Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/353/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 05. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111201097.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v právnej veci navrhovateľa Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, Banská Bystrica, IČO: 00313271, zastúpeným Advokátskou kanceláriou GEREG & partneri, so sídlom Dolná 36, Banská Bystrica, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 1.455.029,16 EUR s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-72 zo dňa 17. 10. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým rozsudkom návrh navrhovateľa na náhradu škody zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že navrhovateľ sa voči odporcovi domáhal zaplatenia sumy 1.455.029,16 EUR so 7 % ročným úrokom z omeškania z dlžnej sumy do zaplatenia podľa § 5 ods. 1 a § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“) na tom skutkovom základe, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 došlo k zmene prvostupňového rozhodnutia Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/01-144 tak, že návrh navrhovateľa (v uvedenom konaní povinného) na zastavenie exekúcie bol zamietnutý. Predmetné uznesenie sa stalo právoplatným, na základe čoho došlo k pokračovaniu exekúcie proti navrhovateľovi (v uvedenom konaní povinnému) a k odpísaniu žalovanej čiastky z jeho účtu. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutím sp. zn. 5Cdo/2/2007 zo dňa 30. 07. 2008 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým tento zmenil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/01-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného na zastavenie exekúcie sa zamieta a vec bola vrátená v rozsahu zrušenia odvolaciemu na ďalšie konanie. Následne Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 16. 12. 2008 sp. zn. 12CoE/91/2008, rešpektujúc názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica zo dňa 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/01-144 vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom Petrom Kohútom, Exekútorský úrad so sídlom Mičinská cesta 35, Banská Bystrica pod sp. zn. EX 198/02 proti povinnému Mesto Banská Bystrica za neprípustnú. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 16. 07. 2009. V súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 a následným nesprávnym úradným postupom so súhlasom súdov do 16. 12. 2008 došlo k odpísaniu finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa, ktoré finančné prostriedky boli poukázané oprávnenému v exekučnom konaní - obchodnej spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre. Okresný súd návrh navrhovateľa nepovažoval za dôvodný. Svoje zamietavé rozhodnutie oprel o argumentáciu obsiahnutú v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 a sp. zn. 4Cdo/199/2005, v zmysle ktorej ustálil, že nárok na náhradu škody voči štátu by mohol navrhovateľ úspešne uplatniť len vtedy, ak by preukázal, že sa bezúspešne domáhal vydania bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Zodpovednosť súvisiaca s nezákonným rozhodnutím je totiž daná len vtedy, ak právo veriteľa (navrhovateľa) na plnenie proti tomu, kto získal bezdôvodné obohatenie sa stane nevymáhateľným a je vylúčené, aby bolo uspokojené iným spôsobom. Navrhovateľ mohol požiadať o vydanie bezdôvodného obohatenia spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED, pretože táto pohľadávka existuje a o jej existencii sa navrhovateľ dozvedel dňa 04. 10. 2008. Nakoľko si však navrhovateľ nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému z exekúcie neuplatnil a ani nepreukázal, že by sa tohto nároku domôcť nemohol, okresný súd jeho návrh zamietol s poukazom na skutočnosť, že škoda nevzniká okamihom splatnosti pohľadávky, respektíve omeškania dlžníka, ale až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ. Uviedol, že v exekučnej veci vedenej pred súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 198/02 súdny exekútor a ani exekučný súd prvšími rozhodnutiami nedodržali procesný postup a bez akýchkoľvek zákonom poznaných súvislostí pokračovali s navrhovateľom ako s povinnou osobou. Týmto postupom došlo na viac krát k odpísaniu peňažných čiastok z účtu navrhovateľa v celkovej sume 1.455.029,16 EUR. Navrhovateľ pritom nebol účastníkom konania, z ktorého vyplynul exekučný titul a ani povinnou osobou pri začatí exekúcie. Ďalej poukázal na skutočnosť, že dňa 04. 10. 2008, kedy sa navrhovateľ o škode dozvedel, bola už pohľadávka voči spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED premlčaná. Objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia totiž uplynula dňa 23. 08. 2008, a to bez zavinenia navrhovateľa. Uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED by predstavovalo riziko vyvolania stavu, ktorý sa blíži k istote, že žalobu o bezdôvodné obohatenie, ktorú by musel navrhovateľ spoplatniť čiastkou 87.301,76 EUR z titulu súdneho poplatku, by príslušný súd v dôsledku premlčania zamietol. Tvrdenie, že je najprv potrebné žalovať oprávneného z exekúcie so sídlom na Cypre a až potom, keď táto spoločnosť namietne premlčanie, vzniká voči štátu nárok, považuje odvolateľ za šikanózne, odporujúce zneniu § 3 Občianskeho zákonníka. Napadnutý rozsudok odvolateľ navrhol zmeniť, návrhu vo veci samej vyhovieť v plnom rozsahu a odporcu zaviazať nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 25.907,22 EUR. Odporca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že pokiaľ navrhovateľ niekoľkokrát v odvolaní zdôraznil, že sa od oprávneného nemohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia z dôvodu uplynutia objektívnej premlčacej doby na jeho uplatnenie, uvedené tvrdenie nie je správne. Oprávnený v exekučnom konaní sp. zn. EX 198/2002 získal prostriedky vymáhané v exekúcii, ktoré majú predstavovať navrhovateľom tvrdenú škodu, na základe vyúčtovania exekútora dňa 07. 03. 2006. Objektívna premlčacia doba, v ktorej sa navrhovateľ mohol domáhať vydania bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 07. 03. 2009 a nie 23. 08. 2008 ako navrhovateľ uvádzal. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007, z ktorého sa navrhovateľ dozvedel o neprípustnosti exekúcie, a teda i o skutočnosti, že oprávnený získal plnenie v exekúcii bez právneho dôvodu, bolo navrhovateľovi doručené dňa 04. 10. 2008, päť mesiacov pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Skutočnosť, že sa navrhovateľ svojich práv voči oprávnenému z exekúcie do uplynutia premlčacej doby (t.j. do 07. 03. 2009) nedomáhal, ho neoprávňuje na tvrdenie, že svoje práva musí uplatňovať proti štátu. Keďže navrhovateľ v konaní nepreukázal, že by sa u oprávneného domáhal vydania bezdôvodného obohatenia, resp. že takáto jeho aktivita bola bezúspešná, predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu štátu nie je splnený a nárok je nedôvodný. Krajský súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“), bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. rozsudok okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa ustanovenia § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. súd rozhodnutie zruší, len ak súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil, tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej v texte „Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci“), štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Podľa § 5 ods. 1, 3 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak bolo nezákonné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, právo na náhradu škody má ten, komu nezákonným rozhodnutím škoda vznikla. Podľa § 6 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda (§ 9 ods. 1, 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci). Nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je potrebné podľa § 15 ods. 1 uvedeného zákona vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4 a 11. Podľa § 16 ods. 1 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci, ak príslušný orgán neuspokojí nárok na náhradu škody alebo jeho časť do šiestich mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, môže sa poškodený domáhať uspokojenia nároku alebo jeho neuspokojenej časti na súde. Ústavnoprávny základ nároku na náhradu škody v prípade nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci je daný v článku 46 ods. 3 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. - Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) a svoje konkrétne vyjadrenie našiel v osobitnom zákonnom predpise (Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci), čím došlo k položeniu stabilného a komplexného podhubia na riešenie situácií, pri ktorých sa javí preskúmavacia a následná prípadná zrušovacia, resp. zmeňovacia činnosť orgánov verejnej moci, ktoré preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí, resp. správnosť úradného postupu, ako nedostačujúca. Pritom dôvody tejto nedostatočnosti môžu spočívať tak v potrebe výraznejšej ochrany základných princípov právneho štátu, ako aj v potrebe dôraznejšej garancie základných práv a slobôd poškodených subjektov. Predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci taxatívne tak, že v nadväznosti na prejednávaný prípad týmito sú: 1. existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu; 2. vznik škody; 3. príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom; 4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom; 5. predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom; 6. neuspokojenie nároku na náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. V prejednávanom prípade medzi účastníkmi konania nebola sporná existencia nezákonného súdneho rozhodnutia, ktoré bolo zrušené príslušným orgánom, ani skutočnosť, že navrhovateľ svoj nárok na náhradu škody vopred prerokoval s Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré zároveň jeho nároku na náhradu škody nevyhovelo v zákonnej lehote. Zvyšné dve podmienky zodpovednosti štátu za škodu (t. j. existencia škody a tým pádom aj príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody) podľa názoru okresného súdu splnené neboli s poukazom na skutočnosť, že nárok na náhradu škody spôsobený nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak navrhovateľ nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia, keď platí, že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie voči dlžníkovi stalo fakticky nevymáhateľným. Preto okresný súd návrh navrhovateľa zamietol. S uvedeným právnym názorom sa však odvolací súd nemohol stotožniť. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej - škodu nespôsobiacej - interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou súdov konať a vo veci rozhodnúť ak sú na to splnené zákonné podmienky, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný a zasahujúci do základných práv formou nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Uvedená zásada je zdôraznená samotným zákonodarcom, ktorý v § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci stanovil, že štát sa zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci nemôže zbaviť. Z uvedeného je potom zrejmé, že pokiaľ Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci taxatívne stanovuje podmienky zodpovednosti štátu za škodu, ich výpočet nie je možné rozširovať. Zároveň posudzovanie splnenia jednotlivých podmienok vzniku zodpovednosti štátu za škodu musí vychádzať zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle článku 46 ods. 3 Ústavy SR. Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci neupravuje definíciu pojmu škoda, ako jedného z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu. Exaktnú definíciu nenachádzame ani v Občianskom zákonníku a ani v inom predpise súkromného práva. Podľa výkladu súdnej praxe sa však škodou rozumie majetková ujma poškodeného, ktorú možno objektívne vyjadriť (vyčísliť) v peniazoch, a ktorá sa prejavuje ako škoda skutočná a ako ušlý zisk. (R 55/1971). Skutočnou škodou je majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného, a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré je potrebné vynaložiť na to, aby sa vec uviedla do pôvodného stavu, resp. aby sa v peniazoch vyvážili dôsledky vyplývajúce z toho, že navrátenie do predošlého stavu nebolo dobre možné alebo účelné (R 27/1977, R 5/1978). Ušlým ziskom sa rozumie majetková ujma vyjadriteľná v peniazoch, ktorá (na rozdiel od skutočnej škody) spočíva v tom, že nedošlo k rozmnoženiu majetkových hodnôt poškodeného, ktoré bolo možné odôvodnene očakávať so zreteľom na obvyklý (pravidelný) chod veci. Ako už vyplýva z načrtnutých definícií, pokiaľ skutočná škoda spočíva v zmenšení existujúceho majetku poškodeného, jej vznik splýva s okamihom, kedy sa majetok poškodeného reálne zmenšil, v prejednávanom prípade teda s okamihom, kedy boli peňažné prostriedky z účtu navrhovateľa odpísané súdnym exekútorom. Nie je teda možné súhlasiť s názorom okresného súdu, že škoda vzniká až okamihom, keď sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi stalo faktický nevymáhateľným s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ má voči oprávnenému z exekúcie právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého faktickú nevymáhateľnosť nepreukázal. Ustanovenia upravujúce občianskoprávnu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú totiž len subsidiárny charakter a samotné bezdôvodné obohatenie tak predstavuje len podporný titul pre ochranu osoby postihnutej v majetkovej sfére v prípade, ak neexistuje iný, primárny titul. Týmto primárnym titulom môže byť napríklad existencia platnej zmluvy, spôsobenie škody a pod. Bezdôvodné obohatenie je zaväzovacím dôvodom zakladajúcim kvázi - kontrakt medzi zaviazanými vtedy, ak osobe dlžníka nemožno pričítať zodpovednosť za protiprávne konanie. Jedná sa o zaväzovací dôvod, ktorý je v záväzkovom práve dôvodom stojacim akoby v úzadí a nosná regulatívna idea, na ktorú nadväzuje, je až požiadavka tzv. vyrovnávajúcej spravodlivosti „každému, čo mu patrí“. Záver o subsidiárnom charaktere nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia formulovaný spôsobom, že „nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je možné uplatniť len v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody“, bol formulovaný v stanovisku občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR, Cpj 37/78 z 21.12.1978 (Zo správy o zhodnotení úrovne rozhodovania súdov SSR vo veciach zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk č. 2-3, pod. č. 1, str. 79-80), ktoré bolo potvrdené ďalším stanoviskom uverejneným pod rozh. č. 25/1986, str. 299 Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk. Vyššie uvedený záver je podporovaný i relevantnou právnou doktrínou, tak z minulosti (porovnaj V. Plecitý: Aktuálne otázky zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, In: Právnik č. 3/1984, str. 258, alebo J. Vaněk: Ešte k niektorým otázkam vzťahu..., In: Socialistická zákonnosť č. 8/1987 a pod.), ale aj zo súčasnosti (napr. J. Fiala - M. Kindl a kol.: Občanské právo hmotné, Plzeň, 2007, str. 654), podľa ktorej nároky z bezdôvodného obohatenia majú subsidiárny charakter. Vo všeobecnosti sa dá teda uviesť, že plnenie na základe bezdôvodného obohatenia možno požadovať len vtedy, ak nemožno požadovať plnenie z iného titulu, ktorý právny názor vo svojich ostatných rozhodnutiach zastáva aj Najvyšší súd Slovenskej republiky (k tomu pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/48/2010 a sp. zn. 2Cdo/155/2011, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo/123/2009). Prezentovaný názor o konkurencii nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia zhrnutý do záveru, že právo na náhradu škody voči štátu podľa zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci nevznikne, kým poškodený má možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia voči subjektu, ktorý má povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať, resp. kým potenciálny poškodený nepreukáže, že sa vydania bezdôvodného obohatenia bezúspešne nedomáhal, okresný súd vyvodil z rozsudkov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 a sp. zn. 4Cdo/199/2005 a z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09. S poukazom na v už prechádzajúcom odseku citovanú judikatúru možno teda konštatovať, že judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo identických alebo analogických veciach nie je jednotná, ktorá skutočnosť je v rozpore s princípom právnej istoty a pre odvolací súd znamená, že sa k niektorému z názorových prúdov musel prikloniť. Odchýlenie súdu od existujúcej judikatúry by pritom mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bolo dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 117/2011-45). Odvolací súd sa po preštudovaní relevantnej judikatúry a literatúry priklonil k záverom vyplývajúcim zo stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SSR Cpj 37/78 z 21. 12. 1978 a z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Cdo 48/2010 a 2 Cdo 155/201, pretože zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (odporca) uhradil (za splnenia zákonom predpísaných podmienok) navrhovateľovi ako osobe, ktorá sa stala povinným v exekúcii na základe nezákonného rozhodnutia súdu, škodu, ktorá mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla. Naopak, spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi ani zákonu nezodpovedá podľa názoru odvolacieho súdu požiadavka, aby nárok na náhradu škody proti štátu uplatňoval oprávnený subjekt až po tom, ako sa neúspešne domáhal nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomu, kto ho získal. V súdenej veci pohľadávka na vydanie bezdôvodného obohatenia voči oprávnenému z exekúcie v čase podania návrhu vo veci samej, ale aj v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola premlčaná. Navrhovateľ by už v tom čase bezpochyby zjavne neúspešný návrh na vydanie bezdôvodného obohatenia musel zaťažiť poplatkovou povinnosťou v maximálnej výške 16.596,50 EUR. Okresným súdom prezentovaný názor by sa podľa odvolacieho súdu mohol stať účinným liberačným nástrojom štátu, čím by bolo porušené základné právo garantované Ústavou SR v článku 46 ods. 3 (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom), ako aj výslovné znenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci. Jednotlivé ustanovenia tohto zákona treba vykladať ústavne konformným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení teda nemožno obmedziť uvedené právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom, keď zároveň platí, že zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä nie skutočnosť, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať. Pre úplnosť odvolací súd ešte dodáva, že čo sa týka ďalšej námietky navrhovateľa, že objektívna lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňa 23. 08. 2008, túto vyhodnotil ako nedôvodnú. Ako už na to správne vo svojom vyjadrení poukázal odporca, zexekvovaná pohľadávka v prospech oprávneného z exekúcie bola poukázaná na jeho účet dňa 07. 03. 2006 (č. l. 358 spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Er/254/2001). Týmto dňom začala plynúť objektívna premlčacia lehota na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorá v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka uplynula dňa 07. 03. 2009. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že prvostupňový súd vec nesprávne právne posúdil, preto rozhodnutie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O. s. p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Úlohou okresného súdu v ďalšom konaní bude skúmať zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu len z hľadiska kritérií ustanovených zákonom č. 514/2003 Z. z. a po zistení, že základ nároku je daný, zaoberať sa aj výškou škody. Zo žiadosti navrhovateľa adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky Bratislava (č. l. 5) je zistiteľné, že exekúcia proti navrhovateľovi ako právnemu nástupcovi Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica bola vykonaná minimálne v troch veciach. V novom rozhodnutí rozhodne okresných súd o trovách celého, teda aj odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O. s. p.). Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici, ako súdu odvolacieho, pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.