Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/69/2010 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6010200628 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6010200628.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: INTELEK, spol. s r. o., so sídlom Krátka 11, 811 03 Bratislava, IČO: 35 792 221, zast. Advokátskou kanceláriou JUDr. Hrivňáková & partners, s.r.o., Májkova 3, PO Box 76, 820 05 Bratislava, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti: AESP, Inc. 16292 N. W. 13th Avenue/A, Miami 33169, USA, zast. advokátkou JUDr. Andrea Považanová, Elišky Peškovej 15, 150 00 Praha 5, Česká republika, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo dňa 04. júna 2010, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd žalobu žalobcu z a m i e t a . II. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznáva. III. Pribratý účastník konania nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Prvostupňovým rozhodnutím žalovaného zn. POZ 5720-2005/OZ 211840-I/56-2008 z 27.06.2008 na návrh navrhovateľa AESP, Inc., USA, bola podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach vymazaná z registra ochranných známok v plnom rozsahu ochranná známka „M. H. M..“ č. XXXXXX (ďalej ako „napadnutá ochranná známka“), W. INTELEK, spol. s r. o., Krátka 11, 811 03 Bratislava. Správny orgán rozhodnutie vydané v I. stupni odôvodnil tým, že majiteľ v čase podania prihlášky napadnutej ochrannej známky zjavne vedel o právach iného subjektu k zhodnému označeniu a jeho označenie nemohlo byť vytvorené celkom nezávisle a náhodne. Keďže majiteľ napadnutej ochrannej známky vedel o skoršom označení, je potrebné vidieť zlý úmysel v tom, že prihlásené označenie (v súčasnosti napadnutá ochranná známka) pozostávalo z označenia, ktoré patrilo inej osobe, čoho si bol vedomý, navyše, keď ide o doslovné vyobrazenie napadnutej ochrannej známky s označením, ktoré je v obchodných kruhoch známe pre štrukturovaný kabelážny systém spoločnosti AESP, Inc., t. j. spoločnosť navrhovateľa výmazu. Žalovaný rozhodnutím v II. stupni, vydaným predsedníčkou úradu pod zn. POZ 5720-2005/OZ 211840 II/66-2010 zo dňa 04.06.2010, o rozklade podanom majiteľom (žalobcom), rozhodol podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v spojení s § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. tak, že zmenil I. stupňové rozhodnutie a ochrannú známku č. XXXXXX „M. H. M.“ vyhlásil za neplatnú a zároveň rozhodol o vrátení kaucie podľa § 37 ods. 7 zákona č. 506/2009 Z.z. navrhovateľovi. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že rozhodnutie vydané v I. stupni považuje za správne, bolo výsledkom správneho posúdenia a bolo v súlade s právnou úpravou platnou v čase jeho vydania, avšak vzhľadom na skutočnosť, že v priebehu konania o rozklade nadobudol účinnosť zákon č. 506/2009 Z.z. (01.01.2010), návrh na výmaz ochrannej známky sa považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1, a preto musel formálne zmeniť výrok rozhodnutia vydaného v I. stupni (zosúladiť ho s § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z.). Vecnú stránku rozhodnutia odôvodnil tým, že majiteľ namietal predovšetkým otázku posúdenia absolútneho dôvodu zahrnutého do § 2 ods. 1 písm. k/ v spojení s návrhom na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. (pôvodný návrh na výmaz v zmysle § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z.z.), ktorý bráni registrácii označení spĺňajúcich uvedenú výluku. Stotožnil sa so záverom, že osoba, ktorá podala prihlášku, vedela o práve inej osoby k rovnakému označeniu, resp. vzhľadom na okolnosti prípadu zjavne musela byť oboznámená s takýmto právom v dobe podania prihlášky. Odmietol argumentáciu žalobcu o tom, že nemal vedomosť o prevode práv k českej národnej ochrannej známke č. XXXXXX „M. H. M.“ z českej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o. na navrhovateľa výmazu, pretože konateľom tejto spoločnosti, ako aj slovenskej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o. (žalobcu), bola jedna a tá istá osoba, a to R.. R. N.. Ak by teda žalobca nemal vedomosť o prevode, znamenalo by to, že by R.. N. neinformoval o tejto skutočnosti sám seba, čo žalovaný považoval za nepredstaviteľnú skutočnosť. Prevod českej národnej ochrannej známky na navrhovateľa bol uskutočnený 28.08.2004 a majiteľ si podal prihlášku napadnutej ochrannej známky dňa 25.05.2005, takže je zrejmé, že mal vedomosť o tom, že v čase podania prihlášky už existuje iná osoba vlastniaca práva k rovnakému označeniu „M. H. M.“. Domnienky majiteľa, že navrhovateľ pri nadobudnutí práv z ochrannej známky č. XXXXXX „M. H. M.“ neprejavil žiadny záujem o nadobudnutie práv v Slovenskej republike, plynúce z medzinárodne zapísanej ochrannej známky č. XXXXXX „M. H. M.“ (od 16.02.2007 neplatná), na základe čoho majiteľ predpokladal, že Slovenská republika nie je predmetom obchodných záujmov navrhovateľa, sú podľa žalovaného v danom prípade irelevantné, pretože majiteľ nie je oprávnený hodnotiť, čo je a čo nie je predmetom obchodných záujmov navrhovateľa. K tvrdeniu majiteľa, že prvým faktickým používateľom označenia „M.“ v reálnom obchodnom styku na území Slovenskej republiky bol on a nie navrhovateľ, a že navrhovateľ na území Slovenskej republiky nikdy nepredával žiadny tovar takto označený, žalovaný zaujal názor, že výrobky označované ako „M.“ nepatrili majiteľovi, ale inej zahraničnej osobe - navrhovateľovi, pričom majiteľ na základe svojho vzniku ako dcérskej spoločnosti českej spoločnosti INTELEK, spol. s r. o., bol len distribútorom týchto výrobkov na území Slovenskej republiky. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorou žiadal zrušiť rozhodnutie vydané v II. stupni a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V žalobe žalobca namietal, že: 1. Prvostupňové rozhodnutie vychádzalo z nedostatočne zisteného stavu veci. 2. Navrhovateľ výmazu nepredložil žiadne dôkazy o tom, že skutočne predával výrobky označené ako „M.“, napr. doložením faktúr medzi navrhovateľom a jeho obchodnými partnermi. Žalovaný ignoroval dôkazy žalobcu - faktúry o dodávkach spoločnosti IES - INTERNATIONAL ELECTRONICS SYSTEMS, s. r. o., zo strany dodávateľa českej spoločnosti INTELEK, spol. s r. o., od roku 2002, ktorá spoločnosť je jediným spoločníkom žalobcu. Rovnako žalovaný opomenul skutočnosť, že spoločnosť Tranzel, spol. s. r. o., Komárno, odoberala výrobky od IES - INTERNATIONAL ELECTRONICS SYSTEMS, s. r. o., ktoré jej boli dodávané spoločníkom žalobcu; ako aj skutočnosť, že spoločnosť Tranzel, spol. s r.o., Komárno, vôbec nevedela o existencii navrhovateľa výmazu. 3. Žalovaný nezobral do úvahy žalobcom tvrdenú skutočnosť, že navrhovateľ výmazu nadobudol len českú národnú ochrannú známku, avšak všetky medzinárodné ochranné známky sú osobitným majetkovým právom, s ktorým mohol jediný spoločník žalobcu voľne nakladať, pričom v čase podania prihlášky bol jeho jediný spoločník česká spoločnosť INTELEK, spol. s r.o., vlastníkom medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX „M. H. M.“ platnej aj na území SR. 4. Popieral záver žalovaného o zlej viere u prihlášky napadnutej ochrannej známky a obhajoval jej podanie v dobrej viere tým, že navrhovateľ výmazu neprejavil záujem o nadobudnutie práv z medzinárodného zápisu ochrannej známky „M. H. M.“ č. XXXXXX na území SR (ani pri prevode českej národnej ochrannej známky, ani pri zmluvnom predaji dňa 04.03.2005 svojho 100 %-ného podielu českej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o.) a tiež tým, že prihlásil zhodnú ochrannú známku s medzinárodnou ochrannou známkou, ktorú vlastnil na území SR jediný spoločník žalobcu, t.j. česká spoločnosť INTELEK, spol. s r. o., a táto spoločnosť mu poskytla súhlas na prihlásenie registrácie označenia „M. H. M.“ na území SR. 5. Navrhovateľ výmazu vedie voči českej aj slovenskej spoločnosti INTELEK, spol. s r. o., súdne spory a iné konania za účelom obchodnej likvidácie žalobcu a zároveň dokazuje nezáujem o slovenský trh. 6. Keď navrhovateľ výmazu zistil, že nadobudnutím českej národnej ochrannej známky XXXXXX nenadobudol aj medzinárodnú ochrannú známku č. XXXXXX platnú na území SR, začal podnikať likvidačné protiopatrenia na žalobcovi, podal návrh na výmaz českej národnej ochrannej známky formou vzdania sa tejto ochrannej známky 16.02.2007, čím zanikla aj medzinárodná ochranná známka. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 08.10.2010 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. Uviedol, že úrad posudzoval, či ochranná známka je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere (vzhľadom na výmazový dôvod podľa § 16 ods. 1 v spojení s § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z.), pričom nebola podstatnou otázka skutočného predaja výrobkov s označením „M.“, ako sa domnieva žalobca. Poukázal na to, že medzinárodný zápis ochranných známok upravuje Madridská dohoda o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok a Protokol k Madridskej dohode, použitie ktorých má prednosť pred zákonmi v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR. Poukázal na čl. 6 ods. 3 prvá veta Protokolu, podľa ktorého ochrany vyplývajúcej z medzinárodného zápisu sa nemožno ďalej dovolávať, ak pred uplynutím piatich rokov od dátumu medzinárodného zápisu základná prihláška alebo zápis z nej vyplývajúci, alebo základný zápis, podľa povahy veci, boli vzaté späť, zanikli, došlo pri nich k vzdaniu sa práva na ochrannú známku. V danom prípade bola česká národná ochranná známka zapísaná do registra ÚPV ČR dňa 24.07.2002 a v ten istý deň bol vykonaný aj medzinárodný zápis do registra vedeného WIPO. Dňa 16.02.2007 došlo k vzdaniu sa práva k národnej ochrannej známke. Od medzinárodného zápisu ochrannej známky po vzdanie sa práva k nej prešlo menej ako päť rokov, a preto sa žalobca, ani jeho spoločník, nemôžu dovolávať ochrany vyplývajúcej z medzinárodného zápisu. Odmietol tiež tvrdenie žalobcu o voľnom nakladaní s medzinárodným zápisom, ktoré by podľa žalovaného prichádzalo do úvahy len vtedy, ak by sa tento zápis stal nezávislým, čo sa však v danom prípade nestalo, preto je irelevantné odkazovať na právny význam súhlasu, ktorý udelil jediný spoločník žalobcu samotnému žalobcovi. Na rozdiel od žalobcu, žalovaný považuje za relevantnú skutočnosť, či bol žalobca informovaný o prevode českej národnej ochrannej známky. Navrhovateľ mal intenzívne obchodné vzťahy s českou spoločnosťou INTELEK, spol. s r. o., zastúpenou konateľom R.. R. N.. V období, keď navrhovateľ vlastnil 100 %-ný obchodný podiel v tejto spoločnosti, vykonával funkciu konateľa na základe mandátnej zmluvy, ktorá predpokladá vysokú mieru lojality k navrhovateľovi. Zároveň tá istá osoba R.. R. N. ako jediný konateľ žalobcu podal prihlášku napadnutej ochrannej známky, pričom pri posudzovaní otázky dobrej viery prihlasovateľa, úrad nemohol jeho skoršie vzťahy s navrhovateľom prehliadnuť. Účastník konania AESP, Inc., USA, navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože rozhodnutia žalovaného považuje za vydané v súlade so zákonom. Poukázal na skutočnosť, že inštitút dobrej viery sa uplatňuje pri zamedzení zápisu, tzv. „špekulatívnej“ známky. Z argumentácie žalobcu, ktorým napáda rozhodnutie žalovaného, nevyplýva, že by spochybňoval okolnosti o tom, že nemal pred podaním prihlášky ochrannej známky vedomosť o označení „M. H. SYM.“ užívaného v prospech inej osoby, čím uvedenú skutočnosť urobil nespornou. Po prevode českej ochrannej známky na navrhovateľa výmazu došlo zo strany slovenskej dcérskej spoločnosti, ktorú vlastníka česká spoločnosť INTELEK, spol. s r. o., k podaniu slovenskej prihlášky ochrannej známky č. XXXXXX „M. H. M..“, a to bez právneho dôvodu, pretože toto označenie bolo už užívané iným subjektom a prihlasovateľ o tomto užívaní preukazateľne vedel. Žalobca, ako dcérska spoločnosť českej spoločnosti INTELEK, spol. s r. o., predložil faktúry o dodávkach zariadení „M. H. M.“ spoločnosti IES - INTERNATIONAL ELECTRONICS SYSTEMS, s. r. o., od roku 2002. Týmito dôkazmi preukázal, keďže od roku 2002 bola česká spoločnosť INTELEK, spol. s r. o., vlastnená navrhovateľom výmazu, že výrobky, ktoré žalobca, resp. jeho materská česká spoločnosť, dodáva spoločnosti IES - INTERNATIONAL ELECTRONICS SYSTEMS, s. r. o., boli výrobky navrhovateľa výmazu. Žalobca podaním napadnutej prihlášky ochrannej známky po ukončení obchodných vzťahov s navrhovateľom výmazu zneužil informácie a postavenie obchodného zástupcu a bez vedomia spoločnosti AESP, Inc. podal napadnutú prihlášku ochrannej známky na Slovensku. Medzinárodná ochranná známka č. XXXXXX zanikla v čase, po prevode českej ochrannej známky č. XXXXXX na navrhovateľa. Zo strany českej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o., nedošlo pri prevode českej ochrannej známky k uvedeniu všetkých relevantných skutočností, t. j. že táto ochranná známka je podkladom pre medzinárodný zápis č. XXXXXX, preto sa navrhovateľ rozhodol vzdať sa práv k českej ochrannej známke vzhľadom na to, že v tom čase ešte neuplynulo päťročné obdobie, po uplynutí ktorého sa medzinárodný zápis stáva nezávislým na národnom zápise. Odmietol tvrdenie žalobcu o možnosti voľne nakladať s medzinárodnou ochrannou známkou s poukazom na čl. 6 ods. 3 Madridskej dohody. K tvrdeniu žalobcu, že prihlásil napadnutú ochrannú známku na Slovensku z dôvodu, že navrhovateľ neprejavil záujem o nadobudnutie práv plynúcich z medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX v SR, uviedol, že medzi českou spoločnosťou INTELEK, spol. s r. o., a navrhovateľom došlo k ukončeniu obchodných vzťahov, čo následne vyústilo do sporu o ochranné známky tak v ČR, ako aj v SR. Žalobca si bez súhlasu účastníka po tomto ukončení obchodných vzťahov podal novú prihlášku ochrannej známky na Slovensku, čím zasiahol do práv navrhovateľa a nekonal v dobrej viere, preto uplatňujúc legitímne právne kroky podal navrhovateľ v roku 2006 návrh na výmaz tejto ochrannej známky. Je zrejmé, že žalobcovi, ani jeho materskej spoločnosti - českej spoločnosti INTELEK, spol. s r. o., ani zďaleka nešlo len o teritórium Slovenskej republiky, o čom svedčí skutočnosť, že napadnutý národný zápis sa stal podkladom pre ďalší medzinárodný zápis č. XXXXXX „M. H. M.“ platný od 19.11.2005 a rozšírený pre ďalšie krajiny (27). Žalobca sa po ukončení obchodnej spolupráce s navrhovateľom snažil získať rozsiahlu medzinárodno-právnu ochranu pre označenie „M. H. M.“, ktoré bolo užívané iným subjektom - navrhovateľom výmazu - a pre jeho výrobky získalo aj rozlišovaciu spôsobilosť. Z takto v zlej viere podanej prihlášky slovenskej ochrannej známky, na základe ktorej bol vykonaný zápis, získal žalobca právnu ochranu, ktorou sa mohol domáhať pred príslušnými národnými súdmi porušenia svojich známkových práv vo všetkých krajinách, kde bol medzinárodný zápis rozšírený a dosiahnuť vylúčenie navrhovateľa z trhu. Preto podanie prihlášky nemohlo byť uskutočnené v dobrej viere. Krajský súd v Banskej Bystrici predchádzajúcim rozsudkom č.k. 23S/69/2010-80 zo dňa 08.12.2010 zamietol žalobu žalobcu, majúc za preukázanú skutočnosť, že prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere, čomu svedčia najmä okolnosti, že v čase podania jej prihlášky dňa 25.05.2005: 1/ prihlasovateľovi už bol známy postoj navrhovateľa výmazu, ktorý po zhoršení obchodných vzťahov sa dožadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom; 2/ prihlasovateľovi bol známy prevod práv z českej národnej ochrannej známky č. XXXXXX na navrhovateľa, ktorý bol realizovaný na základe Zmluvy o prevode zo dňa 28.08.2004; 3/ ešte plynula päťročná lehota závislého medzinárodného zápisu ochrannej známky od českej národnej ochrannej známky; 4/ žalobca podal prihlášku napadnutej ochrannej známky napriek tomu, že rovnaké práva, aké mohol jej zápisom získať, už mal zabezpečené tým, že jeho materská spoločnosť (INTELEK spol. s r.o. so sídlom v Brne) bola v tom čase majiteľom medzinárodného zápisu zhodnej ochrannej známky pre rovnaké tovary, čo preukazuje vedomosť prihlasovateľa (pri protichodnom záujme majiteľa českej národnej ochrannej známky), že medzinárodný zápis zabezpečujúci mu rovnaké práva, by mohol byť mimo jeho vôle zrušený. Súd si pri predchádzajúcom rozhodovaní osvojil záver žalovaného, že použitie prihláseného napadnutého označenia by bolo v rozpore s dobrými mravmi, pretože podoba prihlásenej ochrannej známky nebola na základe náhodného výberu, ale jednalo sa už o používané označenie predtým, s ktorým sa konateľ žalobcu R.. R. N. preukázateľne stretol v jeho obchodnej činnosti v rámci obchodnej spolupráce so spoločnosťou navrhovateľa, ktorá bola do 25.04.2005 majiteľom spoločnosti INTELEK, spol. s r.o., so sídlom v Brne (materskej spoločnosti žalobcu) a jej konateľom bol R.. R. N.. Neakceptoval tvrdenie žalobcu, ktorý odôvodňoval podanie prihlášky napadnutej ochrannej známky v dobrej viere nezáujmom navrhovateľa výmazu o územie Slovenskej republiky vzhľadom na to, že nevyznieva presvedčivo prezentovaný záujem žalobcu len o „voľné“ teritórium SR, ak napadnutý národný zápis sa stal podkladom pre medzinárodný zápis rozšírený pre ďalšie krajiny. Najvyšší súd SR uznesením sp.zn. 6Sžhuv/2/2011 zo dňa 30.05.2012 na základe odvolania žalobcu zrušil rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/69/2010-80 z 08.12.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Konštatoval, že prvostupňový súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dostatočne nevysporiadal so všetkými žalobnými námietkami, čím postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti odvolacím súdom. V ďalšom konaní uložil prvostupňovému súdu prejednať vec v medziach podanej žaloby, dôsledne sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, vrátane odvolacích námietok. Uviedol, že pri posudzovaní dobrej viery pri podávaní prihlášky ochrannej známky v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. musí byť bezpečným spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázané, že v danom prípade absentovala dobrá vôľa prihlasovateľa a zdôraznil, že dôkazné bremeno je na strane žalovaného správneho orgánu, pričom v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere. Podľa názoru odvolacieho súdu sa javí, že z doteraz vykonaného dokazovania pred správnym orgánom nemožno jednoznačne ustáliť, že prihláška ochrannej známky bola podaná žalobcom v zlej viere, resp. že nebola podaná v dobrej viere. Uložil prvostupňovému súdu skúmať, či vzhľadom na dôkazné bremeno žalovaného z obsahu spisového materiálu možno vyvodiť jednoznačný záver, že prihláška nebola podaná v dobrej viere. Krajský súd po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia Najvyšším súdom SR v ďalšom konaní opätovne posudzoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného, a to v medziach žaloby, preskúmal rozsah a spôsob, ako aj závery vykonaného dokazovania pred správnym orgánom, prihliadol na odvolacie námietky a nové okolnosti, najmä závery uvádzané v rozsudku Krajského súdu v Brne č.j.: 41/11 Cm 181/2005-351 z 03.11.2011 a rozhodnutí Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp.zn. 0-442471 č.j.: 0-442471/36973/2008/ÚPV č.j.: 0-442471/39131/2008/ÚPV zo dňa 06.06.2012 a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a jeho postup v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, preto žalobu ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. opätovne zamietol. Podľa § 250ja ods. 4 O.s.p. súd prvého stupňa aj správny orgán sú viazaní právnym názorom odvolacieho súdu, ak bolo rozhodnutie zrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Z odôvodnenia zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že odvolací súd nevytkol prvostupňovému súdu nesprávnosť rozhodnutia v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia, a ani nevyslovil záväzný právny názor na potrebu opačného vyhodnotenia dôkazov a o potrebe vydať opačné rozhodnutie. Konštatoval len nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacím súdom v dôsledku nedostatočného odôvodnenia, z ktorého jednoznačne nevyplynul záver, ako sa súd vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Súd má za to, že Najvyšší súd jednoznačne nevyslovil právny názor, ktorým by mal byť súd viazaný s výnimkou jeho konštatovania, že dôkazné bremeno pri preukazovaní absentovania dobrej vôle prihlasovateľa leží na strane žalovaného správneho orgánu, pričom v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere. Odvolací súd sám nekonštatoval nezákonnosť napadnutého rozhodnutia alebo postupu správneho orgánu. V súlade s ustanovením § 1 O.s.p. súdy majú poskytovať materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov konania. Pre správne súdnictvo sú v piatej časti O.s.p. upravené osobitné procedurálne pravidlá pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, ktoré zodpovedajú garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V zmysle § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Zásadám spravodlivého procesu zodpovedá, že preskúmavací súd by nemal meniť skôr vyslovený právny názor bez preukázanej zmeny prijatého skutkového záveru, a to zisteného správnym orgánom, resp. súdom doplneným dokazovaním. Občiansky súdny poriadok síce nevylučuje možnosť vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia aj súdom, avšak takýto dôkaz by mal slúžiť na preukázanie skutkového záveru existujúceho v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Ďalšie získané poznatky meniace skutkový záver v období po vydaní rozhodnutia správnym orgánom, podľa stanoviska súdu nemôžu byť pri posudzovaní zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu vydaného v predchádzajúcom období relevantné. Súd zastáva názor, že ak pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu prvostupňový súd už raz zaujme právny záver a vydá rozhodnutie, že k opačnému právnemu názoru by po zrušení jeho prvšieho rozhodnutia mohlo dôjsť len v prípade, ak by odvolací súd vyslovil iný právny názor, ktorým by bol prvostupňový súd v ďalšom konaní viazaný. Preskúmavací súd konajúci podľa piatej časti O.s.p., na rozdiel od všeobecných odvolacích súdov, totiž nemá možnosť meniť právny záver v dôsledku pristúpenia k úvahám o zmene ním skôr prijatého skutkového záveru (ten môže vyplynúť len z ďalších poznatkov, ktoré by súd mohol získať opakovaním dôkazov už ním vykonaných). Pokiaľ by prvostupňový súd konajúci v rámci správneho súdnictva vydal protichodné rozhodnutie bez výslovného pokynu nadriadeného súdu a bez zmeny skutkového stavu, v podstate by to znamenalo popretie vlastného právneho názoru, rozhodnutie prvostupňového súdu by stratilo na presvedčivosti, čo treba považovať za porušenie práva na spravodlivý proces. (K prípustnosti zmeny právneho názoru súdu porovnaj napr. závery rozhodnutia NS SR sp.zn. 6Cdo 188/2011 zo dňa 18.09.2012). Súd zotrváva na svojich záveroch uvedených v odôvodnení rozsudku č.k. 23S/69/2010-80 zo dňa 08.12.2010. Nad rámec tam uvedeného dopĺňa svoje závery o ďalšie dôvody, pre ktoré považuje žalobu za nedôvodnú, a ktorými zároveň reaguje na pokyn odvolacieho súdu pre ďalšie konanie. Súd nepovažuje za dôvodnú žalobnú námietku o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci správnym orgánom. Naopak zastáva názor, že správny orgán náležite objasnil skutkový stav veci, ktorý aj súd považoval za dostačujúci pre záver o absencii dobrej viery pri podávaní prihlášky napadnutej ochrannej známky. Žalovaný v rozhodnutiach vydaných v oboch stupňoch dostatočne odôvodnil svoje závery, pričom konštatoval, z akých predložených dokladov vyplynuli aké skutočnosti. Podľa § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Podľa § 54 ods. 2 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach práva a vzťahy z ochranných známok zapísaných do registra pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa riadia ustanoveniami tohto zákona. Vznik týchto práv a vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa posudzujú podľa predpisov platných v čase ich vzniku. Ochranná známka zapísaná do registra podľa predchádzajúcich právnych predpisov nebude vyhlásená za neplatnú, ak je v súlade s týmto zákonom. Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z.z. o ochranných známkach úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby, alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach v znení neskorších predpisov za ochrannú známku nemožno uznať označenie, ktoré je predmetom prihlášky, ktorá nebola podaná v dobrej viere. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdiť, či správny orgán na základe zisteného skutkového stavu zaujal správny právny záver o tom, že prihláška napadnutej ochrannej známky žalobcu nebola podaná v dobrej viere. Súd zastáva názor, že v danom prípade boli splnené zákonné podmienky na vyhovenie návrhu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú v dôsledku preukázania naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ v zmysle § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach. Rozhodujúcimi skutočnosťami sú: 1/ objektívna známosť (vedomosť) určitej situácie - prihlasovateľ pri podaní prihlášky vedel, alebo vzhľadom na okolnosti musel vedieť, že iný subjekt používa zhodné alebo podobné označenia pre zhodné alebo podobné výrobky a súčasne 2/ subjektívny úmysel (zámer) - prihlasovateľ podaním prihlášky chcel zabrániť tretej osobe pokračovať v používaní takéhoto označenia na relevantnom trhu. Právna terminológia charakterizuje osobu konajúcu v nie dobrej viere (v zlej viere) ako osobu, ktorá pozná skutočnú situáciu, a napriek tomu jedná nečestne so zlým úmyslom, akoby o tom nevedela. Pojem zlej viery je širší ako pojem nekalej súťaže. Zlá viera musí byť spojená s osobou prihlasovateľa a jej preukázanie musí byť v čase podania prihlášky, pričom prihláška ochrannej známky podaná v zlej viere môže byť napadnutá bez časového obmedzenia. Pri posudzovaní zlej viery je potrebné zvážiť akúkoľvek relevantnú okolnosť, hlavne sa zohľadňuje, či osoba podávajúca prihlášku o práve inej osoby na zhodné alebo podobné označenie vedela, alebo či v dobe podania prihlášky ochrannej známky o tomto práve vedieť mohla a tiež to, či by použitie takéhoto označenia bolo v rozpore s dobrými mravmi, alebo by neoprávnene poškodilo zvláštny charakter, či povesť označenia, ktoré je predmetom iného práva. Pojem neexistencie dobrej viery má významný morálny a etický rozmer, jeho obsahom je porušenie uznávaných pravidiel správania sa, pričom sa neexistencia dobrej viery podstatným spôsobom prejavuje v podaní prihlášky ochrannej známky s iným cieľom, než umožniť plniť jej základnú funkciu, t.j. zaručiť spotrebiteľovi alebo koncovému užívateľovi totožnosť pôvodu daného výrobku alebo služby a umožniť mu zároveň rozlíšiť tento výrobok alebo túto službu od výrobkov a služieb iného pôvodu. Neexistencia dobrej viery predstavuje vnútorný psychický stav konajúceho subjektu, ktorý sám o sebe nemožno priamo dokazovať, jej dokazovanie je obtiažne. Ku konštatovaniu, či konanie prihlasovateľa možno označiť za konanie v dobrej, resp. zlej viere, možno dospieť len na základe posúdenia okolností, za akých sa tento psychický stav prejavuje. Za konanie v zlej viere možno považovať napr. situáciu, keď je prihlasovateľ obchodne alebo hospodárky prepojený so subjektom používajúcim prihlásené označenie, resp. je zjavné, že prihlasovateľ mal vedomosť o tom, že prihlásené označenie bolo pred podaním prihlášky ochrannej známky používané iným subjektom a podaním prihlášky ochrannej známky takéhoto označenia by prihlasovateľ získal určitú neoprávnenú výhodu - zneužil by rozlišovaciu spôsobilosť alebo dobré meno označenia, bránil by vstúpiť na trh určitej zemi, vytláčal by z tohto trhu a podobne, a na druhej strane by subjekt používajúci prihlásené označenie utrpel nejakú ujmu, ktorá sa môže naplno prejaviť až v budúcnosti. Prihlasovateľ, ktorý je v pozícii dovozcu, distribútora síce nemôže a nemohol zabezpečovať výrobný proces, či povahu výrobkov, ich kvalitu, ale môže využiť napr. blokačnú funkciu danej ochrannej známky. V zmysle dôvodovej správy k zákonu č. 14/2004 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 55/1997 Z.z., sa inštitút dobrej viery uplatní pri zamedzení zápisu, tzv. špekulatívnej, resp. pirátskej známky, ktorú si prihlasovateľ nedáva zapísať v prvom rade z dôvodu jej používania v obchodnom styku, ale iba za účelom dosiahnutia zisku zo známkovej transakcie, prípadne s blokačným úmyslom. Súd má za to, že v danom prípade prvá podmienka na preukázanie výluky zápisnej spôsobilosti podľa § 2 ods. 1 písm. k/ zákona č. 55/1997 Z.z. bola splnená, pretože prihlasovateľovi v čase podania prihlášky dňa 25.05.2005 bol už známky postoj navrhovateľa výmazu, ktorý sa dožadoval práv z ochranných známok v znení označenia pôvodne používaného navrhovateľom. Vzhľadom na majetkové prepojenia, ako aj personálne prepojenie prostredníctvom osoby Ing. R. N. v predmetných obchodných spoločnostiach (žalobcu, spoločnosti INTELEK, s.r.o., so sídlom v Brne a navrhovateľa výmazu) je nespornou skutočnosťou, že žalobca mal vedomosť o existencii navrhovateľa o jeho výrobkoch, ako aj ochranných známkach. Prihlasovateľ musel vedieť, že navrhovateľ používal najmenej v jednom členskom štáte zhodné alebo podobné označenie pre zhodný alebo podobný výrobok, ktoré by mohlo viesť k zámene s prihlasovaným označením, čo je jeden z relevantných faktorov, na ktoré je potrebné prihliadať v zmysle rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie v prejudicionálnom konaní vo veci C-529/07. Súd má za to, že je splnená aj druhá podmienka pre konštatovanie podania prihlášky v nie dobrej viere, t.j. nečestný špekulatívny úmysel prihlasovateľa prejavujúci sa v blokačnom zámere smerujúcom voči navrhovateľovi výmazu s cieľom zabrániť mu v ďalšom používaní označenia, ktoré sa môže prejaviť aj neskôr. Jedná sa o preukázanie ďalšieho relevantného faktora v zmysle rozhodnutia vo veci C-529/07, t.j. úmysel prihlasovateľa zabrániť tretej osobe pokračovať v používaní takéhoto označenia. Súd poukazuje tiež na to, že právny poriadok Slovenskej republiky (čl. 55 Ústavy SR, § 41 Obchodného zákonníka) v súlade s jej medzinárodnými záväzkami (čl. 10bis Parížskeho dohovoru) chráni hospodársku súťaž a zakazuje akékoľvek konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi súťaže a je spôsobilé privodiť ujmu iným súťažiteľom alebo spotrebiteľom. Známkové právo vrátane inštitútu „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ je potrebné chápať v týchto súvislostiach. Základným princípom, na ktorom je vybudované prepojenie známkového práva s právom proti nekalej súťaži je preferovanie materiálnej ochrany dobrých mravov súťaže pred formálnou známkovou ochranou, ktorá tu musí ustúpiť. Tento princíp sa prejavuje aj vo fáze prihlasovania ochrannej známky, ako absolútny dôvod „prihlášky nepodanej v dobrej viere“. S poukazom na túto argumentáciu súd nepovažuje za opodstatnenú druhú žalobnú námietku, ktorou žalobca namieta nesprávne hodnotenie dôkazov o obchodných transakciách a o predávaní výrobkov označovaných ako M.. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalovaného, že predmetné dôkazy sú irelevantné, nie sú spôsobilé vyvrátiť záver o tom, že na základe iných preukázaných okolností prihláška napadnutej ochrannej známky nebola podaná v dobrej viere. Pokiaľ žalobca preukazoval, že prvým používateľom označenia „M.“ v obchodnom styku na území SR bol on, a nie navrhovateľ, a že navrhovateľ na území SR nikdy nepredával žiadny tovar takto označený, súd poukazuje na to, že výrobky označované ako „W..“ nepatrili žalobcovi (ani jeho spoločníkovi), ale inej zahraničnej osobe. Žalobca na základe svojho vzniku ako dcérskej spoločnosti českej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o., bol len distribútorom týchto výrobkov na území Slovenskej republiky. K otázke naplnenia skutkovej podstaty „prihlášky nepodanej v dobrej viere“ súd poukazuje na význam základnej funkcie ochrannej známky. Základnou funkciou každej ochrannej známky je zaručiť pre spotrebiteľov obchodný pôvod výrobkov alebo služieb, ktoré sú ochrannou známkou označované a rozlíšiť ich na trhu od konkurenčných výrobkov iných subjektov. Táto základná funkcia je zrejme narušená na jednej strane dôsledkom registrácie ochrannej známky pre subjekt, ktorý sám nie je výrobcom označovaných výrobkov a na druhej strane dôsledkom používania ochrannej známky pre tovary a služby, ktoré nemajú ten pôvod, na aký sú spotrebitelia u výrobkov s uvedeným označením dlhodobo navyknutí. Ochrannú známku zapísanú do registra podľa predchádzajúcich predpisov možno vyhlásiť za neplatnú, pretože nie je v súlade ani so zákonom č. 506/2009 Z.z. (§ 54 ods. 2 posledná veta citovaného zákona a contr.). Súd tiež poukazuje na právnu úpravu obsiahnutú v § 35 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z.z., v zmysle ktorého úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú aj na návrh osoby uvedenej v § 7 z dôvodov podľa § 7, ak sa v konaní o vyhlásení ochrannej známky za neplatnú preukáže, že tento dôvod existuje. Podľa § 7 písm. e/ zákona č. 506/2009 Z.z. označenie sa nezapíše do registra na základe námietok proti zápisu označenia do registra podaných podľa § 30 majiteľom zahraničnej ochrannej známky, ak prihlasovateľ, ktorý je alebo bol na území Slovenskej republiky obchodným zástupcom majiteľa zahraničnej ochrannej známky alebo jeho zástupcom na základe iného právneho vzťahu (ďalej len „obchodný zástupca“), požiadal o zápis označenia do registra vo svojom mene bez súhlasu jej majiteľa; to neplatí, ak mal obchodný zástupca na takéto konanie oprávnený dôvod. Toto ustanovenie vychádza z čl. 6septies Parížskeho dohovoru, v ktorom sa používa pojem agent. Najvyšší správny súd Českej republiky v rozsudku č.k. 5A 57/2001-43 z 24.05.2006 konštatoval, že vykladať kto môže byť obchodným zástupcom, konateľom, je potrebné v súlade s Parížskym dohovorom. Pojem obchodného zástupcu je potrebné vykladať s ohľadom na účel a zmysel právnej úpravy, ktorým je v danom prípade ochrana majiteľa ochrannej známky zapísanej v jednej únijnej zemi pred parazitným konaním subjektu, ktorý je s majiteľom ochrannej známky v obchodnom styku. Musí existovať alebo musel v minulosti existovať hospodársky vzťah, na základe ktorého prihlasovateľ získal informáciu o ochrannej známke, ktorú následne využil vo svoj prospech. Z publikácie bývalého riaditeľa WIPO prof. Z. (dostupné na http: //www.wipo.int/freepublications/en/intproperty/611/wipo pub 611.pdf) vyplýva, že čl. 6septies PD riešiaci vzťah „neverného agenta“, resp. „nehodného zástupcu“ je aplikovateľný aj na tých, ktorí konali ako distribútori tovarov nesúcich ochrannú známku, a ktorí požiadali o registráciu ochrannej známky v ich vlastnom mene. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval pochybenie žalovaného v dôsledku popretia teritoriálneho princípu, súd má za to, že žalobca preceňuje význam tejto zásady, ktorú ovšem je možné prelomiť v prípade posudzovania absolútnej zápisnej výluky, ak prihláška ochrannej známky nie je podaná v dobrej viere. Súd sa plne stotožňuje so stanoviskom žalovaného, pričom zároveň poukazuje už aj na odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku, že nedostatok dobrej viery prihlasovateľa nemôže sám o sebe zhojiť udelený súhlas majiteľa medzinárodného zápisu staršej zhodnej ochrannej známky. Skutočnosť, že v prospech jediného spoločníka prihlasovateľa svedčil v čase podania prihlášky medzinárodný zápis staršej ochrannej známky (navyše zatiaľ závislej na národnej ochrannej známke) nijako nevylučuje, že prihlasovateľ - prostredníctvom osoby konateľa R.. R. N., podal prihlášku v zlej viere. Podľa názoru súdu žalobca prehliada relevantné faktory, a naopak zdôrazňuje skutočnosti, ktoré súd nepovažuje za rozhodujúce (súhlas majiteľa medzinárodného zápisu, porušenie teritoriálneho princípu), pretože rozhodujúcim je vyhodnotiť, čo bolo skutočným dôvodom, úmyslom, pohnútkou prihlasovateľa pri podaní prihlášky ochrannej známky POZ 5720-2005. Z konania prihlasovateľa v čase podania prihlášky ale aj z jeho následných krokov vyplýva, že prihlasovateľ sledoval predísť strate medzinárodnej ochrany (ktorú získal odvodene od navrhovateľa výmazu a to vzhľadom na ich vzájomné obchodné vzťahy) a túto si chcel zabezpečiť prostredníctvom prihlášky slovenskej národnej ochrannej známky, dôkazom čoho je jeho konanie smerujúce k rozšíreniu medzinárodného zápisu na 32 krajín. Prihlasovateľovi muselo byť zrejmé, že medzinárodný zápis v prospech českej spoločnosti INTELEK, spol. s r.o. je zo strany majiteľa českej ochrannej známky č. XXXXXX, t.j. navrhovateľa výmazu zraniteľný, keďže ešte neuplynulo päť rokov od jeho zápisu a ešte stále pretrvával právny režim závislosti medzinárodného zápisu od národnej ochrannej známky. Prihláška bola totiž podaná v čase, keď žalobca už mal všetky práva, ktoré mohol prihlasovateľ získať zo zápisu zhodnej ochrannej známky, dané tým, že jeho jediný spoločník - česká spoločnosť INTELEK, spol. s r.o., so sídlom v Brne bola majiteľom medzinárodného zápisu. Preto argumentácia žalobcu o voľnom trhu v SR a o záujme žalobcu výlučne o toto teritórium, je nepresvedčivé. Súd má za to, že obidve základné podmienky pre preukázanie skutočnosti, že prihláška nebola podaná v dobrej viere, boli splnené a náležite preukázané. Žalobca podal prihlášku v období, keď poznal stanovisko spoločnosti - navrhovateľa výmazu, mal vedomosť o predchádzajúcom prevode českej národnej ochrannej známky na túto spoločnosť, pričom prihlášku podal so súhlasom majiteľa len medzinárodného zápisu odvodeného od českej národnej ochrannej známky. Žalobca nemal záujem len o teritórium v SR, ale v prvom rade o zachovanie medzinárodného zápisu, o ktorý rozšíril českú národnú ochrannú známku ešte pred jej prevodom na spoločnosť AESP. Ujma navrhovateľa výmazu spočíva v blokovaní používania jeho ochrannej známky v krajinách, pre ktoré požiadal žalobca o medzinárodný zápis ochrannej známky zapísanej podľa spornej prihlášky, pričom táto ujma navrhovateľovi výmazu môže vznikať aj v budúcnosti. Súd zastáva názor, že právoplatný rozsudok Krajského súdu v Brne sp.zn. 41/11 Cm 181/2005-351 zo dňa 03.11.2011, ako aj právoplatné rozhodnutie Úradu priemyselného vlastníctva ČR sp.zn. 0-442471 zo dňa 06.06.2012 nie je záväzným podkladom pre rozhodovanie tunajšieho súdu, niet zákonného dôvodu na to, aby sa súd cítil viazaný závermi, k akému došli tieto štátne orgány pri posudzovaní hoci aj obdobných skutkových okolností. Konajúci súd v intenciách zrušujúceho uznesenia Najvyššieho súdu SR doplnil odôvodnenie svojho rozhodnutia, vysporiadal sa so žalobnými námietkami podanými v zákonom stanovenej lehote, pričom zohľadnil s nimi súvisiacu argumentáciu žalobcu aj v podaní zo dňa 25.05.2012 a v podanom odvolaní, avšak nevzhliadol v nej také presvedčivé argumenty, aby dospel k opačnému záveru, než k akému dospel v rozhodnutí zo dňa 08.12.2010. K právnemu názoru odvolacieho súdu, že v pochybnostiach sa má za to, že prihláška bola podaná v dobrej viere, súd konštatuje, že v danom prípade nie sú pochybnosti o tom, že prihláška nebola podaná v dobrej viere, a to z dôvodov, na ktoré súd poukázal v tomto rozhodnutí ale aj vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí. Keďže iný právny názor nebol odvolacím súdom vyslovený, prvostupňový súd sa nemohol, z dôvodov vyššie uvedených, odkloniť od svojho už skôr vysloveného právneho názoru, čo ovšem neznamená, že odvolací súd by v prípade podaného odvolania nemohol dospieť k inému právnemu posúdeniu veci a vydať opačné rozhodnutie, resp. vysloviť iný záväzný právny názor, ktorým by v následnom konaní bol prvostupňový súd viazaný v zmysle § 250ja ods. 4 O.s.p.. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov konania, pretože v konaní nebol úspešný, aplikujúc § 250k ods. 1 O.s.p.. Pribratému účastníkovi konania súd nepriznal právo na náhradu trov konania a to vzhľadom na osobitnú právnu úpravu otázky náhrady trov konania v piatej časti O.s.p.. Ustanovenie § 250k O.s.p. dáva možnosť priznať náhradu trov konania len úspešnému žalobcovi. Súd nemá zákonný podklad pre priznanie trov konania žalovanému, ale ani pribratému účastníkovi konania podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p.. Nie je možné postupovať podľa § 142 a nasl. O.s.p. (za použitia § 246c O.s.p.) v zmysle zásady zodpovednosti za výsledok sporového konania (zásady úspechu), nakoľko konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. nie je konaním sporovým v zmysle tretej časti O.s.p.. V správnom súdnictve súdy preskúmavajú zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov a výsledok kauzy závisí od toho, či správny orgán zákon dodržal alebo nie. Na tejto skutočnosti, ktorú musí súd zistiť v súlade s dispozičnou a koncentračnou zásadou vo vzťahu k žalobe a žalobcovi, nemôže nič zmeniť argumentácia pribratého účastníka konania a § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. je vo vzťahu k pribratému účastníkovi potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva takéhoto účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktorá môže byť spôsobená prípadným zrušením rozhodnutia správneho orgánu. Z uvedeného dôvodu, v zásade súd ani nepožaduje od pribratého účastníka písomné stanovisko k veci, pretože toto by ani nemohol zohľadňovať pri rozhodnutí. Účastník konania, ktorý bol pribratý do súdneho konania podľa § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. nie je zo zákona povinný byť právne zastúpený, avšak toto právo samozrejme môže realizovať, no v takom prípade je povinný si náklady spojené s právnym zastúpením znášať sám, keďže v zmysle vyššie uvedeného nemá právo na náhradu trov konania. Z rovnakého dôvodu nebola priznaná ani uplatnená náhrada trov konania v súvislosti so zmareným pojednávaním dňa 26.09.2012. Súd samostatným uznesením č.k. 23S/69/2010-222 zo dňa 29.10.2012 priznal pribratému účastníkovi konania len jednorázový peňažný nárok 100,- Eur podľa § 147a O.s.p.. (K povahe postavenia pribratého účastníka konania v zmysle § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p. a k otázke jeho náhrady trov konania porovnaj závery uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/3/2012 z 29.02.2012, ktoré si súd osvojil pri rozhodovaní.) Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.