Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/450/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707209652 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Segeč ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6707209652.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Moyzesova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému X. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: A. XXX, XXX XX S., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 2813/07, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1051,58-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/3943/2007-27 zo dňa 22.12.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd zastavil exekúciu podľa § 57 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“) v spojení s § 45 ods.1 písm. b), písm. c), § 45 ods.2 zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ZoRK“). V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd okrem iného uviedol, že oprávnený navrhol vykonanie exekúcie na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu pri Slovenskej rozhodcovskej a.s., sp. zn. SR 2397/07 zo dňa 26.04.2007. Po preskúmaní zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 12.09.2006, ktorá bola podkladom na vydanie exekučného titulu, okresný súd zistil, že jej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 531,10-Eur, pričom dlžník sa zaviazal vrátiť túto sumu zvýšenú o 512,51- Eur, teda celkovo zaplatiť sumu 1043,61-Eur. Vo vyššie uvedenom rozhodcovskom rozsudku bola povinnému uložená povinnosť na zaplatenie sumy vo výške 1051,58-Eur spolu s 0,25% denným úrokom z omeškania zo sumy 1043,61-Eur od 22.11.2006 do zaplatenia a na náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 263,12-Eur, to všetko do 3 dní od právoplatnosti uvedeného rozsudku. Plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 96,50% a úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy okresný súd považuje za plnenie v rozpore s dobrými mravmi podľa § 45 ods.1 písm. b) , písm. c) ZoRK , na základe čoho v spojení s § 45 ods.2 ZoRK podľa § 57 ods.2 Exekučného poriadku exekúciu zastavil. Uviedol, že dojednanie sankcie za nesplnenie zmluvnej povinnosti v uvedenej výške je nielen v rozpore s ustanoveniami európskeho aj vnútroštátneho práva o ochrane spotrebiteľa, aj v rozpore so zásadou ekvity, ktorá je pre oblasť súkromného práva určujúcou. Sankcia v uvedenej výške je sama osebe v hrubom nepomere vo vzťahu k zabezpečovanej zmluvnej povinnosti plniť včas. O náhrade trov predmetnej exekúcie rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia o zastavení exekúcie, nakoľko v čase rozhodovania nemal k dispozícii vyúčtovanie trov predmetnej exekúcie. Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s rozhodnutím predmetného uznesenia okrem iného z nasledovných dôvodov: - všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený, - exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe, - z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, - všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK, - exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, - dohodnutá výška úrokov z omeškania nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a s ohľadom na ďalšie obchodné riziko oprávneného. V zmysle judikatúry Najvyššieho súdu SR, v prípade dohodnutej úrokovej sadzby z omeškania, musí dlžník platiť úroky v dohodnutej výške. Výška úrokov 0,25% denne nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku ( sp.zn. 1 Obo 34/2004), ako aj, že každý odporca pri uzatvorení zmluvy o úvere v pozícii dlžníka mal možnosť zvážiť zmluvné podmienky /schopnosť splácať záväzok/ a musel si byť vedomý následkov /v prípade neplnenia záväzku/, t.j. aj povinnosti platiť úroky z omeškania v dohodnutej výške (napríklad sp.zn. 2 Obo 26/2004), - v zmysle § 499 Obchodného zákonníka (ďalej len ako „OBZ“), v zmysle ktorého za dojednanie záväzku veriteľa poskytnúť na požiadanie peňažné prostriedky možno dojednať odplatu, ak poskytovanie úveru je predmetom podnikania veriteľa, si oprávnený mohol dojednať odplatu- príslušný poplatok pozostávajúci v 1/3 z dohodnutého úroku a v 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere. V závere odvolania oprávnený navrhol, aby odvolací súd uznesenie okresného súdu č.k. 11Er/3943/2007-27 zo dňa 22.12.2011 v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 26.7.2012 na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 O.s.p., nakoľko nemienil odvolaniu vyhovieť. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu danom ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p, bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 O.s.p. potvrdil. Podľa § 44 ods.2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci) súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Proti tomuto uzneseniu je prípustné odvolanie. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci) exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Podľa § 57 ods.1 písm. a) Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci), súd exekúciu zastaví, ak sa začala a rozhodnutie sa doposiaľ nestalo vykonateľným. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku (v znení účinnom ku dňu začatia exekúcie v danej veci), exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Podľa § 45 ods. 1 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo exekučné konanie zastaví a) z dôvodov uvedených v osobitnom predpise, b) ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) alebo c) ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Podľa § 45 ods. 2 ZoRK súd príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b) alebo c). Proti rozhodnutiu súdu podľa odsekov 1 a 2 je prípustný opravný prostriedok (§ 45 ods. 3 ZoRK). Podľa § 52 ods. 1, 2, 3 Občianskeho zákonníka /ďalej len ako „OZ“/ (účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) spotrebiteľskými zmluvami sú kúpna zmluva, zmluva o dielo alebo iné odplatné zmluvy upravené v ôsmej časti tohto zákona a zmluva podľa § 55, ak zmluvnými stranami sú na jednej strane dodávateľ a na druhej strane spotrebiteľ, ktorý nemohol individuálne ovplyvniť obsah dodávateľom vopred pripraveného návrhu na uzavretie zmluvy (ods.1). Dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ods.2). Spotrebiteľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti (ods.3). Podľa § 53 ods. 1, 4 OZ (účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len neprijateľná podmienka) -(ods. 1). Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné (ods. 4). Podľa § 54 ods. 1, 2 OZ (účinného ku dňu uzavretia zmluvy o úvere) zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie (ods. 1) V pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší (ods. 2). Z citovaných ustanovení Exekučného poriadku ako aj ZoRK vyplýva, že exekučný súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle zákonných ustanovení vzťahujúcich sa na exekučné konanie. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh, ale aj bez návrhu) a v prípade, že sú zistené nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne zareagovať. Aj zákon o rozhodcovskom konaní ukladá exekučnému súdu v štádiu prebiehajúceho exekučného konania skúmať, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporujúce dobrým mravom a po zistení, že rozhodcovský rozsudok takéto nedostatky má, exekúciu zastaviť. Zmluvu o úvere uzatvorenú medzi oprávneným a povinným odvolací súd považuje za spotrebiteľskú zmluvu v zmysle OZ, čo je zrejmé z povahy zmluvných strán, predmetu podnikateľskej činnosti veriteľa a z obsahu zmluvy. Uvedenému nebráni ani skutočnosť, že predmetná zmluva bola uzatvorená pred 01.01.2008, nakoľko to, či určitá zmluva (určitý zmluvný typ) má povahu spotrebiteľskej zmluvy sa posudzuje podľa iných kritérií, než podľa akých OBZ rozlišuje záväzkové vzťahy na obchodné záväzkové vzťahy (absolútny obchod, relatívny obchod, resp. fakultatívny obchod). Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným typom zmluvy, ale jedná sa o druh (povahu) zmluvy, pre ktorú najmä OZ, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a náležitosti, ktoré musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť, tzv. neprijateľné podmienky. Právna úprava spotrebiteľských zmlúv tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa a je základným inštitútom tzv. spotrebiteľského práva. Označenie zmluvy o úvere (absolútny obchod) nie je prekážkou na aplikáciu ustanovení § 52 až § 54 OZ o spotrebiteľských zmluvách, a to vychádzajúc zo subsidiarity OZ. Z tohto dôvodu je potrebné aplikovať na tento právny vzťah právo týkajúce sa ochrany spotrebiteľa. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia exekučného súdu, že priznané plnenie odplaty za poskytnutie úveru vo výške 96,50% z poskytnutého úveru a taktiež aj úroku z omeškania vo výške 0,25% denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy je rozpore s dobrými mravmi. Je preukázateľné, že rozhodcovský súd pri vydávaní rozsudku v danej veci sa nezaoberal ochranou spotrebiteľa, čo mu vyplýva z ustanovení vnútroštátnej úpravy (ust. Exekučného poriadku, § 52 a nasl. OZ, § 45 ZoRK), ako aj z európskej judikatúry a priznal plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Táto skutočnosť sama o sebe je dôvodom na zastavenie exekúcie, ktorá začala na základe takéhoto exekučného titulu trpiaceho neodstrániteľnou vadou, pre ktorú v exekúcii ďalej nemožno pokračovať. Odvolací súd preto konštatuje, že exekučný súd sa mal v danej veci prednostne zaoberať povahou účastníkov daného právneho vzťahu a následne na to platnosťou rozhodcovskej doložky, pretože priznané plnenie rozhodcovským rozsudkom by nemuselo byť v zásade rozporné s platným právom, a v prípade ak by daná vec nebola spotrebiteľskou, muselo by prísť k oveľa širšiemu preskúmaniu plnenia priznaného rozhodcovským súdom. Napriek tomuto odvolací súd považuje vydané rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie za vecne správne, aj keď čiastočne z iných dôvodov, pretože je preukázateľné, že zmluva o úvere, na základe ktorej vznikol zmluvný vzťah medzi oprávneným a povinným a bolo priznané plnenie rozhodcovským rozsudkom je zmluvou spotrebiteľskou. Z tohto dôvodu sa na ňu vzťahuje právna úprava týkajúca sa ochrany spotrebiteľa upravená vnútroštátnou právnou úpravou ako aj európskou judikatúrou. Rozhodcovská doložka upravená v bode 17 všeobecných podmienok poskytnutia úveru (ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere), na základe ktorej v danej veci vznikol exekučný titul - rozhodcovský rozsudok, umožňujúca dodávateľovi výber rozhodcovského konania nenapĺňa záujem na ochrane spotrebiteľa. Z hľadiska ochrany spotrebiteľa nie je rozdiel medzi výhradnou rozhodcovskou doložkou a voľbou dodávateľa, ktorý spotrebiteľovi rozhodcovského konania vnúti ako najvhodnejší spôsob rozhodovania sporu (porovnaj CSACH, K. Štandardné zmluvy. Plzeň : Aleš Čeněk, 2009. s. 214). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým všeobecným obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. V subjektívne nearbitrabilnej (spotrebiteľskej) právnej veci zvlášť vznikajú pochybnosti o objektívnosti rozhodovacieho procesu. Už len tieto skutočnosti možno považovať za dostačujúce na záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky vzhľadom na zásadný dopad tejto zmluvnej podmienky na vzťahy medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ostatné podmienky rozhodcovského konania sú skôr len indikátorom, do akých krajností môže viesť dojednávanie rozhodcovského konania so slabšou stranou zmluvného vzťahu. Takto formulovaná rozhodcovská doložka spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a ako taká je teda v zmysle ustanovenia § 53 ods. 4 OZ neplatná. V predmetnej veci teda bolo možné s ohľadom na Exekučný poriadok zastaviť exekúciu aj s poukázaním na § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, pretože rozhodcovský rozsudok, ktorý bol vydaný rozhodcovskom konaní na základe rozhodcovskej doložky, ktorá bola posúdená ako neplatná zmluvná podmienka, pretože bola v hrubom nepomere v neprospech spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej zmluvy, sa potom nemohol stať vykonateľný (vykazuje znaky nulitného právneho aktu v dôsledku nedostatku právomoci rozhodujúceho orgánu), a preto nemohol byť spôsobilým exekučným titulom. Vada v postupe exekučného súdu, ktorý pristúpil k posudzovaniu dovolenosti priznaného plnenia bez vyhodnotenia platnosti rozhodcovskej doložky nespôsobuje v danom prípade nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko exekučný súd v konečnom dôsledku rozhodol správne. Odvolací súd preto rozhodnutie exekučného súdu ako vecne správne potvrdil. Odvolací súd považuje argumentáciu exekučného súdu pri zastavení exekúcie v predmetnej veci na § 45 ods.1 písm. b) ZoRK ako nesprávnu a zrejme nadbytočnú, nakoľko v zmysle citovaného ustanovenia zastavenie exekúcie prichádza do úvahy vtedy, ak rozhodcovský rozsudok má nedostatok uvedený v § 40 písm. a) a b) ZoRK. V zmysle § 40 ods.1 písm a) ZoRK, účastník rozhodcovského konania sa môže žalobou podanou na príslušnom súde domáhať zrušenia tuzemského rozhodcovského rozsudku, len ak rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemôže byť predmetom rozhodcovského konania / písm a)/; rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa o nej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní /písm. b) citovaného ustanovenia/. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody, a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa 26. júla 2012. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky v odvolaní, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. ( v samostatnom návrhu na prerušenie konania). Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.