Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/21/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200184 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200184.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Antalovej a členov senátu JUDr. Jany Novotnej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu: Halston Properties, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 36 363 171, zast. LEGAL ADVISORY GROUP, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 35 967 081 proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, so sídlom J. Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: Der Grüne Punkt Duales System Deutschland GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Köln, Nemecko, zast. JUDr. Petrom Arendackým, advokátom, AK Čapkova 2, 811 04 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 585714 II/144-2011 zo dňa 21.12.2011 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a. Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Úrad priemyselného vlastníctva SR (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „Úrad“) o návrhu na výmaz kombinovanej medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX „DER GRÜNE PUNKT“ (ďalej len „napadnutá ochranná známka“) z registra ochranných známok platnej na území SR podaného navrhovateľom Halston Properties, s.r.o., Bratislava (žalobca) dňa 04.03.2008 rozhodnutím č. MOZ 585714-I/82-2009 z 08.10.2009 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) rozhodol tak, že návrh na vyhlásenie neúčinnosti medzinárodného zápisu napadnutej ochrannej známky s poukazom na § 23, § 16 ods. 1, 3 a 9 zák.č. 55/1997 Z.z. o ochranných známkach (ďalej len „zák.č. 55/1997 Z.z.“) v nadväznosti na § 7 ods. 3 zák.č. 174/88 Zb. o ochranných známkach (ďalej len „zák.č. 174/88 Zb.“) a v spojení s čl. 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok zamietol (ďalej aj „Madridská dohoda“). Vo výmazovom konaní bolo zistené, že napadnutá kolektívna ochranná známka č. XXXXXX „DER GRÜNE PUNKT“ majiteľa Der Grüne Punkt Duales System Deutschland GmbH, Köln, Nemecko bola s právom prednosti od 11.05.1991 medzinárodne zapísaná s platnosťou na území SR 06.11.1991 pre tovary a služby v triedach 01, 02, 03, 05, 06, 07, 08, 09, 11, 16, 20, 21, 24, 25, 29, 30, 32, 34, 35, 36, 39, 40 a 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb. Predmetná medzinárodná ochranná známka je zapísaná v registri ako kolektívna, certifikačná a garančná ochranná známka. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení uviedol, že v konaní nebol zistený výmazový dôvod podľa ust. § 16 ods. 1, 3 a 9, ani § 23 zák.č. 55/1997 Z.z.. K návrhu navrhovateľa na výmaz ochrannej známky v zmysle § 16 ods. 1 zák. č. 55/1997 Z.z. prvostupňový správny orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na to, že konanie o medzinárodných prihláškach ochranných známok na Medzinárodnom úrade, ako aj náležitosti medzinárodných prihlášok a žiadostí o ďalšie úkony zapisované do Medzinárodného registra ochranných známok upravoval v čase zápisu napadnutej ochrannej známky Vykonávací predpis k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k Protokolu k tejto Dohode. Po prijatí medzinárodnej prihlášky Medzinárodný úrad vykonal jej formálny prieskum, pri ktorom zisťoval, či prihláška spĺňa všetky predpísané náležitosti. Ak prihláška nemala nedostatky, Medzinárodný úrad známku zapísal do Medzinárodného registra ochranných známok. O zápise medzinárodnej ochrannej známky boli vyrozumené úrady vyznačených zmluvných strán, ako aj úrad pôvodu a zapísané ochranné známky sa zverejnili vo Vestníku Medzinárodného úradu. Zapísané úrady zmluvných strán Madridskej dohody a Protokolu, ktoré prihlasovateľ uviedol vo svojej žiadosti, vykonali po zápise medzinárodnej ochrannej známky vecný prieskum podľa vlastných vnútroštátnych predpisov. V prípade zápisu napadnutej medzinárodnej ochrannej známky ako kolektívnej je potrebné zohľadniť odlišnosti postupu vyplývajúce z ust. § 7 ods. 3 zák.č. 174/88 Zb. v nadväznosti na príslušnú Vyhlášku o konaní vo veciach ochranných známok a právneho postupu založeného Madridskou dohodou a Vykonávacím predpisom vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok. V takomto prípade skúma a deklaruje oprávnenosť pre právny titul kolektívnej ochrannej známky príslušný úrad pôvodu vo svojom oznámení Medzinárodnému úradu. Takéto oznámenie je založené na prezumpcii zákonnosti postupu príslušného orgánu cudzieho štátu, tento postup nie je Úrad oprávnený preskúmavať a vykonal len vecný prieskum. Keďže v prípade medzinárodných ochranných známok sa ich formálny zápis do Medzinárodného registra riadi podľa Madridskej dohody a Vykonávacieho predpisu a vykonáva ho samotný Medzinárodný úrad, nebolo možné v príslušnej lehote od administratívneho zápisu známky do Medzinárodného registra vyžadovať od majiteľa medzinárodnej ochrannej známky náležitosti v zmysle vyhlášky, ktorou sa vykonával zákon o ochranných známkach č. 174/1988 Zb., t.j. zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Návrh na výmaz v tejto časti preto Úrad považoval za neodôvodnený. Pokiaľ navrhovateľ v návrhu na výmaz podľa § 16 ods. 3 zák.č. 55/1997 Z.z. poukázal na skutočnosť, že napadnutá ochranná známka je v súčasnosti chápaná ako vyjadrenie ekologických vlastností tovaru a bežný spotrebiteľ môže byť uvedený do omylu, že tovar označený napadnutou ochrannou známkou má určité ekologické vlastnosti, pričom takáto väzba v skutočnosti neexistuje, úrad v odôvodnení svojho prvostupňového rozhodnutia poukázal na to, že klamlivosťou sa rozumie taká klamlivosť, ktorá môže vzniknúť v dôsledku spôsobu používania napadnutej ochrannej známky majiteľom a podstatou uvedeného výmazového dôvodu je skutočnosť, že ku klamlivosti dochádza v dôsledku spôsobu jej používania (nejde o klamlivosť napadnutej ochrannej známky ako takej). Navrhovateľ výmazu svoje tvrdenia o existencii tohto výmazového dôvodu nepodložil relevantnými dôkazmi. Napadnutá ochranná známka nebola a nie je určená na označenie skutočnosti, že predmetný výrobok je ekologický a majiteľ ochrannej známky ju v tomto zmysle ani nepoužíval. Napadnutá ochranná známka poukazuje na zhodnotenie a recykláciu daného obalu v určitom systéme zberu a teda nemôže vypovedať o obsahu, či kvalitatívnych vlastnostiach daného tovaru. Návrh na výmaz z uvedeného dôvodu považoval preto Úrad za nedôvodný. K návrhu na výmaz medzinárodnej ochrannej známky z dôvodu § 16 ods. 9 zák.č. 55/1997 Z.z. - z dôvodu straty jej rozlišovacej spôsobilosti, t.j. z dôvodu jej zdruhovenia, Úrad v rozhodnutí uviedol, že navrhovateľ musí v konaní preukázať, že napadnutá ochranná známka sa v obchodnom styku stala označením obvyklým pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná do registra. Navrhovateľ na preukázanie straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky predložil dôkazy špecifikované v predmetnom prvostupňovom rozhodnutí, ktoré správny orgán podrobne vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach a dospel k záveru, že z nich nevyplynulo používanie označenia „M. U.“ ako obvyklého označenia v súvislosti s nejakým konkrétnym druhom tovaru či službou medzi bežnými spotrebiteľmi, ani medzi povinnými osobami, t.j. relevantnou odbornou verejnosťou. Nebolo preukázané, že spoločnosti používajúce na svojich obaloch označenie „M. U.“ sa skutočne nepodieľajú na spracovaní odpadu práve v systéme, ktorý je označený touto ochrannou známkou, čo je podľa Úradu pri posúdení zdruhovenia ochrannej známky zásadná skutočnosť. Z predložených dokladov zároveň nevyplynula skutočnosť, že by si spotrebiteľská verejnosť (laická či odborná) pod označením „M. U.“ vedela predstaviť pomenovanie konkrétneho druhu tovaru, či služby. Pokiaľ navrhovateľ výmazu namietal, že napadnutá ochranná známka už z povahy svojich inherentných vlastností (bez ohľadu na spôsob a okolnosti jej používania) neplní rozlišovaciu funkciu, pretože grafické symboly v napadnutej ochrannej známke podporujú vnem o popisnosti ochrannej známky stotožňovanej s ekosymbolmi, Úrad s týmto tvrdením nesúhlasil a poukázal jednak na to, že zápisná spôsobilosť ochrannej známky bola posudzovaná v r. 1991 a nemožno ju konfrontovať s ekosymbolmi používanými v súčasnosti a jednak na to, že evokuje symbol „jing a jang“ a teda vykazuje znaky jedinečnosti. Majiteľ ochrannej známky preukázal, že ochrannú známku používal v súvislosti s propagáciou svojich služieb v obchodnej korešpondencii, na webových stránkach a pri organizovaní rôznych podujatí týkajúcich sa separovaného zberu, resp. ekologického správania sa. Preto správny orgán nepovažoval podmienky návrhu na výmaz v tejto časti za preukázané. Navrhovateľ napokon uviedol ako výmazový dôvod ust. § 23 zák.č. 55/1997 Z.z., neuviedol však, akým spôsobom sa porušuje táto zmluva, ani nepredložil žiadne dôkazy o jej porušovaní. Správny orgán preto návrh v tejto časti a z uvedeného dôvodu považoval rovnako za nedôvodný. K námietke navrhovateľa o neplatnosti licenčnej zmluvy vzhľadom na ust. § 22 zák.č. 55/1997 Z.z. Úrad uviedol, že o zápis do Medzinárodného registra nebolo požadované prostredníctvom ÚPV SR. Predmetné licencie boli zapísané do Medzinárodného registra 08.12.2005 a zverejnené vo Vestníku medzinárodných ochranných známok WIPO č. 49/2009. Úrad však oznámenie o zápise licenčných zmlúv nedostal a nemohol tak vydať Vyhlásenie o neúčinnosti zápisu týchto licenčných zmlúv. Zápis licenčnej zmluvy však nemal vplyv na vecné posúdenie predmetného návrhu na výmaz. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca rozklad, v ktorom namietal, že prvostupňový správny orgán nezohľadnil všetky jeho argumenty a nevyhodnotil dostatočne predložené dôkazy. Poukázal najmä na výsledky prieskumu Agentúry MVK, z ktorého vyplýva, že napadnutá ochranná známka nemá rozlišovaciu funkciu a na nevhodnú licenčnú politiku majiteľa, ktorá prispela k strate rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky. Namietol, že Úrad sa nedostatočne zaoberal predloženými dokladmi (v počte viac ako 340 ks), ktoré poukazovali na používanie ochrannej známky osobami odlišnými od majiteľa. Zdôraznil, že licencie nemohli byť poskytnuté právne účinným spôsobom vzhľadom na povahu kolektívnej ochrannej známky. Z predložených dôkazov podľa navrhovateľa (žalobcu) vyplýva, že spotrebitelia symbol zeleného bodu obsahujúci ochrannú známku chápu len ako ekosymbol vyjadrujúci vlastnosť obalu, resp. druh ekologickej vlastnosti obalu. Uvedená skutočnosť je preto postačujúca na to, aby Úrad skonštatoval, že napadnutá ochranná známka stratila pre územie SR rozlišovaciu spôsobilosť pre akékoľvek tovary alebo služby. Navrhovateľ ďalej namietal, že prvostupňový orgán pochybil, keď v rámci priznania ochrany napadnutej ochrannej známke na území SR prehliadol skutočnosť, že táto bola zapísaná ako kolektívna ochranná známka a priznal napadnutej ochrannej známke ochranu bez splnenia podmienok stanovených v § 7 ods. 3 zák.č. 174/88 Zb., pričom si nevyžiadal predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. O podanom rozklade rozhodla predsedníčka Úradu priemyselného vlastníctva ( ďalej „žalovaný“) tak, že rozklad zamietla a prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdila. V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán rozhodol správne a to na základe predložených dôkazov, ktoré vyhodnotil podľa svojej úvahy, každý dôkaz osobitne a všetky vo vzájomných súvislostiach, pričom navrhovateľom výmazu predložené dôkazy nepreukázali, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom, čím nebolo preukázané naplnenie uplatneného dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 174/88 Zb.. K námietke žalobcu v rozklade, že prvostupňový správny orgán pochybil, keď v rámci priznania ochrany napadnutej známke na území SR prehliadol, že medzinárodná ochranná známka je zapísaná ako kolektívna a vzhľadom na platnosť zák. č. 174/88 Zb. v rozhodnom čase nevyžiadal predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, pričom poukázal na čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru, Úrad uviedol, že osobitné podmienky, za ktorých bude takáto ochranná známka chránená v SR, ako aj spôsob, ktorým sa má postupovať, má byť presne stanovený v národnej legislatíve. Stotožnil sa so závermi prvostupňového správneho orgánu, podľa ktorých Úrad pri medzinárodných ochranných známkach vykonával a vykonáva len vecný prieskum, právny titul kolektívnej ochrany skúma príslušný úrad pôvodu takejto ochrannej známky (v tomto prípade nemecký úrad) a oznámenie Medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje pre Úrad právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia správnosti všetkých skutočností, pokiaľ nie je preukázaný opak. Rovnako predložené dôkazy nestačili podľa žalovaného na preukázanie naplnenia podmienok pre zrušenie ochrannej známky podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z., keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky a jej vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru alebo služby ako takej. Žalovaný sa zameral na preskúmanie navrhovateľom predložených dôkazných materiálov vo vzťahu k ich vyhodnoteniu prvostupňovým správnym orgánom a k ním prijatému záveru o tom, že nimi nebolo preukázané naplnenie podmienok pre zrušenie napadnutej ochrannej známky z dôvodu, že táto sa v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Žalovaný konštatoval, že hmotnoprávnou podmienkou dôvodu na zrušenie napadnutej ochrannej známky podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. je strata rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, čiže zdruhovenie ochrannej známky. K takémuto stavu môže dôjsť vtedy, ak sa narušia väzby ochrannej známky, napríklad ak spotrebiteľská verejnosť prestane vnímať originalitu vzťahu medzi ochrannou známkou, konkrétnymi tovarmi alebo službami označovanými touto ochrannou známkou a jej majiteľom - teda spotrebiteľ nebude identifikovať ochrannú známku vo vzťahu ku konkrétnym tovarom alebo službám konkrétneho majiteľa ochrannej známky, ale ochrannú známku bude stotožňovať len s konkrétnym druhom tovarov alebo služieb. K strate rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky môže dôjsť buď v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa ochrannej známky, najmä však vtedy, ak ochrannú známku bez súhlasu majiteľa používa viacej subjektov, pričom majiteľ tejto ochrannej známky takéto používanie strpí, resp. k strate rozlišovacej spôsobilosti môže dôjsť aj z dôvodu nesprávnej licenčnej stratégie majiteľa. Zrušenie ochrannej známky pre stratu rozlišovacej spôsobilosti môže byť podľa žalovaného vykonané len v prípade, keď z predložených dôkazov je nepochybné, že spotrebiteľská verejnosť vníma ochrannú známku ako označenie bežné v zmysle všeobecného označenia druhu výrobku či služby. Ochranná známka sa vzťahuje vždy k určitým tovarom a službám, a preto sa aj strata rozlišovacej spôsobilosti musí vzťahovať k tovarom, či službám, pre ktoré bola zapísaná. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia podrobne špecifikoval listinné dôkazy predložené navrhovateľom na preukázanie straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky (str. 8 napadnutého rozhodnutia), tieto vyhodnotil, pričom súčasne uviedol, ktoré dôkazy nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie vo veci. Dospel k záveru, že prvostupňový správny orgán správne vyhodnotil navrhovateľom predložené dôkazné materiály, keď konštatoval, že zo žiadneho dokladu nevyplynula skutočnosť, že by si spotrebiteľská verejnosť pod napadnutou ochrannou známkou vedela predstaviť pomenovanie konkrétneho druhu tovaru či služby a s jeho závermi sa stotožnil. Konštatoval, že navrhovateľom predložené doklady nepreukázali, a ani kvantitatívne a kvalitatívne nepostačovali na vyvodenie záveru, že napadnutá ochranná známka zdruhovela a stratila rozlišovaciu spôsobilosť, následkom čoho by mohla byť vyhlásená za neúčinnú na území SR. Žalovaný ďalej vyhodnotil listinné dôkazy predložené majiteľom ochrannej známky na preukázanie jeho tvrdení a vyvrátenie argumentov navrhovateľa (dôkazy špecifikované v rozhodnutí pod bodmi 1-50), ktoré podľa žalovaného preukazujú, že majiteľ vyvíja svoju činnosť na území SR prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI - PAK a.s., ktorá na našom území realizuje myšlienku majiteľa - systému „M. U.“, na propagáciu ktorého sa používa aj napadnutá ochranná známka. Z predložených dokladov ďalej vyplynulo, že majiteľ prostredníctvom oprávnenej organizácie vyvíja dostatočné aktivity týkajúce sa o.i. aj povinných osôb v danom systéme a komunikácie s nimi, pričom tieto už boli do daného systému začlenené prostredníctvom uzatvorenia zmluvy so spoločnosťou ENVI - PAK a.s.. Príslušnou spotrebiteľskou verejnosťou, ktorá vníma napadnutú ochrannú známku, ako aj jej používanie na označenie príslušnosti k určitému systému zberu a nie na označenie tovaru ako takého, je podľa žalovaného preto najmä odborná spotrebiteľská verejnosť, ktorá je dostatočne informovaná a vzdelaná v oblasti obalového a odpadového hospodárstva. Z uvedeného dôvodu je podľa žalovaného potrebné posudzovať stratu rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky, či jej zdruhovenie, najmä vo vzťahu k tejto spotrebiteľskej verejnosti a v zmysle toho hodnotiť predložené doklady. Keďže prieskum verejnej mienky predložený navrhovateľom nezohľadnil v rámci vzorky respondentov vyššie uvedené špecifiká predmetného prípadu, keď skúmaná vzorka respondentov bola podmienená len vekom nad 18 rokov a nie odbornosťou v oblasti odpadového hospodárstva, nemožno podľa žalovaného výsledky prieskumu považovať za smerodajné v posúdení navrhovateľom tvrdenej straty rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky. Navyše výsledky prieskumu predložené jednou stranou (navrhovateľom) bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu nestačia na preukázanie zdruhovenia napadnutej ochrannej známky. Žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že k strate rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky môže dôjsť buď v dôsledku činnosti alebo aj nečinnosti majiteľa ochrannej známky, najmä však vtedy, ak ochrannú známku používa viacej neoprávnených subjektov, pričom majiteľ tejto ochrannej známky takéto používanie strpí. Majiteľ prostredníctvom spoločnosti ENVI - PAK a.s. však vyvíjal činnosť smerujúcu k ochrane práv z ochranných známok systému „M. U.“ voči osobám, ktoré tieto ochranné známky neoprávnene používajú, čo preukázal listinnými dôkazmi špecifikovanými v napadnutom rozhodnutí pod bodmi 13a, 13, 14, 15, 55 a 56. Tieto doklady žalovaný posúdil a považoval ich za relevantné k preukázaniu činnosti majiteľa smerujúcej k ochrane napadnutej ochrannej známky pred jej zdruhovením, či stratou rozlišovacej spôsobilosti (s výnimkou dokladu č. 56). Žalovaný poukázal na to, že navrhovateľ vo svojich vyjadreniach poukazoval aj na spôsob používania napadnutej ochrannej známky na obaloch, keďže táto je umiestňovaná na obaloch výrobkov spolu s ostatnými ekologickými symbolmi, akými je napr. označenie možnosti vrátenia obalu v obchode, a tak údajne spotrebiteľ vníma túto ochrannú známku len ako symbol určitej ekologickej vlastnosti. K uvedenému majiteľ citoval z rozsudku Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev vo veci T-151/01, ods. 156, v zmysle ktorého takéto umiestnenie napadnutej ochrannej známky nezasahuje do základnej funkcie ochrannej známky. S takýmto postojom sa žalovaný plne stotožnil. Žalovaný sa napokon stotožnil aj so záverom prvostupňového správneho orgánu, že nemožno zrušiť ochrannú známku podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z., pretože navrhovateľ nepredložil žiadne doklady preukazujúce dôvody pre aplikáciu tohto ustanovenia. Z uvedených dôvodov žalovaný napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca sa žalobou doručenou 02.03.2012 domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. MOZ 585714 II/144-2011 z 21.12.2011 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu zn. MOZ 585714- I/82-2009 z 08.10.2009 a toto rozhodnutie potvrdil. Žalobca v žalobe uviedol, že vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného bolo významným spôsobom zasiahnuté do jeho práv. Rozhodnutie žalovaného žalobca považuje za nezákonné z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistenie skutkového stavu, z ktorého rozhodnutie vychádzalo je v rozpore s obsahom spisov a bolo nedostačujúce na posúdenie veci a v konaní správneho orgánu bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobca v žalobe poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie sa týka medzinárodne zapísanej kolektívnej ochrannej známky č. XXXXXX, ktorá bola do medzinárodného registra na medzinárodnom úrade WIPO s platnosťou pre SR zapísaná v r. 1995, t.j. za platnosti zák.č. 174/1988 Zb.. V ustanovení § 7 cit. zákona bola upravená povinnosť predložiť k prihláške kolektívnej ochrannej známky písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, pričom prihlášku takejto kolektívnej ochrannej známky mohla podať len osoba oprávnená na to podľa tejto zmluvy (§ 8 ods. 1 cit. zákona). Žalobca tvrdil, že prvostupňový správny orgán pochybil, keď nežiadal od majiteľa kolektívnej ochrannej známky preukázanie splnenia národných požiadaviek. Úrad mal podľa žalobcu s poukazom na čl. 5 Madridskej dohody vyhlásiť, že napadnutej ochrannej známke sa nemôže na území SR poskytnúť ochrana bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku, pričom podľa Madridskej dohody je odmietnutie ochrany možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru platili pre známku prihlásenú na národný zápis. Čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru umožňuje, aby každá krajina mala osobitné podmienky pre kolektívnu ochrannú známku. V čase poskytnutia územnej ochrany napadnutej ochrannej známke boli tieto podmienky stanovené v cit. zákone č. 174/1988 Zb., uplatnenie špecifických národných požiadaviek bolo preto v čase zápisu napadnutej ochrannej známky vyžadované národným právom a bolo pritom v súlade s Madridským dohovorom i Parížskym dohovorom. Žalobca poukázal na nesprávne informácie poskytnuté prvostupňovým správnym orgánom úradu WIPO, že SR nemá žiadne požiadavky na kolektívne ochranné známky, čo je v rozpore s právnou úpravou už od r. 1988. Žalobca má za to, že Úrad mal povinnosť podmieniť rozšírenie územnej platnosti napadnutej kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy a ak sa tak nestalo, územné rozšírenie napadnutej ochrannej známky považuje za rozporné s národnou legislatívou. S uvedenou argumentáciou žalobcu uplatnenou už v konaní predchádzajúcom vydaniu napadnutého rozhodnutia sa vysporiadal Úrad tak, že v prvostupňovom rozhodnutí argumentoval čl. 7 bis 3 Parížskej dohody. Podľa žalobcu však Úrad vec nesprávne právne posúdil a aplikoval nevhodné zákonné ustanovenie. Majiteľ napadnutej ochrannej známky nie je združením (jeho právna forma je GmbH - spoločnosť s ručením obmedzeným) a žalobca vo svojom návrhu nežiadal výmaz z dôvodu, že majiteľ napadnutej ochrannej známky je združením, ktorého existencia nie je v súlade s národným právom. Pokiaľ sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí stotožnil so závermi prvostupňového správneho orgánu a uviedol, že rozhodná legislatíva v súčasnosti, ako aj v čase územného rozšírenia ochrany sa nezaoberala presnou úpravou problému v režime medzinárodných ochranných známok a nedošlo k porušeniu zákona, s takýmto záverom žalobca vyslovil nesúhlas. Argumentoval, že zákon o ochranných známkach platný v čase zápisu ochrannej známky, ako aj zákon o ochranných známkach platný v súčasnosti, presne definujú nutné podmienky platnosti kolektívnej ochrannej známky. Žalobca vyslovil domnienku, že Úrad si len nepovšimol údaj o kolektívnom charaktere ochrannej známky a jeho postoj prezentovaný v napadnutom rozhodnutí je len účelovou obranou. V čase zápisu ochrannej známky mal Úrad s poukazom na § 3 ods. 4 zák.č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“) povinnosť svedomite a zodpovedne skúmať, či kolektívna ochranná známka, o ktorej zápise ju informoval úrad WIPO, spĺňa národné podmienky. Ak by Úrad vychádzal z toho, že pri medzinárodne zapísanej ochrannej známke nemusí požadovať splnenie podmienok, ktoré požaduje pri rovnocennom zápise národnej kolektívnej ochrannej známky, nesprávne by zvýhodňoval zahraničného prihlasovateľa. Zvýhodnenú zahraničnú kolektívnu ochrannú známku by zároveň nebolo možné zrušiť podľa § 45 ods. 3 Zákona o ochranných známkach, pretože k takejto ochrannej známke by neexistovala zmluva o jej používaní a nebolo by možné ani vyhodnotiť porušovanie tejto zmluvy. Žalobca ďalej namietal, že majiteľ medzinárodnej ochrannej známky nie je združením a jeho kolektívna ochranná známka nemôže plniť rozlišovaciu funkciu podľa § 43 Zákona o ochranných známkach, keďže kolektívna ochranná známka má rozlišovať tovary alebo služby pochádzajúce od členov združenia od tovarov a služieb iných osôb. K predmetnej ochrannej známke je zapísaná licencia v prospech spoločnosti ENVI - PAK a.s.. V čase zápisu licencie do registra v r. 2005 však zák.č. 55/1997 Zb. v § 22 explicitne zakazoval poskytnutie licencie na kolektívnu ochrannú známku, preto žalobca považuje poskytnutú licenciu za neplatnú. Úrad v konaní o výmaze bral do úvahy doklady pochádzajúce od spoločnosti ENVI - PAK a.s. ako nadobúdateľa licencie. Keďže v podstate všetky doklady predložené na podporu zachovania platnosti napadnutej medzinárodnej ochrannej známky pochádzali od nadobúdateľa licencie, nie od majiteľa ochrannej známky, podľa žalobcu Úrad tieto doklady nemal považovať za prípustné a nemal skutkový stav posudzovať z týchto dokladov. Majiteľ napadnutej kolektívnej ochrannej známky nemohol doklady tretej osoby vydávať za doklady riadneho nadobúdateľa licencie. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na to, že návrh na výmaz sa pôvodne opieral o ust. § 16 ods. 9 v súlade s § 23 zák.č. 55/1997 Zb.. Po nadobudnutí účinnosti zák.č. 506/2009 Z.z. sa na konanie o návrhu vzťahujú ustanovenia tohto zákona, konkrétne § 34 ods. 1 písm. b/. Úrad pri rozhodovaní ako nevyhnutú podmienku výmazu, resp. zrušenia ochrannej známky určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň a zdruhovenie ochrannej známky. Nezaoberal sa teda len nevyhnutnou a postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich obaly a že pomenováva ich ekologickosť, prípadne vhodnosť na recyklovanie. Prejavilo sa to v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, v ktorom sa o.i. uvádza, že „nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky“. Keďže pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je druhovosť podmienkou, závery žalovaného považuje žalobca za výsledok nesprávneho právneho posúdenia veci. Druhovosť je podľa žalobcu len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti a žalovaný nie je oprávnený požadovať od žalobcu preukázanie druhovosti napadnutej ochrannej známky ako kumulatívnu podmienku popri strate rozlišovacej spôsobilosti v podobe obvyklého pomenovania tovarov. Nedostatok rozlišovacej spôsobilosti alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné podľa žalobcu zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Nesprávny postup Úradu, kedy sa neuspokojil s výsledkami zisťovania o obvyklom pomenovávaní ako o prejave absencie rozlišovacej spôsobilosti a skúmal aj druhovosť napadnutej ochrannej známky, viedol podľa žalobcu k nesprávnym záverom a následne k nezákonnému rozhodnutiu. Žalobca v žalobe tiež namietal, že Úrad nedostatočne vyhodnotil žalobcom predložené doklady (v počte viac ako 340 ks), ako aj výsledky prieskumu verejnej mienky Agentúry MVK. Poukázal na to, že rozlišovacia spôsobilosť ochrannej známky je prejavom vnemu bežného spotrebiteľa patriaceho do relevantnej spotrebiteľskej obce. Úrad pri posudzovaní rozlišovacej spôsobilosti usudzuje o tomto vneme na základe predložených dokladov o používaní označenia. Prieskum verejnej mienky však podľa žalobcu dáva odpoveď na to, aký je skutočný vnem spotrebiteľov. Žalobca preto nesúhlasí so záverom žalovaného, že výsledky prieskumu nemožno považovať za smerodajné, keďže skúmaná vzorka respondentov nebola podmienená odbornosťou v oblasti odpadového hospodárstva. Zo zoznamu tovarov a služieb ochrannej známky a z predložených dokladov v spise vyplýva, že napadnutá ochranná známka sa týka tovarov bežnej a dennej spotreby (potraviny, drogistický tovar, spotrebný tovar). Relevantnú spotrebiteľskú obec preto nie je možné zúžiť len na odborníkov v oblasti odpadového hospodárstva, pretože ochranná známka je určená pre konečného spotrebiteľa, ktorý obal opatrený ochrannou známkou vyhadzuje do odpadu. Zistenie skutkového stavu je podľa žalobcu v rozpore s obsahom spisu. Doklady v spise svedčia o tom, že napadnutú ochrannú známku na území SR používajú stovky osôb bez súhlasu a licencie majiteľa. Výsledok prieskumu, kedy 85% respondentov uviedlo, že označenie predstavujúce vyobrazenie napadnutej ochrannej známky je symbolom obalu z recyklovanej, ekologickej suroviny, nie je možné vyhodnotiť inak, ako absenciu rozlišovacej spôsobilosti, kedy predmetné označenie je pomenovaním vlastností tovarov, t.j. že sú opatrené obalom z recyklovanej suroviny. Žalobca napokon v žalobe namietol záver žalovaného, že navrhovateľ (žalobca) nepredložil žiadne doklady preukazujúce existenciu dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa § 45 ods. 3 Zákona o ochranných známkach, pričom poukázal na nezákonnosť zápisu kolektívnej ochrannej známky, ku ktorej Úrad nepožadoval predloženie zmluvy o jej používaní, a preto logicky nie je možné posúdiť, či k porušovaniu takejto zmluvy dochádza a zlyháva aj legitimácia, kedy majiteľ napadnutej ochrannej známky nie je predpísaným združením. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe uviedol, že napadnuté rozhodnutie je náležite a logicky odôvodnené, sú v ňom uvedené podstatné skutočnosti, ktoré viedli k záverom v ňom uvedeným. Argumenty uvedené v žalobe nepovažuje žalovaný za relevantné a opodstatnené a navrhol žalobu zamietnuť. Vyjadril sa podrobne k jednotlivým žalobným dôvodom. K námietke žalobcu, že ochrannej známke majiteľa Der Grüne Punkt Duales System GmbH (ďalší účastník), ktorá bola na medzinárodnom úrade WIPO zapísaná ako kolektívna ochranná známka, mal žalovaný odmietnuť poskytnúť ochranu pre územie SR, pretože jej majiteľ nepreukázal špecifické požiadavky stanovené zák.č. 174/1988 Zb., resp. mal podmieniť poskytnutie ochrany napadnutej ochrannej známke pre územie SR predložením písomnej zmluvy podľa § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Zb., žalovaný uviedol, že pri poskytovaní ochrany napadnutej ochrannej známke postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, a preto nie sú naplnené podmienky pre jej vyhlásenie za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z.. Poukázal na legislatívu platnú v čase poskytnutia ochrany napadnutej ochrannej známke (r. 1995) - zák.č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach a na potrebu zohľadnenia medzinárodných zmlúv (Madridská dohoda o medzinárodnom zápise továrenských a obchodných známok, Parížsky dohovor na ochranu priemyselného vlastníctva), ktorými bola SR viazaná a ktoré ustanovujú podmienky pre zápis medzinárodnej ochrannej známky, konkrétne na čl. 5 Madridského dohovoru a čl. 6 quinquies písm. A ods. 1 a písm. B Parížskeho dohovoru. Žalovaný uviedol, že v prípade medzinárodne zapísaných ochranných známok designovaných do zmluvných krajín Madridskej dohody, ktoré prihlasovateľ vyznačí, národné úrady vykonávajú podľa vnútroštátnych predpisov ich prieskum v súlade s čl. 6 quinquies písm. B Parížskeho dohovoru (skúmajú absolútne dôvody odmietnutia ochrany, zhodnosť so staršou ochrannou známkou pri súčasnej zhode tovarov a služieb, posudzujú dôvodnosť námietok). Splnenie podmienok pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky posudzuje úrad krajiny, v ktorej bola ochranná známka prihlásená (tzv. úrad pôvodu). Z uvedeného vyplýva, že slovenskú právnu úpravu o kolektívnej národnej ochrannej známke platnú v rozhodnom čase (§ 7 ods. 3 zák.č. 174/88 Zb.), ktorá pre jej zápis do registra obligatórne vyžaduje písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, nie je možné vztiahnuť na poskytnutie ochrany medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky pre územie SR. Obmedzenie uvedené v § 8 ods. 1 cit. zákona sa vzťahovalo len na národné ochranné známky. Ustanovenia medzinárodných zmlúv ostali nedotknuté a Úrad neskúmal, a teda ani neodmietol poskytnutie ochrany medzinárodnej ochrannej známke pre územie SR. Podľa žalovaného v čase poskytnutia ochrany napadnutej ochrannej známke pre územie SR Úrad postupoval v súlade s platnou právnou úpravou, boli splnené všetky podmienky pre poskytnutie ochrany a neexistuje dôvod pre vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z.. K argumentácii žalobcu o použití čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru žalovaný odkázal na ods. 1 cit. čl. 7 bis s tým, že tieto je potrebné vykladať v súčinnosti. Je rozhodné, aké sú podmienky pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky v krajine pôvodu, pričom podmienky pre zápis vo vzťahu k charakteru známky (kolektívna ochranná známka) preskúma úrad pôvod vo vzťahu k svojej vnútroštátnej úprave. Následne úrad, v krajine ktorého sa žiada o poskytnutie ochrany, si môže stanoviť zvláštne podmienky pre odmietnutie ochrany, ak takéto medzinárodné ochranné známky odporujú verejným záujmom. K námietke žalobcu o údajnej neplatnosti licencie k napadnutej kolektívnej medzinárodnej ochrannej známke žalovaný uviedol, že táto je pre posúdenie existencie dôvodu pre jej vyhlásenie za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z., resp. dôvodu pre jej zrušenie podľa § 34 ods. 1 písm. b/ cit. zákona, irelevantná. Pokiaľ námietka smeruje len voči prípustnosti dôkazov, ktoré predložila spoločnosť ENVI - PAK a.s., táto skutočnosť nebola predmetom rozkladu, ani nebola riešená v napadnutom rozhodnutí žalovaného a keďže súdny prieskum rozhodnutia nenahrádza konanie o rozklade, nemala by byť zohľadnená. Žalovaný sa nestotožnil ani s námietkou žalovaného o nesprávnom právnom posúdení veci, keď ako nevyhnutnú podmienku pre úspešné uplatnenie výmazu podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň zdruhovenie ochrannej známky. Zo znenia cit. § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. totiž vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky je práve to, že ochranná známka sa stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. zdruhovenie ochrannej známky. V prípade zdruhovenia ochrannej známky táto už nie je schopná plniť svoju základnú funkciu, nie je ju teda možné považovať za takú, na základe ktorej spotrebiteľ dokáže identifikovať tovary a služby jej majiteľa a odlíšiť ich od tovarov a služieb iných subjektov na trhu. Možno teda hovoriť o strate rozlišovacej spôsobilosti. Ak teda ochranná známka zdruhovie, zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Pokiaľ žalobca poukázal v žalobe na rozhodnutia žalovaného ohľadne druhovosti prihláseného označenia a absencie rozlišovacej spôsobilosti, ktoré sa týkajú zápisnej spôsobilosti ochrannej známky, tieto sú v prejednávanom prípade právne bezvýznamné, pretože tieto rozhodnutia sa týkajú absolútnych zápisných prekážok ustanovených v § 5 ods. 1 písm. d/ a c/ zák.č. 506/2009 Z.z., nie zrušenia ochrannej známky pre jej zdruhovenie. Poukázal na rozdielnosť pojmov „druhovosť označenia“ a „zdruhovenie ochrannej známky“. Žalovaný zotrval na závere, že žalobca v konaní nepreukázal, že napadnutá ochranná známka zdruhovela a nepreukázal tak jednu z podmienok pre zrušenie ochrannej známky podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z.. Zdôraznil, že pre účely cit. ustanovenia musí byť ochranná známka vnímaná ako bežné pomenovanie vo vzťahu k zapísaným tovarom a službám nielen časťou spotrebiteľov, ale väčšinou relevantnej spotrebiteľskej verejnosti. Takouto relevantnou spotrebiteľskou verejnosťou je nielen laická verejnosť, ale najmä odborná verejnosť (výrobcovia, producenti a predajcovia spotrebných obalov), zapojená priamo alebo nepriamo do systému „M. U.“, v rámci ktorého sa používa napadnutá ochranná známka. Takáto informovaná verejnosť nevníma napadnutú ochrannú známku ako bežné pomenovanie. Žalovaný vo vyjadrení ďalej argumentoval, že pre úspešné uplatnenie návrhu na zrušenie ochrannej známky podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. musí byť okrem preukázania jej zdruhovenia splnená aj podmienka, že k zdruhoveniu došlo v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa ochrannej známky. Dôkazné bremeno nesie navrhovateľ zrušenia. Majiteľ ochrannej známky má možnosť preukázať, že urobil opatrenia spôsobilé zabrániť zdruhoveniu ochrannej známky. V tomto prípade majiteľ predložil dôkazy preukazujúce, že majiteľ vyvíja činnosť prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI - PAK a.s., ktorá napadnutú ochrannú známku používa a vykonáva ďalšie činnosti (informačné, propagačné, poradenské, vzdelávacie) v rámci systému „M. U.“, pričom súčasne vyvíja aj činnosť smerujúcu k ochrane práv z napadnutej ochrannej známky, o čom majiteľ predložil dôkazy. Žalovaný napokon poukázal na to, že žalobca napadol rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu, t.j. vo vzťahu ku všetkým tovarom a službám, pre ktoré bola ochranná známka zapísaná. Z ďalšieho správneho konania a rozhodnutia žalovaného sp. zn. MOZ 585714 II/143-2011 vo veci napadnutej ochrannej známky je zrejmé, že táto ochranná známka bola právoplatným rozhodnutím Úradu čiastočne zrušená podľa § 34 ods. 1 písm. a/ zák.č. 506/2009 Z.z. z dôvodu jej nepoužívania pre určité tovary a služby a zostala v platnosti pre územie SR len pre všetky služby v triedach 39, 40 a 42 a pre niektoré služby v triede 35, pričom čiastočné zrušenie platnosti napadnutej ochrannej známky pre územie SR je účinné od 06.12.2007. Žalovaný poukázal na ust. § 247 ods. 1 O.s.p. a namietal, že žalobca objektívne nemôže byť na svojich právach ukrátený napadnutým rozhodnutím v celom rozsahu. Žaloba mala byť obmedzená len vo vzťahu k tým službám, pre ktoré je napadnutá ochranná známka naďalej zapísaná pre územie SR. Vzhľadom na § 250 ods. 1 O.s.p. súd uznesením č.k. 24S/21/2012-54 zo dňa 15.06.2012 pribral do konania ďalšieho účastníka Der Grüne Punkt Duales System GmbH., majiteľa medzinárodnej ochrannej známky č. XXXXXX, ktorého práva a povinnosti ako účastníka správneho konania by mohli byť v prípade zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného dotknuté. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa § 246 ods. 1 a § 246a ods. 1 O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Predmetom preskúmacieho konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. MOZ 585714 II/144-2011 z 21.12.2011, ktorým bol zamietnutý rozklad a bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. MOZ 585714-I/82-2009 z 08.10.2009 vo veci návrhu na výmaz, resp. návrhu na zrušenie a na vyhlásenie neplatnosti kombinovanej kolektívnej medzinárodnej ochrannej známky „DER GRÜNE PUNKT“ č. XXXXXX na území SR, ako aj zákonnosti postupu, ktorý vydaniu týchto rozhodnutí predchádzal. Zástupca žalobcu na pojednávaní zotrval na dôvodoch uvedených v žalobe a žiadal napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť. Zástupkyňa žalovaného na pojednávaní poukázala na obsah svojho písomného vyjadrenia k žalobe a reagovala na jednotlivé námietky žalobcu. Ďalší účastník konania na pojednávaní poukázal na svoje písomné vyjadrenie k žalobe z 02.08.2012, stotožnil sa so stanoviskom žalovaného uvedenom v jeho písomnom vyjadrení k žalobe a navrhol žalobu zamietnuť. Podľa § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku, ak sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. okrem prípadov uvedených v § 34 úrad zruší kolektívnu ochrannú známku aj vtedy, ak členovia združenia zásadným spôsobom porušujú zmluvu o používaní alebo ak združenie zanikne. Podľa § 51 ods. 5 zák.č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60. Podľa § 52 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Podľa § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Zb. kolektívna ochranná známka slúži na označovanie výrobkov alebo služieb právnických alebo fyzických osôb, ktoré sú hospodársky, organizačne alebo právne späté s určitou hospodárskou činnosťou. Ich práva a povinnosti ustanoví písomná zmluva o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, ktorá musí byť prílohou prihlášky kolektívnej ochrannej známky. Na zmenu zmluvy je potrebný súhlas Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "Úrad"); inak je zmena zmluvy neplatná. Podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Madridského dohovoru (1) úrady krajín, ktorých zákony ich na to splnomocňujú, a ktorým Medzinárodný úrad oznámi zápis niektorej známky alebo žiadosť o rozšírenie ochrany uplatnenej v zmysle článku 3 ter, môžu vyhlásiť, že tejto známke sa nemôže na ich území poskytnúť ochrana. Také odmietnutie bude však možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva platili pre známku prihlásenú na národný zápis. (2) Úrady, ktoré budú chcieť použiť toto oprávnenie, musia svoje odmietnutie s uvedením všetkých dôvodov oznámiť Medzinárodnému úradu, a to v lehote ustanovenej svojím národným zákonom, najneskoršie však pred uplynutím jedného roka, počítajúc od medzinárodného zápisu známky alebo od žiadosti o rozšírenie ochrany predloženej v zmysle článku 3 ter. (5) Úrady, ktoré v uvedenej lehote, najdlhšie do jedného roka neoznámia Medzinárodnému úradu žiadne dočasné alebo konečné rozhodnutie o odmietnutí zápisu alebo o rozšírení ochrany, stratia vo veci príslušnej známky oprávnenie obsiahnuté v odseku 1 tohto článku. Podľa čl. 6 quinquies A. - (1) každá továrenská a obchodná známka riadne zapísaná v krajine pôvodu bude tak ako je pripustená na prihlásenie a chránená v ostatných únijných krajinách s výhradami uvedenými v tomto článku. Tieto krajiny môžu pred vykonaním konečného zápisu požadovať, aby bolo predložené osvedčenie o zápise v krajine pôvodu vydané príslušným úradom. Pre toto osvedčenie nebude sa požadovať žiadne overenie. Podľa čl. 6 quinquies B. - Továrenské a obchodné známky, o ktorých hovorí tento článok, môžu sa odmietnuť na zápis alebo zrušiť len v týchto prípadoch: 1. ak môžu porušiť práva, ktoré nadobudli tretie osoby v krajine, kde sa žiada o ochranu; 2. ak nemajú rozlišovaciu spôsobilosť alebo ak sú zložené výhradne zo značiek alebo údajov, ktoré môžu v obchode slúžiť na označovanie druhu, akosti, množstva, určenia, ceny, miesta pôvodu výrobkov alebo doby výroby, alebo sa stali obvyklými v bežnej reči alebo v lojálnych a stálych obchodných zvyklostiach krajiny, kde sa požaduje ochrana; 3. ak odporujú dobrým mravom alebo verejnému poriadku, a najmä ak môžu klamať verejnosť. Rozumie sa, že známka sa nemôže pokladať za odporujúcu verejnému poriadku iba z toho dôvodu, že sa nezhoduje s niektorým ustanovením známkového práva, vyjmúc prípad, keď sa toto ustanovenie samo týka verejného poriadku. Použitie ustanovenia článku 10 bis je jednako vyhradené. Podľa čl. 7 bis 1, 2 a 3 únijné krajiny sa zaväzujú pripustiť na prihlásenie a chrániť známky sväzové, patriace združeniam, existencia ktorých neodporuje zákonu krajiny pôvodu, a to aj vtedy, keď tieto združenia nemajú priemyslový alebo obchodný závod. (2) Každá krajina však môže podľa svojej vôle posúdiť, za ktorých zvláštnych podmienok bude sväzová známka chránená, a môže odmietnuť ochranu, ak táto známka odporuje verejným záujmom. (3) Ochrana týchto známok nemôže sa však odmietnuť žiadnemu združeniu, existencia ktorého neodporuje zákonu krajiny pôvodu, z dôvodu, že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa požaduje ochrana, alebo že nie je ustanovené podľa zákonodarstva tejto krajiny. Z citovaného ust. § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa s poukazom na § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. Úrad skúma, či boli alebo neboli splnené podmienky na zápis napadnutej ochrannej známky do registra ochranných známok podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Žalovaný argumentoval, že Úrad pri medzinárodných ochranných známkach vykonával a vykonáva iba vecný prieskum a rozhoduje o námietkach proti priznaniu ochrany, pričom právny titul kolektívnej ochrannej známky skúma príslušný úrad pôvodu takejto známky a oznámenie medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje pre slovenský úrad právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia všetkých uvedených skutočností, pokiaľ nie je preukázané inak. Uzavrel, že navrhovateľom predložené dôkazy nemožno považovať za dôkazy preukazujúce, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom, pričom Úrad vzhľadom na rozsah vecného prieskumu neporušil pri zápise medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky zákon, a tak dospel k záveru, že nebolo preukázané naplnenie uplatneného dôvodu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Z.z. platného v čase územného rozšírenia napadnutej ochrannej známky na území SR. Žalobca v žalobe namietal, že napadnutá medzinárodná ochranná známka bola zapísaná ako kolektívna a bola územne rozšírená na území SR v r. 1995, t.j. za účinnosti zák.č. 174/1988 Zb., t.j. v zmysle § 7 ods. 3 citovaného zákona bolo obligatórne vyžiadať predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, čo Úrad neurobil, a teda nežiadal od majiteľa, aby preukázal splnenie národných požiadaviek. Úrad mal podľa čl. 5 Madridského dohovoru vyhlásiť, že napadnutej ochrannej známke sa nemôže na území SR poskytnúť ochrana bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku. Podľa Madridského dohovoru je odmietnutie ochrany možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru platili pre známku prihlásenú na národný zápis. Jednou z takýchto podmienok bolo preukázanie oprávnenia na podanie prihlášky a predloženie príslušnej písomnej zmluvy o používaní kolektívnej ochrannej známky. Čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru umožňuje, aby každá krajina mala osobitné podmienky pre zväzové, t.j. kolektívne známky. Uplatnenie špecifických národných požiadaviek bolo teda v čase zápisu napadnutej ochrannej známky vyžadované národným právom a bolo pritom v súlade s Madridskou dohodou aj Parížskym dohovorom. Žalobca tvrdil, že pokiaľ Úrad nepodmienil rozšírenie územnej platnosti napadnutej kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy, jej zápis resp. územné rozšírenie bolo v rozpore s národnou legislatívou. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uplatnil výmazový dôvod porušenia zákona pri zápise. Podľa neho nezákonnosť zápisu mala spočívať v tom, že Úrad nesplnil svoju povinnosť trvať na tom, aby medzinárodná ochranná známka ako kolektívna ochranná známka dostala na našom území ochranu len za podmienky, že majiteľ preukáže, že spĺňa osobitné podmienky, ktoré sú na ochranu kolektívnej ochrannej známky stanovené v zákone. Žalobca v žalobe ani netvrdí, že neboli splnené osobitné podmienky, za ktorých možno priznať ochranu kolektívnej ochrannej známke, t.j. že absentuje písomná zmluva o jej používaní, tvrdí len to, že Úrad pochybil, keď zmluvu od majiteľa nevyžadoval. Z tohto dôvodu považuje územné rozšírenie kolektívnej ochrannej známky za rozporné s národnou legislatívou. Ako vyplýva z citovaného § 7 zák.č. 174/1988 Zb., kolektívna ochranná známka mala podľa vtedajšej úpravy osobitné podmienky ochrany stanovené zákonom. Hmotnoprávnou podmienkou ochrany kolektívnej ochrannej známky bolo, aby príslušné subjekty uzatvorili písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanom prípade išlo o medzinárodnú kolektívnu ochrannú známku, ktorej podmienky územného rozšírenia ochrany na území SR boli upravené medzinárodnými zmluvami. Pri zápise územného rozšírenia takejto kolektívnej ochrannej známky je Úrad povinný vykonať zápis vždy, s výnimkou prípadov, keď sú splnené podmienky na odmietnutie ochrany. Pokiaľ Úrad oprávnenie na odmietnutie ochrany dané mu citovaným čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody v lehote stanovenej v čl. 5 ods. 5 Madridskej dohody nevyužije, toto oprávnenie mu zanikne. Z toho vyplýva, že v takom prípade sú splnené všetky podmienky na zápis medzinárodnej ochrannej známky do registra. Z uvedeného dôvodu je správny záver žalovaného, že žalobca nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. a takýto záver teda nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie citovaných ustanovení zák.č. 506/2009 Z.z. ďalej vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 9 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad skúma, či sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, je založené na posúdení, že navrhovateľ v správnom konaní predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na zrušenie napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z., keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky a jej vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru alebo služby ako takej. Žalobca v žalobe namietal skutočnosť, že pokiaľ úrad ako nevyhnutú podmienku výmazu, resp. zrušenia ochrannej známky, určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň zdruhovenie ochrannej známky, a teda sa nezaoberal len postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich služby a že pomenováva ich ekologickosť, resp. vhodnosť na recyklovanie, takýto záver vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je podľa žalobcu druhovosť podmienkou a táto je len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Žalobca tvrdil, že nedostatok rozlišovacej spôsobilosti, alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Skutočnosť, že sa Úrad neuspokojil s výsledkami zisťovania o obvyklom pomenovávaní, ako o prejave absencie rozlišovacej spôsobilosti a skúmal aj druhovosť napadnutej ochrannej známky, je podľa žalobcu nesprávnym postupom žalovaného, ktorý viedol k nesprávnym záverom a následne nezákonnému rozhodnutiu. Súd považoval uvedenú námietku žalobcu za nedôvodnú a zhodne s argumentáciou žalovaného konštatuje, že zo znenia ust. § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky z tohto dôvodu je práve to, že sa ochranná známka stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. „zdruhovenie ochrannej známky“. V takomto prípade totiž ochranná známka nie je schopná plniť svoju základnú funkciu a nie je ju možné považovať za takú, na základe ktorej spotrebiteľ dokáže identifikovať tovary alebo služby jej majiteľa a odlíšiť ich od tovarov a služieb iných subjektov pôsobiacich na trhu. Pokiaľ spotrebiteľ prestane ochrannú známku vnímať vo vzťahu k tovarom a službám konkrétneho subjektu, možno hovoriť o strate rozlišovacej spôsobilosti, ktorá je základnou funkciou ochrannej známky. Možno preto súhlasiť so záverom žalovaného, že v prípade zdruhovenia ochrannej známky táto zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Úrad preto správne v konaní skúmal, resp. zisťoval, či sa napadnutá ochranná známka stala obvyklým pomenovaním pre tovary a služby, pre ktoré je zapísaná, t.j. či ochranná známka zdruhovela a či stratila rozlišovaciu spôsobilosť, t.j. postupoval v súlade s citovaným ustanovením Zákona o ochranných známkach. Pokiaľ Úrad nazval „obvyklosť“ pomenovania „zdruhovením“, podľa názoru súdu ide len o synonymum k obvyklosti pomenovania. Žalobca v žalobe ani netvrdil, že by napadnutá ochranná známka bola synonymom pre pomenovanie určitých tovarov, pre ktorá bola zapísaná, alebo služieb, pre ktoré je zapísaná. Naopak, žalobca odvodzuje naplnenie zrušovacieho dôvodu podľa §35 ods.1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. z toho, že predmetná OZ sa stala synonymom ekologickosti obalov a tovarov. Takéto tvrdenie nestačí, nakoľko dôvodom zrušenia OZ nie je „ zdruhovenie“ OZ pre pomenovanie určitej charakteristiky, či vlastnosti tovaru, alebo služby, ale je potrebné, aby zdruhovela, t.j. stala sa obvyklým pomenovaním pre pomenovanie tovaru, alebo služby ako takých. Aj v tom prípade, ak by sa OZ stala obvyklým pomenovaním pre určité tovary alebo služby, musela by byť táto skutočnosť v konaní z dôvodov predložených navrhovateľom preukázaná. Keďže táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, je právne bezvýznamné skúmať, či majiteľ OZ vykonáva činnosti smerujúce k tomu, aby jeho OZ nezdruhovela ( nestala sa obvyklým pomenovaním). Z tohto dôvodu súd nemohol ani dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu zisteného z listín, ktoré podľa žalobcu nemohli byť dôkazmi pre neplatnosť licenčných zmlúv. Keďže žalobca navrhol dôkaz prieskumom verejnej mienky na svoje tvrdenie, že OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre vlastnosť výrobkov, alebo obalov, na ktorých je umiestnená, konkrétne, že ide o ekologické výrobky a obaly, nešlo o dôkaz, ktorého hodnotenie by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše súd k tomu udáva, že skutkové závery, ku ktorým správny orgán dospel zo skutočností zistených z vykonaného dokazovania sú výsledkom správneho uváženia. Súd skúmal, či ide o úvahu, ktorá je v súlade so základnými pravidlami vykonávania dokazovania, a súčasne, či nevybočuje z medzí logického uvažovania. V tomto prípade skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel a to, že ani z prieskumu verejnej mienky nebolo zistené, že napadnutá OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre niektoré tovary, pre ktoré bola zapísaná, resp. niektoré služby, pre ktoré je zapísaná, je výsledkom logického uvažovania pri hodnotení jednotlivých skutkových zistení, pričom tieto vychádzajú z vykonaných dôkazov obsiahnutých v spise. Samotný nesúhlas žalobcu s takýmto hodnotením dôkazov nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobcove stanovisko k uplatnenému dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. uvedené v žalobe nerozporuje záver žalovaného o neexistencii tohto dôvodu. Z uplatneného návrhu na výmaz predloženého navrhovateľom vyplýva, že k tomuto dôvodu absentujú tak skutkové tvrdenia, ako aj dôkazy o jeho naplnení. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Občiansky súdny poriadok v správnom súdnictve obsahuje osobitnú úpravu náhrady trov konania v §-e 250k, podľa ktorej v správnom súdnictve má z účastníkov konania právo na náhradu trov len žalobca, a to len v prípade, že je v konaní úspešný. Súd o náhrade trov konania rozhodoval v tejto veci na základe návrhov, ktoré podali žalobca a ďalší účastník konania. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.