Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 2CoE/24/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6405210684 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Ľudovít Bradáč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6405210684.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO:36 864 421, proti povinnej: V. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX U. T. XXX, o vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 977,- Eur s prísl., vedenej súdnym exekútorom Mgr. Ing. Ivanom Šteinerom, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Lipová 7, 915 01 Nové Mesto nad Váhom pod sp. zn. EX 1197/2005, o návrhu na prerušenie konania a o odvolaniach oprávneného a súdneho exekútora proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 11Er/2799/2005-29 zo dňa 20. mája 2011 jednohlasne takto r o z h o d o l : I. Návrh na prerušenie konania zamieta. II. Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom č.k. 11Er/2799/2005-29 zo dňa 20. mája 2011 z r u š u j e a vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Žiar nad Hronom (ďalej len „exekučný súd“) napadnutým uznesením č.k. 11Er/2799/2005-29 zo dňa 20. mája 2011 zastavil exekúciu a zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 95,44 Eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia. Rozhodnutie odôvodnil tým, že súdny exekútor predložil exekučnému súdu podnet na zastavenie exekúcie, v ktorom uvádza, že vykonal šetrenie majetkových pomerov povinnej a zistil, že povinná nevlastní žiadny hnuteľný ani nehnuteľný majetok podliehajúci exekúcii, čo mal exekučný súd nahliadnutím do spisu EX 1197/2005 preukázané. Exekučný súd preto s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h) a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu zastavil, nakoľko nemajetnosť povinného znemožňuje reálne uspokojenie oprávneného a pokračovaním v exekúcii by sa neúčelne zvyšovali exekučné trovy. Rozhodnutie o trovách exekúcie súdneho exekútora exekučný súd odôvodnil tým, že nemajetnosť povinného je zákonným dôvodom pre zastavenie exekúcie, pričom oprávnenému vznikne povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Exekučný súd preto s poukazom na § 203 ods. 2 Exekučného poriadku uložil oprávnenému povinnosť nahradiť trovy exekúcie. Proti uvedenému uzneseniu exekučného súdu podal v zákonnom stanovenej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušil. Odôvodnil to tým, že skutočnosť, že povinná v súčasnosti nevlastní žiadny hnuteľný či nehnuteľný majetok, nie je podľa oprávneného dôvodom na zastavenie exekúcie, nakoľko povinná je v produktívnom veku, u ktorej je predpoklad, že sa v budúcnosti zamestná, bude zárobkovo činná alebo inak nadobudne majetok v budúcnosti. Oprávnený ďalej poukázal na skutočnosť, že exekučný súd sa vôbec nezaoberal skutočným posúdením otázky nemajetnosti povinnej. Oprávnený si je vedomý možného rizika navýšenia exekučných trov spojených s ďalším vedením exekúcie, napriek trvá na ďalšom pokračovaní exekúcie, preto by sa mala jeho vôľa akceptovať. Podľa oprávneného by nemala byť exekúcia zastavená aj z dôvodu, že v prípade opätovného podania návrhu na začatie exekúcie zo strany oprávneného by došlo k zbytočnému navýšeniu exekučných trov, resp. pohľadávka oprávneného by mohla byť už v tom čase premlčaná. Oprávnený sa nestotožnil ani s priznanými trovami exekúcie a žiadal, aby sa pokračovalo v prebiehajúcej exekúcii. Preto navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu v napadnutej časti zrušil. Proti uvedenému zneseniu exekučného súdu v časti výroku o trovách exekúcie sa odvolal aj súdny exekútor, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zmenil tak, že oprávnený je povinný nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 274,50 Eur, resp. aby odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušil a vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Súdny exekútor v odvolaní poukázal na § 14 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách súdnych exekútorov (ďalej aj len „Vyhláška“) a na vzťah medzi bodom a) a b) v § 14 ods. 1 Vyhlášky, ktorý je podľa súdneho exekútora podporný a následný. Ďalej uviedol, že exekučný súd dostatočne jasne neodôvodnil spojitosť časovej a paušálnej odmeny, pre ktorú by vyplývala duplicita. Podľa súdneho exekútora Vyhláška neupravuje paušálnu odmenu vzhľadom na počet vykonaných dotazov, ale na počet úkonov. Súdny exekútor tiež uviedol, že ak exekučný súd mal pochybnosť o niektorej položke vyúčtovania trov exekúcie, mohol vyzvať exekútora, aby doplnil Vyúčtovanie trov exekučného konania alebo predložil iné dôkazy alebo vysvetlenia. Exekučný súd neúplne zistil skutkový stav veci. Dňa 07. septembra 2012 bolo doručené exekučnému súdu podanie oprávneného zo dňa 03. septembra 2012 označené ako Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b/ pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinná sa k odvolaniu oprávneného nevyjadrila. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“) po preskúmaní veci v medziach a rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Predmetné exekučné konanie začalo dňa 08. decembra 2005 doručením návrhu na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi (§ 36 ods. 2 Exekučného poriadku). Na základe žiadosti súdneho exekútora doručenej exekučnému súdu dňa 21. decembra 2005 exekučný súd vydal súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie č. 5613 003196 zo dňa 09. januára 2006. Podaním doručeným exekučnému súdu dňa 28. septembra 2010 súdny exekútor podal podnet na zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Súdny exekútor uviedol, že nebol zistený žiaden hnuteľný alebo nehnuteľný majetok a ani žiadne finančné prostriedky povinnej alebo zistený majetok nepatrnej hodnoty alebo zaťažený inými exekučnými konaniami. Nakoľko majetok povinnej tak nestačí ani na úhradu trov exekúcie a vymáhaná pohľadávka sa stala nevymožiteľnou alebo povinná dlhodobo nemá ďalší majetok alebo príjem podliehajúci exekúcii, súdny exekútor exekučnému súdu navrhol, aby exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku zastavil. Následne exekučný súd napadnutým uznesením č.k. 11Er/2799/2005-29 zo dňa 20. mája 2011 zastavil exekúciu v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku a zaviazal oprávneného nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 95,44 Eur do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti tohto uznesenia. Odvolací súd preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu z dôvodov uvedených v odvolaní oprávneného. Oprávnený navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu zrušil. Odvolací súd z predloženého exekučného spisu zistil, že súdny exekútor po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie zo dňa 09. januára 2006 doručil povinnej Upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 02. februára 2006 a Výzvu na úhradu pohľadávky v splátkach zo dňa 02. februára 2006. Ďalej sa snažil zistiť majetkové pomery povinnej, a to Žiadosťami zo dňa 02. februára 2006, ktorými požiadal o poskytnutie súčinnosti Obecný úrad Veľké Pole, Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žarnovica a Sociálnu poisťovňu. Obecný úrad Veľké pole listom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 13. februára 2006 oznámil, že povinná žije s druhom, s ktorým má štyri maloleté deti v obci U. T. nevlastní žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, pričom toho času je na materskej dovolenke. Sociálna poisťovňa listom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 15. februára 2006 oznámila, že povinná sa nenachádza v jej evidencii. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru Žarnovica listom doručeným súdnemu exekútorovi dňa 20. februára 2006 oznámila, že povinná nie je vlastníkom žiadneho motorového vozidla. Žiadosťami zo dňa 22. augusta 2006, 02. júna 2007, 02. mája 2008, 29. apríla 2009 a 31. marca 2010 súdny exekútor opätovne žiadal o súčinnosť Sociálnu poisťovňu, ktorá mu v odpovediach doručených dňa 25. septembra 2006, 19. mája 2008, 27. mája 2009, 22. apríla 2010 opakovane uviedla, že povinná sa nenachádza v evidencii poistencov a nie je poberateľkou sociálnych dávok. Následne podaním zo dňa 27. septembra 2010 doručeným exekučnému súdu dňa 28. septembra 2010 súdny exekútor požiadal o zastavenie exekúcie podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku. Exekučný súd tomuto návrhu vyhovel a exekúciu zastavil napadnutým uznesením vydaným dňa 20. mája 2011. Z uvedeného vyplýva, že exekučný súd rozhodol o zastavení exekúcie až viac než rok po zisťovaní majetkových pomerov povinnej a viac než 7 mesiacov po podaní návrhu súdneho exekútora na zastavenie exekúcie, čo znamená, že oprávnený má pravdu, keď tvrdí, že exekučný súd nevychádzal zo skutočností aktuálnych v čase rozhodovania súdu. Totiž, v priebehu uvedeného roka sa mohli majetkové pomery povinnej zmeniť, a teda tvrdenia súdneho exekútora o majetkových pomeroch povinnej zistené od februára 2006 až do apríla 2010 nemuseli byť už v máji 2011 aktuálne. Taktiež tvrdenie oprávneného, že povinná je v produktívnom veku, u ktorej je predpoklad, že sa v budúcnosti zamestná, bude zárobkovo činná alebo inak nadobudne majetok v budúcnosti, je správne. To, že povinná v súčasnosti nevlastní žiadny majetok a nie je zamestnaná, neznamená, že v budúcnosti sa tento stav nezmení, hlavne, keď povinná je v produktívnom veku, a teda sa môže zamestnať a následne aj splatiť pohľadávku oprávneného. Navyše súdny exekútor zisťoval majetkové pomery povinnej len v roku 2006. Následne už zisťoval len u Sociálnej poisťovni, či je v nej povinná evidovaná ako zamestnanec alebo SZČO, či je poberateľkou sociálnych dávok, či je evidovaná ako platiteľ poistného. Súdny exekútor však už po roku 2006 nezisťoval, či povinná vlastní nehnuteľnosti alebo motorové vozidlo. Odvolací súd preto dospel k záveru, že exekučný súd nedostatočne zistil skutkový stav pre prijatie záveru o nemajetnosti povinnej, a preto zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku nebolo dôvodné. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu podľa § 221 ods. 2 O.s.p. na ďalšie konanie. Oprávnený napadol uznesenie exekučného súdu v celom rozsahu, t.j. aj vo výroku o trovách exekúcie. Keďže odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd postupoval pri zastavení exekúcie nesprávne, týmto rozhodnutím sa zrušuje aj výrok o náhrade trov exekúcie, ktorý je výrokom závislým na výroku o zastavení exekúcie. Odvolací súd sa preto ďalej nezaoberal dôvodmi odvolania súdneho exekútora proti výroku napadnutého uznesenia o trovách exekúcie. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody, a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa 03. septembra 2012. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák.č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.