Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 16Co/383/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711209853 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Baláž ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6711209853.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Baláža a členov senátu JUDr. Ivice Hanuskovej a JUDr. Alexandra Mojša , v právnej veci navrhovateľov A/ Z. H., rod. N., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX E., E. XXX/XX, B/ B. E., rod. E., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX T., Z., X. Z. XXX/XX, C/ X. E., rod. E., narodeného XX. XX. XXXX, bytom XXX XX T., X. mieru XXX/XX, D/ Z. D., rod. E., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX T., E. M. N. XXX/XX, E/ Z. S., rod. E., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX T., J. E. XXXX/XX, F/ Z. D., rodenej E., narodenej XX. XX. XXXX, bytom XXX XX T., L. XXXX/XX, všetci zastúpení advokátom JUDr. Emilom Vaňkom, Advokátska kancelária 960 01 Zvolen, Sládkovičova 2, proti odporcovi R. S., narodeného XX. XX. XXXX, bytom T., A. H. XXX/XX, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivanou Gajdošíkovou, Advokátska kancelária Zvolen, J. Kozáčeka 146/13, o zaplatenie 252,84 € s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľov A/ až F/ proti rozsudku Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/137/2011 - 105 zo dňa 12. septembra 2012, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e . Navrhovatelia A/ až F/ sú povinní nahradiť spoločne a nerozdielne odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 29,21 € pozostávajúcu z náhrady trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní na účet právnej zástupkyne odporcu JUDr. Ivany Gajdošíkovej, vedený v R. C., a. s., pobočka T., č. účtu : XXX XXX XXXX/XXXX,VS: XXXX, do 3 dní. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Zvolen napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov voči odporcovi v istine a v príslušenstve a zároveň uložil povinnosť navrhovateľom nahradiť odporcovi trovy prvostupňového konania vo výške 145,60 € na účet jeho právnej zástupkyne do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení konštatoval, že navrhovatelia sú podieloví spoluvlastníci nehnuteľností - pozemkov pod bytovým domom, v ktorom odporca vlastní byt a podiel na spoločných častiach a spoločných zariadeniach obytného domu. Odporca a ani jeho právny predchodca navrhovateľom A/ až F/ doposiaľ a dlhodobo neplatili za užívanie cudzieho pozemku a za obmedzenie vlastníckeho práva žiadnu náhradu. Konal tak napriek tomu, že vedel, že užíva cudzí pozemok, keďže k tomuto pozemku nemá nikde evidované svoje vlastnícke práva. Na liste vlastníctva č. XXXX, vedenom na Správe katastra T., obec T., okres T., kat. úz. T., je vyznačené právo zodpovedajúce vecnému bremenu zriadené zákonom č. 182/1993 Z. z. v prospech všetkých vlastníkov bytov v tomto obytnom dome. Navrhovatelia platobným výmerom zo dňa 26. 12. 2010 uplatnili v súlade so zákonom čl. 20 ods. 1, 4 Ústavy SR, § 128 ods. 2 OZ nárok na náhradu za nezákonné obmedzenie vlastníckeho práva inštitútom zriadenia práva obdobného vecnému bremenu podľa § 23 zákona č. 182/1993 Z. z. v platnom znení. Navrhovatelia si uplatnili nárok spätne za obdobie od 01. 01. 2008 do 31. 12. 2010, počítajúc v rokoch ako je obvyklá ročná náhrada za 1 m2 s lehotou splatnosti 14 dní od doručenia výzvy na platenie, znejúce na sumu 252,84 € za celé zameškané obdobie. Každý navrhovateľ si uplatnil svoj nárok vo výške zodpovedajúcej jeho spoluvlastníckemu podielu. Odporca výzvu na zaplatenie neakceptoval. Okresný súd zamietol návrh navrhovateľov z viacerých dôvodov. Predovšetkým došiel k záveru, že nakoľko k vzniku vecného bremena došlo zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom alebo bezodplatnom zriadení vecného bremena, a najmä, ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vznikajú za náhradu, je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z článku 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, v kontexte s tým aj s vysloveného právneho záveru k podobnej úprave Občianskeho zákonníka konkrétne § 135c ods. 3, ktorý tiež upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu. Finančnú náhradu za zriadenie vecného bremena považoval súd za nepochybne majetkové právo vyplývajúce z vecného bremena, ktoré vzniká „in-rem" a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Tento nárok je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993. Navrhovatelia A/-F/ sú tzv. ďalšími vlastníkmi zaťaženej nehnuteľnosti, ktorí nadobudli pozemok už s vecným bremenom, vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné, aby ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúci bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. V tomto rozsahu ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Právne vec okresný súd posúdil podľa ust. § 23 ods. 1, 5 zákona č. 182/1993 Z. z., pričom pri rozhodovaní vychádzal aj z obdobného právneho záveru konštatovaného v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 18Co/10/2011-278 z 27. 08. 2011, ako aj rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008 - 255 z 22. 04. 2009, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu SR I. ÚS 1/2012-17 zo dňa 11. 01. 2012 a III. ÚS 13/2010-24 zo dňa 20. 01. 2010. Prihliadol aj na námietku premlčania nároku vznesenú odporcom a uviedol, že jednorazová finančná náhrada by patrila len tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom veci bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, čo navrhovatelia A/-F/ nie sú. Takýto nárok má len vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, pričom takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premĺčacej lehote v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá však márne uplynula dňa 01. 09. 1996. O náhrade trov konania rozhodol okresný súd podľa „§ 142 ods. O. s. p." (správne zrejme § 142 ods. 1 O. s. p). Proti rozsudku okresného súdu podali v zákonnej 15 dňovej lehote (§ 204 ods. 1, veta prvá, O. s. p.) odvolanie navrhovatelia, ktorí žiadali rozhodnutie prvostupňového súdu zmeniť a návrhu vyhovieť, alebo ho zrušiť a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvého stupňa nesprávne právne vec posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, neúplne zistil skutkový stav, lebo nevykonal navrhnuté dôkazy a aj na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli doteraz uplatnené a rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V dôvodoch odvolania uviedli, že si uplatnili náhradu voči odporcovi z titulu obmedzenia vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu jeho zastavania bytovým domom, v ktorom odporca vlastní svoj byt. Rozhodli požadovať permanentnú náhradu v bežnej trhovej výške zodpovedajúcej odplate nájomného za prenájom pozemku ročnou paušálnou sumou za 1 m2 zastavanej plochy zodpovedajúcej podielu odporcov na spoločných priestoroch bytového domu. Pokiaľ súd považoval náhradu za zriadenie vecného bremena podľa zák. č. 182/1993 Z. z. za jednorazovú a že si ju môže uplatniť jediný vtedajší vlastník pozemku, a že jeho právny nástupníci nie sú na požadovanie náhrady aktívne vecne legitimovaní, rozhodnutie nie je v súlade s platným právom, ani so všeobecnými právnymi princípmi. Navrhovatelia v rade A/ až F/ sú spoluvlastníkmi pozemkov zapísaných na LV č. XXXX a LV č. XXXX, vedených na Správe katastra T., pre obec a kat. úz. T. , od dňa registrácie v registri nehnuteľností, vlastníctvo nadobudli, čo súd popiera tým, že im upiera aktívnu vecnú legitimáciu. Pokiaľ je niekto vlastníkom, tak má aj práva vlastníka, ktoré zodpovedajú obsahu vlastníckeho práva. Podľa § 123 Občianskeho zákonníka vlastník je oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. Súčasným vlastníkom prvostupňový súd odňal právo vec užívať, lebo pozemok celý zastavaný užíva odporca (a ďalší odporcovia žalovaní v iných občianskoprávnych konaniach) odňal im právo na plody a úžitky, hoci z povahy vlastníctva a obsahu užívania vyplýva, že toto právo má vlastník neodňateľné, nepremlčateľné, a to v každom okamihu vlastníctva. Súd pri svojom rozhodovaní nebral do úvahy § 3 ods. 1 písm. d) zák. č. 266/1992 Zb., podľa ktorého v katastri sa evidujú vlastnícke práva k nehnuteľnostiam a iné vecné práva k nehnuteľnostiam vrátane vecných bremien, § 17 ods. 1, podľa ktorého ustanovenia vlastnícke právo, záložné právo, právo zodpovedajúce vecnému bremenu, predkupné právo, pokiaľ má mať účinky vecného práva a iné práva, pokiaľ boli dohodnuté ako vecné práva, sa vkladajú vpisom do listu vlastníctva, tým sa stávajú záväznými a hodnovernými údajmi katastra. V súdenej veci bol vyhotovený geometrický plán, bol navrhovateľmi predložený Katastrálnemu úradu vo T., ktorý ho zaevidoval na LV XXXX, k. ú. T. v marci v roku 2010. Až týmto dátumom vzniklo vecné bremeno k nehnuteľnostiam zapísaným na LV XXXX, ako parcela pod zastavanými domami. Až týmto zápisom boli navrhovatelia uzrozumení o vzniknutom vecnom bremene. Preto zamietnutie návrhu súdom z dôvodu premlčania nároku považujú za rozhodnutie nesprávne. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľov poukázal na to, že v prípade, že sa navrhovatelia cítili byť ukrátení na ich vlastníckom práve, mohli sa v lehote od 01. 09. 1993 do 01. 09. 1996 domáhať náhrady za takto zriadené vecné bremeno. Aktívne legitimovanými na nárokovanie si finančnej náhrady sú však len vlastníci zaťaženého pozemku, ktorí predmetnú nehnuteľnosť vlastnili v čase vzniku vecného bremena. Vecné bremeno vzniklo zo zákona v zmysle § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov účinnosťou zákona, a to ku dňu 01. 09. 1993. Pokiaľ navrhovatelia namietali, že zákonné vecné bremeno bolo zriadené až zápisom nimi vyhotoveného geometrického plánu v roku 2010, zápisom tohto geometrického plánu do katastra nehnuteľností došlo len k evidovaniu ďalších parciel vo vlastníctve navrhovateľov na liste vlastníctva, ku ktorým je zriadené zákonné vecné bremeno tak, ako to vyplýva z LV č. XXXX, vedenom Katastrálnym úradom C. C., Správa katastra T.. Uvedený zápis pod č. 522/2010 nemal vplyv na vznik, zmenu alebo zánik predmetného vecného bremena zriadeného účinnosťou zákona č. 182/1993 Z. z. k 01. 09. 1993, nakoľko v zmysle právnych predpisov sa vecné bremená zapisujú do katastra nehnuteľností záznamom, ktorý nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik práva. Zápis záznamom má deklaratórny charakter. Poukázal v tomto smere na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sž 48/02. Nárok, ktorý si navrhovatelia uplatňujú svojim návrhom, nie je plodom alebo úžitkom z vlastníckeho práva k nehnuteľnosti a v súlade s týmto názorom sú aj rozhodnutia Okresného súdu Zvolen č. k. 12C/140/2011 zo dňa 13. 01. 2012 potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 15Co/86/2012 zo dňa 13. 06. 2012, ale aj rozhodnutie Okresného súdu vo Zvolene č. k. 6C/231/2011 potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/298/2012 zo dňa 11. 10. 2012, rozhodnutie Okresného súdu vo Zvolene č. k. 6C/229/2011 potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16CO/268/2012 zo dňa 08. 11. 2012, rozhodnutie Okresného súdu vo Zvolene č. k. 6C/233/2011 potvrdené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16Co/269/2012 zo dňa 08. 11. 2012, ale aj rozhodnutie Okresného súdu v Prešove č. k. 15C/196/2007 zo dňa 23. 06. 2008 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008 zo dňa 22. 04. 2009, ktoré konanie bolo predmetom ústavnej sťažnosti fyzických osôb pred Ústavným súdom SR, ktorý svojim uznesením sp. zn. III. ÚS 13/2010 sťažnosť na ochranu vlastníckeho práva zamietol. Obdobné závery boli formulované aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/10/2011 z 27. 06. 2011, ktorý bol taktiež predmetom konania o ústavnej sťažnosti fyzických osôb sp. zn. I. ÚS 1/2012, pričom Ústavný súd SR danú ústavnú sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú odmietol. Rozsudok okresného súdu žiadal ako vecne správny potvrdiť a uplatnil si právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktoré zároveň aj vyčíslil. Krajský súd, ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.), odvolanie prejednal v medziach podaného odvolania ( § 212 ods. 1 O. s. p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 1, 2 O. s. p.), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu (§ 156 ods. 1 a 3 O. s. p. v spojení s § 211 ods. 2 O. s. p.) a v elektronickej podobe na webovej stránke súdu (§ 21 ods. 2 vyhl. č. 148/2011 Z. z.) a rozsudok okresného súdu podľa § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Podľa ust. § 219 ods. 1 O. s. p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 toho istého ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Podľa § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, vo verejnom záujme možno vec vyvlastniť alebo vlastnícke právo obmedziť, ak účel nemožno dosiahnuť inak, a to len na základe zákona, len na tento účel a za náhradu. Podľa § 151o ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení, ktoré je účinné od 01. 01. 1993, vecné bremená vznikajú písomnou zmluvou, na základe závetu v spojení s výsledkami konania o dedičstve, schválenou dohodou dedičov, rozhodnutím príslušného orgánu alebo zo zákona. Právo zodpovedajúce vecnému bremenu možno nadobudnúť tiež výkonom práva (vydržaním); ustanovenia § 134 tu platia obdobne. Na nadobudnutie práva zodpovedajúceho vecným bremenám je potrebný vklad do katastra nehnuteľností. Podľa § 23 ods. 5 zák. č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, ktoré je platné od nadobudnutia účinnosti tohto zákona (od 01. 09. 1993), ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Je nepochybné, že žalobcovia sú podielovými spoluvlastníkmi pozemkov evidovaných Správou katastra T., pre kat. úz. T. na LV č. XXXX, ako parc. KNC č. XXXX/XXX, KNC č. XXXX/XXX, KNC č. XXXX/XXX, KNC č. XXXX/XXX, KNC č. XXXX/XXX a KNC č. XXXX/XXX. Ako vyplýva z výpisu listu vlastníctva č. XXXX, vedeného na Správe katastra T. pre kat. úz. T., sčasti na pozemkoch leží stavba súp. č. XXX, bytový dom, (Ulica H.). Odporca je vlastníkom bytu č. X vo vchode č. XX v uvedenom bytovom dome v spoluvlastníckom podiele 1/1 a s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu v podiele 7339/988472. Na LV č. XXXX je v časti „C": Ťarchy zapísané zákonné vecné bremeno k pozemkom CKN parc. č. XXXX/XXX,XXX,XXX,XXX,XXX a XXX, spočívajúce v práve stavby a povinnosti vlastníka pozemkov strpieť užívanie pozemkov vlastníkmi bytov v bytovom dome, postavených na týchto pozemkoch. Zapísané zákonné vecné bremeno vzniklo v súlade s § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Uvedené ustanovenie zákona ohľadne vecného bremena odkazuje na § 151n a nasl. Občianskeho zákonníka. Vznik vecného bremena zo zákona je treba považovať za usporiadanie stavby na cudzom pozemku bez ohľadu na to, kto podal návrh na zápis vecného bremena do katastra nehnuteľností alebo či stavba (obytný dom) bola zriadená oprávnene alebo neoprávnene. Spoluvlastníkom obytného domu, ak neboli spoluvlastníkmi pozemku, vzniklo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapísalo do katastra nehnuteľností. Toto vecné bremeno vzniklo od účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda dňom 01. 09. 1993. Vecné bremená zriadené na základe zákona majú špecifický režim upravený verejnoprávnymi predpismi, na základe ktorých boli zriadené. Zároveň majú aj súkromnoprávny prvok. Vecné bremeno charakterizuje občianske právo ako právo užívať vec niekým iným než vlastníkom veci, ktoré ho obmedzuje tak, že je povinný niečo strpieť, ničoho sa zdržať alebo niečo konať, pričom tzv. zákonné vecné bremená majú tiež tento charakter. Ich režim nie je úplne totožný s režimom zmluvných vecných bremien, pretože sa riadia špeciálnou úpravou právnych predpisov. Pokiaľ tieto špeciálne právne predpisy nemajú zvláštnu úpravu, riadi sa ich režim všeobecnou úpravou podľa hmotnoprávnych ustanovení Občianskeho zákonníka. Nakoľko k vzniku vecného bremena došlo zo zákona, nie je možné hovoriť o odplatnom alebo bezodplatnom zriadení vecného bremena, najmä, ak vecné bremeno je zapísané už do katastra nehnuteľností. Aj keď zákon č. 182/1993 Z. z. neuvádza, že vecné bremená vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vznikajú za náhradu (ako je to napríklad riešené v rámci nároku na primeranú jednorazovú náhradu za nútené obmedzenie užívania nehnuteľností podľa § 10 ods. 3 zák. č. 656/2004 Z. z. o energetike), je potrebné v tejto súvislosti vychádzať z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd a v kontexte s tým aj s vysloveným právnym záverom k podobnej úprave Občianskeho zákonníka, konkrétne § 135c ods. 3, ktorý tiež upravuje zriadenie vecného bremena za náhradu. Finančná náhrada za zriadenie vecného bremena je nepochybne majetkovým právom vyplývajúcim z vecného bremena. Predmetné vecné bremeno vzniká „in rem" (k veci) a vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno, teda, jeho vznik posudzovať samostatne u každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Takáto finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová a nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Tento nárok je iba jeden a má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993. Navrhovatelia A/ až F/ sú tzv. ďalšími vlastníkmi zaťaženej nehnuteľnosti, ktorí nadobudli pozemok už s vecným bremenom. Vecné bremená prechádzajú na nového nadobúdateľa spolu s vlastníctvom prevádzanej veci, preto nie je možné, aby ďalší nadobúdateľ už zaťaženého pozemku existujúcim vecným bremenom sa mohol úspešne domáhať finančnej náhrady. Ako vyplýva z výpisu z listu vlastníctva č. 8996, navrhovateľka A/ nadobudla spoluvlastnícky podiel na nehnuteľnosti na základe darovacej zmluvy V 972/05, navrhovatelia B/ až F/ nadobudli podiel na nehnuteľnosti na základe osvedčenia o dedičstve 21D/112/2010 zo dňa 05. 10. 2010. Nehnuteľnosť (pozemok) nadobudli navrhovatelia A/ až F/ už s existujúcim vecným bremenom, preto nemôžu sa úspešne domáhať finančnej náhrady. V tomto rozsahu preto ide o nedostatok aktívnej vecnej legitimácie. Obdobný právny záver bol konštatovaný v rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/10/2011 z 278. 06. 2011, ktorý bol napadnutý sťažnosťou účastníka konania na Ústavnom súde SR, avšak ústavný súd rozhodnutím č. I ÚS 1/2012 - 17 zo dňa 11. 01. 2012 sťažnosť účastníka konania odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd nezistil, že by výklad krajského súdu a závery v ňom vyslovené boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Podľa vyjadreného názoru ústavného súdu v tomto rozhodnutí nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v právnom závere vyslovenom krajským súdom, podľa ktorého zriadením vecného bremena v zmysle zákona Národnej rady SR č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov, bol vzájomný vzťah medzi vlastníkom pozemku a vlastníkom stavby vyriešený ex lege, a preto aplikácia ust. § 135c Občianskeho zákonníka o vyporiadaní stavby na cudzom pozemku už neprichádzala do úvahy, pričom vzhľadom na čl. 11 ods. 4 Listiny patrí vlastníkovi pozemku náhrada z titulu obmedzenia vlastníckeho práva v dôsledku zriadenia vecného bremena v prospech vlastníkov stavby. Nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti ani v závere, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva patrilo iba tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena, a nie sťažovateľovi, ktorého krajský súd nepovažoval za aktívne vecne legitimovaného v súvislosti s uplatnenou peňažnou pohľadávkou, pretože za legitimovaného považoval iba predchádzajúceho vlastníka (právneho predchodcu sťažovateľa). Zároveň ústavný súd v plnom rozsahu poukázal na obdobné závery vyslovené už vo svojom skoršom uznesení č. k. II ÚS 506/2011 - 21 z 03. 11. 2011. V tomto rozsahu je možné stotožniť sa s argumentáciou okresného súdu o nedostatku vecnej legitimácie na strane navrhovateľov. Pokiaľ okresný súd v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že navrhovateľom vzhľadom na zriadené zákonné vecné bremeno nie je možné priznať náhradu, ako opakujúcu sa dávku alebo plnenie, odvolací súd sa s takýmto názorom stotožňuje. Je zrejmé, že navrhovatelia si svoj nárok nemohli uplatniť titulom nájomného, prípadne bezdôvodného obohatenia, nakoľko tento nárok nie je možné podriadiť pod ustanovenia týkajúce sa týchto právnych inštitútov. Zákon č. 182/1993 Z. z. nestanovuje náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva, napriek tomu sa môže dotknutý vlastník domáhať práva na poskytnutie náhrady len priamo s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd bez toho, aby bolo nevyhnutne nutné z hľadiska ústavnej istoty toto právo konštituovať ešte predpisom nižšej právnej sily (pozri aj rozhodnutie Ústavného súdu ČR PL.ÚS 41/1997, kde je riešená náhrada vo vzťahu k zákonu č. 229/1991 Zb.). Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová, a teda nemá charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníctva mal nový vlastník zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Tento nárok je jeden a aj podľa názoru odvolacieho súdu má ho len ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. V danom prípade, t. j. v čase účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., teda dňa 01. 09. 1993. Každý ďalší vlastník zaťaženej nehnuteľnosti už nadobudol pozemok aj s týmto vecným bremenom a preto nie je možné, aby sa ďalší nadobúdatelia už zaťaženého pozemku s existujúcim vecným bremenom domáhali finančnej náhrady za jeho vznik. Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si nárok na túto finančnú náhradu uplatní alebo nie (obdobný záver bol vyjadrený aj v rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3Co/165/2008 - 255 z 22. 04. 2009 napadnutý sťažnosťou na Ústavnom súde SR, ktorý však sťažnosť účastníka konania rozhodnutím č. III. ÚS 13/2010 - 24 zo dňa 20. 01. 2010 odmietol ako zjavne neopodstatnenú). Navrhovatelia A/ až F/ sa domáhali opakovaného plnenia nároku na náhradu za zákonné obmedzenie vlastníckeho práva inštitútom zriadenia práva obdobného vecnému bremenu, ako obvyklej náhrady zodpovedajúcej výške nájomného za zastavané pozemky v danej lokalite, a to spätne za obdobie od 01. 08. 2008 do 31. 12. 2011, ako obvyklej ročnej náhrady za 1 m2. Vzhľadom na to, že ide o zriadené zákonné vecné bremeno, opakujúcu sa dávku alebo plnenie nie je možné priznať. Aj keby tento uplatnený nárok bol posúdený ako celok, ako jednorazová finančná náhrada, takáto finančná náhrada môže byť uplatnená len za vznik vecného bremena, ku dňu vzniku vecného bremena a len v prospech vlastníka pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena. Pokiaľ prvostupňový súd prihliadol na námietku premlčania vznesenú odporcom a považoval nárok navrhovateľov za premlčaný, odvolací súd opakovane poukazuje na to, že navrhovatelia by mohli uplatňovať len nárok na jednorazovú finančnú náhradu s odvolaním sa na čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, táto jednorazová finančná náhrada by však patrila len tomu subjektu, ktorý bol vlastníkom vecným bremenom zaťaženého pozemku v momente vzniku vecného bremena (čo navrhovatelia 1/ až 6/ nie sú), teda k účinnosti zákona č. 182/1993 Z. z., t. j. k 01. 09. 1993, pričom takýto nárok sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote v zmysle § 101 Občianskeho zákonníka, ktorá však márne uplynula dňa 01. 09. 1996. Tieto právne závery, na ktorých stavia odvolací súd, boli už predmetom posudzovania ústavným súdom v zmysle vyššie uvedených rozhodnutí, preto nie je dôvod, aby odvolací súd sa od takýchto právnych záverov odchýlil. Z týchto dôvodov preto rozhodnutie okresného súdu bolo potvrdené ako vecne správne. Len pre úplnosť odvolací súd poukazuje, že pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, je rozsudok odvolacieho súdu komformný aj s rozhodnutím tohto súdu vo veci 15Co/86/2012-66 zo dňa 13. júna 2012 v obdobnej veci vedenej na návrh tých istých navrhovateľov proti iným odporcom. Odvolací súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že navrhovatelia sa domáhali zaplatenia náhrady za obmedzenie vlastníckeho práva, pričom svoje vlastnícke právo preukazovali zápisom na LV č. XXXX (viď aj odvolanie navrhovateľov v bode II., druhý a tretí odsek), v ktorom sú zapísané iné pozemky než tie, na ktorých je predmetný bytový dom postavený. Podľa § 238 ods. 3 O. s. p. dovolanie je prípustné tiež proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 . Odvolací súd v súdenej veci dovolanie nepripustil (nevyslovil, že je dovolanie prípustné) vzhľadom k tomu, že rozhodnutie vo veci samej po právnej stránke nepovažoval za rozhodnutie zásadného významu, keď nezistil, že by v obdobných veciach rozhodovali súdy odlišne (viď napr. aj rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 18Co/10/2011 z 27. 06. 2011, v ktorej veci sťažnosť účastníka Ústavný súd rozhodnutím č. I. ÚS 1/2012 - 17 zo dňa 11. 01. 2012 odmietol ako zjavne neopodstatnenú, pričom Ústavný súd v plnom rozsahu poukázal aj na obdobné závery vyslovené už vo svojom skoršom uznesení II. ÚS 506/2011-21 z 03. 11. 2011). Odporca bol v prvostupňovom konaní v celom rozsahu úspešný, a preto mu okresný súd správne priznal náhradu trov prvostupňového konania podľa ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a uložil navrhovateľom A/ až F/ povinnosť zaplatiť náhradu trov konania advokátovi (právnej zástupkyni odporcu) v súlade s ust. § 149 ods. 1 O. s. p.. V tomto smere odvolací súd len poukazuje na dôvody napadnutého rozsudku, s ktorými sa stotožňuje. Odporca bol v odvolacom konaní úspešní, preto podľa zásady úspechu v konaní v zmysle ust. § 142 ods. 1 O. s. p. v odvolacom konaní v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. má právo na náhradu trov odvolacieho konania, ktorú si uplatnil a vyúčtoval podaním zo 14. novembra 2012. Odporcovi patrí právo na náhradu trov odvolacieho konania za 1 úkon právnej služby - podanie vyjadrenia k odvolaniu (§ 14 ods. 1 písm. b/, vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb) v sume 21,58 €, režijný paušál vo výške 7,63 € (§ 13 ods. 1, § 16 ods. 3 vyhlášky), spolu 29,21 €.l O povinnosti navrhovateľov A/ až F/ nahradiť odporcovi trovy odvolacieho konania na účet jeho právnej zástupkyne rozhodol odvolací súd v súlade s § 149 ods. 1 O. s. p., podľa ktorého ustanovenia, ak advokát zastupoval účastníka, ktorému bola prisúdená náhrada trov konania, je ten, ktorému bola uložená náhrada týchto trov, povinný zaplatiť ju advokátovi. Rozhodnutie bolo prijaté členmi senátu v pomere 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.