Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13Co/170/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6408208741 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6408208741.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ferdinanda Zimmermanna a sudcov JUDr. Márie Rišiaňovej a JUDr. Danice Kočičkovej, v právnej veci žalobcov: v 1. rade Z. D., nar. XX. XX. XXXX, v 2. rade W. D., nar. XX. XX. XXXX, v 3. rade V.. I. D., nar. XX. XX. XXXX, všetci bytom XXX XX H. D., S. XX, proti žalovanej: N.. V. G., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX H. D., T.. G. U. XX/X, o určenie neúčinnosti právneho úkonu, o odvolaní žalovanej zo dňa 25. 05. 2011 proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 5C/160/2008-299 zo dňa 23. 03. 2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdzuje s tým, že nehnuteľnosti sú zapísané v LV č. XXXX, pre kat. úz. H. D., obec H. D., okres H. D.. Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd určil, že kúpna zmluva V/XXX/XXXX uzavretá medzi predávajúcim Z. D. a kupujúcou N.. V. G. je voči žalobcom v 1., 2. a 3. rade právne neúčinná. Žalovanej uložil povinnosť nahradiť trovy konania a to žalobkyni v 1. rade v sume 845,33 eura, žalobcovi v 2. rade v sume 412,78 eura a žalobkyni v 3. rade v sume 744,70 eura a to na účet ich splnomocnenej právnej zástupkyni JUDr. Viery Čápovej, do troch dní. V odôvodnení uviedol, že aktívna legitimácia žalobcov je daná, pretože títo majú pohľadávku voči Z. D.. Poukázal na dôvody uvedené v uznesení Krajského súdu č. k. 13Co/249/2010-280 zo dňa 27. 01. 2011, tiež na rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/709/97 zo dňa 17. 02. 1998, rozhodnutie Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 8P/309/2005. Z uznesenia Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/199/2007 zo dňa 23. 01. 2008, ktorým bol schválený súdny zmier žalobkyne v 1. rade a Z. D. o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov, okrem iného vyplýva, že Z. D. mal zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom vyporiadania BSM sumu 600 000,--Sk do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Žalobcovia v 1. a 3. rade nepreukázali, že v čase uzavretia zmluvy, ktorou Z. D. previedol nehnuteľnosti zapísané v LV č. XXXX pre kat. úz. H. D., teda ku dňu 25. 03. 2008, žalovaná s Z. D. boli osoby blízke. Potom bolo povinnosťou žalobcov preukázať (na nich bolo dôkazné bremeno) úmysel dlžníka a tiež, že žalovaná o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor, podľa ktorého žalovaná musela mať vedomosť a to nielen pri náležitej starostlivosti o tom, že nehnuteľnosti boli predmetom bezpodielového spoluvlastníctva manželov Z. D. a J. D. a tieto boli v konaní o vyporiadanie BSM aj vyporiadané. Vzhľadom na vzdelanie žalovanej, táto mala aktívne vynaložiť úsilie, pretože to bolo v jej schopnostiach a možnostiach, aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. Potom najmenej vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade došlo k právnym úkonom, zmluvou uzavretou medzi žalovanou a Z. D. k ukráteniu veriteľa a to žalobkyne v 1. rade Z. D.. Aj v prípade, ak dlžník uzatvorením odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť, možno takémuto úkonu odporovať, ak sa preukáže, že dlžník uzatvorením zmluvy chcel dosiahnuť ukrátenie veriteľa. Súd doplnil dokazovanie, pokiaľ sa týka toho, či žalovaná aj pri náležitej opatrnosti mohla vedieť, že odporovateľným právnym úkonom došlo k ukráteniu veriteľov ako žalobcov v 2. a 3. rade s tým, že im Z. D. dlhuje finančnú sumu z titulu zameškaného výživného. Samotná žalovaná na poslednom pojednávaní uviedla, že mala vedomosť o tom, že Z. D. má dve deti ako aj o tom, že v období asi rokov 2004-2005 mal voči týmto deťom dlhy a že výživné si neplatí. Z. D. jej to odôvodnil tým, že nemá dostatok finančných prostriedkov, pričom samotná odporkyňa uviedla, že pokiaľ sa s Z. D. rozprávala o tom, akým spôsobom chce dlhy splatiť, pokiaľ sa týka detí W. a I., tvrdil jej, že si to vyrovná, nevedela sa však následne vyjadriť k tomu, či tieto dlhy vyrovnal alebo nie. Vzhľadom na uvedené skutočnosti aj s poukazom na právny názor Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorým je prvostupňový súd viazaný, súd žalobe žalobcov vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci úspech súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobcovia v 1. a 3. rade mali v konaní úspech. Súd im priznal náhradu trov konania. Súd v odôvodnení uviedol za ktoré úkony právnej služby priznal náhradu trov konania a to za prípravu a prevzatie veci, spísanie návrhu na predbežné opatrenie zo dňa 29. 07. 2008, spísanie návrhu vo veci samej, odvolanie proti uzneseniu zo dňa 04. 09. 2008, účasť na pojednávaní dňa 13. 05. 2009 a 19. 10. 2009, 31. 03. 2010. 08. 09. 2010 (správne 09. 08. 2010), 02. 10. 2010, 23. 03. 2011, plus režijný paušál za dané jednotlivé úkony právnej zástupkyne žalobcov. Súd tiež priznal náhradu za stratu času 6 krát po pol hodine za účasť na pojednávaní dňa 13. 05. 2009 a 19. 10. 2009, tiež stratu času za účasť na pojednávaní dňa 31. 03. 2010, 09. 08. 2010, 23. 03. 2011. Priznal žalobkyni v 1. rade trovy spojené so zaplatením súdneho poplatku a to súdny poplatok za podanie žaloby, súdny poplatok za podané odvolanie, súdny poplatok z návrhu na vydanie predbežného opatrenia a súdny poplatok za odvolanie proti uzneseniu zo dňa 04. 09. 2008. Žalovaná vo včas podanom odvolaní uviedla, že namieta rozsudok okresného súdu v celom rozsahu. O rozvode Z. D. sa dozvedela približne v roku 1997. O tom, že došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov nemala vedomosť. Netušila, že sa jedná o krátky alebo dlhý časový úsek medzi vyporiadaním BSM a uzavretím zmluvy. Považuje za diskriminačné, ak má byť ukrátená, vzhľadom na to, že má právnické vzdelanie a vyžaduje sa od nej predvídať kedy a ako si dlžník so žalobkyňou v 1. rade vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Nedisponovala informáciami o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a ani nemala zákonné prostriedky na to, aby ich získala. Zmluvu o prevode nehnuteľnosti nepísala v postavení notára alebo advokáta. Pred spísaním zmluvy nahliadla na voľne prístupný katastrálny portál. Skontrolovala aké ťarchy viaznu na nehnuteľnosti. V čase uzavretia zmluvy jej Z. D. oznámil, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností, nepochybovala o tejto informácii. S poukazom na vykonané dokazovanie, na základe ktorého bolo ustálené, že nie je osobou blízkou dlžníka Z. D., bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno nesie žalobkyňa. Má zato, že táto nepreukázala rozhodujúce skutočnosti, to znamená neuniesla dôkazné bremeno. Súd vec nesprávne právne posúdil. Žalobcovia v 2. a 3. rade tvrdili, že Z. D. im dlhuje zameškané výživné. Túto skutočnosť nepreukázali. Nepreukázali tiež vedomosť, že žalovaná v čase uskutočnenia právneho úkonu o nesplnení tejto povinnosti mala vedomosť. Na pojednávaní nemala dostatočný časový priestor, aby si pokojne prečítala potrebné písomnosti a vnímala ich celkový obsah. Odôvodnene predpokladá, že Z. D. si výživné vyrovnal tak ako tvrdil, nakoľko uplynulo značné časové obdobie a žalobcovia výživné nevymáhali. Žalobcovia tvrdia, že Z. D. im nezaplatil výživné do februára 2008, ktoré výživné je premlčané. V konaní nebolo preukázané, že Z. D. dlhoval v čase uskutočnenia právneho úkonu žalobcom výživné. Vzhľadom na vek žalobcov, títo neboli a nie sú na výživné odkázaní. Právny úkon zo dňa 25. 03. 2008, prevod vlastníckeho práva bol uskutočnený za účelom splnenia vymáhateľnej pohľadávky z titulu pôžičky, ktorú mal Z. D. vo vzťahu k žalovanej. V konaní bolo preukázané, že Z. D. predával nehnuteľnosť z dôvodu existencie viacerých dlžôb s úmyslom tieto dlžoby vyrovnať. Súd sa nevysporiadal so zásadnou otázkou akým spôsobom bude uspokojená jej pohľadávka vo vzťahu k Z. D.. Súd tiež neskúmal, či dlžník Z. D. disponuje nejakým iným hnuteľným a nehnuteľným majetkom, z ktorého by bolo možné uspokojiť pohľadávku žalobcov. Na základe vykonaných dôkazov súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Nie sú naplnené hmotnoprávne predpoklady úspešnosti odporovacej žaloby v zmysle ust. § 42a ods. 1 a 2 OZ, žaloba nie je dôvodná. Žiadala žalobu zamietnuť a priznať náhradu trov celého konania. Žalovaní podali vyjadrenie k podanému odvolaniu formou elektronického prostriedku. Toto podanie nebolo ale písomne ani ústne do zápisnice doplnené najneskôr do troch dní od jeho podania, nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Potom na takéto podanie nemohol odvolací súd prihliadnuť (§ 42 ods. 1 OSP). V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ust. § 212 ods. 1 OSP prejednal a rozsudok okresného súdu podľa ust. § 219 ods. 1, 2 OSP potvrdil z týchto dôvodov. Odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 212 ods. 1 OSP). Okresný súd rozsudkom č. k. 5C/160/2008-238 zo dňa 09. 08. 2010 zamietol žalobu o určenie, že kúpna zmluva V/XXX/XXXX uzavretá medzi predávajúcim Z. D. a kupujúcou N.. V. G. je voči žalobcom v 1., 2. a 3. rade právne neúčinná. Rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalobcovia sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalovanej trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia a nahradiť štátu ním platené trovy konania do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V dôsledku podaného odvolania krajský súd uznesením č. k. 13Co/249/2010-280 zo dňa 27. 01. 2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom okresný súd rozsudkom č. k. 5C/160/2008-299 zo dňa 23. 03. 2011 určil, že kúpna zmluva V/XXX/XXXX uzavretá medzi predávajúcim Z. D. a kupujúcou N.. V. G. je voči žalobcom v 1., 2. a 3. rade právne neúčinná, rozhodol o náhrade trov konania. V dôsledku podaného odvolania krajský súd rozsudkom č. k. 13Co/203/2011-358 zo dňa 27. 09. 2011 rozsudok okresného súdu potvrdil s tým, že nehnuteľnosti sú zapísané v LV č. XXXX pre kat. úz. H. D., obec H. D., okres H. D.. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaná je povinná nahradiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade trovy odvolacieho konania v sume 107,73 eura na účet ich právnej zástupkyne JUDr. Viery Čápovej do troch dní. V dôsledku podaného dovolania Najvyšší súd SR rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 13Co/203/2011-358 zo dňa 27. 09. 2011 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení najvyšší súd uviedol, že odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením rozhodnutia prvostupňového súdu. Na zvýraznenie správnosti poukázal na výsledky vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa, na základe ktorého do svojho rozhodnutia prevzal jeho právne závery, avšak bez ich logického vysvetlenia a bez uvedenia konkrétnych dôvodov, prečo považuje rozsudok prvostupňového súdu za správny. Z takéhoto odôvodnenia nie je zrejmé v čom spočíva (ako to tvrdil odvolací súd) zvýraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal výrokom rozsudku prvostupňového súdu o trovách konania, hoci žalovaná odvolaním napadla rozhodnutie súdu prvého stupňa v celom rozsahu. V dôvodoch rozhodnutia tiež odvolací súd žiadnym spôsobom nereagoval na dôvody odvolania žalovanej. Za predpokladu, že odvolací súd nepovažoval dôvody odvolania za podstatné a právne významné, mal o dôvodoch rozhodnutia náležitým spôsobom dôvody takéhoto záveru vysvetliť. Pokiaľ tak neurobil, dostal sa mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené (ako už bolo vyššie uvedené) nielen článkom 46 ods. 1 Ústavy, ale aj článkom 6 ods. 1 Dohovoru, v dôsledku čoho bola dovolateľke odňatá možnosť konať pred súdom (§ 237 písm. f/ OSP). Podľa ust. § 42a ods. 1 OZ „veriteľ sa môže domáhať, aby súd určil, že dlžníkove právne úkony podľa odsekov 2 až 5, ak ukracujú uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, sú voči nemu právne neúčinné. Toto právo má veriteľ aj vtedy, ak je nárok proti dlžníkovi z jeho odporovateľného právneho úkonu už vymáhateľný, alebo ak už bol uspokojený“. „Odporovať možno právnemu úkonu, ktorý dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, ak tento úmysel musel byť druhej strane známy a právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobami jemu blízkymi (§ 116 a 117) alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana vtedy dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať“ (§ 42a ods. 2 OZ). Účelom inštitútu odporovateľnosti právneho úkonu je prevencia, to znamená pod hrozbou sankcie odradiť dlžníka od neoprávneného ukrátenia možností veriteľa uspokojiť sa s majetku dlžníka, ale, a to, predovšetkým, zaistiť ochranu veriteľovi pred právnym úkonom jeho dlžníka, ktorým dôjde k ukráteniu veriteľa týmto právnym úkonom dlžníka. Pasívne legitimovaným je ten, v koho prospech bol právny úkon urobený, alebo ktorému z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech. Zároveň musí ísť o osobu, ktorej úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa musel byť známy, alebo o osobu blízku dlžníkovi, s výnimkou, že táto aj pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa. Zmyslom žaloby podľa ust. § 42a OZ (odporovacej žaloby) je dosiahnutie takého právneho stavu, že právny úkon dlžníka, ktorým ukracuje uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky, je voči veriteľovi právne neúčinný. Odporovacia žaloba je teda právnym prostriedkom slúžiacim k uspokojeniu vymáhateľnej pohľadávky veriteľa v exekučnom konaní a to postihnutím veci, práva, alebo inej majetkovej hodnoty, o ktorú sa odporoveteľným právnym úkonom zmenšil dlžníkov majetok. Podstatné je to, že veriteľ má voči dlžníkovi pohľadávku a dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť svojho veriteľa, teda uspokojenie pohľadávky, to znamená, že dlžník svojím právnym úkonom úmyselne navodil stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z majetku dlžníka. Žalobcovia žiadajú, aby súd určil, že zmluva o prevode nehnuteľností V/XXX/XXXX uzavretá medzi Z. D. ako predávajúcim a N.. V. G. ako kupujúcou je voči nim neúčinná. Uviedli, že uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/199/2007 zo dňa 23. 01. 2008 krajský súd schválil uzavretý zmier účastníkov o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov Z. D. a Z. D.. Na základe uzavretého zmieru, okrem iného, „na vyrovnanie podielov sa odporca zaväzuje zaplatiť navrhovateľke sumu 600 000,--Sk do 60 dní od právoplatnosti rozhodnutia“ (č. l. 9-13 spisu). Z. D. následne zmluvou o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam previedol svoje vlastníctvo k nehnuteľnosti zapísanej na LV č. XXXX, kat. úz. H. D., parc. č. X. XXXX/X- záhrada s výmerou XXX m2 a ostatné plochy s výmerou 78 m2, a rozostavaný rodinný dom postavený na pozemku, do vlastníctva žalovanej N.. V. G.. Žalobcovia potom žiadali, aby súd určil, že zmluva o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam V/XXX/XXXX je voči nim neúčinná. V konaní bolo nepochybne preukázané, že žalovaná a Z. D. žili spolu od roku 1995 (konca roku) a to minimálne do októbra 2007 (č. l. 33-35 spisu, zápisnica o pojednávaní zo dňa 19. 10. 2009, č. l. 153-157 spisu). Žalovaná mala vedomosť (minimálne ako zamestnankyňa Okresného úradu v Banskej Štiavnici) o tom, že sa vedie konanie o rozvod manželstva Z. D. a Z. D.. Túto skutočnosť nepoprela ani v podanom odvolaní, keď uviedla: „neviem presne uviesť, kedy k rozvodu došlo, približne v roku 1997“. V konaní bolo tiež preukázané, že žalovaná musela mať vedomosť o tom, že po rozvode manželstva došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Výpovede žalovanej na pojednávaní konanom dňa 19. 10. 2009 (zápisnica o pojednávaní, č. l. 153-157 spisu) vyplýva, že táto „spisovala“ zmluvu o prevode nehnuteľností; vychádzala z vedomosti, „že ten rozostavaný dom je už v jeho (Z. D.) vlastníctve“, a tiež z vedomosti, „že pokiaľ by to nebolo v poriadku, správa katastra by takú zmluvu nebola odvkladovala“. O tom, že predmet prevodu bol v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov, musela žalovaná vedieť aj z konania o vklade vlastníckeho práva. Po tom, ako bol podaný návrh na vklad do katastra nehnuteľností (25. 03. 2008); návrh bol podaný aj žalovanou (ako účastníčkou konania o prevode nehnuteľností), Správa katastra Banská Štiavnica rozhodnutím V/XXX/XXXX zo dňa 31. 03. 2008 konanie o povolenie vkladu prerušila, vyzvala účastníkov zmluvy Z. D. ako prevádzajúceho a N.. V. G. ako nadobúdajúceho na vykonanie opravy. Ako nedostatky, okrem iného, správa katastra uviedla „§ 42 ods. 3 zák. 162/1995 Z. z. - podpis prevodcu tak ako sú vedené na LV - H.“ (č. l. 5 spisu Y. úradu v H. H., G. katastra H. D. sp. zn. V/XXX/XXXX). Uvedené rozhodnutie bolo doručené žalovanej do vlastných rúk dňa 05. 04. 2008 (č. l. 5 p. v. spisu sp. zn. V/XXX/XXXX G. katastra H. D.). Z uvedeného rozhodnutia je nepochybne preukázané, že v čase spísania zmluvy (túto spísala žalovaná; výpoveď žalovanej dňa 19. 10. 2009 zápisnica o pojednávaní č. l. 153-157 spisu) bola nehnuteľnosť evidovaná na liste vlastníctva v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov a to žalobkyne v 1. rade a Z. D.. Ak zároveň žalovaná na pojednávaní dňa 19. 10. 2009 uviedla, že „ten rozostavaný dom je už v jeho (Z. D.) vlastníctve“, a tiež uviedla, že „pokiaľ by to nebolo v poriadku, správa katastra by takú zmluvu nebola odvkladovala“, musela mať vedomosť o tom, že došlo k vyporiadaniu bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Žalovaná má právnické vzdelanie. Za daných okolností (vedomosti o rozvode manželstva a o vyporiadaní BSM) sa teda mala presvedčiť o spôsobe vyporiadania BSM a teda, či daný právny úkon (zmluva o prevode nehnuteľnosti) neukracuje veriteľa - bývalú manželku Z. D. a to aj vzhľadom na krátke časové obdobie od právoplatnosti rozhodnutia o vyporiadaní BSM (14. 02. 2008) a uzavretím zmluvy (25. 03. 2008). Pri „spísaní“ zmluvy žalovaná vychádzala z údajov v katastri nehnuteľností (č. l. 153-157 spisu, zápisnica o pojednávaní zo dňa 19. 10. 2009; výpoveď žalovanej: „je pravdou, že som si v tom čase pozerala na katastrálnom portáli predmetný list vlastníctva, zaujímali ma však predovšetkým, či tam nie sú zapísané ťarchy. Je pravdou, že som videla aj vlastnícky zápis, avšak spoľahla som sa na to, čo mi povedal p. D.. Nehnuteľnosť v tom čase bola zaťažená exekúciami dvoma a to mojimi“. Potom vzhľadom na takto vykonané dokazovanie bolo preukázané, že žalovaná úmysel Z. D. za daných okolností pri náležitej starostlivosti musela poznať, musel jej byť známy. To, že súd vychádzal okrem iného aj zo skutočnosti, že žalovaná má právnické vzdelanie a teda sa mala presvedčiť o spôsobe vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov nie je vo vzťahu k žalovanej diskriminačné. Je to objektívna skutočnosť. Súd nemôže opomenúť schopnosti a možnosti žalovanej. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje analogicky na ust. § 241 ods. 1 druhá veta OSP, podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná. Aj samotné OSP v tomto ustanovení predpokladá schopnosti toho, kto má právnické vzdelanie, potom nemusí byť v rámci dovolania zastúpený advokátom. Okresný súd v napadnutom rozsudku uviedol, že Krajský súd v Banskej Bystrici vo svojom zrušujúcom rozhodnutí vyslovil právny názor, podľa ktorého žalovaná musela mať vedomosť a to nie len pri náležitej starostlivosti o tom, že nehnuteľnosti boli predmetom BSM Z. D. a J. D. a tieto boli v konaní o vyporiadaní BSM aj vyporiadané. Aj vzhľadom na vzdelanie žalovanej, táto mala aktívne vynaložiť úsilie (pretože to bolo v jej schopnostiach a možnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. Žalovaná potom musela mať vedomosť, že v čase urobenia právneho úkonu - zmluvy o prevode vlastníckeho práva nehnuteľností, je na liste vlastníctva vedená žalobkyňa a Z. D. v režime bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Potom musela mať aj vedomosť, že dlžník (Z. D.) svojim právnym úkonom úmyselne navodzuje stav, ktorý veriteľovi (žalobcom) znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z majetku dlžníka. V súdenej veci ale žalovaná nebola posudzovaná ako osoba blízka vo vzťahu k dlžníkovi Z. D.. Žalovaná na pojednávaní konanom dňa 23. 03. 2011 (zápisnica o pojednávaní č. l. 292-295 spisu) uviedla: „samozrejme, že som vedela o tom, že pán Výboch má dve deti a vedela som aj o tom, bolo to asi v období rokov 2004-2005, že má dlhy voči deťom, že výživné neplatí. Neplatil ani na moju dcéru a neplatí na ňu ani teraz. Vždy to odôvodňoval tým, že nemá dostatok finančných prostriedkov. To sa týkalo môjho dieťaťa ako aj navrhovateľov. Chcem uviesť, že pokiaľ sme sa rozprávali o tom, že teda akým spôsobom tieto dlhy chce zaplatiť, pokiaľ sa týka detí W. a I., tvrdil mi, že si to vyrovná, neviem sa však vyjadriť, či si to vyrovnal alebo nie“. Potom žalovaná mala vedomosť aj o tom, že Z. D. si neplní výživné vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade. Žalovaná protokoláciu do zápisnice z pojednávania dňa 23. 03. 2011 nenamietala. Z jej výpovede je nepochybné, že si bola vedomá toho, že Z. D. má zameškané výživné vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade a teda dlžník svojim právnym úkonom úmyselne navodil stav, ktorý veriteľom (aj žalobcom v 2. a 3. rade) znemožnil alebo sťažil uspokojenie ich pohľadávky z majetku dlžníka. Žalobcovia v 2. a 3. rade preukázali, že rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 13Co/108/98-47 zo dňa 14. 04. 1998 bol v dôsledku podaného odvolania potvrdený rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 6C/709/97-36 zo dňa 17. 02. 1998 v časti, v ktorej okresný súd uložil povinnosť prispievať na výživu vtedy maloletej I. D. sumou 1 500,--Sk mesačne a maloletého W. D. sumou 1 000,--Sk mesačne. Okresný súd Žiar nad Hronom rozsudkom č. k. 8P/309/2005-262 zo dňa 30. 03. 2006 návrh otca (Z. D.) na zníženie vyživovacej povinnosti k maloletému W. D. zamietol. Rozsudok okresného súdu bol v dôsledku podaného odvolania potvrdený rozsudkom krajského súdu č. k. 14CoP/30/2006-284 zo dňa 27. 06. 2006. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na ust. § 110 ods. 1 OZ, ak bolo právo priznané právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, premlčuje sa za 10 rokov odo dňa, keď sa malo podľa rozhodnutia plniť. Okresný súd potom správne v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že aktívna legitimácia žalobcov v 1. a 3. rade je daná a to s poukazom na pohľadávky voči Z. D. a to jednak v zmysle rozhodnutia Krajského súdu Banská Bystrica č. k. 15Co/199/07 zo dňa 23. 01. 2008, rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 9C/709/97 zo dňa 17. 02. 1998 a rozhodnutia Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 8P/309/2005. Pasívna legitimácia žalovanej je daná v zmysle ust. § 42b ods. 2 OZ. Z uznesenia Krajského súdu Banská Bystrica 15Co/199/2007 zo dňa 23. 01. 2008, ktorým bol schválený súdny zmier žalobkyne a Z. D. o vyporiadaní BSM, okrem iného, je zrejmé, že Z. D. má zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom vyporiadania sumu 600 000,-Sk do 60 dní od právoplastnosti rozhodnutia. Ďalej okresný súd uviedol, že vzhľadom na to, že súd ustálil, že žalovaná s dlžníkom v čase uzatvárania zmluvy neboli vo vzťahu ako blízke osoby, bolo povinnosťou žalobcov preukázať (na nich bolo dôkazné bremeno) úmysel dlžníka a tiež, že žalovaná o dlžníkovom úmysle ukrátiť veriteľa vedela, resp. o ňom nevedela len v dôsledku svojej nedbanlivosti. V tomto smere okresný súd poukazuje na uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica, ktorým odvolací súd vyslovil právny názor, podľa ktorého žalovaná mala mať vedomosť a to nielen pri náležitej starostlivosti o tom, že nehnuteľnosti boli predmetom BSM Z. D. a J. D. a tieto boli v konaní o vyporiadaní BSM aj vyporiadané. Aj vzhľadom na vzdelanie žalovanej, táto mala aktívne vynaložiť úsilie (pretože to bolo v jej schopnostiach a možnostiach), aby sa presvedčila o všetkých skutočnostiach zaznamenaných na liste vlastníctva. Okresný súd poukázal na výpoveď žalovanej na pojednávaní dňa 23. 03. 2011. V konaní nebolo preukázané, že Z. D. vlastní akýkoľvek hnuteľný alebo nehnuteľný majetok. V konaní o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov Z. D. nadobudol tiež nehnuteľnosti a to spoluvlastnícky podiel 16/3312 - in nehnuteľností v kat. úz,. H. D. zapísané v liste vlastníctva č. XXXX, parc. č. X. XXXX/X, obytný dom číslo súpisné XXX. Z. D. ale nie je vedený na liste vlastníctva č. XXXX kat. úz. H. Štiavnica ako podielový spoluvlastník. Aj v prípade, ak dlžník uzatvorením odporovateľnej zmluvy plní svoju morálnu alebo právnu povinnosť, možno takémuto úkonu odporovať, ak sa preukáže, že dlžník uzatvorením zmluvy chcel dosiahnuť ukrátenie veriteľa. Potom námietka žalovanej v podanom odvolaní, že Z. D. previedol nehnuteľnosť žalovanej „práve z dôvodu existencie viacerých dlžôb, s úmyslom tieto dlžoby vyrovnať, čo sa v prevažnej časti aj stalo“ je právne bezvýznamná. Odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej ako vecne správny potvrdil s tým, že nehnuteľnosti sú zapísané v LV č. XXXX pre kat. úz. H. D., obec H. D., okres H. D.. Krajský súd teda konkretizoval nehnuteľnosti podľa katastrálneho územia, obce a okresu tak ako sú zapísané v LV č. XXXX. Odvolací súd potvrdil rozsudok okresného súdu aj v časti, v ktorej okresný súd rozhodol o náhrade trov konania, uložil žalovanej povinnosť nahradiť žalobcom trovy prvostupňového konania a to do rúk ich právnej zástupkyne JUDr. Viery Čápovej do troch dní. Odvolací súd poukazuje na ust. § 212 ods. 1 OSP a to, že odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný. Ak potom žalovaná v rámci rozsahu podaného odvolania namietala rozsudok okresného súdu vo veci samej, namietala tým zároveň aj trovy konania. Pri rozhodovaní o trovách konania súd vychádzal z ust. § 142 ods. 1 OSP a to účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobcovia mali vo veci úspech, žiadali priznať náhradu trov konania, tieto vyčíslili (§ 151 ods. 1 OSP). Aj v tejto časti okresný súd dostatočne a riadne odôvodnil svoje rozhodnutie. Uviedol, za ktoré úkony právnej služby priznal žalobcom náhradu trov konania a v akej sume. V tomto smere ale odvolateľka v rámci podaného odvolania neuviedla žiadne dôvody, v čom vidí nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu a čoho sa domáha. Rozsah preskúmavacieho práva (aj povinnosti) odvolacieho súdu je určená rozsahom odvolania, ktorým sa rozumejú napadnuté výroky rozhodnutia súdu prvého stupňa a tiež dôvodmi odvolania, ktorými sú námietky proti odôvodneniu napadnutého rozhodnutia v zmysle ust. § 205 a 205a OSP; vychádzajúc aj z ust. § 153 ods. 2 a § 206 ods. 2 OSP. V tomto smere krajský súd poukazuje aj na princíp tzv. „rovnosti zbraní“. Odvolací súd nepriznal žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov odvolacieho konania. V konaní úspešní žalobcovia nepodali návrh na náhradu trov odvolacieho konania spôsobom aby im bolo možné priznať náhradu trov konania. Vyjadrenie k podanému odvolaniu bolo urobené elektronickými prostriedkami, toto ale nebolo doplnené písomne alebo ústne do zápisnice; nebolo podpísané zaručeným elektronickým podpisom. Žalovaná v odvolacom konaní nemala úspech, potom jej nemohlo byť priznané právo na náhradu trov odvolacieho konania. Trovy dovolacieho konania nevyčíslila v súlade s ust. § 151 ods. 1 druhá veta OSP. O veci senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.