Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/113/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6011201177 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 04. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6011201177.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Občianske združenie Podpoľanie nad zlato, so sídlom A. Hlinku 903/9, 962 12 Detva, Slovenská republika, IČO: 42 195 110, zast. advokátkou Mgr. Eva Kováčechová, AK Komenského 21, 974 01 Banská Bystrica, proti žalovanému: Hlavný banský úrad, Kammerhofská č. 25, 969 50 Banská Štiavnica, za účasti vedľajšieho účastníka: Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o., so sídlom Námestie SNP 446/1, 962 12 Detva, IČO: 35943513, zast.: Advokátska kancelária JUDr. Tomáš Suchý, spol. s r.o., Horná 13, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1228-1950/2011 zo dňa 14. októbra 2011, takto r o z h o d o l : I./ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. 1228-1950/2011 zo dňa 14. októbra 2011 a rozhodnutie Obvodného banského úradu v Banskej Bystrici č. 181-2260/2011 zo dňa 16. augusta 2011 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II./ Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania na účet právnej zástupkyne žalobcu Mgr. Evy Kováčechovej v sume 552,39 Eur, ktoré pozostávajú z trov právneho zastúpenia v sume 523,77 Eur a z trov žalobcu v sume 28,62 Eur, do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Obvodný banský úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. 181-2260/2011 zo dňa 16.08.2011 rozhodol, že žalobca nie je účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru Detva na základe návrhu organizácie Eastern Mediterranean Resources - Slovakia, s.r.o.. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že správny orgán posudzujúc návrh Občianskeho združenia Podpoľanie nad zlato doručený úradu dňa 28.06.2011, v ktorom sa žalobca domáhal postavenia účastníka konania, dospel k záveru, že Aarhuský dohovor nemá prednosť pred zákonom, na jeho vykonanie je potrebné prijať vnútroštátny právny predpis. Druhý pilier Aarhuského dohovoru - účasť verejnosti na rozhodovacom procese je do právneho systému Slovenskej republiky premietnutý v zákone č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (zákon o EIA) a v zákone č. 245/2003 Z.z.. Konanie vo veci určenia dobývacieho priestoru je upravené v banskom zákone (zákon č. 44/1988 Zb.), v ktorom v ustanovení § 28 ods. 4 je taxatívny výpočet účastníkov konania vo veci určenia dobývacieho priestoru. Vychádzajúc z odkazu 13c uvedeného v § 28 ods. 4 banského zákona a zo Stanov Občianskeho združenia Podpoľanie nad zlato, je potrebné aplikovať ustanovenie § 26 zákona č. 24/2006 Z.z.. Určenie dobývacieho priestoru nie je činnosť uvedená v Prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z. v platnom znení, ani Strategickým dokumentom podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvu na životné prostredie uvedených v Prílohe č. 1 zákona č. 24/2006 Z.z. v platnom znení, teda v tejto fáze nie je povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na životné prostredie pred konaním o určenie dobývacieho priestoru Detva neprebehlo a neprebieha, nie sú splnené podmienky pre vznik postavenia žalobcu ako účastníka konania o určenie dobývacieho priestoru Detva, vyplývajúce z ustanovenia § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán, rozhodujúc o odvolaní žalobcu, rozhodnutím č. 1228-1950/2011 zo dňa 14.10.2011 zamietol odvolanie a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že sa stotožnil s argumentáciou prvostupňového správneho orgánu. Odvolanie považoval za neopodstatnené. Nezistil žiadne nedostatky, ktoré by boli dôvodom na zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia. V zákonom stanovenej lehote podal na tunajšom súde žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Žiadal napadnuté rozhodnutie, ako aj rozhodnutie prvostupňové zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. S poukazom na § 247 ods. 1 O.s.p. tvrdil, že žalobca bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím a postupom správneho orgánu. Správne konanie o určení dobývacieho priestoru Detva, z ktorého bol žalobca ako účastník konania rozhodnutím vylúčený, je bez pochyby konaním, ktoré môže umožniť zásah do prírodného prostredia a zároveň ide o rozhodovací proces súvisiace s ťažbou nerastov. Namietal zásah do svojich práv byť účastníkom konania, ktoré sa týka životného prostredia, a ktoré mu vyplývajú z čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Obdobne došlo k porušeniu smernice Rady č. 85/337/EHS o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (smernica EIA). Namietal zásah do ústavných práv v zmysle čl. 44 a 45 Ústavy SR, a to do práva na priaznivé životné prostredie a do práva na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia. Podľa § 24b, § 26 a § 27 zákona o EIA platí právna domnienka, že aj právnická osoba (teda aj občianskeho združenie) môže byť považovaná za subjekt, ktorého právo na priaznivé životné prostredie môže byť dotknuté rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým sa povoľuje posudzovaná činnosť. Právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia sa realizuje aj prostredníctvom správneho konania a práv účastníkov, ktoré im garantuje správny poriadok. Tvrdil, že rozhodnutie správneho orgánu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď odmietal názor žalovaného, že žalobca by mal právo stať sa účastníkom konania o určení dobývacieho priestoru len v zmysle § 24 až § 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, keďže na jeho použitie odkazuje poznámka pod čiarou 13c k § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. (banský zákon). Keďže proces posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa žalovaného neprebieha pred konaním o určení dobývacieho priestoru, nie sú splnené podmienky na účastníctvo žalobcu v konaní. V tejto súvislosti žalobca namietal, že poznámky pod čiarou k príslušným odkazom nie sú súčasťou právneho predpisu a majú len informatívnu hodnotu. Osobitným predpisom, na ktorý poukazuje ustanovenie § 28 ods. 4 banského zákona, preto môže byť akýkoľvek iný právny predpis, ktorý definuje, alebo inak upravuje účastníctvo v správnom konaní. Takýmto predpisom môže byť aj správny poriadok, aplikácia ktorého v zmysle § 41 banského zákona nie je vylúčená na konanie podľa § 28 banského zákona. Skutočnosť, že v konaní môžu byť dotknuté práva alebo právom chránené záujmy žalobcu, vyplýva z medzinárodného Aarhuského dohovoru, ktorý má aplikačnú prednosť pred zákonmi SR a zároveň z neho vyplýva povinnosť vykladať zákony v súlade s ním. Aj práva priznané Aarhuským dohovorom sú súčasťou komunitárneho práva. Ustanovenia vnútroštátnych zákonov musia byť preto nevyhnutne interpretované a uplatňované tak, aby bola zabezpečená plná účinnosť a rešpektovanie práv z neho vyplývajúcich. Z čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru vyplýva právo verejnosti a to najmä environmentálnym mimovládnym organizáciám, na prístup k súdnemu konaniu za účelom napadnúť nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu. V podmienkach slovenského právneho poriadku spĺňa tieto požiadavky iba súd, ktorý disponuje právomocou uskutočniť zodpovedajúcu, resp. adekvátnu nápravu (napr. zrušiť nezákonné rozhodnutie). Právo EÚ a medzinárodný dohovor majú pred ustanovením vnútroštátneho práva aplikačnú prednosť, preto ak je možné ustanovenie § 28 ods. 4 banského zákona v spojení s § 14 ods. 1 správneho poriadku vyložiť tak, aby žalobca mal prístup k súdnemu konaniu, správny orgán to bol povinný urobiť. Uvedené potvrdil aj Súdny dvor Európskej únie vo svojom rozhodnutí vo veci C-240/09 zo dňa 08.03.2011. Z tohto rozhodnutia následne vychádzal aj Najvyšší súd SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp.zn. 5Sžp/41/2009 zo dňa 12. apríla 2011 uviedol, že iba priznaním práv, ktoré prináležia účastníkovi konania, je možné naplniť požiadavku, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia. Obdobne rozhodol Najvyšší súd SR aj v ďalších konaniach, z čoho vyplýva, že rozhodovacia prax v tomto smere je už konštantná. Právne názory Súdneho dvora a jeho požiadavky uvedené v rozsudku sú záväzné nielen pre vnútroštátne súdy, ale aj pre ostatné vnútroštátne orgány. Rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je jednoznačne úkonom orgánu verejnej moci, ktorý môže byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia, a teda sa naň vzťahuje čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru. Vytýkal žalovanému, ako aj prvostupňovému správnemu orgánu, že požiadavky Dohovoru v zmysle rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR, nijakým spôsobom nezohľadnili a neoprávnene tak upreli žalobcovi právo byť účastníkom konania. Namietal, že k ukráteniu práv žalobcu na jeho právach stať sa účastníkom konania došlo postupom správneho orgánu neprípustným obchádzaním zákona. Z ustanovenia § 28 ods. 4 banského zákona, ktorý odkazuje na § 24 až § 27 zákona EIA, je zrejmé, že zákonodarca predpokladal, že hodnotenie vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA sa musí uskutočniť pred samotným konaním o určení dobývacieho priestoru. Takáto úprava zároveň umožňuje realizovať záväzok vyplývajúci z čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru - zabezpečiť včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Tvrdil, že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru podľa § 28 banského zákona je rozhodnutím o umiestnení stavby v zmysle stavebného zákona (§ 32 a nasl.). Prvostupňový správny orgán nemôže vydať rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru bez toho, aby prebehol proces hodnotenia tejto činnosti na životné prostredie a bolo vydané záverečné stanovisko z tohto hodnotenia vplyvov na životné prostredie. Ide o činnosť, ktorá podlieha povinnému hodnoteniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA, keďže ide o činnosť uvedenú v Prílohe č. 8 tohto zákona. V aplikačnej praxi sa uplatňuje jednotný postup, že proces hodnotenia vplyvov na životné prostredie v takomto prípade prebieha pred územným konaním, teda pred jedným z rozhodnutí o povolení činnosti podľa stavebného zákona. Konanie o určení dobývacieho priestoru je jedným (prvým) z rozhodnutí o povolení banskej činnosti a tak už pred týmto povoľovaním je nevyhnutné vykonať proces posudzovania vplyvov na životné prostredie. Poukázal na rozdielnu rozhodovaciu prax Obvodného banského úradu v Košiciach, podľa ktorého je nevyhnutné, aby sa proces posudzovania vplyvov na životné prostredie neuskutočnil už pred rozhodnutím o určení dobývacieho priestoru a v tejto súvislosti poukázal na § 3 ods. 5 správneho poriadku. Napokon žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný sa nijakým spôsobom nevyjadruje k niektorým dôvodom odvolania uvedeným v časti I. odvolania a časti III. odvolania, absentuje jeho úvaha a tak nie je možné zistiť ani vyhodnotiť ako žalovaný k svojmu záveru došiel. Žalovaný v stanovisku k žalobe zo dňa 24.01.2012 trval na záveroch napadnutého rozhodnutia a žalobu ako nedôvodnú žiadal zamietnuť. Uvádzal, že správne konanie, v ktorom sa žalobca domáha postavenia účastníka konania, sa netýka povoľovania činnosti, ale určenia dobývacieho priestoru, ktoré je konaním podľa banského zákona. Uvedené správne konanie a ani rozhodnutie o určenie dobývacieho priestoru Detva v žiadnom prípade nemôže umožniť zásah do prírodného prostredia, ako sa mylne domnieva žalobca. Takýto zásah môže umožniť až následné rozhodnutie o povolení banskej činnosti, ktoré bude výsledkom samostatného správneho konania podľa § 17 a nasl. zákona č. 51/1988 Zb. o banskej činnosti. Tvrdil, že nedošlo k žiadnemu ukráteniu žalobcu na jeho právach, ani k zabráneniu efektívneho naplňovania jeho cieľov. Určenie dobývacieho priestoru nie je činnosť uvedená v Prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z., ani Strategickým dokumentom podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie, teda v tejto fáze nie je povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na životné prostredie neprebehlo a neprebieha, nie sú splnené podmienky pre vznik postavenia účastníka konania uvedené v ustanovení § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. Podmienky pre vznik postavenia účastníka konania vo vzťahu ku konaniu o určení dobývacieho priestoru neboli splnené, preto žalobca nie je účastníkom konania o určení dobývacieho priestoru. Konanie o určení dobývacieho priestoru nie je začiatok procesu vedúceho k činnosti podľa Prílohy č. l, ods. 2 a ods. 16, ako sa mylne domnieva žalobca. Za začiatok tohto procesu je potrebné považovať začatie vykonávania vyhľadávacieho ložiskového geologického prieskumu, ktorého výsledkom bolo overenie výhradného ložiska Au rúd Detva - Biely vrch. Na konanie o určenie dobývacieho priestoru sa nevzťahujú príslušné ustanovenia Aarhuského dohovoru. Zo zákona vyplývajú dve možnosti zabezpečovania posudzovania vplyvov navrhovaných činností na životné prostredie. Jedna možnosť je pred rozhodnutím o ich umiestnení, t.j. pred určením dobývacieho priestoru, druhá možnosť je pred rozhodnutím o ich povolení, t.j. pred povolením banskej činnosti. O tom, ktorú možnosť navrhovateľ využije nerozhoduje správny orgán, ale sám navrhovateľ, v danom prípade vedľajší účastník, ktorý sa rozhodol, že posudzovanie vplyvu navrhovanej činnosti na životné prostredie bude zabezpečovať pred povolením banskej činnosti. Poznámka pod čiarou 13c/ k § 28 ods. 4 banského zákona odkazuje na použitie § 24 až 27 zákona č. 24/2006 Z.z., t.j. nevymenúva príkladmo viaceré zákony. Odvolávanie sa na aplikáciu zákona o správnom konaní nepovažoval za správne, nakoľko poznámka pod čiarou 13c/ podľa § 28 ods. 4 banského zákona odkazuje na príslušné paragrafy osobitného právneho predpisu zákona č. 24/2006 Z.z., ktorý má prednosť pred všeobecným právnym predpisom, ktorým je správny poriadok v zmysle zásady „lex specialis derogat legi generali“. Napadnuté rozhodnutia sa týkajú iba skutočnosti, že žalobcovi bolo preukázané nepriznanie postavenia účastníka konania o určenie dobývacieho priestoru, ale nemajú žiadnu súvislosť s druhým pilierom Aarhuského dohovoru, ktorého obsah je účasť verejnosti na rozhodovacom procese v záležitostiach životného prostredia. Určenie dobývacieho priestoru nie je činnosť uvedená v Prílohe č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z., ani Strategickým dokumentom podliehajúcim posudzovaniu ich vplyvov na životné prostredie, teda v tejto fáze nie je povinnosť realizovať posudzovanie vplyvov na životné prostredie. Keďže posudzovanie vplyvov na životné prostredie pred konaním o určenie dobývacieho priestoru neprebehlo, ani neprebieha, nie sú splnené podmienky pre vznik postavenia žalobcu ako účastníka konania o určenie dobývacieho priestoru. Podľa prvej vety § 27 zákona č. 24/2006 Z.z. žalobca môže byť účastníkom následného konania o povolenie banskej činnosti v dobývacom priestore Detva v prípade, že sa zapojí do procesu posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie, ktorý bude musieť predchádzať konaniu o povolenie banskej činnosti. Za nesprávne považuje tvrdenia žalobcu, že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je rozhodnutím o umiestnení stavby v zmysle stavebného zákona. Žalobca si zamieňa pojem „povolenie činnosti“ s pojmom „umiestnenie činnosti“. Pokiaľ žalobca poukazoval na rozhodovaciu prax iných orgánov štátnej banskej správy dovolávajúc sa rovnakého postupu, uviedol, že iné rozhodnutia poukazujú iba na pochybenie príslušných obvodných banských úradov v minulosti v uvedených správnych konaniach, keďže tieto správne orgány postupovali nad rámec zákona, čo je v rozpore s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. Napokon odmietal tvrdenie o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia a nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní zdôraznila, že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je rozhodnutím o využití územia. Odmietla konštatovanie žalovaného, že ide o osobitný druh štátnej licencie zastávajúc stanovisko, že ide o riadne rozhodnutie vydané v správnom konaní, v ktorom sa už rezervuje územie na jednu činnosť. Rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je v podstate identické s rozhodnutím vydávaným v zmysle stavebného zákona, v ktorom má verejnosť právo byť účastníkom takéhoto konania a v tejto súvislosti poukázala aj na niektoré rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, v ktorých bola priznaná účasť verejnosti v územných konaniach o umiestnení stavby. Zdôraznila, že ak má byť zabezpečená včasná a účinná ochrana životného prostredia, tak toto je možné už v štádiu konania o určení dobývacieho priestoru, kedy verejnosť môže ovplyvniť, či sa takáto činnosť bude alebo nebude realizovať. Ďalšie následné rozhodnutia po určení dobývacieho priestoru sú v podstate len modifikáciou, za akých podmienok sa bude ťažba realizovať. Nesúhlasila so stanoviskom žalovaného, že je na vôli investora, v danom prípade vedľajšieho účastníka, kedy dôjde k posudzovaniu vplyvov činností na životné prostredie. Uviedla, že žalobca mal byť v podstate účastníkom konania v správnom konaní už skôr, pokiaľ sa rozhodovalo o chránenom ložiskovom území. Ak by v zmysle ustanovenia § 28 ods. 4 banského zákona nemali byť občianske združenia, ako zainteresovaná verejnosť, účastníkmi správneho konania o určení dobývacieho priestoru, potom by toto ustanovenie bolo obsoletné. Zástupca žalovaného na pojednávaní nesúhlasil s konštatovaním žalobcu, že rozhodnutím o určení dobývacieho priestoru došlo k rezervácii územia na vykonávanie banskej činnosti a poukázal na to, že rezervácia už bola vykonaná na základe rozhodnutia o chránenom ložiskovom území. Nepopieral, že rozhodnutie o určení dobývacieho priestoru je územným rozhodnutím, keďže táto skutočnosť vyplýva priamo z banského zákona, avšak odmietal predkladanú súvislosť so stavebným zákonom, pretože ich správny orgán koná na základe osobitného právneho predpisu, keď postup je upravený v banskom zákone. Nejedná sa o umiestnenie stavby analogicky ako podľa stavebného zákona, pretože o umiestnení ložiska rozhodla „matka príroda“ a nie správny orgán, ktorý nemôže určiť, kde bude ložisko. Zdôraznil, že predmetom tohto konania nie je to, akou metódou sa bude vykonávať prípadná ťažba, v rozhodnutiach nejde o to, čo, kde a ako sa bude dobývať. Zastával stanovisko, že posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie prichádza do úvahy až pred povoľovaním tejto činnosti. Zástupca vedľajšieho účastníka konania poukázal nato, že Ministerstvo životného prostredia SR poverilo vedľajšieho účastníka vykonaním ložiskového prieskumu územia, na základe ktorého vedľajší účastník toto vykonal a zistil zásobu rúd. Na základe správy Ministerstvo životného prostredia SR oznámilo túto skutočnosť obvodnému banskému úradu, ktorý vydal rozhodnutie o chránenom ložiskovom území č. 1635-3558/2010 zo dňa 24.11.2010, ktoré je právoplatné. Na základe toho, že vedľajší účastník vykonal ložiskový prieskum územia a zistil zásobu rúd, mal prednostné právo na podanie návrhu na určenie dobývacieho priestoru v šesťmesačnej lehote, ktorú možnosť aj využil. Zastával názor, že posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie je možné pred určením dobývacieho priestoru alebo po určení dobývacieho priestoru. V danom prípade zvážili, že vhodnejšie je posudzovanie vplyvov činností na životné prostredie po určení dobývacieho priestoru, pretože sa nejedná len o posudzovanie územia, ale aj ďalších aspektov vzhľadom na spôsob dobývania, spracovávania, prevádzky, umiestnenia súvisiacich stavieb a podobne. To, že je možné posudzovať vplyv na životné prostredie aj následne, nepriamo vyplýva z ustanovenia § 27 ods. 13, 15 banského zákona. Porovnávanie tejto veci s rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR, v ktorých bolo priznané postavenie účastníka konania občianskym združeniam zainteresovanej verejnosti, kde sa posudzovalo umiestnenie skládok, nepovažoval za správne, pretože sa jedná o inú situáciu, vzhľadom nato, že kde sú umiestnené skládky, závisí od rozhodnutia, avšak to, kde sú uložené ložiská, o tom nerozhodujú štátne orgány. Krajský súd preskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného a súvisiace prvostupňové rozhodnutie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a dospel k záveru, že vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, v dôsledku čoho napadnuté druhostupňové rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil, podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bolo, či žalobca, ako občianske združenie, ktoré má za cieľ chrániť životné prostredie pred negatívnymi dopadmi aktivít súvisiacich s ťažbou nerastných surovín v regióne Podpoľania a v jeho okolí, ako aj napomáhať ochrane a tvorbe životného prostredia, ochrane kultúrnych a historických pamiatok a vytváraniu podmienok pre udržanie a zvyšovanie kvality života v regióne Podpoľania a v jeho okolí, má postavenie účastníka správneho konania o určení dobývacieho priestoru Detva vedeného na návrh vedľajšieho účastníka pred príslušným správnym orgánom Obvodným banským úradom v Banskej Bystrici. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Kritériom pre posúdenie účastníctva je predovšetkým dopad účinku a postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základe práva, ktoré má takáto osoba zaručené v ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR zverejneným pod č. 43/2006 Z.z. dňa 25.06.1998 bol v Aarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Národná rada Slovenskej republiky s Dohovorom vyslovila súhlas svojim uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky podpísal Listinu o prístupe 31. októbra 2005. Listina o prístupe bola uložená 05. decembra 2005 u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru. Vo vzťahu k Slovenskej republike Dohovor nadobudol platnosť 05. marca 2006 podľa čl. 20 ods. 3. Podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú právo alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou. Podľa čl. 44 ods. 3 Ústavy SR každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo. V preambule Aarhuského dohovoru je uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú dohovor zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií a s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Podľa čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Podľa čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Právo verejnosti na životné prostredie garantované Ústavou SR, ako aj medzinárodné záväzky Slovenskej republiky ohľadom životného prostredia, v konečnom dôsledku spôsobujú, že sa narúša klasická koncepcia aktívnej legitimácie jednotlivcov v konaní pred správnymi orgánmi upravená len vnútroštátnymi právnymi predpismi tým, že sa priznáva postavenie účastníka konania aj verejnosti, resp. v niektorých prípadoch iba verejnosti zainteresovanej na ochrane životného prostredia. Na posúdenie spornej otázky, či žalobca ako občianske združenie zamerané na ochranu životného prostredia, má právo účastníka správneho konania o určenie dobývacieho priestoru, súd aplikoval jednak vnútroštátne ale aj medzinárodné pramene práva, pričom vnútroštátne právne predpisy je potrebné vykladať s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na životné prostredie. Preskúmaním veci krajský súd dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný, vydali nezákonné rozhodnutia v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci a to s prihliadnutím na ustanovenie čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ustanovenie § 3 ods. 3 zákona č. 1/1993 Z.z. ako aj v súvislosti s ustanovením čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, keďže postupovali v rozpore s týmito ustanovenia právneho poriadku Slovenskej republiky. Je nesporné, že Aarhuský dohovor je medzinárodná zmluva v zmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Je jedným z prameňov práva v slovenskom právnom poriadku, a to jednak ako súčasť komunitárneho práva a jednak ako súčasť medzinárodného práva verejného z titulu ratifikácie medzinárodného dohovoru. Napriek tomu, že Aarhuský dohovor má ako súčasť komunitárneho práva prednosť pred vnútroštátnymi právnymi normami, nemá spôsobilosť mať priamy právny účinok v slovenskom právnom poriadku. Kým medzinárodné zmluvy s priamym účinkom priamo zakladajú práva a povinnosti jednotlivcov, u medzinárodných zmlúv s nepriamym účinkom sa vyžaduje ich implementovanie do vnútroštátneho poriadku. V danom prípade vnútroštátne normy konkretizujú obsah práv v ustanovení § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. banského zákona, ktorý odkazuje na § 24 - 27 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, ktorý následne odkazuje na aplikáciu § 14 správneho poriadku. Súdna moc na základe ústavného kritéria prednosti medzinárodnej zmluvy je oprávnená v prípade jednotlivca dovolávajúceho sa práva (nepriznaného práva v správnom konaní) vyplývajúceho z medzinárodnej zmluvy preveriť, či zákonodárna alebo výkonná moc vykonala v dostatočnom rozsahu normotvorné kroky k vytvoreniu podmienok na implementáciu tohto subjektívneho práva jednotlivca do slovenského právneho poriadku. Súd sa nestotožnil so stanoviskom žalovaného ohľadom výkladu a použitia citovaných vnútroštátnych noriem a zastáva stanovisko, že ustanovenie § 28 ods. 4 banského zákona v spojení s § 24 - 27 zákona č. 24/2006 Z.z. je potrebné vykladať v súlade s Aarhuským dohovorom, ktorý ako medzinárodná zmluva, ktorou je Slovenská republika viazaná a má podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR prednosť pred vnútroštátnymi zákonmi. Aarhuský dohovor má aplikačnú prednosť pred ustanoveniami vnútroštátneho práva, ktoré v prípade, ak nie sú v súlade s Dohovorom, má štátny orgán povinnosť odmietnuť ich aplikáciu, resp. vnútroštátne právne normy pri aplikácii vykladať tak, aby boli súladné s cieľom Dohovoru. Súd sa preto nestotožňuje s názorom žalovaného, že žalobcovi by mohol byť umožnený prístup do konania až v súvislosti s následným rozhodovaním o povolení banskej činnosti, nakoľko takýto postup je rozporný s čl. 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru. Bez ohľadu na to, že § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. priznáva postavenie účastníka konania občianskemu združeniu len v rámci následného povoľovacieho konania, na aplikáciu ktorého odkazuje § 28 ods. 4 banského zákona, ktorý určuje, kto je účastníkom konania o určenie dobývacieho priestoru, je potrebné vzhľadom na vnútroštátne a medzinárodné pramene práva vykladať procesné predpisy o účastníctve v predmetnej veci s prihliadnutím na dosiahnutie cieľa sledovaného právom na životné prostredie. Súd pri rozhodovaní prihliadal tiež na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 08.03.2011 vo veci C-240/09, v ktorom k čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru uviedol, že prináleží vnútroštátnemu súdu, aby poskytol taký výklad procesného práva týkajúceho sa podmienok, ktoré je potrebné splniť na podanie správneho opravného prostriedku alebo žaloby, ktorý bude v čo najväčšej možnej miere v súlade s cieľmi čl. 9 ods. 3 tohto Dohovoru, ako aj s cieľom účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných právom Únie, aby mohla organizácia na ochranu životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho súdnictva, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom Únie v oblasti životného prostredia. Súd zaujal stanovisko, že ak majú byť naplnené požiadavky čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru, ako aj rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-240/09 je povinnosťou vykladať procesné predpisy tak, aby výklad umožnil občianskemu združeniu v oblasti ochrany životného prostredia napadnúť na súde rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, a to aj v prípade rozhodnutia o určení dobývacieho priestoru. Pokiaľ takéto právo je priznané našim právnym poriadkom len účastníkovi správneho konania, potom je potrebné takýto status žalobcovi priznať. Spájanie možného účastníctva len s posudzovaním vplyvov na životné prostredie súd nepovažuje za správne, pretože prísne formalistickým výkladom ustanovenia § 28 ods. 4 zákona č. 44/1988 Zb. v spojení s § 26 zákona č. 24/2006 Z.z. by došlo k zúženiu práv žalobcu byť účastníkom konania, ktoré právo mu vyplýva z Aarhuského dohovoru a zároveň by išlo o nesplnenie medzinárodného záväzku Slovenskej republiky ako zmluvnej strany zabezpečiť prístup k správnemu a súdnemu konaniu formou možného napadnutia rozhodnutia vydaného správnym orgánom, ktoré by mohlo byť v rozpore s právom v oblasti životného prostredia. Vzhľadom na to, že Slovenská republika je jednou zo zmluvných strán Aarhuského dohovoru, akceptovala ciele tohto Dohovoru, vrátane jej úloh v zmysle čl. 6 ods. 4 a čl. 9 ods. 3 Dohovoru, ako aj cieľ účinnej súdnej ochrany práv poskytovaných komunitárnym právom za účelom, aby organizácia na ochranu životného prostredia, akou nepochybne je aj žalobca, mohla v súdnom prieskume napadnúť rozhodnutie prijaté v rámci správneho konania, ktoré by mohlo byť v rozpore s komunitárnym právom v oblasti životného prostredia. Toto bude zabezpečené v prípade, ak žalobca bude mať postavenie účastníka správneho konania. Pristúpením Slovenskej republiky k Aarhuského dohovoru prevzala Slovenská republika od 05.03.2006 aj záväzky vyplývajúce z tohto Dohovoru, ktorým sa musí prispôsobiť rozhodovacia prax správnych orgánov ako aj súdov. Súd poukazuje tiež na to, že súdne orgány majú povinnosť aplikovať komunitárne právo ex offo. Na základe zásady účinnosti (efektivity) nemôžu byť vnútroštátne procesné predpisy v konaniach upravené takým spôsobom, ktorý by výkon práv zaručených komunitárnym právnym poriadkom prakticky znemožňoval, alebo nadmerne sťažoval. Z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Simmenthal (106/77 Zb. s. 629 body 16 a 21) vyplýva, že každý vnútroštátny súd je „v medziach svojich právomocí povinný aplikovať komunitárne právo ako celok a chrániť práva, ktoré priznáva toto právo jednotlivcom tak, že nesmie aplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s komunitárnym právom“. Ako bolo už vyššie uvedené v slovenskom právnom poriadku vyplýva slovenským súdom povinnosť dodržiavať komunitárne právo čl. 144 ods. 1 Ústavy SR, na základe ktorého sú súdy pri rozhodovaní viazané aj medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy SR. Za porušenie komunitárneho práva považuje Súdny dvor aj prijatie rozhodnutia, ktoré jasne odporuje judikatúre Súdneho dvora (bod 56 rozsudku Kőbler). Na základe vyššie uvedeného súd dospel k záveru, že ustanovenia vnútroštátneho práva ohľadom právnej úpravy účastníctva žalobcu v konaní o určení dobývacieho priestoru a ich výklad pri použití žalovaným je neudržateľný, jednak v rozpore s Aarhuským dohovorom, jednak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ (rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-240/09 z 08.03.2011). Z vyššie uvedených dôvodov súd vyvodil záver ohľadom potreby priznať žalobcovi právo účastníka predmetného správneho konania o určení dobývacieho priestoru, čo vyústilo do zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím, ktorými toto právo žalobcovi nebolo priznané. Úspešnému žalobcovi súd priznal náhradu trov konania podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a to odmenu za tri úkony právnej pomoci: príprava a prevzatie veci, podanie žaloby a účasť na pojednávaní (viac ako 2 hodiny), t.j. 2x po 123,50 Eur, 1x 254,32 Eur (§ 11 ods. 4 a § 14 ods. 1a, 1b vyhlášky č. 655/2004 Z.z.) a režijný paušál 2x po 7,41 Eur a 1x 7,63 Eur, spolu 22,45 Eur (§ 16 ods. 3 cit. vyhlášky), spolu trovy právneho zastúpenia predstavujú 523,77 Eur. Okrem trov právneho zastúpenia súd priznal žalobcovi náhradu trov konania spočívajúce v náhrade cestovných výdavkov štatutárneho zástupcu žalobcu za použitie osobného motorového vozidla v súvislosti s účasťou na pojednávaní z Detvy do Banskej Bystrice a späť, t.j. spolu 100 km, cena pohonných hmôt 1,54 Eur/l, priemerná spotreba 6,7/100km. Náhrada cestovných výdavkov pozostáva z náhrady ceny za spotrebované pohonné hmoty vo výške 10,32 Eur (100km x 1,54 Eur x 0,067) a z náhrady za opotrebovanie 18,30 Eur, spolu 28,62 Eur. Keďže žalobcu, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, zastupoval advokát, v súlade s § 149 ods. 1 O.s.p. súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť ju advokátovi. Zároveň podľa § 151 ods. 8 O.s.p. súd vo výroku o náhrade trov konania vyjadril osobitne trovy právneho zastúpenia a iné trovy konania, ktorých náhradu žalobcovi priznal. Rozhodnutie bolo prijaté senátom konajúceho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom konajúceho súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.