Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2Cob/90/2024 6122207879 14. 04. 2026 JUDr. Ľubica Krišková ECLI:SK:KSBA:2026:6122207879.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: P R O B U G A S a.s., Nám. 1. mája 18, Bratislava - metská časť Staré Mesto 811 06, IČO: 47 695 421, zastúpeného: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Digital Park III, Einstienova 19, Bratislava - mestská časť Petržalka 851 01, IČO: 47 257 211, proti žalovanému: LAMPOGAS.sk s. r. o., Námestie Andreja Hlinku 3, Bratislava - mestská časť Rača 831 06, IČO: 44 930 844, zastúpeného: Bird & Bird s.r.o. advokátska kancelária, Landererova 12, Bratislava - mestská časť Staré Mesto 811 09, IČO: 44 275 862, o zaplatenie 100.972,50 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/61/2022 - 253 zo dňa 5.10.2023 takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. B2-25Cb/61/2022 - 253 zo dňa 5.10.2023 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu v upomínacom konaní doručeným súdu dňa 5.1.2022 domáhal zaplatenia sumy 100.972,50 EUR s prísl., titulom neuhradenia provízie v zmysle Zmluvy o spolupráci pri prevádzkovaní LPG staníc LAMPOGASU v sieti čerpacích staníc OMV zo dňa 16.8.2016 (ďalej iba Zmluva). Žalobu odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvorili dňa 16.8.2018 Zmluvu o spolupráci pri prevádzkovaní LPG staníc LAMPOGASU v sieti čerpacích staníc OMV, predmetom ktorej bol na jednej strane jeho záväzok poskytovať pre žalovaného služby podľa individuálnych požiadaviek a na druhej strane záväzok žalovaného mesačne mu platiť dohodnutú odplatu vo forme provízie v zmysle vzorca uvedeného v bode 3.1 Zmluvy. Na základe Zmluvy žalovaný riadne plnil svoje zmluvné povinnosti až do roku 2020. 3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaný nárok neuznal, keď poukázal na to, že strany sporu uzatvorili dňa 16.8.2016 Zmluvu, predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok žalobcu po dobu platnosti Zmluvy poskytovať mu služby v zmysle bodu 1.2 Zmluvy (teda nie podľa individuálnych požiadaviek žalovaného ako to tvrdí žalobca v návrhu) a na druhej strane jeho záväzok mesačne platiť žalobcovi províziu v zmysle vzorca uvedeného v bode 3.1 Zmluvy v spojení s postupom podľa bodu 3.2 Zmluvy. Bol to žalobca, ktorý si neplnil zmluvné povinnosti a záväzky zo Zmluvy, najmä v zmysle bodu 1.2 Zmluvy, a to práve počas obdobia, za ktoré žalobca vystavil predmetné faktúry. Už listom zo dňa 19.3.2021 požiadal žalobcu, aby mu preukázal, ktoré z dohodnutých povinností (služieb) v
Zmluve za fakturované obdobia v zmysle predmetných faktúr, požadovaných na zaplatenie splnil, resp. vôbec aké plnenie mu v súlade so Zmluvou poskytol, s požiadavkou na uvedenie identifikácie týchto povinností, rozsahu a dátumov ich splnenia. Napriek uvedenému žalobca neuviedol a neidentifikoval doteraz žiadne poskytnutie služieb v zmysle Zmluvy, pričom sám žalobca uvádza, že predmetom Zmluvy boli obojstranné záväzky. Žalobca nemôže požadovať uhradenie nejakých finančných súm za služby, ktoré pre neho reálne nevykonával, resp. ich nevie zdokladovať. Všetky žalobcom vystavené faktúry nie sú vystavené v súlade so Zmluvou, keďže pre výpočet provízie podľa bodu 3.1 a 3.2 Zmluvy sú dané jasné pravidlá, postup a vzorec k výpočtu provízie, pričom žalobca v návrhu nepreukázal oprávnenosť súm predmetných faktúr čo do dôvodu a výšky, tieto ničím nepodložil, a to nielen pri fakturácii ale ich neosvedčil ani s podaným návrhom. Nesúhlasí ani s tvrdením žalobcu, že údajne ak žalovaný do roku 2020 mesačne uhrádzal províziu, bola založená obchodná prax medzi zmluvnými stranami. 4. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 100.972,50 EUR vrátane úroku z omeškania vo výške 9% ročne odo dňa nasledujúceho po dni splatnosti jednotlivej faktúry do zaplatenia. Žalobca oprávnenosť žalovanej pohľadávky odôvodňoval tým, že v zmysle uzavretej zmluvy mu vznikol nárok na províziu, ktorú vyúčtoval faktúrami č. 252200136, č. 252200249, č. 252200373, č. 252200456, č. 252200489, č. 252210067 a č. 252210418. 5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 269 ods. 1 Obch. zákonníka a príslušných ustanovení Zmluvy. Poukázal na to, že nová právna úprava v ustanovení § 150 CSP zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami, predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Táto povinnosť tvrdenia sa vzťahuje na skutkové okolnosti súvisiace s procesným útokom alebo procesnou obranou strany sporu a je koncepčným predpokladom tzv. sudcovskej koncentrácie civilného sporového konania (§ 153 CSP). Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 CSP), alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 CSP). Ak súd považuje skutkové tvrdenia strany podľa § 151 CSP za nesporné, nevykonáva o nich dokazovanie. 6. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu z vykonaných dôkazov. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, kedy má sporová strana jednak povinnosť tvrdenia, jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie tá sporová strana, ktorá tieto povinnosti nesplnila, čo je v tomto prípade žalobca. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, či sú v konaní preukázané jeho tvrdenia a či vzhľadom na takto preukázané skutočnosti je možné rozhodnúť vo veci samej v jeho prospech. S prihliadnutím na uvedené skutočnosti preto možno konštatovať, že žalobcovi nevzniklo právo na zaplatenie žalovanej istiny a príslušenstva, nakoľko nepreukázal, že žalovanému jednak poskytol v rozhodnom období služby v zmysle článku 1. bodu 1.2 Zmluvy a zároveň nepreukázal, akým spôsobom (za použitia akých veličín) dospel k určeniu výšky provízie v jednotlivých faktúrach. 7. V danom spore o zaplatenie provízie za poskytnuté služby má žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel príslušnú zmluvu a že žalovaný dojednanú províziu riadne a včas nezaplatil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné len pokiaľ ide o preukázanie tvrdenia, že zmluva bola uzavretá a dojednané služby poskytol. Ak táto skutočnosť bude preukázaná, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Naopak žalovaný, ak sa chce úspešne brániť, musí tvrdiť, že províziu zaplatil a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy, alebo že plnenie mu nebolo poskytnuté. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma, resp. zmluva ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. 8. Podľa súdu prvej inštancie, v prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel zmluvu o spolupráci, že v nej dojednané služby aj reálne poskytol a že žalovaný dohodnutú províziu neuhradil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z dohodnutých služieb a ich skutočné poskytnutie. Uzavretie zmluvy žalobca preukázal predložením jej písomného vyhotovenia (medzi sporovými stranami ani nebola táto skutočnosť sporná). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že služby mu neboli poskytnuté, bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenie, že služby riadne poskytol. Tento záver možno
vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalovaný poprel dodanie služieb zo strany žalobcu a vo svojej podstate tak tvrdil ich neexistenciu. Preukázanie nedodania služby (reálnej neexistencie) nebolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje. 9. Záver súdu o nepreukázaní poskytnutého plnenia zo strany žalobcu nemôže zmeniť ani jeho poukazovanie na tú skutočnosť, že žalovaný predtým nedodanie služieb nenamietal. V neposlednom rade súd poukázal na nemenej závažnú skutočnosť, že žalobcom vyčíslenú províziu nie je možné verifikovať. 10. Vzhľadom na uvedené závery súd prvej inštancie žalobu zamietol. O trovách súd prvej inštancie rozhodol postupom podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP. 11. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 12. Žalobca poukazuje na závažnú vadu argumentácie súdu prvej inštancie, ktorá vyústila do nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa podľa jeho názoru nijak nevysporiadal s tvrdením žalobcu, v zmysle ktorého zmluva o spolupráci nebola založená na ekvivalentnom plnení. Má za to, že súd nie je povinný poskytnúť odpoveď na každý skutkový a právny argument strany, v prejednávanom spore však otázka ekvivalentnosti plnenia je podstatná z hľadiska výkladu zmluvy a následne pre správne právne posúdenie veci. Uviedol, že Zmluva o spolupráci predstavuje základný rámec fungovania zmluvného vzťahu a sú v nej zakotvené viaceré, nie vždy na seba ekvivalentne nadväzujúce, práva a povinnosti zmluvných strán. Z článku 1.2 Zmluvy je možné vyvodiť, že nárok žalobcu na províziu predstavuje osobitný zmluvný mechanizmus, mimo rámca ostatných práv a povinností zmluvných strán. V zmysle článku 1.2 zmluvy o spolupráci PROBUGAS sa na základe tejto Zmluvy zaväzuje, že počas doby jej platnosti poskytne LAMPOGASU služby nevyhnutné za účelom riadneho prevádzkovania LPG Staníc umiestnených v sieti Čerpacích staníc OMV. Na článok 1.2 zmluvy však nenadväzuje platobná povinnosť žalovaného, ale nasleduje ustanovenie bodu 1.3 zmluvy. Zmluva o spolupráci v článku 1.3 upravuje celkom zjavne iný obsah zmluvnej spolupráce, konkrétne rozširovanie LPG staníc žalovaného. V článku 1.3 nie je ani zmienka o tom, že by práva a povinnosti vyplývajúce z rozširovania LPG staníc boli spojené so zmluvnými povinnosťami žalobcu vymedzenými v predchádzajúcom ustanovení bodu 1.2 zmluvy o spolupráci. 13. Namieta, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že žalobca nedodával žalovanému služby vymedzené v bode 1.2 zmluvy, pričom však zmluva o spolupráci províziu neviaže na tieto služby, ale na výstavbu LPG staníc. Ako tomu článok 1.3 zmluvy o spolupráci nasvedčuje, zmluvný nárok žalobcu vznikol z titulu podpory pri výstavbe LPG staníc, pričom na províziu mal nárok každý mesiac, bez ohľadu na to, či v konkrétnom mesiaci došlo k plneniu. Súd prvej inštancie podľa neho pochybil, keď v plnom rozsahu prijal jednoduchú žalovaným nastolenú koncepciu, v zmysle ktorej za faktúry vystavené žalobcom nebolo poskytnuté žiadne plnenie. Žalobca pritom v konaní pred súdom prvej inštancie dostatočne zdôrazňoval, že zmluva o spolupráci nie je založená na každomesačnej vzájomnosti. Na tomto fakte nič nemení ani žalovaným fabulovaný rozpor s poctivým obchodným stykom. Rozhodovacia prax vyšších súdnych inštancií dospela k jednoznačnému záveru, že v obchodnoprávnych vzťahoch sa nevyžaduje plnenie rovnomerne, ale môže dôjsť k neproporčnému zmluvnému vzťahu, čo však nezakladá neplatnosť zmluvy. 14. Podľa žalobcu, žalovaný si bol vedomý svojej zmluvnej povinnosti, napokon túto roky plnil. Súd prvej inštancie sa obmedzil na konštatovanie, že v rozhodnom období za vystavené faktúry nebolo zo strany žalobcu poskytované žiadne plnenie. Pre posúdenie zmluvného vzťahu však bolo nevyhnutné skúmať, ako fungoval zmluvný mechanizmus strán v predchádzajúcich rokoch. Ak totiž žalobca poskytoval žalovanému pomoc pri výstavbe a manažmente LPG staníc počas trvania zmluvy, mal nárok na zmluvnú odmenu bez ohľadu na to, či každý mesiac niečo plnil. Žalovaný sám pristúpil na zmluvný variant provízie. Jedná sa o zmluvu v režime obchodného zákonníka, kde žalovaný si vybral platenie mesačnej provízie žalobcovi. Zmluvný mechanizmus medzi stranami fungoval v zásade bezproblémovo do začatia pandémie spôsobenej vírusom covid-19. Žalovaný na výzvy žalobcu na úhradu dlžnej sumy reagoval tak, že faktúry nevie uhradiť z dôvodu covid situácie (komunikácia je súčasťou súdneho spisu).
15. Podľa jeho názoru z konania žalovaného je zrejmé, že jeho prejav vôle uzavrieť predmetnú zmluvu v predloženom znení nemožno považovať za konanie, ktoré by stavalo žalovaného do postavenia znevýhodnenej strany. Žalovaný mal možnosť sa k návrhu zmluvy vyjadriť a upraviť si zmluvu podľa svojich predstáv. Zmluvy, ktoré obsahujú vzájomne neekvivalentné zmluvné protiplnenia, nie sú ako také v rozpore s dobrými mravmi a teda nemôžu byť neplatné v zmysle 39 Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na vyššie uvedené a z dôvodu, že žalovaný nenamietal a preukázateľne súhlasil s uzavretím zmluvy a s predmetnými zmluvnými článkami provízie, nie je možné samotný nepomer vzájomných plnení považovať za dôvod neplatnosti zmluvy pre rozpor s dobrými mravmi alebo poctivým obchodným stykom. Súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s právnou argumentáciu žalobcu týkajúcou sa vzájomnosti plnenia, podstatnou pre náležité posúdenie sporu. 16. Namieta, že v bode 24 Rozsudku súd prvej inštancie podrobne rozoberá faktúry, ktoré boli podkladom žaloby. Žalobca považuje za neprípustnú nadmernú aktivitu súdu vo vzťahu k jednotlivým faktúram, totiž žalovaný vo svojich podaniach nevenoval takú pozornosť výpočtu fakturovanej sumy ako súd prvej inštancie. Žalovaný spochybňoval faktúry ako celok a právny dôvod ich vzniku, hlbšie však ich výšku a spôsob výpočtu neskúmal. Nie je možné súhlasiť s nahradením procesnej aktivity žalovaného súdom, ktoré v prejednávanej veci nastalo. 17. Žalobca na základe vyššie uvedených dôvodov, za účelom zabezpečenia svojej uplatňovanej pohľadávky navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III zo dňa 5.10.2023, sp. zn. B2-25Cb/61/2022-253 zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 18. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Zdôraznil, že celá argumentácia žalobcu o údajnej „neekvivalentnosti“ plnení strán sporu zo Zmluvy o spolupráci vychádzala zo snahy žalobcu odkloniť pozornosť súdu od zjavnej dôkaznej núdze žalobcu, ktorý v konaní pred súdom prvej inštancie nevedel preukázať a ani nepreukázal, že by počas celého obdobia, kedy Zmluva o spolupráci mala byť medzi stranami sporu realizovaná, poskytol žalovanému akékoľvek plnenie v rámci povinností vymedzených v bode 1.2 Zmluvy o spolupráci. 19. Nesúhlasí so žalobcom, že „súd prvej inštancie mechanicky cituje ustanovenia zmluvy o spolupráci, pričom sa však nijak nevenuje ich interpretácii“. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, ako súd prvej inštancie interpretoval ustanovenia Zmluvy o spolupráci, a ako posúdil práva a povinnosti strán sporu zo Zmluvy o spolupráci. Žalovaný podotýka, že argumentácia žalobcu je od začiatku sporu nekonzistentná a vnútorne rozporná. Žalovaný poukazuje na to, že sám žalobca popisuje vzťah vzájomných práv a povinností zmluvných strán vyplývajúcich zo Zmluvy ako jasne synalagmatický už v návrhu na vydanie platobného rozkazu nasledovne: „Žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 16.8.2016 „Zmluvu o spolupráci pri prevádzkovaní LPG staníc LAMPOGASU v sieti Čerpacích staníc OMW“ ..., predmetom ktorej bol na jednej strane záväzok žalobcu poskytovať pre spoločnosť žalovaného služby podľa individuálnych požiadaviek žalovaného a na strane druhej, záväzok spoločnosti žalovaného mesačne zaplatiť žalobcovi dohodnutú odplatu vo forme provízie v zmysle vzorca uvedeného v bode 3.1 Zmluvy.“. Následne žalobca reagoval v bode 4. vyjadrenia k odporu zo dňa 23.03.2022, k povahe vzájomnosti plnenia nasledovným spôsobom: „Je nevyhnutné podotknúť, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu ho ani raz nevyzval na splnenie povinnosti, resp. ani raz mu nevytkol akékoľvek vadné plnenie“, pričom žalobca ďalej pokračoval „Na druhej strane však ostáva faktom, že je to práve žalobca, ktorý iniciatívne bráni svoje práva voči žalovanému a ten musí uniesť okrem tvrdenia aj dôkazné bremeno, že mu služby neboli dodané.“ Žalobca sa teda, v rozpore s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou, snažil preniesť na žalovaného dôkazné bremeno ohľadom preukázania skutočnosti, že žalobca žalovanému nikdy žiadne plnenia podľa Zmluvy o spolupráci neposkytol. Súd prvej inštancie však správne zdôraznil (body 2.1 a 2.5 tohto vyjadrenia vyššie), že pokiaľ sa žalobca domáhal peňažného plnenia na základe Zmluvy o spolupráci, pričom žalovaný sa (okrem iného) bránil námietkou, že mu žalobca nikdy žiadne plnenie podľa Zmluvy o spolupráci neposkytol, v súlade s tzv. negatívnou dôkaznou teóriou bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že svoje povinnosti podľa Zmluvy o spolupráci plnil. 20. Žalovaný ďalej poukázal na to, že v súdenej veci v žiadnom prípade nejde o „nepomer“ alebo nevyváženosť vzájomných plnení žalobcu a žalovaného podľa Zmluvy o spolupráci (ako podsúva
žalobca), ale o to, že žalobca nikdy žalovanému žiadne plnenie podľa Zmluvy o spolupráci neposkytol, a napriek tomu od žalovaného žiadal plnenie peňažných povinností žalovaného. Súd prvej inštancie sa preto nemohol zaoberať (údajnou) námietkou žalobcu, že „Zmluva o spolupráci nebola založená na ekvivalentnom plnení“, keďže takáto námietka žalobcu pre konanie a rozhodnutie súdu prvej inštancie nebola vôbec relevantná. Žalovaný v rámci svojej procesnej obrany pred súdom prvej inštancie totiž nenamietal, že žalobca žalobou požaduje od žalovaného peňažné plnenie, ktoré by bolo nepomerné (nevyvážené) k plneniu poskytnutému žalobcom. 21. Podľa jeho názoru, bez ohľadu na to, že peňažné plnenie žalovaného podľa Zmluvy o spolupráci je označené ako „provízia“, a aj bez ohľadu na zmluvne stanovený spôsob výpočtu jeho výšky, ide o peňažné plnenie žalovaného podľa Zmluvy o spolupráci za plnenia žalobcu podľa Zmluvy o spolupráci (bod 1.2). Znenie Zmluvy o spolupráci neposkytuje priestor pre iný výklad. Súd prvej inštancie správne vychádzal z tohto výkladu, pričom na základe skutkového zistenia, že žalobca žalovanému žiadne plnenie podľa Zmluvy o spolupráci neposkytol, nepriznal žalobcovi nárok na požadované peňažné plnenie od žalovaného podľa Zmluvy o spolupráci. Nesúhlasí s argumentáciou žalobcu v bode 13. odvolania, že „zmluva o spolupráci províziu [údajne] neviaže na tieto služby [t.j. služby, ktoré mal žalobca poskytovať podľa bodu 1.2 zmluvy], ale na výstavbu LPG staníc“. Výstavbu LPG staníc zabezpečoval žalovaný, nie žalobca; viď bod 1.2 Zmluvy o spolupráci, ktorý v odvolaní cituje aj žalobca, konkrétne: „... Zmluvné strany sa dohodli, že LAMPOGAS bude výstavbu nových LPG Staníc zabezpečovať dodávateľsky alebo vlastnými kapacitami...“. Túto argumentáciu žalobca v bode 20. odvolania dotiahol ad absurdum, pokiaľ žalobca tvrdí, že „ak žalovaný počas spolupráce rozširoval sieť LPG staníc, bez akýchkoľvek pochybností trval na zmluve o spolupráci a musel zároveň uhrádzať aj províziu, ako odmenu žalobcu“, teda bez ohľadu na to, či žalobca vôbec poskytol žalovanému akékoľvek plnenia. 22. Poukázal na skutočnosť, že žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec netvrdil, že žalobca poskytol žalovanému (akúkoľvek) podporu pri výstavbe LPG staníc. Skutkové tvrdenie žalobcu, že žalovanému (údajne) poskytoval/poskytol podporu pri výstavbe LPG staníc je preto prostriedkom procesného útoku, ktorý nebol žalobcom uplatnený v konaní pred súdom prvej inštancie, a pre ktorého uplatnenie ako novoty v odvolacom konaní nie sú splnené podmienky podľa § 366 CSP. Takýto tento prostriedok procesného útoku žalobcu je preto v odvolacom konaní neprípustný. Žalovaný navyše, z dôvodu právnej istoty, týmto výslovne popiera skutkové tvrdenie žalobcu, že žalobca kedykoľvek poskytol žalovanému akúkoľvek podporu pri výstavbe LPG staníc. 23. Argumentáciu žalobcu (bod 25. odvolania) vo vzťahu k „nadmernej“ aktivite súdu pri analýze faktúr priložených k návrhu na vydanie platobného rozkazu označil ako účelovú a zavádzajúcu. Žalovaný poprel argumentáciu žalobcu, že „žalovaný [údajne] spochybňoval faktúry ako celok a právny dôvod ich vzniku, hlbšie však ich výšku a spôsob výpočtu neskúmal.“ Má za to, že pokiaľ sa žalobca v konaní domáha zaplatenia provízie, na ktorú mu mal (údajne) vzniknúť nárok vo výške stanovenej podľa vzorca uvedeného v bode 3.1 Zmluvy o spolupráci, povinnosťou žalobcu pochopiteľne bolo preukázať nielen fakturovanie provízie (predložením jednotlivých faktúr), ale aj preukázať jednotlivé hodnoty ukazovateľov, vstupujúcich do daného vzorca. Žalobca však v tomto smere žiadne dôkazy nepredložil, ani neoznačil, a preto žalobca musí znášať s tým nevyhnutne spojený procesný dôsledok neúspechu vo veci. 24. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný žiada, aby Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. 25. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 23.4.2024. Má za to, že žalovaný vo svojom vyjadrení ako aj súd v Rozsudku odignorovali podstatnú časť argumentácie žalobcu, ktorý opakovane poukazoval na skutočnosť, že Zmluva o spolupráci neviaže úhradu provízie na pravidelné plnenie poskytnuté žalobcom (čím žalobca netvrdí, že plnenie neposkytol). Žalobca totiž od podania žaloby jednoznačne deklaroval, že úhrada provízie má celkom odlišný režim, ako vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán vyplývajúce z údržby LPG staníc. Žalobca opakovane poukazoval na to, že Zmluva o spolupráci obsahuje viac zmluvných mechanizmov v jednej listine. Žalovaný ako aj súd prvej inštancie prijali najjednoduchší (avšak nie správny) záver o simplexnej zmluve obsahujúcej jeden zmluvný vzťah, ktorý mal byť založený na ekvivalentnej vzájomnosti. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal možnosťou zloženej zmluvy, ktorá v jednej listine zachytáva viac dojednaní, ktoré na seba vôbec nemusia byť naviazané.
26. Poukázal na to, že vo svojich písomných vyjadreniach pred súdom prvej inštancie ako aj v odvolaní žalobca zdôraznil, že Zmluva o spolupráci je bezpochyby z pohľadu zaväzkovoprávneho zmiešanou (zloženou) zmluvou. Zo zmluvy vôbec nevyplýva vzájomná prepojenosť, podmienenosť, príp. vzájomnosť (synalagmatickosť) dvoch zmluvných dojednaní, ktoré existujú popri sebe v jednej listine. Plnenia zmluvných strán vyplývajúce zo Zmluvy o spolupráci nepodmieňujú iné plnenia, preto tvoria samostatnú a úplne oddeliteľnú časť, môžu samostatne existovať aj bez dodávania pravidelných služieb žalobcom. Nie je správne dve dojednania zachytené v jednej listine „skrížiť“ ako to spravil súd prvej inštancie v Rozsudku. Pravidelné poskytovanie služieb žalobcom nebolo podmienkou pre platenie provízie a žalobca by si svoje zmluvné povinnosti splnil aj v prípade, ak by služby pravidelne neposkytoval a nárok na províziu by mal naďalej. Hlavným zmyslom zmluvy o spolupráci je výstavba LPG staníc, pričom záväzok žalobcu dodávať služby za dohodnutých podmienok bol až druhou zložkou plnenia, ktoré malo nastať pri prevádzke. Zmluva o spolupráci je nepomenovanou zmiešanou zmluvou obsahujúcou viac predmetov zmluvy, pričom aj s prihliadnutím na predmet zmluvy je zrejmé, že obsahuje vo svojom texte viac oddeliteľných plnení a záväzkov, ktoré sa však zmluvné strany rozhodli poňať do textu jednej zmluvy. 27. Žalobca má za to, že zmluvné strany uzatvorili Zmluvu o spolupráci za účelom realizovania výstavby LPG staníc práve z dôvodu, že žalobca je dodávateľom LPG, ktoré bolo do zariadení žalovaného dodávané a následne predávané konečným spotrebiteľom. Teda bolo v záujme žalobcu napomáhať pri výstavbe a rozširovaní LPG staníc žalovaného a následne sa podieľať na pozitívnom výsledku z rozširovania siete LPG staníc vo forme provízie. Rozsudok súdu v obchodnoprávnej veci neguje základný zmysel podnikania, ktorým je dosiahnutie zisku. Je len ťažko predstaviteľné, že by bolo záujmom žalobcu napomáhať pri výstavbe LPG staníc, t.j. umožniť podnikanie žalovaného s využitím know-how žalobcu, ak by predmetom zmluvy nebol zároveň podiel na predaji tovaru žalovaného (alebo akékoľvek iné plnenie). Žalobca nemohol mať záujem na výstavbe LPG staníc práve pre žalovaného, ak by nemal z uvedeného hospodársky prospech. Ak by boli pravdivé tvrdenia žalovaného, že žalobca sa musel podieľať len na údržbe existujúcich LPG staníc (plnenie vymedzené v bode 1.2 zmluvy), celá zmluvná konštrukcia by nedávala ekonomický zmysel. S ohľadom na strategický zámer, dodávateľskú činnosť a podnikateľské aktivity žalobcu by teda taký stav bol neprijateľný. Aj napriek tomu, že žalovaný vytýka žalobcovi nedodržanie zmluvy, je to práve žalovaný, ktorý účelovo vyberá tie časti z ustanovení zmluvy a Obchodného zákonníka, ktoré sa mu do jeho argumentácie hodia. Žalovaný pritom sám opomína ust. § 275 ods. 1 Obchodného zákonníka. 28. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 15.5.2024. Má za to, že argumentácia žalobcu je len reakciou žalobcu na jeho dôkaznú núdzu vo vzťahu k preukázaniu skutočnosti, či vôbec nejaké služby podľa bodu 1.2 Zmluvy o spolupráci žalovanému kedykoľvek poskytol, a z neunesenia tohto dôkazného bremena nevyhnutne vyplývajúci neúspech žalobcu, ktorého žalobu súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom po správnosti zamietol. Ako už žalovaný uviedol vo vyjadrení zo dňa 12.02.2024 k odvolaniu žalobcu, žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie takúto argumentáciu vôbec neuplatnil. Naopak, žalobca tvrdil, že povinnosti podľa bodu 1.2 Zmluvy o spolupráci plnil, hoci na preukázanie takéhoto tvrdenia nepredložil alebo neoznačil žiaden dôkaz. Vo vzťahu k Zmluve o spolupráci žalobca argumentoval výlučne prípustnosťou vzájomného nepomeru plnení sporových strán. Je preto zrejmé, že táto nová argumentácia žalobcu je len účelová. Navyše, celá „nová“ argumentácia žalobcu nemá oporu v priebehu a vykonanom dokazovaní v konaní pred súdom prvej inštancie. Žalobcom v konaní pred súdom prvej inštancie nebolo tvrdené ani preukázané, že Zmluva o spolupráci bola uzavretá „ako listina zahŕňajúca viac zmlúv“. Rovnako podľa jeho názoru nie je dôvodné ani aplikovať ustanovenia o výklade právnych úkonov podľa vôle konajúcich strán, keďže žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie vôbec netvrdil ani nepreukázal, že jeho vôľou pri uzavretí Zmluvy o spolupráci bolo dosiahnuť úpravu, podľa ktorej (a) žalobca mal poskytovať plnenia podľa bodu 1.2 Zmluvy o spolupráci, bez akéhokoľvek protiplnenia žalovaného, a zároveň (b) žalovaný mal platiť províziu, bez akéhokoľvek protiplnenia žalobcu - resp. „za poskytnutie know-how pri výstavbe LPG staníc a rozširovaní siete žalovaného.“ 29. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave dňa 30.3.2026.
Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu a následnými vyjadreniami sporových strán, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti rozsudku nie je možné vyhovieť. 30. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 31. Odvolací súd konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku, keďže súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav, zrozumiteľným spôsobom vysvetlil z ktorých dôkazov vychádzal, aké skutočnosti mal vykonanými dôkazmi preukázané, dôkazy vyhodnotil a zistený skutkový stav správne právne posúdil. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia a k jednotlivým odvolacím námietkam dopĺňa odvolací súd nasledovné dôvody. 32. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že žalobca sa žalobou voči žalovanému domáha zaplatenia sumy 100.972,50 EUR s prísl. titulom neuhradenia provízie v zmysle Zmluvy o spolupráci pri prevádzkovaní LPG staníc LAMPOGASU v sieti čerpacích staníc OMV zo dňa 16.8.2016. Podľa súdu prvej inštancie “v prejednávanej veci mal žalobca bremeno tvrdenia, že so žalovaným uzavrel Zmluvu o spolupráci, že v nej dojednané služby aj reálne poskytol a že žalovaný dohodnutú províziu neuhradil. Z tohto bremena tvrdenia mal dôkaznú povinnosť preukázať uzavretie zmluvy, teda existenciu právneho vzťahu z dohodnutých služieb a ich skutočné poskytnutie. Uzavretie zmluvy žalobca preukázal predložením jej písomného vyhotovenia (medzi sporovými stranami ani nebola táto skutočnosť sporná). Pokiaľ sa žalovaný proti žalobe bránil tvrdením, že služby mu neboli poskytnuté, bolo povinnosťou žalobcu preukázať svoje tvrdenie, že služby riadne poskytol. Tento záver možno vyvodiť uplatnením tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalovaný poprel dodanie služieb zo strany žalobcu.“ Súd prvej inštancie teda žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, čo vedie k strate sporu. 33. Odvolací súd nesúhlasí s odvolacou námietkou žalobcu, podľa ktorej závažná vada argumentácie súdu prvej inštancie vyústila do nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd sa podľa jeho názoru nijak nevysporiadal s jeho tvrdením, že Zmluva o spolupráci nebola založená na ekvivalentnom plnení, súd prvej inštancie mechanicky cituje ustanovenia zmluvy o spolupráci, pričom sa však nijak nevenuje ich interpretácii. Vytýka súdu, že sa nikde nevenoval argumentom žalobcu, že plnenie označené ako „provízia“ nekorešponduje s povinnosťami žalobcu tak ako sú vymedzené v bode 1.2. zmluvy o spolupráci. 34. Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvej inštancie správne konštatoval, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi. Ak teda súd vyhodnotil zmluvný vzťah ako synalagmatický, vychádzal z tvrdení žalobcu, ktorý už v žalobe argumentoval, že predmetom Zmluvy o spolupráci bol na jednej strane záväzok žalobcu poskytovať pre spoločnosť žalovaného služby podľa individuálnych požiadaviek žalovaného a na strane druhej, záväzok spoločnosti žalovaného mesačne zaplatiť žalobcovi dohodnutú odplatu vo forme provízie v zmysle vzorca uvedeného v bode 3.1 Zmluvy. Následne žalobca v odpore zo dňa 23.03.2022 k povahe vzájomnosti plnenia argumentoval tým, že žalovaný počas trvania zmluvného vzťahu mu nevytkol akékoľvek vadné plnenie a žalovaný musí uniesť okrem tvrdenia aj dôkazné bremeno, že mu služby neboli dodané. 35. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet (neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných následkov toho, ako keby bolo zistené, že k naplneniu skutkových predpokladov hypotézy právnej normy, ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019 z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 20/2020, zdroj: ustavnysud.sk).
36. V súvislosti s prejednacou zásadou a unesením dôkazného bremena odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca sa na základe tvrdení v žalobe domáhal zaplatenia provízie vo výške 100.972,50 EUR s prísl., pričom svoje tvrdenia preukazoval Zmluvou o spolupráci a vystavenými faktúrami. Žalovaný v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že žalobca žalobou požaduje od žalovaného peňažné plnenie napriek tomu, že žalobca žalovanému nikdy žiadne plnenie podľa Zmluvy o spolupráci neposkytol. Súd prvej inštancie sa správne zameral na skúmanie skutkovej otázky, či žalobca žalovanému vôbec nejaké plnenie podľa Zmluvy o spolupráci poskytol. Na základe výsledkov dokazovania súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca poskytnutie žiadneho plnenia žalovanému podľa Zmluvy o spolupráci nepreukázal a dôkazné bremeno nie je možné preniesť na žalovaného. 37. Odvolací súd konštatuje, že v odvolaní už žalobca od tohoto tvrdenia upustil a svoju obranu výslovne zameral na tvrdenie, že zmluvný nárok žalobcu vznikol z titulu podpory pri výstavbe LPG staníc, pričom na províziu mal nárok každý mesiac, bez ohľadu na to, či v konkrétnom mesiaci došlo k plneniu. Poukázal na to, že súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na skutočnosti, že žalobca nedodával žalovanému služby vymedzené v bode 1.2 zmluvy, pričom však zmluva o spolupráci províziu neviaže na tieto služby, ale na výstavbu LPG staníc. 38. Podľa Článku 1. bod 1.1. Zmluvy, predmetom tejto zmluvy (ďalej len ako „Zmluva“) je úprava práv a povinností zmluvných strán pri prevádzkovaní LPG Staníc LAMPOGASU umiestnených v sieti Čerpacích staníc OMV, ktorých zoznam je uvedený v Prílohe 1 tejto Zmluvy a špecifikácia nároku PROBUGASU na províziu z predaja LPG na týchto LPG Staniciach Konečným spotrebiteľom. 39. Podľa Článku 1. bod 1.2 Zmluvy, PROBUGAS sa na základe tejto Zmluvy zaväzuje, že počas doby jej platnosti poskytne LAMPOGASU služby nevyhnutné za účelom riadneho prevádzkovania LPG Staníc umiestnených v sieti Čerpacích staníc OMV v nasledovnom rozsahu: 1.2.1. Údržba, revízie a opravy LPG Staníc 1.2.2. Školenie personálu na LPG Staniciach 1.2.3. Spolupráca pri dodávkach LPG do LPG Staníc 1.2.4. Kontrola a vyhodnocovanie predaja LPG cez LPG Stanice 1.2.5. Konzultačné a poradenské služby pri prevádzkovaní LPG Staníc 1.2.6. Prieskum trhu a vyhodnotenie podmienok za účelom výstavby nových LPG Staníc. 40. Podľa Článku 1. bod 1.3. Zmluvy, LAMPOGAS má záujem rozširovať počet LPG staníc ako predajných miest OMV na Čerpacích staniciach OMV. Každá takto zriadená nová LPG stanica bude zaradená do zoznamu čerpacích staníc v Prílohe 1, ktorú zmluvné strany potvrdia obojstranným podpisom, čím sa nové znenie Prílohy stane súčasťou tejto Zmluvy. PROBUGASU vzniká nárok na Províziu podľa bodu 3.1 Zmluvy z Hrubej marže LAMPOGASU vypočítanej z celkového objemu LPG predaného Konečným spotrebiteľom cez takto novozriadené LPG Stanice na Čerpacích staniciach OMV až po splatení nákladov na zriadenie tejto LPG Stanice. Zmluvné strany sa dohodli, že LAMPOGAS bude výstavbu nových LPG Staníc zabezpečovať dodávateľsky alebo vlastnými kapacitami, pričom pred začatím výstavby je povinný najprv vyhlásiť ponukové konanie s výzvou na predloženie cenových ponúk 3 dodávateľom, z ktorých jedným osloveným musí byť vždy PROBUGAS. Rozhodujúcim kritériom pre výber dodávateľa je najnižšia ponúknutá pevná cena podľa zadania. V prípade, že sa LAMPOGAS rozhodne uskutočniť výstavbu LPG Stanice vlastnými kapacitami alebo iným dodávateľom ako PROBUGAS, náklady na jej vybudovanie nesmú vo finančných vyjadrení prevýšiť ponuku PROBUGAU v uskutočnenom ponukovom konaní. 41. Podľa Článku 3. bod 3.1. Zmluvy, veta prvá, zmluvné strany sa dohodli, že PROBUGAS má nárok na Províziu vo výške 25% z Hrubej marže LAMPOGASU, vypočítanej z celkového objemu LPG predaného Konečným spotrebiteľom cez LPG Stanice na Čerpacích staniciach OMV v rozhodnom období. 42. Podľa odvolacieho súdu dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že žalobca nepreukázal poskytnutie plnení podľa článku 1.2 Zmluvy o spolupráci, keďže tento článok upravuje záväzok žalobcu v špecifikovanom rozsahu a žalobca nepreukázal, že plnil a v prvoinštančnom konaní nepreukázal, že plnenie sa viazalo na iné povinnosti, resp. že ide o akýsi paušál bez povinnosti poskytnúť konkrétne plnenie. Súd prvej inštancie nebol povinný skúmať, ako fungoval zmluvný mechanizmus strán v predchádzajúcich rokoch, ani vykonávať dôkazy bez označenia, resp. navrhnutia stranami sporu.
Žalobca, ak chcel byť v konaní úspešný, mal jednoznačne substancovať svoje tvrdenia a následne uniesť dôkazné bremeno. Žalobca však sám neposkytol žiadne kvalifikované argumenty a nepredložil, ani neoznačil jediný dôkaz preukazujúci či už poskytnutie plnení podľa bodu 1.2 Zmluvy o spolupráci, alebo poskytnutie akejkoľvek pomoci či podpory pri výstavbe LPG staníc a už vôbec nenavrhol dôkazy na preukázanie, že nárok na províziu vzniká každý mesiac bez ohľadu na konkrétne plnenia. Ak žalobca podľa svojho tvrdenia v odvolaní, zdôrazňoval v konaní, že zmluva nie je založená na každomesačnej vzájomnosti, mal tieto tvrdenia preukázať. Púhy odkaz na čl. 1.3 Zmluvy o spolupráci nie je dôkazom, že zmluvný nárok žalobcu vznikol titulom podpory pri výstavbe LPB staníc bez ohľadu, či v konkrétnom mesiaci došlo k plneniu. Aj samotný článok 1. 3 obsahuje určité podmienky, pričom žalobca neprodukoval žiadne dôkazy, ktorými by preukazoval, že došlo k ich splneniu. 43. K námietke žalobcu, že súd prvej inštancie sa vôbec nevenoval spornej otázke, že plnenia strán nemuseli byť vyvážené, odvolací súd uvádza, že v intenciách procesnej obrany žalovaného, ktorý poprel akékoľvek plnenie a teda nárok na províziu, bolo irelevantné, či plnenia strán podľa Zmluvy o spolupráci boli vyvážené alebo nie, súd prvej inštancie sa správne zameral na skúmanie skutkovej otázky, či žalobca žalovanému vôbec nejaké plnenie podľa Zmluvy o spolupráci poskytol a na základe výsledkov dokazovania súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca poskytnutie žiadneho plnenia žalovanému podľa Zmluvy o spolupráci nepreukázal. 44. K výhrade žalobcu, že súd prvej inštancie bol nadmerne aktívny ak skúmal spôsob výpočtu faktúr bez toho, aby to rozporoval žalovaný, odvolací súd uvádza, že žalovaný už v odpore proti platobnému rozkazu poukázal na to, že nie je možné akceptovať predmetné faktúry ako podklad k návrhu na vydanie platobného rozkazu, nakoľko tieto faktúry boli vystavené žalobcom svojvoľne, bez zdokladovania výšky fakturovaných súm predmetných faktúr, v rozpore so Zmluvou o spolupráci, nedodržaním dojednaného postupu a procesov podľa bodu 3.1 v spojení s bodom 3.2 Zmluvy o spolupráci. Žalovaný teda v prvoinštančnom konaní výslovne namietal, že žalobca výšku týchto súm nezdokladoval. Odvolací súd však zdôrazňuje, že vzhľadom na skutočnosť, že v konaní bol rozporovaný základ nároku a súd dospel k záveru, že nie je daný (nebolo preukázané plnenie), bolo nadbytočné zaoberať sa samotnými faktúrami. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že zo strany súdu išlo o podporné odôvodnenie nepreukázania nároku aj pokiaľ ide o jeho výšku. 45. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne vecne a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie postupoval v súlade s civilným procesným poriadkom a vzhľadom na neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu, správne žalobu zamietol. Záverom odvolací súd uvádza, že ústavný súd podľa konštantnej judikatúry (pozri IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04) vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie (čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru) je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne, zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, tj. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). 46. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, preto napadnutý rozsudok v zmysle § 387 ods. 1, ods. 2 CSP potvrdil. 47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 2 v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania. 48. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 49. Uvedený rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov za 3 : 0 proti.
Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh), (§ 428 CSP).