Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/155/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6209200341 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 03. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6209200341.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová PhD. členovia senátu v právnej veci navrhovateľa P. H., nar. XX.X.XXXX, bytom G. č. XX, zastúpený JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom, so sídlom vo V. A., Q. X/T. proti odporcovi V. A., nar. XX.X.XXXX, bytom L. X. č. XXX, zastúpený JUDr. Jozefom Veselým, advokátom, so sídlom vo V. A., F. X, o zaplatení sumy 18 820,95 Eur istiny s prísl., o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Veľký Krtíš zo dňa 12.4.2011, č.k. 3C/13/2009-434 takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. Navrhovateľ je povinný nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 1 012,92 Eur na účet právneho zástupcu JUDr. Jozefa Veselého, advokáta, vedený v Q., a.s., pobočka V. A. č. ú. XXXXXXXXXX/XXXX v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal voči odporcovi zaplatenia sumy 18 820,95 Eur (567 000,- Sk) so 17,6% úrokom z omeškania od 1.1.2003 do zaplatenia a to na základe tvrdenej vzájomnej dohody, na základe ktorej odovzdal navrhovateľ odporcovi do jeho vlastníctva motorové vozidlo T. C. ŠPZ V. XX-XX v roku 2001. Namiesto zaplatenia kúpnej ceny prevzal odporca na seba záväzok spočívajúci v zabezpečení zlepšenia jeho pozície v zozname záujemcov o kúpu motorového vozidla spoločnosti CARION Slovakia a.s., Partizánska cesta Banská Bystrica. Na základe tejto dohody navrhovateľ uzavrel zmluvu s CARION Slovakia a.s., a stal sa členom nákupného systému CARION - Autosystém, keď cieľom bol nákup motorového vozidla zn. V. H. v odhadnej cene 20 912,16 Eur (630 000,- Sk). Podľa dohody s odporcom mal odporca získať na konto navrhovateľa taký počet záujemcov, ktorým zníži celkom nákupnú cenu motorového vozidla na 10%, takže bonus mal predstavovať 90% z nákupnej ceny vozidla. Prvostupňový súd poukázal na viazanosť právnym názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v uznesení zo dňa 25.11.2008 sp. zn. 2 NCdo/16/2007, v zmysle ktorého z dokazovania pred súdmi nižšieho stupňa vyplynulo, že odporca po jednaní s navrhovateľom o kúpe motorového vozidla zn. T. toto vozidlo prevzal, zaparkoval ho u seba na dvore, disponoval s ním a správal sa ako jeho vlastník. Skutočnosť, že odporca predtým ako vozidlo prevzal, rokoval s navrhovateľom o dohode, potvrdil sám odporca pred súdom na pojednávaní dňa 17.1.2006. Odporca po prevzatí vozidla mal v dispozícii kľúče, osvedčenie o technickom stave vozidla, konal ako vlastník vozidla, poskytol peniaze na výmenu oleja zabezpečované svedkom T. B., vozidlo požičal svedkovi B. na viac dní na cestu na dovolenku, vykonal zmenu povinného zákonného poistenia do inej poisťovne a zaplatil prvé splátky poistného, čo sám potvrdil na pojednávaní dňa 17.1.2006. V tejto súvislosti Najvyšší súd vytkol súdu, že prevzatie vozidla nevyložil v zmysle § 133 ods. 1 Obč. zák.. Prvostupňový súd po doplnení dokazovania dospel k záveru, že medzi účastníkmi nemohlo dôjsť k uzavretiu platnej kúpnej zmluvy, pretože k podstatným náležitostiam kúpnej zmluvy patrí určenie kúpnej ceny. Ani jeden z vypočutých svedkov nepotvrdil, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o kúpnej cene, resp. k dohode o spôsobe určenia kúpnej ceny (presný počet záujemcov, ktorých mal odporca zohnať). S prihliadnutím na túto skutočnosť, súd považoval kúpnu zmluvu za absolútne neplatný právny úkon v zmysle § 39 Obč. zák.. Ďalej súd vzhľadom na vznesenú námietku premlčania sa vyjadroval k otázke, kedy malo dôjsť k odovzdaniu predmetného motorového vozidla. Po vyhodnotení dokazovania v tomto smere dospel k záveru, že motorové vozidlo bolo odovzdané najneskôr v novembri 2000 (zrejmým omylom v odôvodnení rozsudku napísané 2010), odporca mal svoju povinnosť splniť v lehote 1 roka, od 1.12.2001 preto navrhovateľ mohol podať návrh na súd, ktorým sa mal domáhať zaplatenia kúpnej ceny za motorové vozidlo, resp. splnenia záväzku zo strany odporcu. Pokiaľ navrhovateľ uvádzal, že z jeho strany došlo k predĺženiu lehoty na plnenie, túto skutočnosť navrhovateľ nepreukázal a súd ho považoval za účelové. Nakoľko návrh na súde bol podaný až dňa 15.2.2005, po uplynutí premlčacej lehoty, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd návrh zamietol. Súd priznal odporcovi náhradu trov konania vo výške 100% potrebných na účelné bránenie jeho práv, keďže mal v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. vo veci plný úspech s tým, že s poukazom na § 151 ods. 7 O.s.p. uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia. Rozsudok odvolaním napadol v celom rozsahu navrhovateľ s poukazom na ust. § 205 ods. 2 písm. b/ písm. d/ a písm. f/ O.s.p.. Poukázal na konanie a závery prvostupňového a odvolacieho súdu po prvom rozhodnutí, keď súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh z dôvodu, že navrhovateľ nepreukázal vznik záväzkového vzťahu a keď odvolací súd rozsudok potvrdil, v ktorom štádiu boli súdy jednoznačne uzrozumené v tom, že sa navrhovateľ domáha plnenia zo záväzkového vzťahu, hoci odporca aj v počiatočnom štádiu tohto sporu argumentuje pôvodnou pohľadávkou, teda požadovanou náhradou škody v žalobnom návrhu. Odvolací súd v tomto rozsudku zo dňa 26.7.2006 pripustil možnú otázku premlčania, pokiaľ by išlo o náhradu škody s tým, že do omeškania sa mal odporca dostať 1.1.2003. Rozsudok krajského súdu napadol podnetom na podanie mimoriadneho dovolania, na základe čoho generálny prokurátor dňa 1.10.2007 podal mimoriadne dovolanie z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a nezisťovanie okolností rozhodných pre posúdenie veci, čím konanie trpelo vadou majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na základe mimoriadneho dovolania Najvyšší súd SR zrušil rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici aj Krajského súdu v Banskej Bystrici a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. S poukazom na ust. § 133 Obč. zák. a § 488 a 494 O.z. dovolací súd jednoznačne uviedol, že súdy použili na vec mylnú aplikáciu práva. Považoval za preukázané, že odporca vozidlo prevzal, disponoval s ním a správal sa ako jeho vlastník, sám odporca dohodu uznal. Okolnosti, že odporca sa choval ako vlastník bližšie špecifikoval dovolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia a za preukázané považoval aj to, že odporca za navrhovateľa plnil sumu 10 000,- Sk v osobe J.V.. Pretože súdy nepoužili aplikáciu § 133 ods. 1 O.z., vec bola nesprávne právne posúdená. Súd mal doplniť dokazovanie výsluchom svedkyne J.V. a ďalšieho občana z obce G. a na základe toho uzavrieť, že šlo o plnenie zo strany odporcu v prospech navrhovateľa ako protihodnota za motorové vozidlo zn. T.. Z rozhodnutia dovolacieho súdu potom možno vyvodiť záver, že v danom prípade ide o plnenie zo zmluvy, teda zo záväzkového vzťahu, ktorého existenciu dovolací súd v podstate nespochybnil. V ďalšom konaní súd prvého stupňa návrhu čiastočne vyhovel a zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 8 298,47 Eur s prísl. a vo zvyšku návrh zamietol. Uznal existenciu záväzkového vzťahu vzhľadom na výsledky dokazovania a na preukázanie, že odporca motorové vozidlo užíval. Prvostupňový súd uzavrel, že účastníci sa dohodli na plnení tak, že vychádzali z hodnoty motorového vozidla T. 250 000,- Sk, ktorú sumu uložil odporcovi zaplatiť. Na druhej strane považoval za preukázané, že sa odporca zaviazal získať pre navrhovateľa taký počet záujemcov, že nákupná cena motorového vozidla V. H. sa zníži na 10%. Súd priznal navrhovateľovi len právo na zaplatenie časti žalovanej sumy, keď nepovažoval za spravodlivé vrátiť vec do pôvodného stavu a vyšším plnením by navrhovateľovi, podľa názoru prvostupňového súdu, vzniklo bezdôvodné obohatenie. Súd však jednoznačne vyslovil, že nepovažoval nárok za premlčaný, nakoľko odporca mal získať v prospech navrhovateľa nových záujemcov v lete do 30.11.2002, ďalej uznal, že došlo k dohode o predĺžení tejto lehoty a poukázal na výzvu zo dňa 2.6.2003 a uzavrel, že návrh bol podaný v trojročnej premlčacej lehote, ktorá je lehotou na plnenie. V dôsledku odvolania oboch účastníkov krajský súd, ako súd odvolací zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, pričom odvolací súd konštatoval, že je zrejmé, že sa navrhovateľ domáhal zaplatenia žalovanej sumy s prísl. z dôvodu, že odporca si nesplnil zmluvne prevzatú povinnosť. Rovnako, ako súd prvého stupňa, tak aj odvolací súd dospel k rovnakému záveru, ako súd prvého stupňa, že odporca si svoju zmluvnú povinnosť nesplnil, avšak vytkol prvostupňovému súdu, že nie je zistiteľný právny dôvod, na základe ktorého zaviazal súd na zaplatenie ceny motorového vozidla, na ktorej sa mali podľa zistení prvostupňového súdu účastníci dohodnúť, keď toto nebolo predmetom konania. Podľa názoru navrhovateľa odvolací súd jednoznačne vytkol prvostupňovému súdu, že nedostatočne zdôvodnil, prečo znížil pôvodne ustálenú sumu plnenia rovnajúcu sa hodnote motorového vozidla V. H. vo výške 10%, vytkol, že medzi účastníkmi záväzkového vzťahu nebola dohodnutá hodnota plnenia 250 000,- Sk a toto nebola ani predmetom konania. Navrhovateľ nesúhlasil s konštatovaním odvolacieho súdu, že navrhovateľ svoj nárok nezrozumiteľne kvalifikoval, poukazuje, že už od dovolacieho konania vrátane skutkového a právneho názoru dovolacieho súdu, je zrejmé, že má ísť o plnenie zo záväzkového vzťahu. V predmetnej veci vystupuje navrhovateľ ako veriteľ a je oprávnený požadovať dohodnuté konanie zo strany odporcu (§ 494 O.z.). Pokiaľ posledným rozsudkom súd prvého stupňa poukázal na ust. § 488, 494, 588 O.z. je nejasné, prečo vychádza z posledne uvedeného zákonného ustanovenia, keďže od prvopočiatku je zrejmé, že nejde o nárok z kúpnej zmluvy, ide o tzv. inominátnu zmluvu resp. zmluvu zmiešanú. Právny záver prvostupňového súdu, že celé jednanie účastníkov smerovalo k uzavretiu zmluvy, ktorá má charakter kúpnej zmluvy a vzhľadom na nedostatok dohody o kúpnej cene ide o absolútne neplatný právny úkon, je podľa navrhovateľa nepodložený právny a skutkový záver účelovo smerujúci k likvidácii navrhovateľovho nároku. Ďalej vytýka súdu vykonštruované tvrdenie, že k odovzdaniu vozidla muselo dôjsť v roku 2000. Súd neprihliadol na tú časť dôkazov, kde navrhovateľ tvrdil, že jednoročná lehota na plnenie začala plynúť na základe vzájomnej dohody okamihom odovzdania resp. prevzatia motorového vozidla, táto nie je totožná s lehotou získavania prvotných záujemcov, pretože v rámci predvstupných jednaní sa navrhovateľ zaviazal motorové vozidlo opraviť tak, aby ho odporca dostal v čo najlepšom stave. Navrhovateľ poukazuje na nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu zo strany prvostupňového súdu, pokiaľ dedukuje iný dátum o prevzatí motorového vozidla, poukazujúc napr. na zmluvu uzavretú medzi V. A. dňa 2.10.2000. Tieto zmluvy boli uzavreté v čase, keď záväzkový vzťah, z ktorého žiada plnenie, nebol zavŕšený. Až po odovzdaní vozidla sa navrhovateľ s odporcom dohodli, že odporca mu bude nápomocný v trvaní minimálne 1 roka pri získavaní záujemcov o vstup do členstva. Nepopiera ani skutočnosť, že jeho pozícia v členstve spoločnosti CARION začala plynúť v auguste 2000 potom, ako toto nadobudol po J. V.. Samotné obchodné podmienky však umožňovali, aby odporca plnil navrhovateľovi teoreticky od augusta 2000 do augusta 2003, o ktorej skutočnosti boli obaja účastníci vzájomne uzrozumení. Za nepreskúmateľný považuje záver súdu prvého stupňa, že k odovzdaniu vozidla muselo dôjsť v roku 2000 už aj s prihliadnutím na vykonanú technickú kontrolu (4.9.2001), odporca nedoložil ďalší list veľkého technického preukazu, z ktorého by sa dalo zistiť, či bola alebo nebola urobená technická kontrola aj po 4.9.2002. Umelo vykonštruovaný záver, že vozidlo mohlo byť odovzdané najneskôr v novembri 2000, preto ide o premlčaný nárok potom neobstojí, vzhľadom na uvedené a na výsledky vykonaného dokazovania. Podľa vykonaného dokazovania, ak k odovzdaniu došlo v roku 2001, odporca mal plniť do jesene 2002, do omeškania sa dostal záverom roku 2002 a trojročná lehota na súdnu vymáhateľnosť uplynula niekedy na jeseň 2005, pričom žaloba bola podaná ešte pred týmto termínom. Podľa navrhovateľa všetky okolnosti svedčia v pravdivosť tvrdenia, že auto bolo odovzdané koncom septembra alebo začiatkom októbra 2001. Navrhovateľ poukázal na skutočnosť, že pri riešení o celom jeho nároku boli neustále sa meniace skutkové a právne závery súdov, pričom okrem dovolacieho konania nebol ani v jednom prípade navrhovateľ úspešný, v čom, v istom slova zmysle, vidí určitú zaujatosť. V konečnom rozhodnutí podľa jeho názoru nie je rešpektovaný ani právny záver vyslovený dovolacím súdom. Ustálenie, kedy došlo k odovzdaniu motorového vozidla považuje za skutkový záver, keď nesprávny skutkový záver súdu prvého stupňa v tejto otázke má podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej. V tejto skutočnosti poukazuje na arguumentáciu a poukaz súdu na tvrdenie svedka A. o tom, že zmluva bola uzavretá dňa 2.10.2000, čo je v čiastočnom rozpore s jeho tvrdením, že zmluvu s CARION uzavrel asi v roku 2001 a asi rok alebo dva potom uzavrel zmluvu novú, čo je v rozpore so správou od CARIONU, kedy bola uzavretá zmluva a kde sa neuvádza, že tento občan mal uzavreté zmluvy s CARIONOM. Za pozoruhodné považuje aj tvrdenie odporcu na pojednávaní, kde uznáva, že predmetné motorové vozidlo T. použil na jazdu do K., ale tam dlho zaparkované nebolo. Pokiaľ ide o údaj o technickej kontrole, za potrebné považuje, aby súd mal k dispozícii kompletný technický preukaz a nielen fotokópiu. Pokiaľ sa prihliadne na to, že odporca sám poistil koncom roka 2001 motorové vozidlo v Kooperative je úplne zrejmé, že v tomto roku vozidlo aj prevzal a nie ako to konštatoval prvostupňový súd vo svojom poslednom rozsudku. Práve technická kontrola preukazuje a potvrdzuje tvrdenie svedka T. B., že v lete 2001 sa auto opravovalo a následne bola vykonaná technická kontrola, súd svedeckú výpoveď T. B. vyložil nesprávne tak, aby tento zabezpečoval technickú prehliadku v súvislosti s jeho odchodom na dovolenku. Za potrebné považuje zistiť (vzhľadom na dĺžku platnosti STK), či motorové vozidlo bolo aj v roku 2002 na STK, keď svedok B. vo všeobecnosti povedal, že urobil tak pred odchodom na dovolenku a on sa ponúkol, že STK vybaví. Odvolaním napáda aj výrok o trovách konania poukazujúc na to, že k tým došlo aj zavinením odporcu, ktorý neustále menil výpoveď. Odvolaním sa domáha alternatívne zrušenia napadnutého rozsudku v celom rozsahu a vrátenia veci súdu prvého stupňa na nové prejednanie alebo na zmenu rozsudku tak, že súd zaviaže odporcu zaplatiť navrhovateľovi 18 820,95 Eur s 13% úrokom z omeškania ročne od 13.1.2003 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku, ako aj na náhradu všetkých doterajších trov vo výške vyčíslenej na sumu 12 830,98 Eur, okrem toho uplatňuje trovy odvolacieho konania. V písomnom vyjadrení v podanému odvolaniu odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že pri poslednom rozhodnutí prvostupňový súd rešpektoval závery Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý zrušil jeho rozhodnutie, ktorým čiastočne vyhovel návrhu navrhovateľa a dôkladne a dôsledne sa zaoberal skutkovým stavom. Správne takýto skutkový stav vyhodnotil a subsumoval svoje závery, s ktorými sa odporca stotožňuje. Riadnym spôsobom bol zistený skutkový stav, všetky dôkazy, ktoré mal súd vykonať boli vykonané a to aj nad rámec tvrdenia účastníkov konania. Odporca tvrdí, že podľa jeho názoru zo strany navrhovateľa od samého začiatku šlo o špekulatívne konanie s cieľom získať finančné prostriedky, ktoré nezodpovedali tvrdeniam navrhovateľa z hľadiska uplatňovania si takýchto nárokov voči jeho osobe. Šlo o vykonfabulovanú sumu, ktorá mala základ v údajnej terajšej hodnote osobného motorového vozidla V. H.. Navrhovateľ zamiešal nároky, pokiaľ sa týka nákladného motorového vozidla T. a celý spor tak vyznieval chaoticky, kde navrhovateľ lavíroval na určitých špekulatívnych vykonštruovaných teóriách ohľadne toho, na základe čoho by mohol od odporcu žiadať akúkoľvek sumu a to raz z titulu náhrady škody, raz z titulu plnenia zo zmluvy, raz z titulu bezdôvodného obohatenia. Rozsudok prvostupňového súdu považuje odporca za vecne správny a navrhuje ho potvrdiť. Domáha sa súčasne trov odvolacieho konania. Krajský súd preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a po prejednaní veci rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil s poukazom na ust. § 219 ods. 1 O.s.p.. Podľa § 243d ods. 1 O.s.p. ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V danom prípade dovolací súd zrušil ako rozhodnutie odvolacieho súdu, tak aj rozhodnutie prvostupňového súdu. Zároveň v odôvodnení zrušujúceho uznesenia uviedol, že z vykonaného dokazovania pred súdmi nižšieho stupňa je zrejmé, že žalovaný po jednaní so žalobcom o kúpe motorového vozidla zn. T. toto vozidlo prevzal, zaparkoval ho u seba na dvore, disponoval s ním a správal sa ako jeho vlastník. Ak za takejto dôkaznej situácie, keď žalovaný prevzal vozidlo, ktoré parkoval doma u seba, disponoval kľúčmi, technickým preukazom, platil výmenu oleja, vozidlo požičiaval, vykonal zmenu zákonného poistenia do inej poisťovne, zaplatil prvé splátky poistného, súd prevzatie vozidla nevyložil v zmysle § 133 ods. 1 Obč. zák. jeho výklad zákona je nesprávny a vec tak nesprávne právne posúdil. Zároveň uviedol, že pokiaľ uvedené skutočnosti nadväzujúce na prevzatie vozidla žalovaným súd nepovažoval za dostatočné na to, aby dospel k záveru o prechode vlastníctva motorového vozidla zn. T. na žalovaného, bolo nevyhnutné pokračovať v dokazovaní, keď mal dôkazy na verifikovanie uvedenej právne významnej skutočnosti k dispozícii - vypočuť svedkyňu J.V. a ako svedka občana z obce G., ako aj dokazovanie na skutočnosť, či odporca motorové vozidlo používal, alebo nie, vzhľadom na rozpornosť tvrdení. Po doplnení dokazovania v uvedenom smere prvostupňový súd nezistil také skutočnosti, ktoré by tento záver dovolacieho súdu zvrátili. Prvostupňový súd teda rozhodoval v zmysle záväzného záveru dovolacieho súdu. Odvolací súd, ktorý rovnako ako prvostupňový súd je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu v danej veci. Na pojednávaní pred odvolacím súdom opätovne vyslúchol účastníkov konania teda navrhovateľa, aj odporcu. Na pojednávaní pred odvolacím súdom ako navrhovateľ tak aj jeho právny zástupca zotrvali na svojom stanovisku, že vzťah, z ktorého uplatňujú nárok na zaplatenie predmetnej sumy považujú za vzťah záväzkový. Na otázku, aký bol konkrétny obsah záväzku, navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu uviedol, že zo strany navrhovateľa šlo o plnenie poskytnúť uvádzanú T. odporcovi a zo strany odporcu konať tak, aby zabezpečil pre navrhovateľa dostatočný počet záujemcov, aby sa celková hodnota ním vyhliadnutého automobilu V. H. znížila na 10% z jeho nákupnej ceny. Vychádzajúc z doposiaľ z vykonaného dokazovania vzhľadom na záväznosť právneho názoru dovolacieho súdu odvolací súd ustálil, že v predmetnej veci došlo medzi účastníkmi k dohode tak, ako tvrdí navrhovateľ, teda navrhovateľ odovzdal odporcovi do vlastníctva motorové vozidlo T., a odporca sa ako protiplnenie zaviazal konať v prospech navrhovateľa v systéme CARION takým spôsobom, že získa na konto navrhovateľa taký počet záujemcov (ďalších nových klientov systému CARION), aby sa podľa podmienok tohto systému znížila hodnota vozidla (V. H.) na 10% z jeho nákupnej ceny. Ako už bolo ustálené dovolacím súdom, navrhovateľ svoju povinnosť odovzdať odporcovi predmetné motorové vozidlo splnil. Keďže nedošlo k dohodnutému predpokladanému plneniu zo strany odporcu, uplatnil si navrhovateľ čiastku, ktorá predstavuje 90% nákupnej ceny vozidla voči odporcovi spočiatku ako náhradu škody, neskôr to považuje za plnenie podľa uvádzanej dohody (inominátnej zmluvy). Podľa § 488 Obč. zák. záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Podľa ust. § 494 Obč. zák., z platného záväzku je dlžník povinný niečo dať, konať, niečoho sa zdržať, alebo niečo trpieť a veriteľ je oprávnený to od neho požadovať. Podľa uvedenej zákonnej úpravy navrhovateľ ako veriteľ mal podľa ním tvrdenej dohody (konkrétne podľa ním uvedeného obsahu dohody) plniť odporcovi tým spôsobom, že mu prevedie do vlastníctva konkrétne motorové vozidlo zn. T. a odporca mal plniť takým spôsobom, že nájde v prospech odporcu dostatočný počet nových klientov do systému CARION tak, aby bola naplnená vyššie uvedená dohoda. Z uvedeného podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva, že navrhovateľ sa podaným žalobným návrhom domáhal plnenia, ktoré nemá základ v obsahu ním uzavretej inominátnej zmluvy s odporcom. Ako vyplynulo z doplnenia dokazovania pred odvolacím súdom výsluchom účastníkov konania, účastníci si pri uzatváraní tejto zmluvy nedohodli nič pre prípad, že by k plneniu zo strany jedného, alebo druhého účastníka nedošlo. Preto účastníci mohli pokračovať len v zmysle úpravy danej Občianskym zákonníkom (napr. v prípade neplnenia možnosť odstúpenia od zmluvy, k čomu nedošlo, prípadne uplatniť náhradu škody a pod.). Odvolací súd poukazuje na ust. § 488 a 494 Obč .zák., s tým, že navrhovateľom požadované plnenie nevyplýva ani z uvedenej právnej úpravy, ani z ním tvrdenej inominátnej zmluvy uzavretej medzi ním a odporcom. Podľa názoru odvolacieho súdu navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal dôvodnosť uplatneného nároku, ani nevysvetlil, na základe čoho sa domáha zaplatenia predmetnej čiastky (keď ani podľa jeho vysvetlenia sa odporca na takéto plnenie nezaviazal). Vzhľadom na to, že súd nie je viazaný právnym posúdením uplatneného nároku zo strany účastníka odvolací súd skúmal, či v danom prípade nemožno nárok posúdiť z iného právneho dôvodu. Pretože zo strany navrhovateľa nedošlo k žiadnemu právnemu úkonu smerujúcemu k odstúpeniu od zmluvy, nemá právny dôvod domáhať sa ani bezdôvodného obohatenia (v danom prípade vzhľadom na už neexistenciu uvádzaného motorového vozidla zn. T.) v peniazoch, ani na náhradu škody, keď jeho skutkové tvrdenia k takejto právnej kvalifikácii uplatneného nároku nesmerujú. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že nárok uplatnený navrhovateľom je bezdôvodný, pretože nevyplýva ani z ním tvrdenej uzavretej inominátnej dohody a ani zo žiadnych ustanovení Obč. zákonníka. Preto pokiaľ prvostupňový súd zamietol návrh navrhovateľa na zaplatenie predmetnej sumy, je jeho rozhodnutie vecne správne. Odvolací súd poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia, kde všade prízvukoval túto skutočnosť (konkrétne rozsudok krajského súdu sp. zn. 14Co/106/06-109 na strane 5, kde sa uvádza, že nepovažuje za správny právny názor odvolateľa v tom, že by v prípade existencie dohody t.j. zabezpečiť príslušný počet záujemcov o nákupný systém CARION v prospech navrhovateľa, mohol sa navrhovateľ úspešne domôcť finančnej hodnoty v zmysle ust. § 494 O.z., ako aj na uznesenie sp. zn. 12Co/78/2010-328 zo dňa 6.7.2010, kde odvolací súd upozorňuje na skutočnosť, že cena motorového vozidla T. nebola predmetom konania - str. 10 uznesenia odvolacieho súdu, kde zároveň odvolací súd poukazuje na nutnosť kvalifikovania nároku po právnej stránke). Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že aj v prípade, že navrhovateľ preukázal svoje tvrdenie o splnení jeho časti uvádzanej inominátnej zmluvy, nepreukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku na zaplatenie predmetnej sumy. Preto pokiaľ okresný súd zamietol návrh, je rozhodnutie prvostupňového súdu vecne správne a preto ho odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Vzhľadom na uvedené odvolací súd nepovažuje za dôvodné skúmať otázku premlčania, pretože vzhľadom na prijatý záver je skúmanie tejto otázky bezzákladné. Podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 rozhodol súd o trovách tohto odvolacieho konania tak, že navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania vo výške 1 012,90 Eur, pričom tieto trovy v zmysle vyhl. č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb predstavujú 2 úkony právnej služby (2.5.2011, vypracovanie písomného vyjadrenia - 353,54 Eur, 20.3.2012 zastupovanie na pojednávaní 353,54 Eur, 1 x réžijný paušál 7,41 Eur, 1 x réžijný paušál 7,63 Eur, ďalej náhrada cestovného podľa § 15 písm. a/ advokátskej tarify - 20.3.2012, cesta V. A. - Banská Bystrica a späť 45,719 Eur (160 km, základná náhrada za 1 km 0,183 Eur, spotreba litrov na 100 km 6,9 l, cena za liter paliva 1,49 Eur), náhrada za stratu času v zmysle § 17 (20.3.2012 6 polhodín v súvislosti z pojednávaním pred odvolacím súdom, náhrada za aj začatú polhodinu 12,71,- Eur, spolu 76,26 Eur + 20% DPH z celej sumy odmeny advokáta, jeho výdavkov aj náhrad cestovného a straty času 168,82 Eur, čo spolu predstavuje sumu 1 012,92 Eur, pričom túto náhradu je navrhovateľ povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu odporcu v zmysle § 149 O.s.p.. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním senátu pomerom hlasov X:X. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.