Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/124/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6307200712 Dátum vydania rozhodnutia: 09. 11. 2011 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2011:6307200712.2 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v právnej veci navrhovateľky O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., N. č.XXX/ XX, zastúpenej S.. F. C., advokátom so sídlom H. č.XX, D. D., proti odporcovi K. H., a.s., so sídlom D., N. č.X/A, IČO: XX XXX XXX, o určenie zániku záložného práva, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Brezno zo dňa 07.12.2010, č.k. 6C/42/2007-352, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd určil, že záložné právo zriadené zmluvou o zriadení záložného práva zo dňa 22.07.1992, registrovanou pod číslom W. XXXX/XX k nehnuteľnostiam vedeným Katastrálnym úradom v D. D., Správou katastra D., na LV č. XXX ako pozemky s parc. č. KN-C 4508 o výmere 542 m2, zastavané plochy a nádvoria, s parc. č. KN-C 4509 o výmere 290 m2, záhrady a rodinný dom so súpisným číslom XXX, postavený na parc. č. KN-C 4508, všetky v kat. úz. D., zaniklo. Vzájomný návrh odporcu o určenie, že uvedené záložné právo trvá a určenie, že odporca je oprávnený navrhnúť výkon záložného práva, zamietol. Zároveň rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že pôvodná navrhovateľka K. U. sa domáhala určenia, že záložné právo zaniklo. Tvrdila, že po uzavretej zmluve o úvere medzi právnym predchodcom odporcu (I. C. I.) a úverovým dlžníkom K. Z., ku ktorej bolo zriadené záložné právo k nehnuteľnostiam vo vlastníctve navrhovateľky, došlo k uzavretiu ďalšej úverovej zmluvy, z nového úveru bol vyplatený úver starý, pričom pri uzatváraní novej úverovej zmluvy a dodatkov k nej tak úverový dlžník ako aj záložná dlžníčka vyslovili súhlas s tým, aby záložné právo sa vzťahovalo aj na nový úver. Napriek tomu nedošlo k novácii záväzku tak, ako to predpokladal pôvodný veriteľ. Išlo o dva samostatné za sebou idúce záväzky, kde právnym titulom na zánik prvého záväzku bolo splnenie. Splnením zároveň zaniklo podľa 151g O. z. aj záložné právo k založeným nehnuteľnostiam. Po smrti K. U. v priebehu súdneho konania na jej miesto vstúpila navrhovateľka ako dedička nehnuteľností. Odporca žiadal návrh zamietnuť poukazujúc na to, že išlo o nováciu záväzku. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi I. C. I. v D. a K. Z. bola uzavretá úverová zmluva č. XXXX-X, na 850.000,-- Kčs. Dodatkom č.1 z 26.01.1993 bolo dohodnuté, že záložný veriteľ je oprávnený predať predmet zálohu. Dodatok sa vzťahoval na zmluvu o zriadení záložného práva z 22.07.1992, kde záložca mala byť pôvodná navrhovateľka K. U.. Ďalšími dodatkami došlo k zmene splátok, pretože úver zo strany dlžníka nebol riadne splácaný. Pre problémy so splátkami bola uzavretá ďalšia úverová zmluva č. XXXX dňa 28.11.1995 medzi I. I., a.s. a K. Z., v ktorej bolo uvedené, že ide o dlhodobý refinančný úver na zaplatenie skôr poskytnutého úveru vo výške 1.000.000,-- Sk. Rovnaký deň bol podpísaný dodatok č.1, kde úverový dlžník súhlasil so zabezpečením úveru k nehnuteľnostiam v jeho vlastníctve a dodatok č.2 zo dňa 28.11.1995, kde K. U. vyslovila súhlas, aby záložné právo sa vzťahovalo na nový úver 1.000.000,-- Sk. Vyhodnotením vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že v danom prípade nedošlo k privatívnej novácii v zmysle § 570 Obč. zákonníka, pretože úmyslom oboch strán právneho úkonu bolo dospieť k zániku pôvodného záväzku a vzniku nového záväzku. Mal za zistené, že po uzavretí úverovej zmluvy č. XXXX boli poskytnuté peňažné prostriedky na účet dlžníka K. Z., ktorý dal príkaz na úhradu, t.j. prevod peňažných prostriedkov z poskytnutého úveru na účet pôvodného úveru, teda na splatenie pôvodného záväzku. Súd uvádza, že „určená suma bola naozaj pripísaná na účet pôvodného úveru a tento záväzok tým zanikol“. Poukázal aj na to, že v prípade banky išlo z hľadiska znalosti práva o kvalifikovaný subjekt, ktorý si nepochybne musel byť vedomý toho, aké právne následky vyplývajú z jednotlivých typov právnych úkonov pri poskytnutí úveru, či pri uzatváraní nových zmlúv. Ak by banka mala v úmysle nielen účtovne, ale aj podľa platného práva spôsobiť v jedinom okamihu vznik nového záväzku a zánik starého podľa § 570 O. z., potom by nepochybne mala možnosť podniknúť k tomu adekvátne kroky, t.j. formulovať novú úverovú zmluvu v súlade s týmto zákonným ustanovením. Preto podľa záverov prvostupňového súdu v danom prípade dôvodom zániku pôvodného záväzku bolo jeho splnenie. V časovom úseku od uzavretia druhej úverovej zmluvy až do pripísania peňažných prostriedkov na účet pôvodnej úverovej zmluvy existovali obidva záväzky vedľa seba. V tomto časovom úseku muselo dôjsť k úkonu banky, ktorý im poukazoval peňažné prostriedky na účet svojho dlžníka a ďalej muselo dôjsť k úkonu dlžníka, ktorý pripísané peňažné prostriedky poukázal na účet banky v prospech prvej úverovej zmluvy. Preto v prípade účastníkov tohto sporu titulom zániku pôvodného záväzku bola iná právna skutočnosť, ako dohoda, a to plnenie podľa § 559 ods.l O. z.. Z toho vyplýva aj to, že zánikom pôvodného záväzok zaniklo aj jeho zabezpečenie podľa § 151g O. z. v znení platnom do 31.12.2002. Z rovnakého dôvodu zamietol aj vzájomný návrh odporcu. Proti rozhodnutiu podal odvolanie odporca. Rozsudok okresného súdu žiadal zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Zároveň žiadal vyhovieť svojmu vzájomnému návrhu. V prípade, že by sa odvolací súd nestotožnil s právnym názorom odporcu, žiadal o pripustenie dovolania, a to s poukazom na doterajšiu jednotnú judikatúru. V dôvodoch odvolania poukázal na odvolací dôvod uvedený v § 205 ods.2 písm.d/ a f/ O.s.p., keď rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho právneho posúdenia. Okrem iného zdôraznil, že zmluva o úvere je zmluvou konsenzuálnou, lebo vzniká už dohodou zmluvných strán o jej obsahu. Na jej vznik sa nevyžaduje aj faktické poskytnutie úverových prostriedkov. Napriek tomu, že zákon označuje zmluvné strany ako veriteľa a dlžníka, odborná literatúra správne poukazuje na skutočnosť, že úverová zmluva je zmluvou synalagmatickou a obe strane sú vlastne dlžníkmi a veriteľmi navzájom. Do poskytnutia finančných prostriedkov má dlžník de facto postavenie osoby oprávnenej, t.j. veriteľa, ktorý môže žiadať od druhej zmluvnej strany plnenie jej záväzku poskytnúť finančné prostriedky, a naopak, veriteľ má de facto postavenie dlžníka, ktorý je povinný plniť a na žiadosť osoby oprávnenej poskytnúť peňažné prostriedky. Ak sa vo všeobecnosti hovorí o „úverovom záväzku dlžníka“, má sa tým na mysli peňažný záväzok, povinnosť dlžníka vrátiť veriteľovi reálne poskytnuté finančné prostriedky veriteľovi, t.j. plniť dlh z úveru a táto povinnosť vzniká až momentom čerpania úverových prostriedkov dlžníkom. Je zrejmé, že ak bola medzi dlžníkom a veriteľom uzavretá úverová zmluva, ale zo strany dlžníka zatiaľ ešte nedošlo k čerpaniu úveru, potom dlžníkovi nemohla ešte vzniknúť povinnosť (záväzok) vrátiť finančné prostriedky, ktoré mu veriteľ zatiaľ neposkytol. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že ak súd prvého stupňa tvrdí, že v časovom úseku od uzavretia druhej úverovej zmluvy až do pripísania peňažných prostriedkov na účet pôvodnej úverovej zmluvy existovali obidva záväzky vedľa seba, je toto tvrdenie prvostupňového súdu nesprávne. Poukázal aj na to, že prvostupňový súd si zamieňa pojmy záväzok (povinnosť, dlh) a úverový právny vzťah, čo je dôvodom nesprávneho právneho posúdenia. Je pravdou, že v časovom úseku od uzavretia druhej úverovej zmluvy až do pripísania peňažných prostriedkov na účet pôvodnej úverovej zmluvy existovali vedľa seba dva úverové obchodno-právne vzťahy, avšak v žiadnom momente neexistovali vedľa seba aj dva reálne záväzky dlžníka splatiť poskytnutý úver s príslušenstvom veriteľovi, t.j. v žiadnom momente neexistovali vedľa seba dva úverové dlhy dlžníka a toto je jedna zo základných skutočností, pri ktorých súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Totiž až do momentu prijatia podpísaného prevodného príkazu bankou bol dlžník povinný plniť len dlh z pôvodnej úverovej zmluvy a po prijatí podpísaného prevodného príkazu bankou bol dlžník povinný plniť dlh z druhej úverovej zmluvy. Nebolo sporné, že úverová zmluva č. XXXX, ktorú dlžník a veriteľ uzatvorili dňa 28.11.1995, smerovala k nahradeniu záväzku z pôvodného úverového vzťahu novým úverovým záväzkom. Úverová zmluva č. XXXX nepochybne napĺňa všetky znaky dohody o nahradení záväzku podľa § 570 ods.l O. z.. Poskytovanie refinančných úverov je v bankovej praxe pomerne časté a je bežné, ak s dlžník, ktorý má jeden alebo viacero dlhov z jedného alebo z viacerých úverových vzťahov, dohodne s bankou ich nahradenie novým dlhom (povinnosťou - peňažným záväzkom) z novoposkytovaného úveru. Ak si v zmluve o poskytnutí reúveru nedohodnú banka a klient iné podmienky, úver je banka povinná poskytnúť na základe žiadosti klienta, pričom v obvyklej bankovej praxi klientom podpísaný prevodný príkaz predstavuje žiadosť klienta o poskytnutie úveru. Až momentom prijatia dlžníkom podpísaného prevodného príkazu bankou je možné považovať úver za čerpaný a až týmto okamihom má dlžník voči veriteľovi dlh, t.j. povinnosť poskytnúť úver vrátiť spolu s príslušenstvom, t.j. stáva sa dlžníkom. Do okamihu čerpania prostriedkov z úveru je dlžník v postavení „budúceho dlžníka“. V kontexte zmluvy o poskytnutí refinančného úveru ako dohody o nahradení záväzku podľa § 570 ods.1 O. z., tak prijatie dlžníkom podpísaného prevodného príkazu (žiadosti o čerpanie úveru) bankou, predstavuje formu odkladacej podmienky vo vzťahu k účinkom dohody o nahradení záväzku. Len okamihom prijatia podpísaného prevodného príkazu (žiadosti o čerpanie úveru) bankou je možné považovať dlh z pôvodného úveru za zaniknutý a nahradený dlhom z novej úverovej zmluvy. Napriek tomu, že prvostupňový súd identifikoval úmysel zmluvných strán úverovej zmluvy č. XXXX ako úmysel smerujúci k zániku pôvodného záväzku a jeho nahradením záväzkom novým, v ďalšom tvrdí, že prejav vôle musí byť zistený nielen vo vzťahu k výsledku, ktorý má byť právnym úkonom dosiahnutý, ale aj vo vzťahu k jednotlivým čiastkovým krokom, ktoré boli medzi účastníkmi úverovej zmluvy postupne realizované. Namieta, že nebola preukázaná postupnosť úkonov tak, ako to deklaruje prvostupňový súd. Po uzavretí úverovej zmluvy č. XXXX dňa 28.11.1995 dlžník K. Z. podpísal príslušný prevodný príkaz, na základe ktorého banka formálne poukázala finančné prostriedky z nového úveru priamo na účet starého úveru, a teda nie je pravdou, že by banka poukázala finančné prostriedky nového úveru najprv na účet dlžníka a až na základe ďalšieho prevodného príkazu dlžníka by tieto boli poukázané z účtu dlžníka na účet starého úveru tak, ako to tvrdí v odôvodnení prvostupňový súd. Prvostupňový súd nesprávne stotožňuje „účet dlžníka“ s úverovým účtom, keď hovorí, že banka poukázala finančné prostriedky nového úveru najprv na účet dlžníka. Úverový účet nie je účtom dlžníka. Úverový účet je účtom, na ktorom banka eviduje úverový dlh dlžníka, pričom existencia úverového účtu a ani spôsob jeho vedenia nie sú upravené zákonom, ale je na každej banke, akým spôsobom bude evidovať a viesť úverový dlh dlžníka na tzv. úverovom účte. Zdôraznil, že poskytnutie každého úveru, nielen refinančného je v praxi realizované tak, že banka na základe žiadosti dlžníka (podpísaného prevodného príkazu) poukáže finančné prostriedky na miesto určené dlžníkom. Úverový účet je tak v bankových systémoch obvykle zakladaný s nulovým zostatkom a okamihom prijatia platobného príkazu dlžníka bankou potom bankový systém vykáže na úverovom účte príslušný debetný zostatok. Úverový účet predstavuje len nástroj vnútornej evidencie úverového dlhu dlžníka. Prvostupňovému súdu ďalej vytkol, že absolútne ignoruje skutočnosť, že k zániku pôvodného úverového dlhu došlo v priamej príčinnej súvislosti so vznikom nového úverového dlhu, a to práve na základe prejavu vôle zmluvných strán, ktorú tieto nepochybným spôsobom vyjadrili v zmluve o poskytnutí refinančného úveru. Bolo preukázané, že dlžník K. Z. neprišiel do banky a neplnil pôvodný úverový dlh hotovosťou ani bezhotovostným prevodom z bežného účtu alebo vkladového účtu finančnými prostriedkami, ktoré by boli jeho vlastníctvom. Preto nesúhlasí s právnym názorom, že k zániku dlhu z pôvodnej úverovej zmluvy s plnením. Naopak, pôvodný úverový dlh dlžníka K. Z. zanikol a bol nahradený novým úverovým dlhom dlžníka, ktorý vznikol z úverovej zmluvy č. XXXX. Poukázal na závery rozhodnutia odvolacieho súdu vo svojom zrušujúcom rozsudku zo dňa 28.05.2008, sp. zn. 15Co/90/08. Hoci existovali vedľa seba dve platné úverové zmluvy, táto skutočnosť je bez právneho významu bez právneho významu vo vzťahu k právnemu posúdeniu charakteru úverovej zmluvy č. XXXX. Prvostupňový súd vo svojich úvahách opomenul zohľadnil konsenzuálny charakter úverovej zmluvy a nerozlišuje medzi vznikom úverového vzťahu a vznikom úverového záväzku. Taktiež poukázal na jednotnú judikatúru slovenských a českých súdov, ktoré úverovú zmluvu o poskytnutí refinančného úveru na úhradu skôr poskytnutého úveru považujú za dohodu o nahradení záväzku (privatívnej novácii) podľa § 570 O. z., keďže záväzok z pôvodnej úverovej zmluvy zaniká nahradením a vznikom záväzku nového. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 27.06.2007, č.k. 15Co/100/2007-309 a uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.03.2007, sp. zn. 6Obo/33/2007. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, ako súdu dovolacieho, sp. zn. 32Odo/624/2002, zo dňa 22.01.2004. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu ustanovenia § 212 ods.l, 2 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods.l, 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu zrušil podľa ustanovenia § 221 ods.1 písm.h/ O.s.p. z týchto dôvodov: Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu nie je správne. Odvolací súd odvolanie odporcu považuje za dôvodné a stotožňuje sa s jeho argumentami uvedenými v odôvodnení odvolania. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danej veci už rozhodol v konaní 15Co/90/2008, kedy rozsudok okresného súdu zo dňa 26.02.2008, č.k. 6C/42/2007-98 zmenil tak, že návrh vo vzťahu k odporcom 1/ a 2/ zamietol. Vo zvyšku rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľka podala dovolanie proti tomuto rozsudku, pokiaľ ide o odporcov 1/ a 2/. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa 14.10.2009, sp. zn. 5Cdo/224/2008 dovolanie zamietol. Odvolací súd podrobne vo svojom rozhodnutí vyslovil právny názor ohľadom rozhodnutia aj vo vzťahu k odporcovi 3/. Z nového dokazovania prvostupňový súdom nevyplynuli ďalšie okolnosti, ktoré by tento názor zvrátili. Podľa ustanovenia § 226 O.s.p. platí, že ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Prvostupňový súd v súlade s týmto ustanovením nekonal a zotrval na svojom pôvodnom názore, s ktorým sa odvolací súd nestotožňuje. Prvostupňový súd bol povinný rešpektovať závery odvolacieho súdu v zmysle daného ustanovenia, a to aj v prípade, ak sa s ním vnútorne nestotožnil. Odvolací súd preto musel rozsudok okresného súdu zrušiť s prihliadnutím na to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil a nestatočne zistil skutkový stav. Pokiaľ ide o zdôvodnenie rozhodnutia, aj v danom prípade platí to, čo odvolací súd už uviedol v zrušujúcom uznesení. Okrem toho treba zdôrazniť, že okresný súd nesprávne zistil skutkový stav, keď vychádzal zo skutočnosti, že vedľa seba existovali obidva záväzky vedľa seba. Vychádzal taktiež zo zistenia, že peňažné prostriedky boli poskytnuté na účet dlžníka K. Z., ktorý dal príkaz na prevod peňažných prostriedkov z poskytnutého úveru na účet pôvodného úveru. Tento záver nie je správny. Na túto skutočnosť poukazuje v odvolaní aj odporca. Pokiaľ ide o ustálenú judikatúru, okrem už spomenutých rozhodnutí odporcom v odvolaní odvolací súd poukazuje napr. na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 08.02.2007, sp. zn. 21Cdo/680/2006 a 21Cdo/682/2006, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 21Cdo/3394/2006 a 32Odo/624/2002. Zmluva o úvere je upravená v Obchodnom zákonníku v § 497 a nasl.. Tieto ustanovenia majú dispozitívnu povahu. Zmluva o úvere predstavuje dohodu, v ktorej sa jedna strana (veriteľ) zaväzuje, že na požiadanie druhej strany (dlžník) poskytne na jej prospech peňažné prostriedky do určitej výšky. Dlžník sa zároveň zaväzuje poskytnuté prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. K podstatným častiam zmluvy o úvere okrem určenia zmluvných strán patrí záväzok veriteľa na žiadosť dlžníka poskytnúť peňažné prostriedky, vymedzenie rozsahu úveru určitou čiastkou, záväzok dlžníka poskytnutý úver vrátiť a záväzok dlžníka zaplatiť z poskytnutého úveru úroky. V súlade s tým, čo uviedol odporca, odvolací súd poukazuje na to, že označenie zmluvnej strany, ktorá sa zaväzuje úver poskytnúť ako veriteľa a strany, v prospech ktorej je úver poskytovaný ako dlžníka, nie je úplne presné. Vyjadruje postavenie strán až po skutočnom poskytnutí úveru. V čase od uzavretia zmluvy od poskytnutia úveru je postavenie strán opačné. Strana, ktorá sa zaviazala úver poskytnúť, má postavenie dlžníka, a strana, ktorá má právo úver požadovať, má postavenie veriteľa. Na základe zmluvy o úvere vzniká dlžníkovi právo požadovať od veriteľa poskytnutie peňažných prostriedkov v súlade so zmluvou. Toto právo môže uplatniť v lehote stanovenej v zmluve. Zmluva môže byť uzavretá bez určenia lehoty, v ktorej je dlžník oprávnený požadovať poskytnutie úveru. Veriteľovi vzniká povinnosť peňažné prostriedky dlžníkovi poskytnúť za podmienky, že o to bol v súlade so zmluvou dlžníkom požiadaný. Pokiaľ nejde o tzv. účelový úver, lebo pri účelovom úvere nie je poskytnutie peňažných prostriedkov veriteľom neobmedzené, môže si dlžník peňažné prostriedky u veriteľa vybrať alebo ich nechať poslať na svoj účet alebo na svoju adresu. Predmetom zmluvy o úvere môže byť tzv. účelový úver, t.j. prípad, keď zmluva určí, že peňažné prostriedky poskytnuté ako úver môžu byť použité len na určitý účel, ktorý musí byť v zmluve uvedený. Z úverovej zmluvy č. XXXX vyplýva povinnosť veriteľa poskytnúť podnikateľovi dlhodobý refinančný úver na zaplatenie skôr poskytnutého úveru. Zároveň je dohodnuté, že ide o účelový úver. Z prevodného príkazu zo dňa 01.12.1995 okrem iného vyplýva, že v danom prípade ide o prevod výnosu refinančného úveru na splátku úveru a úroky z úveru. Z vykonaného dokazovania nebolo preukázané, že by tieto finančné prostriedky boli poskytnuté dlžníkovi k voľnej dispozícii, práve naopak, prevodný príkaz je podpísaný dlžníkom K. Z., to znamená, že týmto prevodným príkazom, tak ako to uvádza v odvolaní odporca, požiadal o plnenie z úverovej zmluvy a na základe tohto prevodného príkazu bol poskytnutý úver, teda I. ako dlžník plnila na úverový účet K. Z.. Aj keď došlo k uzavretiu novej úverovej zmluvy, je nepochybné, že v zmysle ustanovenia § 570 O. z. neexistovali vedľa seba dva záväzky, teda povinnosťou dlžníka nebola splatiť aj doterajší úver a následne nový úver. Ustanovenie § 570 vychádza z pojmu „doterajší záväzok“ a nie doterajšia zmluva o úvere a nová zmluva o úvere. To znamená, že povinnosťou K. Z. bolo plniť splátky z pôvodne poskytnutého úveru. Keďže tieto povinnosti si riadne neplnil, na jeho požiadanie došlo k novej úprave vzťahov v súlade s § 570, kedy právny predchodca odporcu poskytol dlžníkovi nové finančné prostriedky na základe úverovej zmluvy č. XXXX, ktoré jediným prevodným príkazom boli odpísané a pripísané na pôvodný úver. Týmto spôsobom došlo k zániku doterajšieho záväzku, teda povinnosť dlžníka plniť z neho a vznikla mu nová povinnosť z novej úverovej zmluvy. V danom prípade nejde o zmenu záväzku, pretože keby strany chceli takto postupovať, postupovali by v zmysle § 516 O. z.. Strany sa jednoznačne dohodli, že doterajší úver zaniká a je nahradený novým záväzkom. Vôľa je dostatočne prejavená aj v úverovej zmluve č. XXXX, kedy sa strany dohodli na poskytnutí refinančného úveru, čo z jazykového výkladu znamená, že ide o úver, ktorý sa poskytuje na prefinancovanie doterajšieho úveru, teda nie je zrejmé, že by bol poskytovaný nový úver, ale tento úver je v príčinnej súvislosti vo vzťahu k doterajšiemu úveru a poskytnutím nového úveru je zaplatenie skôr poskytnutého úveru, teda je zrejmé, ako majú byť tieto finančné prostriedky použité. Z ničoho nevyplýva, že by vedľa seba mali existovať povinnosti dlžníka z dvoch úverov. Je zrejmé, že úver poskytnutý na základe neskoršie uzavretej úverovej zmluvy bol použitý na splatenie dlhov zo skoršej úverovej zmluvy, takže v rozsahu zaniknutého záväzku zo skoršej úverovej zmluvy vznikol dlžníkovi súčasne nový záväzok na splatenie ďalšieho poskytnutého úveru. Dohoda taktiež nesmerovala k zmene práv a povinností (kumulatívna novácia) vyplývajúcich z pôvodného úverového vzťahu. O tom svedčí skutočnosť, že bola uzavretá nová úverová zmluva so všetkými náležitosťami. Záverom odvolací súd dodáva, že síce existovali vedľa seba dva úverové obchodnoprávne vzťahy, ale nikdy neexistovali vedľa seba dva reálne záväzky dlžníka splatiť poskytnutý úver veriteľovi. Z týchto dôvodov prvostupňový súd vo veci nesprávne rozhodol a odvolací súd jeho rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V zmysle § 226 O.s.p. súd prvého stupňa je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.