Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 24Sp/22/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200701 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6012200701.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v konaní pred samosudkyňou JUDr. Drahomírou Mikulajovou v právnej veci navrhovateľky: W. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX, XXX XX T., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, Kancelária Hlohovec, so sídlom M.R. Štefánika 1, Hlohovec, o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu odporcu č. N 573/12 zo dňa 05. marca 2012, takto r o z h o d o l : I. Krajský súd rozhodnutie odporcu sp. zn. N 573/12 zo dňa 05. marca 2012 p o t v r d z u j e . II. Navrhovateľke náhradu trov konania nepriznáva. III. Navrhovateľka je p o v i n n á zaplatiť súdny poplatok 33,- Eur na účet Krajského súdu v Banskej Bystrici do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím odporca - Centrum právnej pomoci, Kancelária Hlohovec, nepriznal navrhovateľke podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi ako žiadateľke o právnu pomoc, nárok na poskytovanie právnej pomoci. Z odôvodnenia rozhodnutia odporcu vyplýva, že navrhovateľka podala žiadosť o poskytnutie právnej pomoci dňa 24.02.2012 vo veci jej dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8Co/21/2011 zo dňa 15.12.2011 v konaní o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Konštatoval, že vo veci, s ktorou sa žiadateľka na centrum obrátila, nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím žiadateľka nesplnila jednu z troch kumulatívnych podmienok na priznanie nároku na právnu pomoc, čo vyústilo do vydania negatívneho rozhodnutia, pričom centrum sa so splnením ďalších podmienok nezaoberalo. Pri rozhodovaní správny orgán vychádzal zo skutkového stavu zisteného z rozsudku Okresného súdu v Nitre č.k. 14C/149/2002-664 zo dňa 04.10.2010, ktorým bol zamietnutý návrh žiadateľky, ako navrhovateľky, o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu zo dňa 29.07.2002. Krajský súd v Nitre rozsudkom sp.zn. 8Co/21/2011-704 zo dňa 15.12.2011 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej a v časti výroku o trovách účastníkov podľa § 219 ods. 1 O.s.p.. Z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že neplatenie nájomného a služieb spojených s užívaním bytu nebolo v konaní spochybnené ani žiadateľkou, ako navrhovateľkou a rovnako bolo preukázané, že nájomné neplatila od 01.09.1994, pričom výpoveď jej bola daná 29.07.2002, je teda nesporné, že bola splnená podmienka podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka (ďalej v texte aj OZ) tým, že nájomné a služby spojené s užívaním bytu nebolo zaplatené za čas dlhší ako tri mesiace. Odvolací súd konštatoval, že Občiansky zákonník pre tento výpovedný dôvod nevyžaduje zavinenie nájomcu na neplatení, teda podstatná a postačujúca je samotná existencia skutočnosti neplatenia. Pre posúdenie platnosti alebo neplatnosti výpovede nebolo potrebné sa zaoberať príčinami vzniku tohto skutkového stavu neplatenia, ktorý nebol medzi účastníkmi konania sporný. Odporca poukázal na to, že navrhovateľka za dôvod dovolania podľa § 237 písm. f/ O.s.p. považuje to, že neboli vykonané dôkazy, ktoré navrhovala v konaní vykonať, pričom ale podľa odporcu tieto dôkazy nemali preukázať neexistenciu dôvodu výpovede, ktorý nepoprela, ale len dôvody, pre ktoré sa dostala do takej situácie, že nebola schopná nájomné platiť. V dovolaní žiadateľka namieta nevykonanie dôkazov prvostupňovým súdom, pričom táto skutočnosť bola obsiahnutá už aj v odvolaní proti rozsudku prvostupňového súdu a odvolací súd sa s ňou riadne vysporiadal. Poukázal na rozhodnutie Uz NS ČR z 30.11.2005, sp.zn. 26Cdo 268/2005, podľa ktorého nepriaznivá sociálna situácia nájomcu, čoho dôsledkom bolo neplatenie nájomného, nemôže sama o sebe viesť k záveru, že výpoveď prenajímateľa z nájmu bytu daná práve pre neplatenie nájomného je v rozpore s dobrými mravmi, pretože nepriaznivé dôsledky tejto ťaživej situácie nemožno prenášať na prenajímateľa, od ktorého nemožno spravodlivo požadovať, aby poskytol nájomcovi bývanie bezodplatne. Tiež poukázal na rozhodnutie Ro NS ČR z 25.05.2005, sp.zn. 26Cdo 206/2005, z ktorého vyplýva, že nájomca, ktorý nezaplatil nájomné za tri mesiace, hrubo porušil svoje povinnosti až v okamihu, keď sa ocitne v omeškaní s platením hoci len časti nájomného za štvrtý mesiac. Citoval tiež záver z rozsudku Ro NS ČR zo dňa 07.09.2005, sp.zn. 26Cdo 229/2005, podľa ktorého okolnosti, pre ktoré nájomca neplatil nájomné (platil nájomné v sume nižšej než dohodnuté, resp. v sume nižšej než jednostranne zvýšené), nie sú právne významné pre posúdenie, či je naplnená skutková podstata výpovedného dôvodu podľa § 711 ods. 1 písm. d/ OZ. Uvádzal, že dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu len pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolaciemu súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Poukázal na R 37/1993, v zmysle ktorého nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkov nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom, pričom žiadateľka práve ako dôvod podania dovolania uvádza nevykonanie ňou navrhovaných dôkazov. Správny orgán dospel k záveru, že žiadateľka centru žiadnym spôsobom nepreukázala existenciu dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f/ O.s.p. a súčasne nepoprela existenciu dôvodov výpovede z nájmu bytu zo strany odporcu v prvom rade, z čoho vyplýva, že vo veci, s ktorou sa obrátila na centrum, nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. V zákonom stanovenej lehote podala proti tomuto rozhodnutiu odvolanie navrhovateľka. Tvrdila, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O.s.p.. Namietala, že odvolací súd vo svojom rozsudku nevyslovil, že dovolanie nie je prípustné, pričom podľa nej ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu podľa § 238 ods. 3 písm. a/ O.s.p.. Pracovný spor trvá dodnes 22 rokov, a hoci je s nerozviazaným pracovným pomerom, zamestnávateľ existuje, ona nemohla dostávať mzdu, ani žiadnu nárokovateľnú dávku ako ostatní občania. Namietala, že dopredu vynášať rozsudok je neprípustné, ako aj to, či je spor bezúspešný. Takýmto spôsobom je jej zobratá možnosť brániť sa na dovolacom súde, pretože v takomto konaní musí byť občan zastúpený advokátom, avšak ona na právne zastúpenie peniaze nemá. Dodnes jej nikto zariadenie bytu nevrátil, nevrátili jej osobné veci z bytu, keďže byt bol v roku 2005 prevedený na H. F. bez jej vedomia, hoci v byte bývala 24 rokov. Odporca v písomnom stanovisku k odvolaniu zo dňa 12.09.2012 trval na zákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhoval potvrdiť. Zdôraznil, že centrum právnu pomoc nemôže priznať ak je zrejmé, že vec je zrejme bezúspešná. Zo zákona č. 327/2005 Z.z. nevyplýva žiadna výnimka z tejto podmienky, ani pokiaľ ide o konanie s povinným zastúpením advokátom. Poukázal na hospodárnosť konania a pokiaľ by centrum v zrejme bezúspešných prípadoch právnu pomoc priznávalo z toho dôvodu, že žiadateľ musí byť v konaní povinne zastúpený advokátom, išlo by o nehospodárne zaobchádzanie s prostriedkami štátneho rozpočtu. Centrum neprejudikuje, vychádza len z vyjadrení navrhovateľky a z rozhodnutí súdov, zároveň z ustanovení zákona č. 327/2005 Z.z. týkajúcich sa posudzovania zrejmej bezúspešnosti sporu. Navrhovateľke nebola rozhodnutím centra odňatá možnosť konať pred súdom v dovolacom konaní. Navrhovateľka dovolanie podala v zákonnej lehote. To, že nie je v konaní o dovolaní zatiaľ zastúpená advokátom, je len odstrániteľnou vadou dovolacieho konania. Navrhovateľka sa môže dať zastupovať advokátom, ktorého si sama vyberie, avšak nakoľko nesplnila jednu z podmienok priznania nároku na poskytovanie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z.z., nemá nárok na bezplatné právne zastupovanie, čím sa jej ovšem neodníma možnosť konať pred súdom v dovolacom konaní. Navrhovateľka na pojednávaní trvala na opravnom prostriedku. Zdôrazňovala, že nie vlastnou vinou sa ocitla v situácii, že sa takmer 22 rokov rieši spor vo veci neplatnosti skončenia jej pracovného pomeru, v dôsledku čoho nemá príjem, aký by mala mať. Zamestnávateľom bola stále vedená v stave a nemohla byť evidovaná ako nezamestnaná, resp. sa nemohla zamestnať inde. Dovolací súd v júli 2012 zrušil predchádzajúce rozhodnutia súdov vo veci neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo by podľa nej malo byť zohľadnené aj pri posudzovaní sporu vo veci neplatnosti výpovede z nájmu bytu, pretože pokiaľ by jej bola vyplácaná mzda a bola by riadne zamestnaná, mala by z čoho platiť nájomné. Podľa navrhovateľky bude so svojím dovolaním úspešná, pretože neboli vykonané všetky dôkazy v základnom konaní, čo by mal dovolací súd zohľadniť. Po podaní dovolania bola vyzvaná prvostupňovým súdom na ustanovenie si advokáta pre dovolacie konanie, pričom sa čaká na výsledok tohto konania. Zástupkyňa odporcu na pojednávaní navrhla potvrdiť napadnuté rozhodnutie. Poukázala na to, že je nesporné, že navrhovateľka osem rokov neplatila nájomné a v zmysle judikatúry nemôže byť na ťarchu prenajímateľa, pokiaľ si nájomca neplní svoje povinnosti. Výpoveď z nájmu bola daná navrhovateľke už v roku 2002. Poukázala na to, že navrhovateľka, ako dovolateľka, bude zrejme bezúspešná v dovolacom konaní, pretože neuviedla relevantné dovolacie dôvody. Tie, ktoré uvádzala, uvádzala už aj v odvolaní a odvolací súd sa s nimi náležite vysporiadal. Krajský súd v konaní podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmal opravným prostriedkom napadnuté rozhodnutie správneho orgánu, ako aj postup správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia a napadnuté rozhodnutie potvrdil podľa § 250q ods. 2 O.s.p. ako vydané v súlade so zákonom. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.; fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak a) jej príjem nepresahuje 1,4-násobok sumy životného minima ustanoveného osobitným predpisom 2) a nemôže si využívanie právnych služieb zabezpečiť svojím majetkom, b) nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu a c) hodnota sporu prevyšuje hodnotu minimálnej mzdy 5) okrem sporov, v ktorých nie je možné hodnotu sporu vyčísliť v peniazoch. Podľa § 8 citovaného zákona; pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa § 10 ods. 1 citovaného zákona; konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci (ďalej len „konanie“) sa začína podaním písomnej žiadosti doloženej dokladmi preukazujúcimi skutočnosti uvedené v žiadosti, ktorú podáva žiadateľ na tlačive. Doklady preukazujúce, že sa žiadateľ nachádza v stave materiálnej núdze, nesmú byť staršie ako tri mesiace. Žiadosť musí obsahovať meno a priezvisko žiadateľa, jeho trvalý alebo prechodný pobyt a rodné číslo. Na výzvu centra žiadateľ doplní v primeranej lehote určenej centrom ďalšie údaje a doklady týkajúce sa skutočností rozhodujúcich na posúdenie nároku na poskytnutie právnej pomoci, ktorá nesmie byť kratšia ako desať dní; centrum podľa možnosti zabezpečí doklady a iné potrebné údaje, ktorými disponujú štátne orgány, obce, notári a iné právnické osoby a fyzické osoby povinné poskytovať súčinnosť podľa tohto zákona. Podľa § 10 ods. 5 citovaného zákona; centrum rozhodne o žiadosti do 30 dní od doručenia žiadosti, ktorá spĺňa náležitosti podľa odseku 1; túto lehotu nemožno predĺžiť. Proti rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na príslušný krajský súd; o tomto centrum žiadateľa náležite poučí v odôvodnení rozhodnutia. Podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona; na konanie o nároku na poskytnutie právnej pomoci a o súvisiacich nárokoch podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Podľa § 236 ods. 1 O.s.p.; dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa. Podľa § 237 písm. f/ O.s.p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Podľa § 711 ods. 1 písm. d/ Občianskeho zákonníka prenajímateľ môže vypovedať nájom bytu, ak nájomca hrubo porušuje svoje povinnosti vyplývajúce z nájmu bytu najmä tým, že nezaplatil nájomné alebo úhradu za plnenie poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako tri mesiace, alebo tým, že prenechal byt alebo jeho časť inému do podnájmu bez písomného súhlasu prenajímateľa. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1,2 O.s.p.). Podľa § 250i ods. 1 O.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Úlohou krajského súdu postupom podľa ustanovení tretej hlavy piatej časti O.s.p. bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia odporcu sp.zn. N 573/2012 zo dňa 05.03.2012, ktorým navrhovateľke nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci jej dovolania proti rozsudku Krajského súdu v Nitre sp.zn. 8Co/21/2011 zo dňa 15.12.2011. Spornou otázkou sa stalo posúdenie zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci dovolania navrhovateľky voči rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového súdu, ktorý zamietol návrh navrhovateľky o určenie neplatnosti výpovede z nájmu bytu. Súd teda posudzoval správnosť aplikácie ustanovenia § 8 v spojení s § 6 ods. 1 písm. b/ zákona č. 327/2005 Z.z. na daný prípad. Pojem zrejmej bezúspešnosti bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ustanovení § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka o oslobodenie od súdnych poplatkov, keď Občiansky súdny poriadok pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Čo treba konkrétne rozumieť pod týmto pojmom, Občiansky súdny poriadok konkrétne neupravuje. Zákon o poskytovaní právnej pomoci príkladmo uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže podmienkou pre priznanie nároku na právnu pomoc je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii ustanovenia § 138 O.s.p. súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť sa jedná najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené. Súd má za to, že nepochybnosť je kritériom, ktoré musí byť splnené aj pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu v zmysle § 8 zákona č. 327/2005 Z.z.. Táto nepochybnosť musí vyplývať z jednoznačných skutočností daných zákonom, a nie zo skutočností zatiaľ nepreukázaných, predpokladajúcich ďalšie dokazovanie. Preto zákon príkladmo uvádza, na aké skutočnosti má centrum pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti prihliadať. Ustanovenie § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. ovšem nepredstavuje taxatívny (ukončený) výpočet skutočností, na ktoré sa prihliada, preto k záveru o zrejmej bezúspešnosti sporu možno dospieť aj na základe ďalších skutočností, napr. v prípadoch preukázaných prekážok vedenia konania (ako napr. nedostatku právnej subjektivity účastníkov konania, nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, litispedencie, res iudicata a podobne), uplynutia lehoty na podanie opravných prostriedkov a neprípustnosť opravných prostriedkov (riadnych, mimoriadnych, tiež žalôb a návrhov - opravných prostriedkov proti neprávoplatným rozhodnutiam správnych orgánov podľa piatej časti O.s.p.) a podobne. Posudzovanie splnenia zákonných podmienok prípustnosti opravných prostriedkov (vrátane dovolania) je v podstate vecou úvahy správneho orgánu, k čomu sa nevyžaduje vykonávanie dokazovania podľa § 120 a nasl. O.s.p. ohľadom nároku (práva), o ktorom sa rozhoduje v základnom konaní, pre ktoré sa žiada právna pomoc. V danom prípade toto konanie už dvojinštančne prebehlo, došlo k vykonaniu dokazovania v riadnom súdnom konaní. V zmysle § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. Správneho poriadku je správny orgán povinný v odôvodnení rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov. Jedná sa pritom o dôkazy smerujúce k preukázaniu splnenia podmienok pre priznanie nároku na právnu pomoc, k objasňovaniu skutočného stavu veci, k zisťovaniu podkladov pre rozhodnutie, pričom správny orgán vykonáva dokazovanie podľa § 32 a nasl. O.s.p., na použitie ktorého odkazuje § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z.z.. Preskúmaním veci súd dospel k záveru, že správny orgán sa dôsledne riadil touto právnou úpravou a napadnuté rozhodnutie spĺňa požadované zákonné náležitosti. V danom prípade navrhovateľka žiadala o priznanie právnej pomoci pre dovolacie konanie. Zákonné podmienky prípustnosti dovolania konkrétne upravuje O.s.p. v ustanovení § 236 ods. 1 a nasl.. Za dôvod dovolania navrhovateľka považovala nevykonanie dôkazov v základnom konaní, čím jej mala byť odňatá možnosť konať pred súdom. Odporca sa zaoberal dôkazmi navrhovateľky, ktoré vyhodnotil tak, že tieto dôkazy nie sú schopné preukázať neexistenciu dôvodu výpovede, ktorý navrhovateľka nepoprela, ale mohli by byť relevantné len na preukázanie dôvodov, prečo sa navrhovateľka dostala do situácie, že nebola schopná platiť nájomné, pričom k rovnakému záveru dospel aj odvolací súd v rozsudku 8Co/21/2011. Z ustanovenia § 8 zákona č. 327/2005 Z.z. vyplýva, že predložené, resp. označené dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, musia byť dôležité na zistenie skutkového stavu. Dôkazy predložené (označené) navrhovateľkou ani súd nepovažuje za relevantné v tom zmysle, že v prípade ich vykonania by mali mať vplyv pre rozhodnutie v základnom konaní, pretože tieto v konečnom dôsledku nepreukážu skutočnosť významnú pri posudzovaní opodstatnenosti výpovede nájmu bytu (neplatenie nájomného), ale dôvody neplatenia. Relevantnými by boli len také dôkazy, ktorými by navrhovateľka preukazovala, že platila nájomné, eventuálne, že jej nebola zákonným spôsobom doručená výpoveď a podobne. Navyše pokiaľ navrhovateľka predložila ďalšie listinné dôkazy po rozhodnutí správneho orgánu, na tieto súd nemôže prihliadať, pretože pri posudzovaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia vychádza zo skutkového stavu, ktorý bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Súd sa stotožnil so stanoviskom odporcu, že v danom prípade absentuje pre priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci splnenie podmienky, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Záver odporcu, ktorý s poukazom na nesplnenie všetkých troch zákonných podmienok v zmysle § 6 zákona č. 327/2005 Z.z. súčasne, navrhovateľke nárok na poskytnutie právnej pomoci nepriznal, je preto v súlade so zákonom. Správny orgán sa musí zaoberať posudzovaním otázky zrejmej bezúspešnosti, ak zákon stanovil ako jednu z podmienok pre možnosť priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Je zrejmé, že jeho záver o bezúspešnosti sporu nemusí byť vždy súladný s následným rozhodnutím príslušného súdu, do právomoci ktorého patrí rozhodovať vo veci samej. Ani súd konajúci podľa tretej hlavy piatej časti O.s.p. nenahrádza konanie tohto súdu. Správny súd posudzuje len zákonnosť rozhodnutia a postupu centra právnej pomoci, t.j. či viedlo konanie v súlade s procesnými predpismi, či aplikovalo správny hmotnoprávny predpis. Správne súdy teda nenahrádzajú rozhodovanie všeobecných súdov, preto ani nemôžu prejudikovať rozhodnutie všeobecného súdu vo veci, s ktorou sa žiadateľ obrátil na centrum právnej pomoci. Tak správny orgán, ani súd konajúci podľa piatej časti O.s.p. nemá možnosť, vzhľadom na upravený proces, dať jednoznačnú odpoveď, či navrhovateľ bude alebo nebude so svojou vecou, pre ktorú žiada o poskytnutie právnej pomoc úspešný v konaní pred všeobecným súdom. To ovšem nezbavuje správny orgán povinnosti zaoberať sa zrejmou bezúspešnosťou a v prípade, že správny orgán dospeje k záveru, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu, môže priznať žiadateľovi nárok na poskytovanie právnej pomoci. Súd si pri rozhodovaní osvojil aj názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozsudku sp.zn. 6Sžo/36/2011 zo dňa 22.08.2012, v zmysle ktorého „ Senát Najvyššieho súdu SR prisvedčil argumentácii žalovanému v tom, že za správny nemožno považovať výklad, že posúdenie otázky zrejmej bezúspešnosti sporu má ponechať len na tvrdení žiadateľa s tým, že potom by posudzoval len otázku materiálnej núdze žiadateľa a otázku hodnoty sporu, pričom by priznal nárok aj v prípade, keď žiadateľ nemá dôkaz, ktorým by pred súdom preukázal oprávnenosť jeho nároku. Takýto postup by totiž znamenal v jednotlivých prípadoch uplatnenie šikanóznych návrhov a návrhov založených na tvrdení žalobcu, ktoré nevie preukázať. Stotožnil sa tiež s názorom žalovaného, že za účelom odbremenenia súdov od tzv. šikanóznych a bagateľných návrhov zákon č. 327/2005 Z.z. citovaným ustanovením § 8 mu (Centru právnej pomoci) zveril právomoc tieto návrhy „eliminovať“ v podobe vydávaní negatívnych rozhodnutí o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci, a to z dôvodu nesplnenia jednej z kumulatívnych podmienok priznania tohto nároku“. Zákon č. 237/2005 Z.z. neupravuje osobitný postup pri posudzovaní podmienok na priznanie právnej pomoci v prípade, pokiaľ sa jedná o povinné zastúpenie advokátom v niektorých konaniach (napr. dovolacie konanie, konanie podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. a podobne). Preto odporca postupoval správne, ak sa zaoberal otázkou zrejmej bezúspešnosti sporu vo veci žiadosti navrhovateľky, bez ohľadu na to, či sa jedná alebo nejedná o povinné zastúpenie advokátom. Navrhovateľke, ktorá v konaní nemala úspech, súd náhradu trov konania nepriznal podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p.. Súd zaviazal navrhovateľku zaplatiť súdny poplatok podľa § 2 ods. 4 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko je poplatníkom, keďže podala opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu a v konaní nebola úspešná. Zákon o súdnych poplatkoch pre uvedený typ konania neupravuje vecné oslobodenie od súdnych poplatkov (§ 4 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb.), ani navrhovateľovi nepriznáva osobné oslobodenie (§ 4 ods. 2 citovaného zákona). V zmysle ustanovenia § 4 ods. 3 citovaného zákona je od poplatku oslobodený len účastník, ktorému bol priznaný nárok na poskytovanie právnej pomoci podľa osobitného predpisu, čo ovšem nie je prípad navrhovateľky v predmetnom konaní. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v dvoch vyhotoveniach cestou krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.