Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 23S/84/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6012200783 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Mikulajová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6012200783.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Drahomíry Mikulajovej a členov JUDr. Milana Segeča a JUDr. Jána Škvarku v právnej veci žalobcu: Občianske združenie HRON pre slobodné rieky, IČO: 42 190 720, so sídlom Zvolenská cesta 14, 974 03 Banská Bystrica, zast. členkou združenia JUDr. Katarínou Belešovou, trvale bytom U. č. XXX, XXX XX U., proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky, Námestie Ľ. Štúra č. 1, 974 05 Banská Bystrica, (do 31.12.2012 Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici, od 01.01.2013 do 30.09.2013 Obvodný úrad v Banskej Bystrici, odbor výstavby a bytovej politiky), za účasti ďalších účastníkov: 1/ L´Energie verte, a.s., Borská 6, 841 04 Bratislava, zast. advokátom JUDr. Dušan Repák, Advokátska kancelária W. XX, XXX XX X. 1, 2/ Združenie SLATINKA, ul. Bela IV. č. 6, 960 01 Zvolen, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu v Banskej Bystrici č. KSU BB-2012-358/414-1:OŠSS S1 zo dňa 02. apríla 2012, takto r o z h o d o l : I/ Krajský súd rozhodnutie žalovaného č. KSU BB-2012-358/414-1:OŠSS S1 zo dňa 02. apríla 2012 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II/ Žalobcovi náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Stavebný úrad - Obec Bzenica územným rozhodnutím č. 50/2011 verejnou vyhláškou zo dňa 04.11.2011 rozhodol o umiestnení stavby „Vodné dielo X.", v ktorom stavebný úrad povolil umiestnenie stavby na vodnom toku rieky Hron. Stavebný úrad postupom podľa § 35 a § 36 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej stavebný zákon) prerokoval návrh na vydanie územného rozhodnutia o umiestnení tejto stavby, posúdil návrh navrhovateľa spoločnosti L´Energie verte a.s. podľa § 37 a § 38 stavebného zákona, zosúladil stanoviská uplatnené dotknutými orgánmi a vyhodnotil námietky a vyjadrenia účastníkov konania. Na základe toho podľa § 39a staveného zákona a § 4 vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 453/2000 Z.z., ktorou sa vykonávajú niektoré ustanovenia stavebného zákona vydal rozhodnutie o umiestnení vyššie označenej líniovej stavby na pozemkoch (vymenovaných parcelách) v katastrálnom území X., v katastrálnom území X., v katastrálnom území G. L. tak, ako je to zakreslené v situácii, ktorá tvorí neoddeliteľnú časť rozhodnutia. Pre umiestnenie a projektovú prípravu stavby určil podmienky. Vybudovanie vodného diela je situované v r.km 113,560. Stavebný úrad zamietol námietky žalobcu uplatnené v územnom konaní, najmä pokiaľ žiadal o obnovu konania z dôvodu, že došlo k vecnému a procesnému pochybeniu a vydaniu nesprávneho rozhodnutia podľa zákona č. 24/2006 Z.z. a žiadal, aby sa predmetný zámer ďalej posudzoval podľa zákona č. 24/2006 Z.z. s výsledkom, že navrhovaná činnosť malá vodná elektráreň sa bude posudzovať podľa zákona. Namietal nedostatočne informované obyvateľstvo obce Bukovina a Revištské Podzámčie. Podľa žalobcu bude mať MVE Bzenica negatívny vplyv na ekosystém populácie rýb na rieke Hron. Krajský stavebný úrad v Banskej Bystrici rozhodnutím č. KSU BB-2012-358/414-1:OŠSS S1 zo dňa 02.04.2012 odvolanie žalobcu (aj Združenia SLATINKA Zvolen) v zmysle § 59 ods. 2 Správneho poriadku zamietol a rozhodnutie Obce Bzenica č. 50/2011 zo dňa 04.11.2011 potvrdil. Konštatoval, že odvolací orgán zistil súlad s platným územným plánom Obce Bzenica, ktorého záväzná časť bola vyhlásená VZN Obce Bzenica pod č. 1/2011 zo dňa 17.02.2011, podľa ktorého je stavba zaradená do zoznamu verejnoprospešných stavieb v oblasti energetiky. Zároveň je navrhovaná stavba v súlade s Územným plánom sídelného útvaru Žarnovica, schváleným dňa 24.04.2007 uznesením MsZ č. 98/07. Na odvolacie námietky ohľadom závažnosti vplyvov tejto stavby na životné prostredie poukázal na to, že Obvodný úrad životného prostredia v Banskej Štiavnici vydal rozhodnutie, podľa ktorého sa uvedená činnosť nebude posudzovať v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. odvolací orgán konštatoval, že nezistil žiadne pochybenia v územnom konaní, ani porušenia stavebného zákona, pre ktoré by musel vydané rozhodnutie zrušiť alebo zmeniť. Žalobca podal na Krajskom súde v Banskej Bystrici dňa 14.08.2012 žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. KSU BB-2012-358/414-1:OŠSS S1 zo dňa 02.04.2012, ktorou sa domáhal zrušiť toto rozhodnutie a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Tvrdil, že vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby boli porušené práva a právom chránené záujmy žalobcu, ktorý je občianskym združením založeným za účelom obnovy a ochrany životného prostredia v regiónoch povodia rieky Hron na základe zákona č. 83/1990 Zb. o združovaní občanov. Žalobca namietal najmä tieto skutočnosti: 1. Žalobcovi ako známemu účastníkovi konania, ktorý si v predmetnom konaní aktívne uplatňoval svoje práva a hájil svoje záujmy, neboli doručené rozhodnutia tak žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu. Keďže ustanovenie § 62 ods. 4 stavebného zákona ako lex specialis určuje, že verejnou vyhláškou v územnom konaní je možné doručovať oznámenie o začatí konania a zároveň lex generalis v ustanovení § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní presne nevypočítava, čo konkrétne sa má doručovať verejnou vyhláškou, žalobca tvrdil, že v predmetnom konaní okrem upovedomenia o začatí konania bolo možné rozhodnutia doručovať verejnou vyhláškou len tým účastníkom konania, ktorí správnemu orgánu známi neboli, resp. nebol ich pobyt známy. Cieľom doručovania písomností verejnou vyhláškou je odstrániť prípady právnej neistoty spôsobenej neurčitosťou počtu osôb a ich pobytu, nie naopak tento stav vyvolávať doručovaním týmto spôsobom pre aktívnych a známych účastníkov konania. Postup správnych orgánov považoval za nezákonný, v rozpore s § 3 ods. 1 Správneho poriadku, ak správny orgán v procesnej časti konania jednal so žalobcom ako s účastníkom známym, avšak v časti doručovania rozhodnutí ho považoval za neznámeho. 2. Rozhodnutie žalovaného je nepreskúmateľné z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Žalovaný sa nevysporiadal so všetkými odvolacími námietkami žalobcu. Citoval paragrafové znenia právnej normy s deklarovaním, že sa nimi pri rozhodovaní riadil, čo žalobca považuje za neprípustné. 3. Rozhodnutie žalovaného je nezákonné v dôsledku nedostatočne zisteného skutkového stavu na riadne posúdenie veci, čo spôsobilo aj nesprávne právne posúdenie veci. Správne orgány nezistili všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré majú vplyv na práva a právom chránené záujmy žalobcu, a to najmä tým, že v konaní o umiestnení stavby nedošlo k posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z.. 4. Žalovaný sa s odvolacou námietkou, že MVE vodné dielo Bzenica nebolo posudzované vo vzťahu k dopadu na životné prostredie, vyporiadal len poukázaním na rozhodnutie ObÚŽP v Banskej Štiavnici, podľa ktorého sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Vytýkal správnym orgánom, že ako podkladový materiál pre územné konanie prijali rozhodnutie iného správneho orgánu, ktoré bolo tri roky staré, a to rozhodnutie ObÚŽP v Banskej Štiavnici dňa 10.09.2008 pod č. 2008/01125/ZH-NOH zo zisťovacieho konania pre navrhovanú činnosť „Malá vodná elektráreň Bzenica" pre navrhovateľa L´Energie verte a.s., že uvedená činnosť sa nebude posudzovať. Posudzovaný v zisťovacom konaní nebol aj zámer „Vodné dielo Bzenica" pre navrhovateľa L´Energie verte a.s., ktorý podal návrh v roku 2011. Išlo o účelovú zmenu názvu projektu, pričom podstata je v stavebnotechnických parametroch vodnej stavby, ktoré sa v jednotlivých zámeroch odlišovali, čo má zásadný vplyv na rozhodovanie o tejto vodnej stavbe. 5. Štátna ochrana prírody SR, Správa chránenej krajinnej oblasti Štiavnické Vrchy vydala nesúhlasné stanovisko k povoleniu predmetnej činnosti, čo nebolo dotknutými orgánmi životného prostredia zohľadnené, čím sa nezabezpečila zo strany štátnych orgánov na úseku ochrany prírody a krajiny ochrana vodného ekosystému, ktorú predstavuje rieka Hron s priľahlým územím, ktorý je biokoridorom nadregionálneho významu, spájajúceho významné biocentrá, nachádzajúce sa na území CHKO Štiavnické Vrchy. 6. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžp/106/2009 zo dňa 22.06.2010, v ktorom sa konštatuje, že výstavba a prevádzka akejkoľvek MVE je vždy negatívnym zásahom do vodného ekosystému. Tiež poukázal na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžp 1/2008 zo dňa 04.12.2008 a na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžp 2/2008 zo dňa 04.12.2008, v zmysle ktorého v prípade stretu verejného záujmu na ochrane životného prostredia s výkonom niektorých práv jednotlivcov, je na mieste výkon týchto subjektívnych práv jednotlivcov obmedziť, ktorým je napr. aj vlastnícke právo. 7. Z hľadiska vplyvu MVE na vodný ekosystém a rybárstvo je potrebné predmetnú stavbu posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z.z., na podporu čoho uviedol stanovisko Ministerstva životného prostredia SR, Sekcie ochrany prírody a krajiny, list č. 7395/2009-2.2 zo dňa 05.08.2009, v ktorom ministerstvo upozorňuje, že EIA (postupy odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie) je v zmysle § 28 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny potrebná pri každej činnosti, ktorá môže mať vplyv na územia NATURA 2000. Žalobca zdôraznil, že pri navrhovanej činnosti je preukázaný vplyv na územia NATURA. Zástupkyňa žalobcu na pojednávaní trvala na nezákonnom postupe žalovaného pri doručovaní napadnutého rozhodnutia, ak žalobcovi bolo toto doručené len verejnou vyhláškou, pričom šiestim účastníkom konania sa rozhodnutie osobitne doručovalo a ďalším 27 vedľajším účastníkom bolo zaslané na vedomie. Namietla porušenie zásady rovnosti účastníkov konania, ak rozhodnutie nebolo doručované osobitne aj žalobcovi, ktorý sa aktívne zúčastňoval konania. Tvrdila, že v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. je nutné navrhovanú činnosť posudzovať, nakoľko v bezprostrednej blízkosti sa nachádza chránené územie Revištský rybník, ktorý je zaradený do územia NATURA 2000 a považuje sa za chránené územie európskeho významu. Preto sa správny orgán nemal uspokojiť s rozhodnutím vydaným Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Štiavnici o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, ale mal dať podnet na začatie konania o posudzovaní. Žalovaný v písomnom stanovisku k žalobe zo dňa 17.09.2012 navrhol konanie zastaviť z dôvodu, že žaloba bola podaná oneskorene. Napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu bolo doručené verejnou vyhláškou, pričom nadobudlo právoplatnosť 15.dňom vyvesenia písomnosti na úradnej tabuli (§ 42 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.) dňa 26.04.2012. Dvojmesačná lehota na podanie žaloby v zmysle § 250b ods. 1 O.s.p. začala žalobcovi plynúť 27.04.2012 a skončila dňa 27.06.2012. Preto žaloba osobne podaná žalobcom dňa 14.08.2012 na súde je podaná oneskorene. K jednotlivým žalobným námietkam sa žalovaný písomne nevyjadril. Na pojednávaní zástupca žalovaného trval na tom, že inštitút verejnej vyhlášky bol použitý v súlade so zákonom. Rozhodnutie žalovaného bolo doručené v súlade s § 42 ods. 2 stavebného zákona. Poukazovanie na rozdeľovník uvedený v závere rozhodnutia považoval za bezvýznamné, pretože rozdeľovník nie je povinnou náležitosťou rozhodnutia. Jedná sa len o internú záležitosť správneho orgánu, z ktorej vyplýva, komu na základe vlastného uváženia bude doručovať osobitne a komu verejnou vyhláškou. Má za to, že bolo postupované v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., keď ObÚŽP v Banskej Štiavnici rozhodol, že sa nebude uvedená činnosť posudzovať. Jedná sa o rozhodnutie v zisťovacom konaní. Stavba MVE nespĺňala kritériá posudzovania v zmysle Prílohy č. 8 zákona č. 24/2006 Z.z., v ktorej sú vymenované kritériá pre posudzovane, preto sa rozhodlo, že sa nebude posudzovať. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením č.k. 23S/84/2012-102 zo dňa 21.01.2014, aplikujúc ustanovenie § 250 ods. 1 posledná veta O.s.p., pribral do súdneho konania účastníkov správneho konania, a to investora spoločnosť L´Energie verte a.s. a ďalších, ktorých práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Právny zástupca účastníka konania L´Energie verte a.s. na pojednávaní navrhoval žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie správneho orgánu považuje za vecne správne a zákonné. Stotožnil sa so stanoviskom žalovaného o možnosti použitia inštitútu doručovania verejnou vyhláškou, čo je súladné s ustanovením § 36 a § 42 stavebného zákona. Uviedol, že nedošlo k porušeniu zásady rovnakého zaobchádzania s účastníkmi konania. Poukázal pritom na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sžp/20/2011, z ktorého takýto záver vyplýva. Navrhol preto zastaviť konanie v dôsledku zmeškania lehoty na podanie žaloby. Nesúhlasil s námietkou žalobcu o nepreskúmateľnosti rozhodnutia, pretože správny orgán dostatočne odôvodnil ako sa vysporiadal s jednotlivými námietkami a stanoviskami predkladanými v konaní. Poukázal na to, že nie je vadou nevykonanie posudzovania, resp. tak, ako bolo vykonané, pretože EIA má len odporúčací charakter. Mal za to, že sú splnené všetky hmotnoprávne podmienky pre vydanie rozhodnutia, ktoré bolo napadnuté žalobou. Žiadal priznať náhradu trov konania. Zástupca účastníka konania občianske združenie SLATINKA na pojednávaní uviedol, že ani jemu nebolo doručované rozhodnutie inak, ako verejnou vyhláškou. Pokiaľ by sa o napadnutom rozhodnutí dozvedeli skôr, tiež by podali žalobu, pretože nebol dodržaný zákon v tom, že v danom prípade treba posudzovať vplyvy na životné prostredia, pričom aj zo stanoviska MŽP SR vyplýva, že každú stavbu malej vodnej elektrárne treba posudzovať. Takéto posudzovanie obsahuje v sebe správu o hodnotení a nie je dostatočným len zisťovacie konanie, výsledkom ktorého je v podstate záver, či sa bude alebo nebude posudzovať. Krajský súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na posúdenie veci, preto rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p.. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p.; v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Podľa § 244 ods. 3 O.s.p.; rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho nečinnosť. Podľa § 250i ods. 1 O.s.p.; pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia. Súd konajúci podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je viazaný v zmysle ustanovenia § 250h ods. 1 O.s.p. rozsahom žaloby tak, ako bola podaná v zákonom stanovenej lehote na podanie žaloby, pričom v zmysle ustanovenia § 249 ods. 2 O.s.p. rozsah žaloby je uvedený konkrétnymi dôvodmi. Podľa § 250b ods. 1 O.s.p.; žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie, si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. Primárne súd posudzoval včasnosť podania žaloby, čo súvisí s posúdením otázky správnosti doručovania rozhodnutia žalovaného, keďže žalobou možno napadnúť rozhodnutie do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni. Súd uznal žalobu ako podanú včas, majúc za to, že došlo k procesnému pochybeniu pri doručovaní rozhodnutia žalovaného žalobcovi, a to z nižšie uvedených dôvodov: Podľa § 36 ods. 4 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon); začatie územného konania o umiestnení líniovej stavby alebo v odôvodnených prípadoch aj zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkým počtom účastníkov konania, ako aj územného konania o využití územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia, oznámi stavebný úrad účastníkom územného konania verejnou vyhláškou. Stavebný úrad oznámi začatie územného konania verejnou vyhláškou aj v prípade, že mu účastníci konania alebo ich pobyt nie sú známi. Podľa § 42 ods. 2 stavebného zákona; verejnou vyhláškou sa oznámi územné rozhodnutie o umiestnení líniovej stavby a v odôvodnených prípadoch aj o umiestnení zvlášť rozsiahlej stavby, stavby s veľkým počtom účastníkov konania, ako aj rozhodnutie o využití územia a o ochrannom pásme, ak sa týka rozsiahleho územia. Doručenie sa uskutoční vyvesením územného rozhodnutia na 15 dní spôsobom v mieste obvyklým. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia. Podľa § 140 stavebného zákona; ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. - Správny poriadok). Podľa § 26 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb.; doručenie verejnou vyhláškou použije správny orgán v prípade, keď účastníci konania alebo ich pobyt nie sú mu známi, alebo pokiaľ to ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 26 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.; doručenie verejnou vyhláškou sa vykoná tak, že sa písomnosť vyvesí po dobu 15 dní na úradnej tabuli správneho orgánu. Posledný deň tejto lehoty je dňom doručenia. Správny orgán zverejňuje písomnosť súčasne iným spôsobom v mieste obvyklým, najmä v miestnej tlači, rozhlase alebo na dočasnej úradnej tabuli správneho orgánu na mieste, ktorého sa konanie týka. Súd poukazuje na to, že zákon o správnom konaní a taktiež ani stavebný zákon nestanovujú, aký počet účastníkov konania možno považovať za veľký, pričom posúdenie vhodnosti, hospodárnosti a účelnosti doručovania verejnou vyhláškou vždy závisí od úvahy správneho orgánu. Správna úvaha však musí byť náležite odôvodnená, resp. pri námietke nesprávneho doručovania obhájená. Z obsahu administratívneho spisu, ako aj z vyjadrení účastníkov nie je spornou skutočnosťou, že žalovaný zvolil kombinovanú formu doručovania, a to verejnou vyhláškou, ako aj doručovaním do vlastných rúk, zrejme pre najviac dotknutých účastníkov konania. Postup žalovaného, ktorý vo vzťahu k žalobcovi zvolil spôsob doručovania prostredníctvom inštitútu verejnej vyhlášky, súd považuje za neštandardný, prísne formalistický, najmä s prihliadnutím na aktívnu účasť žalobcu v správnom konaní, ktorý bol správnemu orgánu známy. Postup správneho orgánu, ktorý doručoval žalobcovi verejnou vyhláškou, je rozporný s účelom Aarhuského dohovoru, najmä s jeho článkom 6 odsek 4 a s článkom 9 odsek 3. V prípade neuznania včasnosti podania žaloby za daných okolností, keďže od vydania rozhodnutia žalovaného neuplynula trojročná lehota uvedená v § 250b ods. 3 O.s.p., by bola žalobcovi odňatá možnosť konať pred súdom. Napokon neštandardnosť v postupe žalovaného nepriamo potvrdil sám žalovaný, ktorý v iných konaniach, v ktorých je účastníkom žalobca, rozhodnutie o umiestnení stavby doručoval žalobcovi nie verejnou vyhláškou, ale do vlastných rúk. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia. Naopak, zastáva názor, že rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie stavebného úradu, sú dostatočne zrozumiteľné, spĺňajú zákonné náležitosti rozhodnutia v zmysle § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Stavebný úrad vo svojom rozhodnutí odôvodnil, prečo sa námietkami uplatnenými žalobcom v územnom konaní nezaoberal. Rovnako odvolací orgán odôvodnil, prečo nevyhovel odvolaniu žalobcu. Stavebný úrad v konaní o umiestnení stavby, jednak zhromaždil predložené doklady a zachytil vo vydávanom rozhodnutí ich podstatný obsah. Zároveň si splnil svoju povinnosť v zmysle § 37 stavebného zákona, posúdiť a vyhodnotiť okrem iného aj súlad predložených podkladov s právnymi predpismi. Druhou otázkou je, či súd sa stotožnil, vzhľadom na ďalšie žalobné námietky, s ich vyhodnotením a s právnym posúdením veci, vzhľadom na zistený skutkový stav zo zhromaždených dokladov a stanovísk dotknutých orgánov a námietok účastníkov konania. Podstatnou výhradou žalobcu voči zákonnosti napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo tvrdenie, že v konaní o umiestnení stavby, nedošlo k posudzovaniu vplyvov na životné prostredie podľa zákona č. 24/2006 Z.z., a že stavebný úrad nesprávne zobral za podklad na vydanie rozhodnutia rozhodnutie Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Štiavnici zo zisťovacieho konania, z ktorého vyplýva záver, že uvedená činnosť sa nebude posudzovať, a to napriek tomu, že je nutné navrhovanú činnosť posudzovať vzhľadom na Revištský rybník zaradený do územia NATURA 2000, nachádzajúci sa v blízkosti, ako aj vzhľadom na stanovisko MŽP SR zo dňa 05.08.2009. Stavebný úrad je v konaní garantom zákonnosti. Jedným zo znakov právneho štátu je taká činnosť orgánov verejnej správy, ktorá je v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, pričom na ochrane a presadzovaní zákonnosti je verejný záujem (čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 Ústavy SR). Podľa § 35 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. (stavebný zákon); územné konanie sa začína na písomný návrh účastníka, z podnetu stavebného úradu alebo iného orgánu štátnej správy. Návrh sa doloží dokumentáciou ustanovenou vykonávacími predpismi k tomuto zákonu spracovanou oprávnenou osobou (§ 45 ods. 4), a dokladmi ustanovenými osobitnými predpismi. V návrhu sa uvedie zoznam právnických osôb a fyzických osôb, ktoré prichádzajú do úvahy ako účastníci konania a sú navrhovateľovi známi. Podľa § 35 ods. 2 stavebného zákona; ak predložený návrh neposkytuje dostatočný podklad pre posúdenie umiestnenia navrhovanej stavby alebo iného opatrenia v území (§ 32), najmä vplyvov na životné prostredie, vyzve stavebný úrad navrhovateľa, aby návrh v primeranej lehote doplnil potrebnými údajmi alebo podkladmi, a upozorní ho, že inak územné konanie zastaví. Ak navrhovateľ nedoplní návrh na vydanie územného rozhodnutia požadovaným spôsobom v určenej lehote, stavebný úrad územné konanie zastaví. Podľa § 3 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 453/2000 Z.z.; k návrhu na vydanie územného rozhodnutia sa prikladajú záverečné stanovisko o posúdení vplyvu stavby alebo činnosti na životné prostredie alebo rozhodnutie zo zisťovacieho konania, ak bolo vydané. Podľa § 37 ods. 1 stavebného zákona; podkladom pre vydanie územného rozhodnutia sú územné plány obcí a zón. Ak pre územie nebol spracovaný územný plán obce alebo zóny, podkladom na vydanie územného rozhodnutia sú spracované územnoplánovacie podklady podľa § 3 a ostatné existujúce podklady podľa § 7a; inak stavebný úrad obstará v rozsahu nevyhnutnom na vydanie územného rozhodnutia iné podklady, najmä skutočnosti získané vlastným prieskumom alebo zistené pri miestnom zisťovaní. Podľa § 37 ods. 2 stavebného zákona; stavebný úrad v územnom konaní posúdi návrh predovšetkým z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a potrieb požadovaného opatrenia v území a jeho dôsledkov; preskúma návrh a jeho súlad s podkladmi podľa odseku 1 a predchádzajúcimi rozhodnutiami o území, posúdi, či vyhovuje všeobecným technickým požiadavkám na výstavbu a všeobecne technickým požiadavkám na stavby užívané osobami s obmedzenou schopnosťou pohybu, prípadne predpisom, ktoré ustanovujú hygienické, protipožiarne podmienky, podmienky bezpečnosti práce a technických zariadení, dopravné podmienky, podmienky ochrany prírody, starostlivosti o kultúrne pamiatky, ochrany poľnohospodárskeho pôdneho fondu, lesného pôdneho fondu a pod., pokiaľ posúdenie nepatrí iným orgánom. Podľa § 39a ods. 1 vety prvej stavebného zákona; rozhodnutím o umiestnení stavby sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby (vrátane požiadaviek na ochranu prírody a krajiny a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie podľa § 39 ods. 2 stavebného zákona), určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Podľa § 140 stavebného zákona; ak nie je výslovne ustanovené inak, vzťahujú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok); správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku; rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku; v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 2 zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (zákon o EIA); účelom zákona je najmä a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja, b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie, c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti vrátane ich variantov a to aj v porovnaní s nulovým variantom, d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia, e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. Z vyššie citovanej právnej úpravy vyplýva, že účelom posudzovania vplyvov na životné prostredie je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie. Stavba malej vodnej elektrárne je nepochybne činnosťou, ktorá má na životné prostredie vplyv, a to nielen počas výstavby, ale aj následne samotná prevádzka takejto stavby. Správny orgán pri rozhodovaní vychádzal zo stanoviska Obvodného úradu životného prostredia v Banskej Štiavnici zo zisťovacieho konania, podľa ktorého sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. Keďže podkladom napadnutého rozhodnutia je toto vydané rozhodnutie v zisťovacom konaní, súd posudzoval správnosť tohto rozhodnutia s poukazom na § 245 ods. 1 O.s.p., ako aj relevantnosť jeho použitia v územnom konaní. Podľa oznámenia Ministerstva zahraničných vecí SR zverejneným pod č. 43/2006 Z.z. dňa 25.06.1998 bol v Aarhuse prijatý Dohovor o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Národná rada Slovenskej republiky s Dohovorom vyslovila súhlas svojim uznesením č. 1840 z 23. septembra 2005 a rozhodla, že Dohovor je medzinárodná zmluva podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy SR, ktorá má prednosť pred zákonmi. Prezident Slovenskej republiky podpísal Listinu o prístupe 31. októbra 2005. Listina o prístupe bola uložená 05. decembra 2005 u generálneho tajomníka OSN, depozitára Dohovoru. Vo vzťahu k Slovenskej republike Dohovor nadobudol platnosť 05. marca 2006 podľa čl. 20 ods. 3. Podľa článku 7 ods. 5 Ústavy SR medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, medzinárodné zmluvy, na ktorých vykonanie nie je potrebný zákon a medzinárodné zmluvy, ktoré priamo zakladajú právo alebo povinnosti fyzických osôb, alebo právnických osôb, a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, majú prednosť pred zákonmi. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto Ústavou. Podľa článku 44 Ústavy SR; každý má právo na priaznivé životné prostredie (1). Každý je povinný chrániť a zveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo (2). Nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovať ani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky (3). Štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov, o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranu určeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov (4). Podrobnosti o právach a povinnostiach podľa odsekov 1 až 4 ustanoví zákon (5). Podľa článku 45 Ústavy SR; každý má právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a o príčinách a následkoch tohto stavu. V preambule Aarhuského dohovoru je uvedené, že zmluvné strany uzatvárajú dohovor zdôrazňujúc potrebu chrániť, zachovávať a zlepšovať stav životného prostredia a zabezpečovať trvalo udržateľný a z hľadiska životného prostredia bezproblémový rozvoj uznávajúc, že zodpovedajúca starostlivosť o životné prostredie je nevyhnutná na dosiahnutie blahobytu ľudstva a zabezpečenie základných ľudských práv, vrátane práva na život ako taký, uznávajúc tiež, že každý človek má právo na život v životnom prostredí, ktoré je primerané na zachovanie jeho zdravia a dosiahnutie blahobytu a súčasne je povinnosťou každého, jednotlivo aj spoločne s inými chrániť a zlepšovať životné prostredie v prospech súčasných i budúcich generácií a s ohľadom na to, že na zabezpečenie tohto práva a na splnenie tejto povinnosti občania musia mať prístup k informáciám, musia mať právo podieľať sa na rozhodovacom procese a musia mať prístup k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia. Podľa článku 6 ods. 4 Aarhuského dohovoru každá strana umožní včasnú účasť verejnosti v čase, keď sú ešte otvorené všetky možnosti a účasť verejnosti sa môže uskutočniť efektívne. Podľa článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru každá strana zabezpečí, ak sú splnené podmienky uvedené v jej vnútroštátnom práve, ak sú nejaké, aby členovia verejnosti mali prístup k správnemu alebo súdnemu konaniu umožňujúcemu napadnutie úkonov a opomenutí súkromných osôb a orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore s jej vnútroštátnym právom v oblasti životného prostredia. Podstatou sporu medzi žalobcom a žalovaným je základné právo každej osoby na súdnu ochranu v spojení s právom jednotlivca na ochranu, resp. právo na priaznivé životné prostredie (článku 9 ods. 3 Aarhuského dohovoru spolu s čl. 44 ods. 1 Ústavy SR). Kritériom pre posúdenie aktívnej legitimácie žalobcu je predovšetkým dopad účinku a postupu orgánu štátnej moci alebo jeho rozhodnutia na základné práva, ktoré má takáto osoba zaručené v Ústave alebo prostredníctvom medzinárodnej zmluvy. Právo na priaznivé životné prostredie je základným právom garantovaným jednotlivcovi prostredníctvom Ústavy. Z ustanovenia § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, v ktorom je definovaný pojem životného prostredia vyplýva, že životným prostredím je všetko, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov, včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložkami sú najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda, organizmy. Zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 4 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z.z. zakotvil všeobecnú prevenčnú povinnosť nielen štátu, ale aj jednotlivcov, aby vzhľadom na zachovanie zdravého životného prostredia prispôsobili vykonávanie svojich činností tak, aby nedochádzalo k poškodzovaniu životného prostredia alebo jeho zložiek. Do skupiny osobitných zákonov, ktoré si osvojili túto všeobecnú prevenčnú povinnosť patrí aj zákon č. 50/1976 Zb. stavebný zákon. Súd sa plne stotožňuje s vysloveným stanoviskom Najvyššieho súdu SR v rozsudku 3Sžp 2/2008 zo dňa 04.12.2008, na ktorý poukázal aj žalobca, že verejný záujem na ochrane životného prostredia, ako základného predpokladu existencie ľudskej bytosti je mimoriadny, a preto právny poriadok Slovenskej republiky mu venuje zvýšenú pozornosť a v prípade stretu tohto verejného záujmu s výkonom niektorých práv jednotlivcov je prípustné výkon týchto subjektívnych práv obmedziť. Vzhľadom na povahu žalobcu, charakter umiestňovanej stavby a miesto jej umiestnenia má významný dopad prípadná absencia posudzovania vplyvov na životné prostredie, a to už v štádiu územného konania. Súd nepovažuje za relevantnú tú skutočnosť, že rozhodnutím o umiestnení stavby sa vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, ku ktorej môže, ale nemusí v budúcnosti ani dôjsť. Ak stavebný zákon v príslušných ustanoveniach upravujúcich konanie o umiestnení stavby vyžaduje posúdiť návrh už v územnom konaní aj z hľadiska starostlivosti o životné prostredie a v zmysle ustanovenia § 3 ods. 3 písm. d/ vyhlášky č. 453/2000 Z.z. a prílohou návrhu na vydanie územného rozhodnutia aj záverečné stanovisko o posúdení vplyvu stavby alebo činnosti na životné prostredie (alebo rozhodnutie zo zisťovacieho konania, ak bolo vydané), je povinnosťou stavebného úradu týmito okolnosťami sa zaoberať a v prípade zistenia, že podklady nezodpovedajú príslušným zákonným ustanoveniam, platným v čase rozhodovania, na to adekvátne reagovať. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že zákon č. 24/2006 Z.z. bol prijatý na základe implementácie právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie, v dôsledku čoho je povinnosťou vnútroštátneho orgánu zohľadniť v rámci rozhodovacej činnosti taký výklad vnútroštátneho právneho predpisu členského štátu únie, aby bol v čo najväčšej miere súladný s právnym aktom Európskej únie, ak tento poskytuje viac práv, v záujme dosiahnutia sledovaného účelu. V danom prípade posúvať možné posudzovanie vplyvov na životné prostredie u malých vodných elektrární až do stavebného konania, by podľa názoru súdu znamenalo popretie článku 6, odsek 4 Aarhuského dohovoru. Rovnako by bol v rozpore so sledovaným účelom taký výklad zákona v spojení s vykonávacou vyhláškou, že postačuje aj negatívne rozhodnutie zo zisťovacieho konania, teda ktorého výsledkom je záver, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať v tých prípadoch, kde vzhľadom na okolnosti danej veci posudzovanie vplyvov na životné prostredie (proces EIA) je nutné vykonať. Preto žalobca predmetným rozhodnutím o umiestnení stavby bol dotknutý na svojich právach tým, že žalovaný, vrátane prvostupňového správneho orgánu sa nevysporiadali a neprihliadli na ním podané námietky, čím bolo zasiahnuté do jeho práva brániť základné práva ustanovené v článku 44 Ústavy SR, teda má aktívnu legitimáciu na podanie predmetnej žaloby. K stanovisku, že územným rozhodnutím zatiaľ nedochádza k zásahu, k narušeniu práv na ochranu životného prostredia, keďže sa ním vytvára len právny základ pre rozhodnutie o realizácii stavby, súd zastáva názor, že takéto stanovisko je v rozpore s cieľmi Aarhuského dohovoru, ktoré boli implementované aj do Smernice 2003/35/ES Európskeho parlamentu a Rady z 26.05.2003, ktorou sa ustanovuje účasť verejnosti pri navrhovaní určitých plánov a programov týkajúcich sa životného prostredia. Podľa článku 2 odsek 1 tejto Smernice členské štáty zaistia, aby verejnosť dostala včasné a účinné príležitosti zúčastniť sa ich prípravy, ak sú otvorené ešte všetky možnosti. Navyše súd poznamenáva, že z rozhodnutia, prípadne ani z písomného, či predneseného stanoviska žalovaného nevyplýva, či by rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní považoval za dostatočný podklad aj v následnom stavebnom konaní, resp. spornú otázku potreby posudzovania stavby malej vodnej elektrárne by považoval dokonca za už vyriešenú v územnom konaní pri vydávaní rozhodnutia o umiestnení stavby. S prihliadnutím na zabezpečenie stavu právnej istoty, ako aj v záujme predídenia zbytočných nákladov investora po vydaní územného rozhodnutia (napr. uzatváranie prevodových zmlúv ohľadom vlastníctva k pozemkom a podobne), ak by následne nedošlo k vydaniu stavebného povolenia na základe výsledkov posúdenia vplyvov na životné prostredie, súd (a to aj s poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu) zastáva názor o potrebe posúdenia vplyvov na životné prostredie aj u umiestňovanej stavby MVE, t.j. už v štádiu územného konania, ako aj o potrebe zabezpečenia s tým súvisiaceho práva na súdnu ochranu, ktorá spočíva v možnosti domáhať sa preskúmania zákonnosti územného rozhodnutia, ktoré vychádza zo záverečného stanoviska zo zisťovacieho konania, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať. Absencia EIA, teda postupov odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z., za čo možno považovať aj negatívne rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní so záverom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, znamená ukrátenie žalobcu na jeho práve na priaznivé životné prostredie, ak v zmysle zákona č. 24/2006 Z.z. je nutné navrhovanú činnosť posudzovať. Medzi účastníkmi konania nebolo spornou skutočnosťou, že v bezprostrednej blízkosti umiestňovanej stavby sa nachádza chránené územie Revíštsky rybník, ktorý je zaradený do územia NATURA 2000, pričom v zmysle § 28 zákona č. 543/2002 Z.z. o ochrane prírody a krajiny je potrebná EIA pri každej činnosti, ktorá môže mať vplyv na územia NATURA 2000. Súd sa stotožňuje so stanoviskom žalobcu, že správny orgán sa za daných okolností nemal uspokojiť s rozhodnutím vydaným Obvodným úradom životného prostredia v Banskej Štiavnici v zisťovacom konaní o tom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, ale mal dať podnet na začatie konania o posudzovaní, ktoré v podstate nebolo vykonané, keďže účelom posudzovania vplyvov na životné prostredie je zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie, teda takéto posudzovanie obsahuje v sebe správu o hodnotení, ktorá evidentne nie je obsahom rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní, resp. mal správny orgán postupovať v zmysle § 35 ods. 2 stavebného zákona a po nedoplnení návrhu dostatočným podkladom z hľadiska starostlivosti o životné prostredie, územné konanie zastaviť. Na základe uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a/ a c/ O.s.p. z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a z toho vyplývajúceho nedostatočne zisteného skutkového stavu a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. V ďalšom konaní správny orgán doplní podklady pre vydanie územného rozhodnutia z hľadiska starostlivosti o životné prostredie. Žalobcovi, ktorý v konaní mal úspech, súd nepriznal náhradu trov konania, nakoľko si náhradu trov konania neuplatnil (§ 250k ods. 1 O.s.p.). Súd vo výroku nerozhodoval o uplatnenom práve na náhradu trov konania pribratého účastníka konania, nakoľko pre také rozhodnutie nemá zákonný rámec. Právna úprava v piatej časti O.s.p. nepočíta s priznávaním náhrady trov konania pribratému účastníkovi konania, ale ani s jeho zaväzovaním na platenie náhrady trov konania niektorému zo základných účastníkov konania v preskúmavacom konaní. Keďže sa nejedná o typické sporové konanie, nemožno v danom prípade prihliadať ani na úspech účastníka v konaní, t.j. posudzovať uplatnené právo na náhradu trov konania podľa druhej časti O.s.p.. Navyše v predmetnom konaní pribratý účastník konania podporoval v konaní žalovaného, preto by ho ani nebolo možné považovať za účastníka úspešného v konaní. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednohlasne, t.j. pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch, v znení účinnom od 01.05.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od jeho doručenia. Odvolanie sa podáva písomne v piatich vyhotoveniach prostredníctvom krajského súdu na Najvyšší súd SR. Odvolanie je možné podať len z dôvodov uvedených v § 205 ods. 2 O.s.p.. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.