Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 3Cob/149/2025 6123462768 15. 04. 2026 Mgr. Štefan Zelenák ECLI:SK:KSBA:2026:6123462768.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: XENEX, s.r.o., so sídlom Pri Rajčianke 8913/25, 010 01 Žilina, IČO: 36 416 291, právne zast.: REMŠÍK a partneri s. r. o., so sídlom Partizánska cesta 2720/101, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 57 346 704, proti žalovanému: G.. Z. Q., P.. XX.XX.XXXX, Y. O. XXXX/X, XXX XX Y.-H. D., právne zast.: iTRUST Legal, s. r. o., so sídlom Trnavská cesta 50A, 821 02 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 36 808 181, o zaplatenie 73.299,47 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k. 65Cb/22/2024-108 zo dňa 3.6.2025 v znení opravného uznesenia č.k. 65Cb/22/2024-145 zo dňa 16.9.2025 jednohlasne, takto rozhodol: I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 65Cb/22/2024-108 zo dňa 3.6.2025 v znení opravného uznesenia č.k. 65Cb/22/2024-145 zo dňa 16.9.2025 p o t v r d z u j e . II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. odôvodnenie: 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 73.299,47 EUR spolu s úrokom vo výške 13,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od 1.7.2021 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od 1.1.2022 do zaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 40 EUR, a druhým výrokom priznal žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie vydal dňa 16.9.2025 opravné uznesenie, ktorým opravil zrejmú nesprávnosť vo výroku napadnutého rozsudku spočívajúcu v uvedení nesprávneho dátumu, od ktorého bol žalovaný zaviazaný platiť úrok vo výške 13,00 % ročne. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným upomínaciemu súdu v Banskej Bystrici domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu sumu 73.299,47 EUR spolu s príslušenstvom. Žalobu odôvodnil tým, že medzi ním ako veriteľom a obchodnou spoločnosťou PAPILOS s. r. o., IČO: 46 691 847, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava (ďalej len „dlžník“), za účasti žalovaného ako ručiteľa, bola dňa 29.6.2021 uzavretá Dohoda o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka, predmetom ktorej bolo urovnanie vzájomných práv a povinností zmluvných strán. Uviedol, že voči dlžníkovi evidoval pohľadávky po splatnosti, špecifikované v prílohe č. 1 tejto dohody, pričom dlžník bol s ich úhradou v omeškaní. Na základe uvedenej dohody sa dlžník zaviazal uhradiť žalobcovi sumu 54.000 EUR a sumu 19.299,47 EUR, obe splatné do 31.12.2021, spolu s úrokom vo výške 13,00 % ročne zo sumy 73.299,47 EUR od 1.7.2021 do zaplatenia. Dlžník zároveň v dohode uznal uvedené pohľadávky v celom rozsahu vrátane ich príslušenstva. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný v postavení ručiteľa v dohode vyhlásil, že pohľadávky
žalobcu uspokojí, ak ich neuspokojí dlžník, pričom s obsahom dohody vyslovil súhlas. Keďže dlžník svoj záväzok nesplnil, žalobca vyzval žalovaného na plnenie z titulu ručenia podľa § 303 Obchodného zákonníka. 3. Upomínací súd vo veci vydal platobný rozkaz zo dňa 18.12.2023, sp.zn. 24Up/1916/2023, voči ktorému podal žalovaný odpor. Žalovaný v tomto odpore uviedol, že základným predpokladom na vznik povinnosti ručiteľa uhradiť dlh za dlžníka je podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka písomná výzva veriteľa na plnenie adresovaná dlžníkovi a nesplnenie dlhu dlžníkom napriek primeranej dobe na plnenie. Žalovaný predovšetkým namietal, že nemá vedomosť o tom, že by žalobca akýmkoľvek spôsobom vyzval dlžníka na splnenie záväzku, pričom žalobca podľa jeho názoru túto skutočnosť ani nepreukázal, keď k návrhu nepripojil žiadne listiny preukazujúce doručenie takejto výzvy. Rovnako spochybnil tvrdenie žalobcu o tom, že bol ako ručiteľ vyzvaný na plnenie, keďže mu podľa jeho tvrdenia žiadna výzva doručená nebola. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca predložil len výzvu zo dňa 23.3.2023 a doručenku zo dňa 29.3.2023 so skrátenou úložnou lehotou 3 dni, z ktorej vyplýva, že zásielka nebola v odbernej lehote prevzatá. Žalovaný uviedol, že v období od 26.3.2023 do 13.4.2023 sa zdržiaval mimo územia Slovenskej republiky z dôvodu dovolenky v zahraničí, čo preukazoval letenkou a palubným lístkom. Za tejto situácie podľa jeho názoru nemohlo dôjsť k účinnému doručeniu výzvy, keďže sa v čase jej uloženia nezdržiaval v mieste svojho trvalého pobytu a nemohol sa o nej ani dozvedieť. Žalovaný ďalej namietal právne posúdenie veci žalobcom, keď uviedol, že ručiteľský záväzok obsiahnutý v Dohode o urovnaní zo dňa 29.6.2021 sa spravuje ustanoveniami Občianskeho zákonníka, a nie Obchodného zákonníka, ako to tvrdí žalobca, keďže ide o akcesorický záväzok viazaný na hlavný záväzok, ktorý vznikol podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka. Súčasne žalovaný spochybnil samotnú existenciu uplatnenej pohľadávky. Tvrdil, že dlžník namietol neplatnosť Dohody o urovnaní z dôvodu omylu vyvolaného ľsťou žalobcu, a to listom zo dňa 13.1.2024, ktorý bol doručený aj žalovanému, pričom existenciu záväzku spochybnil už skôr listom zo dňa 13.12.2023. Podľa žalovaného má neplatnosť Dohody o urovnaní za následok aj neplatnosť jeho ručiteľského vyhlásenia, keďže ručenie je akcesorickým záväzkom, ktorý nemôže existovať bez existencie hlavného záväzku. Na základe uvedeného žalovaný zastával názor, že neboli splnené podmienky pre vznik jeho povinnosti plniť z titulu ručenia, a to jednak z dôvodu absencie riadnej výzvy na plnenie, ako aj z dôvodu neexistencie, resp. spornosti samotnej pohľadávky žalobcu. 4. Žalobca v priebehu ďalšieho konania uviedol, že s obranou žalovaného uplatnenou v odpore proti platobnému rozkazu nesúhlasí a považuje ju za skutkovo aj právne nedôvodnú. Vo vzťahu k námietke absencie písomnej výzvy adresovanej dlžníkovi poukázal na dispozitívny charakter § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka s tým, že účastníci si v Dohode o urovnaní zo dňa 29.6.2021 upravili podmienky vzniku povinnosti ručiteľa odlišne. Z jej obsahu podľa žalobcu vyplýva, že žalovaný ako ručiteľ prevzal povinnosť uspokojiť žalobcu, ak dlžník nesplní svoj záväzok v dodatočne poskytnutej lehote, takže ďalšia osobitná výzva dlžníkovi už nebola potrebná. Zároveň tvrdil, že aj bez takéhoto zmluvného dojednania boli splnené zákonné predpoklady, za ktorých sa osobitná výzva dlžníkovi nevyžaduje, keďže vzhľadom na predchádzajúce omeškanie dlžníka, jeho písomné uznanie dlhu, márne uplynutie dodatočnej lehoty na plnenie, ako aj jeho ekonomickú situáciu bolo podľa žalobcu nepochybné, že dlžník svoj záväzok nesplní. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na to, že dlžník následne začal namietať neplatnosť Dohody o urovnaní. K námietke neúčinného doručenia výzvy žalovanému žalobca uviedol, že pri doručovaní hmotnoprávnych úkonov sa uplatňuje teória dôjdenia, a preto nie je rozhodujúce faktické prevzatie zásielky, ale jej vstup do dispozičnej sféry adresáta. Za právne bezvýznamné preto považoval tvrdenie žalovaného, že sa v čase doručovania zdržiaval mimo miesta trvalého pobytu, resp. mimo územia Slovenskej republiky. Súčasne zdôraznil, že vznik povinnosti žalovaného plniť z titulu ručenia nebol ani podľa zákona, ani podľa obsahu Dohody o urovnaní podmienený predchádzajúcou výzvou adresovanou ručiteľovi. Pokiaľ žalovaný namietal aplikáciu Občianskeho zákonníka na ručiteľský záväzok, žalobca zastával názor, že napriek uzavretiu Dohody o urovnaní podľa § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka zostal základný záväzkový vzťah obchodnoprávny, a preto sa aj ručenie ako akcesorický záväzok spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenia Občianskeho zákonníka sa podľa neho použijú len vo vzťahu k úprave dohody o urovnaní ako zmluvného typu. Vo vzťahu k námietke neplatnosti Dohody o urovnaní žalobca uvádzal, že žalovaný ani dlžník neuviedli konkrétne skutkové okolnosti, ktoré by zakladali neplatnosť tejto dohody pre omyl vyvolaný ľsťou podľa § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Obranu žalovaného považoval za všeobecnú, nekonkrétnu a dôkazne nepodloženú, pričom zdôraznil, že samotný odkaz na listiny nemôže nahradiť povinnosť tvrdenia. Zároveň poukázal na písomné uznanie dlhu, z ktorého podľa jeho názoru vyplýva vyvrátiteľná
právna domnienka existencie pohľadávky, ktorú žalovaný nevyvrátil. Na podporu svojich tvrdení predložil aj ďalšie listinné dôkazy, najmä opätovnú písomnú výzvu adresovanú dlžníkovi, prevzatú dňa 12.3.2024, ako aj listinu označenú ako odsúhlasenie zostatku zo dňa 23.2.2021. Žalobca preto navrhoval, aby súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. 5. Žalovaný v priebehu ďalšieho konania uviedol, že so skutkovou ani právnou argumentáciou žalobcu nesúhlasí. Vo vzťahu k výkladu Dohody o urovnaní namietal, že z jej obsahu nemožno vyvodiť, že by účastníci výslovne vylúčili potrebu predchádzajúcej písomnej výzvy dlžníkovi podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Podľa jeho názoru dohoda obsahuje len všeobecné vyhlásenie ručiteľa o uspokojení veriteľa, ak tak neurobí dlžník, nie však jednoznačnú dohodu o odchýlení sa od zákonnej úpravy. V prípade pochybností o obsahu zmluvného ustanovenia mal byť podľa žalovaného zvolený výklad v neprospech žalobcu ako strany, ktorá text dohody pripravila. Žalovaný zároveň nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že okolnosti prípadu samy osebe odôvodňovali neexistenciu potreby osobitnej výzvy dlžníkovi. Uvádzal, že omeškanie dlžníka pred uzavretím Dohody o urovnaní nemožno bez ďalšieho stotožňovať s nepochybným záverom, že dlžník nesplní ani záväzok z urovnania. Za nedostatočné považoval aj žalobcom uvádzané ekonomické ukazovatele dlžníka, keďže podľa jeho názoru nebolo možné vylúčiť, že dlžník si zabezpečí prostriedky na úhradu záväzku iným spôsobom. K doručovaniu výzvy adresovanej ručiteľovi žalovaný uvádzal, že táto okolnosť je významná najmenej pre posúdenie jeho prípadného omeškania. Zdôrazňoval, že teóriu dôjdenia možno uplatniť len vtedy, ak sa zásielka objektívne dostala do dispozičnej sféry adresáta tak, aby mal reálnu možnosť sa s ňou oboznámiť. Keďže zásielka bola uložená až po jeho odchode do zahraničia a len na trojdňovú úložnú lehotu, objektívne nemal možnosť ju prevziať, a preto podľa jeho názoru doručenie nemohlo byť účinné. Vo vzťahu k namietanej neplatnosti Dohody o urovnaní žalovaný uviedol, že dôvod neplatnosti spočíva v omyle vyvolanom úmyselným ľstivým konaním žalobcu. Tvrdil, že dohoda bola uzavretá v presvedčení, že žalobca dlžníkovi skutočne poskytol fakturované služby, pričom až následne preverovaním podkladovej dokumentácie malo vyjsť najavo, že tieto služby v skutočnosti poskytnuté neboli. Táto okolnosť mala byť podľa žalovaného podstatná pre uzavretie Dohody o urovnaní a uznanie záväzku, pričom ak by dlžník mal vedomosť o skutočnom stave veci, k uzavretiu dohody by nedošlo. Z uvedeného žalovaný vyvodzoval, že ak je neplatná Dohoda o urovnaní, nemôže obstáť ani jeho ručiteľský záväzok ako záväzok akcesorický. Na pojednávaní strany zotrvali na svojej predchádzajúcej písomnej argumentácii. Právny zástupca žalovaného navrhol doplnenie dokazovania výsluchom žalovaného a svedka I. L. na objasnenie okolností poskytnutého plnenia a relevantnosti vystavených faktúr. Súd prvej inštancie na tieto dôkazné návrhy neprihliadol s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania. 6. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že vychádzal zo skutočnosti, že medzi stranami nebolo sporné uzavretie Dohody o urovnaní zo dňa 29.6.2021 medzi žalobcom a spoločnosťou PAPILOS s. r. o. za účasti žalovaného ako ručiteľa. Za nesporné považoval aj to, že dlžník v tejto dohode uznal pohľadávky žalobcu špecifikované v prílohe č. 1 v celom rozsahu vrátane príslušenstva a že žalovaný v postavení ručiteľa písomne vyhlásil, že tieto pohľadávky uspokojí, ak ich neuhradí dlžník. Za spornú považoval otázku platnosti Dohody o urovnaní a z nej vyplývajúceho ručiteľského záväzku, keď žalovaný namietal ich neplatnosť z dôvodu omylu vyvolaného úmyselným ľstivým konaním žalobcu. 7. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovení Obchodného zákonníka o obchodných záväzkových vzťahoch a ručení, ako aj podľa ustanovení Občianskeho zákonníka upravujúcich dohodu o urovnaní. Vychádzal pritom z toho, že pôvodný záväzkový vzťah medzi žalobcom a dlžníkom mal obchodnoprávny charakter, a preto sa aj ručenie ako akcesorický záväzok spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Ustanovenia § 585 a nasl. Občianskeho zákonníka podľa neho dopadajú na posúdenie dohody o urovnaní len ako zmluvného typu, zatiaľ čo záväzok z nej vzniknutý si zachováva obchodnoprávny režim. V tejto súvislosti zdôraznil, že dohodou o urovnaní dochádza k nahradeniu pôvodného záväzku novým záväzkom, pričom charakter záväzkového vzťahu sa tým nemení. Vo vzťahu k podmienkam vzniku povinnosti ručiteľa súd prvej inštancie uzavrel, že žalobca dlžníka na plnenie vyzval a že ani vo vzťahu k žalovanému nebol vznik jeho povinnosti plniť podmienený predchádzajúcou osobitnou písomnou výzvou. Zároveň dospel k záveru, že výzva adresovaná žalovanému sa považuje za doručenú okamihom, keď sa dostala do jeho dispozičnej sféry, a to bez ohľadu na to, že ju fakticky neprevzal a v čase doručovania sa nachádzal v zahraničí. Vychádzal pritom z teórie dôjdenia podľa § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
8. Nosným dôvodom rozhodnutia súdu prvej inštancie však bolo posúdenie obrany žalovaného založenej na tvrdenej neplatnosti Dohody o urovnaní. V tejto súvislosti súd podrobne vysvetlil význam povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti strán v sporovom konaní a zdôraznil, že strana, ktorá tvrdí skutočnosti vylučujúce nárok protistrany, musí tieto tvrdenia uviesť konkrétne, úplne a substancovane a zároveň ich aj preukázať. Poukázal na to, že dohoda o urovnaní je osobitným právnym inštitútom, pri ktorom omyl o tom, čo je medzi stranami sporné alebo pochybné, zásadne nevedie k neplatnosti, ak nebol vyvolaný ľsťou druhej strany. Právne významné preto podľa súdu bolo len také tvrdenie žalovaného, z ktorého by bolo zrejmé, v čom konkrétne spočíval omyl dlžníka a v čom malo spočívať ľstivé konanie žalobcu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný túto svoju procesnú povinnosť nesplnil. Konštatoval, že žalovaný síce všeobecne tvrdil neplatnosť Dohody o urovnaní pre omyl vyvolaný ľsťou žalobcu, avšak neuviedol konkrétne skutkové okolnosti, z ktorých by bolo možné takýto záver vyvodiť, ani ich nepreukázal. Obranu žalovaného preto považoval za nekonkrétnu, neunesenú po stránke tvrdení aj dôkazov a tým za procesne neúčinnú. Zároveň poukázal na to, že uznanie pohľadávky dlžníkom v Dohode o urovnaní zakladá právnu domnienku existencie záväzku v čase uznania, v dôsledku čoho prešlo dôkazné bremeno na žalovaného, ktorý však opak nepreukázal. Za nedôvodné považoval súd prvej inštancie aj neskoré návrhy žalovaného na doplnenie dokazovania jeho výsluchom a výsluchom svedka I. L., prednesené až na pojednávaní. V tejto časti aplikoval sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 CSP, keďže tieto dôkazné návrhy mohli byť uplatnené už v písomnej fáze konania a ich vykonanie by si vyžadovalo odročenie pojednávania. Súd zdôraznil, že dokazovanie v sporovom konaní slúži na preukazovanie už tvrdených skutočností, nie na dodatočné zisťovanie možnej obrannej verzie skutkového stavu. 9. Na základe uvedeného súd prvej inštancie uzavrel, že žalovaný neuniesol bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k tvrdeniam o neplatnosti Dohody o urovnaní podľa § 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z toho vyvodil, že Dohoda o urovnaní, ako aj ručiteľské vyhlásenie žalovaného sú platnými právnymi úkonmi, z ktorých žalobcovi vznikol voči žalovanému nárok na uplatnené plnenie. 10. Súd prvej inštancie poukázal aj na to, že za dlžníka pri uzatváraní Dohody o urovnaní konal žalovaný ako jeho konateľ, ktorý bol povinný konať s odbornou starostlivosťou a zaobstarať si všetky potrebné informácie o existencii a rozsahu záväzku, ktorý v mene spoločnosti uznával a urovnával. Ak si žalovaný tieto skutočnosti pred podpisom dohody neoveril, nemožno podľa názoru súdu následne úspešne tvrdiť, že bol uvedený do omylu ľstivým konaním protistrany. V tejto súvislosti súd poukázal aj na listinu označenú ako odsúhlasenie zostatku zo dňa 23.2.2021, z ktorej vyplývalo predchádzajúce potvrdenie správnosti zostatku pohľadávok zo strany dlžníka konajúceho prostredníctvom žalovaného. Obranu žalovaného preto považoval aj z tohto hľadiska za účelovú. Za nelogickú označil aj jeho argumentáciu, podľa ktorej mali byť pri uzatváraní dohody sporné iba rozsah a cena služieb, nie však samotná existencia plnenia. Súčasne totiž žalovaný tvrdil, že poskytnutie služieb nebolo vôbec preukázané. 11. Žalovaný podal proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III 65Cb/22/2024-108 zo dňa 3.6.2025 odvolanie v celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), e) a f) CSP. 12. Žalovaný v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie mu nesprávnym procesným postupom znemožnil riadne uplatniť jeho procesné práva, a tým porušil jeho právo na spravodlivý proces. V tejto súvislosti vytýkal súdu prvej inštancie predovšetkým to, že nepripustil ním navrhnuté doplnenie dokazovania výsluchom svedka I. L. s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, hoci išlo o prvé pojednávanie vo veci. Takýto postup považoval za formalistický a za odporujúci požiadavke materiálnej ochrany práv účastníkov konania. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti zbraní, keď od žalovaného požadoval preukázanie skutočností, ktoré podľa jeho názoru zaťažovali dôkazným bremenom žalobcu. Žalovaný ďalej uvádzal, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, v dôsledku čoho dospel aj k nesprávnym skutkovým zisteniam. Namietal, že súd mu na jednej strane vytkol neunesenie dôkazného bremena, no súčasne mu neumožnil vykonať dôkaz výsluchom svedka, ktorý mal prispieť k objasneniu jeho obrany. Za nesprávne považoval aj hodnotenie listu dlžníka zo dňa 13.1.2024, ktorým bola spochybnená oprávnenosť fakturácie a samotné poskytnutie plnenia zo strany žalobcu. Podľa žalovaného súd neprihliadol na rozpor spočívajúci v tom, že v čase, keď mali byť fakturované služby stavebného dozoru poskytované, neexistovalo stavebné povolenie, a preto takéto plnenie nemohlo byť reálne vykonávané. Žalovaný zdôrazňoval, že táto okolnosť sama osebe spochybňuje existenciu nároku žalobcu už v čase uzavretia Dohody o urovnaní, a tým aj existenciu zabezpečeného záväzku. Uviedol, že podpis Dohody
o urovnaní a uznanie záväzku nepredstavujú absolútny dôkaz existencie pohľadávky, ale len zakladajú presun dôkazného bremena na dlžníka. Podľa jeho názoru však v konaní logicky a dostatočne namietol neexistenciu nároku žalobcu tvrdením, že činnosť žalobcu spočívajúca vo výkone stavebného dozoru nemohla byť realizovaná v období, keď neexistovalo stavebné povolenie a neprebiehali žiadne stavebné práce. Tieto námietky podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy. V tejto súvislosti žalovaný poukazoval aj na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej nemožno spravodlivo požadovať od strany, aby preukazovala neexistenciu určitej skutočnosti. Tvrdil preto, že po vznesení konkrétnej námietky o neexistencii stavebného povolenia a nemožnosti faktického poskytovania žalobcom tvrdených služieb bolo povinnosťou žalobcu preukázať reálne poskytnutie plnenia, z ktorého odvodzoval svoj nárok. Žalovaný zastával názor, že svoje dôkazné bremeno uniesol už tým, že existenciu nároku žalobcu logicky a konkrétne spochybnil. Dodal, že ak dlžník spochybnil poskytnutie plnenia a jeho tvrdenia neboli podložené preberacími protokolmi ani inými relevantnými dokladmi, pričom navyše absentovali stavebné povolenia, nemohli byť tieto práce titulom na priznanie žalovanej sumy. Z neexistencie hlavného záväzku potom podľa jeho názoru nevyhnutne vyplýva aj neexistencia ručiteľského záväzku žalovaného ako záväzku akcesorického. Žalovaný napokon uviedol, že práve za účelom odstránenia rozporov v skutkovom stave bolo potrebné vykonať ním navrhnutý výsluch svedka I. L., pričom odmietnutie tohto dôkazu malo za následok neúplné zistenie skutkového stavu a následne aj nesprávne právne posúdenie veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 13. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces nedošlo. Poukázal na to, že nevykonanie navrhnutého dôkazu nemožno subsumovať pod odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) Civilného sporového poriadku, keďže nevykonanie dôkazu môže mať za následok len neúplnosť skutkových zistení, nie však procesnú vadu. Zdôraznil, že súd prvej inštancie postupoval v súlade so zásadou sudcovskej koncentrácie konania, keď žalovaný navrhol výsluch svedka až na pojednávaní konanom 3.6.2025, hoci mal dostatok priestoru navrhnúť dôkazy už skôr. Žalobca ďalej uviedol, že svoje tvrdenia počas konania preukazoval viacerými listinnými dôkazmi predloženými včas, zatiaľ čo žalovaný svoje tvrdenia nekonkretizoval a nepodložil relevantnými dôkazmi. Poukázal aj na existenciu písomného uznania dlhu, ktoré podľa jeho názoru zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku existencie dlhu a spôsobuje presun dôkazného bremena na žalovaného. Vo vzťahu k tvrdeniam žalovaného o nemožnosti výkonu stavebného dozoru bez stavebného povolenia žalobca uviedol, že ide len o všeobecné a ničím nepreukázané tvrdenia, z ktorých nie je zrejmé, aký stavebný dozor, na akej stavbe a v akom období mal byť vykonávaný. Rovnako namietal, že žalovaný nekonkretizoval ani tvrdený omyl pri uzatváraní dohody o urovnaní a nepreukázal žiadne ľstivé konanie zo strany žalobcu. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP) prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.4.2026. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie a s dôvodmi odvolania žalovaného odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť. 15. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 16. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne meritórne posúdil, svoje rozhodnutie náležite a logicky odôvodnil. Z konania pred súdom prvej inštancie i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie
sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje. 18. Pokiaľ žalovaný v odvolaní namietal nevykonanie ním navrhnutého dôkazu výsluchom svedka, odvolací súd uvádza, že táto námietka nie je dôvodná. Zo spisu jednoznačne vyplýva, že súd prvej inštancie uvedený dôkaz nevykonal z dôvodu, že na tento dôkazný návrh neprihliadol pre jeho oneskorené uplatnenie žalovaným, a to až na pojednávaní dňa 3.6.2025. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti správne aplikoval inštitút sudcovskej koncentrácie konania. 19. Navrhovanie dôkazov stranami sporu je v civilnom sporovom konaní časovo ohraničené, a to jednak zákonnou koncentráciou konania, jednak sudcovskou koncentráciou konania, ktoré predstavujú konkretizáciu základného princípu sporového konania vyjadreného v čl. 10 CSP (zásada arbitrárneho poriadku). Podľa tohto princípu súd určuje priebeh a tempo konania s prihliadnutím na jeho hospodárnosť a efektívnosť tak, aby bol naplnený účel civilného sporového konania. Sudcovská koncentrácia konania vyjadruje povinnosť strán sporu uplatniť prostriedky procesného útoku a obrany, medzi ktoré patria aj návrhy na vykonanie dôkazov (§ 149 CSP), včas, teda v štádiu konania, v ktorom ich bolo možné uplatniť bez neprimeraného predlžovania konania. Prostriedky procesného útoku a obrany nemožno považovať za uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, keby konala s náležitou procesnou starostlivosťou a so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Na takéto oneskorene uplatnené prostriedky súd nemusí prihliadnuť, najmä ak by ich vykonanie vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších procesných úkonov. Zákonodarca týmto spôsobom poskytol súdu dostatočný priestor na riadenie konania a na elimináciu neodôvodnených prieťahov spôsobených procesnou pasivitou alebo nečinnosťou strán. 20. Žalovaný mal dostatočný časový priestor na to, aby všetky rozhodujúce skutkové tvrdenia a dôkazné návrhy uplatnil už v písomnej fáze konania. Napriek tomu návrh na vykonanie výsluchu svedka predniesol až na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa 3.6.2025, pričom neuviedol žiadne konkrétne okolnosti, ktoré by odôvodňovali, že tento dôkaz nemohol navrhnúť skôr bez svojej viny. Vykonanie žalovaným navrhovaného dokazovania by si zároveň vyžiadalo odročenie pojednávania, čo by znamenalo predĺženie trvania samotného sporu. Za tejto situácie postup súdu prvej inštancie, ktorý na tento dôkazný návrh neprihliadol, predstavuje legitímnu a zákonnú aplikáciu sudcovskej koncentrácie konania. Takýto postup nemožno hodnotiť ako formalistický, ale naopak ako prejav riadneho procesného vedenia konania, smerujúceho k zabezpečeniu jeho hospodárnosti a efektívnosti. Z uvedeného dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by došlo k porušeniu práva žalovaného na spravodlivý proces. 21. Pokiaľ žalovaný namietal neúčinnosť doručenia výzvy na plnenie dlžníkovi, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto námietka nie je dôvodná. V prvom rade je potrebné zdôrazniť, že zo samotného obsahu Dohody o urovnaní vyplýva, že vznik povinnosti žalovaného ako ručiteľa nebol podmienený doručením osobitnej výzvy dlžníkovi, keďže dlžník v dohode svoj záväzok výslovne uznal a bola mu poskytnutá dodatočná lehota na jeho splnenie. Márnym uplynutím tejto lehoty vznikla povinnosť ručiteľa plniť bez potreby ďalšieho formálneho vyzývania. 22. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že režim doručovania hmotnoprávnych úkonov sa spravuje ustanovením § 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe okamihom, keď jej dôjde (tzv. teória dôjdenia). Pri hmotnoprávnych úkonoch sa nevyžaduje skutočné doručenie a prevzatie písomnosti zachytávajúcej právny úkon, ale postačuje, že sa prejav vôle dostane do sféry dispozície adresáta. Pod pojmom dostanie sa do sféry dispozície adresáta je potrebné rozumieť stav, keď má adresát objektívnu možnosť oboznámiť sa s obsahom právneho úkonu, teda keď sa zásielka dostane do takého postavenia, že adresát má reálnu príležitosť sa s jej obsahom oboznámiť. Právna teória aj ustálená súdna prax vychádzajú z toho, že takouto situáciou je nielen samotné prevzatie zásielky, ale aj jej doručenie na adresu bydliska alebo sídla adresáta, jej vhodenie do poštovej schránky, ako aj uloženie zásielky na pošte spolu so zanechaním oznámenia o jej uložení. Nie je pritom rozhodujúce, či sa adresát so zásielkou skutočne oboznámil, ale postačuje, že mal objektívnu možnosť tak urobiť. Uvedená koncepcia vychádza z požiadavky právnej istoty, keďže zabraňuje tomu, aby adresát mohol účinkom právneho úkonu zabrániť tým, že zásielku neprevezme alebo sa jej doručeniu vyhne.
23. V danom prípade sa výzva dostala do dispozičnej sféry dlžníka, a preto sa považuje za účinne doručenú bez ohľadu na to, či ju žalovaný skutočne prevzal alebo sa s jej obsahom oboznámil. Skutočnosť, že sa žalovaný ako štatutár v čase doručovania nezdržiaval na adrese sídla dlžníka, nemá z hľadiska účinkov doručenia právny význam. 24. Pokiaľ žalovaný namietal neplatnosť Dohody o urovnaní z dôvodu omylu vyvolaného ľstivým konaním žalobcu, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nie je dôvodná. Omyl ako právne relevantný dôvod neplatnosti právneho úkonu predstavuje nesúlad medzi vôľou konajúcej osoby a jej prejavom, pričom musí ísť o omyl týkajúci sa podstatnej skutočnosti rozhodujúcej pre uzavretie právneho úkonu. V prípade dohody o urovnaní však zákon výslovne ustanovuje, že omyl v tom, čo bolo medzi stranami sporné alebo pochybné, zásadne neprekáža jej platnosti, ibaže by bol vyvolaný ľsťou druhej strany (§ 586 ods. 1 Občianskeho zákonníka). 25. Na to, aby bolo možné dospieť k záveru o neplatnosti dohody o urovnaní z dôvodu omylu, by žalovaný musel konkrétne tvrdiť a preukázať, v čom spočíval omyl, akej podstatnej skutočnosti sa týkal a akým konkrétnym konaním ho žalobca úmyselne, teda ľstivo vyvolal. Žalovaný však takéto konkrétne skutkové tvrdenia neuviedol a ani ich nepreukázal. Jeho obrana zostala v rovine všeobecných a nekonkrétnych tvrdení o neexistencii plnenia, ktoré neboli bližšie špecifikované ani podložené relevantnými dôkazmi. Samotný odkaz na listinné dôkazy bez skutkového rozvinutia nemôže nahradiť povinnosť tvrdenia v zmysle § 132 ods. 2 CSP. 26. Pokiaľ žalovaný v odvolaní ďalej namietal neexistenciu nároku žalobcu z dôvodu, že žalobca nemohol fakturované práce reálne vykonať, najmä vzhľadom na absenciu stavebného povolenia a s tým spojenú tvrdenú nemožnosť výkonu stavebného dozoru, odvolací súd uvádza, že ani táto námietka nie je dôvodná. Predovšetkým je potrebné konštatovať, že žalovaný túto svoju obranu formuloval len vo všeobecnej rovine bez toho, aby ju náležite skutkovo konkretizoval a preukázal. Žalovaný neuviedol, akých konkrétnych plnení sa má jeho námietka týkať, v akom časovom období mali byť tieto práce vykonávané, ani akým spôsobom má tvrdená absencia stavebného povolenia vylučovať poskytnutie služieb, ktoré boli predmetom fakturácie a následne aj Dohody o urovnaní. Takto formulovaná obrana nie je spôsobilá založiť relevantnú pochybnosť o existencii uplatneného nároku. 27. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť zaťažujú stranu sporu, ktorá z určitej skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky. Samotné všeobecné spochybnenie existencie plnenia bez jeho konkrétneho skutkového vymedzenia a bez označenia a predloženia dôkazov nemôže viesť k záveru o neexistencii nároku žalobcu. Navyše v prejednávanej veci došlo k uzavretiu Dohody o urovnaní, v rámci ktorej dlžník výslovne uznal existenciu pohľadávky žalobcu. Uznanie záväzku zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v čase uznania existoval, pričom dôkazné bremeno o opaku zaťažuje dlžníka, resp. v tomto konaní žalovaného ako ručiteľa. Skutočnosti, ktoré mali podľa žalovaného spochybniť samotný vznik nároku žalobcu, preto museli byť nielen tvrdené, ale aj preukázané a to v takej miere, aby boli spôsobilé túto domnienku vyvrátiť. Odvolací súd zároveň poukazuje na to, že dohoda o urovnaní predstavuje osobitný právny inštitút, ktorého účelom je odstrániť spornosť alebo pochybnosť o existencii práv a povinností medzi stranami tým, že ich nahrádza novým, dohodnutým záväzkom. Prípadné námietky smerujúce proti pôvodnému právnemu vzťahu, vrátane námietok týkajúcich sa rozsahu alebo existencie plnenia, sú tak spravidla preklenuté samotným urovnaním, pokiaľ nie je preukázaná jeho neplatnosť zákonom predpokladaným spôsobom. 28. Za tejto situácie žalovaný nemohol byť úspešný len s poukazom na všeobecné tvrdenie, že plnenie žalobcu nemohlo byť poskytnuté, bez toho, aby konkrétne a preukázateľne spochybnil samotný základ záväzku, ktorý bol predmetom urovnania. Takáto obrana nebola spôsobilá vyvrátiť právnu domnienku existencie záväzku ani spochybniť dôvodnosť uplatneného nároku. 29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011). 30. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 31. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 32. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá CSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).