Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/61/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6411208483 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 06. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6411208483.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Oľgy Maľovej a Mgr. Jaroslava Galla, v právnej veci navrhovateľov 1/ Z. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, K. Z., 2/ M. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX/XX, K. Z., obaja zastúpení JUDr. Rudolfom Fajbíkom, advokátom, so sídlom Advokátskej kancelárie Ul. Dobšinského 14, Banská Štiavnica, proti odporcovi B. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. Z., A. XXXX/X, zastúpeného JUDr. Mgr. Ivanou Švarcovou, advokátkou, so sídlom Advokátskej kancelárie Horná 41, Banská Bystrica, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom zo dňa 16.11.2011, č.k. 4C/182/2011-60, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výrokoch, ktorými súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 20.000 eur a navrhovateľovi 2/ 10.000 eur, zaplatiť navrhovateľom náhradu trov konania, potvrdzuje. Výrok rozsudku, ktorým súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom súdny poplatok vo výške 1.800 eur mení tak, že odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom sumu 300 eur ako súdny poplatok do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. Mení rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcovi uložil povinnosť nahradiť 65,32 eur ako trovy preddavkované zo štátnych prostriedkov tak, že odporca je povinný zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom sumu 10,89 eur ako trovy preddavkované zo štátnych prostriedkov do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Odporca je povinný nahradiť navrhovateľom 1/, 2/ trovy odvolacieho konania spoločne a nerozdielne spočívajúce v právnom zastupovaní vo výške 327,75 eur právnemu zástupcovi navrhovateľov JUDr. Rudolfovi Fajbíkovi, advokátovi so sídlom v Banskej Štiavnici, Ul. Dobšinského č. 14 na číslo účtu: XXXXXXXXX/XXXX, variabilný symbol: XXXX, do troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd odporcovi uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľke 1/ sumu 20.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy a navrhovateľovi 2/ sumu 10.000 eur ako náhradu nemajetkovej ujmy všetko do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu v Žiari nad Hronom 1.800 eur ako súdny poplatok a sumu 65,32 eur ako trovy preddavkované zo štátnych prostriedkov do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľom 1/ a 2/ trovy konania na účet právneho zástupcu JUDr. Rudolfa Fajbíka vo výške 1.780,27 eur do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že navrhovatelia podali na prvostupňový súd návrh dňa 11.07.2011, ktorým sa domáhali zaviazať odporcu k náhrade škody za bolesť, za stratu na zárobku počas práceneschopnosti a náhradu nemajetkovej ujmy. Tvrdili, že odporca dňa 21.12.2010 napadol navrhovateľov so zbraňou, jeho konanie bolo kvalifikované, ako pokus vraždy. Vzhľadom na zistenú duševnú chorobu odporcu však bolo trestné stíhanie zastavené. Právna zástupkyňa odporcu žiadala návrh zamietnuť z dôvodu, že odporca v dôsledku schizofrénnej psychózy nevedel rozpoznať protiprávnosť svojho konania, ktoré nevedel ovládať, a preto nezodpovedá za spôsobenú škodu. Počas konania navrhovatelia zobrali návrh späť v časti týkajúci sa nárokov náhrady za bolesť, náhradu za stratu na zárobku počas PN a jednorazové vyrovnanie a náklady spojené s liečením, ako aj náhradu po skončení PN. V tejto časti súd konanie zastavil a ďalej konal len o nároku na nemajetkovú ujmu. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že odporca dňa 21.12.2010 v čase medzi 16.15 hod. až 16.45 hod., v rodinnom dome číslo X/,, na G. ulici v K. Z., v úmysle usmrtiť zaútočil malou sekerou, ktorú si priniesol so sebou na navrhovateľa 2/, ktorému nie menej, ako dvakrát zaťal do oblasti hlavy, čím mu spôsobil sečnú ranu v čelovej oblasti po lebku a sečnú radu spánkovej temennej oblasti vľavo prenikajúcu lebkou s malým krvácaním pod lebku. Následne po vykonaní skutku prešiel na ulicu I.v K. Z., kde vošiel do prevádzky Holičstva a kaderníctva BARBIER a tam v úmysle usmrtiť, zaútočil so sekerou v ruke na navrhovateľku 1/, ktorej nie menej, ako trikrát zaťal do oblasti hlavy, čím jej spôsobil zranenia, a to kraniocerebrálne poranenie a drvivé poranenia hlavy, hemoragický šok a vnútrolebečné poranenie. Nebolo sporné, že odporca bol stíhaný pre dvojnásobný pokus, obzvlášť závažného zločinu vraždy. Toto stíhanie bolo zastavené, pretože v priebehu trestného konania bolo dokázané, že obvinený nebol v čase činu pre nepríčetnosť trestne zodpovedný. Bolo preukázané, že navrhovateľ 2/ utrpel zranenia, ktoré boli mimoriadne nebezpečné z aspektu priameho ohrozenia života. Taktiež bola ohrozená aj navrhovateľka 1/. Všetky rany zasadené odporcom boli mimoriadne nebezpečné z aspektu priameho ohrozenia života a zdravia. Okresný súd aplikoval ustanovenie § 11, 13 ods. 2, 3 Obč. zákonníka, keď poukázal okrem iného na to, že zodpovednosť podľa § 13 Obč. zákonníka môže niesť aj maloletá osoba, prípadne osoba, ktorá je zbavená, alebo obmedzená k spôsobilosti na právnych úkonoch. Konštatoval, že odporca neoprávnene zasiahol do práva na ochranu osobnosti u navrhovateľov, predovšetkým vo fyzickej, psychicko-morálnej, sociálnej integrity. Aj keď v trestnom konaní bolo konštatované, že odporca v čase spáchania skutkov nevedel rozpoznať protiprávnosť svojho konania, podľa § 13 Obč. zákonníka je pasívne legitimovaný, ako zodpovedný subjekt z nároku nemajetkovej ujmy. Súd dospel k záveru, že v danom prípade primerané morálne zadosťučinenie nepostačuje. Vzhľadom na intenzitu, rozsah a nepriaznivé dôsledky na zdraví navrhovateľov priznal nemajetkovú ujmu, keď vychádzal z predložených lekárskych správ, z ktorých je zrejmé, že v dôsledku konania odporcu navrhovateľka je plne invalidná. Pred poškodením zdravia chodila riadne do práce, mohla pracovať, bola schopná postarať sa o domácnosť, záhradu, venovať sa turistike, žila plnohodnotným životnom. Vzhľadom na trvalé následky je čiastočne imobilná, odkázaná pri mnohých životných úkonoch na nevyhnutnú pomoc, stratila úplne schopnosť pracovať, nie je schopná postarať sa o domácnosť a je odkázaná na svojich rodinných príslušníkov. Zdravotný stav navrhovateľa 2/ sa vyvíja. Lekári mu však odporúčajú invalidizáciu, následkom poškodenia zdravia, pričom ide o psychické následky, a to posttraumatické depresívne stavy, ktoré sú v príčinnej súvislosti s poškodením zdravia spôsobenej odporcu. Niekoľkokrát bol hospitalizovaný a je u neho diagnostikovaná depresívna porucha stredne ťažkého až ťažkého stupňa. Taktiež u navrhovateľky 1/ sa prejavila posttraumatická epilepsia, v dôsledku čoho bola hospitalizovaná. Súd prihliadol na závažnosť zásahu do práv navrhovateľov, ktorý bol značnej intenzity a mal široký dosah na všetky stránky ich života. Preto navrhovateľom priznal náhradu nemajetkovej ujmy v súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Zároveň zaviazal odporcu podľa § 2 ods. 2 Zákona o súdnych poplatkoch zaplatiť súdny poplatok podľa § 148 ods. 1 O.s.p. a nahradiť trovy preddavkované štátom a podľa § 142 ods.l O.s.p. nahradiť trovy konania úspešným navrhovateľom. Proti rozsudku sa odvolal odporca. Ako odvolací dôvod uviedol, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, neúplne zistil skutkový stav veci a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm.c/, d/, f/ O.s.p.). Namietal, že aplikácia §§ 11 - 13 Obč. zákonníka nie je v tomto prípade správna, nakoľko sa týka ochrany osobnosti, resp. neoprávnených zásahov do osobnosti fyzickej osoby prostredníctvom tlače, resp. neoprávneným zásahom je následne každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ustanovením § 11 a nasl. Obč. zákonníka. Citované ustanovenie svojím obsahom definuje právo fyzických osôb na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy. Ochrana osobnosti patrí každej fyzickej osobe, preto v tejto časti Obč. zákonníka sa upravuje tzv. osobnostné právo. Predmetom ochrany je osobnosť občana vo svojej celistvosti. Jednotlivé dielčie zložky osobnosti (fyzická integrita, občianska česť, meno, podoba atď.) sú chránené len vtedy, pokiaľ došlo k napadnutiu osoby vo svojej celistvosti, pričom sa nevyžaduje vyvolanie následkoch, postačuje ohrozenie práv chránených ustanovením § 11. Pre poskytnutie ochrany nie je rozhodujúce, či tu zavinenie je alebo nie je. Právna zástupkyňa uviedla, že trvá na svojom vyjadrení pred prvostupňovým súdom, že vzhľadom na osobu odporcu ide o prípad osobitnej zodpovednosti, resp. ide o zodpovednosť za škodu spôsobenú tými, ktorí nemôžu posúdiť následky svojho konania podľa § 422 Obč. zákonníka. V čase skutku u odporcu nebol nad ním nariadený dohľad, odporca bol ambulantne liečený na depresiu, ale podľa vtedajšieho stanoviska lekára nebolo potrebné pacienta liečiť ústavnou formou, ani nevzišiel návrh na vykonávanie dohľadu nad osobou odporcu. U odporcu nepripadá do úvahy ani možnosť zodpovednosti v prípade uvedenia sa do stavu, kedy by nebol schopný ovládať svoje konanie, nakoľko znaleckým dokazovaním v trestnom konaní sa preukázalo, že odporca nebol pod vplyvom žiadnej návykovej, či inej látky, ktorú by vedome užil a spôsobil si stav, v ktorom by sa nevedel ovládať. Naopak, odporca v období spáchania skutku navštevoval odbornú psychiatrickú, ako aj všeobecnú ambulanciu sťažoval sa doma rodičom, že mu nie je poskytnutá dostatočná zdravotná starostlivosť a necíti sa zdravý. Jeho zdravotné ťažkosti vyvrcholili udalosťami zo dňa 21.12.2010. V tomto smere sa odporca cíti tiež poškodený a chápe, že došlo voči rodine tiež k trvalým a ťažkým zdravotným problémom, ktoré tieto sám a vedome nespôsobil a v súčasnosti sa lieči. Odporca trpí ťažkými depresiami a podobne ako navrhovatelia trpí stavmi úzkosti. Podstatnou právnou skutočnosťou v tomto prípade je to, že záver znaleckého posudku vypracovaný M.. B. L. v rámci trestného konania odporcu potvrdzuje, že tento v dôsledku schizofrénnej psychózy nevedel rozpoznať protiprávnosť svojho konania a toto konanie nemohol ovládať. V zmysle § 13 Obč. zákonníka je nutné definovať pôvodcu samotného vzniku alebo jej príčiny nemajetkovej ujmy, to znamená, že pokiaľ odporca nebol zo spáchaného skutku odsúdený a trestné stíhanie voči jeho osobe bolo z dôvodu jeho duševnej choroby zastavené, tak okresný súd túto skutočnosť neakceptoval a prejudikoval u odporcu vinu zo spáchania skutkov. Právna zástupkyňa zdôraznila, že je potrebné poukázať na to, že odporca nie je pôvodcom predmetných skutkov, stalo sa tak v dôsledku jeho duševného ochorenia, ktoré nemohol nijako ovplyvniť. V súvislosti s priznanou náhradou uviedla, že musí byť nepochybne preukázaný dôvod hodný osobitného zreteľa na priznanie takejto náhrady a dôvody musia byť verifikované objektívnymi dôkazmi, nielen tvrdeniami účastníkov konania. Dôvody hodné osobitného zreteľa je potrebné vidieť a preukázať v skutočne mimoriadnej situácii u poškodených, keď dochádza k veľmi výraznému až mimoriadnemu sťaženiu uplatnenia tohto poškodeného v oblasti spoločenského, sociálne, kultúrneho, športového a iného spôsobu života, napr. v prípade takých následkov zranení, ktoré zásadným a nezvratným spôsobom zasahujú do zmyslovej empirickej, senzitívnej a ďalších oblastí a rozhodovacej a vôľovej činnosti človeka. Napr. pri takých následkoch ako je pripútanie človeka na invalidný vozík po úraze, strata alebo výrazné postihnutie zmyslových orgánov človeka (zrak, úplná strata končatiny a pod.), zohyzdenie viditeľných častí tela človeka a s tým spojená výrazná psychická trauma u poškodeného. V prípade navrhovateľov 1/ a 2/ takéto výrazné zásahy objektivizované neboli, pričom stupeň, rozsah a povaha nimi dokazovanej trvalej zmeny života nie je doteraz verifikovaná žiadnym iným dôkazom, okrem toho konajúci súd vôbec neskúmal, aké konkrétne a špecifické obmedzenie kultúrno-spoločených a iných aktivít u navrhovateľov z hľadiska mimoriadnosti, resp. osobitného zreteľa nastali, pretože neobstojí len konštrukcia o výrazných zmenách a postihnutí psychiky navrhovateľov bez toho, aby takéto zmeny a postihnutia neboli preukázané ďalšími dôkazmi. V tomto kontexte nemožno prijať záver prvostupňového súdu, že u navrhovateľov sa preukázalo výrazné obmedzenie ich zdravotného stavu, keď navrhovateľ U. pracuje na svojom pôvodnom pracovisku. Poukázala na judikované rozhodnutie Rc 53/1997. Taktiež nie je preukázané, že u navrhovateľov došlo k takým poruchám zdravia, ktoré možno klasifikovať ako zásadné, nezvratné a trvalo nenapraviteľné zásahy. Preto nemožno na základe vykonaného dospieť k záveru, že v dôsledku zranení a v príčinnej súvislosti s ním došlo k radikálnym zmenám v živote navrhovateľov. Navrhovateľka nie je pripútaná na lôžko, nedošlo k eliminovaniu jej rozumových schopností, je čiastočne pohybovo obmedzená a bola jej priznaná invalidita. U navrhovateľa 2/ po prepustení z nemocničného liečenia neboli potrebné žiadne následné operácie alebo hospitalizácia, riadne sa zaradil do bežného života. Poukazoval na neproporcionalitu v rozsudku prvostupňového súdu a nevyváženosť právneho posúdenia uplatnených nárokov navrhovateľov, keď na jednej strane u nároku na náhradu nemajetkovej ujmy neboli preukázané bolestivé stavy a iné zdravotné stavy u navrhovateľky 1/ a u navrhovateľa bolestivé stavy, avšak nejde o telesné úpravy a bolesti takej intenzity a charakteru, súd sa nevysporiadal s právnou otázkou vzniku a príčiny nemajetkovej ujmy, ak taká vôbec vznikla. Súd neskúmal a nevyhodnotil osobné, sociálne, materiálne a zdravotné pomery odporcu, ktorý je odkázaný v plnej miere na svoju matku - vdovu, ako jedinú osobu blízku. Do pozornosti súdu dala skutočnosť, že pred Okresným súdom v Žiari nad Hronom prebieha konanie o vrátenie daru, kde vyplýva, že účastníci darovacej zmluvy navrhovateľka Z. U. a odporca je B. R., boli v konaní o vklad vlastníckeho práva právne zastúpení JUDr. Rudolfom Fajbíkom. Z týchto dôvodov považuje rozsudok za nesprávny a nepreskúmateľný. Taktiež namieta, že absentuje vysvetlenie, odôvodnenie priznania nemajetkovej ujmy, čo do rozsahu, špecifikácie a primeranosti aj s prihliadnutím a iné takéto prípady z rozhodovacej praxe súdov. K odvolaniu sa vyjadrili navrhovatelia. Rozsudok okresného súdu žiadali potvrdiť ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania, ktoré zároveň právny zástupca vyúčtoval. Pokiaľ odporca namietal právne posúdenie, prvostupňový súd nepochybil. Zdôraznili, že v odvolaní sa bezdôvodne zamieňajú dva rôzne nároky, ktoré boli uplatnené v žalobe. Súd vykonal všetky navrhované dôkazy a odporca nenavrhol žiadny dôkaz na verifikovanie tvrdení navrhovateľov, dokonca tieto tvrdenia ani nespochybnil ani nepoprel. Okrem toho, väčšina tvrdení navrhovateľov je doložená listinnými dôkazmi. Až za cynické považujú tvrdenie, že u navrhovateľky 1/ nejde o výrazné až mimoriadne sťaženie uplatnenia. Je totiž odkázaná na pomoc inej osoby aj pri najbežnejších úkonoch (osobná hygiena, obliekanie a pod.). Je invalidná a navyše trpí aj posttraumatickými epileptickými záchvatmi, pre ktoré bola opakovane hospitalizovaná. Ďalšie rozvíjanie a argumentácie v tomto smere je síce možné, ale nadbytočné. U navrhovateľa 2/ je taktiež odporúčaná invalidizácia. To samo osebe dokazuje výrazné sťaženie jeho uplatnenia a zníženie kvality jeho života. Taktiež je u neho dokázaná následná hospitalizácia. Pokiaľ ide o vyčíslenie nemajetkovej ujmy, osobné pomery odporcu umožňujú v žalovanom rozsahu náhradu poskytnúť. Je zrejmé, že vlastní nehnuteľný majetok. Zo splnomocnenia predloženého v konaní vyplýva, že má alebo mal peňažné úspory v banke. Takisto je dedičom zo zákona po svojom otcovi, kde prebieha konanie a predmetom dedenia sú ďalšie hodnotné nehnuteľnosti, a to dva domy, chata a iné. Námietky ohľadom jeho zastupovania nesúvisia s darovacou zmluvou zo dňa 26.11.2010, a preto ich považuje za irelevantné. Napadnutý rozsudok nepovažuje za nepreskúmateľný. Mohol a nemusel byť obšírnejšie odôvodnený, čo však nemá právny význam, lebo sa posudzuje výrok rozsudku. Fyzický a psychický stav navrhovateľov je dokázaný lekárskymi správami. Tieto sú podstatné preto, lebo ide o zásah do zdravia navrhovateľov. Život a zdravie sú základné osobnostné práva, o čom netreba diskutovať. Overovať lekárske správy znaleckým posudkom považujú za zbytočné a nehospodárne. Nakoniec, odporca tieto správy nespochybnil a znalecké dokazovanie nenavrhoval. Súd teda nemal žiadny dôvod takéto dokazovanie vykonávať. Požiadavka porovnávať predmetný nárok s inými prípadmi zo súdnej praxe je právne nepodložená. Doplneným odvolaním zo dňa 31.01.2012 právna zástupkyňa odporcu poukázala na to, že Okresný súd v Žiari nad Hronom rozhodol v konaní o vrátenie daru, pričom konanie bolo vedené pod sp. zn. 5C/180/2011, kde žalujúca Z. U. žiadala vrátiť dar. Súd návrh zamietol ako nedôvodný. Zároveň opätovne poukázala (skopírovala) niektoré časti svojho predchádzajúceho podania. Právny zástupca navrhovateľov k doplnenému odvolaniu uviedol, že nie sú v ňom uvedené žiadne skutočnosti, ktoré by sa týkali nároku, o ktorom súd rozhodol. Odporca argumentuje konaním o inom samostatnom nároku, ktoré navyše nie je ani právoplatne skončené. Opakovane poukázal na to, že v odvolaní sa zamieňajú rôzne samostatné nároky. Krajský súd, ako súd odvolací, vec preskúmal v rozsahu danom ustanovením § 212 ods.l, 2 O.s.p. a bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 1, 2 O.s.p. rozsudok okresného súdu potvrdil podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. a pokiaľ ide o súdny poplatok a trovy konania štátu, tento výrok zmenil podľa § 220 O.s.p. s prihliadnutím na rozhodnutie vo veci 15Co/62/2012 a na to, že odporcovi bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatku v rozsahu 5/6-tín. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku vecne správne a odvolací súd sa stotožňuje aj s jeho odôvodnením. Podľa ustanovenia § 219 ods. 2 O.s.p. platí, že ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Napadnutým rozsudkom okresný súd zrozumiteľne, stručne a presvedčivo vyargumentoval základ svojho rozhodnutia, pričom jeho rozhodnutie je preskúmateľné, riadne odôvodnené a zároveň súd použil na daný zistený skutkový stav správnu právnu normu. Odvolací súd poukazuje na to, že nemožno zamieňať nezrozumiteľnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu so skutočnosťou, že výsledok takéhoto rozhodnutia vrátane odôvodnenia nie je v súlade s predstavou niektorého účastníka. Všeobecný argument, že z tohto dôvodu je rozhodnutie nepreskúmateľné a nezrozumiteľné, je len všeobecné účelové tvrdenie, ktoré sa v poslednej dobe objavuje v odvolaniach. Treba prisvedčiť argumentom navrhovateľov, že v danom prípade zrejme u odporcu dochádza k zámene viacerých pojmov a nárokov, ktoré sú úplne odlišné a s vecou ani nesúvisia. Bolo nepochybne preukázané, že ku spáchaniu skutku došlo, aj to, že ho spáchal odporca. V trestnom konaní bol vyslovený záver na základe znaleckého posudku, že odporca nemôže byť za trestný čin zodpovedný. To však neznamená, že by skutok nespáchal a nespôsobil nebezpečný následok navrhovateľom, a ako sám tvrdí, zjavne bez vážneho dôvodu. Odvolací súd nad rámec iných úvah poukazuje na zaujímavú skutočnosť, že hoci odporca nevedel v danom čase čo robí, tak napadol navrhovateľa 2/ v jeho dome a po tomto čine sa premiestnil na značnejšiu vzdialenosť ho holičstva, kde napadol navrhovateľku 1/, pričom obidve osoby sú vzájomne prepojené, mama a syn. Snaha odporcu, resp. právnej zástupkyne podsunúť súdu záver v tom, že odporca nemôže niesť žiadnu zodpovednosť, keďže nie je trestne zodpovedný, považuje odvolací súd za účelovú obranu v snahe odviesť pozornosť od skutočnej podstaty veci, ktorou je to, k čomu došlo a v žiadnom prípade nemožno dospieť k takým záverom, ako sú produkované v odvolaní, že snáď odporca ani za nič nemôže a poškodenie zdravia u navrhovateľov nie je ani vážne. Predmetom daného nároku je nemajetková ujma v súvislosti s poškodením zdravia navrhovateľov v súvislosti s útokom odporcu na ich život a zdravie. Chovanie odporcu vykazuje všetky znaky trestného činu a odporca nebol v danom prípade odsúdený len z dôvodu, že na základe znaleckého posudku bola vylúčená vedomostná zložka páchateľa, teda nemožno považovať takéto konanie za trestné z hľadiska trestného práva. To však nevylučuje, aby odporca niesol zodpovednosť za svoje konanie. Pokiaľ by totiž súd dal za pravdu odporcovi a tvrdeniam uvedeným v odvolaní, musel by súd konštatovať totálny morálny úpadok a porušenie všetkých základných princípov spravodlivosti v spoločnosti. Bolo by to v rozpore s Občianskym súdnym poriadkom, kde v zmysle § 1 O.s.p. upravuje postup súdu a účastníkov v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov ako aj výchova a zachovávanie zákonov na čestné plnenie povinností a na ústup právam iným osôb. Tvrdenie odporcu v tom, že ide o prípad osobitnej zodpovednosti podľa § 422 Obč. zákonníka nie je akceptovateľné, pretože v danom prípade navrhovatelia už takýto nárok nežalujú, teda nežalujú náhrady škody. Navrhovatelia žalujú nemajetkovú ujmu v zmysle § 13 Obč. zákonníka. Na doplnenie treba uviesť, že aj Zákon o súdnych poplatkoch v § 4 ods.2 písm.i/ O.s.p. počíta s tým, že od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré mu boli spôsobené trestným činom. To znamená, že zákon predpokladá nielen náhradu škody, ale aj možnú náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku spáchaného trestného činu. Skutočnosť, že odporca ako páchateľ nebol odsúdený za svoje konanie, neznamená, že nezodpovedá za takéto porušenie práva. K vzťahu k § 13 OZ vo vzťahu k prípadnej náhrade odvolací súd poukazuje na § 16 Obč. zákonníka, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. To znamená, že ani v dôsledku prípadného priznania nároku v zmysle § 13 nie je vylúčené právo na náhradu škody podľa § 16 a nasl. Obč. zákonníka. Pokiaľ by totiž súd akceptoval názor uvedený v odvolaní, potom by musel vysloviť záver, že pokiaľ aj dôjde k spáchaniu trestného činu s vážnymi následkami, poškodení nemajú právo, resp. nemajú možnosť uplatniť žiaden nárok voči páchateľovi v prípade, ak tento za spáchaný trestný čin nebol tresne zodpovedný v dôsledku duševnej poruchy. Takýto záver odvolací súd považuje za neakceptovateľný. V odvolaní odporca argumentuje judikátmi, prípadne poukazuje na to, že neboli verifikované dôvody hodné osobitného zreteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že v danom prípade nejde o posudzovanie nároku podľa § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1962 Zb., pričom rozhodnutie Rc 53/1997 rieši práve tento nárok a nárok, ktorý je predmetom daného konania, sa posudzuje podľa § 11 až 13 Obč. zákonníka a nijakým spôsobom nesúvisí s argumentáciou, ktorá sa vzťahuje na prípad, keby nedošlo k späťvzatiu návrhu a navrhovatelia by žiadali priznať bolestné, sťaženie spoločenského uplatnenia a pod.. Pokiaľ ide o námietku, že nedošlo k verifikovaniu následkov, odvolací súd poukazuje na to, že okresný súd v dostatočnej miere vykonal dokazovanie, a to listinnými dôkazmi - lekárskymi správami, z ktorých vyplývajú jednoznačné závery o zdravotnom stave navrhovateľov, o priebehu ich liečenia ako aj ťažkých následkoch spôsobených na ich zdravotnom stave konaním odporcu. Odporca v odvolaní zľahčuje zdravotný stav navrhovateľov, pričom navrhovateľka 1/ bola v dôsledku konania odporcu invalidizovaná a na invalidný dôchodok zrejme pôjde aj navrhovateľ 2/, čo bolo nepochybne preukázané z lekárskych správ. Tvrdenia navrhovateľov boli jednoznačne preukázané a nie je žiaden dôvod na nariaďovanie znaleckého posudku, pretože v danom prípade sa neohodnocuje ani bolestné ani sťaženie spoločenského uplatnenia. V danom prípade súd vychádzal z jednoznačných záverov lekárskych správ o zdravotnom stave navrhovateľov, teda bol zrejmý následok konania odporcu v čase rozhodovania. Nie je zrejmé, na základe čoho odporca dospel k záverom, že pokiaľ navrhovateľka ako zdravá žena po jeho zásahu zostala na vozíku odkázaná na pomoc inej osoby a čiastočne ochrnutá, že tento stav nemožno považovať za vážny. Z toho je zrejmé len to, že odporca, zvlášť právna zástupkyňa odporcu, si dostatočne neuvedomili závažný následok, ktorý nastal v dôsledku konania odporcu. Pokiaľ ide o právne zastupovanie JUDr. Rudolfa Fajbíka pri uzatváraní darovacej zmluvy medzi účastníkmi, ide o argument irelevantný, pretože nemá žiaden vzťah k danej veci. Ani námietka, že prvostupňový súd návrh o vrátenie daru zamietol, pokiaľ rozhodnutie nie je právoplatné, nie je podstatné pre rozhodovanie o nároku v danom prípade. K námietkam odporcu ohľadom potreby nariadenia znaleckého dokazovania verifikovania zdravotného stavu navrhovateľov odvolací súd poukazuje na to, že účastníci boli riadne poučení v súlade s ustanovením § 120 ods.4 O.s.p., pričom zo zápisnice o pojednávaní zo dňa 16.11.2011, kedy súd vyhlásil rozsudok, vyplýva, že účastníci uviedli, že označili a predložili všetky dôkazy, okrem navrhnutých nenavrhujú vykonať iné. Nato súd vyhlásil dokazovanie za skončené. Odvolací súd preto na takto navrhnuté dôkazy neprihliadol. Súd taktiež konštatuje, že nenastal žiaden dôvod uvedený v § 205a ods.l O.s.p., pre ktorý by mal takýto dôkaz nariadiť. Naviac odvolací súd je toho názoru, že tento dôkaz nie je potrebný vzhľadom na uplatňovaný nárok. Pokiaľ ide o priznanú výšku nároku, odvolací súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu v rozhodnutí porovnávať podobné a obdobné prípady, resp. tieto v každom rozhodnutí odôvodniť, pretože na to nie je zákonný podklad, ale ani neexistuje žiadna možnosť ani databáza „podobných prípadov“, z ktorých by bolo možné čerpať. Posúdenie každej jednotlivej veci je individuálne, vždy sa prihliada na osobitosti uplatneného nároku, na jednotlivý konkrétny prípad a ide práve o právo sudcu rozhodovať o takomto nároku na základe svojej úvahy, avšak v obmedzení zákonným rámcom § 13 OZ, keď súd zvažuje výšku peňažného zadosťučinenia, pričom prihliada na závažnosť vzniknutej ujmy ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo. Prvostupňový súd obidve tieto okolnosti zohľadnil a odôvodnil. Nepochybne, závažnosť vzniknutej ujmy je neodstrániteľná, nevyčísliteľná. Závažná je aj okolnosti, na základe čoho k poraneniu došlo, zákerný spôsob prevedenia a sila útoku. Z tejto zodpovednosti odporcu nezbavuje ani jeho vylúčenie z trestnej zodpovednosti. Nárok navrhovateľov vyplýva z porušenia práva uvedeného v § 11 Obč. zákonníka, podľa ktorého fyzická osoba má okrem iného právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia. Odporca svojím konania zasiahol do tohto uvedeného práva. Dané právo je garantované taktiež Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to v článku 2, ktorý upravuje v bode 1, že právo každého na život je chránené zákonom. Nikoho nemožno úmyselne zbaviť života, okrem výkonu súdom uloženého trestu nasledujúceho po uznaní viny za spáchanie trestného činu, pre ktorý zákon ukladá tento trest. Takisto došlo k porušeniu článku 8 bodu 1, podľa ktorého každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Odporca v danom prípade prenikol do obydlia navrhovateľov, nerešpektoval ich rodinný život a spôsobil následok, ktorý sa následne prejavil v rodinných vzťahoch medzi účastníkmi, kedy sa podstatným spôsobom zhoršila kvalita ich života. Záverom odvolací súd konštatuje, že žaloba na ochranu osobnosti predstavuje vnútroštátny prostriedok nápravy vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na život a súkromného života v zmysle vyššie uvedených článkov a sú chránené predmetným Dohovorom. Slovenské súdy v obdobných prípadoch konajú a rozhodujú a priznávajú primerané čiastky podľa rôznych okolností prípadu napr. podobnú náhradu priznal Okresný súd v Žiar nad Hronom pod sp. zn. 7C/818/96. Pokiaľ ide o rozhodnutie okresného súdu, ktorým uložil povinnosť zaplatiť odporcovi súdny poplatok, rozhodnutie vychádzalo zo skutočnosti, že odporca nie je oslobodený od platenia súdnych poplatkov. Po rozhodnutí vo veci samej okresný súd uznesením zo dňa 27.02.2012, č.k. 4C/182/2011-112 priznal odporcovi oslobodenie od súdnych poplatkov v rozsahu 5/6-tín. Odvolací súd na základe odvolania odporcu toto uznesenie potvrdil ako vecne správne v konaní 15Co/62/2012. Z tohto dôvodu s prihliadnutím na ustanovenie § 372t O.s.p. súd zaviazal zaplatiť odporcu na pomernú časť súdneho poplatku v rozsahu 1/6-tiny, ktorá zo sumy 1.800 eur predstavuje 300 eur, a to v súlade s ustanovením § 4 ods. 2 písm.i/ a § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, kde platí, že ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Súd preto zaviazal odporcu na zaplatenie pomernej časti súdneho poplatku. Podobne súd zmenil výrok rozsudku prvostupňového súdu vo vzťahu k ustanoveniu § 148 ods.l O.s.p., podľa ktorého štát má podľa výsledkov konania proti účastníkom právo na náhradu trov konania, ktoré platil. Ak sú u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov proti tomuto účastníkovi sa zníži o rozsah, ktorý mu súd priznal. Keďže súd vynaložil zo štátneho rozpočtu sumu 65,32 eur na znalečné, súd zaviazal odporcu v rozsahu oslobodenia na plnenie vo výške 10,89 eur, čo predstavuje 1/6-tinu zo vzniknutých trov. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v súlade s § 224 ods.1 O.s.p. a § 142 ods.l O.s.p., keď v odvolacom konaní boli úspešní navrhovatelia v celom rozsahu, preto im patrí náhrada trov za právne zastúpenie, a to za jeden uplatnený úkon právnej pomoci, vyjadrenie k odvolaniu odporcu, a to vo výške 320,34 eur, režijný paušál 7,41 eur, spolu 327,75 eur v zmysle § 10 ods.1, § 14 ods.1 písm.b/, § 13 ods.2 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. O veci senát odvolacieho súdu rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.