Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 13CoE/99/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6410205656 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ferdinand Zimmermann ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6410205656.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie začatej na návrh oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, za ktorú koná advokát a konateľ doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., proti povinnému: Ivan Horniak - RAMI, IČO: 34 774 548, s miestom podnikania 966 52 Orovnica 111, vedenej súdnym exekútorom: JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom exekútorského úradu 821 08 Bratislava, Záhradnícka 60, vedenej pod sp. zn. EX/4819/10, o odvolaní oprávneného zo dňa 02. 02. 2012 proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 13Er/595/2010-39 zo dňa 23. 01. 2012, takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú, túto zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a súdnemu exekútorovi nepriznal náhradu trov exekúcie. Exekučným titulom by mal byť Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., sp. zn. SR 01544/10 vydaný dňa 01. 04. 2010. Zistil, že oprávnený a povinný uzavreli dňa 18. 05. 2009 zmluvu o úvere, ktorú posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu, pričom spory z nej mali byť rozhodované rozhodcovským súdom na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky ohľadom rozhodcovskej doložky. Z vyjadrenia povinného, ktorý uviedol, že finančné prostriedky zo zmluvy o úvere použil pre svoje potreby, mal preukázané, že povinný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako fyzická osoba - spotrebiteľ. Rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, znemožňuje voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu všeobecným súdom, ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo sa podrobiť všetkým Všeobecným obchodným podmienkam, teda aj rozhodcovskému konaniu. Dodávateľ v nej uviedol aj konkrétny rozhodcovský súd, ktorý sídli v rovnakom meste ako dodávateľ. Rozhodcovský súd je paušálnym spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy. Proti uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Ako prvý dôvod uviedol, že súd rozhodol nad rámec zverenej právomoci podľa ust. § 205 ods. 2 písm. b/ zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Všeobecný súd založil svoju právomoc, dôsledkom ktorej zrealizoval úplný judiciálny proces zahŕňajúci zistenie skutkového stavu veci, výberu právnych noriem, aplikácie a interpretácie zvolených právnych noriem na skutkový stav a meritórne rozhodnutie vo veci na ust. § 45 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, čím sa postavil do pozície orgánu vykonávajúceho komplexné preskúmanie exekučného titulu, ktorá mu v rámci zverenej právomoci neprináleží. Exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, ako by bol exekučný súd zrušený, zdôrazňujúc, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácií, keď exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti v zmysle ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Uviedol, že z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje. Ochranu práva, pre ktorú existovala právnymi predpismi vymedzená procesná cesta, ktorou súdna oprava rozhodnutí rozhodcovských súdov svojou zvláštnou povahou bez pochybností je, nie je možné využiť dodatočne po tom, čo takýto prostriedok už nemožno uplatniť a to cestou kontroly rozhodcovského rozhodnutia exekučným súdom, ktorej účel je odlišný. Oprávnený poukázal na to, že úspešný žalobca v rozhodcovskom konaní stráca vplyvom nahradenia opraveného procesu indikovaného ust. § 40 a nasl. Zákona o rozhodcovskom konaní revíznym procesom exekučného súdu všetky svoje justičné práva spojené s právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivý súdny proces. Extenzívna interpretácia ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, tak ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol s poukazom na rozhodnutia Ústavného súdu, konkrétne uznesenie sp. zn. I. ÚS 331/09, I. ÚS 212/06, že v prípade dvojakého výkladu právneho predpisu, je povinnosťou všeobecného súdu vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. V súvislosti s plynutím času z pohľadu ochrany princípov právneho štátu poukázal na skutočnosť, že ak ustanovenie § 41 Zákona o rozhodcovskom konaní pri stanovení lehoty, v ktorej účastník konania môže podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sleduje účel - zabezpečiť právnu istotu v tom smere, aby sa po uplynutí tejto lehoty nezasahovalo do nadobudnutých práv a uložených povinností rozhodnutiami rozhodcovských súdov, potom je neopodstatnené, aby exekučný súd mohol kedykoľvek bez časového obmedzenia vstupovať do právnych vzťahov založených rozsudkom. Všeobecný súd vo veci žalobcu nebol povinný zaoberať sa skúmaním, či príslušné deklaratórne rozhodnutie rozhodcovského súdu bolo vydané v súlade s platnými predpismi. Aj keby bolo pravdou to, čo v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol všeobecný súd, nemalo by to vplyv na vyššie uvedené tvrdenie a to preto, že v čase keď došlo k vydaniu rozhodnutia rozhodcovského súdu, Slovenská republika bola právnym štátom, a preto žalovanému nič nebránilo využiť možnosť podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku príslušnému všeobecnému súdu. Podľa názoru oprávneného exekučný súd nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Ani v prípade pasívneho správania účastníka v konaní, v ktorom bol exekučný titul vydaný, nemôže exekučný súd naprávať prípadné chyby a nedostatky exekučného titulu. Ak sa všeobecný súd nestotožnil s ústavnou interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, mal prerušiť konanie a podať Ústavnému súdu Slovenskej republiky návrh na konanie o súlade predmetného ustanovenia s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky. Ako druhý dôvod uviedol, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci bol podľa zákona potrebný v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. e/ OSP. Všeobecný súd podľa jeho názoru interpretoval a následne aplikoval ustanovenie § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní tak, ako akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsahu rozhodcovského súdu nedostatky špecifikované v ust. § 45 ods. 1 písm. b/, c/ Zákona o rozhodcovskom konaní. Oprávnený však tvrdí, že súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu alebo exekučného konania realizovaného na podklade takéhoto rozhodnutia len na návrh účastníka. Ako ďalší dôvod uviedol, že súd svojím postupom odňal účastníkovi konania možnosť konať pred súdom v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. a/ OSP v spojení s ust. § 221 ods. 1 písm. d/ OSP. Exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poukázal aj na zákaz diskriminácie v zmysle čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a článku č.14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Žalobca, aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne. Z okolností daného prípadu nemožno vyšpecifikovať také skutočnosti, ktoré by mohli objektívne a rozumne ospravedlniť odlišné zaobchádzanie s oprávneným, a to ani v súvislosti s jeho postavením ako podnikateľského subjektu. Tiež poukázal na potrebu ústavnej aplikácie právnych noriem a na skutočnosť, že exekučný súd založil a odôvodnil svoje rozhodnutie na normatívnej úprave, ktorá nemá v Slovenskej republike povahu prameňa práva. Exekučný súd aplikoval ustanovenie smernice Rady 93/13/EHS, ktorá nemá všeobecnú záväznosť. Následne oprávnený uviedol, že okresný súd bez jeho vypočutia rozhodol o jeho právnom postavení, nemal možnosť sa vyjadriť a reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu. Postup, ktorý zvolil exekučný súd dal povinnej dodatočnú príležitosť na to, aby bez existencie obáv z reakcie žalobcu, došlo k zmareniu exekúcie s poukazom aj na zásadu kontradiktórnosti konania. Exekučný súd napadnutým rozhodnutím vylúčil akúkoľvek možnosť podania opravného prostriedku vo vzťahu k meritu veci a úplným uskutočnením judiciálneho procesu v podmienkach exekučného konania tak porušil zásadu dvojinštančnosti súdneho konania. Negácia zásady dvojinštančnosti súdneho konania exekučným súdom ohľadom posúdenia merita veci je v podmienkach právneho štátu neprípustná a porušuje právo žalobcu na súdnu ochranu, ako aj jeho právo na spravodlivý súdny proces. Ako štvrtý dôvod uviedol, že súd prvého stupňa nedostatočne zistil skutkový stav, pretože nevykonal náležité dokazovanie. Podľa oprávneného exekučný súd vo veci nevykonal dokazovanie, pričom rozhodnutie môže byť postavené len na dôsledne zistenom skutkovom stave a ak súd nemá dostatočný podklad pre rozhodnutie, je povinný vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci konania nenavrhli. Ako posledný dôvod oprávnený uviedol, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. f/ OSP. Poukázal na ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní a uviedol, že ak by zákonodarca chcel umožniť prieskum rozhodcovského rozhodnutia, medzi taxatívne uvedenými dôvodmi stanovenými v ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní uviedol by aj ďalšie. Exekučný súd si však podľa ľubovôle okruh prieskumu exekučného titulu svojvoľne rozšíril aj na otázky, ktoré nebol oprávnený riešiť. Ohľadne neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že exekučný súd bol oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi. Exekučný súd dospel k záveru, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným predstavuje spotrebiteľskú zmluvu. Tento záver je ale absolútne nesprávny a v rozpore so zisteniami súdu. Z uzavretej zmluvy vyplýva, že povinný konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti. Oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky na účel podnikania. Vzhľadom na túto skutočnosť sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny poriadok poskytuje spotrebiteľovi. Naviac, dojednaná rozhodcovská doložka nevyžaduje, aby spory boli riešené výlučne v rozhodcovskom konaní. Účastníkom zmluvy je daná možnosť voľby, či sa obrátia na rozhodcovský súd alebo na všeobecný súd. Nejde pritom o fiktívnu možnosť voľby, ale o reálnu a skutočnú možnosť voľby rozhodujúceho orgánu. Nie je ani možné stotožniť sa s názorom, že pre spotrebiteľa je konanie rozhodcovského súdu nevýhodné resp., že by samo o sebe spôsobovalo akúkoľvek nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán. Oprávnený nesúhlasil ani s právnym posúdením predmetnej zmluvy ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Oprávnený poskytuje svojim klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak na základe zmluvy o úvere v zmysle ust. § 497 Obchodného zákonníka. Pokiaľ sa právny režim uzavretej zmluvy o úvere spravoval ustanoveniami Obchodného zákonníka, tento nevyžaduje, aby v zmluve o úvere bola ako podstatná náležitosť dohodnutá o.i. aj ročná percentuálna miera nákladov. Oprávnený poukazuje na to, že poskytuje klientom peňažné prostriedky síce dočasne, avšak nie formou odloženej platby, ale vo forme splátok, pričom klient má možnosť zvoliť si podmienky poskytovania úveru. Pokiaľ ide o tvrdenie o neprimerane vysokých úrokoch z omeškania, oprávnený uviedol, že povinný podpísaním zmluvy o úvere vyjadril svoj súhlas so zmluvnými podmienkami, t.j. aj s úrokom z omeškania vo výške 0,25% za každý deň omeškania, dohodnutým v bode 6 Všeobecných podmienok poskytovania úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere. Podľa názoru oprávneného dohodnutá výška úroku z omeškania 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, keďže oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytovaní úveru a nesie tak obchodné riziko. Zdôrazňuje, že tento úrok má sankčný charakter a dlžníkovi sa účtuje len v prípade, ak poruší zmluvné podmienky. Záverom opätovne uviedol, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom na základe vykonateľného a platného exekučného titulu. Súd po vykonaní prieskumu exekučného titulu vydal súdnemu exekútorovi poverenie na výkon exekúcie. Od vydania exekučného titulu, ani od vydania poverenia na výkon exekúcie nenastali žiadne nové ani skutkové okolnosti, ktoré by mali viesť k zmene postoja súdu. Vzhľadom na tieto odvolacie námietky oprávnený žiadal napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Vyjadrenie k odvolaniu oprávneného nebolo podané. Dňa 10. 08. 2012 bolo okresnému súdu doručené podanie oprávneného datované dňom 26. 7. 2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Uviedol, že ak Smernica Rady 93/13/EHS z 5. 4. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. Vzhľadom na to, že na splnenie požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu, oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil nasledujúce prejudiciálne otázky: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol predložiť Súdneho dvora Európskej únie prejudiciálnu otázku, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu, zabráni vymožiteľnosť reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? V dôsledku podaného odvolania krajský súd vec v medziach daných ustanovením § 212 ods. 1 OSP prejednal a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 OSP uznesenie okresného súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h/ OSP zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa podľa ustanovenia § 221 ods. 2 OSP na ďalšie konanie; návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol, z týchto dôvodov: Pokiaľ oprávnený navrhol exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ OSP, odvolací súd uvádza: Úlohou Súdneho dvora Európskej únie v rámci prejudiciálneho konania v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) je poskytnúť výklad práva Únie (výkladu zmlúv; platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie) a nie uplatňovať právo na skutkový stav v konaní vo veci samej, čo je úlohou vnútroštátneho súdu. Súdnemu dvoru neprislúcha rozhodovať o skutkových otázkach prejednávaných v konaní o veci samej, ani rozhodovať o rozdielnych názoroch na výklad alebo uplatňovanie vnútroštátnych predpisov. Aj z ustálenej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že rozhodnutie o predložení prejudiciálnej otázky je vecou výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu po zistení, že pre vydanie jeho rozhodnutia je potrebné rozhodnúť o výklade práva Únie. „Pánom“ rozhodnutia o predložení prejudiciálnej otázky nie sú účastníci konania, ale len (predkladajúci) súd, ktorý dospel k názoru, že pre kvalifikované s právom Únie konformné rozhodnutie potrebuje interpretačnú pomoc Súdneho dvora Európskej únie. Aj v prípade, ak ide o rozhodnutie, proti ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, Súdny dvor Európskej únie definoval, kedy súd nie je povinný položiť prejudiciálnu otázku (v týchto súvislostiach odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Súdneho dvora zo dňa 6. 10. 1982 vo veci CILFIT C-283/81). Táto situácia nastane v prípade, ak predložená otázka je irelevantná, vecne zhodná s otázkou, o ktorej sa už rozhodlo v prejudiciálnom konaní (teória act éclairé) a v prípade, ak je správne uplatňovanie práva Únie také jednoznačné, že nepripúšťa nijaké rozumné pochybnosti (teória acte clair). Odvolací súd nepovažuje v danom prípade oprávneným predložené prejudiciálne otázky za kvalifikované, teda opodstatnené a právne relevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu. Právne posúdenie veci bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám, bez potreby predložiť prejudiciálne otázky Súdnemu dvoru EÚ, preto návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. V ďalšom sa odvolací súd musel v prvom rade zaoberať tvrdením oprávneného týkajúcom sa postavenia povinného, ktorý podľa jeho názoru nemal postavenie spotrebiteľa. Súd sa tak zaoberal tým, či právny vzťah vzniknutý medzi oprávneným a povinným na základe Zmluvy o úvere zo dňa 18. 05. 2009 (č.l. 36 spisu), je resp. nie je vzťahom spotrebiteľským. Na určenie, či ide o spotrebiteľskú zmluvu, je nevyhnutné preskúmať, či sa zmluva uzatvára medzi „dodávateľom, ktorý pri jej uzatváraní a plnení koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka) a „spotrebiteľom, fyzickou osobou, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti“ (§ 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka); špeciálne ohľadom spotrebiteľského úveru „spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorej bol poskytnutý spotrebiteľsky úver na iný účel ako na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania“ (§ 3 ods. 2 zákona číslo 258/2001 Z.z. v znení účinnom pred 11. 06. 2010). Treba posúdiť nielen obsah, povahu a účel zmluvy, ale aj objektívne okolnosti, ktoré sprevádzali jej uzavretie. V zásade platí, že o spotrebiteľský úver nejde, ak sa veriteľ (oprávnený) mohol zo správania (konania) dlžníka (povinného) domnievať, že účelom úveru je získanie prostriedkov v súvislosti s podnikateľskou (obchodnou, pre potreby povolania, zamestnania) činnosťou dlžníka. Uvedené sa preukazuje najmä v konaní, výsledkom ktorého je titul na plnenie (v konaní vo veci samej). V exekučnom konaní sa už dokazovanie na objasnenie skutkového stavu veci nevykonáva, ale sa len overuje existencia a obsah exekučného titulu. Tam, kde povinným by mohol byť spotrebiteľ, judikačná prax ale vyžaduje určitú zvýšenú ochranu spotrebiteľa, lebo tohto považuje za „slabšieho“ voči dodávateľovi. Aj pri nečinnosti spotrebiteľa majú exekučný súd a exekútor dbať o to, aby nevedomosť spotrebiteľa nebola na jeho úkor a vyvažovať tak práva a povinnosti oboch strán. Odvolací súd pri rozhodovaní vychádzal z obsahu spisu. V Zmluve o úvere uzavretej dňa 18. 05. 2009 medzi oprávneným a povinným je povinný označený nielen menom, priezviskom, trvalým pobytom, rodným číslom a číslom OP, ale aj obchodným menom, IČO-om a číslom živnostenského registra. Povinný v zmluve zároveň označil, že finančné prostriedky sú mu poskytnuté na výkon podnikania (č.l. 36 spisu). V exekučnom titule, ktorým je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., číslo SR 01544/10 zo dňa 01. 04. 2010, je povinný označený obchodným menom, miestom podnikania a IČO-om (č.l. 4 spisu). Z výpisu zo živnostenského registra súd zistil, že v čase uzatvorenia Zmluvy o úvere povinný vykonával podnikateľskú činnosť na základe živnostenského oprávnenia (č.l. 70 spisu). Preukázaný skutkový stav v súdenej veci tak nesvedčí pre záver, že medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným) bola uzavretá spotrebiteľská zmluva (o spotrebiteľskom úvere) v zmysle ustanovení § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. K veci odvolací súd ešte dodáva, že ak povinný mal záujem sa vyššie uvedeným spôsobom označiť sa v Zmluve o úvere a súčasne aj deklaroval účel poskytnutia úveru na výkon podnikania, je zrejmé, že povinného v danom právnom vzťahu nie je možné považovať za fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní zmluvy v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a nie sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa Občianskeho zákonníka. Na tejto skutočnosti nemení nič ani tvrdenie povinného, že poskytnuté finančné prostriedky zo Zmluvy o úvere použil pre svoje potreby, nakoľko túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázal a zostala tak len v rovine ničím neverifikovaného tvrdenia. Nebol tak daný dôvod na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie podľa § 57 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 58 ods. 1 Exekučného poriadku. Odvolací súd preto zrušil uznesenie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.