Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3CoCsp/9/2026 6120420565 23. 07. 2026 JUDr. Miroslava Saxová ECLI:SK:KSBA:2026:6120420565.4
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Saxovej a sudcov JUDr. Romana Bolebrucha a Mgr. Patricie Skotnickej v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., IČO: 35 724 803, so sídlom Prievozská 2, Bratislava, zast. Remedium Legal, s.r.o., IČO: 53 255 739, advokátskou kanceláriou so sídlom Prievozská 2, Bratislava, proti žalovaným: X./. A.. H. Š., X.. XX.XX.XXXX, V. L. P. XXX, zast. Mgr. Martinom Jankovičom, advokátom so sídlom Železničná 19, Revúca, X./. H. Š., X.. XX.XX.XXXX, V. L. S. XXX, R.Ý. D., zast. WEBBER LEGAL, s.r.o., IČO: 50 680 552, advokátskou kanceláriou so sídlom Duchnovičovo nám. 1, Prešov, o zaplatenie 17. 085, 32 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1./ a 2./ proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok zo dňa 12.01.2026, č. k. 4Csp/7/2021-687, takto rozhodol: I. Odvolací súd odvolacie konanie v časti odvolania podaného voči výroku o zastavení konania z a s t a v u j e. II. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalobca je povinný nahradiť žalovaným 1./ a 2./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania. III. Žiadnej zo sporových strán náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. odôvodnenie: 1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie na základe späťvzatia žaloby konanie zastavil a žalovaným 1./ a 2./ priznal spoločne a nerozdielne proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. 2. Rozhodnutie s odkazom na ust. čl. 2 ods. 1, 2, 3, čl. 17, § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“) odôvodnil späťvzatím žaloby a neexistenciou vážnych dôvodov pre nesúhlas žalovaných 1./ a 2./ so späťvzatím žaloby. Konštatoval, že späťvzatie žaloby v danom štádiu konania nemožno považovať za špekulatívne a ani účelové, ale v súlade so zásadou hospodárnosti/ efektivity civilného sporového konania, keď bolo len reakciou na v čase sa vyvíjajúcu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít po doručení v poradí druhého rozhodnutia odvolacieho súdu v danom konaní. Žalobca podal v roku 2021 žalobu o zaplatenie pohľadávky postúpenej na neho veriteľom žalovaných (bankou) zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd v prvom rozhodnutí v roku 2024 uviedol, že pre zosplatnenie úveru a platné postúpenie banky boli splnené všetky podmienky a súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď uzavrel, že zmluva o postúpení pohľadávky je podľa § 39 OZ neplatná, v dôsledku čoho dospel k nesprávnemu záveru o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, z ktorých dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom mal posudzovať zmluvu o úvere a v spore uplatnený nárok podľa noriem spotrebiteľského práva, pričom v otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu už bol viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Sám odvolací súd v tomto rozhodnutí
uviedol, že v tejto otázke je súdna prax súdov všetkých inštancií, vrátane dovolacieho súdu, rozdielna. Až v druhom rozhodnutí v roku 2025 odvolací súd skonštatoval, že pre posúdenie sporu podstatná právna otázka- neplatnosť postúpenia banky na nebankový subjekt v dôsledku neplatnej výzvy veriteľa/ banky v zmysle § 53 ods. 9 OZ, právnym následkom čoho nedošlo k predčasnému zosplatneniu spotrebiteľského úveru, je už záväzne vyriešená v R 34/2025 (uznesenie NS SR zo dňa 13.02.2025, sp. zn. 6Cdo/152/2022). Pokiaľ zhodný nesúhlas žalovaných 1./ a 2./ spočíval v tvrdení, že v prípade „iba“ zastavenia tohto konania bez meritórneho rozhodnutia, by ostali v právnej neistote, kto je ich veriteľom, ako aj to, že sa mienia domáhať finančného zadosťučinenia v zmysle zák. o ochrane spotrebiteľa, tieto dôvody nevyhodnotil prvoinštančný súd ako „vážne“, pre ktoré by mal späťvzatie žaloby nepripustiť, v konaní pokračovať a meritórne rozhodnúť. Uviedol, že v prípade, ak by rozhodol vo veci samej, vo výroku svojho rozhodnutia by totiž žalobu (viazaný záväzným právnym názorom odvolacieho súdu uvedeným v druhom zrušujúcom rozhodnutí) „iba“ zamietol, a to pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (teda presne z rovnakých dôvodov a na základe rovnakého právneho posúdenia, ako v prípade prvého rozhodnutia), t. j. vo výroku záväznom v zmysle § 228 CSP by neurčil, kto je veriteľom žalovaných 1./ a 2./. Rovnako by záväzne neurčil, či a ktoré zmluvné podmienky spotrebiteľskej zmluvy by boli prípadne neprijateľnými zmluvnými podmienkami, prípadne či pôvodný veriteľ žalovaných (Slovenská sporiteľňa a.s.) porušil ich práva, prípadne povinnosti v oblasti ochrany spotrebiteľov pre prípadné uplatnenie nárokov žalovanými v zmysle zákona o ochrane spotrebiteľa, čím by nedošlo k naplneniu podmienky pre uplatnenie práva v zmysle § 3 ods. 5 zákona NR SR č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ev. v zmysle § 3 ods. 1 písm. e) zákona NR SR č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (úspech žalovaných v procesnom postavení žalobcov, ako spotrebiteľov voči dodávateľovi, ako žalovanému). Pokiaľ žalovaná 2./ vážnosť nesúhlasu odôvodňovala existenciou jej zápisu v úverovom registri, čo jej bráni v budúcnosti v prístupe k úveru, ani tento argument neposúdil súd prvej inštancie ako dôvodný. Poukázal na to, že žalovaná 2./ tvrdenú skutočnosť ani ku dňu rozhodnutia nepreukázala a zo skutkového stavu ani nevyplýva splnenie záväzku žalovaných splatiť poskytnutý úver, t. j. ich záväzok trvá, hoc ako tzv. naturálna obligácia (prirodzený dlh). O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa zásady zavinenia vyjadrenej v ust. § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP. 3. Voči obom výrokom napadnutého uznesenia podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 1./ a 2./. 4. Žalovaný 1./ pre existenciu odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), b), d), e), f) a h) CSP navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, keď súd prvej inštancie nedal odpoveď na dôvody nesúhlasu so zastavením konania, konkrétne, že pohľadávku bude môcť žalobca aj naďalej vymáhať mimosúdne a obťažovať tak žalovaného 1./, a že žalovaný nemôže podať žalobu na určenie, že zosplatnenie nebolo platné. Za nesprávny považoval názor prvoinštančného súdu, že ak by žalobu zamietol (pre neplatné zosplatnenie), tak by aj tak nebolo zrejmé, kto je veriteľom žalovaného, nakoľko ak by súd žalobu zamietol z dôvodu neplatného zosplatnenia, uvedené by malo za následok aj neplatné postúpenie, nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a teda veriteľom žalovaného 1./ by bol pôvodný veriteľ. Nesprávny je podľa neho aj záver prvoinštančného súdu o tom, že by žalovanému 1./ nevzniklo právo na primerané finančné zadosťučinenie, ak by žalobu zamietol (čo sám indikoval), lebo veriteľ by porušil minimálne ust. § 53 ods. 9 a § 565 OZ, ak nie aj ust. § 92 ods. 8 zák. o bankách a ust. § 17 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z. Prvoinštančný súd tak odobral právo žalovaného 1./ na prístup k súdu, nerozhodol eurokonformne a porušil princíp efektivity. Naviac súd by aj v prípade zamietnutia žaloby mal skúmať to, na čo je ex offo povinný, napr. splnenie povinností podľa § 7, § 9, § 11 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z. a skutočnosť, či vymáhaný nárok nie je postavený na prípadne neprijateľných podmienkach, čo by zvýšilo hodnotu primeraného zadosťučinenia. Vo vzťahu k priznaným trovám konania žalovaný 1./ namietal, že žalovaní 1./ a 2./ sú v spore zastúpení každý iným zástupcom a od iného času a nie sú v pozícii procesného spoločenstva, a preto mala byť náhrada trov konania prizná každému žalovanému samostatne (nie solidárne). Naviac prvoinštančný súd rozhodol formuláciou priznáva nárok na náhradu trov, pričom správna formulácia v zmysle ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít je, že súd zaväzuje žalobcu zaplatiť žalovanému 1./ náhradu trov konania v rozsahu 100 % a súd zaväzuje žalobcu zaplatiť žalovanému 2./ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. 5. Žalovaná 2./ z odvolacích dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a), d), e), f), g) a h) CSP navrhla napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie za súčasného priznania nároku na náhradu trov odvolacieho skonania. Úvodom namietala
porušenie zásady kontradiktórnosti konania a z toho vyplývajúce porušenie práva na spravodlivý súdny proces pre nedoručenie nesúhlasu žalovaného 1./ so späťvzatím žaloby, ktoré ako podanie/dôkaz prvoinštančný súd bral do úvahy pri rozhodovaní o zastavení konania, v dôsledku čoho napadnuté rozhodnutie označila aj za prekvapivé. Podporne v tejto súvislosti citovala právne závery vyslovené v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.09.2024, č. k. 7CoCsp/18/2024-258. Za nesprávny a v rozpore s právom na spravodlivé súdne konanie označila záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní skutkového tvrdenia o zápise do úverového registra a splnení žalovaného záväzku. V tejto súvislosti poukázala na to, že súd ju vyzval na vyjadrenie sa k späťvzatiu žaloby obratom, najneskôr do 30.10.2025, a že vo svojom nesúhlase uviedla, že tento zápis v úverových registroch existuje a z časového hľadiska ho nevie bez svojej viny pripojiť. Naviac žalobca nepoprel skutkové tvrdenia žalovanej 1./ o zápisoch v úverových registroch a nevysvetlil, prečo toto nepopreté skutkové tvrdenie nepovažoval za nesporné. Podľa jej názoru, mal súd prvej inštancie uvedené tvrdenie považovať za nesporné, príp. ak ho považoval za sporné, mal vyzvať žalovanú 2./ ako slabšiu stranu v spore na jeho preukázanie a poskytnúť jej na to dostatočnú lehotu. Nesprávnosť posúdenia veci a porušenie práva na spravodlivý súdny proces podčiarkuje aj záver prvoinštančného súdu o nepreukázaní splnenia záväzku, keď žalovaná 2./ v konaní poukazovala na to, že v úverovom registri je nesprávne zapísané predčasné zosplatenie, ktorého sa po celý čas dovolávala, a k záveru ktorému dospel aj odvolací súd v poslednom rozhodnutí. Aj keď súd prvej inštancie uviedol, že žalobu by zamietol iba z dôvodu, že úver nebol vyhlásený za predčasne splatný platne, uvedené je nesprávne a porušuje právo žalovanej 2./ na prístup k súdu, pretože by musel ex offo skúmať aj to, či veriteľ porušil svoje povinnosti skúmať bonitu žalovaných 1./ a 2./, ako to vyplýva z najnovšieho rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/52/2024, ktoré má tak za nemožnosť vyhlásiť predčasnú splatnosť, ale aj zánik veriteľa na úroky a poplatky, a nakoľko sa v takom prípade majú započítavať najprv na istinu, zápis v úverovom registri by nemohol byť správny a nemohol by byť správny ani záver súdu o tom, že záväzok žalovaných 1./ a 2./ trvá. Prvoinštančnému súdu vytkla, že na jednej strane tvrdí, že žalovaní 1./ a 2./ nepreukázali úhradu žalovaného záväzku, na druhej strane odmieta odstrániť stav právnej neistoty, keď žalovaní 1./ a 2./ nevedia, kto je ich veriteľom. Uviedla, že ak by súd prvej inštancie zamietol žalobu v dôsledku neplatného zosplatnenia, uvedené by malo ipso facto a de iure za následok, že pohľadávka by na žalobcu nebola postúpená platne, nakoľko v čase postúpenia pohľadávky by nenastal termín konečnej splatnosti a postúpenie pohľadávky by tak bolo neplatné z dôvodu podľa § 17 zák. č. 129/2010 Z. z., ako aj z dôvodu podľa § 92 ods. 8 zák. o bankách a veriteľom pohľadávky by bol pôvodný veriteľ. Vyslovila právny názor, že vzhľadom na okolnosti prípadu, a to stav konania, skutočnosť, že vo veci bolo 5 súdnych konaní, žalovaná 2./ po celý čas namietala porušenie svojich práv aj tým, že v úkonoch veriteľa nie je uvedená splátka, zaplatením ktorej sa mohol vyhnúť vyhláseniu predčasnej splatnosti, resp. pre nezaplatenie ktorej veriteľ vyhlásil predčasnú splatnosť, žalobca zobral žalobu späť až po tom, ako odvolací súd uviedol, že podstatou sporu je právna otázka už záväzne vyriešená v R 34/2025, prvoinštančný súd zastavením konania porušil princíp efektivity, tak ako je judikovaný Súdnym dvorom EÚ a porušil právo na spravodlivý súdny proces, keď odmietol zavŕšiť proces ochrany spotrebiteľa (primerané finančné zadosťučinenie) a nerozhodol tak eurokonformne. Naviac sa nevysporiadal ani s argumentmi žalovanej 2./, že žalobca bude môcť pohľadávku ďalej vymáhať mimosúdne a obťažovať tak žalovanú 2./, a že žalovaná 2./ nemôže podať žalobu, aby súd určil, že boli porušené práva podľa § 53 os. 9, § 565 OZ, § 92 ods. 8 zák. o bankách a § 17 zák. o spotrebiteľských úveroch. Naviac prvoinštančný súd prehliadol, že žalobca nepoprel skutkové tvrdenie žalovanej 2./, že žalobca zobral žalobu späť špekulatívne, pretože tak mal možnosť urobiť už pred vydaním rozsudkov v tomto konaní. Záverom za nesprávny označila aj výrok prvoinštančného súdu o trovách konania, ktoré nemali byť priznané solidárne, vzhľadom na to, že každému zo žalovaných vznikli iné trovy konania, sú zastúpení iným advokátom a zastúpenie vzniklo v inom čase. Poukázala tiež na nesprávnu formuláciu výroku o trovách konania, keď správne mal súd prvej inštancie zaviazať žalobcu na náhradu trov konania žalovanému 1./ v rozsahu 100 % a žalovanej 2./ v rozsahu 100 %. 6. Podaniami doručenými prvoinštančnému súdu dňa 27.02.2026 tak žalovaný 1./ ako aj žalovaná 2./ zobrali odvolanie späť v časti odvolania voči výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil. Aj naďalej zotrvali na odvolaní voči výroku o trovách konania. 7. Žalobca vo vyjadrení k podaným odvolaniam žalovaných 1./ a 2./ a čiastočným späťvzatiam uviedol, že tieto by mali byť odmietnuté z dôvodu, že odvolanie voči rozhodnutiu, v ktorom bola strana sporu úspešná v rozsahu 100 % je neprípustné.
8. Podľa § 369 ods. 1 CSP dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže ho podať znova. 9. Podľa § 369 ods. 2 CSP ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. 10. Podľa § 369 ods. 3 CSP ak sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. 11. Podľa § 369 ods. 4 CSP ak sa odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane. 12. V prejednávanej veci odvolací súd s prihliadnutím na dispozičný úkon žalovaných 1./ a 2./, ktorí podané odvolania v časti napadnutého výroku, ktorým súd prvej inštancie konanie zastavil, vzali späť v čase, keď o nich ešte nebolo rozhodnuté, a v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami odvolacie konanie podľa § 369 ods. 4 CSP vo vymedzenej časti zastavil. 13. Vo vzťahu k odvolaniam žalovaných 1./ a 2./ v časti namietajúcej solidárne priznanie nároku na náhradu trov konania odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 CSP) preskúmal napadnutý výrok prvoinštančného uznesenia, prejednal odvolanie žalovaných 1./ a 2./ bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1./ a 2./ je prípustné a podané dôvodne. 14. Podľa § 357 písm. m) CSP odvolanie je prípustné voči uzneseniu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania a v sporoch proti verejnej účasti aj o výške náhrady trov konania. 15. Úvodom pokiaľ žalobca vo vyjadrení k odvolaniam namietal ich neprípustnosť z dôvodu, že napadnutým rozhodnutím bolo rozhodnuté v prospech odvolateľov, odvolací súd uvádza, že predmetom odvolacieho prieskumu po čiastočných späťvzatiach odvolaní žalovanými 1./ a 2./ bolo rozhodnutie o náhrade trov konania v rozsahu solidarity nároku odvolateľov na náhradu trov konania. Podmienkou subjektívnej prípustnosti odvolania je existencia ujmy spôsobenej napadnutým rozhodnutím. Ako správne poukazuje žalobca, osobou oprávnenou podať odvolanie je totiž len tá strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Ujma vzniknutá napadnutým rozhodnutím sa posudzuje výlučne z hľadiska procesného, pričom sa vychádza z výroku napadnutého rozhodnutia. Môže mať podobu formálnu, ktorá sa navonok prejavuje v nezhode meritórneho výroku rozhodnutia a návrhu sporovej strany, o ktorom súd konal, alebo materiálnu, a to vtedy, ak rozhodnutie znevýhodňuje odvolateľa alebo zhoršuje jeho právne postavenie (viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha.: C.H. Beck, 2022, str. 1454). V prejednávanej veci prípustnosť odvolaní vyplýva z ust. § 357 písm. m) CSP a skutočnosti, že v prípade viacerých subjektov na strane žalujúcej/žalovanej, ktorých konajúci súd zaviazal na náhradu trov konania, resp. ktorým odvolací súd priznal nárok na náhradu trov konania, je pre posúdenie toho, či rozhodnutie je alebo nie je v neprospech odvolateľov rozhodujúci nielen samotný rozsah priznaného nároku (v danom prípade 100 %), ale aj spôsob, akým má strana zaviazaná na náhradu trov konania (v danom prípade žalobca) plniť viacerým v konaní úspešným subjektom vystupujúcim v kontradiktórnom postavení (v danom prípade žalovaným 1./ a 2./), keď dotknutým subjektom nemožno vnútiť rozvrhový regres. Vychádzajúc z princípu solidarity, z ktorej vyplýva oprávnenie ktoréhokoľvek zo solidárnych veriteľov žiadať celé plnenie od dlžníka a povinnosť dlžníka splniť dlh v celom rozsahu tomu, kto o plnenie požiada prvý s následkom zániku solidárneho dlhu, je nepochybné, že solidárne priznanie nároku na náhradu trov konania viacerým žalovaným znevýhodňuje toho zo solidárnych veriteľov, ktorému dlžník neplnil, keďže reálna vymáhateľnosť pohľadávky voči dlžníkovi (povinnému) sa koncentruje u veriteľa, ktorý o plnenie požiadal prvý (tzv. právo predstihu). Solidárne priznanie nároku na náhradu trov konania je preto spôsobilé zhoršiť právne postavenie (jedného) zo solidárnych veriteľov, a preto je v zmysle § 357 písm. m) CSP prípustné odvolanie aj čo do výroku o solidárnej povinnosti (spoločne a nerozdielne) vyslovenej vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania.
16. Vo všeobecnosti platí, že ak na jednej strane sporu vystupuje viac subjektov (procesné spoločenstvo), títo sú oprávnení požadovať náhradu trov, príp. sú povinní na náhradu trov konania podľa pomeru účastníctva vo veci (viď Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Komentár. Praha.: C.H. Beck, 2022, str. 1028). Charakter procesného spoločenstva je determinovaný charakterom predmetu konania, t. j. hmotnoprávnou úpravou. Samostatné spoločenstvo (§ 76 CSP) je také spoločenstvo, kde každý zo spoločníkov má samostatný procesný nárok (povinnosť) voči svojmu procesnému náprotivku. K otázke charakteru spoločenstva medzi solidárne zaviazanými dlžníkmi NS SR už v rozhodnutí sp. zn. 4Cdo/203/2005 uviedol, že žalovaní solidárni dlžníci sú zásadne samostatnými a nie nerozlučnými spoločníkmi v konaní (obdobne viď NS SR sp. zn. 6Cdo/544/2015, nález ÚS SR sp. zn. II. ÚS 375/2019, uznesenie ÚS SR sp. zn. IV. ÚS 535/2022). Obdobne NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo/3952/2013 uviedol, že veriteľ má voči každému zo solidárne zodpovedných dlžníkov samostatnú pohľadávku a môže splnenie dlhu vymáhať voči jednému alebo všetkým spoludlžníkom, a to súčasne alebo postupne; každý zo spoludlžníkov je povinný splniť dlh v celom rozsahu, ale veriteľovi má byť dlh uhradený len raz a jediným čo dlhy sodlidárne zaviazaných dlžníkov spája, je identita plnení, resp. predmetu plnení; v prípade pasívnej solidarity tak existuje toľko právnych vzťahov, koľko je dlžníkov (obdobne viď NS ČR sp. zn. 30Cdo/493/2013, sp. zn. 28Cdo/3473/2011, sp. zn. 28Cdo/3952/2013, sp. zn. 22Cdo/3003/2014). 17. S prihliadnutím na uvedené v danej veci mali žalovaní 1./ a 2./ aj napriek požiadavke na solidárnu úhradu žalovaného dlhu nepochybne postavenie samostatných spoločníkov s rovnakou účasťou v spore, a preto každému z nich prináleží náhrada trov konania samostatne. V prípade samostatného spoločenstva sa totiž úspech a náhrada trov konania posudzujú individuálne pre každého zo spoločníkov zvlášť. Každému zo samostatne v konaní vystupujúcich žalovaných 1/ a 2./ vznikol samostatný nárok na náhradu trov konania, ktorý vzhľadom na záver prvoinštančného súdu o procesnom zavinení žalobcu na zastavení konania, je žalobca povinný zaplatiť žalovaným 1./ a 2./ ako dve samostatné plnenia. Priznaniu nároku voči žalobcovi spoločne a nerozdielne tak nezodpovedá ani z požiadavky solidarity vyplývajúca identita plnenia, keď v prípade náhrady trov konania dvoch samostatných spoločníkov sa jedná o dva samostatné nároky na náhradu trov konania majúce základ v procesnom práve. Prvoinštančným súdom založenú aktívnu solidaritu vo vzťahu k pohľadávke vzniknutej titulom náhrady trov konania nemožno vyvodiť ani z hmotnoprávnej úpravy (§ 145 ods. 2 OZ), keď žalovaní 1./ a 2./ neboli v čase rozhodovania prvoinštančného súdu o nároku na náhradu trov konania manželmi (podľa dôkazov založených v súdnom spise a nesporných skutkových tvrdení manželstvo žalovaných 1./ a 2./ bolo právoplatne rozvedené dňa 17.11.2015). Súd prvej inštancie preto rozhodol nesprávne, ak nárok na náhradu trov konania priznal žalovaným 1./ a 2./ solidárne. 18. Ako dôvodnú s odkazom na rozhodnutia NS SR (rozhodnutia zo dňa z 23.03.2017, sp. zn. 6Cdo/222/2016, zo dňa 04.04.2017, sp. zn. 7Cdo/123/2016, zo dňa 22.06.2017, sp. zn. 6Cdo/196/2016, zo dňa 30.05.2017, sp. zn. 6Cdo/57/2017 a iné) uznal odvolací súd aj odvolaciu argumentáciu žalovaných 1./ a 2./, v ktorej namietali nesprávnu formuláciu napadnutého výroku, keď dovolací súd nepovažuje za správnu takú interpretáciu ust. § 262 ods. 1 CSP, podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. O tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov konania podľa § 262 ods. 1 CSP, keď len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné. Napadnutý výrok prvoinštančného súdu mal preto znieť na uloženie povinnosti žalobcovi na náhradu trov konania v rozsahu 100 % žalovaným 1./ a 2./. 19. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobcovi uložil povinnosť nahradiť každému zo žalovaných 1./ a 2./ trovy konania v rozsahu 100 %, a to do troch dní od právoplatnosti uznesenia súdu prvej inštancie o určení výšky trov konania. 20. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 21. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
22. Podľa § 256 ods. 1 CSP ak strana procesne zavinila zastavenie konania súd prizná náhradu trov konania protistrane. 23. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. 24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255, 256 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP a vychádzajúc z toho, že žalovaní 1./ a 2./ zavinili zastavenie odvolacieho konania v časti odvolania podaného voči zastaveniu konania a vo zvyšnej časti, ktorá bola predmetom odvolacieho prieskumu, boli plne úspešní, t. j. vzhľadom na čiastočný porovnateľný úspech oboch strán sporu, odvolací súd žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).