Text rozhodnutia
Súd: Spisová značka: Identifikačné číslo súdneho spisu: Dátum vydania rozhodnutia: Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: ECLI:
Krajský súd Bratislava 2CoCsp/17/2025 6317207437 27. 05. 2026 JUDr. Ivana Jahnová ECLI:SK:KSBA:2026:6317207437.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej, v právnej veci žalobkyne: W. D., narodená XX.XX.XXXX, bytom W. XX, I., G. republika T., štátna občianka G. republiky, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o. so sídlom Kubániho 16, Bratislava, IČO: 47 233 516, o vydanie bezdôvodného obohatenia 6.324 eur a primerané finančné zadosťučinenie 500 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č. k. 58Csp/67/2024-400 zo dňa 3.4.2025, takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok Mestského súdu Bratislava IV č.k. 58Csp/67/2024-400 zo dňa 3.4.2025 p o t v r d z u j e. II. Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. odôvodnenie: 1. Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj súd prvej inštancie) rozsudkom č.k. 58Csp/67/2024-400 zo dňa 3.4.2025 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni spolu istinu 6.824,- eur (6.324,- eur + 500,- eur ) do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Žalobkyni priznal plný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 2. Takto rozhodol o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému vydania bezdôvodného obohatenia 6.324,- eur a primeraného zadosťučinenia vo výške 500,- eur, keď tvrdila, že so žalovaným v postavení spotrebiteľky uzavrela zmluvu, ktorej podmienky nemohla ovplyvniť. Žalovaný mal pri uzatváraní zmluvy postupovať bez odbornej starostlivosti a v rozpore s dobrými mravmi. Zadal do zmluvy jej daňové identifikačné číslo, ktorým preukazovala žalovanému svoj príjem pre schválenie úveru, hoci ten nežiadala na podnikateľský zámer, ale ako fyzická osoba pre osobnú spotrebu. Zmluva neobsahuje rozlíšenie jednotlivých splátok na istinu, úroky a iné poplatky a je v nej len jednotná suma splátky bez tohto rozlíšenia, ktoré vyžaduje zákon. Chýba tiež údaj o konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 3. Súd prvej inštancie skutkovo zistil, že dňa 20.4.2012 požiadala žalobkyňa identifikovaná menom a priezviskom, rodným číslom, bydliskom v U., s predmetom podnikania: opatrovateľka, s miestom podnikania G. XX, Z. - I., žalovaného o poskytnutie C. pôžičky v sume 5.000 eur so splatnosťou úveru počas 48 mesiacov v splátkach po 236 eur. Účelom čerpania podľa žiadosti bolo doplatenie auta. Dňa 26.4.2012 uzavreli žalovaný ako veriteľ a žalobkyňa ako dlžník a C. D., narodený dňa X.X.XXXX, ako spoludlžník zmluvu o revolvingovom úvere č. XXXXXX-XXXXX. Touto zmluvou sa veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi na účely výkonu jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky
v dohodnutej výške 11.328 eur. Dlžník sa zaväzuje splatiť veriteľovi úver v 48 mesačných splátkach vo výške 236 eur splatných podľa splátkového kalendára. Splátkový kalendár je uvedený v prílohe č. 1, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy. V prípade, že dlžník splatí všetky splátky úveru podľa splátkového kalendára, resp. všetky záväzky voči veriteľovi vzniknuté z tejto zmluvy, vzniká dlžníkovi po predchádzajúcom schválení zo strany veriteľa nárok na revolving a bude mu teda úver automaticky navýšený, t. j. veriteľ poskytne dlžníkovi čiastku vo výške 11.328 eur. M. bude prevedený bankovým prevodom na účet dlžníka do 8 (ôsmich) pracovných dní od vzniku nároku na revolving. Za poskytnutie úveru sa dlžník zaväzuje zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu, ktorá predstavuje úroky za poskytnutie úveru. Zmluvná odmena predstavuje 6.328 eur a je splatná ku dňu poskytnutia úveru. Dlžník, spoludlžník č. 1, sa zaväzujú poskytnutý úver v dohodnutých termínoch splatnosti uhradiť na bankový účet veriteľa. Dlžník sa týmto veriteľovi zaväzuje po celú dobu trvania tejto zmluvy: udržiavať v platnosti všetky licencie, súhlasy, registrácie alebo schválenia (vládne či iné) nevyhnutne vyžadované v súvislosti s jeho obchodnou činnosťou, podnikaním alebo majetkom dlžníka a rovnako i uzatvorením, plnením, platnosťou či vymožiteľnosťou zmluvy. V záhlaví zmluvy je žalovaná identifikovaná menom a priezviskom, bydliskom v U., rodným číslom, údajom „H. Y. Y XXXX, M.: XXX-KRVX-G-XXXX“ a údajom o čísle bankového účtu. Splátkový kalendár žalobkyňa podpísala dňa 26.4.2012. Prvá splátka bola zročná 29.5.2012 a posledná 29.4.2016. V zmluve sa nenachádza náležitosť, ktorá by upravovala výšku ročnej percentuálnej miery nákladov a úrokovú sadzbu. Žalobkyňa v súvislosti s daným úverom zaplatila žalovanému sumu 11.324 eur. Listom zo dňa 17.10.2017 navrhla žalobkyňa žalovanému mimosúdnu dohodu o vyplatenie bezdôvodného obohatenia v sume 6.324 eur z rovnakých dôvodov ako v žalobe. Otec žalobkyne C. D. listom zo dňa 15.8.2023 čestne prehlásil, že z prostriedkov čerpaných z predmetného úveru mu žalobkyňa vrátila 4.200 eur. V konaní nebolo sporným, že v rozhodnom čase uzatvorenia úverovej zmluvy vykonávala žalobkyňa na živnostenské oprávnenie činnosť opatrovateľky v M.. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ustanovenia § 497 zákona č. 513/1991 Zb. - Obchodný zákonník, ustanovenia § 52, § 100 odsek 1, 107, § 451, § 456 Zákona č. 40/1964 Zb. - Občiansky zákonník, § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia § 1 odsek 2, 2 písmeno a), b), d), § 11 odsek 1 písmeno a/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Konštatoval, že hoci ide o zmluvu o úvere podľa § 497 Obchodného zákonníka, ide v danej veci súčasne aj o zmluvu spotrebiteľskú, ktorá sa spravuje režimom § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z., pretože ju v zmysle § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. uzatváral žalovaný ako dodávateľ a žalobkyňa ako spotrebiteľka podľa § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka a § 2 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z., a teda sa súčasne spravuje aj režimom zákona č. 129/2010 Z. z. a poskytnutý úver bol úverom spotrebiteľským podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. Súd prvej inštancie uviedol, že daná zmluva je zmluvou formulárového typu, ktorá bola predpripravená žalovaným a v ktorej bola žalobkyňa ako dlžníčka označená menom, priezviskom, rodným číslom, ako aj slovným spojením „H. Y. Y -G-XXXX, M.: XXX-KRVX-G-XXXX, hoci podľa žalovaného malo ísť o zmluvu uzatvorenú s podnikateľom. Skutočnosť, že žalobkyňa bola v rozhodnom čase registrovaná ako živnostník v M. bez ďalšieho nezakladá záver, že zmluva bola uzatvorená v rámci podnikania alebo povolania žalobkyne. Bola totiž súčasne identifikovaná aj rodným číslom, na čo nie je dôvod, ak by išlo o podnikateľa. Za rozhodujúce však považoval súd prvej inštancie to, že v žiadosti o poskytnutie úveru bolo deklarované, že úver potrebuje žalobkyňa na doplatenie auta, t. j. nie na nákup auta, ale na doplatenie, čiže vyrovnanie záväzkov existujúcich v súvislosti s autom, ktoré potrebuje doplatiť. Ak by žalovaný zachoval odbornú starostlivosť, ktorá sa od neho ako podnikateľského subjektu očakáva, muselo byť zrejmé, že v skutočnosti nie je účelom čerpania úveru účel výkonu podnikania alebo povolania žalobkyne, pričom aj keby išlo o zakúpenie nového automobilu (vec bežnej dennej spotreby nie len na pracovné, ale aj na osobné účely) nemožno z toho odvodiť automaticky, že išlo o automobil na výkon povolania alebo podnikania. Súd prvej inštancie konštatoval, že ak bolo predmetom zmluvy jednorazové doplatenie auta, čo vyplynulo zo žiadosti, potom nedáva vôbec žiaden zmysel, aby sa žalobkyňa dostala danou zmluvu do zmluvného vzťahu, v ktorým by bola odkázaná prakticky na trvajúce a opakované čerpanie úveru na spôsob revolvingu, čo vyplýva z bodu 3.1 zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie v danom prípade nebolo preukázané, že by bol v prípade účelu čerpaného úveru prítomný podnikateľský účel. Súd prvej inštancie preskúmal úverovú zmluvu z hľadiska obsahu všetkých podstatných náležitostí spotrebiteľskej zmluvy v zmysle v tom čase platného zákona č. 129/2010 Z. z. a zistil, že v zmluve absentujú viaceré obligatórne náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. i) a j) citovaného zákona ako je úroková sadzba spotrebiteľského úveru a ročná percentuálnu mieru nákladov vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom
úvere. Keďže takýto úver je bezúročný a bezpoplatkový, plnením sumy 11.324 eur žalobkyňou žalovanému došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka vzniknutého plnením bez právneho dôvodu a to vo výške 6.324 eur. K námietke premlčania, ktorou sa žalovaný bránil proti nároku žalobkyne súd prvej inštancie konštatoval, že táto nie je dôvodná. Žalobkyňa tvrdila, že o probléme so zmluvou sa dozvedela v lete roku 2017, pričom žalobu podala 23.10.2017. Súd prvej inštancie sa odvolal na aktuálnu súdnu prax, podľa ktorej pre určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby v prípade bezdôvodného obohatenia získaného plnením na základe spotrebiteľskej úverovej zmluvy je podstatná skutočná vedomosť spotrebiteľa o tom, že nemá (nemal) plniť splátky spotrebiteľského úveru vo výške dohodnutej v úverovej zmluve (R 14/2022, uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28.9.2021, sp. zn. 5 Cdo 29/2021). Nebolo preukázané, že by žalobkyňa mala skutočnú vedomosť o tom, že nemala plniť splátky úveru skôr ako v lete 2017 z internetovej stránky štátnej tajomníčky, na čo poukazovala vo svojich podaniach a toto tvrdenie preto nebolo sporné. Žalobkyňa ako spotrebiteľka na súde v danom spore úspešne uplatnila porušenie práva voči jej osobe, čím splnila aj predpoklad podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z., ktorý sa podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. na danú vec aplikuje, keďže zmluvný vzťah bol stranami uzatvorený pred 1.7.2024, a tým jej vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie od žalovaného, pretože žalovaný za porušenie práva voči žalobkyni ako spotrebiteľovi zodpovedá. Dôvodom je, že to bol žalovaný, ktorý v rámci podnikateľskej činnosti sa rozhodol ponúknuť a poskytnúť žalobkyni úver na základe zmluvného vzťahu, v ktorom absentovali obligatórne zákonné náležitosti (RPMN, úroková sadzba) a bol to žalovaný, ktorý na podklade zmluvy takto prijal od žalobkyni plnenia spolu v sume 6.324 eur nad rámec istiny čerpaného úveru. Konštatoval, že požadovaná výška zadosťučinenia nepredstavuje ani 10% toho, čo v skutočnosti žalovaný od žalobkyne prijal, hoci na to nemal zákonný základ a obohatil sa bezdôvodne. Žalovaný nárok titulom primeraného finančného zadosťučinenia v sume 500 eur vyhodnotil ako primeraný po všetkých stránkach. Vzhľadom na to, že žalobkyňa bola v spore v celom rozsahu úspešná, súd prvej inštancie v súlade s § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj CSP) v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalobkyni proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. 5. Proti rozsudku podal z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písmeno b), d), f) a h) Civilného sporového poriadku žalovaný odvolanie. Namieta, že závery súdu prvej inštancie sú v rozpore s listinnými dôkazmi, a v rozpore s právnymi predpismi, ktoré vôbec nevzal do úvahy. Podľa žalovaného súd prvej inštancie nevzal do úvahy, že je zákonnou povinnosťou žalovaného pri každom, aj obchodnoprávnom vzťahu, riadne a náležite overiť identitu fyzickej osoby, ktorú povinnosť mu ukladá aj ustanovenie § 7, § 8 zákona č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu. Podľa týchto ustanovení povinnosť vykonať identifikáciu pri fyzickej osobe „znamená zistenie mena, priezviska, rodného čísla alebo dátumu narodenia, ak rodné číslo nebolo pridelené, adresy trvalého pobytu alebo iného pobytu, štátnej príslušnosti, zistenie druhu a čísla dokladu totožnosti; u fyzickej osoby - podnikateľa aj zistenie adresy miesta podnikania, identifikačného čísla, ak bolo pridelené, označenia úradného registra alebo inej úradnej evidencie, v ktorej je tento podnikateľ zapísaný, a číslo zápisu do tohto registra alebo evidencie. Údaj o rodnom čísle uvádzal v zmluvnej dokumentácii preto, aby bolo kedykoľvek preukázateľné splnenie označenej povinnosti. Žalovaný argumentuje, že v kontexte odôvodnenia napádaného rozsudku sa plnenie zákonnej povinnosti žalovaným, ktorý ju plnil tak že rodné číslo úverového dlžníka uviedol aj v úverovej zmluve vyhodnotilo v jeho neprospech; žalovaný na základe takéhoto prístupu súdu sa nemôže spoliehať ani len na to, že plnenie zákonnej povinnosti nebude vyhodnocované v jeho neprospech. A naopak, pri neplnení zákonnej povinnosti sa vystaví riziku sankcie za porušenie povinností v oblasti AML. Okrem toho žalovaný tvrdí, že z napádaného rozsudku nevyplýva, z čoho súd prvej inštancie usudzuje, že podnikajúca fyzická osoba sa neoznačuje rodným číslom. Rodné číslo ako jednoznačný identifikátor sa uviedlo aj z dôvodu, že iný identifikátor nemala žalobkyňa pridelený orgánmi verejnej moci v Slovenskej republiky. Používanie rodného čísla sa pritom bežne uvádzalo aj v registroch podnikateľov, pri zápisoch fyzických osôb podnikateľov do obchodného registra (v čase uzavretia zmluvy o úvere takáto prax bola a aj právna úprava) a aktuálne údaj o rodnom čísle spoločníka, konateľa, predsedu predstavenstva či člena dozornej rady je povinne zapisovaný do obchodného registra. Z postavenia opísaných funkcií je podľa žalovaného zrejmé, že údaj o rodnom čísle nepredstavuje žiadne definovanie postavenia konajúcej osoby v rámci jeho súkromnej sféry. Práve naopak, uvádza sa v spojitosti s ich postavením ako angažovaných osôb (či už v rámci konkrétnej funkcie, alebo majetkovej účasti v obchodnej spoločnosti). Žalovaný ďalej tvrdí, že z rozsudku nie je zrejmé, z čoho súd prvej inštancie usudzuje, že nepostupoval s odbornou starostlivosťou, lebo mal vyhodnotiť, že žalobkyňou oznámený
účel čerpania úveru „doplatenie auta“ je bežnou záležitosťou a nemá nič spoločné s podnikaním. S ohľadom na fakt, že žalobkyňa vykonávala podnikateľskú činnosť v zahraničí, tak ňou tvrdený účel predsa logicky a vecne nadväzoval na dopravu do miesta výkonu podnikania v zahraničí. V úverovej zmluve žalobkyňa potvrdila, že úver čerpá pre účely výkonu podnikateľskej činnosti - článok 1.1. Tým sa konajúci súd prvej inštancie vôbec nezaoberal. Z rozsudku nevyplýva, z akého preukázaného dôvodu a podľa ktorého zákonného ustanovenia prejav vôle žalobkyne spočívajúci v uzavretí zmluvy netreba vziať do úvahy, aké skutočnosti sú dôvodom na jeho zmenu resp. zmenu jeho právnych následkov. Súd prvej inštancie sa nezaoberal konaním žalobkyne v čase, kedy žiadala o úver a následnou zmenou jej postoja pre účely súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na závery Najvyššieho súdu SR z rozsudku sp. zn. 3Cdo/81/2011 k výkladu právnych úkonov. Žalovaný uviedol, že bolo povinnosťou súdu prvej inštancie objektívne sa zaoberať všetkými skutočnosťami, a nie iba tými, ktoré vyhovujú vopred zamýšľanému rozhodnutiu. Súd prvej inštancie mal postupovať objektívne aj preto, pretože v priebehu konania sa preukázali zásadné rozpory v tvrdeniach žalobkyne uvádzaných v podanej žalobe a tieto boli popreté obsahom ňou predkladaných listín. V konaní žalobkyňa tvrdila, že peňažné prostriedky si požičiavala pre otca na doplatenie kúpnej ceny. Avšak žalobkyňa predložila v konaní listinu označenú ako čestné vyhlásenie, ktoré mal spísať C. a v ktorom vyhlasuje, že moja dcéra W. D., uzatvorila s veriteľom C. X. G., s.r.o., V.: XX XXX XXX, spotrebiteľskú zmluvu o poskytnutí úveru vo výške 5.000,- eur. Ja som na tejto spotrebiteľskej zmluve o úvere spoludlžníkom. Dcéra si brala tento úver na to, aby mi mohla vrátiť požičanú sumu vo výške 4.200,00 eur, ktoré som jej požičal, keď bola bez práce. Ide o zásadné rozpory v tvrdeniach žalobkyne, ktoré sú prispôsobované priebehu konania. Žalobkyňa popierala svoj skorší prejav vôle tvrdeniami, ktoré sa ukázali na základe ňou predložených listín ako nepravdivé. V konaní nebolo podľa žalovaného sporné, že žalobkyňa oznámila žalovanému účel čerpania úveru. Nebolo sporné ani to, že pri uzavretí zmluvy o úvere písomne deklarovala, že úver čerpá pre účely výkonu podnikateľskej činnosti - článok I., bod 1.1 úverovej zmluvy číslo XXXXXXXXXXX zo dňa 26.4.2012. Z rozsudku nevyplýva, prečo sa konajúci súd obsahom úverovej zmluvy vôbec nezaoberal. Žalovaný napáda aj rozhodnutie o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Argumentuje, že v čase vydania rozsudku neexistovalo žiadne právoplatné rozhodnutie o porušení povinnosti žalovaného a o porušení práva žalobcu ako spotrebiteľa - to bol pritom základný predpoklad pre rozhodovanie, či nárok je daný. Súdom prvej inštancie označené porušenie zákona zo strany žalovaného je nesprávne. V konaní nebolo ani tvrdené a ani preukázané, že by prejav vôle žalobkyne spočívajúci v podaní žiadosti o úver a v uzavretí zmluvy o úvere sa nezhodoval so skutočnosťou, trpel vadami spôsobujúcimi jeho neplatnosť alebo „iný obsah.“ Žalovaný nevnucoval a ani nepredložil žalobkyni úverovú dokumentáciu, ktorá by nezodpovedala jej vôli prezentovanej v relevantnom čase uzavretia zmluvy o úvere. Pokiaľ by mal žalovaný informáciu alebo podozrenie o nepravdivom zámere žalobkyne, či o jej tvrdeniach, nikdy by jej neposkytol ani eurocent. Žalovaný odmieta subjektívne závery o tom, že mal snahu vylúčiť spotrebiteľskú ochranu pre žalobkyňu. Tvrdí, že v relevantnom čase uzavretia zmluvy o úvere poskytoval aj spotrebiteľské úvery a pokiaľ by žalobkyňa o taký úver žiadala, po splnení príslušných podmienok by jej bol poskytnutý. Žalovaný sa ohradil aj voči tvrdeniu o úrokoch 127%, na čo mal súd prvej inštancie prihliadať pri rozhodovaní o nároku na primerané finančné zadosťučinenie. V konaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, z ktorého by niečo také súd prvej inštancie bol oprávnený usudzovať. Pri použití štandardného vzorca na výpočet úrokovej sadzby táto v danej veci vychádza na 22,67% ročne. Žalovaný namieta porušenie ustanovení Civilného sporového poriadku, pretože rozsudok sa opiera o skutkový záver o neprimeranosti úrokov, ktorý nemá oporu v žiadnom dôkaze, a nie je v rozsudku ani zdôvodnený. Za neprijateľné žalovaný považuje, aby súd prvej inštancie na vlastné presvedčenie o správnosti rozhodnutia používal hodnoty úrokovej sadzby bez toho, aby uviedol, či ide o úrokovú sadzbu za rok, 4 roky alebo iné obdobie. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 6. Žalobkyňa s odvolaním žalovaného nesúhlasila. Uviedla, že úver jej mal byť poskytnutý ako fyzickej osobe na jej osobnú potrebu. Argumentovala vyjadreniami z konania pred súdom prvej inštancie,, že má v tomto spore postavenie spotrebiteľa a že na zmluvu je potrebné aplikovať ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Zmluva o úvere bola vopred pripravená na formulári žalovaného ako dodávateľa finančnej služby pre veľký počet spotrebiteľov, do ktorého si vopred naformuloval klauzulu, že na predmetný úver sa vzťahujú výlučne ustanovenia Obchodného zákonníka bez akejkoľvek možnosti žalobkyne meniť obsah vopred pripravenej formulárovej zmluvy. Žalobkyňa zdôraznila, že si brala úver ako fyzická osoba pre svoju osobnú potrebu s tým, že opak preukázaný nebol a žalovaný túto skutočnosť ani účinne nepoprel. Uviedla, že ju žalovaný žiadal, aby mu preukázala svoje príjmy, teda či bude v budúcnosti platobné schopná splácať a splatiť to, čo si požičala. V tom čase
mala v M. živnosť a daňovým priznaním preukázala svoju bonitu, tak ako u závislej činnosti zamestnanec. Jej pracovná činnosť bola len zdroj príjmu. Jediné pracovné nástroje, ktoré v súvislosti s prácou používala, boli mentálna, psychická a fyzická zručnosť, nič iné k tomu nepotrebovala, takže bezpochyby nepotrebovala žiaden úver pre podnikateľské aktivity ako tvrdí žalovaný. Dokladovala pracovnú zmluvu, ktorú mala s rodinou u ktorej opatrovala chorého človeka. Rodina neprijímala opatrovateľky na normálnu zmluvu aby nemuseli platiť odvody. Žalobkyňa poukázala na to, že peniaze z poskytnutého úveru jej boli zaslané na súkromný účet a boli použité výhradne na súkromné účely, väčšiu časť peňazí z úveru vrátila otcovi, keďže jej finančne vypomohol v čase, keď nemala príjem a z ďalšej časti doplatila auto. Žalobkyňa tvrdí, že ju žalovaný oklamal, keď jej dal podpísať vopred pripravenú zmluvu s dojednaním, ktoré odporuje zákonu, o čom nemohla vedieť pri podpise zmluvy, pretože sa spoliehala na profesionalitu a dobromyseľnosť žalovaného. Zmluva bola ťažko čitateľná, obsahovala niekoľko strán a pri najlepšej vôli nebolo podľa žalobkyne možné, aby pri podpise zmluvy tieto prečítala a mohla im porozumieť, aj preto že nemá právnické vzdelanie. Žalovaný nepostupoval s odbornou starostlivosťou, zmluvu jej nevysvetlil, len dal v tiesni na podpis, čím obišiel zákon. Žalobkyňa popiera tvrdenia, že podanie žaloby je špekulatívnym a účelovým konaním, že sa snažila konaním získať neoprávnenú výhodu. Naopak tvrdí, že je to práve žalovaný, ktorý sa svojim klamlivým konaním snažil odňať žalobkyni jej zákonnú ochranu. Argumentuje, že právny vzťah strán je spotrebiteľskou zmluvou, pretože ona nepodnikala, dostavala normálny príjem ako zamestnaný človek na zmluvu, tak konkrétne ide o spotrebiteľský úver poskytnutý formou bezúčelového hotovostného úveru a revolvingového úveru formou jednej zmluvy. Žalobkyňa je toho názoru, že predmetný úver treba považovať za bezúročný a bezpoplatkový, je postačujúce, ak v zmluve o spotrebiteľskom úvere chýba čo i len jedna z podstatných (obligatórnych) náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere predpísaných ustanovením § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch. Poukázala na závery viacerých rozhodnutí súdov k otázke vyhodnotenia spotrebiteľského postavenia dlžníka. 7. Žalovaný aj žalobkyňa v ďalších vyjadreniach v odvolacom konaní zotrvali na obsahu svojich podaní. 8. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v zmysle ustanovení § 379, § 380 ods. 1 CSP, posúdil dôvody odvolania a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť. Súd prvej inštancie v danej veci totiž vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a vec správne posúdil aj po právnej stránke. 9. Súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa v právnom vzťahu so žalovanou, založeným úverovou zmluvou zo dňa 26.4.2012 vystupuje v právnom postavení spotrebiteľky. Túto otázku správne vyriešil v súlade s definíciou osoby spotrebiteľa vyslovenou v ustanovení § 52 odsek 4 Občianskeho zákonníka v znení k času vzniku zmluvy. Podľa tohto ustanovenia je spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Súd prvej inštancie svoj záver, že žalobkyňa uzatvárala úverovú zmluvu mimo svojej podnikateľskej činnosti nezaložil primárne na okolnosti, že je v texte zmluvy definovaná aj rodným číslom, z ktorého dôvodu je nepodstatnou odvolacia argumentácia žalovaného (navyše prednesená až v odvolacom konaní v rozpore s ustanovením § 366 CSP - novota), že týmto identifikačným údajom plnila povinnosti, ktorý na jej činnosť kladie zákon č. 297/2008 Z. z. o ochrane pred legalizáciou príjmov z trestnej činnosti a o ochrane pred financovaním terorizmu. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie totiž zrozumiteľne vyplýva správny právny záver, že pre odpoveď na otázku či fyzická osoba uzatvárajúca zmluvu s dodávateľom úverového plnenia je v postavení spotrebiteľa, je rozhodujúci predovšetkým účel konania takejto osoby v konkrétnom zmluvnom vzťahu. Okolnosť, že spotrebiteľ má podnikateľské oprávnenie, je pre posúdenie jeho právneho vzťahu v zmluvnom vzťahu s dodávateľom irelevantná. Spotrebiteľom môže byť každý človek, teda aj fyzická osoba podnikateľ, ktorý mimo rámec svojej podnikateľskej činnosti uzatvára zmluvu s iným podnikateľom. V podmienkach tejto veci bolo na žalovanom, aby tvrdil a preukázal, že žalobkyňa v danom právnom vzťahu vystupovala skutočne ako podnikateľ. Nebolo možné vychádzať len z gramatického výkladu ustanovenia článku 1.1 úverovej zmluvy, podľa ktorého mal žalovaný žalobkyni poskytnúť peňažné prostriedky z úveru na účel jej podnikateľskej činnosti a to bez väzby na ďalšie súvislosti, respektíve vychádzať len z toho, že žalobkyňa takýto text zmluvy na žalovaným pripravenom formulári odsúhlasila. Žalobkyňa v žiadosti o poskytnutie pôžičky len všeobecne vyhlásila, že pôžičku potrebuje na doplatenie auta. Žalovaný ako profesionál v oblasti finančných služieb, navyše za situácie, kedy on koncipoval text žiadosti o pôžičku a úverovej zmluvy, i s ohľadom na charakter zárobkovej činnosti žalobkyne (nerozporované tvrdenie - opatrovateľka starých, chorých ľudí v M. teda sociálna
služba s pravidelným príjmom) nemal zostať ľahostajný k prezentovaným informáciám a mal si doplniť informácie, či žalobkyňou deklarovaný účel skutočne smeruje k výkonu jej podnikania, profesie, teda nie na spotrebný účel, ktorý z obsahu vyhlásenia v žiadosti, ako na to poukázal aj súd prvej inštancie, nie je možné vylúčiť (napríklad, ak išlo o doplatenie auta, ktoré by muselo byť v živnosti, teda vyrovnanie už existujúceho záväzku, mohla byť táto informácia zistiteľná z daňového priznania ako výdaj). Z obsahu výsledkov dokazovania nie je zrejmé, žeby informácie o účele úveru žalovaný bližšie zisťoval alebo preveroval. Súd prvej inštancie sa správne zameral na dôkaznú povinnosť žalovaného v spore, proti nesplneniu ktorej v opozícii nestoja ani žalobkyňou v konaní prednášané vyhlásenia k účelu poskytnutia úveru, navyše ktoré aj v spojení s čestným prehlásením spoludlžníka smerovali do rodinného prostredia (tvrdenie žalobkyne z podania zo dňa 4.9.2023, že úver brala, aby z neho mohla časť vrátiť otcovi). Podstata veci pre účely určenia charakteru preskúmavaného právneho vzťahu nie je v tom, že v zmluve je uvedený podnikateľský účel úveru, ale v tom, či je tento údaj pravdivý. Dôkaznú povinnosť žalovaného k tomuto tvrdeniu vyvoláva okolnosť, že práve on bol tým subjektom, ktorý ovládal celý kontraktačný proces. V rámci predmetného uzatvárania zmluvy mal žalovaný ako profesionálny poskytovateľ finančných služieb povinnosť posúdiť účel poskytnutého úveru. Túto povinnosť však nesplnil, keďže sa bezdôvodne spoliehal na vopred pripravené formulárové dokumenty, ktorých obsah žalobkyňa (žiadateľka) nemala možnosť ovplyvniť, pričom opak nebol preukázaný. Keďže žalovaný uvedenú skutočnosť nijako nepreveroval (opak z dokazovania nevyplýva), nemôže sa dovolávať svojej dobrej viery ani právnej ochrany spojenej s tým, že prejavený obsah právneho konania (zmluvy) zodpovedá skutočnej zamýšľanej vôli strán, ktorá sa s týmto všeobecným princípom zmluvného práva spája. 10. Absencia spoľahlivého preukázania žalovaným, že žalobkyňa s ním uzavrela úverovú zmluvu za účelom výkonu svojej podnikateľskej činnosti potom v danej veci znamená, že súd prvej inštancie správne ustálil, že preskúmavaná zmluva je konaním, ktoré podlieha pod ochranné ustanovenia zákona č. 129/2010 z. z. o spotrebiteľskom úvere, respektíve dôvodne žalobkyni priznal spotrebiteľskú ochranu práv. Následne súd prvej inštancie správne pristúpil k vyhodnoteniu preskúmavanej úverovej zmluvy z pohľadu podmienok zákona č. 129/2010 Z. z., pričom vyslovil žalovaným v odvolaní nerozporovaný záver, o nesplnení zákonných povinnosti podľa ustanovenia § 9 odsek 2, písmeno i), j) označeného zákona. Právnym dôsledkom porušenia týchto zákonných ustanovení je potom stav, že žalovanému z úverového vzťahu so žalobkyňou nepatria nad rámec úverovej istiny iné peňažné nároky. 11. Opodstatnená nie je ani odvolacia námietka žalovaného k priznanému finančnému zadosťučineniu podľa ustanovenia § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom v čase začatia tohto súdneho konania, odôvodnená v podstate tým, že ide o predčasné rozhodnutie (neexistuje právoplatné rozhodnutie), teda podľa jeho názoru zrejme musí byť spotrebiteľ najprv úspešný v samostatnom súdnom konaní o porušení práv spotrebiteľa a až následne si môže uplatniť označené právo, respektíve túto námietku odvíja od tvrdenej neopodstatnenosti výroku I napadnutého rozsudku. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť, aby uplatnenie nároku na finančné zadosťučinenie bolo viazané na predchádzajúce, samostatné konanie. Naopak, ak žalobca tvrdí porušenie spotrebiteľského práva a z tohto dôvodu si uplatňuje nárok na finančné zadosťučinenie, v prípade jeho úspechu mu bude tento nárok pri splnení zákonných podmienok priznaný. V prípade, že tvrdené porušenie spotrebiteľského práva preukázané nebude, a žalobca tak nebude v konaní úspešný, musí byť zákonite zamietnutý aj nárok na finančné zadosťučinenie. V opačnom prípade by bol spotrebiteľ nútený iniciovať ďalšie súdne konanie, čo by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania. Úspechom v spore o vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu porušenia spotrebiteľských práv ustanovených zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch vzniklo žalobkyni v zmysle ustanovenia § 3 odsek 5 zákona č. 250/2007 Z. z. právo požadovať od žalovanej primerané finančné zadosťučinenie. K výšku priznaného nároku žalovaný v podstate rozporoval len záver súdu prvej inštancie k výške odplaty za poskytnutý úver, inú vecnú argumentáciu nepreniesol. Odvolací súd však nezistil dôvod, pre ktorý by nemohol s konečnými závermi súdu prvej inštancie v tejto časti žaloby súhlasiť. 12. V preskúmavanej veci, je subjektom právneho vzťahu daný medzinárodný prvok, pretože žalobkyňa je síce štátnou občiankou Slovenskej republiky, ale s evidovaným bydliskom v Spolkovej republike Nemecko. Žalovaný je obchodnou spoločnosťou registrovanou v Slovenskej republike, kde má sídlo. Príslušnosť súdov Slovenskej republiky pre prejednanie žaloby žalobkyne zakladá v podmienkach danej veci ustanovenie článku 18 odsek 1 nariadenia (EÚ) č. 1215/2012 z 12. decembra 2012 o právomoci a
o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach (ďalej nariadenie Brusel I bis), podľa ktorého spotrebiteľ môže žalovať druhého účastníka zmluvy buď na súdoch členského štátu, v ktorom má tento účastník bydlisko, alebo bez ohľadu na bydlisko druhého účastníka - na súdoch podľa miesta bydliska spotrebiteľa. 13. Na základe všetkých dôvodov vyššie uvedených dospel odvolací súd k názoru, že právne posúdenie veci súdom prvej inštancie je správne, preto rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 387 odsek 1CSP potvrdil. 14. Vo vzťahu ešte k ďalšej odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd prednáša, že podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky nie je povinnosťou všeobecného súdu vyjadriť sa ku každému jednotlivému tvrdeniu alebo otázke nastolenej stranou sporu, ale iba k tým, ktoré majú pre rozhodnutie veci zásadný význam alebo sú nevyhnutné pre zrozumiteľné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia ( I. ÚS 241/07). Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že rozhodnutia súdov musia byť riadne odôvodnené, avšak nie je požiadavkou, aby sa súd vyjadroval ku každému argumentu účastníka súdneho konania, ale iba k takému, ktorý je rozhodujúci pre výsledok konania (rozsudok Higgins proti Francúzsku z 19. 02. 1998). 15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 odsek 1 v spojení s § 262 odsek 1 CSP. Žalobkyni, ktorá bola v odvolacom konaní plne úspešná, priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP). (1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP). Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).