Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/219/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6304110469 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Novotná ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6304110469.3
Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8,821 08 Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnému: X. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, XXX XX T., vedenej pod sp. zn. EX 3158/03-2 súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad Borovianska 17, Zvolen pre vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 534,82 EUR s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er 92/2004-48 z 6. februára 2012 jednohlasne takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er 92/2004-48 z 6. februára 2012 p o t v r d z u j e.
o d ô v o d n e n i e :
Exekučný súd napadnutým uznesením exekúciu zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších predpisov z dôvodu, že exekučný súd uznesením č. k. 11Er 92/2004-12 zo dňa 09.02.2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 2CoE/91/2010-35 zo dňa 28.02.2011 potvrdil rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er 92/2004-12 zo dňa 09.02.2010. Uznesenia nadobudli právoplatnosť dňa 02.05.2011. O trovách exekúcie súd rozhodol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi JUDr. Jozefovi Ďuricovi trovy exekúcie vo výške 21,25 EUR.
Proti rozhodnutiu exekučného súdu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, v ktorom navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil v celom rozsahu a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. V odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodu, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci ( ust. § 205 ods. 2 písm. b) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, ďalej len „ O.s.p.“), pretože exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný titul zrušený. Uviedol, že k takému revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Poukázal na ust. § 36 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti ( ďalej len „ Notársky poriadok“) a uviedol, že bol to predovšetkým notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Ak všeobecný súd v pozícii exekučného súdu koná tak, že sám vykonáva činnosti smerujúce k uskutočneniu úkonu inak náležiacemu notárovi, uskutočňuje činnosť, ktorá mu nenáleží. Exekučný súd musí s exekučným titulom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, pričom v opačnom prípade by porušil zásadu rovnocennosti. Exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť, či meniť obsah notárskej listiny, ktorá je exekučným titulom a ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ďalej namietal, že súd svojím postupom odňal účastníkovi možnosť konať pred
súdom ( ust. § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d) O.s.p.. Exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Exekučný súd porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Poukázal na článok 12 ods. 2 Ústavy SR, článok č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Exekučný súd podľa odvolateľa odlišne zaobchádzal so žalovaným - povinným na strane jednej a žalobcom- oprávneným na strane druhej. Žalobca mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Exekučný súd použil dôvod iného postavenia v súvislosti s postavením žalobcu ( oprávneného) ako podnikateľského subjektu, a pre toto jeho iné postavenie ho vylúčil z možnosti zhmotnenia akejkoľvek majetkovej hodnoty, ktorá mu právom patrí a to z titulu platnej zmluvy o úvere Postupom exekučného súdu došlo v rámci práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces k porušeniu zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Exekučný súd neaplikoval na zistený skutkový stav relevantnú právnu normu, ktorou bolo ust. § 36,§38 a § 40 Notárskeho poriadku a aplikoval právne normy - ust. § 44 ods. 2, § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, ktoré podľa odvolateľa interpretoval nesúladným spôsobom. Exekučný súd vo veci aplikoval ustanovenia Smernice Rady 93/13/ EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pričom podľa odvolateľa smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom Európskej únie a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Oprávnený namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení. Ďalej namietal, že súd nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie, pričom k záverom dospel len na základe domnienok. Účastníci konania nemali možnosť vyjadriť sa k vykonaným dôkazom, či navrhnúť ďalšie dokazovanie na preukázanie nimi tvrdených skutočností. V závere namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ust. § 205 ods. 2 písm. f) O.s.p.). Uviedol, že udelením plnomocenstva povinný preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Povinný mohol plnomocenstvo v zmysle ust. § 33b ods. 1 písm. b) OZ kedykoľvek odvolať, pričom práva na odvolanie plnomocenstva sa zároveň nemohol ani platne vzdať a vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutú v ust. § 53 ods. 1 OZ. Namietal, že plnomocenstvo udelené v zmluve o úvere je dostatočne určité a zrozumiteľné. Odvolateľ namietal, že tvrdenie exekučného súdu, že povinný predmetné plnomocenstvo udelil v čase, keď jeho dlh ešte neexistoval, čím sa dopredu vzdal svojho práva, ktoré mu vznikne v budúcnosti, posúdil exekučný súd nesprávne, nakoľko nešlo o budúce právo, t.j. právo, ktoré by povinnému vzniklo až v budúcnosti a ktorého by sa povinný nemohol platne vzdať s poukazom na ust. § 574 ods. 2 OZ v nadväznosti na ust. § 39 OZ. Povinný mohol kedykoľvek udelené plnomocenstvo odvolať, pričom toto právo nevyužil. Zástupca povinného bol na základe udeleného plnomocenstva oprávnený vykonať len jediný úkon a to uznať dlh vo forme notárskej zápisnice, pričom túto úlohu, ktorú mu povinný udelením plnomocenstva zveril, si zástupca riadne splnil a teda neprekročil udelené plnomocenstvo. Poukázal na ust. § 2 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a uviedol, že povinný udelil plnomocenstvo na zastupovanie nie bežnej osobe, ale advokátovi. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Co 7/2007 a Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 5/2000. V závere uviedol, že exekučný súd poverenie na vykonanie exekúcie vydal, teda zistil súlad žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie a exekučného titulu so zákonom. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové právne ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu.
Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.
Krajský súd ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie exekučného súdu s poukazom na § 219 O.s.p. ako vecne správne potvrdil.
Z obsahu súdneho spisu odvolací súd zistil, že exekučný súd potom, ako uznesením č.k. 11Er 92/2004-12 zo dňa 09.02.2010 v spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k.
2CoE/91/2010-35 zo dňa 28.02.2011 právoplatne vyhlásil exekúciu za neprípustnú, napadnutým uznesením predmetnú exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil.
Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu súd zastaví, ak ju vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
Z uvedeného vyplýva, že ak exekučný súd právoplatným rozhodnutím vyhlásil exekúciu za neprípustnú, existuje procesný dôvod na zastavenie exekúcie podľa cit. ust. § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku. Exekučný súd preto postupoval v súlade so zákonom, keď exekúciu zastavil, pričom dôvody neprípustnosti exekúcie boli podrobne špecifikované v uznesení o vyhlásení exekúcie za neprípustnú, ktoré rozhodnutie v spojení s uznesením odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť dňa 02.05.2011. Exekučný súd vzhľadom na uvedené skutočnosti nemohol postupovať inak, ako s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku exekúciu zastaviť. Odvolacie dôvody uvedené v odvolaní oprávneného preto nie sú spôsobilé napadnúť správnosť napadnutého rozhodnutia exekučného súdu.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie exekučného súdu ako vecne správne podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil, pretože sa stotožnil s dôvodmi rozhodnutia exekučného súdu, ktorý exekúciu s poukazom na § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku zastavil potom, čo ju právoplatným rozhodnutím súdu vyhlásil za neprípustnú.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.