ ide o dobu trvania zmluvy), čo v posudzovanej zmluve splnené nebolo. Uvedené tvrdenie žalovanej, že zmluva neobsahovala dobu trvania zmluvy, žalobca napokon ani nerozporoval. 10. K námietke žalovanej, že žalobca neskúmal riadne jej bonitu, súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle zákonných ustanovení je povinnosťou poskytovateľa spotrebiteľských úverov pred uzatvorením zmluvy a poskytnutím úveru zisťovať bonitu spotrebiteľa, teda, či spotrebiteľ bude schopný spotrebiteľský úver splácať. Poskytovateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov domáci/osobný rozpočet a to ako stranu príjmov tak aj výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Takéto informácie veriteľ zabezpečí pred uzavretím zmluvy na základe informácii získaných jednak od samotného spotrebiteľa ako aj na základe vlastného šetrenia, predovšetkým nahliadnutím do príslušnej databázy. Skutočnosť, že žalobca bonitu žalovanej zisťoval, preukázal súdu listinnými dôkazmi. Nemožno sa teda stotožniť s tvrdením žalovanej, že žalobca hrubo porušil svoju odbornú starostlivosť. O hrubé porušenie odbornej starostlivosti ako to uvádza žalovaná by sa jednalo jedine v prípade, ak by veriteľ posúdil schopnosť splácať úver bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Čo však nie je tento prípad. Žalobca neporušil podľa názoru súdu prvej inštancie ani odbornú starostlivosť ako takú. Veriteľ posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o spotrebiteľovi. Je tiež potrebné si uvedomiť, že úver bol poskytnutý za účelom splatenia iných úverov žalovanej. V takom prípade je zákon benevolentnejší k posudzovaniu bonity spotrebiteľa. Žalobca súdu predložil výpis z osobného účtu žalovanej v období pred poskytnutím spotrebiteľského úveru, z ktorého je zrejmé, že žalovaná dokázala hospodáriť s dostatočným zostatkom pre splácanie spotrebiteľského úveru, ako aj úverovú správu, ktorá preukazuje zisťovania žalobcu ohľadne žalovanej v databáze úverov, ktoré boli poskytnuté žalovanej. Žalovaná v tejto súvislosti namietala, že tento dôkaz bol v českom jazyku a pochádza zo zahraničného registra a preto bol nepoužiteľný. S týmto názorom sa súd prvej inštancie nestotožnil. Uvedená úverová správa má podľa názoru súdu preukazovať všetky skutočnosti, ktoré v súvislosti s úverom, o ktorý v tomto konaní ide, žalobca o žalovanej zistil. Je to teda interný dokument žalobcu a nie výpis zo zahraničného registra ako sa domnieva žalovaná. 11. Žalovaná namietala aj celkovú výšku spotrebiteľského úveru a tvrdila, že sumu 16.560,- eur na svoj účet nikdy neprijala. Uvedená argumentácia sa súdu prvej inštancie javila čisto špekulatívne. Žalovaná nepoprela, že by zmluvu uzatvorila. Zmluva je podpísaná a žalovaná hradila aj splátky vo výške dohodnutej v zmluve. Je potrebné uviesť, že výška splátky a poskytnutá výška úveru spolu priamo
súvisia a výpočet splátky závisí od výšky úveru. Nie je zrejmé, prečo by žalovaná platila dohodnuté a predpísané splátky, keby takýto úver neprijala na svoj účet. Súdu nepredložila ani neoznačila žiadny dôkaz na preukázanie akú výšku úveru teda prijala. V neprospech žalovanej svedčí aj žalobcom predložená príloha č. 1 zmluvy, ktorú žalovaná osobne podpísala. V nej je uvedené, cit: „Podpisom zmluvy potvrdzujete správnosť údajov poskytnutých Vám veriteľmi a uvedených v prílohe č. 1 častí a) a b) a ďalej súhlasíte s prevodom peňažných prostriedkov priamo v prospech úverových účtov špecifikovaných v prílohe č. 1 vo výške a pod variabilnými symbolmi uvedenými v prílohe č. 1.“ Z uvedeného je zrejmé, že žalobca previedol sumu úveru, ktorá bola určená na splatenie ostatných úverov žalovanej priamo na úverové účty a nie na osobný účet žalovanej. Na osobný účet žalovanej bola poskytnutá len zostávajúca časť 776,- eur, a to neúčelovo. Uvedené ale neznamená, že žalovanej nebol poskytnutý úver v dohodnutej sume. 12. Vychádzajúc z uvedených skutočností dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalobcom uplatnený nárok bol dôvodný len v časti. Súd prvej inštancie mal preukázané, že žalobca poskytol žalovanej spotrebiteľský úver v sume 16.560,- eur, ktorý žalovaná riadne nesplácala, preto žalobca uplatnil svoje právo úver žalovanej zosplatniť. V priebehu súdneho konania však súd zistil, že žalobca nedodržal podstatné obsahové náležitosti zmluvy o úvere, ktoré vyžaduje zákon a preto je tento úver potrebné posúdiť ako bezúročný a bezpoplatkový. Žalobca tak v takomto prípade má nárok na vrátenie len dlžnej istiny, ktorá zodpovedá nesplatenej istine úveru zo strany žalovanej, od ktorej je potrebné odpočítať čiastku, ktorú žalovaná žalobcovi splatila. V danom prípade žalovaná žalobcovi zaplatila celkovo 6 splátok úveru, zo siedmej splátky zaplatila 5,- eur. Celková suma, ktorú žalovaná zaplatila a bola v konaní nesporná, predstavovala výšku 1.507,46 eur. Keďže žalobca poskytol žalovanej úver 16.560,eur, žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi ešte sumu 15.052,54 eur, ktorá zodpovedá dlžnej istine po odpočítaní uhradených splátok zo strany žalovanej. Vo zvyšnej časti súd žalobu žalobcu posúdil ako nedôvodnú a preto ju zamietol, z dôvodu konštatovania zmluvy ako bezúročnej a bezpoplatkovej. Žalovaná v konaní uviedla, že si voči žalobcovi uplatňuje pohľadávku na započítanie, ktorá vyplýva z úverov, ktoré jej žalobca poskytol, evidované pod č. zmlúv XXXXXXXXXX. a č. XXXXXXXXXX. Podľa tvrdení žalovanej sú tieto úvery bezúročné a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnú obohateniu. Uvedenú pohľadávku na započítanie žalovanej súd prvej inštancie v konaní nezohľadnil. Pre konštatovanie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru je potrebné rozhodnutie súdu, rovnako tak aj pre konštatovanie právneho nároku z bezdôvodného obohatenia. Žalovaná však v konaní žiadne takéto právoplatné rozhodnutie súdu nepredložila a svoj nárok voči žalobcovi nijakým spôsobom nepreukázala. Pokiaľ žalovaná požadovala započítanie svojej pohľadávky voči pohľadávke žalobcu, musí byť schopná presne identifikovať akú pohľadávku má a v akej výške ju započítava. Súd prvej inštancie posúdil, že nie je povinnosťou a už vôbec nie úlohou súdu ani v konaniach so spotrebiteľským prvkom vyhľadávať a vypočítavať aké potenciálne pohľadávky voči žalobcovi by mohla žalovaná mať a v akej výške ich možno započítať. Toto je výhradne povinnosťou strany, obzvlášť, ak je v konaní právne zastúpená. 13. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 255 ods. 2 v spojení s § 262 ods. 1 CSP. Uviedol, že žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 15.052,54 eur (91,50 % úspech), žalovaná bola v konaní úspešná v zamietnutej časti o zaplatenie sumy 1.391,09 eur (8,50 % úspech). Čistý úspech žalobcu v konaní tak predstavuje 83 %. V tomto rozsahu má žalobca nárok na náhradu trov konania voči žalovanej. 14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie proti výroku I. a výroku III. podala žalovaná odvolanie z dôvodov, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 365 ods. 1 písm. e) CSP). Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie v rozsudku neuvádza, ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a teda neexistenciu nároku na úroky), ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá obyčajné porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou (a teda nemožnosti vyhlásenie predčasnej splatnosti). Uvedené považuje za porušenie práva žalovanej na spravodlivý súdny proces a rozsudok ako taký považuje za nepreskúmateľný v tejto otázke. Ak teda súd uvádza, že v prípade refinančného úveru je zákon benevolentnejší, nie je zrejmé, ktorú normu zákona mal na mysli a teda opäť v tejto časti
je rozsudok za nepreskúmateľný. Ďalej žalovaná namieta, že ak súd vychádza z úverovej správy, ktorá mala byť nejakým interným dokumentom žalobcu a mala byť vyhotovená v českom jazyku, má za to, že súd nemal na tento dôkaz prihliadnuť, nakoľko bol vyhotovený v inom ako slovenskom jazyku. Súd sa nevysporiadal nijakým spôsobom s tým, prečo akceptoval ako dôkaz listinu v inom ako slovenskom jazyku. Navyše, žalobca je slovenská spoločnosť, a žalovanej nie je zrejmé, prečo v tomto súdnom konaní bol použitý dokument v inom ako slovenskom jazyku. Záver súdu prvej inštancie, že žalobca neporušil svoju povinnosť konania s odbornou starostlivosťou, považuje žalovaná za zásadné nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko žalobca, na ktorom je v tejto otázke bremeno tvrdenia a následne aj dôkazné bremeno (porovnaj najmä, nie výlučne rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-449/13), v súdnom konaní neuniesol ani bremeno tvrdenia, ani dôkazné bremeno toho, či a ako splnil svoje povinnosti podľa ust. § 7 ods. 1 až 18 zákona o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch. Žalobca teda neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno, že bol oprávnený úver predčasne zosplatniť. Žalovaná namieta aj nesprávny záver súdu prvej inštancie o doručení upozornenia podľa ust. § 53 ods. 9 OZ žalovanej. Má za to, že dôkazy, ktoré uviedol súd prvej inštancie, preukazujú maximálne tak odoslanie danej listiny, ale nie doručenie do dispozičnej sféry žalovanej. Súd prvej inštancie sa takýmto svojím právnym názorom odklonil od judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pričom svoj odklon žiadnym spôsobom neodôvodňuje, čím porušil právo žalovanej na spravodlivý súdny proces. Žalovaná namieta aj nesprávny záver o tom, že výzva zo dňa 25.05.2020 je v súlade s ust. § 53 ods. 9 OZ. Vyčíta, že súd prvej inštancie nesprávne zistil skutkový stav, keď vo výzve zo dňa 25.05.2020 je uvedené, že „...v prípade ďalšieho omeškania budeme po splnení podmienok podľa § 53 ods. 8 Občianskeho zákonníka oprávnení požadovať okamžité splatenie celého úveru vrátane jeho príslušenstva...“. Súd prvej inštancie teda nesprávne uviedol, že žalobca odkazoval na ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Zároveň, z obsahu danej výzvy je zrejmé, že žalobca požadoval okamžité zaplatenie sumy vo výške 797,23 eur, ktorá teda v sebe obsahovala „okrem dlžných splátok i ostatné nároky vyplývajúce z úverovej zmluvy a tiež náklady spojené s vymáhaním pohľadávky“, a to pod hrozbou žiadania okamžitého splatenia celého úveru vrátane jeho príslušenstva. Len uhradením celej sumy - ako vplýva z danej výzvy, mal žalovaný možnosť predísť tomu, aby žalobca úver zosplatnil. V danej výzve navyše veriteľ požadoval okamžitú úhradu, teda spotrebiteľ ani nebol informovaný o tom, že má právo zabrániť vyhláseniu predčasnej splatnosti úhradou omeškanej splátky do 15 dní od doručenia. Žalovaná má za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil otázku toho, či je alebo nie je potrebné doručiť zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ. V prvom rade žalovaná rozporuje, že právo podľa ust. § 565 OZ vyplýva veriteľovi zo zákona. Naopak, zákon vyslovene uvádza, že predpokladom jeho existencie je jeho platné dojednanie v zmluve. Zároveň, za právne nezmyselné považuje názor súdu prvej inštancie, že osobitná výzva resp. osobitné doručenie vyhlásenia predčasnej splatnosti nie je podmienkou pre uplatnenie práva na zosplatnenie úveru. Uvedené je v zjavnom rozpore s ust. § 45 ods. 1 OZ, ktorý súd na vec neaplikoval. Súd prvej inštancie tak vec nesprávne právne posúdil a dokonca v tomto názore súdu žalovaná vidí aj svojvôľu pri výklade práva a v tomto kontexte aj porušenie jej práva na spravodlivý proces. Žalovaná namieta aj nevykonanie navrhnutých dôkazov. Poukazuje na to, že vo svojom vyjadrení zo dňa 09.06.2021 uviedla, že v rámci procesnej obrany uvádza, že žalovaný ako spotrebiteľ má voči žalobcovi na započítanie spôsobilú pohľadávku. Z dokumentu Príloha č. X k úverovej zmluve č. XXXXXXXXXX zo dňa 10.07.2019 totiž vyplýva, že žalovaná žiadala o splatenie 4 záväzkov, pričom išlo o 2 záväzky vo VÚB, a.s. a 2 záväzky v Home Credit Slovakia, a.s., menovite: a) číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 09.11.2016, čiastka istiny k splateniu úveru 1.504 eur a b) číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 17.05.2016, čiastka istiny k splateniu úveru 2.117 eur. Žalovaná uviedla, že úver poskytnutý žalovanému vyššie uvedenými zmluvami z roku 2016 zo strany žalobcu je bezúročný a bez poplatkov a zo strany žalobcu došlo k bezdôvodnému obohateniu a v rámci procesnej obrany započítava svoje pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia z týchto zmlúv voči pohľadávke žalobcu uplatnenej v tomto súdnom konaní. Uviedla, že žalovaná však momentálne nedisponuje pôvodnými zmluvami o spotrebiteľskom úvere, ani prehľadom platieb v súvislosti s poskytnutými úvermi. Z tohto dôvodu žiadala súd, aby vykonal dôkaz, a to vyššie uvedené zmluvy o spotrebiteľskom úvere z roku 2016 a s nimi súvisiace prehľady úhrad / platieb, a aby na predloženie tohto dôkazu zaviazal žalobcu, keďže žalovaná týmto dôkazom nedisponuje. Žalovaná tak v rámci procesnej obrany žiadala aby súd prvej inštancie vykonal prieskum zmlúv o spotrebiteľských úveroch, ktoré boli predmetom refinancovania podľa zmluvy, pohľadávky z ktorej sa žalobca domáhal plnenia v tomto súdnom konaní, pričom uviedla, že sama týmito zmluvami už nedisponuje, a navrhovala, aby v prípade posúdenia týchto zmlúv ako bezúročných a bez poplatkov, bol jej nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia započítaný v rámci jej procesnej obrany. V prvom
rade má žalovaná za to, že tým, že súd prvej inštancie tieto návrhy na vykonanie dôkazov nevykonal, porušil právo žalovanej na spravodlivý proces a jej právo na prístup k súdu a založil aj odvolacie dôvody, a síce, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň poukázala žalovaná na to, že súdy sú v zmysle konštantnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie povinné zabezpečiť ex offo prieskum spotrebiteľských zmlúv. Je pritom zrejmé, že tieto zmluvy o spotrebiteľskom úvere boli predmetom refinacovania u toho istého veriteľa. Je zrejmé, že uvedené predstavuje pre spotrebiteľa nebezpečnú prax, nakoľko v rámci amortizácie istiny sú jednotlivé splátky spotrebiteľských úverov rozložené vo výrazne väčšej miere na splátky úrokov a poplatkov a vo výrazne menšej miere na splátky istiny, pričom plynutím času sa tento rozdiel mení smerom k väčším splátkam istiny. Je tak zrejmé, že refinancovaním pôvodných zmlúv bola zaplatená iba malá časť na ich istinu a veľká časť na odmenu žalobcu (úroky a poplatky). Takéto refinancovanie je teda z tohto pohľadu skôr v prospech žalobcu ako silnejšej strany. Žalovaná nedisponuje týmito dôkazmi (ani zmluvami so žalobcom, číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 09.11.2016, a číslo zmluvy XXXXXXXXXX, dátum uzatvorenia 17.05.2016, čiastka istiny k splateniu úveru 2.117,- eur, ani prehľadom vykonaných platieb), a tak sama nevie ustáliť prípadný rozsah svojej pohľadávky na započítanie. Je tak zrejmé, že uvedené zmluvy majú priamy vzťah na prejednávaný prípad tak hmotnoprávne, ako aj procesnoprávne (kde uvedené má napríklad vplyv na otázku úspešnosti v otázke úhrady trov konania). 15. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že preukázal bonitu klienta v súlade s § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. s náležitou odbornosťou a predmetné skutočnosti boli súčasťou vyjadrenia k odporu žalobcu zo dňa 13.11.2020. Žalobca má za to, že žalovaná uvádza nesprávny právny názor s prekladom listiny z českého jazyka a aj fotokópia listiny je spôsobilá byť vykonaná ako dôkaz zákonom predpokladaným spôsobom. V prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu. Žalobca týmto upriamuje pozornosť na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MCdo 9/2005. Iná je situácia, pokiaľ ide o vykonávanie dôkazu listinou, ktorá je napísaná v inom ako štátnom jazyku. V takom prípade je súd povinný najskôr pribrať prekladateľa na preklad listinných dôkazov predložených do súdneho spisu účastníkmi konania vyhotovených v inom ako štátnom jazyku s výnimkou českého (§ 51 ods. 5 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy). Na základe vyššie uvedených skutočností má žalobca za to, že listina bola vykonaná ako dôkaz zákonným spôsobom. Žalobca sa nestotožňuje s názorom žalovanej o neplatnom zosplatnení úveru, nakoľko žalobca zosplatnil úver v súlade s úverovými zmluvnými podmienkami. Žalobca zároveň v prílohe k odporu zo dňa 13.11.2020 zaslal súdu listiny preukazujúce zosplatnenie úveru v súlade s § 53 ods. 9 OZ v spojení § 565 OZ. K doručovaniu výzvy pred zosplatnením úveru žalobca uvádza, že sa jedná o jednostranný hmotnoprávny úkon v režime Občianskeho zákonníka. Poukazuje na to, že celkovo v oblasti súkromného práva sa predpokladá, že prejav vôle dôjde, resp. je doručený adresátovi, t. j. že sa dostane do sféry jeho dispozície a už týmto okamihom začína právny úkon pôsobiť voči druhej zmluvnej strane. Slovné spojenie „dostane do jeho dispozičnej sféry" nemožno vykladať v zmysle procesnoprávnych predpisov. Je ním potrebné rozumieť objektívnu možnosť neprítomnej osoby zoznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Právna teória i súdna prax takou možnosťou chápe nielen samotné prevzatie písomného hmotnoprávneho úkonu adresátom, ale i také prípady, kedy doručením listu či telegramu, obsahujúceho prejav vôle, do bydliska alebo sídla adresáta či do jeho poštovej schránky, poprípade i hodením oznámenia do poštovej schránky o uložení takej zásielky, nadobudol adresát hmotnoprávneho úkonu objektívnu príležitosť zoznámiť sa s obsahom zásielky. Pritom nie je nevyhnutné, aby sa adresát skutočne zoznámil s obsahom hmotnoprávneho úkonu, postačuje, že mal objektívnu možnosť spoznať jeho obsah (napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.01.2011 sp. zn. 5Cdo/129/2010). Rozhodujúce je objektívne hľadisko, t. j. ak sa preukáže, že adresát mal reálnu možnosť oboznámiť sa s prejavom vôle, nastávajú právne účinky jednostranného právneho úkonu obsahujúceho takýto prejav bez ohľadu na to, či sa s ním adresát skutočne oboznámil. Pre čas dôjdenia prejavu vôle ďalej platí, že prejav vôle musí dôjsť adresátovi v čase, v ktorom sa podľa obvyklých okolností mohol s obsahom prejavu vôle oboznámiť. Záleží teda na tom, kedy adresát mal a mohol predpokladať prijatie prejavu. Dôjdením prejavu vôle do dispozičnej sféry adresáta sa završuje proces účinného doručenia právneho úkonu a od tohto momentu je právny úkon pre konajúci subjekt záväzný a nemožno ho jednostranne odvolať. Predmetné tvrdenia sú právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 15.12.2020, sp. zn. 5Cdo36/2020. Žalobca taktiež poukazuje na ustanovenia úverových zmluvných podmienok o doručovaní zásielok.
16. Na základe odvolania žalovanej odvolací súd rozsudkom z 25.10.2023 č. k. 2CoCsp/10/2023-163 rozsudok súdu prvej inštancie v I. a III. napadnutom výroku aplikujúc ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % . 17. Odvolací súd preskúmaním napadnutého rozhodnutia v medziach odvolacích dôvodov, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vecne a právne rozhodol správne. Odôvodnenie obsahuje všetky náležitosti, je jasné a určité a je z neho zrejmé akými úvahami sa súd prvej inštancie pri hodnotení dôkazov spravoval a ako dospel k výslednému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie dal odpoveď na všetky argumenty žalovanej prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie a odôvodnenie obsahuje aj odpovede na argumentáciu uvedenú v odvolaní, keď táto sa v podstate zhoduje už z argumentáciou uvádzanou žalovanou počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením súdu prvej inštancie a s jeho právnym posúdením sporu a prijatými závermi. Odvolací súd sa stotožnil s posúdením súdu prvej inštancie, že medzi stranami bola riadne dohodnutá možnosť zosplatniť úver pre nesplnenie povinnosti dlžníka riadne a včas splácať úver. Dané bolo upravené v samotnej zmluve na strane 1., kde sú zvlášť uvedené ustanovenia úverových podmienok týkajúcich sa možnosti zosplatnenia úveru. Rovnako bolo zo zmluvy zrejmé, že žalovaná sa riadne oboznámila s úverovými podmienkami, ktoré tvoria súčasť úverovej zmluvy a dané riadne podpísala. Nebolo možné konštatovať, že nedošlo k riadnej inkorporácii obchodných podmienok do zmluvy. Odvolací súd taktiež rovnako, ako súd prvej inštancie, posúdil aj to, že zo strany žalobcu došlo k riadnej výzve v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ. Vo výzve z 25.05.2020 bolo takéto upozornenie uvedené a bolo vykonané potom, čo bola žalovaná v omeškaní s tromi splátkami. Argument v odvolaní, že v danej výzve bol uvedený § 53 ods. 8 OZ, a teda je nesprávne vyhodnotené, že išlo o výzvu v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, považoval odvolací súd za nedôvodný. Bolo potrebné vychádzať z obsahu danej výzvy, z ktorej bolo zrejmé, že žalovaná bola upozornená, že je v omeškaní s platením splátok, a že v prípade ďalšieho omeškania pristúpi veriteľ ku zosplatneniu dlhu. Rovnako sa odvolací súd nestotožnil ani s tým, že by výzva bola formulovaná tak, že len v prípade uhradenia celej sumy, ktorá bola žalovanej oznámená, veriteľ nepristúpi ku zosplatneniu. Bolo zrejmé, že výzva obsahovala upozornenie na možnosť uplatnenia práva na zosplatnenie, a teda podmienka § 53 ods. 9 OZ bola splnená. Čo sa týka námietky doručenia výzvy vznesenej žalovanou, v tejto otázke sa odvolací súd stotožnil s posúdením súdom prvej inštancie, a to, že došlo k doručeniu výzvy žalovanej. Žalovaná namietala aj to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil či je, alebo nie je potrebné doručiť zosplatňujúcu výzvu podľa ust. § 565 OZ spotrebiteľovi tak, aby nastali účinky podľa ust. § 565 OZ. Odvolací súd sa aj v posúdení tejto otázky stotožnil so závermi súdu prvej inštancie uvedené v bode 17. odôvodnenia rozsudku. Z ust. § 565 OZ nevyplýva osobitná povinnosť doručovať ešte dlžníkovi, okrem výzvy v zmysle ust. § 53 ods. 9 OZ, ďalšiu výzvu, že pristupuje ku zosplatneniu, teda ako uviedol súd prvej inštancie, nie je potrebné nejakým osobitným spôsobom oznamovať zosplatnenie dlžníkovi. Ďalšou námietkou žalovanej v odvolaní bolo, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy, nezaoberal sa jej uplatnenou námietkou započítania pohľadávok, čím tiež porušil jej právo na spravodlivý proces a odňal jej možnosť konať pred súdom. Odvolací súd opätovne uviedol, že aj v posúdení danej otázky sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, ktorý bol zrozumiteľne vysvetlený v bode 22. a aj v bode 7. odôvodnenia rozsudku. 18. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že si žalobca splnil povinnosti vyplývajúce z ust. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda či posúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Žalovaná mala za to, že súd prvej inštancie neuviedol ako aplikoval ust. § 7 ods. 19 až 42 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorých porušenie zakladá hrubé porušenie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, a teda neexistenciu nároku na úroky a ani ust. § 7 ods. 1 až 18, ktorých porušenie zakladá porušenie povinnosti, a teda nemožnosti vyhlásenia predčasnej splatnosti. Súd prvej inštancie sa k danej námietke vyjadril v bode 19. odôvodnenia rozsudku, pričom dospel k záveru, že žalobca zisťoval riadne bonitu žalovanej a svoj názor oprel o dôkazy, ktoré boli predložené. Aj odvolací súd dospel rovnako k názoru, že nedošlo zo strany veriteľa (žalobcu) k porušeniu povinnosti vyplývajúcej z us t. § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Bolo zrejmé, že žalobca zisťoval od žalovanej údaje o jej príjmoch, pričom odvolací súd v týchto súvislostiach zdôraznil, že žalovaná bola povinná pravdivo uviesť dané údaje o príjmoch domácnosti. Z údajov poskytnutých žalovanou bolo zrejmé, že bola schopná pri dodržaní ust. § 7 ods. 20 zákona č. 129/2010 Z. z. splácať stanovenú mesačnú splátku. Taktiež bolo preukázané, že žalobca si nechal pred uzavretím zmluvy predložiť výpis z účtu žalovanej, ako poukázal aj súd prvej inštancie, z ktorého prehľadu vyplynula schopnosť splácať stanovenú splátku, pričom veriteľ mal aj
úverovú správu o žalovanej. To, že daná listina bola v českom jazyku, neznamenalo, že nie je prípustná ako dôkaz. Odvolací súd ďalej uviedol, že úverová zmluva bola súdom vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková, preto posúdenie, či došlo až k hrubému porušeniu tejto povinnosti nebolo relevantné, keď následkom by bola potom bezúročnosť úveru. 19. Na dovolanie žalovanej Najvyšší súd SR uznesením zo dňa 10.12.2025, sp. zn. 3Cdo/52/2024 rozsudok odvolacieho súdu z 25.10.2023, sp. zn. 2CoCsp/10/2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že sa odvolací súd nevysporiadal s namietanými skutočnosťami v odvolaní, pričom nezaujal relevantné stanovisko k argumentácii žalovanej, podľa ktorej prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol, ako aplikoval ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, keď aj z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-565/12 z 27.03.2014 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa. Povinnosť veriteľa posúdiť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu dlžníka má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti. Najvyšší súd v uznesení poukázal na to, že povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa je v našom právnom poriadku zakotvená v § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch, pričom ide o transpozíciu čl. 8 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.04.2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „smernica“). Podľa tohto ustanovenia je veriteľ pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. Dôkazné bremeno pri overení toho, či si veriteľ splnil túto zákonnú povinnosť, je na strane veriteľa (pozri § 7 ods. 16 písm. b) za bodkočiarkou zákona o spotrebiteľských úveroch). Splnenie tejto povinnosti je však potrebné vnímať vo všetkých aspektoch súvisiacich s poskytovaním úveru. 20. Dovolací súd v týchto súvislostiach poukázal, že po podaní dovolania žalobcom Ústavný súd Slovenskej republiky v inej veci nálezom z 12.02.2025 sp. zn. II. ÚS 530/2024-39 uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 26.09.2023 sp. zn. 4Cdo/48/2023 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, konštatujúc, že ním došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie. Bližšie uviedol, že súd rozhodujúci v spotrebiteľskej veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo / nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Vychádzajúc z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť. Poukázal na čl. 8 smernice a rozsudok Súdneho dvora vo veci C-679/18, bod 20.: ,,...cieľom uvedenej povinnosti je v súlade s odôvodnením 26 tejto smernice posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru .“; rozsudok Súdneho dvora vo veci C-58/18, bod 40.: ,,... cieľom povinnosti ohodnotiť úverovú bonitu spotrebiteľa je posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru.“. Z citovaného rozhodnutia ústavného súdu bola zverejnená právna veta, v zmysle ktorej je „Súd rozhodujúci vo veci je povinný (ex offo) sa vysporiadať so všetkými konkrétnymi okolnosťami prípadu a v rámci rozhodnutia spotrebiteľovi odôvodniť, prečo preskúmanie jeho bonity veriteľom bolo/nebolo v súlade nielen so slovenskými právnymi predpismi, ale aj normami európskeho práva. Ak vychádzame z myšlienky, že spotrebiteľ nedisponuje potrebnými znalosťami a skúsenosťami na posúdenie jeho možnosti a schopnosti splácať úver v čase jeho poskytnutia, potom nemožno očakávať ani to, že tieto skúsenosti zrazu nenadobudne v priebehu súdneho konania. Odôvodnenie preto musí zodpovedať tomuto základnému predpokladu - spotrebiteľ by mal z rozhodnutia pochopiť aspoň v základoch, čo a prečo veriteľ zisťoval, čo zistil, ako sa s tými skutočnosťami vysporiadal a napokon či to urobil správne, a preto mu mohol úver poskytnúť“. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod.. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám, a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/domáci rozpočet a to ako stranu príjmov. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne, (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Zhromaždenie podkladov bez ich správneho a odborného posúdenia by totiž nenaplnilo cieľ, ktorý zavedenie takej povinnosti veriteľa sledovalo - chrániť spotrebiteľa pred nadmernou zadlženosťou a platobnou neschopnosťou. 21. Dovolací súd uviedol aj, že je tu aj ďalší aspekt procesu poskytovania úveru, na ktorý je súd povinný prihliadať na účely posúdenia, či veriteľ konal s odbornou starostlivosťou, a to či na základe odborného posúdenia mal byť úver poskytnutý. Napriek prieskumu zo strany veriteľa sa môže stať (a je zrejmé, že sa aj stáva), že dlžník úver splácať nebude. V takom prípade je potrebné vyhodnotiť, či sa tejto situácii nedalo predísť jednoducho tým, že by veriteľ úver nebol poskytol. Ak totiž veriteľ klientovi úver neposkytne, klient síce finančné prostriedky nezíska, ale ani nič nestratí. V prípade omeškania so splátkami, naopak, nielenže musí poskytnuté prostriedky vrátiť, ale suma sa (častokrát výrazne) navyšuje o úroky, zmluvné pokuty a ďalšie poplatky, na ktoré má veriteľ nárok (ak ho má). Aj na platobnej neschopnosti dlžníkov teda môže veriteľ „zarobiť“, a preto je potrebné vyhodnocovať, či platobnú schopnosť dlžníka mohol už pri poskytovaní úveru racionálne predpokladať alebo nie - jednoducho povedané, či neposkytol úver napriek tomu, že bolo už na začiatku zrejmé, že ho dlžník nebude vedieť splácať. Uvedené platí napriek tomu, že tieto aspekty poskytovania úveru nevyplývajú z doslovného znenia § 7 ods. 17 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Jednak je potrebné vziať do úvahy slovíčko „najmä“ v § 7 ods. 17 zákona o spotrebiteľských úveroch a jednak je potrebné prihliadať na účel a cieľ čl. 8 smernice, ktorým je nielen ochrana samotného spotrebiteľa, ale aj posilnenie zodpovednosti veriteľa a zabránenie poskytnutiu nebonitného spotrebiteľského úveru (rozsudok Súdneho dvora CA Consumer Finance z 18.12.2014, C-449/13, bod 43.; zvýraznenie pridané ústavným súdom, pozn.). Podľa bodu 26. odôvodnenia smernice by členské štáty mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedných postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi, „...Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takémuto správaniu, a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch.“. Povinnosť posúdiť úverovú bonitu klienta (akokoľvek správne) by nedávala zmysel, ak by mohol veriteľ poskytovať úvery aj napriek negatívnym výsledkom posúdenia bonity klienta - posúdenie sa predsa vykonáva preto, aby sa zamedzilo poskytovaniu úverov nebonitným klientom. Podľa čl. 23 smernice sú členské štáty povinné stanoviť pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe smernice a sú povinné prijať všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávania. Ustanovené sankcie pritom musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Taká sankcia, ktorá by veriteľovi hrozila len v prípade nenahliadnutia do príslušných registrov či v prípade úplnej ignorancie akýchkoľvek podkladov nevyhnutných na posúdenie úverovej bonity klienta, by bola zjavne v rozpore s účelom a cieľom smernice a nebolo by ju možné považovať ani za účinnú, ani za primeranú a ani za odradzujúcu. V štádiu súdneho konania sa dlžník nachádza opäť v pozícii toho slabšieho - dokonca aj právne zastúpený (pozri rozsudok Súdneho dvora Froukje Faber proti Autobedrijf Hazet Ochten BV zo 04.06.2015, C-497/13, bod 47.). Práve s poukazom na znevýhodnené
postavenie spotrebiteľa preto Súdny dvor zdôrazňuje povinnosť vnútroštátneho súdu skúmať ex offo porušenie niektorých ustanovení spotrebiteľského práva (napríklad rozsudok Súdneho dvora Radlinger a Radlingerová, už citovaný, bod 62.). Tento prístup sa pritom neaplikuje len pri prieskume neprijateľnosti zmluvných podmienok, ale súd je povinný ex offo skúmať aj dodržanie povinnosti veriteľa konať s odbornou starostlivosťou pri prieskume úverovej bonity klienta [„... účinná ochrana spotrebiteľa by sa nedala dosiahnuť, keby vnútroštátny súd nebol povinný, hneď ako disponuje na tento účel potrebnými informáciami o právnych a skutkových okolnostiach, preskúmať ex offo dodržanie povinnosti veriteľa stanovenej v článku 8 uvedenej smernice (pozri analogicky rozsudok z 21.04.2016, Radlinger a Radlingerová, C-377/14, EU:C:2016:283, body 66. a 70.).“ (rozsudok Súdneho dvora OPR-Finance s.r.o. proti GK, už citovaný, bod 23.)]. 22. Dovolací súd uzavrel, že obsahom povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je len bonitu spotrebiteľa skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené skutočnosti aj vyhodnotiť. Predmetom posúdenia v rámci odvolacieho prieskumu preto musia byť všetky okolnosti majúce rozhodujúci význam pre záver o (ne)dôvodnosti uplatneného nároku, teda aj, či bolo veriteľom ako odborníkom vykonané hodnotenie a či bolo toto hodnotenie súladné so zákonom, teda či bola platobná schopnosť žalovanej posúdená správne (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na ne prihliadnuté, osobitne údaje získané z listín predlžených žalobcom , ako je úverová správa a výpis z bankového účtu žalovanej s označeným zostatkom na účte). Odvolací súd mal posúdiť, či veriteľ správne vyhodnotil zistené skutočnosti a správne posúdil schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, a svoje úvahy v tomto smere podrobne vysvetliť. Súdy nižších inštancií sa v súvislosti s posudzovaním bonity dlžníka nemôžu uspokojiť len s tým, že veriteľ bonitu klienta skúmal v zmysle svojho interného dokumentu, a že nahliadol do úverových registrov dlžníka, oboznámil sa s jeho príjmom, výdavkami, rodinným stavom a výpisom z bežného účtu, ale dôkazné bremeno ho zaťažuje až do tej miery, že musí preukázať ako bonitu dlžníka vyhodnotil, pričom takéto vyhodnotenie nesmie byť len formálne. Z hodnotiaceho úsudku musí byť zrejmé, prečo veriteľ dlžníkovi úver (ne)poskytol. Odvolací súd si túto povinnosť riadne nesplnil. K názoru odvolacieho súdu, že úverová zmluva bola (už) vyhodnotená ako bezúročná a bezpoplatková (z iných dôvodov), preto posúdenie, či došlo až k hrubému porušeniu tejto povinnosti nie je relevantné, odvolací súd uvádza, že uvedený názor nie je dôvodom, aby bol súd zbavený povinnosti ex offo skúmať, či veriteľ posudzoval pri poskytovaní úveru bonitu spotrebiteľa (viď rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach sp. zn. C-565/12 z 27.03.2014, C-449/13 zo dňa 18.12.2014 a C-679/18 zo dňa 05.03.2020, z ktorých vyplýva, že skúmanie splnenia tejto povinnosti dodávateľa - veriteľa /skúmanie bonity/ nie je viazané na námietku spotrebiteľa, ale túto povinnosť má konajúci súd ex offo) aj vzhľadom na skutočnosť, že zákon o spotrebiteľských úveroch za nekonanie veriteľa s odbornou starostlivosťou ukladá aj inú sankciu, a to nemožnosť požadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V danom spore sa práve uvedenej sankcie žalovaná od počiatku sporu dovoláva. 23. Dovolací súd záverom teda vyslovil, že vo veci konajúci súd je povinný v ďalšom konaní sa s argumentáciou prednesenou žalovanou riadne zaoberať a vysporiadať, a je jeho povinnosťou zaoberať sa aj ďalšími podmienkami, ktoré právna úprava ukladá pri ochrane spotrebiteľa, a to aj či boli splnené podmienky vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru. 24. Odvolací súd po zrušení prvého rozsudku odvolacieho súdu, vec opätovne prejednal, a to bez nariadenia pojednávania, nakoľko má za to, že ide o právne posúdenie, právne vyhodnotenie splnenia povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa - žalovanej splácať spotrebiteľský úver. Nebolo potrebné dopĺňať dokazovanie, a odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu riadne zisteného súdom prvej inštancie. Odvolací súd viazaný vysloveným právnym názorom a záverom dovolacieho súdu, aplikujúc teda na vec aj závery obsiahnuté v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. 25. Zo strany dovolacieho súdu bolo predchádzajúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu vytknuté, že neodôvodnil riadne prečo dospel k záveru, že boli splnené aj podmienky podľa ust. § 7 zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázal pritom na to, že obsahom povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver podľa § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch nie je len bonitu spotrebiteľa skúmať (proces zisťovania informácií o príjmoch a výdavkoch žiadateľa o úver), ale zistené skutočnosti aj vyhodnotiť. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s §
11 ods. 2 zákona o spotrebiteľskom úvere je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/ domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov. Na základe uvedeného možno uzavrieť, že aby bolo možné hovoriť o odbornej starostlivosti, je potrebné preukázať aj odbornosť samu - teda preukázať aj to, že bola platobná schopnosť posúdená správne, (boli vyhodnotené všetky údaje a správnym spôsobom bolo na nich prihliadnuté). Odvolací súd vzhľadom na tieto vyslovené závery, musí konštatovať, že v danej veci veriteľ nepreukázal, že si splnil povinnosť posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť dlžníka splácať úver. Ako uviedol dovolací súd, dôkazné bremeno leží na veriteľovi. Uviedol, že je potrebné jednak informácie zozbierať, a to v rozsahu takom, aby bolo objektívne z nich možné vyhodnotiť bonitu spotrebiteľa, a jednak aj preukázať ako dané zozbierané informácie boli zanalyzované. V danej veci veriteľ preukazuje splnenie povinnosti tým, že nahliadol do úverovej správy z registra dlžníkov a výpisu z bankového účtu za účelom zistenia príjmov a výdavkov. Taktiež v zmluve je spotrebiteľom uvedený údaj o jeho mesačnom príjme a príjme partnera. Vzhľadom k záverom prijatým jednak Ústavným súdom SR v rozhodnutí II. ÚS 530/2024, ako aj závery uvedené v zrušujúcom uznesení dovolacieho súdu v danej veci, je zrejmé, že veriteľ dôkazné bremeno posúdenia bonity spotrebiteľa neuniesol. Ním predložené doklady sú nedostatočné k tomu, aby bol schopný objektívne posúdiť, či žalovaná skutočne bola schopná úver splácať. Nedá sa z predložených dôkazov ustáliť, ako dané získané informácie veriteľ vyhodnotil a prečo dospel k záveru o bonite žalovanej. Vzhľadom na požiadavky pre skúmanie bonity, ktoré kladie na veriteľa smernica európskeho parlamentu a Rady 2008/48/Es o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, ako aj vnútroštátna zákonná úprava zákon o spotrebiteľských úveroch a vyššie uvedená rozhodovacia prax vyšších súdnych autorít v otázke posudzovania bonity spotrebiteľa a jeho účelu, veriteľ sa nemal obmedziť len na získanie informácie od žalovanej o jej príjme, a na výpis z bankového účtu žalovanej za jeden mesiac. Mohol a mal informácie doplniť aj o iné údaje, a to pravidelné výdavky, náklady domácnosti, ktoré sa nedajú zistiť z jednomesačného výpisu, koľko osôb žije v domácnosti so spotrebiteľom, potvrdenie o výške dôchodku, či nie je vedená voči spotrebiteľovi exekúcia a podobne. Taktiež po získaní potrebných informácií, pre preskúmanie bonity spotrebiteľa, by mal veriteľ zaznamenať proces vyhodnotenia, aké zistil príjmy, čím ich má preukázané, o akú ide domácnosť, v ktorej spotrebiteľ žije, či má nejaké vyživovacie povinnosti, aké má domácnosť výdavky, k akej sume dospel, ktorá ostáva spotrebiteľovi po úhrade všetkých nevyhnutných životných nákladov a ako vyhodnotil, že je dostatočná pre prijatie záveru o bonite spotrebiteľa, teda jeho schopnosti splácať úver. 26. Odvolací súd teda dospel k záveru, že veriteľ nepreukázal v konaní, že si splnil riadne povinnosť uloženú mu v § 7 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľskom úvere. Porušenie tejto povinnosti, má podľa ust. § 11 ods. 2 z. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere za následok, že veriteľ nie je oprávnený vyžadovať jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Ak ide o až hrubé porušenie tejto povinnosti tak následkom je , že sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Odvolací súd má za to, že určite ide v danej veci o porušenie, ktorého následkom je to, že nie je veriteľ oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. Odvolací súd má za to, že vzhľadom na minimum informácií získaných veriteľom a na absenciu preukázania ako dané informácie hodnotil, by bolo možné uvažovať aj o hrubom porušení tejto povinnosti. Avšak následkom hrubého porušenia je, že úver je bez poplatkov a bezúročný. V danom prípade je úver posúdený ako bezúročný a bez poplatkov
už na základe inej právnej skutočnosti a to, že zmluva neobsahovala potrebné náležitosti. Odvolací súd dodáva aj, že nemá za to, že by sa v danom prípade malo aplikovať ust. § 7 ods. 24 zákona o spotrebiteľskom úvere, nakoľko nebolo zo strany veriteľa v konaní preukázané, ani neposkytol v tomto smere žiadnu obranu, že by poskytnutý úver slúžil výlučne na splatenie iného úveru. Zo zmluvy vyplýva, že bol použitý len čiastočne na splatenie iného úveru. 27. V danom prípade vzhľadom na vyššie uvedené je nutné poskytnutý úver hodnotiť nie len ako bez poplatkov a úrokov, ale z dôvodu porušenia povinnosti veriteľom skúmať s odbornou starostlivosťou schopnosť žalovanej splácať úver, aj ako nemožný zosplatnenia. Žalobou sa žalobca domáha zaplatenia dlžnej istiny úveru na podklade predčasného vyhlásenia splatnosti, teda požaduje jednorazové splatenie úveru. Nakoľko však v dôsledku porušenia povinnosti odborného posúdenia bonity spotrebiteľa, nebolo možné daný úver zosplatniť, je potom dôvodné žalobu zamietnuť. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že zmena žaloby je podľa ust. § 294 CSP v spotrebiteľských sporoch, v ktorých je žalovanou stranou spotrebiteľ, neprípustná. Odvolací súd zastáva názor, že je zrejmé, že celá žaloba je postavená na skutkovom tvrdení o zosplatnení úveru, na čo nadväzuje aj požadovaný nárok definovaný v petite žaloby. Prisúdením splátok, s ktorými je v omeškaní žalovaná do dňa vydania rozsudku, by v danom prípade došlo k priznaniu nároku, ktorý nebol predmetom žaloby, a znamenal by zmenu žaloby, ktorá je v spotrebiteľskom spore, v ktorom je žalovanou stranou spotrebiteľ, neprípustná. Odvolací súd v danej otázke poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/85/2021 vydané v civilnom - spotrebiteľskom spore. 28. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 , § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalovaná bola v konaní plne úspešná preto jej vznikol nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho, ako aj dovolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením. 29. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).