Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 41CoE/152/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6111225645 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslava Púchovská ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6111225645.1
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného PRO CIVITAS s.r.o., Hattalova 12/C, 831 03 Bratislava, IČO: 45 869 464, právne zastúpeného spoločnosťou Lexpert s.r.o., Robotnícka 6, 974 01 Banská Bystrica proti povinnej I. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XX, XXX XX G., štátny občan SR, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 2.689,24 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnou exekútorkou JUDr. Eleonórou Noskovou, Exekútorský úrad Banská Bystrica, so sídlom Robotnícka 4, 974 01 Banská Bystria pod sp.zn. EX 632/11, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 5Er/893/2011-9, IČS: 6111225645 zo dňa 18.11.2011 takto
r o z h o d o l :
Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 5Er/893/2011-9, IČS: 6111225645 zo dňa 18.11.2011 p o t v r d z u j e .
o d ô v o d n e n i e :
Okresný súd Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) napadnutým uznesením zamietol žiadosť súdnej exekútorky o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Rozhodnutie bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. V odôvodnení uviedol, že exekučný titul v predmetnom prípade predstavuje rozhodcovský rozsudok sp.zn. IBB0610054, ktorý bol vydaný dňa 01.07.2011 Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., Bratislava a ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 02.08.2011 a vykonateľnosť dňa 06.08.2011 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Predmetným rozhodcovským rozsudkom bola žalovanej ako povinnej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako oprávnenému sumu 2.689,24 Eur, úrok vo výške 19% ročne zo sumy 2.689,24 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.689,24 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 122,66 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01.04.2010 vo výške 1.134,04 Eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 16,71 Eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 158,51 Eur, všetko do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku.
Ďalej okresný súd uviedol, že zistil, že právny predchodca oprávneného- spoločnosť Poštová banka, a.s., Prievozská 2/B, Bratislava, IČO: 31 340 890 (ďalej len „právny predchodca oprávneného“) a povinná uzatvorili dňa 15.03.2007 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej právny predchodca oprávneného poskytol povinnej úver vo výške 3.319,39 Eur. Poskytnutý úver sa zaviazala splatiť v 50-ich mesačných splátkach po 99,98 Eur. V článku 11.2 obchodných podmienok pre úver (ďalej len „OP“) sa zmluvné strany dohodli, že akékoľvek spory budú riešené dohodou a v prípade nedosiahnutia dohody Klient (povinná) prijíma návrh Banky (právny predchodca oprávneného) na riešenie vzájomných sporov vzniknutých na základe zmluvy alebo s ňou súvisiace, vrátane sporov o platnosť, výklad a zánik zmluvy predložia zmluvné strany na rozhodnutie Stálemu rozhodcovskému súdu zriadenému pri spoločnosti ROZHODCOVSKÁ ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., Bratislava (ďalej len „RAM“), podľa jeho vnútorných predpisov. Zmluvné strany sa podrobia rozhodnutiu tohto súdu. Jeho rozhodnutie bude pre zmluvné strany záväzné. Miestom konania je Bratislava. S poukazom na ust. §
44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok“) a § 45 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) okresný súd aj bez návrhu účastníka konania skúmal rozhodcovskú doložku. Dospel k záveru, medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári a že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). Zmluvu subsumoval pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 2 písm. a), b) zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Uviedol, že na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinnou) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Vyjadril názor, že pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Prípadná klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka (ako v danom prípade) nie je prekážkou na aplikáciu všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ustanovenia § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Poukázal na to, že základným právnym aktom ochrany spotrebiteľa je Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách z 5. apríla 1993 (ďalej len „Smernica“), ktorá bola do nášho právneho poriadku implementovaná zákonom č. 150/2004 Z. z. účinným od 1. apríla 2004 (okrem § 60, ktorý nadobudol účinnosť dňom nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení Slovenskej republiky k Európskej únii), ktorý novelizoval Občiansky zákonník. Zdôraznil, že v spotrebiteľskom práve je princíp zmluvnej slobody potrebný konfrontovať s princípom zmluvnej spravodlivosti. Východiskom spotrebiteľskej ochrany je postulát, podľa ktorého sa spotrebiteľ ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom, a to vzhľadom na okolnosti, za ktorých dochádza k uzavretiu zmluvy. Pre takéto zmluvné vzťahy je charakteristické, že podnet k zmluvnému rokovaniu vychádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na toto rokovanie dostatočne pripravený. Spotrebiteľ robí právny úkon s dôverou v určitý, druhou stranou prezentovaný, skutkový stav. Spoločným znakom právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa je snaha vyrovnať faktickú nerovnosť medzi spotrebiteľom a dodávateľom, a to formou obmedzenia autonómie vôle dodávateľa. Takýto postup nie je v rozpore s článkom 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd. Okresný súd ďalej poukázal na Nález ústavného súdu ČR I. ÚS 342/09 zo dňa 15. 06. 2009, z obsahu ktorého vyplýva, že subjektívne právo jednotlivca (dodávateľa) je obmedzené za účelom presadenia iného práva (spotrebiteľa), pričom toto obmedzenie je primerané sledovanému cieľu, ktorý má byť dosiahnutý (ochrana spotrebiteľa).
Okresný súd tiež odkázal na ust. čl 3 ods. 1 Smernice a prílohu Smernice obsahujúcu indikatívny zoznam neprijateľných podmienok, najmä na bod 1 písm. q) spomínanej prílohy. V súvislosti s aplikáciou Smernice okresný súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozhodnutie č. C-40/08 vo veci Asturcom bod 34, č. C-168/05 vo veci Mostaza Claro bod 38 a č. C-473/00 vo veci Cofidis , kde v bode 34 odôvodnenia súd uviedol, že ochrana, ktorú Smernica priznáva spotrebiteľom, sa tak vzťahuje na prípady, v ktorých sa spotrebiteľ, ktorý s predajcom alebo dodávateľom uzavrel zmluvu obsahujúcu nekalú podmienku, zdrží namietania nekalej povahy tejto podmienky z dôvodu, že buď o svojich právach nevie, alebo preto, že je odradený od ich uplatňovania z dôvodov nákladov, ktoré by malo za následok súdne konanie. Okresný súd ďalej uviedol, že ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia, pretože len tak môže naplniť cieľ čl. 6 ods. 1 Smernice. Poukázal na to, že rozhodcovská doložka, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom, ak by v konaní vystupoval na strane žalovaného. Už túto skutočnosť je potrebné považovať za neprijateľnú podmienku, a to v neprospech spotrebiteľa. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a ani nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, teda aj podmienkam o rozhodcovskom konaní, ak ho vyvolal dodávateľ. Svoj záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vyvodil okresný súd z faktu, že rozhodcovská doložka spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa. Tiež poukázal na pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Rozhodcovskú doložku označil za neprijateľnú, pretože nebola spotrebiteľom osobitne vyjednaná a núti spotrebiteľa neodvolateľne sa podrobiť rozhodcovskému konaniu. Podporne poukázal na § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, ktorý zaviedla novela Občianskeho zákonníka prijatá zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01.01.2008.
Zdôraznil, že vzhľadom k tomu, že v danom prípade je rozhodcovská doložka neprijateľná a ako taká sa prieči dobrým mravom, (výkon práv a povinností z takejto doložky tiež odporuje dobrým mravom) v danom prípade boli splnené podmienky na zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej.
Proti rozhodnutiu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom napadol rozhodnutie okresného súdu s odôvodnením, že okresný súd nekonal ako exekučný súd, ale ako súd vyššej inštancie rozhodujúci o opravnom prostriedku proti rozhodcovskému rozsudku, keď skúmal platnosť rozhodcovskej doložky. Odvolateľ vyjadril názor, že splnomocnenie exekučného súdu na posúdenie súladu exekučného titulu so zákonom sa vzťahuje len na zistenie splnenia formálnych a materiálnych podmienok výkonu exekúcie. S poukazom na rozhodnutia Najvyššieho súd ČR uviedol, že exekučný súd nie je oprávnený posudzovať hmotnoprávny základ exekučného titulu vrátane platnosti rozhodcovskej doložky, ale popri formálnej vykonateľnosti skúmať materiálnu vykonateľnosť v rozsahu označenia oprávneného a povinnej, vymedzenia rozsahu uloženej povinnosti, určenie lehoty na plnenie a podmienku prípustnosti niektorého zo spôsobov vymoženia nepeňažného plnenia v zmysle ust. § 180 a nasl. Exekučného poriadku. Tiež namietol, že okresný súd nebol oprávnený preskúmavať vecnú správnosť exekučného titulu, a to ani z pohľadu správnosti či úplnosti skutkových zistení či právneho posúdenia. Poukázal aj na to, že ani judikatúra ESD nesvedčí oprávneniu exekučného súdu skúmať platnosť rozhodcovskej doložky, či úplnému nahradeniu celkovej pasivity spotrebiteľa, ktorý sa nezúčastnil na rozhodcovskom konaní ani nepodal žalobu o neplatnosť proti rozhodcovskému rozsudku, ktorý sa z tohto dôvodu stal právoplatným. Odvolateľ namietol aj nesprávny výklad ust. čl. 3 ods. 3 písm. q) Smernice okresným súdom. Poukázal na rozpor slovenského prekladu uvedeného ustanovenia Smernice s prekladmi ostatných štátov EÚ, konkrétne citoval českú, nemeckú a anglickú verziu. Oprávnený nesprávne posúdenie veci okresným súdom odôvodnil tým, že okresný súd vychádzal z ust. § 53 ods. 4 písm. r/ OZ, podľa ktorého za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré vyžadujú v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Odvolateľ zdôraznil, že toto ustanovenie bolo do § 53 OZ doplnené novelou zákonom č. 568/2007 Z. z. účinným od 01. 01. 2008, pričom podľa § 879j OZ ustanoveniami zákona 568/2007 Z. z. sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 01. 01. 2008; vznik týchto právnych vzťahov ako aj nároky z nich vzniknuté pred 01. 01. 2008 sa však posudzujú podľa doterajších predpisov a teda nie je možné ich aplikovať na vzťahy, ktoré vznikli pred 01. 01. 2008. Uviedol, že výklad citovaného ustanovenia Smernice okresným súdom je nad rámec cieľa, ktorý bol stanovený pre členské štáty Európskej únie, ktoré boli povinné túto Smernicu implementovaťdo svojich vnútorných právnych poriadkov. Tiež zdôraznil, že rozhodcovskú doložku v tomto prípade nie je možné považovať za neprijateľnú podmienku, a teda ani plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom na plnenie nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom. Svoje tvrdenie odvolateľ odôvodnil tým, že rozhodcovská doložka nebola v čase uzavretia zmluvy uvedená vo výpočte nekalých podmienok v Smernici, ani v ust. § 53 Občianskeho zákonníka a nespĺňa ani pojmové znaky generálnej klauzuly neprijateľnej podmienky podľa čl. 3 ods. 1 Smernice alebo § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože nespôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Ďalším nedostatkom rozhodnutia okresného súdu podľa vyjadrení odvolateľa je opomenutie ust. § 93b zákona č. 483/2001 Z.z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o bankách“), v zmysle ktorého bol oprávnený povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov [§ 5 písm. i) zákona o bankách] budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Odvolateľ poukázal aj na pasivitu povinnej v rozhodcovskom konaní, keď povinná neodpovedala na výzvu rozhodcovského súdu na prípadné podanie žalobnej odpovede a na výber rozhodcu zo zoznamu. Povinná si neprevzala zásielku v odbernej lehote, ani nebola zastihnutá pri opakovanom pokuse o doručenie. Okresný súd neodôvodnil, v čom spočíva nerovnováha v právach a povinnostiach účastníkov. Zdôraznil, že obaja účastníci rozhodcovského konania sú rovnako povinní podrobiť sa rozhodcovskej doložke ako aj pravidlám rozhodcovského konania a ak by malo byť obmedzené akékoľvek právo jedného z účastníkov konania, toto obmedzenie by sa potom týkalo oboch účastníkov rovnako. Uviedol, že rozhodcovskú doložku nemožno považovať za neprijateľnú aj z dôvodu, že inkorporovaním rozhodcovskej doložky do obchodných podmienok si oprávnený, resp. jeho právny predchodca splnil zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu zo zákona o bankách. Ďalším dôvodom je, že ZoRK v ust. § 1 obsahuje taxatívny výpočet sporov, ktoré nemožno rozhodovať v rozhodcovských konaniach a spotrebiteľské spory tam nie sú
obsiahnuté, naopak ide o majetkový spor spadajúci pod generálnu klauzulu právomoci rozhodcovských súdov.
V závere odvolateľ uviedol, že okresný súd svojím rozhodnutím vytvoril právny stav, v zmysle ktorého oprávnenému odníma možnosť konať pred súdom a porušuje jeho ústavné právo na súdnu ochranu, teda právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde zákonom stanoveným postupom. Poukázal na skutočnosť, že povinnej boli poskytnuté dohodnuté finančné prostriedky, ale tá svoje povinnosti vyplývajúce zo zmluvy neplnila riadne a včas a počas celého procesu vymáhania a rozhodcovského konania neprejavila snahu dosiahnuť dohodu alebo zmier. S ohľadom na tieto skutočnosti odvolateľ navrhol, aby sudca okresného súdu jeho odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a súdneho exekútora poveril vykonaním exekúcie a pre prípad, že nevyhovie v celom rozsahu sudca, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie.
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu danom odvolaním podľa § 212 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1,2 O.s.p. potvrdil.
Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený (právny predchodca- spoločnosť Poštová banka, a.s., Bratislava) a povinná uzatvorili dňa 15.03.2007 Zmluvu, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnej úver vo výške 3.319,39 Eur. Povinná sa v zmluve zaviazala poskytnutú sumu splatiť v 50- ich mesačných splátkach po 99,98 Eur. V článku 11. bod 11.2 „Prechodné a záverečné ustanovenia“ sa zmluvné strany dohodli na rozhodcovskej doložke v tom znení, že akékoľvek spory medzi zmluvnými stranami budú riešené dohodou a pre prípad, že sa nedohodnú povinná prijíma návrh oprávneného na riešenie vzájomných sporov z predmetnej zmluvy, budú riešené pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným pri ROZHODCOVSKÁ, ARBITRÁŽNA A MEDIAČNÁ, a.s., Bratislava podľa jeho základných vnútorných predpisov. Ďalej je v rozhodcovskej doložke uvedené, že toto rozhodnutie zmluvných strán je konečné a miestom konania bude Bratislava. Predmetná Dohoda bola podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku, ktorým bola povinnej uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému 2.689,24 Eur, úrok vo výške 19% ročne zo sumy 2.689,24 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, úrok z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 2.689,24 Eur od 02.04.2010 do zaplatenia istiny, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú ku dňu predčasnej splatnosti celého úveru vo výške 122,66 Eur, sumu dlžných úrokov a úrokov z omeškania vyčíslenú odo dňa nasledujúceho po dni predčasnej splatnosti celého úveru do dňa 01.04.2010 vo výške 1.134,04 Eur, sumu dlžných poplatkov vo výške 16,71 Eur a náhradu poplatku za rozhodcovské konanie vo výške 158,51 Eur do troch dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd zamietol žiadosť súdneho exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnej a v napadnutom rozhodnutí označil rozhodcovský rozsudok (exekučný titul) za vydaný v rozpore so zákonom. Poukázal o.i. aj na ust. § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ust. § 53 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ďalej okresný súd za použitia Smernice, ktorá podľa názoru okresného súdu slúži pre výklad vnútroštátneho práva ako interpretačné pravidlo v spotrebiteľských právnych vzťahoch, označil rozhodcovskú doložku, na základe ktorej konal rozhodcovský súd, za neprijateľnú podmienku.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu o neprijateľnej zmluvnej podmienke zakotvenej do všeobecných obchodných podmienok zmluvy. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka). V prípade rozhodcovskej doložky ako takej a rozhodcovského konania odvolací súd poukazuje na niekoľko nedostatkov, súhrnom ktorých dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok je nespôsobilý, resp. protizákonný exekučný titul, a to z nasledovných dôvodov:
1/ Rozhodcovská doložka v zmluve nebola v Zmluve dojednaná individuálne, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do všeobecných obchodných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere a jej subsumovanie do prechodných a záverečných ustanovení, z ktorého názvu nie je
možné zistiť, že ich obsahom je aj rozhodcovská doložka. Rozhodcovskú doložku, resp. podmienku, že všetky spory, ktoré vzniknú medzi zmluvnými stranami budú riešené dohodou a následne uvedeným rozhodcovským súdom, určil oprávnený. Označil to ako návrh, zo zaradenia ktorého je zrejmé, že povinná tento návrh nemohla ovplyvniť ani zmeniť, príp. si zvoliť iný rozhodcovský súd. Rovnako nebola dojednaná rozhodcovská doložka individuálne ani v Dohode. Spôsob, akým bola rozhodcovská doložka koncipovaná, formálne napĺňa podmienku uvedenú v písm. q) bodu 1 prílohy Smernice v tom zmysle, že aj keď rozhodcovské konanie nebolo dojednané ako výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu (či už z nevedomosti alebo nemožnosti vplývať na obsah zmluvy), čo je v podmienkach právneho štátu neprijateľným javom- podmienkou. Povinnosť obsiahnutá v rozhodcovskom rozsudku smeruje výlučne voči osobe povinnej. Vychádzajúc z uvedeného ako aj povahy samotnej zmluvy o úvere (viď aj ust. § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení) je zrejmé, že miera práv oprávneného (veriteľ) voči druhej zmluvnej strane v súvislosti s mierou povinností povinnej (dlžník), zabezpečuje takmer úplnú dominanciu oprávneného v tomto zmluvnom vzťahu a minimalizuje dôvody na podanie žaloby zo strany dlžníka- povinnej. Oprávnený koncipovaním rozhodcovskej doložky sledoval pravdepodobne to, aby v prípade vzniku sporov zo zmluvy boli tieto riešené na súde, ktorý sa nachádza v mieste jeho sídla za účelom minimalizácie jeho nákladov a reálneho zaťaženia spotrebiteľa pri uplatňovaní jeho práv.
2/ Rozhodcovský súd v prípade posudzovania právneho nároku žalobcu (oprávneného) v súlade s jednotlivými ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) sa mal zaoberať nielen samotnou platnosťou rozhodcovskej doložky, teda či má pôsobnosť na rozhodovanie v danom konaní, čo v tomto prípade nemá vzhľadom na neprijateľnosť rozhodcovskej doložky, ale v súlade s ust. § 33 ZoRK bol povinný zaoberať sa aj otázkou, či uplatnený nárok nie je nárokom vyplývajúcim zo spotrebiteľskej zmluvy. V zmysle citovaného ustanovenia nemožno prisúdiť, čo odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom a plnenie, ktoré je nemožné. Rovnako nemožno prisúdiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy, ktorá je v rozpore s ustanoveniami všeobecne záväzných právnych predpisov na ochranu práv spotrebiteľa, najmä ak obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Touto otázkou sa však rozhodcovský súd vôbec nezaoberal. Odvolateľ v tejto súvislosti namietol, že pri zamietnutí žiadosti o udelenie poverenia skúma súd vlastnosti predložených dokumentov a pri zastavení exekúcie exekučný súd skúma len vlastnosti uloženej povinnosti. Nie je oprávnený materiálne preskúmavať vec, o ktorej už rozhodol rozhodcovský súd. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na nález Ústavného súdu SR č. II.ÚS 545/2010 z 10.decembra 2010, v ktorom konštatoval, že „...exekučný súd je oprávnený a povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť, pričom exekučný súd tak môže urobiť na návrh účastníka konania, ako aj bez návrhu (§ 58 ods.1 Exekučného poriadku). Vzhľadom na skutočnosť, že Exekučný poriadok pojednáva o skúmaní súladu exekučného titulu so zákonom ako takým, tj. či už so zákonom hmotnoprávneho charakteru alebo so zákonom procesnoprávneho charakteru, podľa názoru Ústavného súdu SR tak exekučný súd môže exekučný titul preskúmavať aj z hľadiska príslušných hmotnoprávnych ustanovení a nielen z procesného hľadiska“. Odvolací súd tiež poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/164/1996 z 27.januára 2007 (publikovaný v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997, R 56/1995, R 70/1998 a R 72/1998) a na novšie rozhodnutie sp. zn. 4 Cdo 11/2011, v odôvodnení ktorého NS SR rozoberal aj otázku zastavenia exekúcie z dôvodu nulitného právneho aktu. Odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že v rámci rozhodovania o žiadosti súdneho exekútora na vydanie poverenia súd okrem iného skúma aj to, či sú splnené podmienky podľa § 103 O. s. p., za ktorých môže súd konať. Z ustanovenia § 45 ods. 1 a 2 Zákona o rozhodcovskom konaní však vyplýva, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie, a preto exekučný súd je povinný prihliadnuť už v tejto časti konania, či sú dané dôvody neprípustnosti exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. S ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti je teda nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej i materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, keď skúmal, či je exekučný titul materiálne vykonateľný, t.j. či ho vydal oprávnený subjekt.
Odvolací súd považuje za podstatné aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 23Cdo 1201/2009, z ktorého je zrejmé, že okresný súd postupoval správne a zákonne, keď posudzoval charakter zmluvy a dospel k záveru, že predmetná úverová zmluva je typická adhézna zmluva o spotrebiteľskom úvere. Pre tento záver bolo postačujúce oboznámiť sa s písomným vyhotovením zmluvy a nebolo potrebné osobitne skúmať, či povinná pri jej uzatváraní vzniesla nejaké pripomienky proti obsahu zmluvy, pretože už na prvý pohľad je zrejmé, že ide o zmluvu formulárovú, štandardne používanú oprávneným ako dodávateľom, ktorej text vzhľadom na veľkosť a hustotu písma je nečitateľný a neprehľadný, ťažko čitateľný je aj text pripojených úverových zmluvných podmienok. Rozhodcovská doložka sa nijak neodlišuje od ostatného textu všeobecných podmienok a podpis spotrebiteľa sa nenachádza za všeobecnými podmienkami vrátane rozhodcovskej doložky, ale na prvej strane úverovej zmluvy. Oprávnený bezdôvodne vytýka okresnému súdu nesprávne skutkové zistenia. Odvolací súd sa stotožnil s názorom okresného súdu, že rozhodcovská doložka nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu fakticky nevyváženého. Zastáva názor, že pokiaľ exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok rozhodcu alebo rozhodcovského súdu, ktorý svoju právomoc odvodzoval z neprijateľnej rozhodcovskej zmluvy (§ 39, § 53 ods. 5 OZ, § 45 ods. 1 písm. c/, ods. 2 ZRK), exekučný súd konanie zastaví, v skoršom štádiu exekučného konania zamietne návrh na vydanie poverenia. Preto sa odvolací súd primárne zaoberal preskúmaním rozhodcovskej doložky v súlade s kritériami, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dospel k záveru, že rozhodcovská doložka začlenená do rámca podmienok štandardnej zmluvy spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa (§ 53 ods. l Občianskeho zákonníka), preto okresný súd postupoval správne keď zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je exekučný titul sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných strán, pretože v zmysle výkladu Smernice, ak bola rozhodcovská doložka obsiahnutá v zmluve v čase jej uzatvárania neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, tak bola ako taká už od počiatku neplatná podľa § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Rozhodcovský rozsudok vydaný v takomto konaní, nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie aj z tohto dôvodu. Odvolací súd tiež poukazuje na ust. § 39 Občianskeho zákonníka v tej súvislosti, že právny úkon, obsahom ktorého je ustanovenie, ktoré vedie k tomu, aby zákon dodržaný nebol je obchádzaním zákona. Ide o vylúčenie záväzného pravidla zámerným použitím prostriedku, resp. inštitútu, ktorý sám o sebe nie je zákonom zakázaný, ale jeho cieľom je dosiahnutie z hľadiska pozitívneho práva nespochybniteľného stavu. Právny úkon obchádzajúci zákon je spravidla urobený v súlade so zákonom tak, aby bol ním dosiahnutý výsledok právnou normou zakázaný alebo nežiadúci. V tomto prípade rozhodcovský súd neskúmal rozhodcovskú doložku ani zmluvu z hľadiska ochrany práv spotrebiteľa, ale plnenia z predmetnej úverovej zmluvy priznal oprávnenému v súlade s jeho žalobou. Takto sa využitie inštitútu dojednania rozhodcovskej doložky, ktorý je vo všeobecnosti inštitútom právom dovoleným a predvídaným, navonok javí v súlade s pozitívnym právom. V tomto prípade však bola povinnej odopretá ochrana poskytovaná príslušnými ustanoveniami Smernice ako aj Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách, keď rozhodcovský súd nerešpektoval príslušné kogentné európske a vnútroštátne normy o ochrane spotrebiteľa. Takto prostredníctvom využitia zákonom dovoleného inštitútu došlo v predmetnej veci k dosiahnutiu výsledku právom zakázaného. Z uvedených dôvodov odvolací súd zastáva názor, že dojednanie rozhodcovskej doložky je právny úkon obchádzajúci zákon, ktorý je sankcionovaný absolútnou neplatnosťou, na čo má súd povinnosť prihliadnuť ex offo.
K argumentu odvolateľa, že v zmysle zákona o bankách bol povinný ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy, odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 93b ods. 1 a 2 zákona o bankách, v znení účinnom do 31. 12. 2008, v zmysle ktorého banky a pobočky zahraničných bánk sú povinné ponúknuť svojim klientom neodvolateľný návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy o tom, že ich prípadné vzájomné spory z obchodov (§ 5 ods. 1 písm. i/) budú rozhodnuté v rozhodcovskom konaní stálym rozhodcovským súdom zriadeným podľa osobitného zákona. Návrh rozhodcovskej zmluvy podľa odseku 1 sú banky a pobočky zahraničných bánk povinné predložiť svojim klientom najneskôr pri uzatváraní obchodu, na ktorý sa nevzťahuje už uzavretá rozhodcovská zmluva. Klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1; ak klient neprijme návrh rozhodcovskej zmluvy predložený podľa odseku 1, tak prípadné spory z obchodu s takýmto klientom sa riešia postupom podľa osobitných predpisov. Z obsahu Zmluvy však dovolaciemu súdu nevyplýva, že by banka- právny predchodca oprávneného pri podpise zmluvy poučila
povinnú ako jej klienta o tom, že má zákonnú povinnosť ponúknuť klientovi pri uzatváraní zmluvy návrh rozhodcovskej zmluvy a že klient nie je povinný prijať návrh rozhodcovskej zmluvy. V texte zmluvy nie je ani vyhlásenie o tom, že by klient návrh na uzavretie rozhodcovskej zmluvy prijal. Rozhodcovská doložka podľa názoru odvolacieho súdu nebola v danom prípade platne uzavretá.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd odvolaním napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.
Uznesenie bolo schválené členmi senátu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.