Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 1Cob/32/2025 6123348372 26. 02. 2026 JUDr. Monika Školníková ECLI:SK:KSBA:2026:6123348372.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Školníkovej a členiek senátu JUDr. Viery Markovej a JUDr. Antónie Bednarčík v právnej veci žalobcu: PTN, a.s., Braneckého 179, 911 01 Trenčín, IČO: 50 849 794, právne zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Marek Doktor, s. r. o., Legionárska 7735/31B, 911 01 Trenčín, IČO: 52 536 891, proti žalovanému: Saponaria, s.r.o., Heydukova 12-14, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 46 450 823, právne zastúpeného: BBLegal s.r.o., Galvaniho 2/A, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47 247 614, o zaplatenie 21.474,72 eur s príslušenstvom a zmluvnou pokutou a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k. 74Cb/32/2023 – 140 zo dňa 11.12.2024, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 74Cb/32/2023 – 140 zo dňa 11.12.2024 v napadnutých výrokoch II., III., IV. a V. p o t v r d z u j e . II. Súd p r i z n á v a žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava III ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom výrokom I. konanie v časti 4.376 eur zastavil, výrokom II. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 17.098,72 eur spolu s úrokom z omeškania bližšie špecifikovaným v tomto výroku v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom III. zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % denne z príslušných súm istín bližšie špecifikovaných v tomto výroku v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku, výrokom IV. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi jednorazovú paušálnu náhradu vo výške 880 eur v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku a výrokom V. uložil žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v plnej výške, a to s poukazom na ustanovenia § 144, § 145 ods. 1, ods. 2, § 146 ods. 1, ods. 2, § 149, § 151 ods. 1, ods. 2, § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1, ods. 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 1 ods. 1, ods. 2, § 2 ods. 2 písm. a), § 261 ods. 1, 2, § 266 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6, § 300, § 301, § 323 ods. 1, § 324 ods. 1, § 340a ods. 1, § 365 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 369 ods. 1, ods. 2, § 369c ods. 1, § 407 ods. 3, § 768f (účinné od 15. januára 2009), § 768k ods. 2 (účinné od 1. februára 2013), § 768k ods. 3 (účinné od 1. februára 2013) zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej len „ObZ“), § 1 ods. 2, § 51, § 544 ods. 1, ods. 2, § 558, § 663, § 664, § 668 ods. 1, § 671 ods. 1, § 675, § 676 ods. 1, § 677 ods. 1, § 679 ods. 3, § 721 ods. 1, ods. 2, § 723 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej iba „OZ“), § 3 ods. 1, § 3 ods. 3, ods. 4, § 5 ods. 3, § 7 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov (ďalej len „ZoNPNB“), § 1 ods. 2 (účinné po 1. februári 2013), § 2 (účinné po 1. februári 2013), § 3 (účinné po 1. februári 2013), § 3a (účinné od 1. januára 2015) Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.
2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že žalobca žalobou zo dňa 28.06.2023 žiadal, aby žalovaný uhradil sumu 21.474,72 eur s príslušenstvom z dôvodu, že žalobca ako prenajímateľa uzatvoril dňa 01.03.2021 so žalovaným ako nájomcom Zmluvu o nájme (ďalej aj ako „zmluva o nájme“ alebo „zmluva“). Žalobca prenechal na základe zmluvy žalovanému do užívania predmet nájmu podľa zmluvy, za čo následne vystavil žalobca žalovanému ďalej bližšie špecifikované faktúry, ktoré boli po dátume splatnosti, a ktoré neboli uhradené, a to ani len z časti, v celkovej výške istiny 21.474,72 eur. Žalobca si v zmysle čl. V. ods. 2 zmluvy uplatnil nárok na zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % dlžnej sumy za každý deň omeškania splatnosti jednotlivých faktúr a uplatnil si aj nárok na úroky z omeškania. 3. Proti vydanému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor s odôvodnením, že žalobca a žalovaný uzatvorili dňa 01.03.2021 zmluvu o nájme, na základe ktorej si strany dohodli nájomné vo výške 540 eur vrátane DPH a úhradu za služby spojené s nájomným vo výške 150 eur, teda spolu 690 eur mesačne vrátane DPH. Podľa čl. V. zmluvy je nájomné rozčlenené na 450 eur a 90 eur DPH. Naopak, podľa čl. VII. zmluvy suma 150 eur za služby zahŕňa všetky dane a poplatky a nemá sa navyšovať o DPH. Žalobca však vo vystavených faktúrach opakovane účtoval 720 eur mesačne, čím postupoval v rozpore so zmluvou. Žalovanému tak nevznikol dlh v žalovanej výške. Ďalej namietal, že faktúry neobsahovali všetky náležitosti, vrátane podkladov, z ktorých by bolo možné overiť správnosť účtovaných súm. Faktúry mu neboli riadne doručované. Žalovaný ďalej namietal aj neprimeranosť zmluvnej pokuty, v celkovej výške 18,25 % ročne, ktorá výrazne prevyšuje zákonné úroky z omeškania a svojím charakterom ich v podstate duplicitne nahrádza. Žalovaný je spoločnosť prevádzkujúca predaj kvetov formou drivein, pričom svoju činnosť začal v období pandémie Covid-19, keď podnikanie výrazne ovplyvňovali obmedzenia. Jeho vyjednávacia pozícia pri uzatváraní zmluvy bola preto oslabená, čo sa prejavilo aj v akceptovaní nevýhodných podmienok vrátane výšky zmluvnej pokuty. Takto nastavené podmienky vytvárajú nerovnováhu práv a povinností strán. Žalovaný preto namietal nesprávne určenú výšku dlhu a navrhol, aby súd využil moderačné právo a zmluvnú pokutu znížil. 4. Žalobca uviedol, že od začiatku nájmu na základe zmluvy vystavoval všetky faktúry rovnakým spôsobom, teda aj tie, ktoré sú predmetom tohto konania. Už v období marec 2021 až október 2021 bola záloha za energie fakturovaná ako 150 eur + DPH, t. j. 180 eur s DPH mesačne, pričom tieto faktúry žalovaný riadne uhrádzal, čím akceptoval fakturáciu. Prílohou vyúčtovacích faktúr bolo vždy aj samotné vyúčtovanie. Žalobca odmietol porovnávanie zákonných úrokov z omeškania so zmluvnou pokutou, keďže ide o odlišné inštitúty. Zmluvná pokuta podľa neho nie je neprimeraná a nie je dôvod na použitie moderačného práva súdu. Žalobca zároveň poprel tvrdenia o „slabšej vyjednávacej pozícii“ žalovaného. Pred podpisom zmluvy prebiehali rokovania, žalovaný mohol návrh zmluvy pripomienkovať a aj tak urobil, preto nebol k podpisu nijako donútený. 5. Žalovaný k uplatňovaniu DPH k sume 150 eur uviedol, že návrh zmluvy o nájme pripravil žalobca, a preto podľa § 266 ods. 4 ObZ by sa mala prípadná pochybnosť vykladať na ťarchu toho, kto spornú formuláciu navrhol, teda žalobcu. Ak mal žalobca záujem, aby sa suma 150 eur za služby podľa čl. VII ods. 3 navyšovala o DPH, mal to výslovne uviesť tak, ako to urobil pri nájomnom v čl. V ods. 1, kde DPH presne rozčlenil. Zároveň namietal neplatnosť Dohody o uznaní záväzku (ďalej aj ako „Dohoda“), keďže bol uvedený do omylu pánom A., ktorý mu sľúbil, že u žalobcu vybaví vyriešenie spornej záležitosti, inak by žalovaný Dohodu nepodpisoval. Žalovaný nespochybňoval podpis na tejto Dohode, ale skutočnosť, že pán A. mu sľúbil vybavenie záležitosti, avšak uvedené nesplnil. Jeho výsluch považoval žalovaný v konaní za relevantný, nakoľko sprostredkoval uzavretie zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. 6. Žalobca dňa 21.10.2024 vzal žalobu späť v časti 4.376 eur s odôvodnením, že dňa 18.03.2024 uzatvorili žalobca ako veriteľ a žalovaný ako dlžník Dohodu o uznaní záväzku a splátkovom kalendári. V tejto Dohode uznal žalovaný žalovanú sumu v celej výške a dôvodu a zaviazal sa uhrádzať žalovanú sumu, t. j. sumu vo výške 23.979,24 eur s príslušenstvom v pravidelných mesačných splátkach tak, ako je uvedené v čl. II. ods. 1 tejto Dohody. Po uzatvorení Dohody uhradil žalovaný žalobcovi splátku vo výške 2.188 eur dňa 25.04.2024 a splátku vo výške 2.188 eur dňa 20.05.2024. Spolu tak uhradil žalovaný žalobcovi sumu iba vo výške 4.376 eur. Súd prvej inštancie tak konanie v späťvzatej časti aj bez súhlasu žalovaného podľa § 144, § 145 ods. 1 a 2 a § 146 ods. 1 a 2 CSP zastavil. 7. Súd prvej inštancie mal po vykonanom dokazovaní, vzhľadom na zistený skutkový stav a citované zákonné ustanovenia, za to, že medzi žalobcom a žalovaným vznikol podľa § 261 ods. 1 ObZ
súkromnoprávny záväzkový vzťah, z ktorého žalobcovi ako prenajímateľovi vzniklo právo na plnenie (pohľadávka) od žalovaného ako dlžníka a žalovanému ako dlžníkovi vznikla povinnosť splniť záväzok, a to všetko podľa ustanovení zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov a § 663 a nasl. OZ, pričom na sporné okolnosti zmluvného vzťahu sa vzťahujú ustanovenia ObZ a podporne ustanovenia OZ (§ 1 ObZ a § 1 OZ). Súd prvej inštancie po zhrnutí sporných a nesporných skutkových okolností, s poukazom na Dohodu uzatvorené medzi stranami a aplikujúc § 558 OZ uzavrel, že žalovaný touto Dohodou písomne uznal, že zaplatí v nej dostatočne jasne určený dlh čo do dôvodu aj výšky. Platil tak zákonný predpoklad, že tento uznaný dlh v čase uznania trval a existoval. Navyše následnému čiastočnému plneniu zo strany žalovaného vo výške 4.376 eur súd prvej inštancie v zmysle § 407 ods. 3 ObZ priznal účinky uznania zvyšku dlhu, pretože bolo možné usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti považoval námietku neplatnosti Dohody za irelevantnú. Tvrdenie, že žalovaný bol uvedený do omylu B. A., nemá právny význam, keďže táto osoba nebola pracovníkom ani štatutárnym zástupcom žiadnej zo strán sporu. Jeho vyjadrenia preto nemali na vyhlásenie žalovaného v predmetnej Dohode žiadnu právnu relevanciu, navyše keď táto bola dostatočne určitá a je v nej jasne špecifikovaný záväzok žalovaného voči žalobcovi, presne zodpovedajúci žalovanému petitu v aktuálnom znení. 8. Ako ďalej súd prvej inštancie ozrejmil, právny zástupca žalovaného navrhol na pojednávaní dňa 25.11.2024 vypočuť štatutárnych zástupcov strán sporu a svedka B. A.. Uvedeného svedka žiadal vypočuť z dôvodu, že tento sprostredkoval obchod medzi stranami sporu, navyše prisľúbil žalovanému vyriešenie spornej záležitosti u žalobcu, preto žalovaný čakal až do poslednej chvíle a veril, že medzi B. A. a žalobcom prebiehajú rokovania o vyriešení celej záležitosti. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný (jeho právny zástupca) mohol navrhnúť výsluch štatutárnych zástupcov strán a svedka B. A. najneskôr od 23.01.2024, keď mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie vytýčené na 11.03.2024. Najneskôr odo dňa 23.10.2024 mal zároveň vedomosť o čiastočnom späťvzatí žaloby z dôvodu uzavretia Dohody o uznaní záväzku a splátkovom kalendári zo 18.03.2024, ktorú žalovaný neplnil. Návrh na vykonanie týchto dôkazov, prednesený až na pojednávaní dňa 25.11.2024, preto súd prvej inštancie vyhodnotil ako oneskorený v rozpore s § 153 CSP a uplatnil zásadu sudcovskej koncentrácie konania. Žalovanému bola poskytnutá dostatočná lehota na uplatnenie prostriedkov procesnej obrany podľa § 149 CSP, avšak tie neuplatnil včas, hoci tak mohol urobiť pri zachovaní zásady rýchlosti a hospodárnosti konania. V zmysle § 153 ods. 2 CSP preto súd prvej inštancie na tieto prostriedky procesnej obrany pri svojom rozhodovaní neprihliadal. Výsluch B. A. súd prvej inštancie nevykonal aj preto, že nebol pracovníkom ani štatutárnym zástupcom žiadnej zo strán a jeho údajné sprostredkovanie zmluvy či prísľuby o vybavení veci neboli pre rozhodnutie sporu právne relevantné. 9. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti súd prvej inštancie žalobe žalobcu v zostávajúcej časti 17.098,72 eur, pozostávajúcej z nevyplateného nájomného za obdobie november 2021 až jún 2023, ako dôvodne podanej vyhovel. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný bez právneho alebo zmluvného dôvodu neuhradil nájomné, čím sa dostal do omeškania so splnením peňažného záväzku, a preto mu vznikol nárok aj na úroky z omeškania vo zvyšujúcej sa výške z dlžných súm nájomného za jednotlivé nezaplatené mesiace (išlo o dni nasledujúce po dňoch splatnosti jednotlivých faktúr žalobcu). Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na úroky z omeškania z priznaných súm až do dňa reálneho zaplatenia týchto súm žalovaným žalobcovi nielen na základe vyššie uvedeného, ale aj s ohľadom na fakt, že žalovaný v Dohode výslovne uznal žalovanú pohľadávku čo do dôvodu a výšky úrokov z omeškania. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu, nakoľko mal v zmysle § 544 ods. 1 OZ za to, že zmluvné strany si v písomnej zmluve o nájme výslovne dohodli zmluvnú pokutu pre prípad omeškania žalovaného s platením nájomného v spôsobe výpočtu, ktorý si uplatnil v žalobe žalobca. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť a fakt, že žalovaný v Dohode výslovne uznal žalovanú pohľadávku čo do dôvodu a výšky aj v časti zmluvnej pokuty, súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na uplatnenú zmluvnú pokutu. Rovnako žalobcovi vzniklo právo na náhradu jednorazovej paušálnej náhrady vo výške 880 eur (22 x 40 eur) podľa § 369c ods. 1 ObZ a § 2 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi právo na náhradu jednorazovej paušálnej náhrady nielen na základe vyššie uvedeného, ale aj s ohľadom na fakt, že žalovaný v Dohode výslovne uznal žalovanú pohľadávku aj čo do dôvodu a výšky náhrady jednorazovej paušálnej náhrady. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobca má právo na náhradu trov konania v celom rozsahu, nakoľko bol v spore plne úspešný.
10. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie v celom rozsahu z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), h) CSP. Žalovaný namietal, že konajúci súd nevykonal navrhované dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom prispeli k správnemu rozhodnutiu v spore. Ozrejmil, že na pojedna´vaní dňa 25.11.2024 navrhol, aby súd prvej inštancie vykonal výsluch konateľky žalovaného, predsedu predstavenstva žalobcu a pána B. A. za účelom preukázania dôvodov neplatnosti Dohody predloženej v konaní. Bol to práve pán A., ktorý sprostredkoval predloženú nájomnú zmluvu a komunikoval požiadavky žalovaného. Pán A. predstavil žalovanému možnosť najmú priestorov na danej adrese na pozemku žalobcu, pričom konateľka žalovaného a predseda predstavenstva žalobcu sa nikdy osobne nestretli. Zároveň pán A. žalovanému uviedol, že vykomunikuje urovnanie a zánik peňažného dlhu z nájomnej zmluvy so žalobcom, ak žalovaný uzatvorí Dohodu. Vzhľadom na prebiehajúcu komunikáciu a vieru žalovaného v usporiadaní vztˇahov so žalobcom, žalovaný nenamietal uvedenie do omylu skôr, ale až keď bolo zrejmé, že k dohode nedošlo. Následne žalovaný pristúpil na pojednávaní k napadnutiu Dohody o uznaní záväzku pre jej neplatnosť. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal žalovaný za to, že navrhnuté dôkazy boli spôsobilé ´ preukázať skutočnosti do^lezˇite´ pre riadne a spravodlive´ rozhodnutie sporu, preto opätovne navrhol aby bol výsluch žalobcu, výsluch žalovaného a výsluch B. A. vykonaný v odvolacom konaní. V súvislosti s námietkou nespravodlivej zmluvnej pokuty žalovaný uviedol, že na zabezpečenie úhrady penˇazˇných za´väzkov vcˇas slúzˇi úrok z omeškania, ktorého podmienky sú riadne a úplne predvídané pra´vnymi predpismi. Rovnaka´ povinnostˇ je neprimerane a v nadmernej výške zabezpecˇena´, pričom výška zmluvnej pokuty nie je neza´visla´ na výške škody, ktora´ môzˇe opra´vnenému vzniknútˇ porušením zabezpecˇovanej povinnosti. Žalovaný mal za to, že nakoľko je ta´to údajnú a hypoteticka´ sˇkoda v celom rozsahu zabezpečena´ úrokom z omesˇkania, priznanie zmluvnej pokuty v rovnakej za´lezˇitosti je neprimerane´. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na § 301 ObZ a dodal, že súd prvej inštancie neuplatnením moderacˇného pra´va vec nespra´vne pra´vne posúdil. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd zrusˇil napadnutý rozsudok a vec vra´til súdu prvej inštancie na ďalsˇie konanie. 11. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného vyjadril podaním svojho právneho zástupcu tak, že žalovaný nárok bol v plnom rozsahu uznaný žalovaným, a to uzatvorením Dohody o uznaní záväzku a splátkovom kalendári zo dňa 18.03.2024. Žalobca nesúhlasil s námietkou žalovaného, týkajúcou sa nevykonania navrhovaného dôkazu na pojednávaní dňa 25.11.2024, a to výsluchov predsedu predstavenstva žalobcu, konateľky žalovaného a B. A., nakoľko tvrdenie žalovaného, že výsluchom uvedených osôb sa mali preukázať dôvody údajnej neplatnosti Dohody, je zavádzajúce. Žalobca poukázal na skutočnosť, že na pojednávaní právny zástupca žalovaného potvrdil, že Dohoda, ktorú podpísala konateľka žalovaného, bola uzatvorená dňa 18.03.2024, dňa 21.12.2024 ju žalobca doložil súdu, ktorý ju následne zaslal žalovanému. Až na pojednávaní dňa 25.11.2024, t. j. viac ako 8 mesiacov od uzatvorenia Dohody, žalovaný prvýkrát tvrdil, že pri jej uzatvorení bol údajne uvedený do omylu. Ako ďalej žalobca ozrejmil, žalovaný mal niekoľko mesiacov na to, aby navrhol výsluchy vyššie uvedených osôb za účelom údajného objasnenia uzatvorenia zmluvy o nájme a Dohody. Súd prvej inštancie podľa žalobcu postupoval správne a v súlade s § 153 CSP, keď na žalobcom navrhované vykonanie dôkazov použil zásadu sudcovskej koncentrácie konania. Tvrdenie žalovaného, podľa ktorého mal pán A. komunikovať, že zabezpečí urovnanie a zánik peňažného dlhu z nájomnej zmluvy, ak žalovaný uzatvorí Dohodu o uznaní záväzku považoval za absurdné. Z tohto tvrdenia vyplýva snaha navodiť dojem, akoby samotným uzatvorením Dohody sa žalobca už nemal domáhať jeho úhrady. Práve však jej uzatvorením žalovaný výslovne uznal celý uplatnený nárok, teda potvrdil existenciu záväzku, ktorý je predmetom tohto konania, čím došlo k uznaniu záväzku v zmysle § 323 ObZ. Navyše žalovaný následne na základe Dohody uhradil žalobcovi dve splátky, čím čiastočne uhradil nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o nájme. S poukazom aj na vyššie uvedené je nesporné, že žalovaný predmetné vykonanie dôkazov neuplatnil včas a s odkazom na obsah Dohody nie je ani relevantný dôvod na výsluch konateľky žalovaného, pána B. A. ako aj predsedu predstavenstva žalobcu. Následne sa žalovaný vyjadril k námietke neprimeranej zmluvnej pokuty. Sám žalovaný podpisom Dohody výslovne uznal žalovanú pohľadávku čo do dôvodu a výšky úrokov z omeškania a aj v časti zmluvnej pokuty. Žalobca navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok a priznal žalobcovi náhradu trov konania. 12. Žalovaný v odvolacej replike opätovne uviedol že podpis uznania dlhu alebo akéhokoľvek iného právneho úkonu nenadobúda právne účinky, ak podpisujúci bol uvedený do omylu. Mal za to, že žalobca nesprávne poukazuje na samotný podpis Dohody, ktorý je nesporný, avšak nijako nenamieta, že by existovala dohoda, resp. konanie, ktorým by bolo žalovanému prisľúbené vyporiadanie dlhu, resp. jeho zániku iným spôsobom, ak podpíše Dohodu. Pán A. nemusí byť štatutárnym zástupcu žalobcu na to,
aby vedel takýto prísľub sprostredkovať, najmä keď sprostredkoval nielen uzatvorenie zmluvy o nájme, ale aj komunikáciu medzi žalobcom a žalovaným, ktorí sa dovtedy nepoznali a osobne sa nestretli. Žalovaný opätovne navrhol, aby bol výsluch žalobcu, výsluch žalovaného a výsluch pána B. A. vykonaný v odvolacom konaní. Žalovaný ozrejmil, že zmluvná pokuta je duplicitne uplatňovaná so zákonným úrokom z omeškania, dokonca o takmer v 50 % vyššej výške. Žalovaný opätovne navrhol, aby súd prvej inštancie v súlade § 301 ObZ zmluvnú pokutu znížil v súlade s jeho moderačným právom s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti. 13. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd v zmysle § 34 CSP, po oboznámení sa s obsahom spisu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi v zmysle § 379 a § 380 CSP dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v časti výrokov II., III., IV. a V. vecne správny, keď súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav, z ktorého po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne právne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku. 14. Podľa § 149 CSP prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany sú najmä skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. 15. Podľa § 150 ods. 1, ods. 2 CSP strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Na zistenie podstatných a rozhodujúcich skutočností môže súd strany požiadať o ďalšie skutkové tvrdenia. 16. Podľa § 151 ods. 1, ods. 2 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. 17. Podľa § 153 ods. 1, ods. 2, ods. 3 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. 18. Podľa § 185 CSP ods. 1 súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 19. Podľa § 191 ods. 1 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. 20. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 21. Podľa § 261 ods. 1 ObZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti. 22. Podľa § 300 ObZ okolnosti vylučujúce zodpovednosť (§ 374) nemajú vplyv na povinnosť platiť zmluvnú pokutu. 23. Podľa § 301 ObZ neprimerane vysokú zmluvnú pokutu môže súd znížiť s prihliadnutím na hodnotu a význam zabezpečovanej povinnosti, a to až do výšky škody, ktorá vznikla do doby súdneho rozhodnutia porušením zmluvnej povinnosti, na ktorú sa vzťahuje zmluvná pokuta. Na náhradu škody, ktorá vznikla neskôr, je poškodený oprávnený do výšky zmluvnej pokuty podľa § 373 a nasl. 24. Podľa § 323 ods. 1 ObZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.
25. Podľa § 407 ods. 3 ObZ ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. 26. Odvolací súd po dôslednom oboznámení sa s obsahom spisu a konaním, ktoré predchádzalo vyhláseniu rozhodnutia, ako aj po preskúmaní napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie v medziach daných rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutom výroku vecne správny, keď mal za to, že súd prvej inštancie po vyhodnotení dôkazov vyvodil správne závery premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku a svoje rozhodnutie spôsobom súladným s dikciou ustanovenia § 220 ods. 2 CSP v tejto napadnutej časti dostatočne presvedčivo odôvodnil. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že medzi stranami sporu bola riadne uzatvorená nájomná zmluva a následne aj Dohoda o uznaní záväzku a splátkovom kalendári, v ktorej žalovaný písomne uznal svoj záväzok čo do dôvodu aj výšky. Zároveň správne skonštatoval, že uznaný dlh sa považuje za existujúci v čase uznania, pričom následné čiastočné plnenie zo strany žalovaného malo v zmysle § 407 ods. 3 ObZ účinky uznania aj zvyšku dlhu. 27. Odvolací súd nepovažoval odvolanie žalovaného za dôvodné, keď v súvislosti s hlavnou odvolacou argumentáciou žalovaného, týkajúcou sa neumožnenia vykonať žalovaným navrhnuté dôkazy, ktoré by podstatným spôsobom prispeli k správnemu rozhodnutiu v spore, a to vykonanie výsluchu konateľky žalovaného, predsedu predstavenstva žalobcu a pa´na B. A. za úcˇelom preuka´zania dôvodov neplatnosti Dohody o uznaní za´väzku predlozˇenej v konaní, sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie ohľadom uplatnenia sudcovskej koncentrácie konania. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní dňa 25.11.2024 navrhol vykonať dôkaz – vypočuť štatutárnych zástupcov strán sporu a B. A., pričom argumentoval, že práve B. A. sľúbil žalovanému predmetnú záležitosť urovnať, avšak bol ním uvedený do omylu, keď tento prisľúbil urovnanie a za´nik penˇazˇného dlhu z na´jomnej zmluvy so žalobcom, ak žalovaný uzatvorí Dohodu o uznaní za´väzku. Žalovaný vo svojom odvolaní tvrdil, že uvedenie do omylu nenamietol skôr vzhľadom na prebiehajúcu komunika´ciu a vieru žalovaného v usporiadaní vztˇahov so žalobcom. 28. Odvolací súd vzhľadom na námietku žalovaného považuje za potrebné ozrejmiť, že navrhovanie dôkazov stranami sporu je časovo ohraničené sudcovskou koncentráciou konania a zákonnou koncentráciou konania. Tieto predstavujú vyjadrenie základného princípu civilného sporu uvedeného v čl. 10 CSP, podľa ktorého súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na hospodárnosť konania tak, aby bol naplnený účel zákona. Sudcovskou koncentráciou konania sa rozumie povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesnej obrany a útoku (medzi ktoré sa radia aj návrhy na vykonanie dôkazov v zmysle § 149 CSP) včas. Prostriedky procesného útoku a obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. V tomto prípade žalovanému nič nebránilo v tom, aby svoje návrhy na vykonanie dôkazov označil už skôr ako na pojednávaní dňa 25.11.2024. Pre vysvetlenie je potrebné uviesť, že strany sporu boli už v rámci predvolania na prvé pojednávanie, ktoré sa malo konať dňa 11.03.2024, poučené o procesných právach a povinnostiach vrátane poučenia o koncentrácii konania s poukazom na § 153 v spojení s § 149 CSP a na § 154 CSP. Zároveň, minimálne odo dňa 23.10.2024 mal odvolateľ vedomosť o čiastočnom späťvzatí žaloby žalobcu z dôvodu uzavretia Dohody o uznaní záväzku a splátkovom kalendári zo dňa 18.03.2024 a o tom, že žalovaný neplní podmienky uvedené v tejto Dohode, tak ako to v bode 79. odôvodnenia napadnutého rozsudku správne skonštatoval aj súd prvej inštancie. V predmetnom spore tak súd prvej inštancie doslova vyzval strany konania na koncentrovanie ich vyjadrení či návrhov na vykonanie dokazovania v zmysle § 153 CSP v rámci predvolania na termín pojednávania dňa 11.03.2024 s poučením (č.l. 84), doručený právnemu zástupcovi žalovanému dňa 23.01.2024, v rámci predvolania na termín pojednávania dňa 22.05.2024 s poučením (č.l. 100), doručený právnemu zástupcovi žalovanému dňa 05.04.2024, ako aj v rámci predvolania na termín pojednávania dňa 25.11.2024 s poučením (č.l. 117), doručený právnemu zástupcovi žalovanému dňa 27.09.2024, kedy bolo možné uplatniť prostriedky procesnej obrany. Žalovaný na uvedené skutočnosti nereagoval tým spôsobom, že by navrhol výsluchy svedkov pred nariadeným termínom pojednávania dňa 25.11.2024, pričom mal dostatok času tak urobiť, a to aj s poukazom na to, že Dohoda o uznaní záväzku, na základe ktorej aj čiastočne uhradil sumu vo výške 4.376 eur, bola uzatvorená dňa 18.03.2024. Preto argument žalovaného, že vzhľadom na prebiehajúcu komunika´ciu a vieru žalovaného v usporiadaní vztˇahov so žalobcom, žalovaný nenamietal uvedenie do omylu skôr, odvolací súd považuje za nedôvodný, keďže je na zodpovednosti strán sporu postupovať v konaní s prihliadnutím na zásadu sudcovskej koncentrácie
konania. Na prostriedky, ktoré neboli uplatnené včas, totiž nemusí následne súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov. 29. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS/535/2023 zo dňa 11.10.2023 podľa ktorého: „Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu“. Odvolací súd tiež upozorňuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/43/2018 zo dňa 26.02.2019, z obsahu ktorého tiež vyplýva nedôvodnosť predmetnej námietky odvolateľa. „Strany sporu sú povinné rešpektovať pokyny súdu smerujúce k prejednaniu sporu, pričom zákon umožňuje súdu určiť stranám záväznú lehotu na predloženie vyjadrení obsahujúcich skutkové tvrdenia, prípadne na predloženie návrhov na vykonanie dôkazov s tým, že v prípade nedodržania predmetnej lehoty súd nemusí na neskôr predložené tvrdenia alebo návrhy prihliadnuť, čo predstavuje procesnú preklúziu práva. Účelom sudcovskej koncentrácie konania bolo zabezpečiť rýchlosť a hospodárnosť súdneho konania a zamedziť tak špekulatívnemu postupu strán (napr. v podobe oneskorene predkladaných vyjadrení obsahujúcich nové skutkové tvrdenia alebo nové návrhy na vykonanie dokazovania, ktoré bolo možné predložiť v skoršom štádiu konania) smerujúcemu k zbytočnému predlžovaniu konania (a k vzniku prieťahov v konaní), a zabezpečiť tak, aby poskytnutie súdnej ochrany bolo rýchle a účinné. Táto skutočnosť je o to výraznejšia, ak je strana sporu zastúpená advokátom, ktorý by mal chápať význam a dôsledky sudcovskej koncentrácie konania, a ktorý by mal mať dostatočné vedomosti na to, aby posúdil, že nerešpektovanie výzvy súdu spojenej so sudcovskou koncentráciou môže mať za následok stratu sporu na strane svojho klienta. (k tomu viď aj: Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok . Komentár. C. H. Beck: Praha, 2016, s. 1497). 30. Sumarizujúc uvedené, je povinnosťou súdu nechať sporovým stranám priestor na prednes svojich návrhov a dôkazných prostriedkov, nie je však už jeho povinnosťou všetky aj vykonať. Ak však súd niektorý z navrhnutých dôkazov nevykoná, zdôvodní, prečo ten-ktorý dôkaz nevykonal. Keďže súd prvej inštancie v dôsledku správne uplatnenej sudcovskej koncentrácie konania, neprihliadal na návrhy na vykonanie výsluchov (návrh na výsluch konateľky žalovaného, predsedu predstavenstva žalobcu a pána B. A.), čo v odôvodnení rozsudku aj riadne vysvetlil, nemohlo dôjsť v predmetnej veci ani k naplneniu namietaného odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Súd prvej inštancie nevykonanie výsluchu B. A. odôvodňoval aj nedostatkom relevantnosti dôkazu, čo bolo s ohľadom na neprihliadnutie na tento návrh v dôsledku správne aplikovaného § 153 CSP, nadbytočným, avšak predmetné odôvodnenie rozhodnutia, ktoré bolo nad rámec uplatnenej sudcovskej koncentrácie, nespôsobuje vadu konania. 31. Odvolateľ v odvolacom konaní opätovne navrhol vykonanie výsluchu žalobcu, žalovaného a B. A., avšak s ohľadom na popísané správne uplatnenie sudcovskej koncentrácie konania a následne neprihliadanie na tieto návrhy zo strany súdu prvej inštancie, tento návrh v odvolacom konaní predstavuje neprípustné novoty v zmysle § 366 CSP. Odvolateľ v podanom odvolaní nenamietal, že predmetné dôkazy bez svojej viny nemohol označiť v priebehu konania na súde prvej inštancie už skôr (teda pred pojednávaním konanom dňa 25.11.2024). Žalovaný v tejto spojitosti len uvádzal, že s ohľadom na prebiehajúcu komunikáciu a vieru v usporiadanie vzťahov nenamietal uvedenie do omylu skôr, čo však nie je relevantným dôvodom, ktorý by ospravedlnil stranu konania v uplatnení prostriedkov procesnej obrany včas. Uplatnenie procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí prihliadnuť, a to najmä v prípade, ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, čo bol daný prípad. Koncepcia odvolacieho konania v civilnom spore totiž vychádza z tzv. neúplného apelačného systému. Neúplnosť apelácie znamená, že právo odvolateľa (ale aj protistrany - pozri § 373 ods. 4 CSP) použiť v odvolacom konaní prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, je obmedzené. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak 1/ sa týkajú procesných podmienok, 2/ sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, 3/ má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo 4/ ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. V ostatných prípadoch prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana neuplatnila v konaní pred súdom prvej inštancie, nie je možné uplatniť v odvolacom konaní. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené ako reštriktívne vnímaná výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní spravidla nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie. V okolnostiach predmetnej veci je viac ako zrejmé, že odvolateľ mohol tieto návrhy na vykonanie dôkazov použiť včas už pred súdom prvej inštancie, čo nespravil. Predmetný návrh na vykonanie dokazovania výsluchov v odvolacom konaní preto nenapĺňa taxatívne vymedzenie účelu použitia týchto odvolacích novôt v zmysle § 366 CSP. 32. Odvolateľ namietal neprimeranosť zmluvnej pokuty, ako aj neuplatnenie moderačného práva zo strany súdu prvej inštancie. Odvolací súd tu považuje za potrebné zdôrazniť, že z obsahu zmluvy o nájme vyplýva, že zmluvné strany si v písomnej forme dohodli zmluvnú pokutu pre prípad omeškania nájomcu s úhradou nájomného. Takto dohodnutá zmluvná pokuta predstavuje zmluvný zabezpečovací inštitút, ktorého účelom je posilniť záväzok dlžníka riadne a včas splniť svoju povinnosť a zároveň kompenzovať veriteľovi prípadné dôsledky porušenia zmluvnej povinnosti, pričom zabezpečuje hlavný záväzok a je závislá od jeho existencie. V danom prípade je nepochybné, že žalovaný ako dlžník si bol existencie tejto zmluvnej povinnosti vedomý, keďže jej existencia vyplývala priamo zo zmluvného dojednania, ktoré bolo medzi účastníkmi uzavreté písomne. Zároveň žalovaný následne v Dohode o uznaní záväzku výslovne uznal žalovanú pohľadávku nielen čo do jej právneho dôvodu, ale aj čo do jej výšky, pričom toto uznanie sa týkalo celej pohľadávky s príslušenstvom a aj zmluvnej pokuty. Uznanie záväzku pritom predstavuje právny úkon dlžníka, ktorým dlžník potvrdzuje existenciu svojho záväzku voči veriteľovi, a zároveň tým aj posilňuje právne postavenie veriteľa pri jeho uplatňovaní. Je zrejmé, že žalovaný nielen bol oboznámený s existenciou zmluvnej pokuty, ale jej výšku aj výslovne akceptoval. Súd prvej inštancie síce na uvedenú Dohodu o uznaní záväzku aplikoval nesprávne ustanovenie § 558 OZ, namiesto správne uvedeného ustanovenia § 323 ods. 1 ObZ v bode 49. odôvodnenia napadnutého rozsudku, avšak predmetné pochybenie nemá dopad na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Okrem toho, súd prvej inštancie správne uzavrel, že následné čiastočné plnenie zo strany žalovaného malo v zmysle § 407 ods. 3 ObZ účinky uznania aj zvyšku dlhu. S prihliadnutím na to, že žalovaný písomne uznal svoj určitý záväzok, ako aj následne čiastočne tento záväzok plnil, odvolací súd považuje za bezvýznamnú námietku odvolateľa, ktorou poukázal na neuplatnenie moderačného práva súdu podľa § 301 ObZ. Za situácie, keď žalovaný predmetnú pohľadávku vrátane zmluvnej pokuty výslovne uznal čo do dôvodu aj výšky, námietka potreby moderácie zmluvnej pokuty zo strany súdu prvej inštancie nie je relevantná. 33. Odvolací súd má za to, že konanie pred súdom prvej inštancie bolo vedené v súlade so zásadou kontradiktórnosti civilného procesu a odvolací súd nezistil žiadne vady procesného charakteru, ktoré by mali za následok nesprávnosť napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť, keďže súd prvej inštancie sa so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami, tvoriacimi základ pre rozhodnutie, vysporiadal a odvolací súd sa s týmto odôvodnením v plnej miere stotožnil. 34. Záverom odvolací súd dodáva, že hoci odvolateľ vo svojom odvolaní formálne uviedol, že napáda rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu, z obsahu odvolania jednoznačne vyplýva, že smeruje iba proti výrokom II. až V. napadnutého rozhodnutia, nakoľko vo výroku I. súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie 4.376 eur zastavil, a teda rozhodol v prospech žalovaného. Odvolací súd preto postupoval v súlade s § 124 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého sa každé podanie posudzuje podľa jeho obsahu, teda podľa toho, ako bolo navonok prejavené, a nie podľa jeho formálneho označenia alebo podľa tvrdenej vnútornej vôle konajúcej osoby. 35. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný v podanom odvolaní relevantným spôsobom nespochybnil ani nevyvrátil podstatné závery súdu prvej inštancie premietnuté do výrokovej časti napadnutého rozsudku, odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a z toho dôvodu odvolací súd viazaný odvolacími dôvodmi v zmysle § 380 CSP napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti výrokov II,. III., IV. a V. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
36. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100%, keďže bol žalobca v odvolacom konaní plne úspešný. 37. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d), e) CSP).