Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15CoE/210/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710207352 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6710207352.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Ul. Pribinova č. 25, 811 09 Bratislava, IČO 35 807 598, zast. Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Ul. Grosslingova č. 4, 811 09 Bratislava, IČO 36 864 421, proti povinnej I. F., miesto podnikania O. č. XXX, XXX XX Y. L., W. XX XXX XXX, vedenej pod sp.zn. EX 3809/10 súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, so sídlom exekútorského úradu Ul. Záhradnícka č. 62, 821 08 Bratislava, pre vymoženie 1.152,00 eur s príslušenstvom a trov exekúcie, na odvolanie oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu vo Zvolene č. k. 22Er/432/2010-19, zo dňa 05. januára 2012, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e . Návrh na prerušenie konania z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 3809/10 súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým na základe poverenia vydaného Okresným súdom vo Zvolene dňa 05.11.2010 pod č. 5611 038239 vyhlásil za neprípustnú a zastavil. Dôvod neprípustnosti a zastavenie exekúcie spočíva v tom, že rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ZoRK), na podklade ktorého sa exekúcia vykonáva, od počiatku nie je spôsobilým exekučným titulom. Bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky. Okresný súd usúdil, že v exekučnej veci by malo byť vymáhané plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy. Zmluvu o úvere a Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (VOP) preskúmaval z hľadiska kritérií, na ktorých je založený inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky. Aplikoval ust. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka - § 52 a nasl. týkajúce sa ochrany spotrebiteľa, v ktorých je implementovaná smernica Rady č. 93/13/EHS zo dňa 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ako podmienku zmluvy neprijateľnú podľa ust. § 53 ods. 1 a od počiatku neplatnú podľa ust. § 53 ods. 4, § 39 cit. zákona, vyhodnotil rozhodcovskú doložku (čl. 18.). Rozhodcovskú doložku si spotrebiteľ osobitne nedojednal, čo zjavne vyplýva z jej zaradenia do VOP ako súčasti formulárovej zmluvy o úvere, jej obsah bol veriteľom vopred pripravený bez akejkoľvek možnosti voľby. Konajúci rozhodcovský súd oprávnenému priznal ako náhradu za neplnenie záväzku zo strany spotrebiteľa aj oprávneným uplatnenú neprimerane vysokú sankciu - úrok z omeškania 0,25 % denne (čo je 91,25 ročne), čo exekučný súd považoval za plnenie nedovolené, v rozpore s dobrými mravmi. Keďže poverenie na vykonanie exekúcie už bolo súdom vydané, je tu zákonný dôvod na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok). Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie oprávnený. Navrhol uznesenie okresného súdu zrušiť, trval na pokračovaní v exekúcii. Namietal, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, týmto je daný rámec podstatných náležitostí zmluvy uzavretej účastníkmi. Táto zmluva nemá charakter spotrebiteľskej zmluvy, ani zmluvy o spotrebiteľskom úvere a jej obsah resp. obsah rozhodcovskej doložky, nemožno posudzovať z hľadiska ne/prijateľnosti pôsobnosti ustanovení Občianskeho zákonníka. A pokiaľ by dlžník (povinná) aj bol považovaný za spotrebiteľa, je nepochybné, že dohodnutá rozhodcovská doložka zakotvuje rozhodcovské konanie ako alternatívu, nie ako výlučnú možnosť. Spotrebiteľ sa mohol s ochranou svojich práv obrátiť žalobou i na všeobecný súd SR. Princíp rovnosti účastníkov bol podľa názoru oprávneného zachovaný. Pokiaľ ide o úroky z omeškania, pre obchodné záväzkové vzťahy nie je možné zo zákona ani iných právnych predpisov odvodiť obmedzenie výšky úrokovej sadzby, túto si môžu zmluvné stany dohodnúť. Pritom táto sankcia postihuje dlžníka len v prípade, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Povinná sa k odvolaniu nevyjadrila. V priebehu odvolacieho konania dňa 10.08.2012 doručil oprávnený okresnému súdu podanie „Návrh na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu“. Uviedol v ňom, že preklad - slovenské znenie písm. q) bodu 1 prílohy Smernice Rady č. 93/13/EHS je nesprávne a odlišné od znenia v iných úradných jazykoch únie. Slovenský súd nemohol používať ako prameň práva smernicu Rady č. 93/13/ EHS (priamo aplikovať), ktorá bola implementovaná do právneho systému na území SR ešte v rámci tzv. „prístupového obdobia“, ale musí aplikovať príslušný právny predpis, v ktorom je smernica obsiahnutá (zák. č. 150/2004 Z.z. je zabezpečená jej úplná účinnosť). Prerušenie konania navrhol s poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty za účelom predloženia prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie, ktoré formuloval v nasledujúcom znení: 1/ Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2/ V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5. apríla1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu ? 3/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Rozhodnutie vo veci bolo vydané vyšším súdnym úradníkom okresného súdu. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (O.s.p.). Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a uznesenie okresného súdu na odvolanie oprávneného podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil. Podľa § 219 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne (ods. 1). Okresný súd sa prednostne zaoberal otázkou právomoci orgánu (rozhodcovského súdu), ktorý vydal exekučný titul. Rozhodnutie okresného súdu je založené na zistení o neplatnosti rozhodcovskej doložky. Keďže právomoc rozhodcovského súdu, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok, je založená na neplatnom právnom úkone - neplatnej rozhodcovskej doložke, ktorá mala v predmetnom konaní založiť legitimitu pre exekučný titul, potom aj exekučný titul vydaný v takomto konaní je vydaný v rozpore so zákonom a nie je spôsobilým exekučným titulom. Skutkový stav, pre záver okresného súdu o neplatnosti rozhodcovskej doložky možno mať za preukázaný. I keď na škodu presvedčivosti odôvodnenia rozhodnutia môže byť posúdenie právneho vzťahu účastníkov ako spotrebiteľského, keďže povinná (dlžník) je v Zmluve o úvere zo dňa XX.XX.XXXX označená okrem mena, priezviska a bydliska aj obchodným menom, miestom podnikania, IČO, údajom o zápise v živnostenskom registri Obvodného úradu vo Zvolene a v zmluve povinná (dlžník) prehlásila, že finančné prostriedky jej boli poskytnuté na „podnikanie“. Takýto právny status povinnej a účel poskytnutého úveru vzbudzujú pochybnosť o jednoznačnom závere okresného súdu o existencii spotrebiteľského právneho vzťahu medzi účastníkmi, bez ďalšieho, to nemožno mať za fakt a skutočnosť riadne a náležite preukázanú. O neplatnosti rozhodcovskej doložky (rozhodcovskej zmluvy) však niet akýchkoľvek pochýb aj preto, že pri jej uzatváraní účastníci nedodržali ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK, podľa ktorého pre platnosť rozhodcovskej doložky je stanovená kogentne písomná forma, pod sankciou neplatnosti takéhoto právneho úkonu pre prípad nedodržanie písomnej formy. Potom pre výsledok rozhodnutia nie je právne významné a nebolo ani potrebné zaoberať sa námietkou oprávneného, že vzhľadom na právny status dlžníka (povinnej) pri uzatváraní zmluvy, kedy podľa názoru oprávneného bol podnikateľom v zmysle § 2 zákona č. 513/1991 Z.z. Obchodného zákonníka a úver mu bol poskytnutý na účel podnikania, nemožno právny vzťah účastníkov posudzovať ako spotrebiteľský, podliehajúci právnej ochrane režimu spotrebiteľského práva. Skutočnosť, že neplatnosť rozhodcovskej doložky treba jednoznačne judikovať podľa ust. § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK nemožno pri rozhodovaní v danej veci obísť, bez ohľadu na to, či povinný je, alebo nie je, spotrebiteľom. O rozhodcovskej doložke zakotvenej iba v tzv. Všeobecných podmienkach poskytnutia úveru ((bod 18.) nemožno vysloviť iný záver, než že nespĺňa náležitosti písomnej formy podľa § 4 ods. 2 prvá veta ZoRK, zjavne účastníkmi nie je podpísaná. V Zmluve o úvere zo dňa 15.01.2009 je síce v závere pred podpismi účastníkov uvedené, že : „Dlžník vyhlasuje, že sa oboznámil a súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú na zadnej strane tejto zmluvy, nemá k nim žiadne výhrady a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzuje prevzatie zmluvy vrátane všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto zmluvy) ....“, Všeobecné podmienky poskytnutia úveru sú len nepodpísaný a dátumom neoznačený dokument, ani inak bližšie identifikovaný v zmluve a hoci boli takéto Všeobecné podmienky poskytnutia úveru (písomný dokument) technicky spojené so zmluvou o úvere, nemožno z toho vyvodiť, že danú rozhodcovskú zmluvu (doložku) účastníci uzavreli písomne resp. že by ju uzavreli ako samostatnú zmluvu. Ak by sa rozhodcovská zmluva uzavrela osobitnou zmluvou treba v nej uviesť odkaz na konkrétnu zmluvu, či iný základný právny vzťah, ku ktorému sa predmetná rozhodcovská doložka viaže, t.j. obsah rozhodcovskej doložky musí jednoznačne určovať z akého základného právneho vzťahu vzniknuté spory medzi účastníkmi podliehajú dohodnutému režimu riešenia mimosúdnou cestou v rozhodcovskom konaní. V danom prípade tomu tak nie je. Rozhodcovský rozsudok predložený exekučnému súdu nemôže byť a nie je riadnym exekučným titulom na vykonanie exekúcie v zmysle § 41 ods. 2 písm. d) Exekučného poriadku. Pred podaním návrhu na vykonanie exekúcie neprebehlo riadne rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom bol rozhodcovský rozsudok na podklade ktorého by mala byť vykonaná exekúcia. Rozsudok nebol vydaný oprávnenou osobou. Postup exekučného súdu, keď preskúmaval exekučný titul v štádiu konania po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie treba hodnotiť ako opodstatnený a súladný so zákonom. S poukazom na platnú právnu úpravu Exekučného poriadku (§ 41) a ZoRK (§ 45 ods. 1) súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. zamietol z týchto dôvodov. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Prerušenie podľa uvedeného ustanovenia je obligatórne, čiže súd je povinný konanie prerušiť, akonáhle nastanú prekážky tu uvedené. Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom Súdny dvor EÚ má právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcií, orgánov, úradov alebo agentúr EÚ, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor EÚ vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej. Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke je zakotvená v druhej vete článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Túto povinnosť však nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Zo žiadneho ustanovenia O.s.p. nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu EÚ len na návrh účastníka konania, a rovnako predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikuje ustanovenie zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem, alebo ak sa aplikuje ustanovenie úniového právneho predpisu. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. K prvej otázke, ktorá mala byť podľa odvolateľa predložená Súdnemu dvoru EÚ, treba zdôrazniť, že okresný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze (en bloc) rozhodovať spory so spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Naopak, procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že exekučný súd skúmal konkrétnu rozhodcovskú doložku. Otázka odvolateľa pod 1/ návrhu na prerušenie konania, je podľa názoru odvolacieho súdu otázka akademická, ktorá nemá základ v prejednávanom spore, a teda nie je spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Druhou otázkou sa odvolateľ snažil získať odpoveď, či je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie rozhodcovskej doložky v takom znení, aké formuloval v návrhu na prerušenie konania pod 2/, ktorú oprávnený využíva vo všeobecných zmluvných dojednaniach. Smernica Rady 93/13/EHS v čl. 3 uvádza, že zmluvná podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa. Príloha obsahuje indikatívny a nevyčerpávajúci zoznam podmienok, ktoré sa považujú za nekalé. Členské štáty si mohli vybrať, do akej miery prevezmú smernicou odporúčané nekalé klauzuly. Zároveň sa umožnilo členským štátom prekročiť rámec smernice, teda upraviť okruh neprijateľných podmienok aj širšie ako odporúča smernica (čl. 8 smernice). Ak nie je rozhodujúce, či vzorový zoznam vôbec obsahuje klauzulu o rozhodcovskej doložke, je rovnako irelevantné, ak zoznam obsahuje určité znenie týkajúce sa rozhodcovskej doložky. Pre slovenského zákonodarcu to nemá zásadný význam, znenie nie je až tak dôležité. Preto nezaváži ani, že slovenský preklad smernice v časti prílohy pod q) je nesprávny v porovnaní s prekladom do iných jazykov, možno uviesť, že slovenský zákonodarca ani neprevzal znenie smernice pod písm. q) prílohy v jej znení. Kým smernica vychádza zo vzorového okruhu nekalých klauzúl, slovenský zákonodarca upravil režim súdnej kontroly neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách na základe indikatívneho výpočtu neprijateľných podmienok (arg. slovo ,,najmä“ v § 53 ods. 4 Občianskom zákonníku). To znamená, že súdu nič nebráni judikovať neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa tzv. generálnej klauzuly v § 53 ods. 1 OZ, čiže nad rámec zoznamu podmienok uvedených v prílohe smernice alebo okruhu uvedeného v Občianskom zákonníku. Potom nemožno napr. vylúčiť, že súd so zreteľom na ostatné zmluvné podmienky (čl. 4 ods. 1 smernice) posúdi rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú bez ohľadu na jej znenie, teda že neobstojí žiadna rozhodcovská doložka a priestor pre rozhodcovské konanie bude len pri preukázateľnom individuálnom vyjednaní rozhodcovskej zmluvy zo strany spotrebiteľa. Pritom individuálne vyjednanie treba vykladať z pohľadu spotrebiteľa, čo znamená, že nespočíva iba v púhej možnosti výberu medzi štátnym a súkromným súdom, ale predovšetkým je o dôsledkoch, ktoré zakladá, a teda, či doložka nenúti spotrebiteľa podrobiť sa arbitráži. V zmysle kritérií neprijateľnej podmienky sa za neprijateľnú považuje podmienka, ktorá 1. je obsiahnutá v štandardnej formulárovej zmluve, 2. spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán, 3. nerovnováha musí byť daná v neprospech spotrebiteľa. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ je vecou členských štátov, aby sa vyrovnali s otázkou, či v konkrétnom prípade ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve (rozsudok Súdneho dvora Pannon C-243/08, rozsudok Súdneho dvora Freiburger Kommunalbauten C-237/02). Rozhodovacia prax je jednotná v názore, že akceptovateľnosť rozhodcovského konania v spotrebiteľských veciach je namieste napríklad osobitným vyjednaním. Teda nie nanútením arbitráže spotrebiteľovi. Doložky nemôžu predstavovať pasce pre spotrebiteľov za účelom čo najskoršieho privodenia exekúcie. O to sa ale súd musí postarať, pretože štát má medzinárodný záväzok chrániť hospodárske záujmy spotrebiteľov (čl. 169 Zmluvy o fungovaní EÚ) “. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe jednotného výkladu druhá otázka odvolateľa nesmeruje. Z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru exekučného súdu uvedená otázka nie je zásadnou, pre rozhodnutie prejednávaného sporu nie je relevantnou, keď prejednávaný spor po stránke právnej nedeterminuje. Na margo tretej otázky, ktorá mala byť podľa odvolateľa Súdnemu dvoru EÚ predložená, odvolací súd uvádza. Ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL (C-168/05) a vo veci Océano Grupo Editorial a Salvat Editores (C-240/98 až C-244/98) pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti takejto podmienky, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. V zmysle práva Slovenskej republiky je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, oba spočívajú v tom, že pohľadávku veriteľa voči spotrebiteľovi nie je možné v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd vo všeobecnosti (za predpokladu, že postupuje zákonným spôsobom) môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, a uvedené zabránenie nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 tejto Charty o práve na spravodlivý proces. Uvedené posúdenie bol odvolací súd spôsobilý uskutočniť sám na základe už existujúcej konštantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ bez potreby predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru EÚ, keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé, ktoré stanovujú výnimky z povinnosti predkladania predbežných otázok Súdnemu dvoru EÚ. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na konštantnej judikatúre, judikatúre ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je potom založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.