Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17Co/2/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111201097 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6111201097.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Nagypálovej a sudcov JUDr. Ing. Jána Gandžalu, PhD. a Mgr. Kataríny Katkovej v právnej veci navrhovateľa Mesto Banská Bystrica, so sídlom Československej armády 26, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 00313271, zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Geregom, Advokátska kancelária GEREG & partneri, Dolná 36, Banská Bystrica, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, v konaní o náhradu škody o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 7C/16/2011-134 zo 07. 11. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16 Eur so 7% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia m e n í tak, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16 Eur so 7% ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote 90 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Dovolanie je prípustné. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd v poradí druhým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16 Eur so 7% ročným úrokom z omeškania z tejto sumy od 04. 06. 2011 do zaplatenia v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a návrh o zaplatenie úrokov z omeškania zo sumy 1.455.029,16 Eur vo výške 7 % ročne od 01. 12. 2010 do 03. 06. 2011 zamietol. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že po tom, ako Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 17Co/353/2011-99 zo 16. 05. 2012 zrušil jeho skoršie rozhodnutie rozsudok zo 17. 10. 2011 č. k. 7C/16/2011-72, rešpektujúc v súlade s § 226 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) právny názor odvolacieho súdu, skúmal predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci len z hľadísk taxatívne vymedzených v zákone č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Medzi účastníkmi nebola sporná existencia nezákonného rozhodnutia. Týmto je uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo 2/2007. Prvú žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 11. 06. 2009 adresovanú odporcovi odôvodňoval navrhovateľ nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky listom zo 04. 01. 2010 oznámilo navrhovateľovi, že nezistilo nezákonný úradný postup súdneho exekútora, z tohto dôvodu dňa 04. 11. 2010 v podaní označenom ako doplnenie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody navrhovateľ uviedol, že sa náhrady škody domáha okrem iného aj z nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005, ktoré bolo zrušené rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007. Žiadosť o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím odoslal navrhovateľ odporcovi 03. 12. 2010. 6-mesačná lehota na dobrovoľné plnenie zo strany odporcu márne uplynula 03. 06. 2011. Len dňom nasledujúcim od 04. 06. 2011 sa mohol dostať odporca do omeškania so splnením peňažného dlhu. Z exekučného spisu vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 prvostupňový súd zistil, že po právoplatnosti rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12Co/69/2005, ktorým bolo zmenené rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica z 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/01-144 tak, že návrh Mesta Banská Bystrica ako povinného v exekučnom konaní na zastavenie exekúcie bol zamietnutý, poukázal súdny exekútor dňa 07. 03. 2006 od Mesta Banská Bystrica ako povinného v exekučnom konaní skôr získané sumy odpísaním pohľadávky z účtu v banke oprávnenému vo výške 1.425.125,10 Eur a pre seba na úhradu trov exekúcie si v tento deň ponechal 29.904,05 Eur. Okresný súd ustálil, že týmto dňom došlo u navrhovateľa k vzniku škody v celkovej výške 1.455.029,16 Eur (súčet sumy 1.425.125,10 Eur poukázanej oprávnenému v exekučnom konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre a sumy 29.904,05 Eur, ktoré si ponechal súdny exekútor na úhradu trov exekúcie). Po vyplatení týchto súm oprávnenému v dôsledku dovolania Mesta Banská Bystrica proti rozhodnutiu Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005 došlo k zrušeniu právoplatného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo 2/2007, ktoré bolo navrhovateľovi doručené 04. 10. 2008. Krajský súd v Banskej Bystrici po zrušení jeho skoršieho rozhodnutia uznesením zo 16. 12. 2008 sp. zn. 12CoE/91/2008 potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-144 z 12. 09. 2005 vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom pod sp. zn. EX 198/02 proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú. Rozhodnutie odvolacieho súdu sp. zn. 12CoE/91/2008 bolo Mestu Banská Bystrica doručené 22. 12. 2008. Odpísaním sumy 1.455.029,16 Eur z účtu navrhovateľa vznikla navrhovateľovi škoda v takejto výške v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 č. k. 12CoE/69/2005. Na náhradu tejto škody zaviazal okresný súd odporcu podľa § 3, § 5, § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. z dôvodu, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. 05. 2012 uviedol, že sa štát podľa § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nemôže svojej zodpovednosti zbaviť a pokiaľ tento zákon pre vznik nároku na náhradu škody vyžaduje splnenie len tých predpokladov, ktoré sú v zákone taxatívne ustanovené, je nerozhodné, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať. O trovách konania nerozhodol. Odporca v odvolaní proti časti výroku rozsudku o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 1.455.029,16 Eur so 7 % ročným úrokom z omeškania od 04. 06. 2011 do zaplatenia uplatnil odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a/ v spojení s § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. a podľa § 205 ods. 2 písm. b/, f/ O. s. p. s tvrdením, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, konanie má vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a okresný súd odňal odporcovi možnosť konať pred súdom. Okresný súd rozhodol o povinnosti odporcu len na základe právneho názoru vysloveného Krajským súdom v Banskej Bystrici v uznesení zo 16. 05. 2012 sp. zn. 17Co/353/2011. Odporca nepopiera, že v exekučnom konaní na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005 z 15. 02. 2006, ktoré bolo zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a teda napĺňa formálne znaky nezákonného rozhodnutia podľa § 6 zákona č. 514/2003 Z. z. boli z účtu navrhovateľa odpísané finančné prostriedky následne prevedené na účet subjektu vystupujúceho ako oprávnený v exekučnom konaní EX 198/2002 - spoločnosti TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre, ale tieto finančné prostriedky nepredstavujú škodu spôsobenú navrhovateľovi v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu. Ich prevodom na účet oprávneného vznikol oprávnenému voči navrhovateľovi záväzok z bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 OZ, keďže navrhovateľ plnil oprávnenému bez právneho dôvodu. Povinným v exekučnom konaní bol Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, príspevková organizácia mesta Banská Bystrica, voči ktorému smeroval aj návrh na vykonanie exekúcie. Zriaďovateľa príspevkovej organizácie označil za povinného v exekučnom konaní súdny exekútor, ktorý po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 vykonal voči navrhovateľovi exekúciu. V rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007 bolo ustálené, že Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica a neprešli na neho žiadne záväzky príspevkovej organizácie. Preto Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo 16. 12. 2008 sp. zn. 12CoE/91/2008 už ustálil, že exekúcia je voči Mestu Banská Bystrica neprípustná. Ak Mesto Banská Bystrica nebolo povinným v exekučnom konaní, oprávnený v exekučnom konaní nadobudol od Mesta Banská Bystrica finančné prostriedky bez právneho dôvodu a je povinný ich navrhovateľovi v zmysle § 451 ods. 1 OZ vydať. Navrhovateľ voči oprávnenému disponuje pohľadávkou, ktorej uspokojenia sa môže domáhať mimosúdne, i súdnou cestou. Na strane navrhovateľa teda nedošlo k vzniku škody. Až v prípade bezúspešnosti uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane navrhovateľa, ktorej náhrady by sa mohol domáhať od štátu. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa vydania bezdôvodného obohatenia od oprávneného domáhal a že by takáto jeho aktivita vo vzťahu k oprávnenému bola bezúspešná a sám by neúspešnosť vymoženia bezdôvodného obohatenia od oprávneného nezapríčinil. Tento názor odporca opiera o dlhodobo ustálenú judikatúru súdov Slovenskej i Českej republiky, napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 199/2005 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho súdu SSR sp. zn. 4Cz 110/84, rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25Cdo 105/2004, aj o rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09, kde ústavný súd uviedol, že existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že škoda ešte nevznikla. Konštatovanie prvostupňového súdu, že dňom 07. 03. 2006, kedy súdny exekútor poukázal oprávnenému v exekučnom konaní 1.425.125,10 Eur a na úhradu trov exekúcie si ponechal 29.904,05 Eur vznikla navrhovateľovi škoda, je v priamom a príkrom rozpore s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09 ako i ďalšími rozhodnutiami dlhodobo formujúcimi súdnu judikatúru vo veciach zodpovednosti štátu za škodu pri výkone verejnej moci. Prvostupňový súd neuvádza žiadne dôvody, ktoré ho k takémuto rozhodnutiu odchyľujúcemu sa od predchádzajúcej rozhodovacej praxe viedli. Za nezmenenej dôkaznej situácie vo veci rozhodol okresný súd opačne ako vo svojom skoršom rozhodnutí, ale svoje rozhodnutie nedostatočne zdôvodnil, čo je prejavom arbitrárnosti v rozhodovaní súdu. Odporca nespochybňuje, že súdy nie sú viazané rozhodnutiami iných súdov vydanými v iných konaniach, ale právna istota a predvídateľnosť súdnych rozhodnutí vyžaduje, aby v skutkovo a právne rovnakých veciach súdy vydávali rozhodnutia, ktoré si svojimi závermi nebudú odporovať. Nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia rozhodnutia malo za následok porušenie práva odporcu na spravodlivé súdne konanie a odňatie možnosti náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu. Zo strany prvostupňového súdu nebolo postačujúce poukázať na dôvody zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/353/2011 a z neho vyplývajúci právny názor z dôvodu, že uznesenie krajského súdu trpí rovnakými nedostatkami, a to predovšetkým nedostatočným odôvodnením zapríčineným nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom hraničiacim s arbitrárnosťou rozhodovania krajského súdu. Odvolací súd v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 síce poukázal na nejednotnosť rozhodovania najvyššieho súdu, ale v rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky ako osobitného orgánu ochrany ústavnosti a zákonnosti výkonu súdnej moci sa takáto nejednotnosť nevyskytuje. Napriek tomu odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právne závery, ktoré sú v priamom rozpore s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu v rovnakých veciach. Stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SSR, Cpj 37/78 z 21. 12. 1978 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 1/1979 spolu s ďalším stanoviskom uverejneným pod č. R 25/86 (Cpj 48/85 z 22. 11. 1985) boli vydané k zjednoteniu postupu súdov pri rozhodovaní v konaniach, v ktorých by z právneho vzťahu založeného medzi dvoma subjektmi prichádzal do úvahy súbeh nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rozsudok NS SR sp. zn. 1Cdo 123/2009 bol zas vydaný v pracovnoprávnom spore o nárokoch vznikajúcich pri skončení pracovného pomeru spojených s neplatnosťou kolektívnej zmluvy. Predmetom tohto konania je náhrada škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, kde subjekt, u ktorého je daná pasívna vecná legitimácia pre žalobu o náhradu škody, nie je totožný so subjektom (oprávneným z exekučného konania EX 198/2002), ktorý sa na úkor toho, kto utrpel škodu, obohatil. Nie je preto podľa názoru odporcu možné hovoriť o nejednotnosti súdnej praxe v identických veciach (ani analogických), keď rozhodnutia, o ktoré opiera svoju obranu odporca (4Cz 110/84, 4Cdo 199/2005, 25Cdo 105/2004, III. ÚS 361/09), sa týkajú práve konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, kde ako subjekt zodpovedný za škodu vystupuje štát - osoba odlišná od osoby, ktorá sa mala na úkor toho - do koho majetkovej sféry bolo pri výkone moci zasiahnuté - obohatiť. Rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 a 2Cdo 155/2011 vydané v rámci jedného konania, sú ojedinelé, vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vo veciach náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci a práve z tohto dôvodu Krajský súd v Banskej Bystrici konajúci vo veci ako odvolací súd, ktorého rozsudok bol uznesením sp. zn. 2Cdo 48/2010 zrušený, nerozhodol vo veci v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveného v uznesení sp. zn. 2Cdo 48/2010. Krajský súd v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 podľa názoru odporcu sa pri posudzovaní nároku navrhovateľa riadil podporne judikatúrou, ktorá sa na vec nevzťahuje a naopak, odmietol použitie súdnych rozhodnutí vydaných v skutkovo a právne totožných veciach. Odporca sa nestotožňuje s názorom krajského súdu vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 o momente, kedy vznikla navrhovateľovi škoda. Odpísanie finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa by bolo možné považovať za škodnú udalosť až momentom zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok Mesta Banská Bystrica a jeho nahradenia právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo námietkam vyhovené z dôvodu, že dňom odpísania finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa síce bolo zasiahnuté do jeho majetkovej sféry a došlo reálne k zmenšeniu jeho majetku, ale stalo sa tak na základe riadneho výkonu exekúcie a na podklade (v tom čase) právoplatného rozhodnutia súdu o zamietnutí námietok navrhovateľa proti exekúcii. V rovnakom čase, kedy bolo námietkam navrhovateľa v exekúcii vyhovené, bol založený nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia od oprávneného v exekučnom konaní. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy. Pravdivé je konštatovanie krajského súdu, že zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, ale medzi základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody proti štátu patrí vznik škody. Vznik škody je jedným zo základných predpokladov vzniku nároku na náhradu škody. Ak nie je splnená podmienka preukázania vzniku samotnej škody, napr. aj preukázaním nemožnosti domôcť sa vydania plnenia z bezdôvodného obohatenia, nie je možné hovoriť ani o vzniku nároku na jej náhradu. Krajský súd v zrušujúcom uznesení poukázal na to, že v čase podania návrhu vo veci samej, ale aj v čase podania žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, bola pohľadávka navrhovateľa voči oprávnenému premlčaná. Neobstojí tvrdenie navrhovateľa, že sa nemohol proti oprávnenému z exekučného konania EX 198/2002 domáhať vydania bezdôvodného obohatenia pre uplynutie premlčacej doby. Oprávnený v exekučnom konaní EX 198/2002 získal prostriedky vymožené v exekúcii, ktoré majú predstavovať navrhovateľom tvrdenú škodu na základe vyúčtovania exekútora dňa 7. marca 2006. Objektívna premlčacia doba, v ktorej sa mohol navrhovateľ u oprávneného domáhať vydania bezdôvodného obohatenia uplynula až 7. marca 2009. S týmto záverom sa stotožnil v zrušujúcom uznesení aj krajský súd. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007, z ktorého sa navrhovateľ dozvedel o neprípustnosti exekúcie, teda aj o skutočnosti, že oprávnený získal plnenie v exekúcii bez právneho dôvodu, bolo navrhovateľovi doručené 04. 10. 2008, teda 5 mesiacov pred uplynutím objektívnej premlčacej doby. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 12CoE/91/2008-312 zo 16. 12. 2008, ktorým krajský súd potvrdil prvé rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica o neprípustnosti exekúcie, bolo navrhovateľovi doručené 22. 12. 2008. Lehota na uplatnenie práva navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému uplynula 7. marca 2009. Márne uplynutie objektívnej premlčacej doby na vymáhanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia od oprávneného nebolo spôsobené činnosťou štátu, resp. jeho orgánov, ale nečinnosťou navrhovateľa pri uplatňovaní svojich práv. V zmysle zásady vigilantibus iura scripta sunt (zákony sú písané pre bdelých), táto nečinnosť navrhovateľa, ktorý sa napriek vedomosti o existencii rozhodnutí o neprípustnosti exekúcie nedomáhal svojich práv u oprávneného v čase, keď by prípadná námietka premlčania nároku nebola účinná, teda do 07. 03. 2009, nemôže byť na ujmu odporcu. Odporca sa nestotožňuje s názorom krajského súdu vyslovenom v uznesení 17Co/353/2011, ktorý návrh navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému v exekučnom konaní považoval za zjavne neúspešný. V zmysle § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka súd prihliadne na premlčanie nároku len na námietku dlžníka. Či by v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia od oprávneného bola alebo nebola vznesená námietka premlčania, nemôže byť súdom prejudikovaná a súd si nemôže urobiť predbežný záver o zrejmej bezúspešnosti prípadného uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V nadväznosti na fakt, že navrhovateľ mal možnosť uplatniť si u oprávneného nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia aj v čase, kedy by prípadne vznesená námietka premlčania nebola úspešná, je navyše táto úvaha súdu irelevantná. Odporca nesúhlasí s názorom krajského súdu, že vyžadovať od poškodeného preukázanie zrejmej bezúspešnosti návrhu na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu jeho premlčania, by sa mohlo stať účinným liberačným nástrojom štátu v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci, čo by bolo v rozpore s podstatou a zmyslom zodpovednosti štátu konštituovanej ako absolútnej objektívnej zodpovednosti. V zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo 16/2011 z 27. 09. 2012 platí, že poškodenému nepatrí náhrada škody v rozsahu v akom sa napravila z iných, v zákone uvedených dôvodov a za právne významné je potrebné považovať aj konanie poškodeného; v rozsahu, v ktorom bola škoda spôsobená poškodeným, nie je daná zodpovednosť škodcu. Aj z tohto rozhodnutia vyplýva len to, že škoda, za ktorú má niesť zodpovednosť štát, vzniká až nemožnosťou uspokojenia pohľadávky zodpovedajúcej rozsahu uplatnenej škody iným spôsobom (vrátane vydania bezdôvodného obohatenia) od subjektu, ktorý sa na úkor toho, komu bolo zasiahnuté do majetkovej sféry obohatil a táto nemožnosť nastala bez zavinenia zasiahnutého. Navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno preukázania dôvodnosti nároku na náhradu škody a je potrebné jeho návrh zamietnuť. Pre prípad, že by odvolací súd nepovažoval za dôvodné odvolanie odporcu, navrhuje odporca v zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. povoliť odporcovi zaplatiť sumu 1.455.029,16 Eur s príslušenstvom v splátkach počas obdobia 15-tich rokov od právoplatnosti rozsudku pri ročnej splátke vo výške 97.001,94 Eur + úroky z omeškania vo výške 101.852,04 Eur, spolu výška jednej splátky 198.853,98 Eur ročne. V prípade, že by odvolací súd zmenil rozsudok prvostupňového súdu a priznal plnenie v inej výške ako je suma požadovaná navrhovateľom a určená prvostupňovým rozsudkom, nech je odporcovi uložená povinnosť plniť v splátkach počas obdobia 15-tich rokov od právoplatnosti rozsudku pri ročnej splátke vo výške 1/15 plnenia s príslušnými úrokmi z omeškania za rok. Pre prípad, že by odvolací súd nevyhovel návrhu na umožnenie plnenia v splátkach, žiada odporca určenie dlhšej lehoty splatnosti plnenia priznaného rozsudkom na 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že realizácia plnenia v lehote 3 dní určenej prvostupňovým súdom nie je ani z administratívneho hľadiska možná. Do 3 dní od právoplatnosti rozsudku súd ani nevyznačí doložku právoplatnosti na rozsudku, ak bude čakať na doručenky potvrdzujúce doručenie rozhodnutia. Odporca by sa potom bez vlastného zavinenia dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Ak odvolací súd nevyhovie odvolaniu odporcu, žiada odporca, aby odvolací súd v zmysle § 238 ods. 3 O. s. p. vyslovil prípustnosť dovolania z dôvodu, že ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Odvolací súd v uznesení 17Co/353/2011 vyslovil záver, že rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v skutkovo identických alebo analogických veciach nie je jednotná (s týmto názorom sa ale odporca nestotožňuje a rozhodnutie Krajského súdu sp. zn. 17Co/353/2011 považuje za prekvapivé a vydané v rozpore s princípom právnej istoty spočívajúcom v rozhodovaní rovnakým spôsobom v rovnakých veciach). Práve odvolacím súdom uvedená rozdielnosť a nejednotnosť judikatúry by mala byť pre súd primárnym dôvodom vyslovenia prípustnosti dovolania podľa § 238 ods. 3 O. s. p. vo vzťahu k otázke vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci proti štátu v prípadoch, v ktorých subjekt, do majetkovej sféry ktorého malo byť konaním orgánu verejnej moci zasiahnuté, má pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia (resp. plnenia z iného titulu zodpovedajúceho uplatnenej náhrade škody) voči tomu, kto ho získal, resp. v ktorých nepreukázal bezúspešné domáhanie sa vydania tohto obohatenia spolu so skutočnosťou, že táto bezúspešnosť nebola ním zavinená. Okresný súd vo svojom prvom rozhodnutí aj odporca na podporu svojich tvrdení ohľadom prednosti nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody proti štátu poukázali na viaceré judikáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Českej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ale súd túto pre účastníka priaznivú judikatúru bez vysvetlenia opomenul. Akceptovať judikatúru znamená akceptovať ju ako celok, teda aj s názormi, ktoré nemusia pre rozhodnutie danej veci vyhovovať. S týmito rozhodnutiami sa ale musí súd logicky a presvedčivo vysporiadať. Navrhovateľ žiadal potvrdiť rozsudok okresného súdu ako vecne správny. Prvostupňový súd sa vo svojom rozhodnutí riadil právnym názorom vysloveným v uznesení krajského súdu zo 16. 05. 2012 sp. zn. 17Co/353/2011. Niet pochybností, že v dôsledku nezákonného rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici a následným nesprávnym úradným postupom v exekučnej veci, ktorý stav musel byť napravený až rozhodnutím najvyššieho súdu, nastala situácia, kedy odpisom finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa ako právnickej osoby, ktorá nebola pasívne legitimovaná v exekučnom konaní, vznikla navrhovateľovi reálna škoda. Navrhovateľ sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom krajského súdu vyslovenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011, že ak k nezákonnému rozhodnutiu a nezákonnému postupu došlo všeobecným súdom - štátom, musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktoré priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Názory vyslovené v odvolaní odporcu dávajú priestor pre únik zodpovednosti štátu. Navrhovateľ považuje za šikanózne nútiť navrhovateľa uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči offshoorovej firme, ktorá sídli na Cypre v gréckom jazyku. Navrhovateľ bol ukrátený o 1.455.029,16 Eur. Išlo o prostriedky občanov mesta, daňových poplatníkov, čím bol výrazne narušený rozpočet navrhovateľa, ktorý z týchto prostriedkov vykonáva investičnú a verejnoprospešnú činnosť v prospech občanov mesta Banská Bystrica. Dôsledky odpísania tak vysokej sumy z účtu navrhovateľa boli pre navrhovateľa takmer likvidačné. Je preto nepriliehavé a právne nedôvodné, aby pri pochybení orgánov štátu bol navrhovateľ nútený domáhať sa čohokoľvek proti inému subjektu v zahraničí, ktorý nedovolene podnikal na území Slovenskej republiky, pretože nikdy nebol zapísaný v obchodnom registri Slovenskej republiky. Zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti ako skutočnosti predpokladané zákonom, ani skutočnosť, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia. Pre prípad úspechu v odvolacom konaní žiadal priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 4.090,02 Eur. Okresný súd opakovane prejednal vec na pojednávaní za prítomnosti účastníkov konania. Dokazovanie vo veci vykonal v rozsahu potrebnom pre správne rozhodnutie vo veci v zmysle pokynu vyplývajúceho z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/353/2011. Na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej nebolo v zmysle § 214 ods. 1 O. s. p. potrebné nariadiť pojednávanie, z tohto dôvodu prejednal odvolací súd vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a vecne správny rozsudok okresného súdu zmenil podľa § 220 O. s. p. len z dôvodu určenia dlhšej lehoty na plnenie podľa § 160 ods. 1 O. s. p.. Proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie. V uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. 05. 2012, ktorým odvolací súd zrušil skoršie rozhodnutie okresného súdu, vyslovil odvolací súd aj právny názor, že zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie pohľadávky poškodeného titulom bezdôvodného obohatenia a spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi zodpovedá, aby štát (odporca) uhradil (za splnenia zákonom predpísaných podmienok) navrhovateľovi ako osobe, ktorá sa stala povinným v exekúcii na základe nezákonného rozhodnutia súdu škodu, ktorá mu v priamej príčinnej súvislosti s týmto nezákonným rozhodnutím vznikla. Zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci je potrebné vykladať ústavne konformným spôsobom tak, aby mohlo byť právo jednotlivcov na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom aj účinne realizované. Zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti ako skutočnosti predpokladané zákonom, najmä, či poškodený využil alebo nevyužil možnosť domáhať sa plnenia z titulu bezdôvodného obohatenia proti subjektu, ktorý je toto plnenie povinný vydať. Podľa § 226 O. s. p., ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Okresný súd v zmysle § 226 O. s. p. rešpektoval právny názor nadriadeného súdu v kasačnom rozhodnutí a preto podstatnú časť dôvodov jeho rozhodnutia tvorí poukaz na pre okresný súd záväzný právny názor krajského súdu. Dôvodom zmeny rozhodnutia prvostupňového súdu oproti rozsudku č. k. 7C/16/2011-72 zo 17. 10. 2011 bolo len rešpektovanie príkazu vyplývajúceho z § 226 O. s. p., z tohto dôvodu nemal okresný súd aké iné dôvody pre odlišné rozhodnutie za nezmeneného skutkového stavu v odôvodnení svojho rozhodnutia uviesť. Podstatou odvolania odporcu proti rozsudku prvostupňového súdu zo 07. 11. 2012 je tvrdenie, že odvolací súd nerešpektoval výklad zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci uskutočnený Ústavným súdom Slovenskej republiky a odvolací súd sa v rozhodnutí vo veci 17Co/353/2011 pri posudzovaní nároku navrhovateľa riadil podporne judikatúrou, ktorá sa na vec nevzťahuje a odmietol použitie súdnych rozhodnutí vydaných v skutkovo a právne totožných veciach, ktoré potvrdzujú názor odporcu, že kým má poškodený voči inému nárok na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, škoda mu nevznikla a nie sú splnené podmienky na priznanie náhrady škody proti štátu podľa zákona o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Za skutočnosti právne relevantné pre posúdenie nároku navrhovateľa považoval okresný súd a v zhode s ním aj krajský súd tieto: - na Okresnom súde Banská Bystrica bolo vedené exekučné konanie pod sp. zn. 1Er/254/2001, kde na strane oprávneného vystupovala spoločnosť TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom 16 Kyriakou Matsi Avenue, EAGLE HOUSE, 10th floor, Agioi Omoloyites, 1082, Nicosia, Cyprus, H.E. 103185, a za povinného bol označený Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, príspevková organizácia, so sídlom v Banskej Bystrici. Súdny exekútor vykonával exekúciu na základe poverenia vydaného Okresným súdom Banská Bystrica 16. 03. 2000 - zriaďovateľom povinného Investorský útvar Mesta Banská Bystrica bolo Mesto Banská Bystrica, ktorému súdny exekútor doručil príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke dňa 11. 07. 2005. Mesto Banská Bystrica vznieslo námietky proti exekúcii s tvrdením, že Investorský útvar Mesta Banská Bystrica je príspevková organizácia s vlastnou právnou subjektivitou, ktorá nebola zrušená a Mesto Banská Bystrica nie je právnym nástupcom povinného v exekučnom konaní - Okresný súd Banská Bystrica uznesením č. k. 1Er/254/2001-144 z 12. 09. 2005, v ktorom za povinnú osobu označil Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom Mgr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú podľa § 57 ods. 1 písm. g/ zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením z 15. 02. 2006 sp. zn. 12CoE/69/2005 uznesenie okresného súdu v napadnutom výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú, zmenil tak, že návrh Mesta Banská Bystrica na zastavenie exekúcie zamietol s odôvodnením, že vzhľadom na špecifické postavenie Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie zriadenej Mestom Banská Bystrica došlo zrušením konkurzu po zistení, že majetok úpadcu (Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica) nepostačuje ani na úhradu nákladov konkurzného konania k zrušeniu príspevkovej organizácie Investorský útvar Mesta Banská Bystrica analogicky podľa § 68 Obchodného zákonníka a došlo k prechodu práv a povinností z Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica na Mesto Banská Bystrica ako zriaďovateľa podľa § 21 ods. 13 druhej vety zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov - po právoplatnosti uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/05 z 15. 02. 2006 boli z viacerých účtov Mesta Banská Bystrica na základe exekučného príkazu súdneho exekútora v dňoch 15., 16., 17., 18., 19. a 22. 08. 2005 v prospech účtu súdneho exekútora odpísané sumy 1.455.029,16 Eur - sumu 1.455.029,16 Eur, ktorú súdny exekútor získal odpísaním z účtov Mesta Banská Bystrica rozdelil súdny exekútor JUDr. Peter Kohút tak, že oprávnenému 07. 03. 2006 poukázal 1.425.125,10 Eur a pre seba na úhradu trov exekúcie si z vymoženej sumy totožného dňa 07. 03. 2006 ponechal 29.904,55 Eur - na dovolanie Mesta Banská Bystrica Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 30. 07. 2008 sp. zn. 5Cdo 2/2007 zrušil uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. februára 2006, sp. zn. 12CoE/69/2005 vo výroku, ktorým bolo zmenené uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica z 12. 09. 2005 č. k. 1Er/254/2001-144 o vyhlásení exekúcie za neprípustnú tak, že návrh povinného (Mesta Banská Bystrica) na zastavenie exekúcie zamietol a v tomto rozsahu vrátil vec odvolaciemu súdu na ďalšie konanie s odôvodnením, že exekučné konanie vedené na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/2001 začalo na návrh oprávneného proti povinnému Investorský útvar Mesta Banská Bystrica, ktorý bol označený aj v exekučnom titule. Voči takto označenej povinnej osobe 27. 03. 2001 vydal súdny exekútor upovedomenie o začatí exekúcie, ale v ďalšom konaní bez vykonania príslušných procesných úkonov označil za povinnú osobu Mesto Banská Bystrica. V exekučnej veci exekútor ale aj súd bez dodržania procesného postupu v zmysle § 92 O. s. p. a § 37 Exekučného poriadku (rozhodnutia súdu o zámene účastníka na strane povinného) bez ďalšieho pokračovali ako s povinnou osobou s Mestom Banská Bystrica, čoho dôsledkom bolo, že konanie súdov vykazovalo vadu v zmysle § 237 písm. e/ O. s. p.. S argumentáciou odvolacieho súdu o analogickej aplikácii ustanovení Obchodného zákonníka v súvislosti so zrušením konkurzu z dôvodu absencie právnej úpravy zániku príspevkovej organizácie nesúhlasil. Poukázal aj na to, ktoré práva a povinnosti príspevkovej organizácie by mohli prejesť na zriaďovateľa - Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008 potvrdil uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 1Er/254/01-149 z 12. 09. 2005, ktorým vyhlásil exekúciu vedenú súdnym exekútorom JUDr. Petrom Kohútom proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú. Toto rozhodnutie bolo Mestu Banská Bystrica doručené 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16. 07. 2009 - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky adresoval navrhovateľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. 11. 06. 2009, v ktorom poukázal na tri rovnaké exekučné konania vedené na Okresnom súde Banská Bystrica, v ktorých namiesto Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica ako príspevkovej organizácie súdny exekútor vykonal exekúciu voči jeho zriaďovateľovi Mestu Banská Bystrica. Z nesprávneho úradného postupu súdneho exekútora si uplatnil navrhovateľ škodu vo výške súm odpísaných z účtu navrhovateľa vo všetkých exekučných konaniach - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v liste zo 04. 01. 2010 oznámilo Mestu Banská Bystrica, že jeho žiadosti o náhradu škody nevyhovie z dôvodu, že oprávnená osoba nešpecifikovala, v čom vidí namietanú nesprávnosť alebo nezákonnosť úradného postupu súdneho exekútora Mgr. Petra Kohúta - v podaní zo 04. 11. 2010 upresnil navrhovateľ žiadosť o predbežné prerokovanie nároku tak, že sa náhrady škody domáha titulom nezákonných rozhodnutí súdu, o ktorých sa dozvedel až doručením rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 232/2006 a 5Cdo 2/2007. Na túto žiadosť odporca neodpovedal - žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica dňa 18. 01. 2011 sa navrhovateľ domáha voči Slovenskej republike - Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. vo výške 1.455.029,16 Eur aj s úrokom z omeškania vo výške 7% ročne od 01. 12. 2010 až do zaplatenia Podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti tohto zákona, pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Rozsudok okresného súdu o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi náhradu škody spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím súdu je v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, rešpektuje zmysel a účel zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a zabezpečuje spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov navrhovateľa ako účastníka konania v súlade s § 1 O. s. p. a článkom 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Už v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011 zo 16. 05. 2012 vydaného v tejto konkrétnej veci odvolací súd uviedol, že predpoklady zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci upravuje zákon o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci taxatívne. Týmito predpokladmi sú 1. existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody, 3. príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, 4. zrušenie rozhodnutia pre nezákonnosť príslušným orgánom, 5. predbežné prerokovanie nároku príslušným orgánom, 6. neuspokojenie nároku na náhradu škody príslušným orgánom do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti o predbežné prerokovanie nároku. V tomto rozhodnutí vyjadril odvolací súd svoj názor aj k výkladu pojmu „škoda“, za ktorú považoval majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch spočívajúcu v zmenšení existujúceho majetku poškodeného, ktorej vznik splýva s okamihom, kedy sa majetok poškodeného reálne zmenšil. V konkrétnom prejednávanom prípade za okamih vzniku škody navrhovateľovi považoval dátum odpisu finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa na základe exekučného príkazu súdneho exekútora a nie až okamih, kedy sa právo veriteľa na plnenie proti dlžníkovi (za ktorého odporca považuje oprávneného v exekučnom konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED so sídlom na Cypre) stalo fakticky nevymáhateľným. Na podporu svojho názoru, že ustanovenia upravujúce Občianskoprávnu zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie majú vo vzťahu k nároku na náhradu škody len subsidiárny charakter, poukázal odvolací súd na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 a 2Cdo 155/2011 vydané v tej istej veci, v ktorých najvyšší súd opakovane zrušil rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici v skutkovo obdobnej veci, kde navrhovateľovi uplatňujúcemu si náhradu škody voči štátu svedčila proti tretej osobe pohľadávka z titulu vydania bezdôvodného obohatenia a v ktorých najvyšší súd uviedol, že závery vyplývajúce z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 199/2005, podľa ktorého právo na náhradu škody vôbec nevznikne, kým potencionálny poškodený má možnosť žiadať najprv vydanie bezdôvodného obohatenia a to až do uplynutia premlčacej doby pre jeho vymáhanie a že splatnosť pohľadávky z titulu náhrady škody nastane až rozhodnutím súdu vo veci samej za rozporný s princípom spravodlivosti a arbitrárny. Odvolací súd uznáva argumenty odporcu prednesené v odvolaní proti rozsudku okresného súdu zo 07. 11. 2012, že stanovisko občianskoprávneho kolégia NS SSR Cpj 37/78 z 21. 12. 1978 uverejnené v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk pod č. R 1/1979 (ak ten, voči komu sa uplatňuje nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, už nahradil tomu, na úkor koho bol prospech získaný, vzniknutú škodu, má právo odpočítať od majetkového prospechu, ktorý mal vydať, sumu, ktorú už zaplatil z titulu náhrady škody) a vo veci Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Cdo 123/2009 je riešený súbeh nárokov na náhradu škody a na vydanie bezdôvodného obohatenia medzi tými istými subjektmi. Odvolaciemu súdu sú (aj boli) známe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Cz 110/84 a sp. zn. 4Cdo 199/2005, ako aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 361/09 z 26. 11. 2009 (v ktorom ústavný súd uviedol, že výkladu zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého sa náhrady škody voči štátu možno domáhať až po tom, čo sa nepodarilo vymôcť bezdôvodné obohatenie od toho, kto sa v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu obohatil) a vo svojom uznesení vysvetlil, z akého dôvodu sa priklonil k názoru vyplývajúceho z uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/10 a 2Cdo 155/2011. Najvyšší súd Českej republiky, ktorý pri posudzovaní nárokov z titulu náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci totožne ako Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutiach sp. zn. 4Cz 110/84, 4Cdo 199/2005 a Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení III. ÚS 361/09 judikuje, že ak poškodenému svedčí ako veriteľovi právo voči jeho dlžníkovi, ktoré môže úspešne uplatniť, nevzniká mu voči štátu nárok na náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci z dôvodu, že škoda ešte nevznikla, v rozhodnutí sp. zn. 28Cdo 3533/2011 z 13. 06. 2012 uviedol, že k preukázaniu vzniku škody (t. j. k preukázaniu nemožnosti dosiahnuť plnenie dlžníkom) nie je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a bol známy negatívny výsledok súdneho konania, t. j. nie je neprekročiteľnou podmienkou, aby existoval zamietajúci rozsudok súdu, u ktorého bol nárok (proti dlžníkovi) uplatnený. Za situácie, kedy je z okolností prípadu zrejmé, že by žaloba nemohla uspieť, môže súd rozhodujúci v spore o náhrade škody sám ako otázku predbežnú riešiť úspešnosť žaloby a uspokojenie nároku bez toho, aby bol poškodený nútený samostatný súdny spor podstúpiť. Navrhovateľ v tejto prejednávanej veci tvrdí, že by žalobou o vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému z exekučného konania vedeného u Okresného súdu Banská Bystrica pod sp. zn. 1Er/254/01 neuspel z dôvodu, že ide o schránkovú firmu na Cypre, proti ktorej by musel navrhovateľ podávať návrh v gréckom jazyku v čase, keď už premlčacia doba na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula. Ústavný súd Slovenskej republiky aj v následných rozhodnutiach sp. zn. II. ÚS 165/2012, II. ÚS 570/2013 zotrval na názore, že nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu môže byť v občianskom súdnom konaní uplatnený až vtedy, ak žalobca nemohol dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z titulu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať a Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí 4Cdo 199/2005 z 31. 05. 2006 na základe rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17Co/138/2005 z 11. 05. 2005, ktorým odvolací súd pripustil dovolanie na vyriešenie otázky zásadného právneho významu, jednoznačne vyslovil, že rozhodnutie sp. zn. 4Cz 110/84, ktoré bolo publikované pod č. 4/87 vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, je stále aplikovateľné. Odvolací súd svojím rozhodnutím v tejto veci nesleduje svojvoľné rozhodnutie v priamom príkrom rozpore s rozhodnutiami najvyššieho súdu a Ústavného súdu Slovenskej republiky, ako to tvrdí odporca v odvolaní, len hľadá riešenie, ktorým by bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov v zmysle § 1 O. s. p. a poskytnutá navrhovateľovi spravodlivosť osobitne zvýraznená v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodu existencie mimoriadnych výnimočných okolností prípadu, ktoré odôvodňujú postup predpokladaný v rozhodnutí Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 28Cdo 3533/2011, podľa ktorého nie je vždy nevyhnutné, aby nevymožiteľnosť pohľadávky od dlžníka poškodeného bolo preukázané negatívnym súdnym rozhodnutím. Vznik škody je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu. Pod škodou (v zmysle majetková škoda) je potrebné rozumieť peniazmi vyjadriteľnú ujmu na majetku poškodeného, ktorá mu vznikla zásahom do jeho subjektívnych práv. K zníženiu majetkového stavu navrhovateľa došlo v období od 15. 08. 2005 do 22. 08. 2005, kedy sa z jeho účtov v prospech účtu exekútora na základe jeho príkazu vydaného vo veci Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1Er/254/2001 odpísali finančné prostriedky v celkovej výške 1.455.029,16 Eur. Finančné prostriedky, o ktoré navrhovateľ prišiel na základe proti nemu nezákonne vedenej exekúcie, sa navrhovateľovi doteraz nenavrátili. Oprávnený v exekučnom konaní, voči ktorému si mal navrhovateľ podľa názoru odporcu uplatniť nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, získal v exekučnom konaní sumu 1.425.125,10 Eur dňom 07. 03. 2006. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo 2/2007, z ktorého sa mohol navrhovateľ dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor spoločnosťou TIKKA INVESTMENTS LIMITED bolo podľa údajov zo súdneho spisu okresného súdu doručené navrhovateľovi 04. 10. 2008. Rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici 12CoE/91/2008 zo 16. 12. 2008, ktorým odvolací súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu o vyhlásení exekúcie proti Mestu Banská Bystrica za neprípustnú, prevzal navrhovateľ 22. 12. 2008, ale právoplatnosť nadobudlo až 16. 07. 2009. Právo na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil. Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Ustanovenie § 107 ods. 1, 2 OZ ustanovuje dve premlčacie doby (subjektívnu a objektívnu), ktoré začínajú, plynú a končia nezávisle na sebe. Subjektívna premlčacia doba je dvojročná, pre začiatok plynutia ktorej je rozhodujúci deň, kedy sa oprávnený v konkrétnom prípade skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor a subjekte, ktorý a bezdôvodne obohatil. Nie je teda rozhodujúce, kedy sa oprávnený mohol dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, ale kedy sa o tejto okolnosti v skutočnosti dozvedel. Objektívna trojročná premlčacia doba plynie odo dňa, kedy došlo k získaniu bezdôvodného obohatenia povinnou osobou. Uplynutím objektívnej premlčacej doby sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia vždy premlčí. Už v uznesení 17Co/353/2011 odvolací súd konštatoval, že objektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému v exekučnom konaní TIKKA INVESTMENTS LIMITED začala plynúť 07. 03. 2006 dňom, keď súdny exekútor tejto spoločnosti poukázal peniaze vymožené od navrhovateľa a uplynula 07. 03. 2009. K tomuto dátumu, kedy uplynula objektívna premlčacia doba, ešte navrhovateľ nemohol mať skutočnú vedomosť o tom, kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil, pretože rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/91/2008, ktoré dalo bodku za celou kauzou, nadobudlo právoplatnosť až 16. 07. 2009 a až týmto dňom bolo jednoznačne ustálené, že exekúcia voči Mestu Banská Bystrica v konaní 1Er/254/01 bola vedená nezákonne a že suma vymožená od navrhovateľa nemala byť oprávnenému v exekučnom konaní vôbec vyplatená. Rovnako to platí vo vzťahu k sume, ktorú si súdny exekútor dňa 07. 03. 2006 ponechal na úhradu trov exekúcie. Ak dosiahnutie právoplatného rozhodnutia súdu o tom, že bola exekúcia voči Mestu Banská Bystrica vedená bezdôvodne, trvalo dlhšie, než uplynula objektívna premlčacia doba na vymoženie pohľadávky z bezdôvodného obohatenia proti oprávnenému z exekučného konania a súdnemu exekútorovi z exekučného konania, ktorý v prípade prijatia úhrady trov exekúcie je podľa rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/2012 z 13. 02. 2013 zodpovedným subjektom z titulu bezdôvodného obohatenia, nie je možné pričítať na vrub navrhovateľa, že už nemohol úspešne uplatniť proti subjektom zodpovedným z bezdôvodného obohatenia svoje nároky. Objektívna premlčacia doba na uplatnenie nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa názoru odvolacieho súdu uplynula bez zavinenia navrhovateľa. Odvolací súd sám ako otázku predbežnú riešil možnú úspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia po uplynutí premlčacej doby proti subjektu so sídlom v zahraničí a dospel k názoru, že nie je možné navrhovateľa nútiť vyvolať samostatný cezhraničný súdny spor, ktorý môže trvať niekoľko rokov a jeho výsledok vzhľadom na možnosť obrany povinného subjektu z bezdôvodného obohatenia námietkou premlčania by bol pre navrhovateľa s najväčšou pravdepodobnosťou negatívny a aj bez zamietajúceho rozsudku voči oprávnenému TIKKA INVESTMENTS LIMITED je možné považovať nárok navrhovateľa na vydanie bezdôvodného obohatenia proti tomuto subjektu za prakticky nevymožiteľný. Možnosť vzniesť námietku premlčania v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia pre uplynutie premlčacej doby má i súdny exekútor, preto niet dôvodu inak posudzovať možný úspech navrhovateľa v konaní proti oprávnenému a proti súdnemu exekútorovi. Najvyšší súd Českej republiky už v rozsudku sp. zn. 25Cdo 860/2012 z 20. 02. 2003, v ktorom riešil otázku vzniku škody v spore o náhradu škody podľa § 420 Občianskeho zákonníka uviedol, že pri rozhodovaní o nároku na náhradu škody je potrebné vychádzať aj z ustanovenia § 154 O. s. p., podľa ktorého je pre rozsudok rozhodujúci stav v dobe jeho vyhlásenia, čo znamená, že otázku existenciu škody je potrebné posudzovať k času rozhodovania súdu a nie ku dňu podania žaloby. Z hľadiska uplatneného nároku na náhradu škody je rozhodujúca otázka vzniku škody a jej existencia v dobe, kedy súd o nároku na jej náhradu rozhoduje. Za nesprávny považoval dovolací súd aj názor odvolacieho súdu, podľa ktorého škoda spočívajúca v tom, že pohľadávka veriteľa nie je a nebude už dlžníkom uspokojená, môže vzniknúť až vtedy, keď súd rozhodne o zamietnutí žaloby na plnenie proti dlžníkovi z dôvodu premlčania, pretože vznik škody je možné preukázať aj inak, než súdnym rozhodnutím. Vznik škody predpokladá, že jeho právo na plnenie proti dlžníkovi nie je uspokojené, nebolo na súde včas uplatnené a už nie je možné od dlžníka tento dlh vymáhať, pretože by sa v súdnom konaní úspešne ubránil námietkou premlčania a dobrovoľne plniť odmieta. Otázku dôvodnosti a existencie práva žalobcu na plnenie proti jeho dlžníkovi, aj otázku premlčania tohto práva môže riešiť súd aj v konaní o náhradu škody ako otázku predbežnú. K preukázaniu vzniku škody nie je nevyhnutné, aby žalobca najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní a aby bol známy jeho negatívny výsledok, pretože premlčaním zaniká len nárok, t. j. právo na súdne uplatnenie pohľadávky, ale nie samotné právo veriteľa, preto ani zamietnutie žaloby pre premlčanie nie je nezvratným dôkazom o tom, že právo veriteľa nemôže byť dlžníkom ani v budúcnosti dobrovoľne uspokojené. Ani právoplatným rozhodnutím súdu o zamietnutí žaloby veriteľa proti dlžníkovi z dôvodu premlčania záväzok dlžníka nezaniká. Naďalej trvá ako naturálna obligácia a právoplatné rozhodnutie súdu o zamietnutí žaloby proti dlžníkovi netvorí prekážku, aby sa veriteľovi nedostalo to isté plnenie dva krát. Raz z titulu náhrady škody od žalovaného a druhý krát dobrovoľným plnením premlčaného dlhu od dlžníka. K rovnakému záveru o možnosti preukázať vznik škody aj inak, než súdnym rozhodnutím s negatívnym výsledkom proti dlžníkovi a možnosti súdu rozhodujúceho v spore o náhradu škody posúdiť ako predbežnú otázku úspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia bez nútenia poškodeného podstúpiť samostatný súdny spor dospel Najvyšší súd Českej republiky aj v rozsudku z 23. 02. 2011 sp. zn. 25Cdo 2091/2008. Uvedené rozhodnutia podľa názoru odvolacieho súdu potvrdzujú jeho záver, že súd rozhodujúci o návrhu na náhradu škody proti štátu môže sám v konaní o náhradu škody ako prejudiciálnu otázku posúdiť, či by mohol poškodený dosiahnuť uspokojenie svojho nároku iným spôsobom, než žalobou o náhradu škody proti štátu (pre prípad, že by podmienkou na uplatnenie nároku na náhradu škody proti štátu bolo, aby poškodený preukázal bezúspešné vymáhanie nároku proti svojmu dlžníkovi - tretej osobe skôr, než podá návrh na náhradu škody podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Ustanovenie § 3 ods. 2 Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci umožňuje poškodenému efektívny spôsob nápravy. Bolo by popretím zmyslu a účelu Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, ktorým je ochrana základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenú v článku 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom) v každom prípade bez ohľadu na konkrétne okolnosti prípadu trvať na tom, aby poškodený zamietajúcim rozhodnutím súdu vydaným v samostatnom konaní proti tomu, voči komu existovala pohľadávka z bezdôvodného obohatenia preukazovať, že jeho pohľadávka z bezdôvodného obohatenia sa stala nevymáhateľnou. Všeobecný súd má podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012 z 03. 07. 2012 ústavnú povinnosť hľadať také riešenie prerokúvanej právnej veci, ktoré nebude možné vyhodnotiť ako extrémne nesúladné s princípom spravodlivosti a popierajúce zmysel a účel príslušných zákonných ustanovení. Jadrom otázky pri posúdení nároku poškodeného, ktorý sa domáha náhrady škody voči štátu podľa Zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci bez toho, aby podal žalobu proti subjektu zodpovednému z bezdôvodného obohatenia je podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 17/2013 zo 16. 01. 2013 posúdenie otázky, či nárok na náhradu škody voči štátu spôsobenej nezákonným rozhodnutím vzniká až po tom, ako sa neúspešne uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto sa na základe plnenia z nezákonného rozhodnutia obohatil, alebo či ide o konkurenciu dvoch nárokov, pričom je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhrady škody. Odpoveď na túto otázku hľadal aj Krajský súd v Košiciach v konaní 1Co/101/2008, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu o povinnosti Slovenskej republiky - Úradu geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave zaplatiť žalobcovi náhradu škody spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu štátu podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, keď proti svojmu rozhodnutiu pripustil dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil tým, že za otázku zásadného právneho významu považuje posúdenie „súbehu zodpovednosti viacerých osôb za škodu, či bezdôvodné obohatenie, pri ktorom je potrebné posúdiť, či v takýchto prípadoch má poškodený právo výberu, voči komu nárok uplatní, alebo či vydanie bezdôvodného obohatenia má prednosť pred náhradou škody alebo či je rozhodujúce to, čo bolo prvotnou príčinou vzniku škody (bezdôvodného obohatenia) alebo či je rozhodujúci stupeň zavinenia, keď zodpovednosť za úmyselné protiprávne konanie by malo prednosť pred nedbanlivostným“. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu uznesením sp. zn. 3Cdo 229/2008 zo 16. 04. 2009 zrušil a Krajským súdom v Košiciach nesprávne vymedzenú a nedostatočne zodpovedanú dovolaciu otázku nevyriešil. Krajský súd v Banskej Bystrici po oboznámení sa so všetkými citovanými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, viacerými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Českej republiky vzťahujúcimi sa k skutkovo totožným veciam, akú prejednáva v konaní 17Co/2/2013 a rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky považuje názor, že nárok na náhradu škody podľa Zákona o zodpovednosti štátu spôsobenú pri výkone verejnej moci môže byť v súdnom konaní úspešne uplatnený voči štátu až vtedy, ak nemožno dosiahnuť uspokojenie pohľadávky z dôvodu bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto tento prospech získa a je povinný ho vydať, za prevažujúci, ale nie jednotný vzhľadom na uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 z 21. 12. 2010 a 2Cdo 155/2011 z 21. 12. 2011. Ide o rozhodnutia vydané s odstupom času niekoľkých rokov od rozhodnutia sp. zn. 4Cdo 199/2005 z 31. 05. 2006, ktoré za zásadné považuje odporca a viac ako rok po rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky uznesením III. ÚS 361/09. Dôveru v určitú rozhodovaciu prax v skutkovo i právne porovnateľných veciach podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 10. 11. 2011 sp. zn. IV. ÚS 481/2011 vyvoláva až prezentovaná rozhodovacia prax súdu najvyššej inštancie, ktorá sa ustálila po určitú dobu a nie ojedinelé rozhodnutie súdu. Z hľadiska počtu rozhodnutí najvyššieho súdu a dátumu ich vydania k danej problematike nie je možné za jednoznačný považovať záver odporcu v odvolaní, že v prípade rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo 48/2010 a 2Cdo 155/2011 „ide o ojedinelé rozhodnutia vybočujúce z ustálenej rozhodovacej praxe súdov vo veciach náhrady škody spôsobenej pri výkone verejnej moci“. I pri akceptácii prevažujúceho názoru už aj vzhľadom na následné rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 165/12, II. ÚS 17/2013, II. ÚS 570/2013, podľa ktorých existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik škody ako majetkovej ujmy a tým aj konkurenciu právnej úpravy zodpovednosti za škodu s právnou úpravou bezdôvodného obohatenia, v dôsledku čoho nie je na slobodnej vôli oprávneného, či bude požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia alebo náhradu škody, zostáva stále nezodpovedaná otázka, či pre účely preukázania vzniku škody je vždy nevyhnutné, aby poškodený najprv vymáhal svoju pohľadávku voči dlžníkovi v súdnom konaní, aby bol známy výsledok súdneho konania alebo môže sám súd rozhodujúci v konaní o žalobe na náhradu škody proti štátu ako predbežnú otázku posúdiť úspešnosť prípadného sporu o vydanie bezdôvodného obohatenia. Odvolací súd zotrváva na názore vyjadrenom v uznesení sp. zn. 17Co/353/2011, že ak zákon č. 514/2003 Z. z. za podmienku úspešného uplatnenia nároku na náhradu škody proti štátu neustanovuje zánik možnosti dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia a zodpovednosť štátu za škodu je absolútnou objektívnou zodpovednosťou, pre ktorej vznik a existenciu nie sú podstatné žiadne ďalšie skutočnosti, bolo potrebné návrhu navrhovateľa vyhovieť, pretože len takéto rozhodnutie zodpovedá spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi. Pri tejto úvahe odvolacieho súdu je bezvýznamné, či za dátum vzniku škody sa bude považovať deň, kedy sa v dôsledku odpísania finančných prostriedkov z účtu navrhovateľa zasiahlo do jeho majetkovej sféry alebo až moment zrušenia rozhodnutia o zamietnutí námietok Mesta Banská Bystrica proti exekúcii a jeho nahradenie právoplatným rozhodnutím súdu, ktorým bolo námietkam vyhovené. Okresný súd dospel k správnemu právnemu záveru, že škoda vo výške 1.455.029,16 Eur vznikla navrhovateľovi v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 12CoE/69/2005 z 15. 02. 2006. Súdny exekútor po právoplatnosti tohto uznesenia, v ktorom odvolací súd považoval Mesto Banská Bystrica za právneho nástupcu Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica pre účely toho konkrétneho exekučného konania, vymohol od navrhovateľa pohľadávku vo výške 1.455.029,16 Eur, ktoré si čiastočne ponechal a veľkú väčšinu vyplatil oprávnenému z exekučného konania. Napriek žiadosti o predbežné prerokovanie nároku odporca dobrovoľne škodu navrhovateľovi nenahradil. Škoda nebola navrhovateľovi nahradená ani iným subjektom alebo z iného právneho titulu. Prvostupňový súd správne rozhodol aj o povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi úroky z omeškania z priznanej istiny v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka iba odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty šiestich mesiacov ustanovenej v § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z.. Odporca žiadal odvolací súd, aby proti svojmu rozhodnutiu pre prípad, že potvrdí rozsudok okresného súdu, pripustil dovolanie. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.. Za otázku zásadného právneho významu, pre ktorú odvolací súd pripustil podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie, odvolací súd považuje, či: Je podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), ak zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jeden z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti? Odpoveďou odvolacieho súdu na takto položenú otázku je, že podmienkou vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z. z. nie je, aby poškodený preukázal bezúspešnosť žaloby o vydanie bezdôvodného obohatenia od dlžníka (tretej osoby), pretože zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci osobitný druh zodpovednosti nedefinuje uvedenú podmienku ako jednu z (osobitných) predpokladov tejto zodpovednosti. Bližší je názor odvolacieho súdu rozvedený v predchádzajúcom texte. Z rovnakého právneho názoru vychádzal Krajský súd v Banskej Bystrici aj v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 17Co/76/2012 a tiež 14Co/192/2012. Zodpovedanie tejto otázky je významné nielen pre túto vec, ale aj ďalšie na totožnom skutkovom základe. Navrhovateľ v žiadosti adresovanej Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky na predbežné prejednanie nároku poukázal na tri exekučné konania, v ktorých namiesto Investorského útvaru Mesta Banská Bystrica súdny exekútor postihol Mesto Banská Bystrica odpísaním pohľadávky z účtu v banke a z ktorých vznikli spory o náhradu škody voči štátu. Aktuálne je jedna z týchto vecí vedená na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14Co/193/2014. Podľa § 160 ods. 1 O. s. p., ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť dlhšiu lehotu. Súd môže určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať aj v splátkach, ktorých výšku a podmienky zročnosti určí, a to aj tak, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok zročnosť celého plnenia. Odporca v odvolaní žiadal pre prípad, že odvolací súd nebude považovať odvolanie za dôvodné, aby umožnil odporcovi splatiť celú priznanú sumu v mesačných splátkach rozložených na dobu 15 rokov, alebo ak žiadosti na umožnenie plnenia v splátkach nevyhovie, aby bola lehota splatnosti plnenia priznaného rozsudkom určená na 90 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Návrhu odporcu, aby mohol plniť navrhovateľovi v splátkach počas obdobia 15 rokov od právoplatnosti rozsudku, odvolací súd nevyhovel z dôvodu, že navrhovateľ prišiel o žalovanú pohľadávku v priebehu jedného týždňa ešte v auguste 2005. Niet rozumného dôvodu, aby musel na návratnosť bezdôvodne vymožených súm čakať tak dlhú dobu. Rozhodnutie, ktorým sa mu priznáva nárok, je vydané s odstupom 9 rokov od vtedy, ako sa do majetkovej sféry navrhovateľa v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu zasiahlo. Za oprávnenú považoval odvolací súd požiadavku odporcu, aby z dôvodu administratívnych postupov bola v zmysle § 160 ods. 1 O. s. p. poskytnutá dlhšia lehota na plnenie, než zákonná trojdňová. K zmene rozsudku okresného súdu, ktorý považuje odvolací súd za vecne správny, došlo len z dôvodu určenia dlhšej lehoty na splnenie rozsudkom uloženej povinnosti. O trovách odvolacieho konania odvolací súd nerozhodoval. Rozhodne o nich okresný súd podľa § 224 ods. 4 O. s. p.. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.