Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24S/54/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200508 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200508.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Ľudovíta Bradáča a členov senátu JUDr. Aleny Antalovej a JUDr. Jany Novotnej v právnej veci žalobcu LIGNUM MS, s.r.o., so sídlom Areál PPS 1743, Detva, zastúpený Lion Law Partners, s.r.o., Horná 32, Banská Bystrica, proti žalovanému Finančné riaditeľstvo SR, Vazovova č. 2, Bratislava, o preskúmanie postupu a zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 1020501/1/376140/2012 zo dňa 23. marca 2012 takto r o z h o d o l : Rozhodnutie žalovaného č. 1020501/1/376140/2012 z 23.03.2012 ako aj prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu v Detve č. 683 230/26543/2011/Hom zo dňa 08.12.2011 podľa § 250j ods. 2 písm. a), c) O.s.p. zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi trovy konania vo výške 646,98 Eur na účet právneho zástupcu žalobcu do 3 dní od doručenia rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a to Daňového úradu Detva č. 1020501/1/376140/2012 z 23.03.2012, ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmu právnických osôb za zdaňovacie obdobie 2008 vo výške 39 202,21 Eur. V zákonom stanovenej lehote žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podal žalobu proti tomuto rozhodnutiu, žiadal ho ako nezákonné zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil i náhradu trov konania. V dôvodoch žaloby uviedol, že závery ako prvostupňového správneho orgánu, tak i odvolacieho správneho orgánu o neuskutočnení obchodných transakcií a o nepreukázanosti vynaložených daňových výdavkov sú nesprávne, lebo nevychádzajú z riadnych zistení a z toho vyplýva, že zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a tiež je chybné vyhodnotenie tohto skutkového stavu, na základe čoho bol vyvodený nesprávny právny záver. Má tiež za to, že pre nedostatok dôvodov považuje celý procesný postup, ako správcu dane, tak aj žalovaného, za nezákonný, jeho rozhodnutie za nepreskúmateľné a arbitrálne. Má za to, že pokiaľ žalovaný v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí zo dňa 13.06.2011 vytýka správcovi dane nesprávnosť prijatých záverov rozsah správcom dane doplneného dokazovania dvoma neúspešnými dožiadaniami neoprávňoval žalovaného bez rizika nezákonnosti a neodôvodnenosti takéhoto postupu k potvrdeniu napadnutého platobného výmeru. Preto žalovaný postupoval v rámci opätovného odvolacieho konania nepredvídateľne, nenadviazal na svoje predchádzajúceho právne záväzné rozhodnutie zo dňa 13.06.2011 a z toho dôvodu rozhodoval prekvapivo a arbitrálne. Žalobca predložil v konaní záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy v počte 25 ks, ako i dodacie listy od spoločnosti ACERS, s.r.o. v počte 19 ks. Žalobca v rámci svojej dôkaznej povinnosti predložil správcovi dane dôležité listinné dôkazy vyvracajúce jeho pochybnosti o reálnom vykonaní a uskutočnení vyfakturovaných nákladov od spoločnosti ACERS, s.r.o. Tieto listinné dôkazy jednoznačne potvrdzovali vykonanie dodávky drevnej hmoty pre žalobcu v súlade s účtovným stavom. Vo vyrubovacom konaní za rok 2008 správca dane preveroval zúčtovanie uskutočnených obchodných prípadov od firmy ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany a to vypočutím svedka R. F., o čom svedčí zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 04.11.2010, pričom tento svedok ako konateľ dodávateľskej spoločnosti potvrdil uskutočnenie kontrolovaných obchodov v rozsahu a v zmysle dodávateľských faktúr. Napriek tomu však táto svedecká výpoveď nebola braná do úvahy. Právo na uplatnenie dodávateľských faktúr od spoločnosti ACERS, s.r.o. v daňových výdavkoch si žalobca uplatnil po splnení všetkých podmienok § 2 písm. i) a § 17 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení, k čomu predložil všetky relevantné dôkazy potvrdzujúce uskutočnenie predmetných obchodoch medzi uvádzanou spoločnosťou a žalobcom. Žalobca zároveň poskytol potrebnú súčinnosť a okrem pravdivého vysvetlenia okolností obchodného prípadu odovzdal správcovi dane všetky požadované dokumenty. Naviac je zrejmé, že kontrolná skupina správcu dane opomenula za účelom prijatia vlastných záverov vychádzať z predloženého riadne a správne vedeného účtovníctva, čím závažným spôsobom spochybnila prijaté závery. Napriek tomu, že v protokole z kontroly za rok 2008 bolo konštatované porušenie horeuvádzaných zákonných ustanovení, ktoré priamo odkazujú, že pri zisťovaní základu dane sa vychádza u daňovníka, ktorý účtuje v sústave podvojného účtovníctva z výsledkov hospodárenia podľa zákonov o účtovníctve a postupov účtovania platných pre účtovné jednotky, z platobného výmeru i z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že daňové orgány pri hodnotení prípadu vôbec sa nezaoberali účtovníctvom kontrolovaného daňového subjektu. Nevykonali kontrolu základu dane z riadne vedeného účtovníctva v zmysle zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve, ako i opatrenia Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92 v znení neskorších predpisov, ktorým sa ustanovujú postupy účtovania a rámcovej účtovnej osnovy pre podnikateľov účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva. Keby tak urobili, určite by neboli prehliadli základné ekonomické súvislosti vyplývajúce z takto vedeného účtovníctva. Z hlavnej knihy za kontrolované obdobie vyplýva, že žalobca dosiahol v kontrolovanom zdaňovacom období tržby z predaja vlastných výrobkov, na výrobu ktorých bol spotrebovaný materiál, ktorého nákup v podstate správca dane neuznal, vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržiavanie príjmu v celkovej výške 25 479 014,90 Sk zúčtované na účte tzv. tržby za vlastné výrobky, na ktoré spotreboval materiál v celkovej výške 17 909 847,50 Sk zaúčtovaný na účte zvanom materiál do výroby. Keby sa správca dane počas výkonu daňovej kontroly pokúsil nastoliť v účtovníctve kontrolovaného daňového subjektu situáciu, ktorá by nastala odpočítaním neuznanej sumy nákladov z účtu zvaného materiál na výroby dospel by k výsledku, že kontrolovaný daňový subjekt by musel v kontrolovanom zdaňovacom období vyrábať z viac ako 100%-tnou maržou, čo je technicky a ekonomicky nemožné s prihliadnutím aj na vysoké percento odpadu pri uvedenej výrobe. Teda je zrejmé, že správca dane by v takom prípade musel dospieť k záveru, že výrobky z ktorých daňový subjekt dosiahol tržby nemohli byť vyrobené bez existencie materiálu, ktorý správca dane považuje za fiktívny a neuznal mu ho ako náklad. Aj zo skutočností, že spoločnosť žalobcu, ktorá vznikla v máji 2008 za 7 mesiacov kontrolovaného obdobia dosiahla obrat v celkovej výške 46 791 686,23 Sk. Keďže svoje podnikateľské aktivity vykonávala v dvoch oblastiach a to predajom vlastných výrobkov a predajom tovaru, pomer vynaložených nákladov na získanie drevnej hmoty pre výrobu na prvý pohľad zodpovedá objemu výroby a dosiahnutým výnosom. Nevie si teda žalobca predstaviť, že v akom rozsahu by podľa žalovaného si mal zabezpečovať ďalšie dôkazy o existencii nákladového plnenia. Je zrejmé, že správca dane i žalovaný rozhodli na základe toho, že mali pochybnosti výlučne z dôvodu preverovania účtovnej evidencie dodávateľa kontrolovaného daňového subjektu, na ktorú kontrolovaný daňový subjekt nemá vplyv. Žalobca nemal predpoklad, že u určitých dodávateľov si má štandardne zabezpečovať dôkazy o zdaniteľnom plnení pre prípad, že u týchto subjektov nebude evidencia riadne vedená. Je teda evidentné, že správca dane i žalovaný vychádzali z nesprávneho výkladu ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. o rozložení dôkazného bremena. Podľa neho daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hláseniach a vyúčtovaniach. Z uvedených ustanovení zákona o daniach z príjmoch nemožno vyvodiť dôkazné bremeno na právne vzťahy týkajúce sa jeho dodávateľa. Toto nemôže tvoriť dôkazné bremeno daňového subjektu a preto daňový subjekt ani nemôže znášať takúto dôkaznú povinnosť. Má za to, že on ako daňový subjekt vyčerpal celý rozsah svojho vlastného dôkazného bremena. Na preukázanie opaku dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa, jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno správca dane. K žalobe žalobcu sa písomne vyjadril žalovaný a žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že v priebehu kontroly dane z príjmov právnických osôb za zdaňovacie obdobie roku 2008 správca dane neuznal v daňových výdavkoch žalobcu náklady účtované na základe 18 dodávateľských faktúr. Neuznal ich z dôvodu, že vynaloženie výdavkov účtovaných na základe týchto faktúr daňový subjekt dostatočne nepreukázal, čím porušil § 2 písm. i), § 17 a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení. V zmysle citovaných ustanovení je daňovým výdavkom výdavok vynaložený na dosiahnutie zabezpečenia udržania zdaniteľných príjmov odpočítaný vo výške preukázanej daňovníkom. Kontrolovaný daňový subjekt porušil citované ustanovenia tým, že si v kontrolovanom zdaňovacom období zaúčtoval do daňových výdavkoch doklady od dodávateľa ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany, ktoré neboli dostatočne preukázané. Spoločnosť ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany neumožnila správcovi dane preveriť uskutočnenie obchodných prípadov skontrolovaným daňovým subjektom, ani preveriť zaúčtovanie týchto obchodných prípadov v jej účtovníctve z dôvodu, že nebolo možné preveriť spôsob nadobudnutia zaúčtovania drevnej hmoty na strane dodávateľa. Nebolo možné uznať žalobcovi náklady od tejto firmy. Na prieskumnom pojednávaní zástupca žalobcu, ako i konateľ žalobcu zotrvali na dôvodoch uvedených v žalobe a žiadali napadnuté rozhodnutie zrušiť. Krajský súd preskúmal vec podľa piatej časti prvej a druhej hlavy O.s.p. a napadnuté rozhodnutie zrušil, nakoľko vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, ako i na základe toho, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúcim na posúdenie veci. Po preskúmaní veci krajský súd zistil: Na základe rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 13.06.2001 bol zrušený pôvodný platobný výmer Daňového úradu Detva zo dňa 09.02.2011 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie v záujme zistenia nových skutočností. Odvolací orgán prvostupňovému správnemu orgánu, teda správcovi dane vytkol, že jeho závery o neuskutočnení obchodných transakcií a následne o nepreukázanosti vynaložených daňových výdavkoch sú nesprávne, lebo nevychádzali z preukázaných kontrolných zistení a kde teda zistenie skutkového stavu je nepostačujúce na posúdenie veci a tiež chýbalo vyhodnotenie získaných skutočností a zistení správcom dane. Správca dane v pôvodnom prvostupňovom konaní preveroval obchodné prípady uskutočňované medzi žalobcom a jeho dodávateľom ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany formou dožiadaní na Daňový úrad Sabinov a Daňový úrad Banská Bystrica II. Z odpovede Daňového úradu Sabinov vyplynulo, že u daňového subjektu ACERS, s.r.o. bol viackrát vykonaný pokus o preverenie požiadaviek aj z iných daňových úradov, tieto pokusy boli neúspešné. V registrovanom sídle sa daňový subjekt nezdržuje a na výzvy a predvolania správcu dane nereaguje. Pokus o predvedenie konateľa spoločnosti bol neúspešný. Z odpovede Daňového úradu Banská Bystrica II vyplynulo, že správcovi dane sa nepodarilo vypočuť svedka R. F., ktorý bol konateľom spoločnosti ACERS, s.r.o. v roku 2008 a to z dôvodu, že sa nedostavil na ústne pojednávanie dňa 13.12.2010. Následne na Daňový úrad Detva sa však dostavil R. F. za účelom vypovedania vo veci faktúr vystavených spoločnosťou ACERS, s.r.o. a potvrdil, že predmetné faktúry spoločnosť vystavila a na faktúrach bol jeho podpis. Všetky preverované obchodné prípady boli spoločnosťou ACERS, s.r.o. vykonané a riadne zaúčtované. Tieto účtovné doklady však boli pri predaji spoločnosti v roku 2009 odovzdané novému konateľovi p. J. M., bytom F. XX, D. Y.. Nový konateľ J. M. bol vypočutý ako svedok na Daňovom úrade vo Veľkom Krtíši dňa 12.01.2011, z ktorej výpovede vyplynulo, že tento nemá žiadne papiere od spoločnosti ACERS, s.r.o., o žiadnom tovare nevie, nedostal žiadne peniaze a podpis na faktúrach nie je jeho. Po zrušujúcom rozhodnutí odvolacieho správneho orgánu správca dane vykonal dožiadanie dňa 01.08.2011 na Daňový úrad Banská Bystrica II o opätovný výsluch bývalého konateľa spoločnosti ACERS, s.r.o. R. F., ktorý však s dožiadaným Daňovým úradom nekomunikoval, poštu nepreberal a na predvolanie sa nedostavil. Ďalším dožiadaním zo dňa 01.08.2011 na Daňový úrad Veľký Krtíš správca dane žiadal vypočuť súčasného konateľa spoločnosti ACERS, s.r.o. pána J. M., ktorý sa však na predvolanie dožiadaného úradu nedostavil. Následným šetrením bolo zistené, že tento predal rodinný dom, zmenil adresu trvalého pobytu, príslušníci Obvodného oddelenia Policajného zboru v Dolnej Strehovej však svedka v mieste bydliska nezastihli, a preto nebol ani predvedený na daňový úrad za účelom jeho výsluchu. Odo dňa 09.12.2011 sa na Daňový úrad Detva dostavila Z.. P. P., ktorá bola poverená zastupovaním spoločnosti žalobcu a predložila správcovi dane záznamy o prevádzke vozidla nákladnej dopravy v počte 25 ks a dodacie listy od spoločnosti ACERS, s.r.o. v počte 19 ks. Na oboch druhoch týchto dokladoch však podľa správcu dane chýbali podstatné náležitosti, tieto neboli očíslované, neobsahovali potvrdenie odosielateľa a príjemcu, ani bližšiu špecifikáciu prepravovanej drevnej hmoty. Podľa neho teda tieto doklady nepreukázali hodnovernosť obchodných prípadov a nemohli ch považovať za doklady preukazujúce dodávky drevnej hmoty, teda tej hmoty, ktorá bola uvedená na príslušných faktúrach. Mal za to, že vo vzájomnej súvislosti posudzovanie týchto skutočností nebolo možné uznať preverované faktúry v daňových výdavkoch kontrolovaného daňového subjektu, pretože nebola preukázaná ich opodstatnenosť. Krajský súd po preskúmaní a vyhodnotení takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že opodstatnenosť a dôvodnosť žaloby bola daná. V podstate sa bolo možné stotožniť s dôvodmi tejto žaloby a na základe nich považovať rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Podľa § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov v platnom znení. Na účely tohto zákona sa rozumie daňovým výdavkom výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov preukázateľne vynaložených daňovníkom zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 alebo ods. 14, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z.z. daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmov, aj keď tieto výdavky daňovník účtoval. Výdavky, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané a ďalej výdavky tak, ako sú vymenované pod písmenami a až k tohto ustanovenia. V zmysle citovaných zákonných ustanovení je nesporné, že žalovaný (aj správca dane) vychádzali zo skutočnosti, že v konaní sa nepodarilo preukázať ani výdavok žalobcu, teda náklad na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov tak, ako je pozitívne vymenovaný v ustanovení § 2 písm. i) zákona a taktiež že výdavok, ktorý žalobca preukazoval, nie je výdavok v zmysle § 21 ods. 1 tak, ako je tento negatívne vymedzený v tomto ustanovení. Nepreukázanie tohto výdavku vyvodzoval zo skutočnosti, že jeho prijatie na strane dodávateľa nebolo možné zistiť a preukázať. Mal za to, že ak aj išlo o výdavky žalobcu a jeho náklady, tieto však nesúviseli so zdaniteľným príjmom. Krajský súd dospel k záveru, že tento záver žalovaného je prinajmenšom predčasný, pretože neodstránil jednu zo základných vád celého správneho konania v tom, že je v podstate založený na tých istých skutkových a právnych zisteniach ako pôvodné rozhodnutie - platobný výmer správcu dane Daňového úradu Detva č. 683/230/2278/11/Hom zo dňa 09.02.2011. Ako už bolo uvedené toto rozhodnutie bolo následne žalovaným zrušené rozhodnutím zo dňa 13.06.2011. Žalovaný ako odvolací orgán sám skonštatoval, že žalobca predložil správcovi dane faktúry od spoločnosti ACERS, s.r.o., ktoré boli zahrnuté do jeho daňových výdavkov. U správcu dane vznikli pochybnosti o hodnovernosti týchto predložených faktúr, preto vykonal zisťovanie zamerané na preverenie hodnovernosti týchto dokladov. Výsledkom zisťovaní správcu dane počas kontroly bolo zistenie, že nebolo možné preveriť zaúčtovanie uskutočnených obchodných prípadov od spoločnosti ACERS, s.r.o. Takýto výsledok podľa žalovaného v pôvodnom zrušujúcom rozhodnutí bol však nepostačujúci na to, aby si mohol správca dane utvoriť záver, že k obchodným transakciám so spoločnosťou ACERS, s.r.o. nedošlo. Povinnosťou správcov dane bolo, aby v zmysle § 15 ods. 11 písm. h) zákona č. 511/1992 Zb. v platnom znení svoje tvrdenie založil na preukázaných kontrolných zisteniach, nielen na konštatovaní, že nebolo možné preveriť uskutočnenie obchodných prípadov so spoločnosťou ACERS, s.r.o. Závery správcu dane o neuskutočnení obchodných transakcií a následne o nepreukázanosti vynaložených daňových výdavkov boli teda nesprávne, lebo nevychádzali z preukázaných kontrolných zistení a teda zistenie skutkového stavu bolo nepostačujúce na posúdenie veci a tiež chýbalo vyhodnotenie získaných skutočností. Následne síce správca dane doplnil dokazovanie dožiadaniami, tak ako sú vyššie citované, avšak možno konštatovať, že toto doplnené dokazovanie taktiež neviedlo k úplnému zisteniu skutkového stavu, pretože predvolaných svedkov nebolo možné vypočuť z uvedených dôvodov, s čím sa správca dane uspokojil a opätovne skutkový stav vyhodnotil tak, že náklady neboli preukázané, pretože tieto neboli evidované u dodávateľa žalobcu. Napriek tomu, že žalobca v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu namietal tieto skutočnosti odvolací orgán potvrdil rozhodnutie a teda napriek svojim pôvodným výhradám sa stotožnil so záverom prvostupňového správneho orgánu a skonštatoval, že žalobca porušil ustanovenia § 2 ods. 1 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona tým, že si v kontrolovanom zdaňovacom období zaúčtoval do daňových výdavkov doklady od dodávateľa ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany, ktoré neboli dostatočne preukázané, pretože spoločnosť ACERS neumožnila správcovi dane preveriť uskutočnenie obchodných prípadov s kontrolovaným daňovým subjektom, ani preveriť zaúčtovanie týchto obchodných prípadov v jej účtovníctve. Z dôvodu, že nebolo možné preveriť spôsob nadobudnutia a zaúčtovania drevnej hmoty na strane dodávateľa, nie je možné uznať kontrolovanému daňovému subjektu, teda žalobcovi náklady od firmy ACERS, s.r.o., Šarišské Michaľany v daňových výdavkoch. Z uvedeného vyplýva, že oproti pôvodnému daňovému konaniu predmetné daňové konanie neprinieslo vo veci, pokiaľ ide o zistenie skutkového stavu nič iné, a preto krajský súd v záujme zachovania konzistentnosti rozhodnutí vydávaných v správnom konaní nemohol inak, než napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie v zmysle citovaných ustanovení O.s.p. Má za to, že spôsob akým žalobca preukazoval vynaloženie svojich nákladov bol dostatočný, pretože základným predpokladom na preukázanie výdavku zo strany každého daňovníka je predovšetkým faktúra, ktorou preukazuje svoj náklad. Žalovaný v podstate tieto faktúry spochybnil len na základe toho, že nezistil príjem z týchto faktúr a teda i daňovú povinnosť na strane dodávateľa žalobcu. Spochybnil však formálne náležitosti ďalších dokladov a to záznamy o prevádzke motorového vozidla, ktorými mal byť tovar od dodávateľa prevážaný, pretože tieto neboli očíslované a chýbali v nich ďalšie náležitosti a taktiež dodacie listy od spoločnosti ACERS, s.r.o., pretože na niektorých nebolo potvrdenie príjemcu. Vyslovil, že tieto doklady nepreukazovali hodnovernosť obchodných prípadov a nebolo ich možné považovať za doklady preukazujúce dodávky drevnej hmoty, pretože vykazovali vady, pre ktoré nemohli byť použité ako hodnoverné. V konečnom dôsledku však ničím nevyvrátil hodnovernosť týchto dokladov i za predpokladov, že po formálnoprávnej stránke vykazovali isté nedostatky. Oproti tomu sa nedostatočne vysporiadal so svedeckou výpoveďou pôvodného konateľa dodávateľa firmy ACERS, s.r.o., ktorý ústne do zápisnice potvrdil obchodný vzťah so žalobcom a dodávku predmetnej drevnej hmoty. Z toho vyplýva, že ak malo ísť v skutočnosti o doklady predložené žalobcom, ktoré neboli dostatočne hodnoverné a preukazné, bolo potrebné vykonať ďalšie dokazovanie za účelom zistenia týchto skutočností prinajmenšom v tom rozsahu, v akom nariadil toto dokazovanie žalovaný vo svojom prvom zrušujúcom rozhodnutí. Pokiaľ sa toto nepodarilo v ďalšom konaní preukázať, nie je možné akceptovať záver, že žalobca ako daňový subjekt nepreukázal svoj výdavok (náklad) v zmysle citovaných zákonných ustanovení. Bolo potrebné prisvedčiť argumentácii žalobcu i pokiaľ ide o otázky záťaže dôkazným bremenom. Rozsah dôkazného bremena daňového subjektu je daný § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. zákona o správe daní, podľa ktorého daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočností, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hláseniach, vyúčtovaní. Podľa názoru krajského súdu žalobca zatiaľ si takýto rozsah dôkazného bremena uniesol, pretože v skutočnosti nie je možné bez ďalšieho si voči nemu vyvodzovať zodpovednosť za konanie iného daňového subjektu, ktorý v určitom čase bol jeho obchodným partnerom a dodávateľom, teda subjektom obchodného vzťahu, z ktorého vznikla daňová povinnosť obom účastníkom, ktorú si však tento dodávateľ nesplnil. Žalobca ako daňový subjekt doposiaľ disponuje dôkazom materiálneho plnenia a to vystavenými faktúrami za dodávku tovaru od svojho dodávateľa a pokiaľ tieto faktúry ako výraz materiálneho plnenia nie sú spôsobilé preukázať obsah tohto plnenia je vecou správcu dane, aby on vzniesol dôkazné bremeno tohto opaku. Vo veci sa však doposiaľ tak nestalo, a preto nemohol krajský súd inak ako rozhodnutie žalovanému zrušiť pretože mal za to, že skutkový stav i v zmysle pôvodného názoru žalovaného nebol dostatočne zistený a zároveň vo veci bol prijatý i nesprávny právny záver. Až po doplnenom dokazovaní bude môcť správny orgán vo veci správne rozhodnúť a v rámci tohto rozhodovania bude viazaný právnym názorom vysloveným krajským súdom v tomto zrušujúcom rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 250j ods. 7 O.s.p. Z toho vyplýva, že pokiaľ žalovaný ďalším zisťovaním skutkového stavu nezistí nič nové, treba považovať výdavok žalobcu za preukázaný! V zmysle citovaného ustanovenia § 250j ods. 2 krajský súd zrušil aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Nakoľko žalobca bol úspešný, krajský súd mu priznal náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. v celkovej výške 646,98 Eur. Právny zástupca žalobcu si vyčíslil náhradu trov konania v zmysle vyhlášky č. 655/2004 Z.z. účinnej po 01.01.2009 a to po 127,16 Eur za 1 úkon, pričom požadoval úhradu za 5 úkonov vo veci a to prevzatie a prípravy zastúpenia žaloby, návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia, doplnenia žaloby a zastupovania na pojednávaní pred krajským súdom. K tomu si zaúčtoval i 5x režijný paušál po 7,63 Eur a 20 % daň z pridanej hodnoty z takto vyčíslenej odmeny. Ním vyčíslená odmena advokáta, ako náhrada trov konania, činila 874,74 Eur. Krajský súd však zredukoval túto odmenu o 1 úkon vo výške zo 127,16 Eur + príslušný paušál a samozrejme tým i zníženie dane z pridanej hodnoty. Neuznal žalobcovi vo vyčíslení odmeny advokáta úkon za doplnenie žaloby zo dňa 16.07.2012, pretože tento úkon nepovažoval za účelný a dôvodne podaný. V zmysle § 250h ods. 1 až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia správneho rozhodnutia obmedziť, rozšíriť ho môže však len v lehote podľa § 250b ods. 1, to znamená do 2 mesiacov. Právny zástupcom podané doplnenie žaloby nemalo už teda právne relevantný význam, pretože súd pri preskúmavaní takejto žaloby je viazaný jej rozsahom po uplynutí lehoty na jej podanie nemôže akceptovať ďalšie dôvody, tieto dôvody ani sám nenachádza a nevyhľadáva, preto akékoľvek doplňovanie žaloby a jej rozširovanie v zmysle horeuvedeného považuje za nadbytočné a z hľadiska trov konania za nehospodárne. Preto o túto sumu za úkon režijný paušál znížil náhradu trov konania, ako odmeny advokáta spolu s úpravou príslušného DPH. Výslednú sumu je povinný žalovaný uhradiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu do 3 dní od doručenia rozhodnutia. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu je možné podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na tunajšom súde. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Odvolanie proti rozhodnutiu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a/), f/) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.