Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 25CoKR/9/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111220011 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: doc. JUDr. Milan Ďurica, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111220011.2
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu doc. JUDr. Milana Ďuricu, PhD. a členov senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Miroslava Klátika v právnej veci žalobcu VB LEASING SK, spol. s r.o., Košická 49, 821 08 Bratislava, IČO: 31 378 528 proti žalovanému KOPAST, s.r.o., Môťovská cesta 276/8450, 960 01 Zvolen, IČO: 36 048 666, zastúpený JUDr. Dušanom Pavlíkom, advokátom, Kukučínova 18, Banská Bystrica, o určenie pohľadávky vo výške 1.507,31 Eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica, č. k. 16Cbi/49/2011 - 43 z 23. apríla 2012 a uzneseniu č. k. 16Cbi/49/2011 - 59 z 23. mája 2012 takto
r o z h o d o l :
Rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Cbi/49/2011 - 43 z 23. apríla 2012 v časti, v ktorej určil, že pohľadávka žalobcu voči žalovanému vo výške 1.507,31 Eur prihlásená do reštrukturalizačného konania na Okresnom súde v Banskej Bystrici č.k. 1R/5/2011 pod poradovým číslom 3, vyplývajúca s leasingovej zmluvy č. LZC/08/50155 z 24. novembra 2008 a popretá v reštrukturalizačnom konaní v plnom rozsahu čo do právneho dôvodu, výšky a poradia je oprávnená a považuje sa za zistenú vo výške 1.507,31 Eur v poradí ako iná pohľadávka, potvrdzuje.
Rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Cbi/49/2011 - 43 z 23. apríla 2012 v časti ktorým súd žalobcovi nepriznal náhradu trov konania a opravné uznesenie č. k. 16Cbi/49/2011 - 59 z 23. mája 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd v Banskej Bystrici (ďalej len „reštrukturalizačný súd“) rozsudkom č. k 16Cbi/49/2011 - 43 z 23. apríla 2012 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“) rozhodol tak, že popretá pohľadávka prihlásená v reštrukturalizačnom konaní vo výške 1.507,31 Eur je oprávnená. V odôvodnení reštrukturalizačný súd uviedol, že dôvodom popretia pohľadávky je tá skutočnosť, že k prihláške nebolo pripojené osobitné vyhlásenie o evidencii pohľadávky v účtovníctve. Pokiaľ ide o trovy konania, reštrukturalizačný súd v napadnutom rozhodnutí nepriznal žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný ich náhradu, pretože si ich v zákonnej lehote nevyčíslil. Dňa 23. mája 2012 reštrukturalizačný súd vydal opravné uznesenie č. k. 16Cbi/49/2011 - 59 (ďalej len „opravné uznesenie“), ktorým opravil výrok napadnutého rozhodnutia tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 35,92 Eur. Z odôvodnenia opravného uznesenia vyplýva, že žalobca podaním ktoré bolo reštrukturalizačnému súdu doručené 26. apríla 2012 vyčíslil trovy konania vo výške 35,92 Eur, ktoré predstavujú náhradu cestovných nákladov služobným motorovým vozidlom. Vyčíslenie trov konania bolo omylom založené do pripojeného spisu sp. zn. 26Cbi/100/2011. Po predložení vyúčtovania do spisu sp. zn. 16Cbi/49/2011 považoval reštrukturalizačný súd výrok o trovách konania v napadnutom rozhodnutí za zrejmú nesprávnosť a vydal opravné uznesenie, ktorým zmenil výrok o trovách v napadnutom rozhodnutí.
Proti uvedenému rozsudku a opravnému uzneseniu podal žalovaný odvolanie v lehote stanovenej v § 204 O.s.p., v ktorom navrhuje, aby odvolací súd zmenil napadnuté rozhodnutie a opravné uznesenie tak, že návrh žalobcu v celom rozsahu zamietne a prizná žalovanému trovy odvolacieho konania za podané odvolanie vo výške 99,50 Eur. V odvolaní v súlade s vyjadrením k žalobe poukazuje na to, že žalobca ako veriteľ nepriložil k prihláške osobitné vyhlásenie o tom, že pohľadávku eviduje v účtovníctve, v dôsledku čoho je správca povinný pohľadávku uplatnenú v takejto prihláške poprieť. Podľa právneho názoru žalovaného, ktorý sa odvoláva na synonymický slovník slovenčiny, pripojiť znamená „dať k niečomu, ako ďalšiu súčasť, pridať, dodať, priložiť a pod.“ a nestačí ho inkorporovať do nejakej listiny. Žalovaný nesúhlasí s aplikáciou vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky 665/2005 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ vykonávacia vyhláška) ako to urobil reštrukturalizačný súd, a to odvolaním sa na poznámky ku kolónke 46, podľa ktorej vyznačením krížika veriteľ vyhlasuje, že pohľadávku eviduje v účtovníctve. Podľa právneho názoru žalobcu je vykonávacia vyhláška v tejto časti v rozpore so zákonom a pretože ide právny predpis nižšej právnej sily, je nevyhnutné riadiť sa vždy výlučne zákonom. Zároveň poukazuje aj na zákon č. 348/2011 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZoKR“), na základe ktorého bolo s účinnosťou od 1. januára 2012 zmenené ustanovenie ZoKR. Podľa novej právnej úpravy veriteľ, ktorý je účtovnou jednotkou uvedie v prihláške vyhlásenie, či pohľadávku účtuje v účtovníctve. Podľa žalovaného, aj z tejto zmeny je nepochybné, že v konaniach začatých do 1. januára 2012 nebolo možné urobiť vyhlásenie veriteľa o tom, že pohľadávku eviduje v účtovníctve priamo v prihláške, ale len v osobitnej listine. Žalovaný v odvolaní opakovane zdôrazňuje, že z ustanovení § 122 ZoKR nepochybne vyplýva, že prihlasovanie pohľadávky v reštrukturalizácii je prísne formalizovaný proces. Pokiaľ ide o trovy konania, žalovaný považuje priznanú výšku trov za nesprávnu. Odvoláva sa na § 73 ods. 1 a 2 vyhl. č. 543/2005 Z.z. o spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov (ďalej len „spravovací poriadok“), podľa ktorého osoba zúčastnená na konaní, ktorá nemá trvalý alebo prechodný pobyt alebo nepracuje v mieste, kde sa konanie uskutočňuje, alebo je predvolaná z miesta, kde sa dočasne zdržuje má nárok na cestovné. Ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, okrem prípadov § 74. Z týchto dôvodov, podľa právneho názoru žalovaného, reštrukturalizačný súd nemal žalobcovi priznať náhradu trov konania vo výške 35,92 Eur za cestu motorovým vozidlom, ale len vo výške ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom.
Žalobca sa k odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd v Banskej Bystrici prejednal odvolanie v rozsahu stanovenom v § 212 ods. 1 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie v časti trov konania a opravné uznesenie zrušil podľa § 221 ods. 1 pís. h) O.s.p. a vec vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 2 O.s.p. V časti o určenie pohľadávky odvolací súd napadnuté rozhodnutie potvrdil ako vecne správne podľa § 219 O.s.p.
Odvolací súd v konaní zistil, že reštrukturalizačný súd uznesením z 30. mája 2011 začal reštrukturalizačné konanie a uznesením sp. zn. 1R/5/2011 zo dňa 7. júna 2011 povolil žalovanému reštrukturalizáciu. Toto uznesenie bolo zverejnené v Obchodnom vestníku 13. júna 2011. Zároveň reštrukturalizačný súd vyzval veriteľov na prihlásenie svojich pohľadávok v lehote do 30 dní od povolenia reštrukturalizácie. Žalobca si ako veriteľ prihlásil prihláškou č. 3 zo 7. júla 2011 svoju pohľadávku v celkovej výške 1.507,31 Eur. Správca poprel uplatnenú pohľadávku z toho dôvodu, že k prihláške nebolo pripojené osobitné vyhlásenie, že veriteľ pohľadávku eviduje v účtovníctve. V dôsledku popretia pohľadávky podal veriteľ v stanovenej 30-dňovej lehote žalobu o určenie pohľadávky proti dlžníkovi.
Predmetom sporu je zistenie popretej pohľadávky. V konaní o určenie pohľadávky sa zisťuje pohľadávka len v tom rozsahu, v akom bola správcom popretá. Ako to vyplýva z § 124 ods. 1 ZoKR, veta in fine správca pri skúmaní pohľadávky uplatnenej v prihláške preskúmava pohľadávku čo do právneho dôvodu, vymáhateľnosti, výšky, zabezpečenia zabezpečovacím právom alebo poradia zabezpečovacieho práva. Z uvedeného vyplýva, že len v tomto rozsahu môže byť pohľadávka sporná. V nadväznosti na to § 124 ods. 4 ZoKR stanovuje, že veriteľ popretej pohľadávky sa môže do 30
dní od uplynutia lehoty na popieranie pohľadávok žalobou podanou voči dlžníkovi domáhať, aby súd určil právny dôvod, vymáhateľnosť, výšku, zabezpečenie zabezpečovacím právom alebo poradie zabezpečovacieho práva popretej pohľadávky. Z týchto ustanovení vyplýva, že predmetom určovacieho konania pri popretej pohľadávke je zistenie, či pohľadávka podľa hmotného práva (výnimočne aj podľa práva procesného - napr. trovy konania) vôbec vznikla (zisťuje sa jej právny dôvod), a ak áno, v akej výške. Pri pohľadávkach, ktoré sú zabezpečené sa zisťuje, či pohľadávka je pohľadávkou zabezpečenou a pri súbehu zabezpečovacích práv súd zisťuje aké je poradie zabezpečovacieho práva. V prípade popretia vymáhateľnosti, súd zisťuje, či pohľadávka je vymáhateľná na súde resp. inom orgáne [napr. zánik vymáhateľnosti z dôvodu premlčania pohľadávky alebo neexistencia vymáhateľnosti pohľadávky už pri jej vzniku (napr. pohľadávky zo stávok a hier podľa § 845 O.z.)].
Podľa § 120 ods. 6 ZoKR v znení účinnom do 1.1.2012, ak si pohľadávku prihlásil veriteľ, ktorý je povinný viesť účtovníctvo podľa osobitného predpisu, je povinný k prihláške pripojiť aj vyhlásenie, že pohľadávku eviduje v účtovníctve. V prípade, že veriteľ túto povinnosť nesplní, správca je povinný pohľadávku poprieť.
Odvolací súd konštatuje, že takéto popretie však nemá vplyv na zistenie, či pohľadávka je oprávnená alebo je zabezpečená a rovnako nemá vplyv ani na poradie zabezpečovacieho práva alebo na jej vykonateľnosť. Popretie bolo len akousi (neodôvodnenou) sankciou za nesplnenie povinnosti -vykonať vyhlásenie o evidencii pohľadávky v účtovníctve. ZoKR však s nesplnením tejto povinnosti nespájal žiadne hmotnoprávne sankcie a ani ho vecne nepremietol do § 124 ZoKR. Citované ustanovenie, ktoré nemalo logické a vecné odôvodnenie bolo správne vypustené pre konanie začaté od 1. januára 2012. Povinné popretie pohľadávky správcom bolo len administratívnou sankciou za to, že veriteľ nepripojil vyhlásenie o tom, že pohľadávku eviduje v účtovníctve, čo následne vyvolalo u veriteľa povinnosť podať žalobu o jej určenie. Ak však správca nepoprel pohľadávku z dôvodov uvedených v § 124 ods. 1 ZoKR, nemá čo súd v konaní o určení pohľadávky zisťovať a musí žalobe veriteľa o určenie vždy vyhovieť, a to bez ohľadu na to, či veriteľ vyhlásenie o evidovaní pohľadávky vykonal alebo nie. Samotné popretie z dôvodu nepripojenia vyhlásenia o tom, že pohľadávka je evidovaná v účtovníctve, je z pohľadu právneho dôvodu pohľadávky, jej výšky, vymáhateľnosti, jej zabezpečenia alebo poradia zabezpečovacieho práva, právne irelevantná. Súd v určovacom konaní nemôže vysloviť, že pohľadávka je neoprávnená ak pohľadávka podľa hmotného (resp. procesného) práva vznikla, alebo že pohľadávka nie je zabezpečená ak podľa objektívneho práva zabezpečená je, alebo nemôže určiť iné poradie zabezpečovacieho práva, ako je to, ktoré jej objektívne právo priznáva. Rovnako nemôže súd vysloviť, že pohľadávka je nevymáhateľná len z toho dôvodu, že veriteľ nevykonal vyhlásenie o jej evidovaní v účtovníctve, ak pohľadávka podľa objektívneho práva je vymáhateľná. Takéto právne dôsledky by muselo explicitne stanoviť konkurzné právo, čo však ZoKR nerobí.
Z uvedeného je zrejmé, že pokiaľ pohľadávka vznikla, a to v takej výške, ako si ju uplatnil veriteľ, prípadne je zabezpečená, a to v takom poradí zabezpečovacieho práva ako veriteľ v prihláške uviedol a je vymáhateľná, musí reštrukturalizačný súd pohľadávku vyhlásiť za oprávnenú.
K samotnému splneniu povinnosti veriteľa, ktorá je stanovená v § 122 ods. 6, veta druhá ZoKR v znení účinnom do 1. januára 2012, odvolací súd konštatuje, že argumentácia žalovaného nie je opodstatnená. Je nesporné, že § 204 písm. g) ZoKR zmocnil ministerstvo na vydanie všeobecne záväzného predpisu, ktorým sa určia vzory tlačív pre podávanie prihlášok. Týmto predpisom je vykonávacia vyhláška. Rovnako je nesporné, že vykonávací predpis musí byť vydaný secundum et intra legem. Pokiaľ by tomu tak nebolo, bola by vykonávacia vyhláška v rozpore so zákonom, tak ako to tvrdí žalobca. Záver o to, že vykonávacia vyhláška (resp. jej niektoré ustanovenia), je v rozpore so zákonom môže urobiť len Ústavný súd SR. Ak by sa súd domnieval, že vykonávacia vyhláška je v rozpre so zákonom, je povinný prerušiť konanie a podať návrh na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 (čl. 144 ods. 2 Ústavy SR). K záveru o rozpornosti vykonávacej vyhlášky so ZoKR odvolací súd neprišiel.
Žalovaný v odvolaní sám tvrdí, že proces prihlasovania pohľadávok je prísne formalizovaný, čo je premietnuté v tom, že prihláška sa podáva na predpísanom tlačive a musí obsahovať náležitosti stanovené v ZoKR, ktoré sú premietnuté v samotnom tlačive. V súlade s konceptom tejto formálnosti
(až diskriminačnej), však vykonávacia vyhláška umožnila veriteľovi vykonať vyhlásenie o evidovaní pohľadávky v účtovníctve priamo vyznačením príslušnej kolónky na to určenej na predpísanom tlačive pre prihlášku veriteľa v reštrukturalizačnom konaní. Z tohto dôvodu nie je možné prísť k záveru, že pokiaľ si veriteľ uplatnil pohľadávku v prihláške na predpísanom tlačive a vyplnil všetky jej obsahové náležitosti, a to aj tie ktoré sú osobitne stanovené pre vyhlásenie veriteľa o tom, že pohľadávku eviduje v účtovníctve, že takýto postup veriteľa je nesprávny. Postup veriteľa podľa právneho predpisu nemôže byť veriteľovi na ujmu a nemôže mu brániť k prístupu k súdu a zbavovať ho práva na súdnu ochranu garantovaného v č. 46 Ústavy SR. Požadovanie akéhokoľvek osobitného vyhlásenia, ktoré by bolo potrebné robiť na osobitnom tlačive, by bolo absurdným formalizmom a bolo by v rozpore s právnom na súdnu ochranu. V tomto smere poukazuje odvolací súd aj na judikatúru Ústavného súdu SR. Ak všeobecný súd vyhodnotil skutkový stav iba jednostranne a vo veci urobil len formalistický výklad zákonných ustanovení, jeho postupom boli porušené základné práva sťažovateľa - III. ÚS 36/2010 zo 4. mája 2010 - č. 19/2010 (Ústavný súd SR IV. ÚS 156/03 ). Prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho súdneho konania a nadmerný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú nad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Ak boli splnené základné náležitosti podania, ale to, čoho sa navrhovateľ dovoláva (žalobná žiadosť), by mohlo byť formulované ešte presnejšie, všeobecný súd nemôže po opakovaných výzvach na doplnenie podania, ktoré účastník realizuje listinnými dôkazmi, a nie doplnením návrhu, konanie zastaviť. Tým sa dopúšťa porušenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR a odmieta spravodlivosť (Ústavný súd SR II. ÚS 135/04).
Pre splnenie požiadavky je zákona je potrebné, aby veriteľ urobil vyhlásenie v prihláške, že pohľadávku eviduje v účtovníctve. Odvolací súd však opakovane konštatuje, že táto skutočnosť - existencia alebo neexistencia vyhlásenia o evidovaní pohľadávky v účtovníctve, nemá vplyv na právny dôvod, výšku, vymáhateľnosť, zabezpečenie pohľadávky alebo poradie zabezpečovacieho práva. Aj keby veriteľ urobil vyhlásenie, že pohľadávku v účtovníctve eviduje, ak je pohľadávka sporná, správca ju je povinný poprieť a reštrukturalizačný súd by nemohol vyhlásiť pohľadávku v popretom rozsahu za zistenú.
Vzhľadom na to, že pohľadávka nebola popretá čo do právneho dôvodu, výšky a ani vymáhateľnosti, tieto skutočnosti neboli dlžníkom namietané, odvolací súd potvrdil rozhodnutie reštrukturalizačného súdu v časti o určenie pohľadávky podľa § 219 O.s.p. ako vecne správne.
Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie v časti trov konania, odvolací súd v konaní zistil, že žalobca si v žalobe uplatnil právo na náhradu trov konania. Na pojednávaní 23. apríla 2012 reštrukturalizačný súd vyhlásil rozsudok, v ktorom ohľadne trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania tak, ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozhodnutia v lehote do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Rozhodnutie o trovách konania má povahu uznesenia, ktorým je súd po jeho vyhlásení viazaný. Podľa § 151 ods. 2 O.s.p., ak účastník v lehote podľa ods. 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia s výnimkou trov právneho zastúpenia; ak takému účastníkovi okrem trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
Z citovaného ustanovenia O.s.p. vyplýva, že reštrukturalizačný súd by nebol viazaný rozhodnutím o trovách konania, ktoré urobil na pojednávaní 23. apríla 2012, pokiaľ by žalobca ako úspešný účastník, ktorému na tomto pojednávaní bola priznaná náhrada trov konania, nevyčíslil trovy konania do 3 dní od vyhlásenia rozhodnutia. Ak tento účastník trovy konania vyčísli, musí mu súd priznať právo na ich náhradu. Odvolací súd v konaní zistil, že žalobca predložil reštrukturalizačnému súdu vyúčtovanie trov konania, vrátane potrebných dokladov dňa 26. apríla 2012 podaním, ktoré bolo na poštu odovzdané 24. apríla 2012. Je chybou reštrukturalizačného súdu, že toto vyčíslenie trov konania nebolo založené do príslušného spisu. Pochybenie pracovníkov súdu nemôže byť na ujmu účastníka konania. Z týchto dôvodov je rozhodnutie o trovách konania v napadnutom rozhodnutí nesprávne, a preto ho bolo potrebné zrušiť. Žalobca mal totiž ako úspešný účastník právo na náhradu trov konania tak, ako mu boli priznané
na pojednávaní, pretože ich v žalobe uplatnil a v stanovenej lehote vyčíslil. Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné rozhodnutie o trovách konania v napadnutom rozhodnutí zrušiť.
Rovnako odvolací súd zrušil aj opravné uznesenie, pretože neboli splnené podmienky na vydanie opravného uznesenia. Podľa § 164 O.s.p. súd kedykoľvek aj bez návrhu opraví v rozsudku chyby v písaní a počítaní, ako aj iné zrejmé nesprávnosti. O oprave vydá uznesenie, ktoré doručí účastníkom.
Vydanie opravného uznesenia predpokladá, že pri písomnom vyhotovovaní rozhodnutia, ktoré bolo vyhlásené dôjde k chybám v písaní, alebo počítaní, alebo iným zrejmým nesprávnostiam oproti tomu rozhodnutiu, ktoré bolo vyhlásené na pojednávaní. V posudzovanom prípade rozhodnutie o trovách konania v písomnom vyhotovení napadnutého rozhodnutí bolo odlišné oproti tomu, ako bolo vyhlásené, pretože v reštrukturalizačný súd vychádzal z toho, že účastník trovy konania v stanovenej lehote nevyčíslil a nešlo teda o zrejmú nesprávnosť alebo inú chybu v počítaní alebo v písaní. Z týchto dôvodov neboli podmienky na vydanie opravného uznesenia v časti trov konania. Opravné uznesenie predstavuje v posudzovanom prípade v skutočnosti zmenu rozhodnutia výroku o trovách v napadnutom rozhodnutí, ktorá je v rozpore so zákonom, a preto odvolací súd napadnuté opravné uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd konštatuje, že žalovaný správne poukazoval na § 73 spravovacieho poriadku, podľa ktorého osobe zúčastnenej na konaní sa hradia skutočné, účelne a hospodárne vynaložené výdavky cestovného verejným hromadným dopravným prostriedkom. Ak použila osoba zúčastnená na konaní vlastné motorové vozidlo, hradí sa jej cestovné ako pri ceste hromadným dopravným prostriedkom, okrem prípadov podľa § 74. V posudzovanom prípade priznal reštrukturalizačný súd žalobcovi cestovné za použitie motorového vozidla, pričom z odôvodnenia opravného uznesenia nevyplýva, či boli splnené podmienky podľa § 74 spravovacieho poriadku, podľa ktorého, ak okolnosti prípadu vyžadujú, aby cesta bola vykonaná inak ako verejným hromadným dopravným prostriedkom, poskytne sa osobe zúčastnenej na konaní pri ceste náhrada podľa osobitných predpisov. Z týchto dôvodov reštrukturalizačný súd v ďalšom konaní rozhodne o výške trov žalobcu, ktorý bol v konaní úspešný a zdôvodní ich výšku. Reštrukturalizačný súd ako súd prvého stupňa rozhodne aj o trovách odvolacieho konania, pričom odvolací súd konštatuje, že žalobcovi v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov X : X.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je prípustné odvolanie.