Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/226/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111209030 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111209030.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Mária Trubanová, PhD., JUDr Peter Priehoda, členovia senátu v právnej veci navrhovateľky U. Z., rod. I., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. T. XXX/XX, E., v konaní právne zastúpená JUDr. Renátou Matejovou, advokátkou, so sídlom ul. Voljanského 1368/14, Zvolen, IČO: 37 956 612, proti odporcovi U.. Z. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom D. X, I. I., v konaní právne zastúpený JUDr. Katarínou Uhrínovou, advokátkou, Advokátska kancelária so sídlom Nám. Š. Moyzesa 4, Banská Bystrica, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej C. Z., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom E. T. XXX/ XX, E., v konaní zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny, Odbor sociálnych vecí a rodiny, so sídlom Y. T. XX, I. I., na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/78/2011 - 124 zo dňa 03. 04. 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd manželstvo účastníkov konania rozviedol (I. výrok), pričom zveril maloletú C. Z. do osobnej starostlivosti matky (II. Výrok), otca zaviazal povinnosťou prispievať na výživu maloletej C. mesačne sumou 200,- eur vždy do 15. - teho dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletej, počnúc dňom právoplatnosti tohto rozhodnutia (III. Výrok), vo zvyšku súd návrh zamietol (IV. výrok). Súd upravil styk maloletej C. s otcom tak, že odporca je oprávnený stretávať sa s maloletou dcérou C. každý párny víkend v roku od soboty od 10.00 hod. do nedele do 15.00 hod tak, že dieťa prevezme a odovzdá pred bytom matky. Matka je povinná dieťa na styk riadne pripraviť. Každý z rodičov je povinný najneskôr 24 hodín pred začatím styku oznámiť dôvody, pre ktoré tento nie je možné realizovať. (V. výrok) O trovách konania súd s poukazom na § 144 OSP rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Uvedené rozhodnutie súd dôvodil opierajúc sa o §§ 23 ods. l, 2, 3, 24 ods. 1 a 25 ods. 2 zákona o rodine, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že manželstvo je vážne a trvalo narušené a rozvrátené, neplní svoj účel a vzhľadom na postoje účastníkov konania ani do budúcna nie je perspektíva obnovy manželského spolužitia, preto súd manželstvo účastníkov, nakoľko to nie je v rozpore ani so záujmami maloletého dieťaťa rozviedol. Súd na čas po rozvode manželstva zveril maloletú C. do osobnej starostlivosti navrhovateľke, s čím odporca súhlasil. V rozhodovaní o výške výživného súd vychádzal z aktuálneho príjmu odporcu (408,- eur mesačne), keď mu určil vyživovaciu povinnosť vo výške 200,- eur mesačne, pretože táto suma zodpovedá potrebám maloletej a je to v možnostiach odporcu. Súd nemal v konaní za preukázané, že sa odporca vzdal výhodnejšieho zamestnania, pretože z predloženého potvrdenia (č. l. spisu 90 a 91) vyplynulo, že bol zamestnaný u spoločnosti R. A. S. P. ako P. C., zmluva bola ukončená dňa 24. 01. 2011 a spoločnosť mu neponúkla uzavretie ďalšej zmluvy. Súd potom nemohol vysloviť, že sa odporca vzdal s úmyslom výhodnejšieho zamestnania, a teda nemohol ani prihliadnuť na príjem, ktorý v uvedenej spoločnosti dosahoval, ale musel vychádzať z aktuálneho príjmu. Pokiaľ sa odporca rozhodol zostať na Slovensku pracovať a podieľať sa na výchove dieťaťa, nie je dôvod, aby mu súd určil výživné z príjmu, ktorý dosahoval ako P. C.. V súvislosti s majetkovými pomermi odporcu súd poukázal na majetkové pomery navrhovateľky s tým, že dieťa nie je útleho veku, a teda aj navrhovateľka je primerane povinná prispievať na potreby maloletého dieťaťa. Súd pri rozhodovaní o úprave styku po rozvode manželstva rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku, pričom vychádzal zo správy z poradenského procesu a prihliadol na rozhodnutie dieťaťa, kde bola rešpektovaná dohoda tak, že dieťa u otca prespí jedenkrát. V konaní neboli zistené žiadne okolnosti, pre ktoré by súd neupravil styk na celý víkend vrátane noci, keďže dieťa má u otca vytvorené vhodné podmienky, má kompletne zrekonštruovanú a zariadenú detskú izbu a otec je schopný sa o dieťa riadne postarať. Prvostupňový súd zdôraznil, že otec dieťaťa má právo aj osobne sa podieľať na výchove dieťaťa, aj takouto formou, že bude pravidelne upravené stretávanie sa na celý víkend, kedy budú rešpektované záujmy dieťaťa, nie však v rozpore s tým, aby išlo len o záujmy dieťaťa. Proti uvedenému rozhodnutiu čo do výroku o výživnom (III. a IV. výrok), ako aj upravenom styku (V. výrok) podala matka prostredníctvom splnomocneného zástupcu odvolanie, s poukazom na § 205 ods. 2 písm. c) a f) OSP, pretože má za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav vo veci, nevykonal navrhnuté dôkaz potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a taktiež navrhovateľka má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhovateľka poukázala na svoj návrh podaný na súd dňa 29. 04. 2011, kde uvádzala, aby súd určil povinnosť výživného vo výške 1.000,- eur mesačne, pričom 500,- eur je otec povinný uhrádzať k rukám matky a 500,- eur je povinný uhrádzať na tvorbu úspor na osobitný účet maloletého dieťaťa, ktorým podaním navrhovateľka tiež žiadala súd o úpravu styku otca s maloletou dcérou C. v zmysle petitu. V súvislosti s výškou výživného navrhovateľka poukázala na § 62 ods. 2 a 4 zákona o rodine a podľa jej názoru prvostupňový súd pri určení výživného mal prihliadať na § 75 ods. 1 zákona o rodine. Navrhovateľka má za to, že v konaní dostatočným spôsobom preukázala skutočnosti, na základe ktorých prvostupňový súd mohol dospieť k záveru, že odporca svojim správaním sledoval jediný zámer, a to vyhnúť sa povinnosti platiť výživné svojmu dieťaťu v navrhovanej výške, ktoré plnenie by za iných okolností, keby sa nevzdal výhodnejšieho zamestnania - námorného dôstojníka na nákladných lodiach, v ktorom dosahoval príjem z vykonávanej činnosti cca 10.000,- eur mesačne, mohol poskytovať. Prvostupňový súd napriek týmto preukazovaným skutočnostiam rozhodol o výživnom pre maloletú dcéru C. vo výške 200,- eur mesačne vychádzajúc z aktuálneho príjmu odporcu zamestnaného v spoločnosti J., s. r. o., kde jeho príjem predstavuje 408,- eur mesačne a iný príjem odporca nemá. Navrhovateľka poukázala na svoj výsluch v rámci prvostupňového konania a uvádzanú informáciu získanú z inzertných novín W., že už študent námornej školy po skončení môže získať lukratívnu prácu s ponúkaným platom od 2.300,- do 3.200,- eur. Navrhovateľka namietala, že za účelom preukázania dosahovaného príjmu u odporcu v priebehu prvostupňového konania súdu navrhovala vykonať dokazovania uložením povinnosti pre odporcu, aby predložil námornú knižku, z ktorých údajov tam zaznamenaných by súd zistil, pre aké námorné spoločnosti odporca vykonával prácu, resp. aby odporca predložil aspoň dve pracovné zmluvy alebo iný dokument svedčiaci o jeho zárobkových pomeroch počas výkonu práce pre námorné spoločnosti, v ktorom smere súd nevykonal žiadne dokazovanie, bez ktorého podľa navrhovateľky súd nemohol zistiť, či bolo v schopnostiach odporcu platiť výživné v navrhovanej sume a či sa odporca nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania. V súvislosti s konštatovaním súdu ohľadom predloženého potvrdenia spoločnosti R. A. S. P., ako P. C., navrhovateľka namieta, že sa súd nemal uspokojiť iba z predloženými listinnými dôkazmi, pretože navrhovateľka namietala dôveryhodnosť listiny, a to úradne preložený list zamestnávateľa odporcu, podľa nej sa jedná o nejaký zábavný park, ale určite nie o námornú spoločnosť. Podľa navrhovateľky to, že odporca ukončil prácu pre zamestnávateľa dňom 24. 11. 2011 a spoločnosť mu neponúkla uzavretie ďalšej zmluvy je tvrdenie odporcu pre účely súdneho konania, čo sa nezakladá na pravde, a preto bolo potrebné v tomto smere vykonať rozsiahlejšie dokazovanie. Navrhovateľka sa o príjme odporcu vo výške cca 10.000,- eur dozvedela sprostredkovane aj od svojho otca, ktorému túto skutočnosť potvrdil odporca, že počas turnusu t. j. 6 týždňov dosahuje príjem vo výške 13.277,57 eur až 14.937,26 eur. Navrhovateľka poukázala aj na skutočnosť, že dňa 01. 06. 2011 ju odporca osobne kontaktoval a žiadal od nej, aby mu do dvoch hodín podpísala jeho návrh na dohodu o výživnom pre dcéru C. vo výške 200,- eur, nad rámec ktorej sumy odporca chcel navrhovateľke preplácať všetky predložené pokladničné doklady ako nevyhnutné náklady spojené so zabezpečením potrieb pre maloletú dcéru C., k čomu navrhovateľka nevedela zaujať stanovisko v takej krátkej dobe a potrebovala sa kontaktovať aj so svojou právnou zástupkyňou, na čo ju odporca začal urážať, obviňovať, že mu naruší jeho pracovnú kariéru, pretože sa musí do ďalšieho dňa vyjadriť k námorníckej spoločnosti, aby mohol odísť do zahraničia za prácou a vyčítal, že ak sa nedohodne s ním na tejto výške, nebude jej platiť ani navrhovaných 200,- eur. Navrhovateľka tiež namieta nedostatočné posúdenie majetkových pomerov odporcu prvostupňovým súdom, keď bolo preukázané, že odporca je majiteľom dvoch bytov, a to trojizbového a dvojizbového v I. I., ktorý dvojizbový byt je v prenájme a z toho má odporca tiež príjem, ktorú skutočnosť súd neskúmal. Poukázala, že odporca prenajímal aj trojizbový byt, a preto odporca by mal mať vytvorené finančné úspory, o ktorých sa však navrhovateľka nemohla dozvedieť, nakoľko svoje príjmy odporca tajil a odkladal nie na účty, ale do bezpečnostných bankových schránok. K preukázaniu schopnosti, možnosti a vzdania sa výhodnejšieho zamestnania, navrhovateľka poukázala na 20-ročnú prax odporcu ako P. U., počas ktorej si niekoľkokrát zvyšoval získanú kvalifikáciu, z tohto dôvodu mohol odporca ponúknuť vysokokvalitnú pracovnú silu aj významným námorným spoločnostiam a pracovné ponuky si mohol vyberať. Za čias ich manželského spolužitia ani raz sa nestalo, že po uplynutí čerpaného voľna medzi turnusmi odporca nemal prácu. Z uvedeného navrhovateľka vyvodzuje záver, že konanie odporcu je účelové a zavádzajúce, čomu nasvedčuje aj jeho prístup prezentovaný počas doterajšieho súdneho konania, keď sa snažil súd presvedčiť, že na území SR sa zdržiava z dôvodu vybudovania si intenzívnejšieho vzťahu k maloletej dcére C. a v skutočnosti sleduje iný cieľ. Navrhovateľka poukázala na predložené písomné záznamy z jednotlivých realizovaných stretnutí s maloletou dcérou C., keď len za mesiac február odporca sa stretol s maloletou asi jeden krát, preto ponecháva na uvážení súdu, či je vôbec prijateľná verzia, ktorú odporca zdôvodňoval za účelom preukázania vážneho záujmu zdržiavať sa na území SR kvôli maloletému dieťaťu. Odvolateľka tiež napáda výrok prvostupňového súdu ohľadom úpravy styku, pretože súdne konanie prebiehalo už od apríla 2011 a odporca mal množstvo príležitostí pre vytvorenie silnejšej citovej väzby medzi ním a maloletým dieťaťom, tieto však nevyužil a maloletá C. naďalej nie je ochotná s otcom tráviť víkend, teda aj tak, že u neho zostane na noc, čo je podľa navrhovateľky chybou odporcu, pretože aj pred súdom vypovedal, že spolu s maloletou dcérou navštevujú kino, prechádzajú sa po meste, avšak v byte, kde by si mala dcéra zvykať práve na prostredie, sa nezdržiavajú vôbec. Navrhuje, keďže prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav veci, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, „aby odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alebo aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že otec maloletého dieťaťa bude povinný prispievať na výživu maloletej dcére C. sumou vo výške 1 000 eur mesačne, pričom sumu 500 eur je otec povinný uhrádzať vopred k rukám matky a sumu 500 eur je otec povinný uhrádzať na tvorbu úspor na osobitný účet maloletého dieťaťa. Pokiaľ ide o úpravu styku otca s maloletou dcérou C., navrhovateľka žiada, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že odporca je oprávnený stretávať sa s maloletou dcérou C., každý párny víkend v roku v piatok od 13,30 hod. do 18,00 hod, v sobotu od 14,00 hod. do 18,00 hod. a v nedeľu od 10,00 hod. do 14,00 hod. tak, že dieťa prevezme a odovzdá pred bytom matky. Matka je povinná dieťa na styk riadne pripraviť. Každý z rodičov je povinný najneskôr 24 hodín pred začatím styku oznámiť dôvody, pre ktoré tento nie je možné realizovať". K odvolaniu navrhovateľky zaslal odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vyjadrenie, v ktorom uviedol, že prvostupňový súd pri určení výšky výživného vychádzal z výpovede účastníkov a predložených listinných dôkazov, podľa ktorých v čase rozhodovania o výživnom bol otec zamestnaný v spoločnosti J., s. r. o., jeho mesačný príjem je 408 eur a žiadny iný príjem nemá. K spochybňovaniu listinných dôkazov ním predložených navrhovateľkou v snahe preukázať, že sa vzdal výhodnejšieho zamestnania - námorného dôstojníka so zámerom vyhnúť sa plateniu výživného v navrhovanej výške 1 000,-eur mesačne, odporca uviedol, že do 24. 01. 2011 pracoval ako P. C. v námornej spoločnosti R. A. S. P.., na základe pracovnej zmluvy uzatvorenej na dobu určitú, nový pracovný kontrakt uvedená spoločnosť s ním neuzatvorila a žiadna iná námorná spoločnosť neprejavila záujem zamestnať ho, preto sa vrátil na Slovensko s tým, že od januára si hľadal prácu v mieste svojho trvalého bydliska. Podľa jeho názoru je zo strany navrhovateľky zavádzajúce tvrdiť, že sa odporca účelovo vzdal zamestnania, aby nemusel platiť na dcéru výživné v navrhovanej výške, a to s prihliadnutím na časové súvislosti, keď nevedel o úmysle navrhovateľky rozviesť sa a návrh na rozvod bol podaný na súde dňa 29. 04. 2011 a odporcovi doručený dňa 20. 05. 2011, kedy už pracoval v spoločnosti J., s. r. o, odporca teda nekonal účelovo. Odporca naopak z odvolania navrhovateľky usudzuje, že práve strata jeho zamestnania a z toho vyplývajúca nemožnosť pokrývať navrhovateľke životné náklady, na aké bola zvyknutá, ju viedla k podaniu návrhu na rozvod manželstva, kde neúmerne vysokým výživným v sume 1 000,- eur sa snaží o zabezpečenie svojich potrieb a nie potrieb dieťaťa. Podľa jeho názoru súd vykonal podrobné dokazovanie ohľadom výdavkov na maloletú a určil sumu 200 eur zodpovedajúcu potrebám maloletej, konštatoval, že pokiaľ sa odporca rozhodol zostať na Slovensku a podieľať sa na výchove svojej dcéry, nie je dôvod, aby výška výživného bola určená z príjmu v predchádzajúcom zamestnaní. Tiež uvádza, že pokiaľ by zo strany odporcu došlo k zmene zamestnania a zvýšeniu jeho príjmu, nič nebráni navrhovateľke podať návrh na zvýšenie výživného, ak sa na zvýšení účastníci mimosúdne nedohodnú. Odporca tiež poukázal, že je výlučným vlastníkom jedného trojizbového bytu, v ktorom býva, a jedného dvojizbového bytu, z ktorého nepoberá žiadny príjem, pretože ho neprenajíma. Nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla, ani nevlastní žiadne iné hnuteľné veci väčšej hodnoty. Podľa odporcu navrhovateľka zavádzala súd, ak tvrdila, že jej príjem je 500 eur mesačne, pretože počas manželstva nadobudla značný majetok, a to luxusný apartmán na B. v hodnote 150 000 eur, dvojizbový byt v novostavbe na O. K. v I. I., osobný automobil J. W. v hodnote 30 000 eur, vozidlo I. V. v hodnote 50 000 eur, naviac má príjem aj z prenájmu uvedených nehnuteľností. V súvislosti s rozhodovaním prvostupňového súdu o forme zverenia maloletej do starostlivosti rodičov vychádzal zo správy poradenského procesu, podľa ktorej maloletá má silnejšie citové väzby na matku a nesúhlasila so striedavou starostlivosťou. Otec rozhodne prejavuje záujem o maloletú, vníma ako celý rozvodový proces negatívne ovplyvnil správanie dcéry. Poukázal na poradenský proces a jeho konštatovania. Napadnuté rozhodnutie považuje za správne, zdôvodnené po vecnej aj právnej stránke, vychádzajúce z dostatočne vykonaného dokazovania za použitia príslušných právnych ustanovení zákona o rodine. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu potvrdil v celom rozsahu. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj O.s.p.) prejednal odvolanie otca v rozsahu danom § 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch (výrok o výživnom a styku III., IV., V.) potvrdil ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 OSP. Podľa § 219 ods. 1 OSP odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 20C/78/2011 a vychádzal zo zistenia, že predmetom konania je návrh matky (navrhovateľky) o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletej C. Z., nar. XX. XX. XXXX, ktorá bola na čas po rozvode zverená napadnutým rozsudkom do osobnej starostlivosti matky, s čím otec (odporca) súhlasil, aj keď pôvodne navrhoval striedavú starostlivosť. Maloletá C. (X-ročná) je t. č. žiačkou X. ročníka základnej školy. Prvostupňový súd konštatoval, že výdavky na jej strane sú bežné, nemá záujmy, kde by rodičia museli vynakladať pravidelne zvýšené mesačne výdavky. Matka v návrhu vyčíslila mesačné náklady na maloletú C. vo výške 294,80 eur a žiadala výživné vo výške 1.000,- eur, z toho 500,- eur na tvorbu úspor na osobitný účet dieťaťa. Obaja rodičia pracujú, nemajú okrem maloletej C., žiadnu inú vyživovaciu povinnosť. Okresný súd pri určení výživného pre maloletú C. zisťoval okrem jej odôvodnených potrieb, aj príjmy rodičov, ich možnosti a schopnosti a majetkové pomery. Po preskúmaní veci odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd v danej veci vykonal dostatočné dokazovanie, skutkový stav, ktorý bol podkladom pre jeho rozhodnutia (jednotlivé výroky) je podložený vykonaným dokazovaním. V odvolaní matky proti rozsudku prvostupňového súdu nie sú uvádzané žiadne také skutočnosti a dôkazy, s ktorými by sa prvostupňový súd nevysporiadal. Matkou napadnuté rozhodnutie okresného súdu vo výroku o výživnom, v ktorom prvostupňový súd zaviazal otca prispievať na výživu maloletej C. sumou 200,- eur a v prevyšujúcej časti návrh zamietol, je vecne správne, pretože na určenie výživného na sumu 200,- eur mesačne sú splnené zákonné podmienky vymedzené v ust. § 24 ods. 1 vo väzbe na § 75 ods. 1 (kritériá pre určenie výšky výživného) zákona o rodine č. 36/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o rodine"), keď súd pri určovaní rozsahu vyživovacej povinnosti vychádzal z oprávnených potrieb maloletej X-ročnej C. a zo schopností, možností a majetkových pomerov povinného v čase vyhlásenia rozsudku (§ 154 OSP), najmä aktuálneho príjmu otca vo výške 408,- eur mesačne (č.l. 93) zamestnaného v spoločnosti J., s.r.o.. Matka, spoločníčka a konateľka obchodnej spoločnosti C. I., (…), vyčíslila príjem na sumu 500,- eur mesačne. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozsudku prvého stupňa vo výroku o výživnom, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností dôležitých pre určenie výšky výživného vrátane príjmov rodičov, mal spoľahlivé dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci a postupoval zákonne a správne, keď rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku napadnutého rozsudku. Tento výrok prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. K dôvodom odvolania navrhovateľky odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ prvostupňový súd zo zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že primerané výživné pre maloletú C. je 200,- eur mesačne, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu tohto rozhodnutia podľa návrhu matky, resp. jeho zrušenie a vrátenie prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, pretože takto určené výživné zodpovedá zistenému skutkovému stavu vo veci a zákonnej úprave (§ 24 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1 zákona o rodine), ktorú prvostupňový súd správne na danú vec aplikoval. Podľa názoru odvolacieho súdu rozhodnutie prvostupňového súdu tak, ako to určil a odôvodnil prvostupňový súd, zodpovedá zákonnej úprave aj ohľadom posúdenia schopností, možností a majetkových pomerov oboch rodičov, ktorú skutočnosť najmä príjmy odporcu navrhovateľka namietala a poukazovala na jeho príjmy v minulosti ako námorného dôstojníka údajne vo výške cca 10.000,- eur, keď podľa jej názoru by súd mal vychádzať z tohto príjmu, v tomto smere prvostupňovému súdu vyčítala, že nevykonal kompletne dokazovanie za účelom zistenia schopnosti odporcu platiť výživné v navrhovanej sume a posúdenia skutočnosti, či sa odporca nevzdal bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania.. K uvedenému odvolací súd zdôrazňuje, že výška výživného sa v prvom rade odvíja od odôvodnených potrieb maloletej C., pričom zákonnú vyživovaciu povinnosť voči maloletej C. majú obaja rodička a jej plnenie je ich prvoradou povinnosťou v závislosti od rozhodujúceho zákonného kritéria na určenie výšky výživného, a to schopnosti, možnosti a majetkových pomerov osobitne u každého z rodičov. Vyživovacia povinnosť môže byť plnená formou osobnej starostlivosti, príp. starostlivosti o domácnosť podľa § 62 ods. 4 zákona o rodine, formou poskytovania vecných plnení, napr. bývania alebo stravovania a formou platenia výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Rodič, ktorý sa o dieťa osobne stará, plní vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.). Rodič, ktorý sa o dieťa osobne nestará, prispieva na jeho výživu výživným, ktoré určí súd na základe zákonných podmienok (§ 62 ods. 2 zákona o rodine). Odvolací súd akcentuje, že pre určenie výšky vyživovacej povinnosti je smerodajná aj životná úroveň každého z rodičov, pretože platí zákonná premisa, že dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni každého svojho rodiča (§ 62 ods. 2, druhá veta zákona o rodine), ale súčasne zákon neustanovuje rodičom povinnosť zvyšovať životnú úroveň dieťaťa. Jednoznačne tak životnú úroveň dieťaťa pozitívne ovplyvňuje majetkovo lepšie zabezpečený rodič. Z uvedených zákonných kritérií vychádza aj rozhodnutie prvostupňového súdu zohľadňujúce jednak zistené aktuálne príjmy otca od J., s. r. o (č. l. 28 a 42), aj tú skutočnosť, že otec okrem bežného mesačného výživného aj iným spôsobom prispieva na odôvodnené potreby maloletej C. (zakúpil jej fotoaparát, notebook s príslušenstvom, mobil, korčule, lyžiarky a lyžiarske palice, bedminton atď., uhrádza poistné, paušál na telefón), ako aj majetkové pomery oboch rodičov (najmä vlastníctvo nehnuteľností, u navrhovateľky bytu a apartmánu na B., u odporca dvoch bytov v I. I.) nie bežného štandardu. Pokiaľ ide o minulé príjmy a tvrdenie navrhovateľky, že odporca sa vzdal výhodnejšieho zamestnania, odvolací súd vychádzal zo zistenia prvostupňového súdu, že nemal v konaní za preukázané, že sa odporca vzdal výhodnejšieho zamestnania, keďže z predloženého potvrdenia (č. l. spisu 90 a 91) jednoznačne vyplýva, že odporca bol zamestnaný u spoločnosti R. A. S. P. ako P. C. na zmluvu, ktorá bola ukončená dňa 24. 01. 2011 a spoločnosť mu neponúkla uzavretie ďalšej zmluvy, na základe čoho sa nedá nestotožniť so záverom prvostupňového súdu, že potom nemohol prihliadnuť na príjmy odporcu v minulosti (preto ich ani neskúmal), ale musel vychádzať z aktuálneho príjmu, ktorý považuje aj odvolací súd za správny a zákonný. V tomto smere odvolací súd dodáva, že treba prisvedčiť navrhovateľke, že v zmysle § 75 ods. l zákona o rodine pri hodnotení schopností, možností a majetkových pomerov povinného súd musí skúmať aj to, či sa povinný bez dôležitého dôvodu nevzdal výhodnejšieho zamestnania, zárobku alebo nejakého majetkového prospechu, pričom prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Súd má tak možnosť v prípade, ak povinný bez vážneho dôvodu zmenil zamestnanie, v ktorom dosahuje určitý štandardný príjem za zamestnanie, v ktorom dosahuje nižší príjem, rozhodnúť o výživnom v závislosti na príjme pred zmenou zamestnania. Aj podľa názoru odvolacieho súdu, v danom prípade nejde o takúto situáciu, pretože odporcovi skončila zmluva dňa 24.01.2011, nebola mu ponúknutá ďalšia pracovná zmluva, teda odporca sám od seba bezdôvodne nezmenil zamestnanie mimo územia Slovenskej republiky za zamestnanie na Slovensku, v mieste jeho trvalého bydliska, aj bydliska jeho maloletej dcéry, s ktorou má záujem sa kontaktovať, resp. pôvodne uvažoval aj o striedavej starostlivosti. Na prospech rozhodnutia prvostupňového súdu svedčí aj časový okamih zmeny zamestnania a príjmov odporcu (24.01.2011), ktorý predchádzal návrhu na rozvod navrhovateľky (29.04.2011) a s tým spojenému konaniu o určenie výživného, ktoré skutočnosti jednak nepotvrdzujú špekulatívny dôvod zmeny zamestnania zo strany odporcu, ani neosvedčujú nesprávnosť záveru prvostupňového súdu, že nemal za preukázané, že odporca sa vzdal výhodnejšieho zamestnania, čo by zakladalo možnosť prvostupňového súdu rozhodnúť o výživnom v závislosti na príjme pred zmenou zamestnania, aj povinnosť jeho skúmania. Napokon odvolací súd opierajúc sa o § 78 ods. 1 a 3 zákona o rodine zdôrazňuje, že pokiaľ sa zmenia pomery, súd prihliadne pri zmene pomerov medzi iným aj na zmenu pomerov na strane povinného (zmena zamestnania, v danom prípade napr. návrat k pôvodnému zamestnaniu odporcu ako námorného dôstojníka), vždy obligatórne prihliadne na vývoj životných nákladov (§ 78 ods. 3 zákona o rodine, tzv. valorizačná doložka), je to dôvod na zmenu výživného, či už formou dohody, resp. autoritatívnym rozhodnutím súdu. Tiež podotýka, že vzhľadom na vek maloletej C. možno v jej prípade ešte predpokladať ďalší nárast potrieb v súvislosti jednak s povinnou školskou dochádzkou, prípadne prípravou na budúce povolanie ďalším štúdiom, kedy zrejme budú musieť byť opätovne konfrontované jej odôvodnené potreby a možnosti a schopnosti povinného rodiča. Odvolací súd nepovažoval za nesprávny ani odvolaním napadnutý výrok o styku maloletej C. s otcom, pri ktorom prvostupňový súd vychádzal zo správy z poradenského procesu ako nestranného a objektívneho dôkazu, v ktorej bolo medzi iným konštatované, že maloletá C. veľmi citlivo vníma problémy medzi rodičmi a má vytvorené pozitívne citové väzby k obidvom rodičom (č.l. 109), prvostupňový súd tiež prihliadol na vôľu dieťaťa a dohodu, že dieťa u otca prespí jedenkrát. Na jeho zdôraznenie odvolací súd dodáva, že právo styku detí s rodičmi vyplýva aj z čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov, deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť, právo rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona. Tiež právo styku zakotvené v medzinárodných dohovoroch sa premieta aj do rozhodovacej praxe súdov a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý opakovane konštatoval, že „je v záujme dieťaťa, aby udržovalo rodinné zväzky s odlúčeným rodičom a aby nebolo odtrhnuté od svojich koreňov" (Gorgulu vs. Nemecko - aplikácia no.74969/01), resp. „že dieťa má právo na to, aby dostalo príležitosť rozvíjať svoj vzťah ku každému s rodičov a prejaviť svoje city skutočne slobodne bez akéhokoľvek vonkajšieho tlaku so strany druhého rodiča" (Hansenova vs. Turecko - aplikácia no. 36141/97). Podľa slovenského rodinného práva sa zatiaľ právo styku rodiča s dieťaťom a právo stretávania považujú za synonymá. Európska legislatíva to už chápe inak a právo styku poníma širšie, pričom okrem práva na stretávanie, do práva styku zaraďuje tiež právo na informácie o dieťati a právo na komunikáciu s dieťaťom. Právo styku, resp. právo stretávania sa rodiča s dieťaťom zaručuje oprávnenej osobe (najmä rodičovi) právo vidieť dieťa, právo na prístup k dieťaťu, právo určiť miesto a spôsob trávenia času počas stretávania (v byte, resp. mimo bytu), právo výlučne výchovne na dieťa počas tohto času pôsobiť a právo na náhradu za čas stretávania, ktorý sa nerealizoval z dôvodov, ktoré nespočívali v osobe oprávneného. Najideálnejším riešením stále zostáva úprava stretávania sa oprávnenej osoby s dieťaťom, uzavretím konkrétnej dohody tejto osoby a rodiča. Takáto dohoda totiž poskytuje oprávnenej osobe určitý základný rámec na stretávanie, ktorý je vynútiteľný štátnou mocou, v prípade ak bude stretávanie marené. Nič nebráni účastníkom dohody, aby následne v praktickom živote tento rámec dohodou modifikovali podľa potrieb dieťaťa a ich samotných. Pokiaľ však takýto rámec neexistuje a súd stretávanie konkrétne neupraví, ani autoritatívnym rozhodnutím, vzniká potenciálna možnosť rozporov a konfliktov medzi rodičmi, ktoré rozhodne nie sú ku prospechu dieťaťa. Zákonná úprava teda vždy preferuje dohodu, pokiaľ však k dohode nedôjde, ďalšou možnosťou ako upraviť stretávanie oprávnenej osoby s dieťaťom, je autoritatívne súdne rozhodnutie, ktoré je subsidiárne riešenie pre všetky ostatné prípady, teda najmä, ak nedôjde k dohode o styku vôbec alebo dôjde k dohode, ale táto nebude v záujme maloletého, a tak ju súd nebude akceptovať. Striktná a vykonateľná úprava stretávania eliminuje ďalšie potenciálne dohodovanie medzi rodičmi, ktoré by zbytočne zaťažovalo dieťa a poskytuje minimálny právny rámec pre zachovanie kontaktu medzi oprávnenou osobu a dieťaťom. Tým štát dostojí svojmu pozitívnemu záväzku v rodinnoprávnych vzťahoch aj v zmysle Dohovoru o právach dieťaťa, z ktorého vyplýva pozitívna povinnosť členských štátov vrátane Slovenskej republiky chrániť záujem rodiny, a to nielen tým, že prijmú opatrenia na zabránenie negatívnym vplyvom, ale naopak - budú aktívne vyhľadávať a vykonávať opatrenia smerujúce k obnoveniu riadneho fungovania rodiny. V predmetnej veci prvostupňový súd nepochybil aj s ohľadom na uvedené zákonné hľadiská a dospel k záveru o určení rozsahu styku tak, ako je to uvedené vo výroku napadnutého rozsudku, s ktorým záverom sa odvolací súd stotožňuje, pretože preskúmavajúc dôvody matky, nezistil také skutočnosti, ktoré by boli dôvodom na zmenu, prípadne iné určenie styku, z toho dôvodu rozhodol tak, ako je určené vo výroku tohto rozhodnutia. Zhrnúc uvedené a vyhodnotiac dôvody odvolania navrhovateľky komplexne, odvolací súd nezistil dôvod na zmenu rozhodnutia v napadnutej časti podľa návrhu matky, preto rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku. Vo zvyšnej, odvolaním nenapadnutej časti, zostáva rozsudok prvostupňového súdu nedotknutý. Rozhodnutie senátu krajského súdu bolo prijaté pomerom hlasov X : X. . Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.