Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/22/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200185 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 08. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200185.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Novotnej a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a Ľudovíta Bradáča v právnej veci žalobcu Halston Properties, s. r. o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava, IČO: 36 363 171, zastúpeného advokátom LEGAL ADVISORY GROUP, s.r.o., Stavbárska 7, 821 07 Bratislava proti žalovanému Úradu priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka Der Grüne Punkt Duales System, Deuschland, GmbH, Frankfurter Strasse 720-726, 511 45 Kőln, Nemecko, zastúpeného advokátom JUDr. Petrom Arendackým, Čapkova 1, 811 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zn. MOZ 585713 II/142-2011 z 21. decembra 2011 takto r o z h o d o l : Žalobu z a m i e t a . Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Žalovaný napadnutým rozhodnutím zamietol rozklad a potvrdil prvostupňové rozhodnutie zn. MOZ 585713 - I/80-2009 z 08. októbra 2009. Prvostupňovým rozhodnutím bol zamietnutý návrh žalobcu na výmaz obrazovej medzinárodne registrovanej ochrannej známky č. XXXXXX majiteľa ďalšieho účastníka podľa § 23, § 16 ods. 3, ods. 9 a ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach v nadväznosti na § 7 ods. 3 zákona o ochranných známkach č. 174/1988 Zb. a v spojení s článkom 5 Madridskej dohody a Protokolu k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných značiek. Prvostupňový správny orgán rozhodnutie odôvodnil tým, že v konaní nezistil ani jeden zo žalobcom uplatnených dôvodov výmazu. K uplatnenému dôvodu podľa § 16 ods. 1 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach uviedol, že podľa toho ustanovenia úrad vymaže ochrannú známku z registra vtedy, keď v konaní zistí, že bola zapísaná v rozpore so zákonnými podmienkami na jej zápis do registra. Žalobca v návrhu na výmaz rozpor zápisu so zákonom videl v tom, že napadnutej ochrannej známke bola priznaná ochrana na území SR v rozpore s §-om 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach, ktorý platil v SR v období územného rozšírenia medzinárodného zápisu napadnutej ochrannej známky pre územie SR, t. j. v roku 1995. Keďže ochranná známka bola zapísaná ako kolektívna mal úrad obligatórne požadovať predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky podľa §-u 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb.. Keďže tak úrad neurobil, územné rozšírenie považoval žalobca za rozporné s národnou legislatívou. K tomuto dôvodu na vyhlásenie neúčinnosti napadnutej ochrannej známky na našom území prvostupňový správny orgán uviedol, že konanie o medzinárodných prihláškach o ochranných známkach na medzinárodnom úrade ako aj náležitosti medzinárodných prihlášok upravoval v čase zápisu napadnutej ochrannej známky spoločný vykonávací predpis k Madridskej dohode o medzinárodnom zápise ochranných známok a k Protokolu k tejto dohode. Uviedol, že treba zohľadniť odlišnosti postupu, ktoré vyplývali z §-u 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. vo veciach ochranných známok a postupu založeného Madridskou dohodou a vykonávacím predpisom vo vzťahu k medzinárodným zápisom ochranných známok. V prípade postupu podľa Madridskej dohody a vykonávacieho predpisu vo vzťahoch k medzinárodným zápisom ochranných známok skúma a deklaruje oprávnenosť pre právny titul kolektívnej ochrannej známky príslušný úrad pôvodu vo svojom oznámení medzinárodnému úradu. Oznámenie medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje pre žalovaného právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia správnosti všetkých uvedených skutočností, pokiaľ nie je preukázané inak. Je to založené na prezumpcii zákonnosti postupu príslušných orgánov cudzích štátov, ktoré sú členmi Madridskej únie. Žalovaný nie je oprávnený preskúmavať zákonnosť ich postupu. Vykonával a vykonáva iba vecný prieskum. Podľa prvostupňového správneho orgánu preto nepostačuje spochybniť fakt o charaktere napadnutej ochrannej známky a uviesť, že majiteľ napadnutej ochrannej známky nie je združením, čo je v rozpore s ust. článku 7 bis ods. 3 Parížskeho dohovoru, kde je uvedené, že ochrana zväzových ochranných známok sa nemôže odmietnuť žiadnemu združeniu, ktorého existencia neodporuje zákonu krajiny pôvodu, z dôvodu že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa požaduje ochrana, alebo že nie je ustanovené podľa zákonodarstva tejto krajiny. Ďalej v odôvodnení uviedol, že nebolo možné v príslušnej lehote od administratívneho zapísania známky do medzinárodného registra vyžadovať od majiteľa medzinárodnej ochrannej známky náležitosti v zmysle vyhlášky, ktorou sa vykonával zákon o ochranných známkach č. 174/1988 Zb., znamená zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky a to preto, že v prípade medzinárodných ochranných známok sa ich formálny zápis do medzinárodného registra riadi podľa Madridskej dohody a vykonávacím predpisom a vykonáva ho samotný medzinárodný úrad. K uplatnenému dôvodu na výmaz ochrannej známky podľa §-u 16 ods. 3 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach uviedol, že žalobca tento uplatnený dôvod nepodložil žiadnymi relevantnými dokladmi, iba hypoteticky konštatoval, že ak tovar označený napadnutou ochrannou známkou nebude mať určité ekologické vlastnosti, bude spotrebiteľ uvádzaný do omylu. Žalobca v návrhu na výmaz uplatnil aj dôvod podľa §-u 16 ods. 9 zákona č. 55/1997 Zb. o ochranných známkach, podľa ktorého úrad vymaže z registra ochrannú známku, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby zistí, že ochranná známka v dôsledku činnosti či nečinnosti jej majiteľa stratila rozlišovaciu spôsobilosť, pretože sa v obchodnom styku stala označením obvyklým pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Podľa navrhovateľa výmazu napadnutá ochranná známka na území SR od začiatku jej skutočného používania nebola schopná rozlíšiť tovary alebo služby jednej osoby od tovarov a služieb inej osoby, pretože slúžila od začiatku ako ekosymbol, enviromentálne označenie nazvané „E. Z.“. Používanie šípok stvárnených do uzatvoreného prvku napr. kruhu, trojuholníka sa stalo bežným stvárnením ekologickej značky. Napadnutá ochranná známka už z povahy svojich inherentných vlastností, bez ohľadu na spôsoby a okolnosti jej používania neplní svoju rozlišovaciu funkciu. Stratu rozlišovacej spôsobilosti videl v tom, že napadnutá ochranná známka je umiestňovaná na výrobkoch a ich obaloch vždy spolu s ďalšími ekosymbolmi alebo zákonom vyžadovanými popisnými, či certifikačnými značkami v priestore. Povinnosť označiť obal údajmi o materiáloch, z ktorých je obal vyrobený, je daná zákonom č. 529/2002 Z. z. o obaloch a vykonávacím predpisom. Ochranná známka stratila rozlišovaciu spôsobilosť aj z dôvodu jej hromadného používania stovkami rôznych osôb, teda z dôvodu nesprávnej licenčnej politiky spoločnosti ENVI-PAK a. s., ktorá má oprávnenie od majiteľa poskytovať sublicencie iným subjektom na území SR. Táto spoločnosť udelila už stovky sublicencií sledujúc len platenie licenčných poplatkov. Prvostupňový správny orgán k tomu uviedol, že navrhovateľ na preukázanie existencie dôvodu podľa §-u 16 ods. 9 zákona č. 55/1997 Z. z. musí doložiť doklady, ktoré preukazujú skutočnosť, že spotrebitelia tovar označený napadnutou ochrannou známkou nespájajú s konkrétnym výrobcom, ale že označenie chápu ako označenie určitého druhu tovaru. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia vyhodnotil doklady predložené na preukázanie výmazového dôvodu podľa §-u 16 ods. 9 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach a to prieskum verejnej mienky vykonanej agentúrou MVK, január 2008, návrh zmluvy o používaní ochrannej známky „E. Z.“, výpisy z registra ochranných známok špecifikovaných v rozhodnutí, pozvánka do centra na návrh na realizáciu reklamnej kampane „E. Z.“, spotrebiteľské obaly, etikety, fotografie obalov, papierové tašky spolu 343 kusov, vyobrazenie zimnej zmesi SCRENWASH nábytkových dielcov IKEA a vyhlášku Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky z 18. 12. 2002. Uzavrel, že na základe vyhodnotenia dokladov samostatne aj vo vzájomných súvislostiach, dospel k záveru, že z predložených dôkazných materiálov nevyplynulo používanie napadnutej ochrannej známky ako označenia obvyklého v súvislosti s nejakým konkrétnym druhom tovaru či službou medzi bežnými spotrebiteľmi a už vôbec nie, medzi relevantnou odbornou verejnosťou, ktorú tvoria povinné osoby v zmysle platnej legislatívy v obalovom a odpadovom hospodárstve. Napadnutá ochranná známka sa nevyskytuje ako nejaké voľné označenie, ale sa na území SR spája so spoločnosťou ENVI-PAK a. s., ktorá má na jej používanie oprávnenie od majiteľa, pričom relevantná spotrebiteľská verejnosť spája napadnutú ochrannú známku s informáciou o určitom systéme zberu, recyklácie a zhodnotenia odpadov z obalov, do ktorého je možné sa po splnení určitých podmienok zapojiť. O neexistencii zdruhovania napadnutej ochrannej známky svedčí aj skutočnosť, že majiteľ prostredníctvom spoločnosti ENVI-PAK a. s. organizuje aktivity smerujúce k posilňovaniu povedomia bežnej i odbornej spotrebiteľskej verejnosti o systéme „E. Z.“ a s ním spojenom používaní napadnutej ochrannej známky, preto dospel k záveru, že neboli splnené podmienky na výmaz podľa §-u 16 ods. 9 zákona č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach. Ďalší uplatnený dôvod podľa §-u 23 zákona č. 55/1997 Z. z. bol podľa prvostupňového správneho orgánu nedôvodný preto, že absentovalo tvrdenie o porušovaní príslušnej zmluvy a dôkazy o tom. Žalovaný napadnutým rozhodnutím rozkladu žalobcu nevyhovel a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V odôvodnení uviedol, že postupoval podľa §-u 54 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, ktorým zákonom bol zrušený predchádzajúci zákon č. 55/1997 Z. z. o ochranných známkach, keďže podľa tohto ustanovenia, ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Návrh na výmaz ako aj napadnuté rozhodnutie potom posudzoval z pohľadu, či boli splnené podmienky na postup podľa §-u 34 ods. 1, písm. b), §-u 35 ods. 1 a §-u 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z.. Poukázal pritom na § 52 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. o ochranných známkach, podľa ktorého úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. K uplatnenému dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle §-u 35 ods. 1 zákona č. 506/2009 Z. z. a to, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov v čase jej zápisu zotrval na dôvodoch prvostupňového rozhodnutia. Úrad pri medzinárodných ochranných známkach vykonával a vykonáva iba vecný prieskum (skúma absolútne dôvody zápisnej výluky, zhodnosť so staršou ochrannou známkou pri súčasnej zhode tovarov a služieb) a rozhoduje o námietkach proti priznaniu ochrany medzinárodnej ochrannej známke. Právny titul kolektívnej ochrannej známky skúma príslušný úrad pôvodu takejto známky (v prejednávanom prípade to bol nemecký úrad) a oznámenie medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje vzhľadom na uvedené pre žalovaného právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia správnosti všetkých uvedených skutočností, pokiaľ nie je preukázané inak. Zákon č. 174/1988 Zb. neobsahuje presnú úpravu daného problému v režime medzinárodných ochranných známok. Vzhľadom na rozsah vecného prieskumu žalovaný skonštatoval, že nedošlo k porušeniu zákona, keď úrad predbežne neodmietol ochranu napadnutej kolektívnej ochrannej známke na území SR z dôvodu, že neboli splnené podmienky §-u 7 ods. 3 zákona č. 174/1988 Zb. o ochranných známkach platného v čase územného rozšírenia ochrany pre napadnutú ochrannú známku do SR. K námietke neplatnosti licencie udelenej majiteľom ochrannej známky spoločnosti ENVI-PAK a.s. na území Slovenskej republiky z dôvodu, že v zmysle národnej legislatívy nie je možné na kolektívnu ochrannú známku poskytnúť licenciu, uviedol, že ide o osobitný režim medzinárodných ochranných zámok, kedy tunajší úrad licenciu nezapisuje. Udelenie licencie nemá vplyv na závery prvostupňového rozhodnutia, pretože používanie napadnutej ochrannej známky na území Slovenskej republiky spoločnosťou ENVI- PAK a.s. bolo vyhodnotené ako používanie so súhlasom majiteľa. Podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z. úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku, ak sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo či nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Hmotno-právnou podmienkou dôvodu zrušenia napadnutej ochrannej známky podľa tohto ustanovenia je strata rozlišovacej spôsobilosti ochrannej známky, čiže zdruhovenie ochrannej známky. Bude tomu tak vtedy, ak spotrebiteľská verejnosť bude ochrannú známku stotožňovať len s konkrétnym druhom tovarov alebo služieb. K strate rozlišovacej spôsobilosti musí dôjsť buď v dôsledku činnosti alebo v dôsledku nečinnosti majiteľa ochrannej známky. Bude tomu tak vtedy, ak ochrannú známku bez súhlasu majiteľa používa viac subjektov a majiteľ takéto používanie trpí. K strate rozlišovacej spôsobilosti môže dôjsť aj v dôsledku nesprávnej licenčnej stratégie majiteľa. Zrušenie ochrannej známky pre tento dôvod môže byť vykonané len v prípade, keď z predložených dôkazov je nepochybné, že spotrebiteľská verejnosť vníma ochrannú známku ako označenie bežné v zmysle všeobecného označenia druhu výrobku či služby. Strata tejto rozlišovacej spôsobilosti sa musí vzťahovať k tovarom či službám, pre ktoré bola zapísaná. Žalovaný sa stotožnil so záverom prvostupňového orgánu, podľa ktorého zo žiadneho dokladu predloženého žalobcom nevyplynula skutočnosť, že by si spotrebiteľská verejnosť pod napadnutou ochranou známkou vedela predstaviť pomenovanie konkrétneho druhu tovaru či služby. Predložený návrh zmluvy o používaní ochrannej známky „E. Z.“ nie je podpísaný ani datovaný, a preto nemôže byť dôkazom. Spotrebiteľské obaly a etikety obsahujúce napadnutú ochrannú známku, nemôžu byť dôkazom na preukázanie druhovosti, nakoľko len preukazujú príslušnosť k určitému systému recyklácie a zhodnotenia takto označených rôznych tovarov. Predložené doklady nepostačovali na zistenie, že napadnutá ochranná známka zdruhovela a stratila rozlišovaciu spôsobilosť. Pokiaľ v rozklade žalobca navrhol, aby úrad vychádzal z dôkazov, ktoré predložil ďalší účastník v inom konaní, tieto nemajú vplyv na závery prvostupňového rozhodnutia. Dokumentujú použitie napadnutej ochrannej známky na obaloch a nesvedčia o zdruhovení napadnutej ochrannej známky. Navyše, majiteľ nesúhlasil, aby boli použité ako dôkaz, pretože každá strana v sporovom konaní musí sama uniesť dôkazné bremeno. Pokiaľ ide ako dôkaz predložené ochranné známky, ktorých majiteľom je spoločnosť ENVI- PAK a.s. a ECO-EMBALAGES, S.A. k týmto žalovaný uviedol, že ide o ochranné známky, ktoré obsahujú prvok napadnutej ochrannej známky, ale nemožno ich považovať za dôkaz preukazujúci zdruhovelosť napadnutej ochrannej známky na území Slovenskej republiky. Nejde o ochranné známky platné na území Slovenskej republiky, a preto nemôžu osvedčovať situáciu na tomto území. Žalovaný ďalej z dôkazov, ktoré predložil ďalší účastník ako majiteľ napadnutej ochrannej známky zistil, že preukazujú, že majiteľ vyvíja svoju činnosť na území SR prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI-PAK a.s., prostredníctvom tejto organizácie vyvíja dostatočné aktivity, okrem iného informovanie povinných osôb o danom systéme „E. Z.“, ďalej týkajúce sa komunikácie s povinnými osobami, ktoré už do daného systému boli začlenené prostredníctvom uzatvorenia zmluvy so spoločnosťou ENVI- PAK a.s.. Príslušnou spotrebiteľskou verejnosťou, ktorá vníma napadnutú ochrannú známku, ako aj jej používanie, na označenie príslušnosti k určitému systému zberu a nie na označenie tovaru ako takého je najmä odborná spotrebiteľská verejnosť, ktorá je dostatočne informovaná a vzdelaná v oblasti obalového a odpadového hospodárstva. Títo spotrebitelia sú buď priamo zapojení do systému „E. Z.“ alebo zhodnocujú odpad prostredníctvom inej oprávnenej organizácie alebo tak robia individuálne, avšak vzhľadom na nutnosť byť informovaní a zorientovaní v tejto oblasti a platnej legislatíve, je pravdepodobné, že registrujú systém „E. Z.“ a napadnutú ochrannú známku, ktorá ho reprezentuje. Preto je potrebné posudzovať stratu rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky najmä vo vzťahu k tejto spotrebiteľskej verejnosti a v zmysle toho hodnotiť predložené doklady. Prieskum verejnej mienky predložený žalobcom nezohľadnil v rámci vzorky respondentov toto špecifikum predmetného prípadu, nakoľko vzorka respondentov bola podmienená len vekom nad 18 rokov. Ani výsledky prieskumu bez zohľadnenia všetkých okolností prípadu nestačia na preskúmanie zdruhovenia napadnutej ochrannej známky. Majiteľ prostredníctvom spoločnosti ENVI-PAK a.s. vyvíjal činnosť smerujúcu k ochrane práv ochranných známok voči osobám, ktoré ochranné známky neoprávnene používali, čo preukázal v konaní predloženými dokladmi a to výzvami, upozorneniami a predžalobnými výzvami voči subjektom neoprávnene používajúcim napadnutú ochrannú známku. K namietanému umiestňovaniu ochrannej známky uviedol, že sa stotožňuje s rozsudkom súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev vo veci T 151/01 ods. 156, ktorý citoval vo svojom podaní majiteľ, v zmysle ktorého takéto umiestnenie napadnutej ochrannej známky nezasahuje do jej základnej funkcie ochrannej známky. K dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa §-u 45 ods. 3 zákona č. 506/2009 Z. z. uviedol, že zotrváva na dôvodoch prvostupňového rozhodnutia a to, že navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy preukazujúce dôvody pre aplikáciu tohto ustanovenia. Uzavrel, že prvostupňový správny orgán rozhodol na základe skutkového stavu, ktorý zistil z dokazovania, ktoré vykonal, pričom vyhodnotil dôkazy jednotlivo aj vo vzájomnej súvislosti a jeho rozhodnutie je správne. Predloženými dôkazmi nebolo preukázané splnenie ani jedného z uplatnených dôvodov, a preto prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca sa žalobou doručenou súdu v zákonom stanovenej lehote domáhal, aby súd zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec vrátil na ďalšie konanie. Žalobca tvrdil, že bolo napadnutým rozhodnutím zasiahnuté do jeho práv v dôsledku jeho nezákonnosti, ktorá mala spočívať v tom, že rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, zistený skutkový stav bol v rozpore s obsahom spisu a nedostačujúci na posúdenie veci a tiež, že v konaní bola zistená vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Konkrétne nezákonnosť napadnutého rozhodnutia videl v tom, že 1)napadnutá ochranná známka bola do registra zapísaná bez toho, aby žalovaný postupoval v súlade s §-om 7 zákona č. 174/1988 Zb. v znení, ktoré bolo platné v čase zápisu ochrannej známky do registra. Úrad nepožiadal majiteľa medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky, aby preukázal splnenie národných požiadaviek pre zápis kolektívnej ochrannej známky a to písomnou zmluvou o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Podľa žalobcu, úrad mal podľa článku 5 Madridskej dohody o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok zo 14. apríla 1891 v znení neskorších revidovaní (vyhl. č. 78/1985 Zb.) vyhlásiť, že napadnutej ochrannej známke nemôže na území SR poskytnúť ochranu bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku. Článok 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru umožňuje každej krajine, aby si stanovila osobitné podmienky pre kolektívne ochranné známky. Slovenská republika takéto podmienky stanovené mala v uvedenom zákone, a preto bolo v súlade s Madridskou dohodou ako aj Parížskym dohovorom žiadať, aby boli tieto podmienky splnené aj pre zápis medzinárodnej ochrannej známky. Argumentáciu, ktorú použil žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, považoval za účelovú snahu ospravedlniť chybu pri zápise. Na pojednávaní doplnil argumentáciu poukazom na rozhodovaciu prax OHIM-u a príslušného poľského úradu. Podľa žalobcu žalovaný nesprávne odôvodňoval rozhodnutie článkom 7 bis ods. 3 Parížskeho dohovoru jednak z dôvodu, že majiteľ ochrannej známky nie je združením, je to právnická osoba a jednak z toho dôvodu, že návrh na výmaz ochrannej známky nebol podaný preto, že majiteľ nie je združením. Takisto je nesprávnym právnym posúdením odôvodnenie, že predmetná legislatíva sa nezaoberá presnou úpravou problému v režime medzinárodných ochranných známok, a preto nedošlo k porušeniu zákona. To nie je pravda, pretože zákon presne definoval podmienky, za ktorých sa poskytuje ochrana kolektívnej ochrannej známke a medzinárodná prihláška takisto podlieha prieskumu podľa medzinárodného práva. Ide len o účelové odôvodnenie za účelom ospravedlniť chybu urobenú úradom pri zápise predmetnej známky ako kolektívnej ochrannej známky. 2) Úrad v konaní o výmaz bral do úvahy doklady, ktoré pochádzali od spoločnosti ENVI-PAK a.s. ako nadobúdateľa licencie. V podstate všetky doklady na preukázanie zachovania platnosti napadnutej medzinárodnej ochrannej známky pochádzali od nadobúdateľa licencie a nie od majiteľa ochrannej známky. Zákon v čase zápisu licencie do registra zakazoval poskytnutie licencie na kolektívnu ochrannú známku. Preto úrad nemal tieto doklady považovať za prípustné a nemal z nich zisťovať skutkový stav. 3) Úrad nesprávne právne posúdil uplatnený výmazový dôvod podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z.z. tým, že sa nezaoberal nevyhnutnou a zároveň postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich obaly, a to že pomenuváva ich ekologickosť, prípadne vhodnosť na recyklovanie. Úrad ako nevyhnutnú podmienku výmazu, resp. zrušenia ochrannej známky určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň aj zdruhovenie ochrannej známky. Druhovosť pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je podmienkou. Je len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Podľa žalobcu nedostatok rozlišovacej spôsobilosti alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Okrem toho úrad nedostatočne vyhodnotil výsledky prieskumu verejnej mienky a doklady predložené žalobcom. Z tohto dôvodu žalobca považoval zistený skutkový stav za stav v rozpore s obsahom spisu. Podľa žalobcu predložené doklady svedčia o tom, že ochrannú známku používajú stovky osôb bez súhlasu majiteľa. Výskum verejnej mienky je dôkazom o strate rozlišovacej spôsobilosti preto, že 85% respondentov uviedlo, že označenie je symbolom obalu z recyklovanej, ekologickej suroviny. To znamená, že ochranná známka stratila rozlišovaciu spôsobilosť, nakoľko sa označenie stalo pomenovaním vlastností tovarov a to, že sú opatrené obalom z ekologickej suroviny. Respondenti z predmetného výskumu predstavujú relevantnú spotrebiteľskú verejnosť, pretože tovary označované ochranou známkou sú určené na bežnú spotrebu, a preto námietka žalovaného, že nešlo o odbornú verejnosť neobstojí. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. K žalobnej námietke, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu uviedol, že okrem zákona č. 174/1988 Zb. sa na zápis medzinárodnej ochrannej známky v danom čase vzťahovali medzinárodné zmluvy a to Madridská dohoda o medzinárodnom zápise továrenských alebo obchodných známok a Parížsky dohovor na ochranu priemyslového vlastníctva, ktorým je SR viazaná, a ktoré stanovujú podmienky pre zápis medzinárodných ochranných známok. Poukázal na článok 5 Madridskej dohody a článok 6 quinquies písm. A), ods. 1 Parížskeho dohovoru. Podľa žalovaného národné ochranné známky a medzinárodné ochranné známky predstavujú dva odlišného systémy podliehajúce odlišným právnym predpisom, pričom nie je možné všetky ustanovenie týkajúce sa národných ochranných známok aplikovať automaticky na medzinárodné ochranné známky a naopak, ako to v preskúmavanom prípade urobil žalobca. V prípade medzinárodne zapísaných ochranných známok národné úrady vykonávajú podľa vnútroštátnych predpisov ich prieskum v súlade s článkom 6 quinquies písm. B) Parížskeho dohovoru a teda skúmajú absolútne dôvody odmietnutia ochrany, zhodnosť so staršou ochrannou známkou pri súčasnej zhode tovarov a služieb, posudzujú dôvodnosť uplatnených námietok. Splnenie podmienok pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky posudzuje úrad krajiny, v ktorej bola známka prihlásená, tzv. úrad pôvodu. Z toho žalovaný vyvodil, že slovenskú právnu úpravu o kolektívnej ochrannej známke, ktorá pre zápis obligatórne vyžadovala písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, nebolo možné vztiahnuť na poskytnutie ochrany medzinárodnej kolektívnej ochrannej známke pre územie SR. Poukázal na to, že napriek tomu, že § 8 ods. 1 zákona č. 174/1988 Zb. určil, ktoré právnické alebo fyzické osoby môžu podať prihlášku ochrannej známky neskúmal, či táto podmienka bola splnená pri medzinárodných ochranných známkach. Podľa neho je rozhodné, aké sú podmienky pre zápis medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky v krajine pôvodu a tieto skúma úrad pôvodu vo vzťahu k svojej vnútroštátnej úprave. Odsek 2 ustanovuje, že úrad v krajine ktorého sa žiada o poskytnutie ochrany, si môže stanoviť zvláštne podmienky pre odmietnutie ochrany, ak takéto medzinárodné známky odporujú verejným záujmom. Slovenskému úradu však žiadne takéto zvláštne podmienky pre odmietnutie ochrany medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky legislatíva v rozhodnom čase neustanovovala. Pokiaľ žalobca ako ďalší dôvod žaloby namieta, že dokazovanie bolo vykonané z dôkazov, ktoré nemali byť pripustené, žalovaný uviedol, že takýto dôvod nemôže v žalobe uplatniť, nakoľko námietku nevzniesol v správnom konaní a súdny prieskum nenahrádza konanie o rozklade. Žalovaný k dôvodom žaloby týkajúcim sa uplatneného návrhu na zrušenie ochrannej známky podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z. z. uviedol, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky z tohto dôvodu je práve to, že ochranná známka sa stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. zdruhovenie ochrannej známky. Ak ochranná známka zdruhovie, zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Rozhodnutie úradu, na ktoré v žalobe odkazuje žalobca sú pre tento prípad právne bezvýznamné, pretože sa týkajú absolútnych zápisných prekážok v súčasnosti upravených v §-e 5 ods. 1, písm. b) a c) zákona č. 506/2009 Z. z. a nie zrušenia ochrannej známky pre jej zdruhovenie. Argumentoval, že je práve potrebné rozlišovať medzi pojmami druhovosť označenia a zdruhovenie ochrannej známky. Druhovosť označenia skúma úrad v rámci zápisného konania o ochranných známkach ako absolútnu zápisnú výluku, zatiaľ čo zdruhovenie ochrannej známky sa týka zapísanej ochrannej známky, ktorá sa v dôsledku činnosti alebo nečinnosti jej majiteľa stane bežným označením pre určitý druh tovarov alebo služieb. Žalobca v konaní nepreukázal, že napadnutá ochranná známka zdruhovela. Nepreukázal, že by si spotrebiteľská verejnosť pod napadnutou ochrannou známkou vedela predstaviť obvyklé pomenovanie tovarov alebo služieb, pre ktoré je táto ochranná známka zapísaná. V konaní tak nebola preukázaná jedna z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky podľa §-u 34 ods. 1, písm. b) zákona č. 506/2009 Z.z.. Zdôraznil, že ochranná známka musí byť vnímaná ako bežné pomenovanie väčšinou relevantnej spotrebiteľskej verejnosti. Nestačí ak je známka používaná ako synonymum pre určité tovary alebo služby, ak ju relevantná spotrebiteľská verejnosť naďalej rozoznáva ako ochrannú známku. V tomto prípade relevantnou spotrebiteľskou verejnosťou je nielen laická verejnosť ale najmä odborná verejnosť, ktorou sú výrobcovia, producenti a predajcovia spotrebných obalov. Táto verejnosť je zapojená buď priamo alebo nepriamo so systémom „E. Z.“, v rámci ktorého sa používa napadnutá ochranná známka. Táto spotrebiteľská verejnosť je dostatočne vzdelaná a informovaná o tomto systéme a napadnutú ochrannú známku tak nevníma ako bežné pomenovanie. Okrem toho, že zdruhovie ochranná známka musí byť splnená aj ďalšia podmienka a to, že k zdruhoveniu došlo v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa ochrannej známky. Dôkazné bremeno o tejto skutočnosti nesie navrhovateľ. Majiteľ na druhej strane má možnosť preukázať, že urobil opatrenia, ktoré boli spôsobilé zdruhoveniu zabrániť. Ak majiteľ urobil všetko, čo od neho možno rozumne očakávať, aby zabránil zdruhoveniu, úrad ochrannú známku nezruší. V tomto konkrétnom prípade majiteľ pre prípad, že by úrad uznal argumenty žalobcu, predložil množstvo dôkazov, ktoré preukazujú, že vyvíjal činnosť prostredníctvom oprávnenej spoločnosti ENVI-PAK a. s. a to k ochrane práv z napadnutej ochrannej známky ako aj k ochrane práv z ďalších ochranných známkach patriacich do systému „E. Z.“. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že trvá na svojich stanoviská, ktoré vyjadril v správnom konaní. Zdôraznil, že zdruhovenie ako dôvod na zrušenie ochrannej známky sa vzťahuje na situácie, kedy ochranná známka, ktorá pôvodne mala rozlišovaciu spôsobilosť sa vývojom stala pomenovaním konkrétnej kategórie, druhu tovarov alebo služieb. Je to veľmi ojedinelý dôvod na zrušenie ochrannej známky. Posúdenie musí byť veľmi komplexné, inak by známky, ktoré sú veľmi úspešné, boli v nebezpečenstve výmazu len na základe sklonu spotrebiteľskej verejnosti zovšeobecňovať. Inými slovami, nadobudnutý goodwill známky by bol na ich závadu. Ďalej § 34 ods. 1, písm. b) zákona o ochranných známkach vyžaduje preukázanie súvislosti medzi zdruhovením ochrannej známky a činnosťou alebo nečinnosťou majiteľa. Činnosť majiteľa ochrannej známky je zameraná na dve rôzne cieľové skupiny a to na povinné osoby, ktorými sú špecializovaná odborná verejnosť a na spotrebiteľov, ktorí sú laická verejnosť. Žalobca predložil ako hlavný dôkaz o zdruhovení ochrannej známky prieskum verejnej mienky realizovaný agentúrou MVK, ktorý vykazuje zásadné nedostatky. Podľa prieskumu iba 14,4% respondentov uviedlo, že ochrannú známku pozná veľmi dobre, ostatní až 85,6% respondentov uviedli, že predmetnú ochrannú známku nepoznajú, alebo nie sú si celkom istí, či ju niekedy videli. Výsledky anketovej otázky č. 3 svedčia o opaku, ako tvrdí žalobca. Ak podstatná väčšina respondentov nepozná, alebo iba zbežne pozná napadnutú ochrannú známku, nie je možné takýto výsledok interpretovať, že predmetná ochranná známka je druhovým popisným označením, ktoré malo byť presvedčivo vžité medzi verejnosťou. V prieskume chýbali porovnávacie príklady. Takisto chýbala identifikácia objednávateľa. Takýto prieskum nie je možné považovať za nestranný dôkaz. Ďalej uviedol, že relatívne veľké množstvo poskytnutých licencií k ochranným známkam „E. Z.“ naznačuje, že odborná verejnosť považuje ochranné známky za registrované v majiteľstve jednej osoby. K ďalším dôvodom žaloby uviedol, že sa plne stotožnil so stanoviskom žalovaného. Navyše, ak by aj žalovaný pochybil pri priznaní ochrany napadnutým medzinárodne zapísaným ochranným známkam „E. Z.“, nemôže byť majiteľ za takéto údajné procesné pochybenie zo strany zápisného orgánu, zodpovedný, a preto nemôže byť takéto pochybenie dôvodom na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú. Okrem toho návrh na výmaz bol podaný viac ako 10 rokov od registrácie ochranných známok „E. Z.“. Navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a aby žalobcu zaviazal na náhradu trov konania. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd príslušný na konanie podľa §-u 246 ods. 1 a §-u 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O. s. p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie a rozhodnutie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a po prejednaní veci na nariadenom pojednávaní dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Súd z obsahu správneho spisu, z prednesu a podaní účastníkov konania zistil, že obrazová ochranná známka majiteľa ďalšieho účastníka bola pod číslom XXXXXX zaregistrovaná medzinárodne dňa 02. 11. 1991 a pre územie Slovenskej republiky bola dodatočne územne rozšírená 20. februára 1995 pre tovary a služby v triedach 1, 2, 3, 5, 6, 7, 8, 9, 11, 16, 20, 21, 25, 29, 30, 32, 34, 35, 36, 39, 40, 42 medzinárodného triedenia tovarov a služieb doručil 06. 12. 2007 úradu na výmaz ochrannej známky z registra ochranných známok a 04. 03. 2008 návrh na výmaz ochrannej známky medzinárodná ochranná známka XXXXXX, návrh na vyhlásenie neúčinnosti medzinárodného zápisu ochrannej známky. Napadnutým rozhodnutím bola zamietnutý rozklad a potvrdené prvostupňové rozhodnutie vo veci návrhu na výmaz predmetnej ochrannej známky a návrhu na vyhlásenie neúčinnosti medzinárodného zápisu ochrannej známky pre územie Slovenskej republiky. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je uvedené na číslo listu 2 až 4 a druhostupňového rozhodnutia 5 až 7. Súd bol preskúmavaní napadnutého rozhodnutia viazaný rozsahom, v ktorom bolo toto rozhodnutie žalobou napadnuté a dôvodmi, ktoré žalobca v žalobe formuloval. Súd preto preskúmal zákonnosť napadnutého rozhodnutia ako aj predchádzajúceho postupu výlučne z dôvodov, ktoré boli v žalobe uvedené. Podľa § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. ak bol pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona podaný návrh na výmaz ochrannej známky podľa doterajšieho zákona, považuje sa za návrh na zrušenie ochrannej známky alebo za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú podľa tohto zákona. Na posúdenie splnenia podmienok návrhu na zrušenie ochrannej známky alebo návrhu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú, na konanie o tomto návrhu a jeho účinkoch sa vzťahujú ustanovenia tohto zákona. Podľa § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad na návrh tretej osoby zruší ochrannú známku, ak sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad vyhlási ochrannú známku za neplatnú, ak v konaní začatom na návrh tretej osoby alebo v konaní z vlastného podnetu zistí, že neboli splnené podmienky na zápis ochrannej známky do registra podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. okrem prípadov uvedených v § 34 úrad zruší kolektívnu ochrannú známku aj vtedy, ak členovia združenia zásadným spôsobom porušujú zmluvu o používaní alebo ak združenie zanikne. Podľa § 51 ods. 5 zák.č. 506/2009 Z.z. na konanie pred úradom podľa tohto zákona sa vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní s výnimkou ustanovení § 19, 28, 29, 32 až 34, 39, 49, 50, § 59 ods. 1 a § 60. Podľa § 52 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. úrad rozhoduje na základe odôvodnenia podania a dôkazov, ktoré boli účastníkmi konania predložené. Podľa § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Zb. kolektívna ochranná známka slúži na označovanie výrobkov alebo služieb právnických alebo fyzických osôb, ktoré sú hospodársky, organizačne alebo právne späté s určitou hospodárskou činnosťou. Ich práva a povinnosti ustanoví písomná zmluva o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, ktorá musí byť prílohou prihlášky kolektívnej ochrannej známky. Na zmenu zmluvy je potrebný súhlas Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej len "Úrad"); inak je zmena zmluvy neplatná. Podľa čl. 5 ods. 1, 2 a 5 Madridského dohovoru (1) úrady krajín, ktorých zákony ich na to splnomocňujú, a ktorým Medzinárodný úrad oznámi zápis niektorej známky alebo žiadosť o rozšírenie ochrany uplatnenej v zmysle článku 3 ter, môžu vyhlásiť, že tejto známke sa nemôže na ich území poskytnúť ochrana. Také odmietnutie bude však možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru na ochranu priemyslového vlastníctva platili pre známku prihlásenú na národný zápis. (2) Úrady, ktoré budú chcieť použiť toto oprávnenie, musia svoje odmietnutie s uvedením všetkých dôvodov oznámiť Medzinárodnému úradu, a to v lehote ustanovenej svojím národným zákonom, najneskoršie však pred uplynutím jedného roka, počítajúc od medzinárodného zápisu známky alebo od žiadosti o rozšírenie ochrany predloženej v zmysle článku 3 ter. (5) Úrady, ktoré v uvedenej lehote, najdlhšie do jedného roka neoznámia Medzinárodnému úradu žiadne dočasné alebo konečné rozhodnutie o odmietnutí zápisu alebo o rozšírení ochrany, stratia vo veci príslušnej známky oprávnenie obsiahnuté v odseku 1 tohto článku. Podľa čl. 6 quinquies A. - (1) každá továrenská a obchodná známka riadne zapísaná v krajine pôvodu bude tak ako je pripustená na prihlásenie a chránená v ostatných únijných krajinách s výhradami uvedenými v tomto článku. Tieto krajiny môžu pred vykonaním konečného zápisu požadovať, aby bolo predložené osvedčenie o zápise v krajine pôvodu vydané príslušným úradom. Pre toto osvedčenie nebude sa požadovať žiadne overenie. Podľa čl. 6 quinquies B. - Továrenské a obchodné známky, o ktorých hovorí tento článok, môžu sa odmietnuť na zápis alebo zrušiť len v týchto prípadoch: 1. ak môžu porušiť práva, ktoré nadobudli tretie osoby v krajine, kde sa žiada o ochranu; 2. ak nemajú rozlišovaciu spôsobilosť alebo ak sú zložené výhradne zo značiek alebo údajov, ktoré môžu v obchode slúžiť na označovanie druhu, akosti, množstva, určenia, ceny, miesta pôvodu výrobkov alebo doby výroby, alebo sa stali obvyklými v bežnej reči alebo v lojálnych a stálych obchodných zvyklostiach krajiny, kde sa požaduje ochrana; 3. ak odporujú dobrým mravom alebo verejnému poriadku, a najmä ak môžu klamať verejnosť. Rozumie sa, že známka sa nemôže pokladať za odporujúcu verejnému poriadku iba z toho dôvodu, že sa nezhoduje s niektorým ustanovením známkového práva, vyjmúc prípad, keď sa toto ustanovenie samo týka verejného poriadku. Použitie ustanovenia článku 10 bis je jednako vyhradené. Podľa čl. 7 bis 1, 2 a 3 únijné krajiny sa zaväzujú pripustiť na prihlásenie a chrániť známky sväzové, patriace združeniam, existencia ktorých neodporuje zákonu krajiny pôvodu, a to aj vtedy, keď tieto združenia nemajú priemyslový alebo obchodný závod. (2) Každá krajina však môže podľa svojej vôle posúdiť, za ktorých zvláštnych podmienok bude sväzová známka chránená, a môže odmietnuť ochranu, ak táto známka odporuje verejným záujmom. (3) Ochrana týchto známok nemôže sa však odmietnuť žiadnemu združeniu, existencia ktorého neodporuje zákonu krajiny pôvodu, z dôvodu, že združenie nemá sídlo v krajine, kde sa požaduje ochrana, alebo že nie je ustanovené podľa zákonodarstva tejto krajiny. Z citovaného ust. § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 1 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa s poukazom na § 54 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. považuje za návrh na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. Úrad skúma, či boli alebo neboli splnené podmienky na zápis napadnutej ochrannej známky do registra ochranných známok podľa predpisov platných v čase jej zápisu. Žalovaný argumentoval, že Úrad pri medzinárodných ochranných známkach vykonával a vykonáva iba vecný prieskum a rozhoduje o námietkach proti priznaniu ochrany, pričom právny titul kolektívnej ochrannej známky skúma príslušný úrad pôvodu takejto známky a oznámenie medzinárodného úradu s príslušnými údajmi o medzinárodnej ochrannej známke predstavuje pre slovenský úrad právnu skutočnosť, z ktorej vyplýva prezumpcia všetkých uvedených skutočností, pokiaľ nie je preukázané inak. Uzavrel, že navrhovateľom predložené dôkazy nemožno považovať za dôkazy preukazujúce, že napadnutá ochranná známka bola zapísaná v rozpore so zákonom, pričom Úrad vzhľadom na rozsah vecného prieskumu porušil pri zápise medzinárodnej kolektívnej ochrannej známky zákon, a tak dospel k záveru, že nebolo preukázané naplnenie uplatneného dôvodu na vyhlásenie napadnutej ochrannej známky za neplatnú podľa § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. v spojení s § 7 ods. 3 zák.č. 174/1988 Z.z. platného v čase územného rozšírenia napadnutej ochrannej známky na území SR. Žalobca v žalobe namietal, že napadnutá medzinárodná ochranná známka bola zapísaná ako kolektívna a bola územne rozšírená na území SR v r. 1995, t.j. za účinnosti zák.č. 174/1988 Zb., t.j. v zmysle § 7 ods. 3 citovaného zákona bolo obligatórne vyžiadať predloženie písomnej zmluvy o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky, čo Úrad neurobil, a teda nežiadal od majiteľa, aby preukázal splnenie národných požiadaviek. Úrad mal podľa čl. 5 Madridského dohovoru vyhlásiť, že napadnutej ochrannej známke sa nemôže na území SR poskytnúť ochrana bez splnenia národných požiadaviek na kolektívnu ochrannú známku. Podľa Madridského dohovoru je odmietnutie ochrany možné len za tých podmienok, ktoré by podľa Parížskeho dohovoru platili pre známku prihlásenú na národný zápis. Jednou z takýchto podmienok bolo preukázanie oprávnenia na podanie prihlášky a predloženie príslušnej písomnej zmluvy o používaní kolektívnej ochrannej známky. Čl. 7 bis ods. 2 Parížskeho dohovoru umožňuje, aby každá krajina mala osobitné podmienky pre zväzové, t.j. kolektívne známky. Uplatnenie špecifických národných požiadaviek bolo teda v čase zápisu napadnutej ochrannej známky vyžadované národným právom a bolo pritom v súlade s Madridskou dohodou aj Parížskym dohovorom. Žalobca tvrdil, že pokiaľ úrad nepodmienil rozšírenie územnej platnosti napadnutej kolektívnej ochrannej známky predložením písomnej zmluvy, jej zápis resp. územné rozšírenie bolo v rozpore s národnou legislatívou. Z uvedeného vyplýva, že žalobca uplatnil výmazový dôvod porušenia zákona pri zápise. Podľa neho nezákonnosť zápisu mala spočívať v tom, že Úrad nesplnil svoju povinnosť trvať na tom, aby medzinárodná ochranná známka ako kolektívna ochranná známka dostala na našom území ochranu len za podmienky, že majiteľ preukáže, že spĺňa osobitné podmienky, ktoré sú na ochranu kolektívnej ochrannej známky stanovené v zákone. Žalobca v žalobe ani netvrdí, že neboli splnené osobitné podmienky, za ktorých možno priznať ochranu kolektívnej ochrannej známke, t.j. že absentuje písomná zmluva o jej používaní, tvrdí len to, že Úrad pochybil, keď zmluvu od majiteľa nevyžadoval. Z tohto dôvodu považuje územné rozšírenie kolektívnej ochrannej známky za rozporné s národnou legislatívou. Ako vyplýva z citovaného § 7 zák.č. 174/1988 Zb., kolektívna ochranná známka mala podľa vtedajšej úpravy osobitné podmienky ochrany stanovené zákonom. Hmotnoprávnou podmienkou ochrany kolektívnej ochrannej známky bolo, aby príslušné subjekty uzatvorili písomnú zmluvu o prihláške a používaní kolektívnej ochrannej známky. Je potrebné zdôrazniť, že v prejednávanom prípade išlo o medzinárodnú kolektívnu ochrannú známku, ktorej podmienky územného rozšírenia ochrany na území SR boli upravené medzinárodnými zmluvami. Pri zápise územného rozšírenia takejto kolektívnej ochrannej známky je Úrad povinný vykonať zápis vždy, s výnimkou prípadov, keď sú splnené podmienky na odmietnutie ochrany. Pokiaľ Úrad oprávnenie na odmietnutie ochrany dané mu citovaným čl. 5 ods. 1 Madridskej dohody v lehote stanovenej v čl. 5 ods. 5 Madridskej dohody nevyužije, toto oprávnenie mu zanikne. Z toho vyplýva, že v takom prípade sú splnené všetky podmienky na zápis medzinárodnej ochrannej známky do registra. Z uvedeného dôvodu je správny záver žalovaného, že žalobca nepreukázal splnenie dôvodu na vyhlásenie ochrannej známky za neplatnú v zmysle § 35 ods. 1 zák.č. 506/2009 Z.z. a takýto záver teda nie je výsledkom nesprávneho právneho posúdenia veci. Z vyššie citovaných ustanovení zák.č. 506/2009 Z.z. ďalej vyplýva, že pri posudzovaní dôvodnosti návrhu na výmaz ochrannej známky podaného v zmysle § 16 ods. 9 zák.č. 55/1997 Z.z., ktorý sa považuje za návrh na zrušenie ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. úrad skúma, či sa ochranná známka v dôsledku činnosti alebo nečinnosti majiteľa stala obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná. Napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu, je založené na posúdení, že navrhovateľ v správnom konaní predloženými dôkazmi nepreukázal splnenie podmienok na zrušenie napadnutej ochrannej známky v zmysle § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z., keďže nebolo preukázané zdruhovenie a strata rozlišovacej spôsobilosti napadnutej ochrannej známky a jej vnímanie zo strany príslušných spotrebiteľov len ako druhu tovaru alebo služby ako takej. Žalobca v žalobe namietal skutočnosť, že pokiaľ úrad ako nevyhnutú podmienku výmazu, resp. zrušenia ochrannej známky, určil stratu rozlišovacej spôsobilosti a zároveň zdruhovenie ochrannej známky, a teda sa nezaoberal len postačujúcou podmienkou, že napadnutá ochranná známka sa stala obvyklým pomenovaním pre tovary a ich služby a že pomenováva ich ekologickosť, resp. vhodnosť na recyklovanie, takýto záver vyplýva z nesprávneho právneho posúdenia veci, keďže pre výmaz, resp. zrušenie ochrannej známky nie je podľa žalobcu druhovosť podmienkou a táto je len jedným typom absencie rozlišovacej spôsobilosti. Žalobca tvrdil, že nedostatok rozlišovacej spôsobilosti, alebo obvyklosť pomenovávania nie je možné zužovať len na druhovosť ochrannej známky. Skutočnosť, že sa Úrad neuspokojil s výsledkami zisťovania o obvyklom pomenovávaní, ako o prejave absencie rozlišovacej spôsobilosti a skúmal aj druhovosť napadnutej ochrannej známky, je podľa žalobcu nesprávnym postupom žalovaného, ktorý viedol k nesprávnym záverom a následne nezákonnému rozhodnutiu. Súd považoval uvedenú námietku žalobcu za nedôvodnú a zhodne s argumentáciou žalovaného konštatuje, že zo znenia ust. § 34 ods. 1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. vyplýva, že jednou z nevyhnutných podmienok pre zrušenie ochrannej známky z tohto dôvodu je práve to, že sa ochranná známka stane už len obvyklým pomenovaním pre tovary alebo služby, pre ktoré je zapísaná, teda tzv. „zdruhovenie ochrannej známky“. V takomto prípade totiž ochranná známka nie je schopná plniť svoju základnú funkciu a nie je ju možné považovať za takú, na základe ktorej spotrebiteľ dokáže identifikovať tovary alebo služby jej majiteľa a odlíšiť ich od tovarov a služieb iných subjektov pôsobiacich na trhu. Pokiaľ spotrebiteľ prestane ochrannú známku vnímať vo vzťahu k tovarom a službám konkrétneho subjektu, možno hovoriť o strate rozlišovacej spôsobilosti, ktorá je základnou funkciou ochrannej známky. Možno preto súhlasiť so záverom žalovaného, že v prípade zdruhovenia ochrannej známky táto zároveň stratí rozlišovaciu spôsobilosť. Úrad preto správne v konaní skúmal, resp. zisťoval, či sa napadnutá ochranná známka stala obvyklým pomenovaním pre tovary a služby, pre ktoré je zapísaná, t.j. či ochranná známka zdruhovela a či stratila rozlišovaciu spôsobilosť, t.j. postupoval v súlade s citovaným ustanovením Zákona o ochranných známkach. Pokiaľ Úrad nazval „obvyklosť“ pomenovania „zdruhovením“, podľa názoru súdu ide len o synonymum k obvyklosti pomenovania. Žalobca v žalobe ani netvrdil, že by napadnutá ochranná známka bola synonymom pre pomenovanie určitých tovarov, pre ktorá bola zapísaná, alebo služieb, pre ktoré je zapísaná. Naopak, žalobca odvodzuje naplnenie zrušovacieho dôvodu podľa §35 ods.1 písm. b/ zák.č. 506/2009 Z.z. z toho, že predmetná OZ sa stala synonymom ekologickosti obalov a tovarov. Takéto tvrdenie nestačí, nakoľko dôvodom zrušenia OZ nie je „ zdruhovenie“ OZ pre pomenovanie určitej charakteristiky, či vlastnosti tovaru, alebo služby, ale je potrebné, aby zdruhovela, t.j. stala sa obvyklým pomenovaním pre pomenovanie tovaru, alebo služby ako takých. Aj v tom prípade, ak by sa OZ stala obvyklým pomenovaním pre určité tovary alebo služby, musela by byť táto skutočnosť v konaní z dôvodov predložených navrhovateľom preukázaná. Keďže táto skutočnosť nebola v konaní preukázaná, je právne bezvýznamné skúmať, či majiteľ OZ vykonáva činnosti smerujúce k tomu, aby jeho OZ nezdruhovela ( nestala sa obvyklým pomenovaním). Z tohto dôvodu súd nemohol ani dospieť k záveru o nezákonnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu, že rozhodnutie vychádzalo zo skutkového stavu zisteného z listín, ktoré podľa žalobcu nemohli byť dôkazmi pre neplatnosť licenčných zmlúv. Keďže Žalobca navrhol dôkaz Prieskumom verejnej mienky, na svoje tvrdenie, že OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre vlastnosť výrobkov, alebo obalov, na ktorých je umiestnená, konkrétne, že ide o ekologické výrobky a obaly, nešlo o dôkaz, ktorého hodnotenie by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Navyše súd k tomu udáva, že skutkové závery, ku ktorým správny orgán dospel zo skutočností zistených z vykonaného dokazovania sú výsledkom správneho uváženia. Súd skúmal, či ide o úvahu, ktorá je v súlade so základnými pravidlami vykonávania dokazovania, a súčasne, či nevybočuje z medzí logického uvažovania. V tomto prípade skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel a to, že ani z Prieskumu verejnej mienky nebolo zistené, že napadnutá OZ sa stala obvyklým pomenovaním pre niektoré tovary, pre ktoré bola zapísaná, resp. niektoré služby, pre ktoré je zapísaná, je výsledkom logického uvažovania pri hodnotení jednotlivých skutkových zistení, pričom tieto vychádzajú z vykonaných dôkazov obsiahnutých v spise. Samotný nesúhlas žalobcu s takýmto hodnotením dôkazov nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia. Žalobcovo stanovisko k uplatnenému dôvodu na zrušenie ochrannej známky podľa § 45 ods. 3 zák.č. 506/2009 Z.z. uvedené v žalobe nerozporuje záver žalovaného o neexistencii tohto dôvodu. Z uplatneného návrh na výmaz predloženého navrhovateľom vyplýva, že k tomuto dôvodu absentujú tak skutkové tvrdenia ako aj dôkazy o jeho naplnení. Súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie i predchádzajúce správne konanie nie je z dôvodov uvedených v žalobe nezákonné, a preto žalobu ako nedôvodnú s poukazom na § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd s poukazom na § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý v konaní nemal úspech, náhradu trov konania nepriznal. Občiansky súdny poriadok v správnom súdnictve obsahuje osobitnú úpravu náhrady trov konania v §-e 250k, podľa ktorej v správnom súdnictve má z účastníkov konania právo na náhradu trov len žalobca, a to len v prípade, že je v konaní úspešný. Súd o náhrade trov konania rozhodoval v tejto veci na základe návrhov, ktoré podali žalobca a ďalší účastník konania. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia písomne, dvojmo, prostredníctvom tunajšieho súdu na Najvyšší súd SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.