Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 14Co/389/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6710208255 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Podhorová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6710208255.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodujúci v senáte v zložení JUDr. Mária Podhorová, predsedníčka senátu, JUDr. Peter Priehoda, JUDr. Mária Trubanová, PhD., členovia senátu v právnej veci navrhovateľa T. V., nar. XX. XX. XXXX, bytom R. XXXX/X, XXX XX F. F., občan SR, zastúpený advokátom JUDr. Jánom Reptišom, so sídlom W.. Y. L. X, XXX XX A. W. Q., proti odporcovi T. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom V. XX/XX, XXX XX L. - Q., občas SR, zastúpený advokátom JUDr. Pavlom Kracinom so sídlom W.. L. č. XX, XXX XX A., o zaplatenie 10.000,- € s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/21/2011 zo dňa 25. 08. 2011, takto r o z h o d o l : P o t v r d z u j e rozsudok okresného súdu. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd rozhodol tak, že návrh navrhovateľa na zaplatenie sumy 10.000,- € s príslušenstvom zamietol a odporcovi náhradu trov konania nepriznal. Okresný súd uvedené rozhodnutie opierajúc sa o § 657 Občianskeho zákonníka a § 120 ods. l OSP dôvodil tým, že na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh navrhovateľa nie je dôvodný, navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno, ktoré je na ňom, o skutočnostiach tvrdených v návrhu, a to ohľadne uzavretia zmluvy o pôžičke na sumu 10.000,- €. Povinnosť navrhnúť alebo označiť dôkazy na preukázanie tvrdení účastníkov občianskeho súdneho konania vyplýva z ust. § 120 OSP, ide o povinnosť toho z účastníkov konania, ktorý tvrdí skutočnosť, ktorá má byť v konaní preukázaná. Ak účastník túto povinnosť splní, možno konštatovať, že uniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, ak nie, tak súd konštatuje, že dôkazné bremeno neuniesol a na základe toho záveru návrhu buď vyhovie alebo ho zamietne. Podľa názoru súdu navrhovateľ relevantným spôsobom nepreukázal skutočnosti, ktoré tvrdil v návrhu, preto súd jeho návrh v celom rozsahu zamietol. Prvostupňový súd rozhodnutie o trovách konania dôvodil s poukazom na § 150 ods. 1 OSP a odporcovi náhradu trov konania nepriznal, aj keď bol v konaní úspešný, nakoľko súd videl výnimočnosť dôvodov na aplikáciu vyššie citovaného zákonného ustanovenia najmä vo veku navrhovateľa v čase, keď poskytoval predmetné finančné prostriedky odporcovi na prestavbu predmetného bytu, keď si navrhovateľ zrejme neuvedomoval, akým právnym titulom mu tieto finančné prostriedky poskytuje a v tom čase vychádzal z toho, že obidvaja účastníci konania sú partnermi a budú žiť spoločne vedľa seba. Proti rozsudku okresného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, čo do výroku ohľadom trov konania, v ktorom uviedol, že toto rozhodnutie nevychádza z celkových zistení súdu, resp. jeho závery nemôžu mať oporu vo vykonaných dokazovaniach, pretože odporca sa musel nutne brániť nepravdám a zavádzaniu zo strany navrhovateľa, ktorý sa domáhal úhrady sumy 10.000,- € titulom údajnej pôžičky, ktoré peniaze mal poskytnúť odporcovi za účelom jeho financovania prestavby jeho bytu, v ktorom v tom čase býval v spoločnej domácnosti s navrhovateľom ako druhom. Poukázal na skutočnosť, že je pravdou, že čiastočné financovanie bytu odporcu bolo realizované z prostriedkov navrhovateľa, ktorý však nebol v polohe zneužitého a nerozumného mladíka, ale ako z dokazovania vyplynulo, najmä z výpovede matky navrhovateľa, tak, ako si tento na svojej matke aj pod vyhrážkou súdneho konania vymohol vyplatenie svojej časti dedičstva, rovnako si vymáhal u odporcu, čo všetko má byť v byte prerobené podľa jeho predstáv. Z dokazovania vyplynulo, že do bytu odporcu navrhovateľ nedoniesol sumu vo výške 10.000,- €, ale len 7.150,- €, z ktorých si však financoval aj vlastný vodičský preukaz, a po rozchode s odporcom aj podľa jeho výpovede dve dovolenky v Egypte a Chorvátsku, peniaze si z pokladničky v byte odporcu bral vždy do vlastných rúk a nik nevedel na aký účel ich použil. Odporca poukázal, že navrhovateľ zavádzal rozhodujúci súd, okrem výpovedí svedkov, aj na spis PZ Okresného riaditeľstvo Zvolen ČVS: ORP - 1014/OEK- ZV- 2009, kde sa konalo rovnako na podnet navrhovateľa a kde sám nikým nenútený a neovplyvňovaný potvrdil, že sa nejednalo o žiadnu pôžičku, ale o prispenie do spoločnej domácnosti. Podľa odporcu v spore bolo preukázané, že sa nejednalo len o financovanie smerom k odporcovi, ale tento rovnako financoval domácnosť navrhovateľa, kde žil so svojou matkou, okrem iného aj kúpou novej práčky, TV prijímača atď.. Tiež odporca sa podieľal osobnou prácou na prestavbe ich bytu. Navrhuje, aby odvolací súd v časti nepriznania náhrady trov konania rozhodnutie okresného súdu zrušil a zaviazal navrhovateľa k znášaniu trov konania spočívajúcich v zaplatenom súdnom poplatku pri podaní odporu proti platobnému rozkazu vo výške 600,- € k rukám odporcu a trov právneho zastúpenia v celkovej výške 1.305,70 € za 5 úkonov prvostupňového konania (prevzatie zastúpenia a oboznámenia sa s prípadom, 3 x účasť na pojednávaní, 1x písomný návrh na dokazovanie po 261,14 € vrátane paušálnych náhrad) a 261,14 € trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní, spracovaním odvolania, na účet vedený v L. L.. Proti rozsudku okresného súdu podal navrhovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonom stanovenej lehote odvolanie dôvodiac, že so záverom súdu nemôže súhlasiť, pretože svojou výpoveďou v konaní jednoznačne ozrejmil skutočnosti potrebné pre rozhodnutie vo veci, najmä v tom smere, že suma 10.000,- € bola použitá na zakúpenie vecí potrebných pre prestavbu bytu, ktorá prestavba skutočne bola prevedená. Pokiaľ bolo uvádzané, že si kúpil nejaké veci, do pozornosti súdu dáva tú skutočnosť, že ako výplatu dedičského podielu dostal sumu vyššiu ako 10.000,- €, a to vo výške 11.755,- €. Aký vzťah vznikol medzi ním a odporcom, hoci odporca pôžičku popieral, sa nikdy odporca nevyjadril, nikdy netvrdil, že by mu túto sumu daroval a tak isto sa nevyjadril konkrétne k zakúpeným veciam, ktorých doklady o zakúpení navrhovateľ predložil. Navrhovateľ uviedol, že dôvod pre takéto konanie musel spočívať buď v darovaní alebo v požičaní uvedenej sumy. Dôvod pre darovanie navrhovateľ v žiadnom prípade nemal, pretože odporcu nepoznal takú dlhú dobu, aby to prichádzalo do úvahy a tak isto neboli tu ani iné okolnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že by k takémuto aktu malo prísť. Pokiaľ prvostupňový súd svojím rozhodnutím spochybňuje skutočnosť, že vôbec vznikol pôžičkový vzťah, túto situáciu nesprávne hodnotí, ktorý záver súdu spochybňuje výpoveď matky navrhovateľa, ako aj výpoveď svedkyne Y. V.. Úmysel odovzdať finančné prostriedky určitým spôsobom, t. j. darovaním alebo pôžičkou, musí mať osoba, ktorá ich vlastní pred samotným aktom odovzdania uvedených peňazí. Navrhovateľova matka, ktorá bola vypočutá v konaní jednoznačne potvrdila, že odovzdala navrhovateľovi peňažné prostriedky a vedela tiež, na čo tieto finančné prostriedky navrhovateľ potrebuje. Hovorili spolu o tom a on osobne prejavil úmysel požičať tieto peniaze odporcovi, preto mu aj navrhla, aby táto skutočnosť bola zaznamenaná do potvrdenia označeného ako prehlásenie o výplate finančných prostriedkov z jej strany voči navrhovateľovi. Podľa názoru navrhovateľa prvostupňový súd pochybil vo vyhodnocovaní tejto svedeckej výpovede, bolo potrebné sa zaoberať otázkou odkiaľ matka vedela, že navrhovateľ ide peniaze požičať odporcovi, keby navrhovateľ matke nebol býval to povedal, prečo by táto navrhovala do prehlásenia napísať, že peniaze navrhovateľ požičiava odporcovi. Navrhovateľ tvrdí, že nechcel odporcu urážať vyhotovovaním písomných dokladov o pôžičke, žili spolu a považoval to za urážajúce, aby si dával podpisovať papiere od človeka, ku ktorému mal vzťah, veril mu, a preto nechcel, aby sa to písalo do potvrdenia, ktoré si dala ako prehlásenie podpísať matka ním, že si splnila povinnosť výplaty dedičského podielu. Navrhovateľ namieta, z akého dôvodu by bol býval odporca prítomný pri podpisovaní prehlásenia, keď bol on plnoletý, keby tento neočakával prevzatie plnenia a odovzdanie tohto ako pôžičky odporcovi. Navrhovateľ poukázal na výsluch svedkyne Y. V., že odkiaľ mala vedomosť, že požičiava sumu odporcovi, keď nikdy s odporcom pred tým nejednala. Navrhovateľ má za to, že vznik pôžičkového vzťahu jednoznačne týmito dvomi výpoveďami bol potvrdený. Poukazuje na to, že žil vo A., v mieste trvalého bydliska odporcu, matka aj uvedená svedkyňa žili v F. F., nemohli vedieť o iných skutočnostiach, od iných osôb, len od navrhovateľa a odporcu. Navrhovateľ tvrdil, že uviedol pred matkou, že chce tieto peniaze požičať odporcovi, aby zrealizoval prestavbu uvedeného bytu a matka v snahe ochrániť navrhovateľa pred dôsledkami jeho nerozvážneho kroku, chcela túto skutočnosť niekde zapísať. Opakované poukázal na svedeckú výpoveď Y. V., ktorá potvrdila, že o vzniknutom pôžičkovom vzťahu s odporcom rozprávala, pričom tento nepopieral prevzatie peňazí, len tvrdil, že prišiel o zamestnanie. Podľa názoru navrhovateľa pokiaľ by nebol vznikol pôžičkový vzťah, tak nemal dôvod odporca uvádzať túto skutočnosť, že prišiel o zamestnanie, ale stačilo povedať, že navrhovateľ mu tieto peniaze daroval. Odporca to však neuvádzal, lebo dobre vedel, že matka vie, že sa jedná o pôžičku. Navrhovateľ poukázal aj na výpoveď svedka T., ktorý podľa jeho názoru jednoznačne potvrdil, že odporca sa rozprával s navrhovateľom o vrátení peňazí a uviedol, že bol prítomný pri tom, keď odporca tvrdil, že je ochotný vrátiť peniaze navrhovateľovi, avšak nie je ochotný platiť vzniknuté trovy a trovy právneho zastúpenia. Z uvedeného navrhovateľ vyvodzuje, že prečo by sa takto vyjadroval odporca, keď by si nebol vedomý toho, že sa s navrhovateľom dohodol na pôžičke. Uvedené skutočnosti podľa názoru navrhovateľa nasvedčujú tomu, že pôžičkový vzťah vznikol, peniaze odporcovi požičal a podľa neho v tom smere prvostupňový súd pochybil keď návrh zamietol. Navrhuje, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na nové konanie a rozhodnutie, pretože je potrebné sa vysporiadať s otázkou použitia finančných prostriedkov z pôžičky, či odporca dokáže preukázať, že by nejaké finančné prostriedky z požičaných peňazí boli použité v prospech navrhovateľa. K odvolaniu navrhovateľa zaslal vyjadrenie odporca, ktorý rozsudok prvostupňového súdu čo do výroku, že súd návrh zamieta, považuje za vecne správny a má za to, že rozhodujúci súd vykonal dostatočné dokazovanie a vo veci aj správne rozhodol. Poukázal, že pokiaľ sa navrhovateľ snaží presvedčiť súd v odvolaní, že svedeckými výpoveďami viacerých svedkov, ktorí sú buď jeho najbližšími príbuznými (matka), resp. svedok T., s ktorým v súčasnosti navrhovateľ žije ako s druhom, došlo k preukázaniu skutočností, že navrhovateľ mal odporcovi požičať sumu 10.000,- €, podľa neho ani títo nepotvrdili navrhovateľom vymyslenú verziu. Ani jeden zo svedkov nepotvrdil skutočnosť o pôžičke vo výške 10.000,- €, naopak aj z výpovede svedka - matky odporcu, ktorú ani samotný navrhovateľ nespochybňuje, je jasné, že navrhovateľ si do bytu odporcu priniesol hotovosť vo výške len 7.150,- €, ktorú mal uloženú v pokladničke a z ktorej si kedykoľvek ľubovoľne bral bez udania dôvodu. Samotný navrhovateľ vo svojej výpovedi potvrdil, že z uvedenej čiastky si financoval vodičský preukaz a dve dovolenky v Chorvátsku a Egypte. Odporca uviedol, že je síce pravdou, že čiastočné financovanie prestavby bytu odporcu bolo realizované z prostriedkov navrhovateľa, ktorý však nebol v polohe zneužitého a nerozumného mladíka. Odporca má za to, že navrhovateľ podal odvolanie bez akéhokoľvek právneho dôvodu, stotožňuje sa s rozhodnutím prvostupňového rozsudku čo do veci samej s odôvodnením, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil ako vecne správny v časti výroku vo veci samej. Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej aj OSP) preskúmal vec v medziach daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 OSP a po prejednaní veci bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné, súd prvého stupňa vo veci správne rozhodol, s čím sa odvolací súd plne stotožnil. Podľa § 219 ods. 1 OSP, odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 OSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. V súdenej veci o návrhu navrhovateľa voči odporcovi o zaplatenie 10.000,- € s príslušenstvom titulom pôžičky odvolací súd po preskúmaní spisu Okresného súdu Zvolen sp. zn. 13C/21/2011 nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali v tejto veci správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa, súd prvého stupňa venoval náležitú pozornosť zisteniu všetkých rozhodných skutočností, dostatočne zistil skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a mal spoľahlivé a dostatočné podklady pre rozhodnutie vo veci. Na zistený skutkový stav správne aplikoval právne predpisy a v tomto smere je aj správny výrok napadnutého prvostupňového rozsudku. Uvedený výrok prvostupňový súd aj adekvátne odôvodnil, s týmito dôvodmi sa odvolací v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd uvádza, že zmluva o pôžičke v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka je zmluva, ktorou veriteľ prenecháva určité množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, príp. spotrebovanie, a dlžník sa zaväzuje vrátiť vec rovnakého druhu. Zmluva o pôžičke je reálnou zmluvou, nakoľko na vznik záväzkového vzťahu, a to dohody o pôžičke (nie je predpísaná písomná forma, stačí ústna dohoda), sa vyžaduje aj reálne odovzdanie veci dlžníkovi, a to buď bezhotovostným spôsobom na účet dlžníka (pri peňažnej pôžičke) alebo odovzdaním z „ruky do ruky“. Aj keď zákon pre zmluvu o pôžičke nevyžaduje písomnú formu, v záujme právnej istoty účastníkov tejto zmluvy, ako aj zabezpečenia dôkazného bremena pre prípad súdneho sporu, možno len písomnú formu zmluvy odporučiť, pretože to potom uľahčí právnu pozíciu požičiavateľa v spore. Spravidla pri peňažných pôžičkách veriteľ vyžaduje od dlžníka písomné prehlásenie o dlhu (tzv. dlžobný úpis), ktorým dlžník potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu. Dlžobný úpis môže byť vydaný aj po uzatvorení zmluvy a môžu byť s ním spojené účinky uznania dlhu (viď. § 110 Občianskeho zákonníka). Vychádzajúc z uvedeného sa nedá nestotožniť so záverom prvostupňového súdu, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania jeho tvrdenia o uzatvorení dohody o pôžičke s odporcom. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil túto skutočnosť a odporca ju popieral, ocitol sa navrhovateľ v dôkaznej núdzi, pretože neoznačil alebo nevedel označiť súdu také dôkazné prostriedky, ktorým by preukázal vyššie uvedenú skutočnosť a dôsledkom tohto stavu je pre nich nepriaznivý výsledok sporu. Odvolací súd akcentuje, že na preukázanie tvrdenia nestačí len výpoveď navrhovateľa, pretože v zmysle § 132 OSP súd hodnotí všetky dôkazy podľa vlastnej úvahy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. V tomto zmysle sa odvolací súd nemôže stotožniť s argumentáciou navrhovateľa, že vznik pôžičkového vzťahu medzi účastníkmi konania bol preukázaný svedkami, a to jeho matkou, resp. svedkyňou Y. V. alebo svedkom T., pretože títo ani jeden nepotvrdili rozhodujúcu skutočnosť, že medzi navrhovateľom a odporcom došlo k dohode o pôžičke. Matka navrhovateľa potvrdila, že odovzdala navrhovateľovi peňažné prostriedky a pred súdom vypovedala to, čo vedela od svojho syna (navrhovateľa). Svedkyňa Y. V. vypovedala to, čo vedela od navrhovateľa, resp. jeho matky a pokiaľ aj uviedla, že sa s odporcom rozprávala a ten nepopieral prevzatie peňazí, resp. svedok T. vypovedal o rozhovore navrhovateľa s odporcom o vrátení peňazí, uvedené skutočnosti zjavne nepreukazujú tvrdenie navrhovateľa o jeho dohode o pôžičke s odporcom. V danom prípade nie je rozhodujúci len úmysel navrhovateľa požičať peniaze odporcovi, ale tento návrh zo strany navrhovateľa musí akceptovať aj odporca, aj ten musí súhlasiť s pôžičkou (viď §§ 43, 43a, 43b, 43c, 44 Občianskeho zákonníka) v takom prípade dôjde k dohode o pôžičke, čo však nie je tento prípad. Aj odvolací súd je toho názoru, že navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno tvrdenia. Aj keď splnil dôkaznú povinnosť (navrhol výsluch svedkov), čo však automaticky neznamená unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom (v spojitosti s dôkaznou povinnosťou) sa rozumieme zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť (po ich vykonaní a vyhodnotení) ako nepoužiteľné zdroje informácií vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie účastníka, čo je vzhľadom na vyššie uvedené daný prípad. Zhrnúc uvedené odvolací súd má za to, že rozhodnutie prvostupňového súdu nemá vadu ani v skutkových zisteniach, ani právnom posúdení, jeho záver o neunesení dôkazného bremena navrhovateľom, na ktorom predovšetkým podľa predpisov procesného, aj hmotného práva leží dôkazné bremeno a zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva, t.j. v zmysle § 657 Občianskeho zákonníka preukázania uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Odvolací súd považuje aj výrok prvostupňového súdu o trovách konania za správny a zákonný. Prvostupňový súd aplikoval na daný prípad § 150 ods. l OSP, ktorého aplikácia prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí odôvodnený a výnimočnosť môže spočívať v okolnostiach danej veci, ale aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Súdna prax pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa prihliada na strane účastníkov konania najmä k ich majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom. Významnými z hľadiska aplikácie § 150 OSP sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj účastníkov v priebehu konania a pod. Vychádzajúc z uvedeného pokiaľ teda prvostupňový súd dôvodil svoje rozhodnutie vekom navrhovateľa (dňa XX. XX. XXXX dovŕšil XX rokov), teda jeho osobnými pomermi v čase, keď poskytoval predmetné finančné prostriedky odporcovi na prestavbu jeho bytu, zrejme si neuvedomujúc akým právnym titulom mu tieto finančné prostriedky poskytuje a v tom čase vychádzajúc z toho, že obidvaja účastníci konania sú partnermi a budú žiť spoločne vedľa seba, odvolací súd týmto dôvodom prisvedčuje a dopĺňa ich poukazujúc aj na vek odporcu, ktorý mal v rozhodnom čase XX rokov, sám uviedol, že finančné prostriedky boli čiastočne investované do prestavby jeho bytu, na ktorom navrhovateľ vlastnícky neparticipoval, ani ho toho času neužíva, pretože vzťah navrhovateľa a odporcu ako partnerov skončil, že podľa názoru odvolacieho súdu bolo hlavne na odporcovi ako staršom a skúsenejšom, zrelšom a zodpovednejšom, keď mal a mohol navrhovateľa, ktorý bol vo veku XX rokov (vek blízky veku mladistvého podľa trestného práva vyžadujúci osobitné podmienky pre splnenie trestnoprávnej zodpovednosti), na tieto skutočnosti upozorniť, príp. sa výslovne vyjadriť ohľadom investovaných finančných prostriedkov zo strany navrhovateľa, a tým aj predísť prípadným sporom medzi nimi. Takéto správanie zo strany odporcu zo súdneho spisu nevyplýva. Pokiaľ odporca v odvolaní namietal a tvrdil, že navrhovateľ nebol v polohe zneužitého a nerozumného mladíka, je zjavné, že si túto skutočnosť sám uvedomuje, dôvodiac, že navrhovateľ si voči svojej matke pod vyhrážkou súdneho konania vymohol vyplatenie svojej časti dedičstva, rovnako si vymáhal u odporcu, čo všetko má byť v byte prerobené podľa jeho predstáv, k tomu odvolací súd poznamenáva, že je diametrálny rozdiel žiadať vyplatenie konkrétneho dedičského podielu priznaného v nesporovom konaní hrozbou súdneho konania a vymáhať na odporcovi prestavbu jeho bytu podľa predstáv navrhovateľa, keď bolo len na odporcovi, či takúto prestavbu povolí a bude realizovať spolu s navrhovateľom alebo nepovolí, v tejto súvislosti je absurdné si predstaviť aké právo by si mohol v tomto prípade navrhovateľ voči odporcovi uplatniť na súde, pokiaľ by odporca s prestavbou nesúhlasil. Odvolací súd túto skutočnosť považoval za čisto ľudský vzťah medzi účastníkmi konania, kedy bolo len na odporcovi nejednať pod tlakom, ale slobodne prejaviť svoj názor a vyjadriť svoj nesúhlas, resp. súhlas, preto v tomto smere odvolacia námietka odporcu je bez právneho významu. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd považuje názor prvostupňového súdu, že daný prípad je možné podriadiť pod § 150 ods. l OSP, za správny, aplikáciu citovaného ustanovenia prvostupňový súd dostatočne odôvodnil, s ktorými dôvodmi sa odvolací v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach na ne odkazuje. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súdu rozhodol aj o trovách odvolacieho konania podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 150 ods. 1 OSP tak, že odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Odvolací súd vyhodnotiac dôvody odvolania navrhovateľa, ako aj odporcu čo do výroku o trovách konania, nezistil dôvod na zmenu napadnutého rozsudku, prípadne jeho zrušenie, preto rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov X : X. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.