Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/485/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6204110885 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Antalová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6204110885.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava, IČO:36 864 421 proti povinnej: O. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.O. E. XX, XXX XX I. H., o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 189,87 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Bratislava, Záhradnícka 62, 821 08 Bratislava, u pôvodného súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu, pod sp. zn. EX 1371/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Er/266/2004-39 zo dňa 14. mája 2012 jednohlasne takto r o z h o d o l : Návrh na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie Okresného súdu vo Veľkom Krtíši č.k. 7Er/266/2004-39 zo dňa 14. mája 2012 p o t v r d z u j e. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd vo Veľkom Krtíši (ďalej aj „exekučný súd“) napadnutým uznesením č. k. 7Er/266/2004-39 zo dňa 14. mája 2012 vyhlásil exekúciu vykonávanú súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, vedenú u pôvodného súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu pod sp. zn. EX 1371/07 za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ zák.č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“). Treťou výrokovou vetou súdnemu exekútorovi Mgr. Milanovi Somíkovi, nástupcovi súdneho exekútora Jána Kubica náhradu trov exekúcie nepriznal. Štvrtou výrokovou vetou zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi trovy exekúcie vo výške 11,29 Eur v lehote troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. Piatou výrokovou vetou súdnemu exekútorovi JUDr. Rudolfovi Krutému náhradu trov exekúcie nepriznal. V predmetnej veci bola exekučným titulom, na podklade ktorého sa exekúcia vykonávala, notárska zápisnica č. N 4559/2003, NZ 102945/2003 spísaná dňa 07. novembra 2003 notárom JUDr. Ondrejom Ďuriačom. Na základe tejto notárskej zápisnice uznal Mgr. Bruno Žlnay, na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02.01.2003 zastupujúci Mgr. Tomáša Kušníra, konajúceho na základe splnomocnenia v mene povinnej osoby dlh voči oprávnenej osobe. Exekučný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dvojstranný právny úkon - zmluvné zastúpenie vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, v čase,keď žiadny dlh neexistoval. Súd poukázal na rozpor záujmov povinného a zástupcu. Pri uzatváraní zmluvy povinný nemal možnosť voľby výberu zástupcu, pretože zo zmluvy o úvere, je zrejmé, že v tejto bola použitá predtlač a už obsahovala meno splnomocnenca Mgr. Kušníra. Exekučný súd dospel k záveru, že uznanie dlhu ako aj súhlas s vykonateľnosťou notárskej zápisnice sú právne úkony, ktoré splnomocnený zástupca povinného urobil v rozpore s jeho záujmami, tým svojim účelom odporovali zákonu a preto sú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné. Notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám, ktoré sú na notársku zápisnicu kladené, nemožno ju považovať za spôsobilý exekučný titul, preto exekučný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a súčasne rozhodol o jej zastavení. Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len „ Notársky poriadok“) a uviedol, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36,§38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Dňa 09. augusta 2012 bolo doručené exekučnému súdu podanie oprávneného zo dňa 26. júla 2012 označené ako návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva, a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy? 2. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinná sa k podanému odvolaniu nevyjadrila. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec v rozsahu podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a odvolaním napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil dve prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu zistil, že exekučný súd na základe žiadosti súdneho exekútora Jána Kubineca vydal dňa 30.03.2004 poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženie uloženej povinnosti vo výške 5720,-,-Sk, trov notára vo výške 2 532,- Sk, trov právneho zastúpenia v exekúcii 1107,- Sk, úrokov z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 7150,- Sk od 16.08.2002 do 19.08.2003, úrokov z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 5720,- Sk od 20.08.2003 do zaplatenia a trov exekúcie. Exekučný súd uznesením č.k. 7Er/266/2004-39 zo dňa 14.05.2012 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že oprávnený a povinná uzatvorili dňa 24. marca 2003 zmluvu o úvere, súčasťou ktorej bol vo forme predtlače uvedený text o splnomocnení advokáta Mgr. Tomáša Kušníra dlžníčkou (povinnou) na uznanie záväzku z úveru v mene dlžníčky v notárskej zápisnici ako exekučného titulu tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Z predloženej notárskej zápisnice zo dňa 07. novembra 2003 vyplýva, že na notársky úrad sa dostavil Mgr. Bruno Žlnay, konajúci na základe substitučnej plnej moci zo dňa 02. januára 2003, zastupujúci advokáta Mgr. Tomáša Kušníra, advokáta konajúceho na základe splnomocnenia, ktoré je prílohou notárskej zápisnice, ktorý požiadal o spísanie notárskej zápisnice a to osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e/ O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Na základe splnomocnenia vyhlásil, že povinná uzavrela zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnej ako dlžníčke poskytnutý úver vo výške 12 000,- Sk. Za povinnú vyhlásil, že uznáva dlh voči oprávnenému v celkovej výške 8945,- Sk, z toho úver a poplatok predstavujú sumu 5720,- Sk, pričom táto suma sa bude úročiť úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne od 19. augusta 2003 do zaplatenia. Celý dlh pozostáva z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice. Zároveň vyhlásil, že predmetný dlh povinná splatí do 14. novembra 2003 ako aj to, že v prípade neuhradenia dlhu súhlasí s exekúciou. Zo zmluvy o úvere zo dňa 24. marca 2003 súd zistil, že táto v strede textu obsahuje časť označenú ako „Splnomocnenie“. Podľa tohto „Splnomocnenia“ dlžníčka ako splnomocniteľka splnomocnila advokáta - priamo v predtlači uvedeného Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, t.j. aby v mene dlžníčky uznal jej záväzok z vyššie uvedeného úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným titulom pre súdny výkon rozhodnutia podľa § 274 písm. e/ O.s.p., resp. pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. V texte je ďalej uvedené, že notárska zápisnica bude obsahovať právny záväzok, označenie osoby oprávnenej a osoby povinnej, právny dôvod, predmet, dobu plnenia a súhlas osoby povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice a bude preto titulom pre výkon rozhodnutia alebo pre exekúciu. Dlžníčka sa súčasne zaviazala uhradiť všetky náklady súvisiace so spísaním notárskej zápisnice. Zmluva ďalej obsahuje vyhlásenie dlžníčky o tom, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami pre poskytnutie úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou tejto zmluvy, je datovaná a podpísaná. Na druhej strane listiny označenej ako „Zmluva o úvere“ sa nachádzajú Všeobecné podmienky poskytnutia úveru. Podľa bodu 18 týchto podmienok obidve zmluvné strany vyhlásili, že si zmluvu prečítali a bod 20 týchto podmienok obsahuje vyhlásenie o tom, že zmluva je vyhotovená v štyroch exemplároch, pričom jeden exemplár ostáva dlžníčke, dva prislúchajú veriteľovi a jeden advokátovi Mgr. T. Kušnírovi. Z obsahu predloženej zmluvy o úvere však nevyplýva, že by dlžníčka (povinná) splnomocnila veriteľa (oprávneného) na odoslanie zmluvy o úvere (obsahujúcej o.i. splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra) tomuto advokátovi. Odvolací súd vyhodnotil námietku oprávneného uvedenú v odvolaní, že exekučný súd posudzoval vec, o ktorej už raz rozhodol, ako nedôvodnú, pretože vydanie poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi nie je takým procesným rozhodnutím, ktoré by v zmysle ust. § 159 ods. 3 O.s.p. tvorilo prekážku veci rozsúdenej (res iudicata). Poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorý oprávňuje súdneho exekútora vykonávať konkrétnu exekúciu. Rovnako odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/164/1996). Rovnako za nedôvodnú považoval odvolací súd námietku oprávneného, že platnosť predmetného plnomocenstva už posúdil notár pri spisovaní notárskej zápisnice, pretože súd nie je právnym názorom notára pri spisovaní notárskej zápisnice viazaný. Odvolací súd poukazuje na to, že exekučný súd deficit materiálnej vykonateľnosti predmetnej notárskej zápisnice mohol zistiť už z listín, ktoré oprávnený predložil spolu s návrhom na vykonanie exekúcie, teda ešte v dobe pred vydaním poverenia, avšak vzhľadom na to, že exekučný súd je oprávnený v každom štádiu konania skúmať, či exekučný titul je vykonateľný po stránke formálnej i materiálnej a v prípade, že tieto požiadavky nespĺňa, musí v každom štádiu konania na takéto zistenie aj adekvátne procesne zareagovať, vydanie poverenia súdnemu exekútorovi neznamená, že by bolo potrebné považovať za nesprávny taký postup exekučného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju potom, čo už vydal takého poverenie na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Rovnako považuje odvolací súd za nedôvodnú aj odvolateľovu námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho záveru exekučného súdu o neplatnosti plnomocenstva. Podľa § 22 ods. 2 OZ zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 23 OZ zastúpenie vzniká na základe zákona alebo rozhodnutia štátneho orgánu alebo na základe dohody o plnomocenstve. Podľa § 31 ods. 1 OZ pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 31 ods. 4 OZ ak je potrebné, aby sa právny úkon urobil v písomnej forme, musí sa plnomocenstvo udeliť písomne. Písomne sa musí plnomocenstvo udeliť aj vtedy, ak sa netýka len určitého právneho úkonu. Podľa § 37 ods. 1 OZ právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Podľa § 39 OZ neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom. Podľa § 43a ods. 1 OZ prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy, ktorý je určený jednej alebo viacerým určitým osobám, je návrhom na uzavretie zmluvy (ďalej len "návrh"), ak je dostatočne určitý a vyplýva z neho vôľa navrhovateľa, aby bol viazaný v prípade jeho prijatia. Podľa § 43a ods. 2 OZ návrh pôsobí od doby, keď dôjde osobe, ktorej je určený. Návrh, aj keď je neodvolateľný, môže navrhovateľ zrušiť, ak dôjde prejav o zrušení osobe, ktorej je určený, skôr alebo aspoň súčasne s návrhom. Podľa § 43b ods. 1 OZ návrh, aj keď je neodvolateľný, zaniká a) uplynutím lehoty, ktorá v ňom bola určená na prijatie, b) uplynutím primeranej doby s prihliadnutím na povahu navrhovanej zmluvy a na rýchlosť prostriedkov, ktoré navrhovateľ použil pre zaslanie návrhu, alebo c) dôjdením prejavu o odmietnutí návrhu navrhovateľovi. Podľa § 43c ods. 2 OZ včasné prijatie návrhu nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie súhlasu s obsahom návrhu dôjde navrhovateľovi. Prijatie možno odvolať, ak odvolanie dôjde navrhovateľovi najneskôr súčasne s prijatím. Podľa § 45 ods. 1 OZ prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe od okamihu, keď jej dôjde. Odvolací súd predovšetkým poukazuje na rozpor záujmov medzi dlžníčkou a jej zástupcom (pokiaľ by došlo k uzavretiu dohody o plnomocenstve), nakoľko je zrejmé, že pri uzatváraní zmluvy o úvere dlžníčka nemala možnosť voľby výberu zástupcu. Je nesporné, že zmluva o úvere bola vypracovaná ako formulárová zmluva - ako predtlač, ktorú používa oprávnený pri uzatváraní väčšieho počtu zmlúv a už vopred obsahovala predtlačené meno splnomocnenca - advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ak veriteľ (oprávnený) takto postupoval a určil vopred osobu, ktorá bude oprávnená konať za dlžníčku (v jej mene), je spochybnený základný predpoklad a účel udelenia plnej moci, t.j. že splnomocnenec Mgr. Tomáš Kušnír bude obhajovať záujmy dlžníčky (povinnej). Táto skutočnosť naopak nasvedčuje tomu, že splnomocnenec má s veriteľom (oprávneným) bližší vzťah, keďže sa jedná o osobu, ktorá zrejme bola v kontakte s oprávneným už pri tvorbe, resp. vyhotovovaní predtlače predmetnej zmluvy o úvere. V takomto prípade by predpokladaný záujem splnomocnenca pôsobiaci v konečnom dôsledku proti splnomocniteľke (dlžníčke), t.j. jeho vlastnému mandantovi znamenal rozpor, ktorý ho vzhľadom na ust. § 22 OZ vylučuje z možnosti zastupovať dlžníčku (povinnú). Zastúpenie na základe plnomocenstva vyžaduje, aby zastúpený a zástupca uzatvorili dohodu o zastúpení. Výsledkom takejto dohody je splnomocniteľom udelená plná moc splnomocnencovi. Plnomocenstvo ako jednostranný právny úkon adresovaný voči tretím osobám, ktorým splnomocniteľ splnomocňuje splnomocnenca na určitý rozsah zastupovania, nemá bez súčasnej existencie dohody o zastúpení uzatvorenej medzi zastúpeným a zástupcom žiadne právne účinky. Z obsahu predloženého splnomocnenia, ktoré je začlenené do textu zmluvy o úvere vyplýva, že takáto dohoda o zastúpení jednoznačne medzi povinnou a zástupcom uzatvorená v čase vyhotovenia splnomocnenia nebola. Z prílohy notárskej zápisnice, ktorá mala dokumentovať, že bola spísaná povinnou v zastúpení vyplýva, že v zmluve o úvere je na tej istej listine jednak zmluva o úvere a jednak plnomocenstvo, ktoré je možné podľa obsahu posúdiť ako návrh na uzatvorenie dohody o plnomocenstve. Prejav vôle je však právnym úkonom len vtedy, ak ide o úkon smerujúci k vzniku, zmene alebo zániku práv alebo povinností. Návrhom na uzatvorenie zmluvy je taký prejav vôle, ktorý je adresovaný druhej zmluvnej strane. Takýto prejav vôle pôsobí voči neprítomnej osobe podľa § 45 OZ až od okamihu, keď jej dôjde. Na vážnosť prejavu vôle, ktorým je návrh zmluvy, urobeného v neprítomnosti druhej strany nepostačuje písomná forma. Je nevyhnutné, aby konajúci takto písomne prejavenú vôľu skutočne druhej strane aj adresoval, t.j. odoslal, resp. urobil úkony nevyhnutné k tomu, aby mohla byť takto prejavená vôľa doručená či už poverením inej osoby alebo podaním na poštu, alebo osobným doručením druhej strane, resp. iným spôsobom. Z predloženej listiny je nepochybné, že dlžníčka podpísala zmluvu o úvere a súhlas s obsahom navrhnutých plnomocenstiev dňa 24. marca 2003 v neprítomnosti advokáta Mgr. Tomáša Kušníra. Ďalej z uvedenej listiny vyplýva, že dlžníčka obdržala a teda disponovala len jedným vyhotovením predmetnej zmluvy. Z uvedeného teda nepochybne vyplýva, že dlžníčka neodoslala návrh dohody o plnomocenstve druhej zmluvnej strane - „vybranému“ advokátovi Mgr. Tomášovi Kušnírovi. Z predloženej listiny napokon nevyplýva ani skutočnosť, kedy „vybraný“ advokát takýto návrh dohody o zastúpení prijal, keďže táto listina neobsahuje údaj o dátume prijatia takéhoto návrhu - dohody o plnomocenstve. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť je preto irelevantné skúmať, či a kto predmetnú zmluvu o úvere, súčasťou ktorej je návrh na uzavretie dohody o plnomocenstve, vôbec Mgr. Tomášovi Kušnírovi doručoval. Z predloženej listiny totiž nevyplýva, že k uzavretiu dohody o plnomocenstve došlo, resp. že by medzi zastúpeným a zástupcom takáto dohoda vôbec vznikla. Vzhľadom na uvedené skutočnosti exekučný súd vec správne právne posúdil, keď dospel k záveru, že dohoda o plnomocenstve je absolútne neplatná, plnomocenstvo je v rozpore so zákonom (§ 31 OZ) a z toho dôvodu chýba materiálny predpoklad, aby notárska zápisnica mohla byť spôsobilým exekučným titulom voči povinnej uvedenej v návrhu na vykonanie exekúcie. Odvolací súd sa zaoberal napokon aj tým, či predložená notárska zápisnica spĺňa formálne a materiálne náležitosti potrebné na to, aby mohla byť exekučným titulom. Z uvedeného hľadiska je povinnosťou exekučného súdu skúmať, či exekučný titul, ktorého výkon je navrhovaný, bol vydaný oprávneným orgánom a či je formálne a materiálne vykonateľný, či sú oprávnený a povinný vecne legitimovaní a či je exekúcia navrhovaná v rozsahu, ktorý postačuje na uspokojenie pohľadávky oprávneného. Pokiaľ ide o iné exekučné tituly, ako rozhodnutia uvedené v ust. § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, sú vykonateľné len vtedy, ak obsahujú presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, ich individualizáciu, rozsah plnenia a presne stanovenú lehotu na plnenie. Uvedeným titulom sú potom aj notárske zápisnice podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená osoba oprávneného a povinného, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba s vykonateľnosťou v notárskej zápisnici súhlasila. V prejednávanej veci sa oprávnený domáhal exekúcie na základe notárskej zápisnice, z ktorej vyplýva, že jej účastníkom je povinná zastúpená advokátom Mgr. Brunom Žlnayom (na základe substitučnej plnej moci od Mgr. Tomáša Kušníra). Obsahom uvedeného zápisu je vyhlásenie povinnej o uznaní dlhu, pričom notárska zápisnica súčasne obsahuje aj vyhlásenie povinnej o priamej exekučnej vykonateľnosti notárskej zápisnice. Titulom pre exekúciu podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku nie je hmotnoprávny úkon uvedený v notárskej zápisnici, ale samotná notárska zápisnica. Notárskou zápisnicou sa rozumie listina spísaná notárom, ktorá spĺňa náležitosti stanovené na spisovanie notárskych zápisníc podľa zák.č. 323/1991 Zb. (Notársky poriadok) a ktorá má charakter verejnej listiny. Podľa notárskej zápisnice je možné nariadiť exekúciu vtedy, ak spĺňa nielen náležitosti stanovené pre spisovanie notárskych zápisníc Notárskym poriadkom, ale aj náležitosti uvedené v § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku. Notársku zápisnicu možno vykonať len vtedy, ak je vykonateľná po materiálnej stránke. Ustanovenie § 46 a nasl. Notárskeho poriadku obsahuje formálne náležitosti notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu, pričom ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku určuje obsahovú stránku notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu tak, že vymedzuje predpoklady jej materiálnej vykonateľnosti. Jedným z týchto predpokladov je, aby išlo o notársku zápisnicu obsahujúcu právny záväzok. Zo znenia § 41 ods. 1 písm. c/ Exekučného poriadku tiež vyplýva, aká povinnosť môže byť prostredníctvom notárskej zápisnice so súhlasom k vykonateľnosti vymáhaná. Určuje aj to, že musí ísť o povinnosť zo záväzku, t.j. zo záväzkovo-právneho vzťahu. Notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti obsahuje záväzok vtedy, ak obsahuje takú povinnosť, ktorá má byť na jej podklade vymožená a ktorá vyplýva zo záväzku. Podľa § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku okruh účastníkov notárskej zápisnice ako titulu pre exekúciu výslovne neoznačuje. Vyplýva však z neho, že prejav vôle povinnej osoby je požadovaný len vo vzťahu k súhlasu s vykonateľnosťou. Vyznačenie ostatných náležitostí môže byť vykonané len na základe zhodných údajov oprávnenej a povinnej osoby. Odvolací súd vychádzal z toho, že notárska zápisnica so súhlasom k vykonateľnosti predstavuje podľa jej zmyslu a významu vyjadrenie zmieru medzi veriteľom a dlžníkom pred notárom o ich vzájomných právach a povinnostiach, ktoré môže veriteľ vymáhať od dlžníka prostredníctvom exekúcie bez toho, aby musel mať iný titul. Notárska zápisnica, ak má ísť o spôsobilý exekučný titul pre exekúciu, musí byť spísaná s osobou povinnou aj s osobou oprávnenou, pričom musí obsahovať výslovný súhlas povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku. Podľa právnej argumentácie uvedenej v náleze Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 5/2000 z 13. júla 2000 „... práve tento súhlas povinného s vykonateľnosťou notárskej zápisnice je jej najdôležitejšou náležitosťou ako exekučného titulu. Totiž až tento prejav vôle povinného robí z notárskej zápisnice verejnú listinu, ktorá je spôsobilá na nútený výkon povinnosti uvedenej v jej obsahu. Ak podstatou tohto prejavu je vyjadrenie povinného, že súhlasí s vykonateľnosťou notárskej zápisnice, jej vykonateľnosť je jeho základným účelom a cieľom, obdobne ako účelom a cieľom každého občianskoprávneho súdneho konania je zavŕšiť vzniknutý spor právoplatným a vykonateľným rozhodnutím súdu. Uvedeným prejavom vôle povinného sa teda završuje vznik exekučného titulu, ktorým je inak zásadne len rozhodnutie príslušného štátneho orgánu. Inými slovami, výlučne v dôsledku tohto právneho úkonu povinného, ktorý je vzhľadom na svoj cieľ a účel procesnej povahy, sa z notárskej zápisnice stáva exekučný titul, ktorému zákon priznáva rovnaké právne účinky, aké priznáva vykonateľnému rozhodnutiu súdu. Vykonateľnosť notárskej zápisnice nastáva zásadne uplynutím času na dobrovoľné splnenie povinnosti na plnenie obsiahnutej v tejto zápisnici. Jej vykonateľnosť sa skúma rovnako, ako pri vykonateľných rozhodnutiach podľa príslušných predpisov procesného práva, t.j. skúma sa formálna a materiálna stránka vykonateľnosti. V danom prípade formálna stránka spočíva v dodržaní formy notárskej zápisnice tak, ako je upravená v § 47 Notárskeho poriadku a materiálna stránka spočíva v dodržaní tých obsahových náležitostí, ktoré predpisuje § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Je samozrejmé, že obdobne ako v prípade vykonateľnosti súdnych rozhodnutí, tak aj v prípade obsahových náležitostí exekučnej notárskej zápisnice platí, ak má byť vykonateľná, že tieto musia byť určené presným a nepochybným spôsobom, teda v tomto zmysle exekučná notárska zápisnica musí obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práv a povinností na plnenie, presný rozsah a obsah plnenia, atď. Z uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice a pri posudzovaní vykonateľnosti rozhodnutia súdu podľa príslušných predpisov procesného práva sa uplatňujú obdobné kritériá a že záver o ich splnení alebo nesplnení sa v prípade exekučnej notárskej zápisnice nemôže podstatne odlišovať od záveru, ktorý by prichádzal do úvahy, ak by išlo o vykonateľné rozhodnutie súdu v rovnakej veci. Je síce možné uznať, že posudzovanie vykonateľnosti exekučnej notárskej zápisnice môže byť v porovnaní s posudzovaním vykonateľnosti rozhodnutia prísnejšie vzhľadom na to, že notárskej zápisnici ako exekučného titulu nepredchádza súdne preskúmanie platnosti právnych úkonov účastníkov právneho vzťahu z hľadiska hmotného práva, tak ako je tomu v prípade vykonateľného rozhodnutia súdu, jednako táto skutočnosť nemôže znamenať zásadnú zmenu v prístupe súdu v exekučnom konaní k exekučnej notárskej zápisnici oproti jeho prístupu k vykonateľnému súdnemu rozhodnutiu, pokiaľ ide o hodnotenie účinkov, ktoré majú ako platné exekučné tituly na právne vzťahy oprávnenej a povinnej osoby. Pokiaľ ide o notársku zápisnicu ako o exekučný titul, tak ako už bolo uvedené, zákonodarca hlavný dôraz kládol na výslovný „súhlas povinnej osoby s exekúciou“. Rozhodnutie o vzniku tohto exekučného titulu teda ponechal v prvom rade na vôli povinnej osoby, ktorá nesmie byť postihnutá žiadnymi právne relevantnými vadami, najmä nesmie byť dôsledkom prinútenia. Týmto rozhodnutím povinná osoba zároveň prejavila vôľu vyhnúť sa súdnemu sporu, pokiaľ ide o rozhodnutie o svojom záväzku voči oprávnenej osobe. Zákon jej to dovolil najmä tým, že za istých podmienok povýšil notársku zápisnicu na exekučný titul. Zákon zároveň dovolil oprávnenej osobe uspokojiť sa s týmto exekučným titulom a podľa vlastného uváženia uplatniť počas jeho platnosti na jeho základe svoje práva v exekučnom konaní. Inými slovami zákon účastníkom hmotnoprávneho vzťahu za istých podmienok dovolil, aby si zabezpečili exekučný titul bez toho, aby ich vec z hľadiska hmotného práva preskúmal v občianskom súdnom konaní a vyniesol o tom definitívne a záväzné rozhodnutie súd. Zákon nerozlišuje medzi exekučnými titulmi z hľadiska toho, či mu predchádzalo alebo nepredchádzalo preskúmanie veci súdom z hľadiska hmotného práva. V tomto zmysle notárska zápisnica ako vykonateľný exekučný titul požíva rovnakú súdnu ochranu, aká sa poskytuje vykonateľnému rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti však treba dodať, že by nebolo možné pripustiť exekúciu na základe exekučnej notárskej zápisnice, a to najmä vzhľadom na jej mimosúdny spôsob vzniku vtedy, ak by sa ňou mohli porušiť také princípy zákonnej alebo ústavnej hodnoty, na ktorých treba bezpodmienečne trvať“. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel odvolací súd k záveru, že preskúmanie formálnej a materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je v kompetencii exekučného súdu. Podstatnou náležitosťou materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska zápisnica, obsahoval prejav vôle povinného. Exekučný súd preto správne skúmal, či je predložený exekučný titul materiálne vykonateľný a jeho záver o tom, že notárska zápisnica nezodpovedá požiadavkám, ktoré na notársku zápisnicu ako na spôsobilý exekučný titul kladie ust. § 41 ods. 2 písm. c/ Exekučného poriadku je správny vzhľadom na výsledok právneho posúdenia predloženého splnomocnenia. Exekučný súd správne vyhodnotil aj skutočnosť, že notárska zápisnica nemôže byť spôsobilým exekučným titulom pre neexistenciu súhlasu povinnej s vykonateľnosťou notárskej zápisnice. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. rozhodnutie exekučného súdu, ako vecne správne potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.