Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 15Co/129/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6909202290 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2012 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jaroslav Mikulaj ECLI: ECLI:SK:KSBB:2012:6909202290.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici, v senáte zloženom z predsedu JUDr. Jaroslava Mikulaja a sudcov JUDr. Oľgy Maľovej a Mgr. Jaroslava Galla v právnej veci navrhovateľa H. X. Y., nar. XX. XX. XXXX, bytom Z., X. . Q. XXX, zat. JUDr. Jánom Čipkom, advokátom, so sídlom v Hnúšti, Partizánska č. 197, proti odporcovi Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, o zaplatenie sumy 37.361,39 eur s príslušenstvom, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Rimavskej Sobote č. k. 14C/65/2009 - 132 zo dňa 28. 02. 2011, takto r o z h o d o l : Rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu 34.997,19 eur spoločne s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 08. 01. 2009 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti a vo výroku o trovách konania, p o t v r d z u j e . Odporca je povinný nahradiť navrhovateľovi trovy odvolacieho konania v sume 600,48 eur JUDr. Jánovi Čipkovi, advokátovi so sídlom v Hnúšti, Partizánska č. 197, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom okresný súd zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 34.997,19 eur s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne od 08. 01. 2009 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Návrh navrhovateľa v časti istiny vo výške 2.364,20 eur a taktiež v časti úroku z omeškania vo výške 8,5% ročne zo sumy 2.364,20 eur od 08. 01. 2009 do zaplatenia a úroku z omeškania vo výške 3,5% ročne zo sumy 34.997,19 eur od 08. 01. 2009 do zaplatenia zamietol. Odporcu zaviazal nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 3.652,61 eur, ktoré je povinný zaplatiť JUDr. Jánovi Čipkovi, právnemu zástupcovi navrhovateľa, na číslo jeho účtu uvedené vo výroku napadnutého rozsudku od právoplatnosti tohto rozsudku. Okresný súd rozhodoval o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal od odporcu zaplatenia sumy 37.361,39 eur spoločne s 8,5% úrokom z omeškania ročne od 01. 07. 2008 do zaplatenia z titulu náhrady škody podľa § 5 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Uplatnil si náhradu ušlého zisku vzhľadom na predčasne ukončenú zmluvu o obchodnom zastúpení z dôvodu začatia jeho trestného stíhania a aj náhradu za vyplatenú odmenu za advokátske úkony a náhradu hotových výdavkov v trestnom konaní. Náhradu škody si uplatnil v dôsledku nezákonných rozhodnutí štátnych orgánov vydaných v trestnom konaní proti nemu, a to z titulu uznesenia vyšetrovateľa OR PZ v Rimavskej Sobote o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania a z titulu uznesenia Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote o zamietnutí jeho sťažností proti uvedenému uzneseniu. Trestné konanie sa proti nemu skončilo na základe uznesenia Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote, pretože skutok z ktorého bol pôvodne obvinený, nie je trestným činom a súčasne nie je dôvod na postúpenie veci. Vzhľadom na námietku odporcu týkajúcu sa nedostatku jeho pasívnej legitimácie v konaní okresný súd sa v prvom rade zaoberal touto otázkou a dospel k záveru, že je daná pasívna legitimácia odporcu podľa § 4 od. 2 zák. č. 514/2003 Z. z.. Nárok navrhovateľa uplatnený z titulu nezákonných rozhodnutí vydaných v trestnom konaní považoval za opodstatnený. Následne sa zaoberal zistením, či je daná medzi vzniknutou škodou a nezákonnými rozhodnutiami príčinná súvislosť, a dospel k záveru, že pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu ušlého zisku, je táto príčinná súvislosť daná, pretože ukončeniu zmluvného vzťahu navrhovateľa s PSS, a. s., Bratislava o obchodnom zastúpení došlo na základe vzneseného obvinenia uznesením vyšetrovateľa OR PZ v Rimavskej Sobote, na základe čoho PSS, a. s., Bratislava odstúpila od zmluvy o obchodnom zastúpení. Keby nebolo vznesené obvinenie proti navrhovateľovi, navrhovateľ by bol za rozhodné obdobie a to za rok 2006 za obdobie od 01. 01. 2007 do skončenia zmluvného vzťahu dňa 22. 03. 2007 mal vyplatenú províziu, ktorej výška je uvedená v napadnutom rozsudku a predstavuje ušlý zisk navrhovateľa. Výška tohto ušlého zisku podľa § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. predstavuje sumu 34.997,19 eur. Keďže navrhovateľ sa domáhal náhrady ušlého zisku vo výške 37.167,70 eur, okresný súd jeho návrh v prevyšujúcej časti zamietol. Pokiaľ ide o náhradu škody z titulu náhrady trov konania, ktoré mu vznikli v trestnom konaní v dôsledku jeho obhajoby advokátom JUDr. Jánom Čipkom, okresný súd zaujal názor, že medzi vzniknutou škodou vo výške 193,69 eur a nezákonnými rozhodnutiami vydanými v trestnom konaní je príčinná súvislosť, pretože navrhovateľ po doručení uznesenia o vznesení obvinenia a začatí trestného stíhania dôvodne a účelne realizoval svoju obhajobu s pomocou uvedeného právneho zástupcu. Preto podľa § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. navrhovateľovi uplatnenú náhradu škody priznal. Pri rozhodovaní okresný súd aplikoval ust. § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z., ako aj čl. 46 ods. 3 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ktorých znenia v rozhodnutí citoval. Navrhovateľovi priznal tiež úrok z omeškania vo výške 5% ročne z priznanej sumy a to od 08. 01. 2009, pretože odporca prevzal návrh na predbežné prerokovanie nároku dňa 07. 07. 2008 stanovená 6 mesačná lehota podľa § 15 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. uplynula dňa 07. 01. 2009, teda nasledujúcim dňom sa dostal odporca do omeškania. Ku dňu 08. 01. 2009, teda ku dňu omeškania, bola účinná základná úroková sadzba 2,50%, ktorej dvojnásobok predstavuje 5%. Nakoľko žalovaná výška úrokov z omeškania bola vyššia než stanovená príslušnou bankovou inštitúciou v prevyšujúcej časti okresný súd návrh zamietol. Pri rozhodovaní o úroku z omeškania aplikoval ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 3 Vládneho nariadenia č. 87/95 Z. z. ako aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. R5/2000. Okresný súd sa zaoberal aj námietkou odporcu týkajúcou sa neexistencie nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci a vzhľadom na konštantnú judikatúru ako aj čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, zaujal názor, že nárok na náhradu škody je daný, keďže tento nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Pokiaľ odporca namietal, že mohol navrhovateľ žiadať určenie neplatnosti odstúpenia od zmluvy o obchodnom zastúpení PSS, a. s., Bratislava okresný súd uviedol, že bolo výlučným právo navrhovateľa, aby si vybral spôsob právneho riešenia spornej veci a súčasne jeho ústavným právom riešiť vec formou žaloby o náhradu škody voči štátu. Odstúpenie od zmluvy malo právny základ v zmluve o obchodnom zastúpení. O trovách konania rozhodol okresný súd podľa ust. § 142 ods. 2 OSP podľa pomeru úspechu účastníkov vo veci. Navrhovateľovi priznal náhradu účelne vynaložených trov konania v zmysle špecifikácie jednotlivých úkonov. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie odporca. Žiadal napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p.. Poukázal na to, že podľa ust. § 4 ods. 1 písm. k) zák. č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu orgán príslušný podľa písm. a) až j) u ktorého bola podaná žiadosť na predbežné prerokovanie nároku (§ 15), ak ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci.; ak žiadosť bola podaná na viacerých príslušných orgánoch, ten orgán, ktorý vo veci začal konať ako prvý. Podľa ust. § 4 ods. 2 citovaného zákona, ak nemožno príslušný orgán určiť podľa ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Z citovaných zákonných ustanovení je nepochybné v akých prípadoch koná v mene SR Ministerstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Generálna prokuratúra SR. Navrhovateľovi mala byť škoda spôsobená tak vyšetrovateľom, ako aj prokurátorom.. V mene Slovenskej republiky mal teda konať ten orgán, ktorý začal vo veci konať ako prvý. Ministerstvo spravodlivosti SR žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody postúpilo Ministerstvu vnútra SR, ako orgánu príslušnému konať v mene SR, nakoľko škoda nepochybne vznikla v konaní pred súdom. Okresný súd pri určovaní orgánu oprávneného konať za SR nesprávne aplikoval ustanovenie § 4 ods. 2 zákona, nakoľko v danej veci bolo možné určiť príslušný orgán a bolo ním práve Ministerstvo vnútra SR. Neobstojí argumentácia okresného súdu o ustaľovaní súdnej praxe v období od 20. 05. 2010 - vyhlásenie rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici do 28. 02. 2011 - dátum vyhlásenia druhého meritórneho rozsudku. Toto tvrdenie je nepodložené a nepreskúmateľné. Má za to, že súd nepoužil správne ustanovenie zák. č. 514/2003 Z. z. v časti určenia orgánu príslušného konať v mene SR, pričom príslušným orgánom je jednoznačne Ministerstvo vnútra SR, teda nesprávne právne vec posúdil. Nestotožňuje sa s názorom okresného súdu, že nárok bol na Ministerstve spravodlivosti SR predbežne prerokovaný. Zo súdneho spisu nevyplynulo, že by sa súd dopytoval Ministerstva vnútra SR, aký bol výsledok predbežného prerokovania. Považuje to za procesný nedostatok v konaní. Ďalej má výhrady spočívajúce v tom, že mu neboli doručené prílohy k návrhu, mohol sa s nimi oboznamovať až na pojednávaní dňa 28. 02. 2011. Hoci mu bolo sprístupnené nahliadnuť do súdneho spisu, nebola zachovaná 5 dňová lehota na prípravu na pojednávanie. Týmto došlo u neho k odňatiu práva konať pred súdom. Pokiaľ ide o vec samú je toho názoru, že pokiaľ ide o náhradu ušlého zisku, právo na náhradu škody je uplatniteľné až v prípade, ak nie je možné nárok uspokojiť inak. Trvá na tom, že nie je navrhovateľovým výsostným právom vybrať si, či podá žalobu na PSS, a. s., Bratislava z dôvodu neplatnosti odstúpenia od zmluvy a s tým súvisiacich nárokov alebo na SR z dôvodu zodpovednosti za náhradu škody. V súvislosti so zmluvou, ktorú uzatvoril navrhovateľ s PSS, a. s., Bratislava uvádza, že právny úkon medzi dvoma, v zásade nemôže založiť povinnosť osoby tretej, t. j. zodpovednosť štátu. Navyše je otázne, či zmluvná podmienka týkajúca sa možnosti odstúpenia od zmluvy zo strany PSS, a. s., Bratislava je platná a v súlade s ustanovením čl. 50 ods. 2 Ústavy SR týkajúcej sa prezumpcie neviny. K otázke výšky náhrady škody poukazuje na § 25 ods. 1 zák.. č. 514/2003 Z. z. a § 450 Občianskeho zákonníka. Okresný súd nesprávne právne vec posúdil, keď neaplikoval ust. § 450 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého súd náhradu škody primerane zníži, a to aj bez návrhu. Neskúmal, či netreba toto ustanovenie aplikovať, a či vo veci nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Uvedenú právnu argumentáciu potvrdzuje aj Judikát č. 3/1984. Pokiaľ ide o uplatnený úrok z omeškania, je toho názoru, že navrhovateľ nemá naň právo, pretože v čase rozhodnutia súdu dlh nebol splatný, keďže výška nároku závisela od rozhodnutia súdu. Odporca sa nemohol dostať do omeškania s plnením peňažného záväzku skôr, než mu bola známa výšky náhrady škody. Uplynutie 6 mesačnej lehoty na predbežné prerokovanie nároku preto nemalo žiadny vplyv na splatnosť pohľadávky na náhradu škody, keďže po uplynutí tejto lehoty nebola nielenže známa výška náhrady škody, ale ani to, či odporca skutočne za prípadnú škodu zodpovedá. Je toho názoru, že pokiaľ ide o trovy konania, ak okresný súd rozhodol o ich náhrade podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a vo veci samej neaplikoval ust. § 450 Občianskeho zákonníka, resp. § 136 O. s. p., rozhodol v konečnom dôsledku nesprávne. Pretože, ak by primerane znížil náhradu škody alebo určil sumu vzhľadom na okolnosti prípadu podľa svojej úvahy, základná sadzba tarifnej odmeny advokáta by sa počítala z výšky takto súdom priznaného (zníženého) plnenia. S poukazom na ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z. z. namieta priznanie náhrady trov právneho zastúpenia za vyhotovenie návrhu na predbežné prerokovanie nároku vo výške 492,93 eur + 20% DPH + režijný paušál 6,31 eur. Je toho názoru, že rozhodnutie okresného súdu je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov (§ 157 ods. 2 O. s. p.). Nakoľko judikatúra týkajúca sa sporov o náhradu škody v zmysle § 514/2003 Z. z. čo sa týka určovania orgánu oprávneného konať v mene štátu podľa § 4 ods. 1, ako aj aplikovania § 4 ods. 2 citovaného zákona, nie je ustálená a nakoľko súdy SR túto otázku v obdobných veciach neriešia rovnakým spôsobom, považuje za nevyhnutné, aby k veci zaujal stanovisko dovolací súd. Žiada preto, aby v prípade potvrdzujúceho rozsudku odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O. s. p. nakoľko ide o vec zásadného právneho významu a zároveň, aby formuloval právnu otázku, ktorú má dovolací súd v dovolacom konaní vyriešiť ako dovolací dôvod. Je nepochybné, že vyriešenie otázky príslušnosti orgánu oprávneného konať v mene štátu vo veciach náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. zásadným spôsobom ovplyvní rozhodnutie nielen vo veci navrhovateľa, ale aj vo všetkých prípadoch obdobnej povahy, nakoľko sa ustáli, ktorý orgán v mene štátu nesie zodpovednosť za prípadný vznik škody spôsobenej orgánom verejnej moci pri výkone verejnej moci. Pre ilustráciu odkazuje na uznesenia krajských súdov, ktoré ustálili, že v konaní o zodpovednosti za škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia nie je za SR oprávnené konať Ministerstvo spravodlivosti SR - Krajský súd v Žiline sp. zn. 9Co/295/2010 Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/46/2010 a uvedené je možné vyvodiť aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4MCdo/15/2009. Navrhovateľ žiadal rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdiť, pretože ho považuje za vecne správny. Rozhodne tvrdí, že Ministerstvo spravodlivosti, je v mene štátu pasívne legitimovaným subjektom podľa § 4 ods. 1 písm. a), ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. tak, ako to správne ustálil okresný súd. Je nesporné, že nezákonné rozhodnutie vydal jednak vyšetrovateľ Okresného riaditeľstva PZ Rimavská Sobota, keď mu uznesením vzniesol obvinenie a jednak prokurátor Okresnej prokuratúry v Rimavskej Sobote, ktorý zamietol jeho sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia. V prejednávanej veci nie je sporné, že uznesením prokurátora Okresnej prokuratúre v Rimavskej Sobote č.k. 2Pv/748/06 - 14 z 27. 06. 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 07. 2007, bolo voči nemu zastavené trestné stíhanie. Rozhodnutie prokurátora o zastavení trestného stíhania má rovnaké právne následky a význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V prípade, že by prokurátor rozhodoval vo veci správne, mal už jeho sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia vyhovieť a napadnuté rozhodnutie vyšetrovateľa zrušiť. Nebolo by potom v trestnom stíhaní voči jeho osobe pokračované. Keďže bol presvedčený o nesprávnosti vznesenia obvinenia, až po zamietnutí jeho sťažností si na obhajobu jeho práv zvolil advokáta, ktorému následne zaplatil v súlade so zákonom odmenu a náhradu hotových výdavkov. Využil tak svoje ústavné právo. Štát sa nemôže zbaviť zodpovednosti za postup orgánov činných v trestnom konaní, ak sa ich nesprávny úradný postup na základe nezákonného rozhodnutia o vznesení obvinenia ukáže byť ako nesprávny. Pri posudzovaní, či sa jedná o nezákonné rozhodnutie, nemožno prísne trvať na formálnom zrušení nezákonného rozhodnutia, ale pri výklade ust. § 46 ods. 3 Ústavy SR je potrebné uzatvoriť, že uznesenie prokurátora o zastavení trestného stíhania je takým rozhodnutím, ktoré nesporne preukazuje nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia, ako aj rozhodnutia prokurátora o zamietnutí jeho sťažností proti uzneseniu o vznesení obvinenia. Jeho základ na náhradu škody a nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím a následným úradným postupom vyšetrovateľa PZ a prokurátora okresnej prokuratúry je potrebné hľadať nielen v ustanovení § 46 ods. 3 Ústavy SR, ale aj v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a to v princípe materiálneho právneho štátu. Okresný súd rozhodnutie podrobne a presvedčivo odôvodnil a jeho odôvodnenie v celom rozsahu naplní ust. § 157 ods. 2 O. s. p.. Nie je rozhodujúce, ako vyšetrovateľ PZ a prokurátor Okresnej prokuratúry vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale rozhodujúcim pre posúdenie oprávnenosti jeho nároku je to, či sa aj ich podozrenia v trestnom konaní potvrdili. Je nesporné, že tieto sa nepotvrdili a pri správnej aplikácii všeobecne záväzných právnych predpisov už pri rozhodovaní o vznesení obvinenia mali vyšetrovateľ PZ a prokurátor okresnej prokuratúry vec posúdiť tak, že popísaný skutok nie je trestným činom. Tvrdí teda, že mu prináleží nárok na náhradu škody aj za škodu, ktorá mu vznikla ušlým ziskom z dôvodu ukončenia zmluvného vzťahu medzi ním a PSS, a. s., Bratislava. Preukázal, že jediným dôvodom odstúpenia od zmluvy zastúpeného bolo vznesenie obvinenia vyšetrovateľom PZ, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nezákonné. Nie je možné pripustiť názor odporcu, že sa v konečnom dôsledku môže domôcť duplicitného uspokojenia toho istého nároku. Je si dostatočne vedomý, že by takéto uspokojenie vyvolalo bezdôvodné obohatenie. Ak by sa aj ukázalo odstúpenie od zmluvy ako neplatné, tak v tomto prípade by mu za určitých okolností mohla byť priznaná náhrada škody zo strany PSS, a. s., Bratislava. Za súčasného stavu však opak preukázaný nebol a preto podľa neho aj za túto časť nároku nesie zodpovednosť odporca. Použitie ust. § 450 Občianskeho zákonníka vzhľadom na charakter požadovanej náhrady škody neprichádza do úvahy a odporca vo svojom odvolaní ani neuvažuje nad okolnosťami, ktoré by odôvodňovali zníženie jeho nároku na náhradu škody. Pred okresným súdom preukázal, že vrámci predbežného prerokovania nároku odporcovi zaslal všetky listiny, ktoré tvorili aj prílohu návrhu na začatie konania. Jeho postoj v tom smere, že bez preskúmania jeho návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody tento odstúpil Ministerstvu vnútra SR, nemôže odôvodniť jeho argumentáciu, že mu bolo odňaté právo konať pred súdom. Odporca sa k žalobe vyjadroval a nikdy nepožadoval zaslanie dôkazov. Pokiaľ namieta, že mu neprináleží nárok na náhradu trov konania za úkon právnej služby, podanie návrhu na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, uvádza, že tento nárok nesporne má a odvodzuje ho od ust. § 14 ods. 1 písm. b), d) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb Pre posúdenie nároku nemožno aplikovať ust. § 18 ods. 3 veta druhá zák. č. 514/2003 Z. z.. Má nesporne nárok na náhradu týchto nákladov v samostatnom súdnom konaní o náhradu škody. Okresný súd správne a zákonne posúdil aj plynutie premlčacej doby. Žiada v prípade, ak bude rozsudok okresného súdu potvrdený, priznať náhradu trov odvolacieho konania vo výške 600,48 eur za jeden úkon právnej služby, vyjadrenie k odvolaniu odporcu - 492,93 eur + 1x režijný paušál 7,41 eur + 20% DPH. Krajský súd, ako súd odvolací , vec prejednal v medziach daných ust. §212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 O. s. p. a rozsudok okresného súdu v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O. s. p. ako vecne správny vo výroku potvrdil. Po preskúmaní napadnutého rozsudku okresného súdu odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd dostatočne zistil skutkový stav veci, vec správne právne posúdil za použitia správnych ustanovení právneho predpisu. Zo strany okresného súdu nedošlo vo vzťahu k odporcovi k odňatiu možnosti konať pred súdom. Nie sú preto splnené zákonné podmienky pre zrušenie napadnutého rozsudku podľa § 221 ods. 1 písm. f) a h) O. s. p., ako to navrhoval odporca. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu korešponduje so znením jeho výroku, v súlade s § 157 O. s. p.. Pokiaľ odporca namietal, že mu nebola zo strany okresného súdu poskytnutá dostatočná lehota na prípravu na pojednávanie a nemal dostatočnú možnosť oboznámiť sa s listinnými dôkazmi, treba poukázať na to, že navrhovateľ si svoj nárok uplatnil v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody na Ministerstve spravodlivosti SR, ktorému s návrhom zaslal všetky listiny týkajúce sa uplatneného nároku. Predvolanie na prvé pojednávanie vo veci na deň 12. 11. 2009 odporca prevzal dňa 19. 10. 2009, teda mal dostatok času na to, aby sa s vecou oboznámil. S listinnými dôkazmi sa oboznámil aj počas pojednávaní na okresnom súde, nebolo mu preto odňaté právo konať pred súdom. Základnou podmienkou zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1, § 18 ods. 1 a 3 zák. č. 514/2003 Z. z. je samotná existencia rozhodnutia, ktoré má byť podkladom tohto zodpovednostného nároku. Druhou podmienkou je nezákonnosť tohto rozhodnutia, ktoré nie je možné ani účelne zisťovať v rámci konania o náhradu škody. Nezákonnosť rozhodnutia musí byť v dobe rozhodovania o nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, už konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený takéto rozhodnutie zrušiť, prípadne zmeniť pre jeho nezákonnosť. Takýmto rozhodnutím príslušného orgánu je viazaný aj súd, ktorý rozhoduje o uplatnenom nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Zákon nevyžaduje, aby príslušný orgán vždy výslovne konštatoval, že rozhodnutie je nezákonné. Súdna prax dospela k názoru, že z výkladu vychádzajúceho zo vzniku a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade zákona č. 514/2003 Z. z. ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR vyplýva, že, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať výklad, podľa ktorého (v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia), ak došlo rozhodnutím súdu k oslobodeniu spod obžaloby a k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, rozhodnutie o oslobodení spod obžaloby má rovnaké dôsledky, ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/183/2009). Z uvedeného vyplýva, že pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím sa nevyžaduje formálne zrušenie rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia v prípade, ak trestné konanie neskončí právoplatným odsúdením alebo v prípade, ak došlo k zastaveniu trestného stíhania (okrem prípadu uvedeného v § 8 ods. 6 písm. d/ ). Rozhodujúcim kritériom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného stíhania. V danom prípade bolo trestné stíhanie voči navrhovateľovi zastavené, pretože skutok z ktorého bol obvinený, nie je trestným činom a súčasne nie je dôvod na postúpenie veci, teda u navrhovateľa sú splnené podmienky pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zanikli, pretože podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo. Navrhovateľovi teda vzniklo právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím podľa § 6 ods. 1 a § 18 ods. 1, 3 zák. č .514/2003 Z. z. . V danej veci už pri predchádzajúcom rozhodnutí okresného súdu bola riešená otázka, ktorý orgán štátu je v mene Slovenskej republiky povinný nahradiť navrhovateľovi škodu, keďže rozhodnutím od ktorého sa nárok na náhradu škody odvíja, je uznesenie o vznesení obvinenia, teda rozhodnutie ktoré vydal vyšetrovateľ PZ, z čoho odporca odvodzuje, že zodpovedným orgánom by malo byť Ministerstvo vnútra SR, ktorému Ministerstvo spravodlivosti SR postúpilo návrh navrhovateľa na predbežné prerokovanie nároku a Ministerstvo spravodlivosti SR tento návrh nepostúpilo inému orgánu štátu. Odvolací súd v zrušujúcom uznesení č. k. 15Co/46/2010 zo dňa 20. 05. 2010 uviedol, že je potrebné správne označenie subjektu, ktorý zodpovedá za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v návrhu na začatie súdneho konania. Zrušil rozhodnutie okresného súdu, ktorým návrh navrhovateľa na náhradu škody zamietol, pretože podľa jeho názoru navrhovateľ nesprávne označil orgán verejnej moci konajúci v mene štátu, hoci citácia dôvodov rozsudku okresného súdu „na pojednávaní konanom dňa 12. 11. 2009 súd na pojednávaní preberal s navrhovateľom a jeho právnym zástupcom otázku týkajúcu sa pasívnej legitimácie odporcu. Navrhovateľ aj jeho zástupca aj napriek poučeniu súdu označili v návrhu na začatie konania nesprávny orgán verejnej moci a na tomto nesprávnom označení až do vyhlásenia rozsudku zotrvali“. Keď odvolací súd konštatoval, že je potrebné ujasniť otázku pasívnej legitimácie a uviedol, že je zrejmé, že vôľa navrhovateľa smerovala na uplatnenie práva proti pasívne legitimovanému účastníkovi Slovenskej republike, došlo však iba k nesprávnemu označeniu žalovaného účastníka, teda zodpovedného orgánu štátu, nebol mu ešte známy rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. 03. 2011 sp. zn. 3Cdo/194/2010, v ktorom dovolací súd riešil ako otázku zásadného právneho významu otázku, či orgánom konajúcim v mene štátu, ak škoda bola spôsobená uznesením vyšetrovateľa o vznesení obvinenia, je Ministerstvo vnútra SR alebo Generálna prokuratúra SR. Táto otázka bola po rozhodnutí odvolacieho súdu zo strany dovolacieho súdu vyriešená, preto nemožno považovať za právne relevantnú námietku odporcu týkajúcu sa tej skutočnosti, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení uviedol, že došlo iba k nesprávnemu označeniu žalovaného účastníka, teda zodpovedného orgánu štátu a okresný súd sa neriadil týmto názorom vysloveným odvolacím súdom. Okresný súd správne posúdil pasívnu legitimáciu odporcu v súlade s vyššie uvedeným rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/194/2010, v ktorom dovolací súd dospel k názoru, že ak na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania do podania obžaloby, vykonávajú pôsobnosť tak vyšetrovateľ policajného zboru, ako aj prokurátor, vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania, prichádzajú do úvahy ako orgány konajúce v mene štátu tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR; rozhodujúce je, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ak žiadosť bola podaná na oboch orgánoch, príslušným je ten z nich, ktorý vo veci začal konať. Vychádzajúc z ust. § 4 ods. 1 písm. l) zák. č. 514/2003 Z. z. a z vyššie uvedeného právneho názoru Najvyššieho súdu SR dospel aj odvolací súd k názoru, že príslušným orgánom v tejto veci konať v mene štátu je Ministerstvo spravodlivosti SR, pretože ku škode došlo v oblasti verejnej moci, ktorá patrí do pôsobnosti viacerých orgánov verejnej moci - Ministerstvo vnútra SR a Generálne prokuratúra SR, žiadosť na predbežné prerokovanie nároku bola podaná na Ministerstve spravodlivosti SR. Tým, že postúpilo žiadosť Ministerstvu vnútra SR o tejto žiadosti vlastne rozhodlo ako nedôvodnej - nárok nebol uspokojený. Možno preto jednoznačne mať za to, že nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z uplatňovaného zodpovednostného vzťahu je Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR. Pokiaľ ide o náhradu uplatnenej škody, okresný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, riadne sa vysporiadal s námietkami odporcu týkajúcimi sa odstúpenia PSS, a. s., Bratislava od obchodného zastúpenia s navrhovateľom po tom, ako bolo voči nemu vznesené obvinenie. Nárok navrhovateľa na náhradu škody- ušlého zisku, ktorá mu vznikla z dôvodu ukončenia tohto zmluvného vzťahu je daný, pretože zmluvný vzťah bol ukončený v dôsledku vznesenia obvinenia, ktoré sa v konečnom dôsledku ukázalo ako nezákonné. Ušlý zisk predstavuje to, čo navrhovateľovi - poškodeným - ušlo v dôsledku spôsobenia škody odporom, nakoľko nedošlo k zväčšeniu jeho majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Navrhovateľ si v tomto konaní uplatňuje iný nárok, ako by si uplatňoval v konaní, ktoré by sa viedlo voči PSS, a. s., Bratislava, nie je preto právne relevantná námietka odporcu, že sa mal okresný súd zaoberať zisťovaním, či nemal navrhovateľ riešiť situáciu tak, že by bol odstúpil od zmluvy. Nárok navrhovateľa je daný z titulu nezákonného rozhodnutia. Keďže ide o nárok na náhradu škody z takéhoto rozhodnutia, ktorý smeruje voči štátu, neprichádza do úvahy použitie moderačného ustanovenia podľa § 450 Občianskeho zákonníka, ktoré sa používa pri zodpovednostných vzťahoch vzniknutých zo zmluvy a medzi podnikateľmi, upravených len v Občianskom zákonníku. Výšku náhrady škody okresný súd správne ustálil aplikujúc ust. § 17 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z. z. a taktiež aplikujúc ustanovenie § 8 ods. 1 a 3 citovaného zákona správne posúdil aj nárok na náhradu trov právneho zastúpenia navrhovateľa vzniknutých v trestnom konaní, ktoré preukázateľne navrhovateľ zvolenému právnemu zástupcovi, ktorého potreboval na obranu svojich práv uhradil. Okresný súd tiež správne rozhodol keď priznal navrhovateľovi úrok z omeškania z priznanej istiny podľa § 517 ods. 2 Obchodného zákonníka a v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia okresného súdu. Okresný súd správne rozhodol aj o náhrade trov konania. Odvolací súd je zhodne s okresný súdom toho názoru, že navrhovateľovi patrí aj náhrada nákladov za predbežné prerokovanie, ktoré nie sú súčasťou trov konania, ako nároku poškodeného na náhradu škody. Náhrada týchto nákladov mu patrí podľa § 14 ods. 1 písm. b), d) vyhl. MS SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Z uvedených dôvodov krajský súd rozsudok okresného súdu ako vecne správny potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa ust. § 142 ods. 1 a § 224 ods. 1 a § 151 ods. 1 O. s. p.. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní plný úspech, podal návrh na náhradu trov konania, preto je odporca povinný nahradiť mu trovy odvolacieho konania, ktoré pozostávajú z náhrady za jeden úkon právnej služby - vyjadrenie k odvolaniu, za ktorý mu podľa § 10 ods. 1 a § 14 ods. 1 písm. d) vyhl. č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb a podľa § 15 ods. 1 a § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky, patrí advokátovi režijný paušál vo výške 7,41 eur a k celkovej odmene náhrada DPH, ktorú je advokát povinný platiť podľa osobitného predpisu vo výške 20% , spolu odmena činí sumu 600,48 eur, ktorú je podľa § 149 ods. 1 O. s. p. povinný odporca zaplatiť advokátovi navrhovateľa. Odvolací súd nevyhovel návrhu odporcu, aby proti tomuto rozsudku, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu pripustil dovolanie, ktorým by dovolací súd mal riešiť otázku zásadného právneho významu príslušného orgánu oprávneného konať v mene štátu vo veciach náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z. z. spôsobenej v trestnom konaní, nakoľko podľa jeho názoru okresný súd aplikoval pri určovaní orgánu oprávneného konať v mene SR nesprávne ustanovenie § 4 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z., keďže v danej veci podľa neho bolo možné určiť príslušný orgán oprávnený konať v mene štátu podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona, ktorým má byť Ministerstvo vnútra SR. Krajský súd nepripustil dovolanie, pretože otázka príslušnosti orgánu oprávneného konať v mene SR, bola už riešená Najvyšším súdom SR tak, ako na to odvolací súd poukazuje v dôvodoch rozhodnutia a to v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/194/2010 zo dňa 30. 03. 2011. Preto krajský súd dovolanie proti rozsudku krajského súdu nepripustil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.