Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 1CoE/68/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 35807598 Dátum vydania rozhodnutia: 10. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:35807598.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zast.: Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému: P. B., nar. XX.XX.XXXX, naposledy známym bytom XXX XX T. XX, zast. L. H., tajomníčkou informačného centra Okresného súdu Zvolen, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom Exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka 60, pod sp. zn. EX 838/2009, o vymoženie 1 503,32 eura s prísl., o návrhoch na prerušenie konania a o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 6Er/135/2009-22 zo dňa 30.05.2013, takto r o z h o d o l : I. Uznesenie okresného súdu p o t v r d z u j e. II. Návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a c/ O.s.p. zamieta. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením Okresný súd Revúca (ďalej v texte aj „okresný súd“ alebo „exekučný súd“) podľa § 57 ods. 1 písm. a/ zákona č. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) zastavil exekúciu vedenú na podklade rozsudku Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s. zo dňa 04.12.2008, sp. zn. SR 12297/08 (ďalej len „rozhodcovský rozsudok“). Súčasne rozhodol, že súdnemu exekútorovi sa náhrada trov exekúcie nepriznáva. O zastavení exekúcie okresný súd rozhodol po zistení, že predložený rozhodcovský rozsudok na základe ktorého má byť vykonaná exekúcia, nie je vykonateľným exekučným titulom. Zmluvu o úvere č. XXXXXXX uzavretú medzi oprávneným a povinným 24.01.2008, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, okresný súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú podľa § 52 Občianskeho zákonníka, nakoľko ju oprávnený uzatváral v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a povinný mal pri jej uzatváraní postavenie spotrebiteľa (fyzická osoba nekonajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti). Súd uviedol, že podľa § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka sa za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve považujú ustanovenia, ktoré vyžadujú od spotrebiteľa, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská doložka zakladajúca právomoc rozhodcovského súdu v prejednávanej veci síce umožňuje každej zo zmluvných strán voľbu, či podá žalobu na všeobecný súd SR alebo rozhodcovský súd, avšak v prípade, ak podá žalobu dodávateľ na rozhodcovský súd, musí sa spotrebiteľ podrobiť tomuto konaniu. Podľa názoru okresného súdu tak toto ustanovenie spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa - povinného. Rozhodcovská doložka bola upravená v obchodných podmienkach zmluvy, s ktorými sa mohol povinný oboznámiť pred podpisom zmluvy, ale nemohol ovplyvniť ich obsah. Rozhodcovská doložka teda nebola dojednaná individuálne. Rozhodcovský súd rozhodoval o pohľadávke oprávneného voči povinnému zo zmluvy o úvere napriek tomu, že rozhodcovská doložka je neplatná, keďže ide o neprijateľnú podmienku. Exekučný titul bol teda vydaný na základe neplatného ustanovenia zmluvy, teda v rozpore so zákonom. Preto ide o nulitný akt, ktorý nie je možné vykonať. Na tento nedostatok súd prihliada z úradnej moci. O trovách exekúcie súd rozhodol tak, že ich náhradu súdnemu exekútorovi nepriznal, pretože vyúčtovanie trov exekúcie nebolo súdu predložené, hoci súdny exekútor bol upozornený, že pokiaľ súdu vyúčtovanie nepredloží, má sa za to, že si ich neuplatňuje. Proti predmetnému rozhodnutiu exekučného súdu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený. V odvolaní v prvom rade namietal, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom a neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie, v ktorom by mohli uplatňovať svoje stanoviská k skutkovým, ale aj právnym otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. Odvolateľ uviedol, že pokiaľ by exekučný súd založil svoje rozhodnutie na aplikácii Smernice č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, musela by byť táto aplikácia založená na správnej interpretácii, ktorá neodporuje interpretácii uskutočnenej Súdnym dvorom Európskej únie. V tejto súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 140/2010, rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie a súdov členských štátov EÚ (vrátane rozhodnutí Ústavného súdu Českej republiky). Ďalej namietal, že súd rozhodol nad rámec jemu zverenej právomoci (ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p.), pretože exekučný súd nie je oprávnený vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci. Navyše, exekučný súd už podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZRK“), nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci v rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe. Exekučný súd musí s rozhodcovským rozsudkom nakladať rovnako ako s rozsudkom všeobecného súdu, nedisponuje právomocou rušiť či meniť rozhodnutie, ktoré je exekučným titulom. Oprávnený navrhol, aby v prípade, ak sa všeobecný súd nestotožní s jeho interpretáciou ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku, postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. prerušil konanie a podal Ústavnému súdu SR návrh na konanie o súlade ust. § 44 ods. 2 veta prvá a druhá Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy SR, a to pre rozpor s princípom právnej istoty a princípom ochrany dôvery všetkých subjektov práva v právny poriadok. Ďalej odvolateľ namietal, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu exekučného konania realizovaného na podklade rozhodcovského rozsudku len na návrh účastníka konania. Exekučný súd podľa oprávneného porušil princíp legality, zásadu začatia konania na návrh, princíp rovnosti zbraní, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania. Oprávnený taktiež namietal, že nemal možnosť reagovať na tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom na rozhodnutie exekučného súdu, nebol ani oboznámený s tým, že exekučný súd vedie konanie v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach. Aj za predpokladu, že exekučnému súdu patrí istá revízna právomoc vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku, exekučný súd je v zmysle ust. § 45 ods. 1 písm. c/ ZRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi. Rozhodcovskú doložku pritom odvolateľ považuje za platnú, pretože možnosť voľby rozhodujúceho orgánu medzi účastníkmi dojednaná bola, preto nejde o neprijateľnú podmienku v zmysle § 53 Občianskeho zákonníka. Oprávnený namietol aj posúdenie zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, posúdenie primeranosti úrokov z omeškania, poplatku za poskytnutie úveru a zasielanie upomienok. V závere odvolateľ zdôraznil, že súd v exekučnom konaní nie je oprávnený z úradnej povinnosti vysloviť neprípustnosť exekúcie začatej na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Exekúcia bola začatá zákonným spôsobom, na základe vykonateľného a platného exekučného titulu, ktorý naďalej existuje a zotrváva platným, právoplatným a vykonateľným. S poukazom na uvedenú argumentáciu odvolateľ navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenia a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prerušil konanie a Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, je možné ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzavretie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu daná právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na Smernicu Rady 93/13/ EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? 4. Má sa tvrdenie o tom, že sa od vnútroštátneho súdu nevyžaduje vylúčenie možnosti aplikovateľnosti možnej neprijateľnej podmienky po tom, čo spotrebiteľ nedal najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, vykladať tak, že takáto podmienka sa aplikuje len vtedy, ak spotrebiteľ výslovne neodporoval jej neaplikácii alebo aj tak, že takáto podmienka s aplikuje aj vtedy, ak spotrebiteľ neoznámil súdu, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť po tom, čo mu súd oznámil, že posúdil podmienku ako možne neprijateľnú? Krajský súd ako súd odvolací (§ 10 O.s.p.), na základe odvolania vec preskúmal v medziach a v rozsahu daných odvolaním podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 O.s.p., a napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Zo spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa v exekučnom konaní začatom 22.02.2009 domáha vymoženia sumy 1 503,32 eura s príslušenstvom, trov konania a trov exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu. Poverenie na vykonanie exekúcie súd vydal 17.04.2009. Pohľadávka vymáhaná v exekučnom konaní vznikla zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi oprávneným a povinným dňa 24.01.2008, výška úveru predstavovala sumu 863,04 eura (26 000 Sk), ktorú sa povinný spolu s príslušným poplatkom zaviazal uhradiť v 12 mesačných splátkach. Povinný podpisom zmluvy potvrdil, že súhlasí so Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdil prevzatie zmluvy vrátane obchodných podmienok, ktoré v bode 17. obsahujú rozhodcovskú doložku v nasledovnom znení: Zmluvné strany sa dohodli, že všetky spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené: a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, b) pred príslušným súdom SR, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu. Zmluvné strany sa dohodli, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzujúcu podmienku tejto rozhodcovskej doložky; ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípade, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Keďže povinný si neplnil povinnosti zo zmluvy o úvere, veriteľ (oprávnený) sa obrátil so žalobu na rozhodcovský súd, ktorý vydal rozhodcovský rozsudok predložený ako exekučný titul v tomto konaní. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v znení účinnom pre toto konanie spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Odvolací súd nemá pochybnosť o tom, že zmluva o úvere, ktorú uzatvorili oprávnený a povinný 24.01.2008 je zmluvou spotrebiteľskou, a to jednak s ohľadom na postavenie a predmet činnosti oprávneného (podnikateľský subjekt, ktorý má v predmete činnosti poskytovanie úverov z vlastných zdrojov) a postavenie povinného (fyzická osoba v prípade ktorej nebolo preukázané, že by pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.). Odvolateľ v odvolaní vyjadril nesúhlas s posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebiteľskom úvere, opomína však, že posúdenie, či konkrétny úverový vzťah je alebo nie je spotrebiteľským vzťahom, závisí predovšetkým od predmetu zmluvného vzťahu a od postavenia účastníkov tohto vzťahu. Ak ide v širšom zmysle o vzťah spotrebiteľský, je namieste aplikácia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a ďalších právnych predpisov upravujúcich ochranu spotrebiteľa. S prihliadnutím na spotrebiteľský charakter predmetnej zmluvy je posúdenie rozhodcovskej doložky ako neprijateľnej zmluvnej podmienky obsiahnuté v napadnutom uznesení prvostupňového súdu vecne správne, spravodlivé a v súlade s právom. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách postihuje zákon absolútnou neplatnosťou (§ 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka). Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu však jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy dohodnutej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Pokiaľ rozhodcovská zmluva trpí absolútnou neplatnosťou, ide o právny úkon, ktorý neexistuje a pokiaľ bol vydaný na základe takéhoto právneho úkonu rozhodcovský rozsudok trpí neúčinnosťou, nakoľko rozhodcovskému súdu chýbala právomoc na vydanie rozhodnutia. Podstatnou skutočnosťou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že táto podmienka vyvoláva značnú nerovnováhu medzi zmluvnými stranami v neprospech spotrebiteľa - núti spotrebiteľa podrobiť sa rozhodcovskému konaniu, ak sa veriteľ obráti so žalobou na rozhodcovský súd. Rozhodcovská doložka pritom nebola individuálne dojednaná, čo vyplýva z jej zaradenia do všeobecných podmienok poskytnutia úveru vopred pripravenej zmluvy. Celkom zjavne tak spotrebiteľ nemal reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Takto vnútená podmienka, ktorá sa netýka priamo predmetu zmluvy a zvyšuje nerovnováhu medzi dodávateľom a spotrebiteľom, je neprijateľnou podmienkou v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, na základe ktorého je potrebné túto rozhodcovskú doložku vyhodnotiť absolútne neplatný právny úkon. Odvolací súd k tomu dodáva, že v tomto prípade je nepochybné, že ak spotrebiteľ chcel od dodávateľa získať predmet zmluvy, kvôli ktorému zmluvu uzatváral, nemal inú možnosť, než túto podmienku (rozhodcovskú doložku) prijať. Rozhodcovské konanie je založené práve na tom, že zmluvné strany sa spoločne dohodnú na výbere osôb (súdu), ktorých objektívnosti a úsudku dôverujú. Naopak, ak dodávateľ spotrebiteľovi vnucuje rozhodovanie sporu jednostranne určeným rozhodcom, tak ako to vyplýva z formulára predtlače predmetnej úverovej zmluvy, spôsobuje tým značnú nerovnováhu vo vzájomných vzťahoch medzi ním a konkrétnym spotrebiteľom. Exekučný súd je povinný skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie, predovšetkým je povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesne zareagovať. Najvyšší súd SR v rozhodnutí z 27.01.2007, sp. zn. 3Cdo/164/1996, publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R/58/1997 uviedol, že súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená. Okresný súd ako súd exekučný teda neprekročil svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu vydaného v spotrebiteľskej veci skúmal, či bola založená právomoc rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť vo veci. Odvolací súd dodáva, že tak ako existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku v konaní pred rozhodcovským súdom (resp. nevyužije možnosť domáhať sa zrušenia rozhodcovského rozsudku žalobou podanou na príslušnom súdu), tak o nič menej existuje nezanedbateľné nebezpečenstvo, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na nekalú rozhodcovskú doložku ani v exekučnom konaní. Uvedené však nedokáže „zhojiť“ nekalosť tejto podmienky, za ktorou možno vidieť snahu o poškodenie slabšej zmluvnej strany (a to prejednaním veci pred rozhodcovským súdom jednostranne určeným veriteľom). Súd nemôže rezignovať na ochranu práva a oprávnených záujmov povinného, ktoré by mohli byť ohrozené v konaní alternatívnom ku konaniu súdnemu (v konaní rozhodcovskom). V tomto smere odvolací súd poukazuje na záver z rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-40/08 Asturcom Telecomunication, a to, že vnútroštátnemu súdu prináleží vyvodiť všetky dôsledky, ktoré podľa daného vnútroštátneho práva vyplývajú zo zistenia nekalej povahy dotknutej podmienky s cieľom zabezpečiť, aby ňou spotrebiteľ nebol viazaný. Zásada, že „práva patria bdelým“ v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 16.01.2013, sp. zn. 6 M Cdo 9/2012). Táto argumentácia je súčasne základom pre zamietnutie návrhu oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p, v súvislosti s ktorým oprávnený navrhol súdu prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku uvedenú ako č. 4 v zozname prejudiciálnych otázok navrhnutých odvolateľom. Námietka odvolateľa o tom, že mu prvostupňový súd svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom, keďže nenariadil pojednávanie, aj keď tak bol podľa zákona povinný urobiť, nie je podľa názoru odvolacieho súdu dôvodná. Podľa § 58 ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom od 01.01.2013, ak súd rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. k), nariadi pojednávanie; ak rozhoduje podľa § 57 ods. 1 písm. a) až j), môže nariadiť pojednávanie, ak je to nevyhnutné pre objasnenie veci. Keďže v danom prípade neexistovala zákonná povinnosť súdu pojednávanie nariadiť, skutočnosť, že pojednávanie vo veci nebolo nariadené bolo výsledkom posúdenia veci okresným súdom tak, že nariadenie pojednávania nebolo nevyhnutným pre objasnenie veci. Odvolateľ sa podľa názoru súdu nie opodstatnene dovoláva aj porušenia práva na kontradiktórne konanie s tým, že nemohol uplatňovať stanoviská k skutkovým ale aj právnym otázkam nastoleným súdom v súvislosti s neprijateľnosťou zmluvnej podmienky. S prihliadnutím na rozhodovaciu prax súdov SR v nespočetnom množstve obdobných exekučných vecí oprávneného nemožno spochybniť, že oprávnený mal vedomosť o tom, že súd v danom prípade bude skúmať zmluvné podmienky zmluvy, najmä rozhodcovskú doložku, ktorá bola podkladom pre rozhodovanie rozhodcovského súdu. Oprávnený sa nemôže dôvodne odvolávať na „prekvapenie“ zo súdneho rozhodnutia, nakoľko mu je rozhodovacia prax súdov v obdobných právnych veciach nepochybne známa. Ďalšie námietky oprávneného nemali takú povahu, že by boli relevantné privodiť zmenu alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias vs. Grécko z 29.5.1997, Higgins vs. Francúzsko z 19.02.1998). Obdobne Ústavný súd SR v uznesení III. ÚS 237/2012-8 zo dňa 13.06.2012 konštatoval, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkmi konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 219 ods. 1 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru EÚ na základe čl. 267 ZFEÚ predložil viaceré prejudiciálne otázky, z ktorý prvá znie tak, či sa má ustanovenie písm. q/ ods. 1 prílohy Smernice vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov. Odvolací súd považuje v prvom rade za potrebné uviesť, že exekučný súd v napadnutom uznesení nevyslovil právny názor o všeobecnom zákaze rozhodovať spory zo spotrebiteľom v rozhodcovskom konaní. Právny poriadok Slovenskej republiky umožňuje v rozhodcovskom konaní riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov. Uvedené však nevylučuje skúmanie konkrétnej rozhodcovskej doložky (zmluvy), a to z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v spotrebiteľských zmluvách. Rozhodcovskú doložku v predmetnej veci prvostupňový súd preskúmal so záverom o jej neprijateľnosti, s ktorým sa odvolací súd stotožnil. Vo svetle uvedeného považuje odvolací súd navrhovanú prvú otázku za zjavne neopodstatnenú a irelevantnú. Navrhovaná druhá otázka z hľadiska správnosti rozhodnutia a prijatého právneho názoru podľa názoru odvolacieho súdu nie je zásadná a jej zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Zmyslom riešenia predbežnej otázky totiž nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii vnútroštátneho súdu, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ku ktorej potrebe druhá otázka odvolateľa podľa názoru odvolacieho súdu nesmeruje. Smernica č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách v jednotlivých bodoch svojej prílohy len demonštratívne vymenúva niektoré podmienky v spotrebiteľských zmluvách, ktoré je potrebné považovať za nekalé. Ak však príslušný súd pri aplikovaní všeobecných predpokladov pre posudzovanie zmluvných podmienok (obsiahnutých v čl. 3 Smernice, ktoré sa premietli aj do ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) dospeje k záveru, že konkrétna zmluvná podmienka spôsobuje nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán ku škode spotrebiteľa (v neprospech spotrebiteľa), pričom takáto podmienka nebola dojednaná individuálne, je potrebné považovať ju za neprijateľnú. V súvislosti s treťou otázkou odvolací súd poukazuje na ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ (rozsudok vo veci C-168/05 Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL a vo veci C-240/98, C-244/98 Oceáno Grupo Editorial a Salvat Editores), ktorá pripúšťa aj vo fáze výkonu rozhodnutia posudzovať nekalosť podmienok v spotrebiteľských zmluvách s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o nekalosti zmluvnej podmienky, je povinný z uvedeného vyvodiť všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú, t.j. aj zastaviť exekučné konanie vedené na vymoženie pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi. Pokiaľ ide o navrhovanú otázku týkajúcu sa aplikovateľnosti neprijateľnej podmienky (uvedenú pod č. 4), odvolací súd sa už vyššie v texte uviedol, prečo má za to, že v prípade, ak súd po preskúmaní zmluvy v zmysle príslušných ustanovení právnych predpisov na ochranu spotrebiteľa dospeje k záveru o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, nevyžaduje sa osobitná procesná aktivita takouto podmienkou dotknutej zmluvnej strany (povinného) na jej uplatnenie pri rozhodovaní vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd nepovažuje za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EÚ a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Na základe uvedeného odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. zamietol. Súčasne, vzhľadom na početné rozhodnutia Ústavného súdu SR, v ktorých sa Ústavný súd SR vyjadroval súhlasne k právomoci exekučného súdu skúmať spôsobilosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania, teda nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku (napr. I. ÚS 607/2012, I. ÚS 410/2012, I. ÚS 478/2012), odvolací súd nevzhliadol dôvod, pre ktorý by bolo potrebné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.