Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 5To/245/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6210010291 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ján Deák ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6210010291.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, na verejnom zasadnutí dňa 13.12.2011, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Deáka a sudcov JUDr. Petra Chovanka a JUDr. Slavoja Sendeckého, o odvolaní obžalovaných L. A., D. Y. a ml. L. Q. a tiež o odvolaní okresného prokurátora, proti rozsudku Okresného súdu vo Veľkom Krtíši, sp.zn. 8T 135/2010 zo dňa 12.09.2011, takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. b), c), ods. 2 Tr. por. z r u š u j e napadnutý rozsudok v oslobodzujúcej časti, týkajúcej sa obžalovaných L. A. a D. Y.. Podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec v r a c i a okresnému súdu, aby ju v tejto časti v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. Podľa § 319 Tr. por. sa odvolania obžalovaných L. A., D. Y. a ml. L. Q. z a m i e t a j ú. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom bol obžalovaný L. A. uznaný v bode 1/ zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., v bode 2/ ako spolupáchateľ z prečinu krádeže podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák., pod bodom 3/ z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pod bodom 4/ zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., pod bodom 6/ bol uznaný vinným z prečinu násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák., pod bodom 7/ z prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák. a pod bodom 8/ z prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaný D. Y. bol pod bodom 2/ uznaný zo spolupáchateľstva z prečinu krádeže podľa § 20, § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. Obžalovaný ml. L. Q. bol pod bodom 3/ uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. z prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pod bodom 4/ bol uznaný vinným zo zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. a napokon pod bodom 5/ bol uznaný vinným zo zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. Obžalovaní boli uznaní vinnými na tom skutkovom základe, že 1/ obžalovaný L. A. potom, ako R. I. asi v mesiaci november 2009 zistil, že jeho dcéra maloletá B. I., nar. XX.XX.XXXX, chodí s obžalovaným L. A. a povedal obžalovanému, aby jeho dcéru nechal na pokoji, že má len 12 rokov, obžalovaný sa mu od presne nezisteného dňa v mesiaci november 2009 do presne nezisteného dňa v marci 2010 viackrát vyhrážal, aby nechodil vonku, že je potkan, že ak nepustí svoju maloletú dcéru vonku, že ho rozkope a rozbije mu auto a v mesiaci marec 2010 rozbil spätné zrkadlo na osobnom motorovom vozidle R. I., ktorý preto svoje motorové vozidlo predal, 2/ obžalovaní D. Y. a L. A. v presne nezistenom čase z 13.07. na 14.07.2010 neznámym predmetom vylomili drevené dvojkrídlové dvere na budove Obecného úradu v M. F. a odcudzili odtiaľ jednu rovnú kovovú tyč, jednu ohnutú kovovú tyč, dva kusy jednoručných činiek a dva kusy 7,5 kg závažia, čím spôsobili pre Obec M. F. škodu v presne nezistenej výške, 3/ obžalovaní L. A. a ml. L. Q. dňa 21.07.2010 okolo 19.30 hod. vo F. B. na ul. L., obžalovaný ml. L. Q. vykrútil ruky T. U., nar. XX.XX.XXXX, päsťou ju dvakrát udrel po tvári, a keď poškodená po údere spadla na zem, posadil sa jej na brucho a jednou rukou ju škrtil na krku a druhou rukou jej vyhrnul šaty a ohmatával ju cez nohavičky po pohlavnom ústrojenstve, keď sa poškodená bránila a kričala o pomoc, obžalovaný na ňu kričal, aby bola ticho, lebo ak nie, tak jej do úst vopchá jeho pohlavný úd, a keď sa mu vyšmykla, kričal na ňu, aby to nikomu nepovedala, lebo ju zabije a niekde pochová tak, že ju nik nenájde a keď vstávala zo zemi, tak k nej pribehol obžalovaný L. A., ktorý ju kopol do brucha tak, že spadla na zem a v dôsledku konania obžalovaných poškodená utrpela početné modriny krku, nôh a rúk, pohmoždenie brucha, hrudníka a tváre s pracovnou neschopnosťou 7 dní, 4/ obžalovaní L. A. a ml. L. Q. dňa 21.07.2010 okolo 19.40 hod. na ul. L. vo F. B. vulgárne nadávali F. U. a vyhrážali sa jej, že ju zabijú, ak oznámi na polícii, že napadli jej dcéru T. U. a tieto hrozby viackrát zopakovali. 5/ obžalovaný ml. L. Q. dňa 10.08.2010 okolo 19.00 hod. na ul. Q. vo F. B. pred obytným blokom č. XX dobehol k lavičke, na ktorej sedela poškodená T. U., nar. XX.XX.XXXX a vulgárne jej nadával za to, že vypovedala na polícii za jeho útok na jej osobu z 21.07.2010 a kričal na ňu, že ju zabije a poškodená zo strachu pred obžalovaným ušla do obytného bloku, v ktorom býva, 6/ obžalovaný L. A. dňa 22.08.2010 okolo 20.00 hod. vo F. B. na ul. Q. pred obytným blokom č. XX pred viacerými osobami sa vyhrážal T. U., F. U., T. U. a B. U., že ich pozabíja, že im odkope hlavy a keď sa vráti z väzenia, tak sa im pomstí, všetkých ich zabije a tieto hrozby viackrát opakoval, 7/ obžalovaný ml. L. A. dňa 18.04.2009 okolo 21.30 hod. pri autobusovej zastávke pred budovou obecného úradu v obci R. U. udrel L. D. päsťou do oblasti tváre a keď poškodený spadol, opätovne ho viackrát udrel päsťou do tváre a poškodený L. D. utrpel pomliaždenie hlavy v oblasti tváre - opuchy a podliatiny v okolí obidvoch očníc, nosa a hornej pery s malou rankou sliznice hornej pery, tržnú ranu na nose a zakrvácanie do ľavostrannej čeľustnej prínosovej dutiny bez práceneschopnosti, 8/ obžalovaný L. A. dňa 09.08.2010 okolo 13.00 hod. na ul. P. pri predajni G. vo F. B. viackrát zakričal na T. U., že ho zabije, že mu rozbije papuľu a odsedí si ho, a u poškodeného tak vzbudil obavu z uskutočnenia vyhrážok. Obžalovaný L. A. bol potom podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 5 rokov, pričom bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre výkon trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný D. Y. bol podľa § 212 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 212 ods. 1, § 37 písm. m), § 38 ods. 4 Tr. zák. odsúdený k trestu odňatia slobody na 10 mesiacov, pričom bol podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovaný ml. L. Q. bol podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 a § 117 ods. 1 Tr. zák. odsúdený na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní dvoch rokov, pričom bol podľa § 117 ods. 5 Tr. zák. pre výkon uloženého trestu zaradený do ústavu na výkon trestu pre mladistvých. Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. bola poškodená Obec M. F. odkázaná s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Naproti tomu boli obžalovaní L. A. a D. Y. podľa § 285 písm. c) Tr. por. oslobodení spod obžaloby za skutok, ktorý obžaloba kvalifikovala ako zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák., spáchaný formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., ktorého sa mali dopustiť tak, že 23.11.2009 asi o 22.30 hod. vo F. B. na ul. B. M. pred vchodom č. XX obytného bloku spoločne s doposiaľ nestotožnenou osobou neznámym predmetom poudierali P. C. do oblasti hlavy, pravého boku, na ľavú stranu čela, poškodený po úderoch spadol na zem a poškodeného prehľadali a z odevu mu odcudzili mobilný telefón zn. Samsung SGHU 900, ďalší mobilný telefón zn. Samsung E250, čiernu koženú peňaženku s obnosom 20,- Eur a občianskym preukazom, vodičským preukazom a bankomatovou kartou ČSOB, ďalej mu odcudzili vzduchovú pištoľ neznámeho výrobného čísla a značky a kľúče s diaľkovým ovládaním od motorového vozidla zn. Opel Vectra a svojím konaním mu spôsobili pohmoždeniny a škrabance a zlomeniu zuba bez pracovnej neschopnosti. Podľa § 288 ods. 3 Tr. por. bol poškodený P. C. odkázaný s nárokom na náhradu škody na občianske súdne konanie. Proti tomuto rozsudku podali v zákonnej lehote prostredníctvom obhajcov odvolanie všetci obžalovaní a tiež okresný prokurátor. Obžalovaný A. v odvolaní uviedol, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s dôkazmi, ktoré svedčia v jeho prospech a prihliadal len k tvrdeniam poškodených a k nepriamym dôkazom. Poukázal na zlé vzťahy s rodinou U., s ktorými je vo veľmi blízkom príbuzenskom vzťahu a z ich strany sa jedná o pomstu za postoj jeho matky, ktorá odmietla svedčiť v prospech B. U.. Trestnej činnosti voči U. sa nedopustil. Nebolo tiež preukázané, že by sa dopustil prečinu krádeže, pretože len skutočnosť, že ukradnuté činky sa našli v blízkosti posilňovne, ktorú navštevoval spoločne s Y., nesvedčí, že predmetné náradie s činkami odcudzili oni. Popiera tiež, že by sa dopustil trestnej činnosti vo vzťahu k R. I., tomuto sa nevyhrážal ani zničením vozidla, ktoré poškodený z tohto dôvodu mal predať, pretože tento si hneď kúpil iné vozidlo. Uvádza, že síce odtrhol zrkadlo z auta poškodeného a to len kvôli tomu, že mu dcéra poškodeného uviedla, že kvôli ich priateľstvu poškodený na ňu kričal a tiež ju udrel. Navrhol rozsudok zrušiť a jeho spod obžaloby oslobodiť. Obžalovaný D. Y. tiež v odvolaní poukázal na to, že z dôkazov nebolo preukázané spáchanie trestného činu krádeže, čo je mu kladené za vinu. Jeho vina bola opretá len o výpoveď svedka F. Y., ktorý mal vidieť odcudzené činky v blízkosti činkárne, ktorú navštevoval. Keďže boli aj s A. v jej blízkosti, boli obvinení. Navyše činkáreň, ktorú navštevovali, bola dobre vybavená činkami a nemali dôvod získať ďalšie činky. Navrhol potom, aby rozsudok bol zrušený a on spod obžaloby oslobodený. Napokon ml. L. Q. prostredníctvom obhajcu napadol rozsudok v celom výroku o vine a treste v časti, v ktorej sa ho týka. Nestotožňuje sa so závermi prvostupňového súdu, nie je pravdou, aby niekto hrozbou násilia nútil, aby niečo konal, či mu bránil uznať osobnú slobodu. Vo vzťahu ku skutku, uvedenému pod bodom 3/, poukázal na miestne a časové nezrovnalosti vo vzťahu k popisu poškodenej a mestských policajtov. Títo mestskí policajti tiež mali uvádzať, že poškodená s nimi riadne komunikovala a nevideli na nej žiadne zranenia, či stopy po násilí. Ako ďalej obžalovaný uvádza, bol usvedčovaný len výpoveďami poškodených, pričom ich dôveryhodnosť je veľmi pochybná, keďže ich svedecké výpovede neboli potvrdené ďalšími dôkazmi. Vo výpovediach poškodenej a jej rodičov sú pritom značné rozdiely. Bol podľa jeho názoru teda usvedčovaný nepresvedčivými, rozporuplnými a pochybnými tvrdeniami svedkov poškodenej a jej príbuzných. Má za to, že v jeho prípade mala byť aplikovaná zásada ,,v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Navrhol preto zrušiť rozsudok a vec vrátiť prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie, alternatívne navrhol, aby ho krajský súd spod obžaloby oslobodil. Okresný prokurátor napadol oslobodzujúcu časť rozsudku, pretože podľa neho bol zabezpečený celý rad dôkazov, ktoré odôvodňujú právny záver obžaloby. Poukázal na to, že svedok D. kúpil mobilný telefón Samsung od obžalovaného A. a predal ho potom P. W., ktorý ho odovzdal poškodenému, keď sa dozvedel, že tomuto bol odcudzený. Svedkovia V. a L. F. potvrdili, že obžalovaní ich žiadali, aby potvrdili, že v inkriminovanom čase boli u nich. Svedok V. F. tiež uviedol, že obžalovaný A. mu ponúkol nejakú pištoľ, pričom takáto pištoľ bola odcudzená poškodenému. Svedok L. potvrdil, že v čase napadnutia poškodeného zastalo neďaleko auto, ktoré potom riadil Y., ktorého opoznal a identifikoval na najbližšej čerpacej stanici. Okresný prokurátor sa tiež nestotožnil s trestami, ktoré boli uložené obžalovanému A. a Q., ktoré boli ukladané na spodnej hranici, pričom vzhľadom na okolnosti prípadu a osoby obžalovaných, tieto považuje za neprimerane nízke. Navrhol preto krajskému súdu, aby bol napadnutý rozsudok zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na nové konanie a rozhodnutie. Krajský súd na podklade podaných odvolaní preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolatelia podali odvolanie a tiež správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a dospel k záveru, že odvolania obžalovaných nemožno označiť za dôvodné a odvolanie okresného prokurátora možno akceptovať len z časti. Po preskúmaní spisového materiálu krajský súd zistil, že okresný súd vykonal všetky dostupné dôkazy, tieto vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti a následne čo sa týka odsudzujúcej časti, dospel aj k správnym skutkovým a následne aj správnym právnym záverom. Toto však nemožno povedať vo vzťahu k oslobodzujúcej časti rozsudku. Ani krajský súd nemohol prisvedčiť tvrdeniu obžalovaného L. A., že sa nevyhrážal násilím poškodenému I., ak bude brániť jeho vzťahu s dcérou. Obžalovaného však v tomto smere jednoznačne usvedčoval poškodený R. I., ktorý uviedol, že obžalovaný sa mu viackrát vyhrážal násilím a rozbitím auta, keď nebude púšťať svoju dcéru von, aby sa mohla stretnúť s obžalovaným. Poškodený uviedol, že mu následne obžalovaný rozbil aj zrkadlo na aute. Nepriamo výpoveď poškodeného potvrdila aj jeho dcéra B. I.. Správne si preto počínal okresný súd, keď konanie obžalovaného A. potom kvalifikoval ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák., pretože iného hrozbou násilia nútil, aby niečo konal. Obžalovaný D. Y. a L. A. popreli tiež, že by sa dopustili trestného činu krádeže formou odcudzenia náradia na cvičenie z priestorov Obecného úradu. Tvrdili, že len samotná skutočnosť nájdenia tohto náradia pri priestoroch, ktoré oni používali na cvičenie, nemôže zakladať ich trestnú zodpovednosť. Odvolací súd však neakceptoval túto obranu obžalovaných, pretože proti ním smerovali dôkazy, ktoré ich usvedčovali zo spáchania tohto skutku. O tom, že obžalovaní odcudzili činky mala polícia operatívne poznatky, keďže na danom mieste bolo videné auto, ktoré používali obžalovaní, a preto svedok - policajt F. Y. vyzval obžalovaného Y., aby mu ukázal priestory, kde obžalovaní mali posilňovňu. Na mieste sa hneď objavil aj obžalovaný A., čo využil obžalovaný Y. a snažil sa činky upratať mimo priestorov, ktoré obžalovaní používali na cvičenie. Z takéhoto konania obžalovaných vyplýva, že sa dopustili tohto skutku a správne ich preto okresný súd uznal pod bodom 2/ za vinných z trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 2 písm. a) Tr. zák. spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Tr. zák., pretože spoločným konaním si prisvojili cudziu vec tým, že sa jej zmocnili a čin spáchali vlámaním. Čo sa týka skutku 3/ obžaloby, ml. Q. uviedol, že síce vyzval poškodenú na rozhovor, avšak následne to mala byť práve poškodená, ktorá ho mala napadnúť. Aj obžalovaný A. uviedol, že prišiel na miesto za budovu P. U. vo F. B., kde poškodená a jeho brat ml. Q. na seba kričali, pričom poškodená kričala ako si dovolil ml. Q. ju zbiť. Následne tomu mala dať facku. On konflikt riešil tak, že obžalovaného ml. Q. odtiahol nabok. Poškodenú potom videl odísť, pričom po urobení niekoľkých krokov padla na zem. Obžalovaných však usvedčovala poškodená T. U., ktorá popísala, ako ju ml. Q. žiadal o rozhovor, potom jej vykrúcal ruky, udrel ju do tváre, potom ju obchytával za prirodzenie a napokon sa jej vyhrážal, že ak to niekomu povie, tak ju zabije. Popísala tiež, že sa snažila zdvihnúť zo zeme, keď sa snažila zdvihnúť zo zeme, kopol ju obžalovaný A.. Poškodená ďalej uvádzala, že jej prišla potom na pomoc sestra i ďalšie osoby, neskôr omdlela a po prevoze do nemocnice bola hospitalizovaná. Ako poškodená podobne vypovedali, popisovali okolnosti aj jej otec T. U. a matka F. U.. Príslušníci mestskej polície L. G. a T. M. potvrdili, že poškodená im uvádzala, ako a kým bola napadnutá. Naopak, k popisu okolností obžalovaných sa približovali výpovede blízkych príbuzných obžalovaných, a to F. Y., L. Q., J. Q.. Z uvedeného vyplynulo, že proti sebe stáli dve skupiny dôkazov, ktoré sa vzájomne vylučovali. Súd potom musel vychádzať z ďalších dôkazov, ktoré by objektivizovali tvrdenie jednej alebo druhej strany, bola to pritom hlavne lekárska správa, z ktorej vyplynulo, že popisu poškodenej zodpovedali jej zranenia, tak ani krajský súd nemal dôvod neveriť tejto poškodenej. Prvostupňový súd si potom správne počínal, keď obžalovaného ml. Q. uznal vinným zo zločinu vydierania podľa § 179 ods. 1 Tr. zák., z prečinu obmedzovania osobnej slobody podľa § 183 ods. 1 Tr. zák. a z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák., pretože obžalovaný ml. Q. hrozbou násilia iného nútil, aby niečo konal, inému bez oprávnenia bránil užívať osobnú slobodu a tiež inému úmyselne ublížil na zdraví. Obžalovaného A., ktorý poškodeného napadol kopnutím, správne uznal súd vinným z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Tr. zák. Obžalovaní A. a ml. Q. tiež popreli, že by sa vyhrážali F. U. zabitím, ak oznámi ich konanie voči dcére. Naopak, tvrdili, že takto si mala počínať ona voči ním. Obžalovaných usvedčovala výpoveď F. U. a mestského policajta T. M.. Právna kvalifikácia skutku obžalovaných ako zločin vydierania podľa § 189 ods. 1 Tr. zák. je potom zákonná, keďže iného hrozbou násilia nútili, aby niečo opomenul. T. U. ku skutku pod bodom 5/ popísala, ako sa jej vyhrážal obžalovaný ml. Q., že voči nemu vypovedala, napokon tejto výpovedi zodpovedala aj výpoveď F. U. a týmto výpovediam ani krajský súd nemal neveriť, hoci obžalovaný ml. Q. takéto konanie popieral a dôvodil, že na tomto mieste vôbec nebol. Právna kvalifikácia skutku ako zločinu marenia spravodlivosti podľa § 344 ods. 1 písm. d) Tr. zák. je potom adekvátna. Nevznikli pochybnosti ani o správnosti skutkových zistení pod bodom 6/, keďže obžalovaného A. usvedčovali svedkovia T. U., F. U. a T. U., ktorí popísali, ako obžalovaný v sprievode svojej matky prišiel pred ich dom, mal so sebou psa a vyhrážal sa im zabitím. Správne ho súd potom uznal vinným pod bodom 6/ z prečinu násilia proti skupine obyvateľov podľa § 359 ods. 1,2 písm. c) Tr. zák., že skupine obyvateľov sa vyhrážal smrťou a taký čin spáchal verejne. Obžalovaný A. ku skutku, uvedenému pod bodom 7/ tvrdil, že bol napadnutým poškodeným D., on sa bránil tak, že poškodeného udrel a keď tento padol na zem, tak ho ešte niekoľkokrát udrel päsťou. Svedkovia L. D., L. B. a L. B. však potvrdili, že obžalovaný bol ten, ktorý zaútočil pri autobusovej zastávke na poškodeného ako prvý a tohto potom udieral päsťami, a to i v čase, keď tento padol na zem a spôsobil mu tak zranenia tváre. Obžalovaný A. sa takto dopustil pod bodom 7/ prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. zák., lebo na mieste verejnosti prístupnom sa dopustili výtržnosti tým, že napadol iného. T. U. k obžalovanému pod bodom 8/ popísal, ako sa náhodne stretol s obžalovaným A., vtedy sa mu hneď začal vyhrážať zabitím a bitkou, on sa zľakol, že mu ublíži, lebo obžalovaný už predtým napadol jeho sestru. Ani krajský súd nemá dôvod neveriť tvrdeniu svedka napriek tomu, že obžalovaný tvrdil, že poškodeného ani nestretol. Obžalovaný A. naplnil v tomto prípade znaky skutkovej podstaty prečinu nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1 Tr. zák., lebo inému sa vyhrážal smrťou takým spôsobom, že to mohlo vzbudiť dôvodnú obavu z uskutočnenia takýchto vyhrážok. Krajský súd nezistil pochybenie ani pri ukladaní trestov obžalovaným. Obžalovaný A. sa postupne dopustil ôsmich trestných činov, z ktorých niektoré boli zločiny. Bolo potrebné mu potom ukladať úhrnný trest za zbiehajúce sa trestné činy za použitia sprísňujúcej zásady, zakotvenej v ust. § 41 ods. 2 Tr. zák. Po úprave trestnej sadzby za použitia asperačnej zásady za najprísnejší trestný čin bolo možné uložiť obžalovanému A. trest odňatia slobody v rozmedzí 4 roky a 8 mesiacov až 7 rokov a 4 mesiace. Okresný súd si počínal zákonne, keď potom uložil obžalovanému, vzhľadom na jeho predchádzajúci život trest pri spodnej hranici zákonom upravenej trestnej sadzby vo výmere 5 rokov. Keďže obžalovaný v minulosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody, správne ho pre výkon trestu zaradil prvostupňový súd do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Obžalovanému Y. bolo možné za spáchanie trestného činu krádeže uložiť trest odňatia slobody až do dvoch rokov, vzhľadom k tomu, že u neho prevládali priťažujúce okolnosti, bolo potrebné zvýšiť spodnú hranicu o jednu tretinu, rozdiel medzi spodnou a vrchnou trestnou sadzbou, čo predstavuje 8 mesiacov. Uložený trest obžalovanému Y. v trvaní 10 mesiacov je zákonný, pričom tento trest bolo potrebné uložiť ako nepodmienečný, pretože obžalovaný sa dopustil trestnej činnosti počas skúšobnej doby, po predchádzajúcom odsúdení. Jeho zaradenie pre výkon trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia je zákonné, pretože ani tento obžalovaný v minulosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody. Aj obžalovaný ml. Q. sa dopustil viacerých trestných činov, z ktorých bol najprísnejší zločin vydierania, za ktorý podľa § 179 ods. 1 Tr. zák. aj u neho prichádzalo do úvahy ukladanie úhrnného trestu, za použitia asperačnej, teda sprísňujúcej zásady, avšak po úprave trestnej sadzby vzhľadom k tomu, že je mladistvý, tak trestná sadzba sa znižuje o polovicu a táto trestná sadzba sa potom upravuje sprísňujúcou zásadou. Za najzávažnejší zločin je hrozené trestom odňatia slobody na 2 roky a 6 mesiacov, po úprave trestnej sadzby ako mladistvému, sa potom trestná sadzba upravila na 1 rok až 3 roky. Následne sa potom aplikovala asperačná zásada, po aplikácii ktorej bolo mladistvému možné uložiť trest odňatia slobody na 2 roky až 3 roky a 8 mesiacov. Trest bol uložený na spodnej hranici, ktorý vzhľadom na doterajšiu beztrestnosť obžalovaného sa potom javí ako adekvátny. Keďže ide o mladistvého páchateľa, jeho zaradenie pre výkon trestu do ústavu na výkon trestu pre mladistvých je zákonné. Krajský súd nezistil pochybenie čo sa týka odsudzujúcej časti, ani čo sa týka výroku o škode. Vo vzťahu k oslobodzujúcej časti okresný súd popísal jednotlivé dôkazy a potom dospel k záveru, že síce existuje silné podozrenie, že obžalovaný Y. a A. sa podieľali na spáchaní skutku, podľa prvostupňového súdu nie je však možné bez pochybnosti určiť, ktoré osoby zo štyroch, ktoré vystúpili z vozidla, poškodeného napadli. Existujú tak podľa prvostupňového súdu pochybnosti o účasti obžalovaných na spáchaní skutku. Tento záver prvostupňového súdu však vzhľadom na vykonané dôkazy vyznieva viac ako nepresvedčivo. Obžalovaný A. a Y. od začiatku totiž tvrdili, že síce prechádzali autom, ktoré používal Y. po ulici Q. M., kde došlo k prepadnutiu poškodeného, avšak tam vôbec nezastavovali. Ich tvrdenia však jednoznačne vyvrátil svedok L. L., ktorý uviedol, že Škoda Rapid, červenej farby, zastala v ulici Q. M. a vystúpili z nej štyria muži. Neskôr z týchto štyroch mužov jednoznačne opoznal obžalovaného Y., ktorý ho riadil. Jedna z osôb po vystúpení z auta zastala, ako by si šnurovala topánky, po krátkej dohode zaregistroval, ako tri osoby niekoho bijú na zemi. Štvrtá osoba stále obďaleč dávala pozor. Svedok tiež počul slová ,,poď Miro“ (obžalovaný A. je pritom L.). Hneď na to vozidlo odchádzalo a šoféroval ho práve Y.. Ako uvádzal poškodený P. C., ktorý videl prichádzať tri osoby, všimol si len jedného Róma s copom, následne bol zrazený k zemi a potom zistil, že mu chýbajú mobilné telefóny Samsung, zalamovacia pištoľ a peňaženka. Neskôr mu bol telefón vrátený P. W., ktorý ho kúpil od L. D.. Ten jednoznačne uviedol, že mu ho predal obžalovaný A.. Obžalovaný A. sa síce bránil, že mu tento telefón predal V. F., tento však jednoznačne poprel a so svojou manželkou V. navyše jednoznačne uvádzali, že na druhý deň ich vyhľadal obžalovaný Y. a nahováral ich, aby mu potvrdili alibi, že v danú dobu bol u nich. Y. mu neskôr tiež ponúkal nejakú pištoľ na poplašníkové náboje. Tento svedok uvádzal tiež, že bol pritom ako obžalovaný A. predal mobilný telefón Samsung svedkovi D.. Proti obžalovaným svedčili teda dôkazy, že auto, z ktorého vystúpili osoby, ktoré napadli poškodeného, riadil obžalovaný Y.. Ten ponúkal na predaj aj pištoľ, ktorá mala byť odcudzená poškodenému. A. zasa predal telefón, ktorý pochádzal z lúpeže. Pri prepade niektorých páchateľov kričal na Mira, pričom takéto meno má A.. S týmito dôkazmi sa prvostupňový súd bude musieť náležite vysporiadať. Poškodeného pritom aj podľa svedka L. mali napadnúť tri osoby a tak to tvrdil aj poškodený. Ďalšia osoba, ktorá vystupovala z auta, ktoré riadil obžalovaný Y., si najprv šnurovala topánky, potom dávala pozor a vystupovala potom ako spolupáchateľ. Z týchto dôkazov je vidieť, že títo páchatelia boli do určitej miery koordinovaní, nie je potom smerodajné, ktorý zo spolupáchateľov, presne čo urobil. Medzi týmito spolupáchateľmi boli nepochybne aj obžalovaní Y. a A.. Pokiaľ súd má nejaké pochybnosti, môže konfrontovať svedka F. s obžalovanými tak, ako to bolo urobené v prípravnom konaní s jeho manželkou. Bude tiež potrebné, aby svedok F. popísal pištoľ, ktorú mal ponúkať Y., pričom tento svedok uvádzal, že táto pištoľ bola poplašníková a poškodený uvádzal, že sa jednalo o vzduchovú pištoľ. Tento rozpor bude potrebné pomocou výsluchu svedka F., poškodeného odstrániť. Ako uvádzal svedok L., k prepadnutiu sa mal prizerať so svojou priateľkou, ktorú bude tiež potrebné stotožniť a vypočuť, pričom táto tiež môže vzniesť svetlo do danej veci. Až po vykonaní týchto úkonov a riadnom zhodnotení dôkazov jednotlivo i vo vzájomnej súvislosti bude môcť súd objektívne rozhodnúť, pričom doposiaľ vykonané dôkazy nedávajú adekvátny podklad k záveru, ktorý urobil prvostupňový súd. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu zákon ďalší riadny opravný prostriedok nepripúšťa.