Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 44Cb/1/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6014898863 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Jamrišková, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6014898863.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Banskej Bystrici samosudkyňou JUDr. Máriou Jamriškovou, PhD., v obchodno-právnej veci navrhovateľa v 1. rade D.. F. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. XX. T. XXX/XX, XXX XX K. K., navrhovateľa v 2. rade B.. I. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Ul. XX. T. XXX/XX, XXX XX K. K., obaja navrhovatelia právne zast. AK GEREG & MESSINGEROVÁ, s.r.o., so sídlom Horná Strieborná 4, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 47 253 011 proti odporcovi v 1. rade L. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. X, XXX XX F., a odporcovi v 2. rade P.. V. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX, XXX XX B., obaja odporcovia právne zast. JUDr. Elena Ľalíková, advokátka so sídlom Podbrezovská 34, 831 06 Bratislava, o zaplatenie 15.767,11 Eur (475.000,- Sk) s príslušenstvom, takto r o z h o d o l : Návrh s a z a m i e t a. O trovách konania súd rozhodne do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. o d ô v o d n e n i e : Právny predchodca navrhovateľov v 1. a v 2. rade, nebohý P. G., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Ul. XX. T. XXX/XX, XXX XX K. K. (ďalej len „pôvodný navrhovateľ“) sa návrhom zo dňa 13.11.1990 domáhal, aby súd zaviazal odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade na zaplatenie sumy 475.000,- Kčs (15.767,11 Eur) spolu s 3% ročným úrokom od 31.10.1990 až do zaplatenia z dôvodu, že bez vedomia a súhlasu pôvodného navrhovateľa z jeho účtu č. XXX XXX založeného vo V. Y. B. vybrali sumu 475.000,- Kčs, ktoré zložili na účet odporcu v 2. rade. Pôvodný navrhovateľ na pojednávaní, konanom dňa 21.02.1991 uviedol, že dňa 15.07.1990 vypísal prevodný príkaz a dal ho odporcovi v 1. rade, ktorý podľa jeho tvrdenia banka nezobrala, lebo tam bol preklep. Preto 16.07.1990 napísal bianko prevodný príkaz, na základe ktorého odporca v 2. rade vybral z účtu peniaze, ktoré si žiadal. Pôvodný navrhovateľ uvádzal, že medzi ním a odporcami nebola žiadne dohoda ohľadom podielu zo zisku. Tvrdil, že odporcovia u neho pracovali vo vedľajšom pracovnom pomere. Existovala medzi nimi iba ústna dohoda, že odporcom má byť vyplácaných 20% alebo 25% redukovaných výkonov. Odporca v 1. rade poprel nárok pôvodného navrhovateľa a uviedol, že podnet na spoločné podnikanie s pôvodným navrhovateľom dal sám pôvodný navrhovateľ. Ten odporcom oznámil, že môžu mať objednávku za 1.200.000,- Kčs. Polovica z toho by mali byť náklady, ostatok by bol zisk. Zákazka mala byť vykonaná pre spoločnosť Tesla Orava Nižná, š.p. Odporca v 2. rade požičal pôvodnému navrhovateľovi niekedy vo februári 1990 5.000 Kčs. Dohodli sa, že pôvodný navrhovateľ bude mať 36 % čistého zisku a odporcovia zhodne po 32 % z čistého zisku po odpočítaní daní a brigádnických miezd. Písomne sa nedohodli. Niekedy začiatkom júna vypracoval odporca v 2. rade návrh zmluvy medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami, kde boli vyčíslené podiely zo zisku v uvedenom pomere. Zároveň bol návrh, aby na výber peňazí v hotovosti boli potrebné 2 podpisy, čo pôvodný navrhovateľ odmietol. Pôvodný navrhovateľ nemal peniaze ani na nákup prvého materiálu, na ktorý prispel odporca v 2. rade sumou 30.000,- Kčs a odporca v 1. rade sumou 20.000,- Kčs. Z týchto peňazí sa vybavovalo založenie účtu aj základné poplatky. Ohľadom výberu peňazí uviedol, že je pravda, že príkaz v banke nezobrali, pretože tam bol preklep. Pri vypisovaní nového sa pôvodný navrhovateľ opäť pomýlil, ďalšie podpísal, avšak diktoval ho manželke odporcu v 1. rade, čo tam má napísať. Odporcovia v 1. rade a v 2. rade opakovanie žiadali pôvodného navrhovateľa, aby im zo zisku niečo vyplatil. Raz sa stretli v motoreste, niekedy koncom júna lebo začiatkom júla 1990, prišlo k výmene názorov a pôvodný navrhovateľ im dal prevodný príkaz čistý podpísaný s tým, aby si vybrali všetko čo im patrí. Účtovné doklady odporcom v 1. rade a v 2. rade pôvodný navrhovateľ k dispozícii nedal. Tá suma na Orave sa zdvihla asi na 550.000,- Kčs. Odporcovia urobili prepočet ako aj to, čo do toho sami dali, tiež používanie vlastného motorového vozidla, ktoré sa hradilo podľa platnej vyhlášky a z toho im vyšiel podiel, ktorý im má patriť. Na túto sumu vystavili prevodný príkaz, tieto peniaze z účtu vybrali a previedli na iný. Uviedol, že si nepamätá kedy presne, ale asi koncom októbra 1990. Zachovali percentuálnu dohodu medzi nimi. O tom, že peniaze vybrali a koľko, poslali pôvodnému navrhovateľovi doporučený list. Odporca v 2. rade v konaní uviedol, že k dohode o spolupodnikaní došlo v januári a februári 1990. Bolo to ešte pred platnosťou zákona o súkromnom podnikaní. Potvrdil, že s odporcom v 1. rade peniaze z účtu pôvodného navrhovateľa vybrali. Príslušnú daň zaslali Okresnej finančnej správne Martin, o čom v konaní predložil zloženku. Pôvodný navrhovateľ v konaní popieral, že s odporcom v 1. rade a v 2. rade vykonával spoločné podnikanie. Uviedol, že odporcovia mali záujem uzavrieť s ním tichú spoločnosť, avšak k tomu nedošlo. Má za to, že odporcovia si zobrali zo základu, a nie zo zisku. Okresný súd Martin uznesením č.k. 7C/27/91-53 zo dňa 28.08.1991 ustanovil v konaní za znalca M. J. a uložil mu povinnosť vypracovať znalecký posudok v ktorom určí náklady a zisk zo zákazy TESLA Orava Nižná. Znalec predložil okresnému súdu znalecký posudok zo dňa 26.09.1991 v ktorom uviedol, že podľa odberateľských faktúr zo zákazky TESLA Orava - Nižná bol výnos celkom 1.659.916,- Kčs, podľa dodávateľských faktúr zapísaných v peňažnom denníku a nachádzajúcich sa v súdnom spise a dokladov zapísaných v peňažnom denníku pokladne celkom náklady činili 895.629,- Kčs, takže hrubý zisk je 764.287,- Kčs. Suma 82.284,- Kčs, ktorá bola uvedená v mzdových nákladoch však nebola podpísaná odporcami, v prípade ak odporcovi príjem mzdy neuznajú, hrubý zisk sa o túto čiastku zvyšuje. Okresný súd Martin rozsudkom sp. zn. 7C/27/91-75A zo dňa 14.01.1992 návrh pôvodného navrhovateľa zamietol. Odôvodnil to tým, že s poukazom na § 51 Obč. zákonníka účastníci mohli uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená. Zmluva však nesmela odporovať obsahom alebo účelom tohto zákona. V začiatku roku 1990, v čase uzavretie zmluvy medzi účastníkmi, ešte neexistovala žiadna iná právna úprava, a to ani podľa Hospodárskeho zákonníka, ktorá by sa dala aplikovať na tento konkrétny prípad. Z výpovedí svedkov mal súd za preukázané, že účasť odporcov, ich konanie pred uzavretím zmluvy, ako aj konanie odporcu v 2. rade pri samotnom uzatváraní zmluvy bolo nad rámec vzťahu zamestnávateľ - zamestnanec. V prípade, ak by súd považoval tvrdenie navrhovateľa za vierohodné, že teda ku žiadnej zmluve medzi ním a odporcami nedošlo začiatkom roku 1990, bol by nelogický postup navrhovateľ, ktorý si zmluvu, ktorú mu odporcovia dali zobral a napísal k nej svoje pripomienky. Logický postu by bol taký, že by v tomto spore s odporcami ani nejednal, lebo by na to nebol žiaden dôvod. Nie je žiaden dôvod, aby v zmysle dohody jednal zamestnávateľ so zamestnancom. Skutočnosť, že odporcovia prevodným príkazom nevzali viac zisku, ako im v zmysle dohody patrilo, mal súd preukázanú znaleckým posudkom znalca J.. Pôvodný navrhovateľ podal proti rozsudku Okresného súdu Martin odvolanie v ktorom zotrval na stanovisku, že na základe daného povolenia bývalého MSNV výlučne jemu prináleží právo podnikania a oboch odporcov v rámci neho zamestnával a následne za vykonanú prácu honoroval. Uviedol, že medzi ním a odporcami neprišlo k uzavretiu zmluvy o tichom spoločenstve, a keďže zmluva medzi nimi nebola písomná, nešlo ani o zmluvu o konzorciu. Keďže odporcovia nemali povolenú podnikateľskú činnosť, nemohla vzniknúť, ani nevznikla spoločenská zmluva o konzorciu. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 9Co/164/92 zo dňa 08.04.1992 rozsudok Okresného súdu Martin zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Okresnému súdu prikázal, aby doplnil dokazovanie ohľadom skutočností, či v danom prípade je možné aplikovať ust. § 106 Novely hospodárskeho zákonníka, či teda konkludentným spôsobom, alebo inak mohla medzi účastníkmi vzniknúť tichá spoločnosť. Okresný súd Martin uznesením č.k. 7C/27/91-106 zo dňa 30.06.1992 vyslovil svoju nepríslušnosť a vec odstúpil Krajskému súdu v Banskej Bystrici ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie vo veci vzhľadom na ust. § 9 zák. č. 519/1991 z ktorého vyplýva, že posudzovanie sporov vyplývajúcich zo zmlúv, vrátane zmluvy o tichej spoločnosti, patrí do príslušnosti krajského súdu ako súdu prvostupňového. Uznesenie o vyslovení nepríslušnosti okresným súdom Martin napadli odporcovia v 1. rade a v 2. rade odvolaním a Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodnutím sp. zn. 9Co/546/92 zo dňa 21.10.1992 uznesenie Okresného súdu potvrdil z dôvodu, že sa jedná o spor zo zmluvy o tichom spoločenstve. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd prvého stupňa po novom prejednaní návrh pôvodného navrhovateľa rozsudkom č.k. 48/0-Cb3/93-118 zo dňa 09.04.1993 zamietol. Rozhodnutie odôvodnil tým, že k uzavretiu písomnej dohody o tichej spoločnosti s uvedením výšky podielov tichých spoločníkov medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami nedošlo. K vzniku tichej spoločnosti preto neprišlo. Vzťah medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami posúdil ako pracovnoprávny vzťah, ktorý sa spravuje zákonníkom práce a Nariadením vlády č. 121/1990 Zb. o pracovnoprávnych vzťahoch pri súkromnom podnikaní občanov s odchýlkami uvedenými v § 4 Vládneho nariadenia č. 121/1990 Zb. vzhľadom k tomu, že podľa § 18 zák. č. 105/1990 Zb. len právne vzťahy pri uskutočňovaní podnikateľskej činnosti medzi podnikateľmi a československými právnickými osobami, ako aj medzi podnikateľmi navzájom, sa spravujú Hospodárskym zákonníkom. Proti rozhodnutia krajského súdu podal odvolanie pôvodný navrhovateľ a Najvyšší súd SR rozhodnutím sp. zn. 2Obo/165/1993 zo dňa 20.07.1993 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 48/0- Cb3/93-118 zo dňa 09.04.1993 zrušil a vec vrátil Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie s odôvodnením, že predmetom konania je právo pôvodného navrhovateľa na zaplatenie sumy 475.000,- Sk titulom zodpovednosti za neoprávnený majetkový prospech, ktorý mal odporcom v 1. rade a v 2. rade vzniknúť tým, že bez súhlasu pôvodného navrhovateľa vybrali z jeho účtu predmet sporu tvoriaci sumu. Uviedol, že pokiaľ právne vzťahy účastníkov nemožno posúdiť podľa Hospodárskeho zákonníka, keďže odporca v 1. rade a v 2. rade neboli podnikateľmi, je potrebné ich posúdiť podľa vtedy platného Občianskeho zákonníka, resp. iných právnych predpisov na základe skutočného stavu veci zisteného prevedeným dokazovaním. Nemožnosť aplikácie ustanovení Hospodárskeho zákonníka na daný právny vzťah nemôže byť jediným dôvodom na zamietnutie žaloby. Odvolací súd zaviazal Krajský súd v Banskej Bystrici, aby ďalej konal a zistil skutočný stav danej veci, t. j., či pôvodnému navrhovateľovi vzniklo právo voči odporcovi v 1. rade a v 2. rade na vydanie neoprávneného majetkového prospechu, a ak áno v akej výške. Podaním zo dňa 21.03.1995 pôvodný navrhovateľ predložil v konaní príkaz na úhradu z 30.10.1990 podpísaný pôvodným navrhovateľom vo výške 475.000,- Sk. Uviedol, že ide o pôvodne bianko vypísaný príkaz a že odporcovia použili ním blanketárne vystavený príkaz na prevod z účtu, a preto ide o neplatný právny úkon zo strany odporcov, pretože pôvodný navrhovateľ a citovaný peňažný ústav boli v zmluvnom pomere o zriadení účtu a nie odporcovia. Nárok na vrátenie žalovanej sumy tak oprel o ust. § 415 Obč. zákonníka a § 451 vtedy platného Obč. zákonníka, v zmysle ktorého kto na úkor občana, alebo organizácie neoprávnene získa majetkový prospech, musí ho vydať. Na pojednávaní konanom dňa 19.09.1995 odporcovia uvádzali, že nebolo potrebné, aby mali oprávnenie na podnikateľskú činnosť aby mohli podnikať s pôvodným navrhovateľom a po celý čas sa nádejali, že s pôvodným navrhovateľom uzavrú nejakú obchodnú spoločnosť. Odporca v 2. rade uviedol, že sa držali toho, že ide o podnikanie rodinných príslušníkov. Krajský súd rozsudkom č.k. 48Cb/3/1993-243 zo dňa 22.09.1995 zaviazal odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi 475.000,- Sk s 3% úrokom od 06.11.1990 do 30.04.1995 a 22% úrokom od 01.05.1995 do zaplatenia a zároveň ich zaviazal nahradiť pôvodnému navrhovateľovi trovy konania vo výške 74.630,- Sk s tým, že splnení povinností jedného zo žalovaných povinnosť druhého zaniká. Krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie tým, že pokiaľ sa jedná o tvrdenie odporcov v 1. rade a v 2. rade, že s pôvodným navrhovateľom uzavreli atypickú zmluvu o spoločnom podnikaní, súd dospel k záveru, že v zmysle ust. § 51 Obč. zákonníka by ani nebolo možné uzavretie atypickej zmluvy o spoločnom podnikaní, preto by tu jednak išlo o obchádzanie zákona a jednak by to bolo v rozpore so základnými zásadami občianskoprávnych vzťahov, najmä s čl. VI a VII, v zmysle ktorých je podľa čl. VIII uplatňovať a vykladať ustanovenia Obč. zákonníka. Skutočnosť, že začiatkom marca 1990 nedošlo medzi žalobcom a žalovaným k uzavretiu žiadnej atypickej zmluvy podľa § 51 Obč. zákonníka vyplýva podľa súdu i z ďalšieho konania žalovaných, keď títo koncom júna 1990 vypracovali návrh dohody o tichom spoločenstve, ktorý začiatkom júla 1990 predložili k nahliadnutiu žalobcovi. Podľa názoru súdu bolo nelogické, prečo koncom júna 1990 vypracovali návrh dohody o tichom spoločenstve, keď koncom februára, resp. začiatkom marca 1990 uzavreli konkrétnu zmluvu podľa § 51 Obč. zákonníka. Ohľadom spôsobu výberu peňazí z účtu pôvodného navrhovateľa krajský súd uviedol, že tento nepovažoval v predmetnom spore za rozhodujúci, pretože podľa názoru súdu je rozhodujúce to, že odporcovia vybrali sumu 475.000,- Kčs z účtu pôvodného navrhovateľa na základe bianko príkazu, t. j. neurčitého príkazu, ktorý bol pôvodným navrhovateľom len podpísaný, pričom výšku sumy, ako aj ostatné údaje na ňom vypísali odporcovia, ktorí tieto skutočnosti nepopierali a ďalej to, že odporcovia vybrali sumu 475.000,- Kčs bez právneho dôvodu, pretože súdu nepreukázali právny dôvod, na základe ktorého im vzniklo právo vybrať z pôvodného účtu navrhovateľa túto sumu. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporca v 1. rade a odporca v 2. rade. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 2Obo/95/96 zo dňa 12.06.1996 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/93-243 potvrdil. Stotožnil sa s právnym názorom súdu prvého stupňa, že medzi účastníkmi konania k uzavretiu zmluvy podľa § 51 Obč. zákonníka nedošlo, pretože samotní odporcovia v konaní nepreukázali vznik takejto zmluvy, ktorá by musela podrobne upraviť všetky vzťahy potrebné pre jej odlíšenie od iných zmluvných typov v zákone upravených a tiež samotné znenie takejto zmluvy. Naopak odporcovia vypracovali návrh zmluvy o tichej spoločnosti, k uzavretiu ktorej však medzi účastníkmi konania nedošlo, pretože pôvodný navrhovateľ návrh tejto zmluvy neakceptoval. Pokiaľ odporcovia boli toho názoru, že pôvodný navrhovateľ im za tzv. spoločné podnikanie na zákazke v TESLA Orava Nižná, š. p. dlhuje ich odmenu, potom, pokiaľ by k uzavretiu zmluvy podľa § 51 Obč. zákonníka došlo, bolo by ich právom požadovať po žalobcovi vyúčtovanie zo spoločného podnikania a následné doplatenie prípadného rozdielu medzi prevzatými čiastkami, čo sa však nestalo. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podali odporcovia dovolanie, na základe ktorého Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. Obdo V/76/96 zo dňa 31.01.1997 rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 2Obo/95/96 zo dňa 12.06.1996 ako aj rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 22.09.1995 č. k. 48Cb/3/1993-243 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Krajskému súdu v Banskej Bystrici. Najvyšší súd SR v dovolacom rozhodnutí uviedol, že podľa odporcov boli vzhľadom nielen na ich pracovnú, ale aj finančnú a materiálu účasť na podnikaní pôvodného navrhovateľa medzi nimi a pôvodným navrhovateľom dohodnuté podiely, podľa ktorých sa mal rozdeliť zisk z dodávky pôvodného navrhovateľa pre štátny podnik TESLA Orava Nižná v rozsahu žalobca 36 %, žalovaní 32 %. Podľa pôvodného navrhovateľa však delenie zisku v takomto pomere dohodnuté nebolo, pretože jeho finančný vklad predstavoval sumu 200.000,- Kčs a vklad žalovaných 50.000,- Kčs. Z dokazovania vykonaného v priebehu konania vyplýva, že sporové strany sa dohodli spojiť svoju činnosť, ako aj prostriedky k spoločnému účelu vymedzenému povolením k podnikateľskej činnosti č. 279/90, ktoré bolo udelené pôvodnému navrhovateľovi. Za týchto okolností treba právny vzťah medzi účastníkmi konania posudzovať podľa § 51 Obč. zákonníka. Najvyšší súd zaviazal súd prvého stupňa, aby v ďalšom konaní skúmal výšku podielov odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade na zisku pôvodného navrhovateľa dosiahnutého realizáciou dodávky pre TESLA Orava Nižná, š. p., zodpovedajúcu rozsahu ich pracovnej, finančnej, prípadne materiálovej účasti na podnikaní pôvodného navrhovateľa a v nadväznosti na zistený skutkový stav posúdiť uplatnenú pohľadávku z titulu neoprávneného majetkového prospechu podľa § 451 Obč. zákonníka v znení platnom do 31.12.1991. Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením sp. zn. 48Cb/3/1993 zo dňa 18.02.2002 ustanovil v predmetnej veci znalkyňu T. U., ktorej zadal úlohu zistiť výšku podielov odporcov na zisku pôvodného navrhovateľa dosiahnutého z realizácie dodávky pre TESLA Orava Nižná, š. p., v roku 1990 zodpovedajúcu rozsahu ich pracovnej, finančnej, prípadne materiálovej účasti na podnikaní navrhovateľa. Ustanovená znalkyňa T. U. predložila krajskému súdu znalecký posudok č. 17/2002 zo dňa 14.12.2002. Znalkyňa v závere uviedla, že výšku podielov odporcov v 1. rade a v 2. rade na zisku pôvodného navrhovateľa stanovuje v rovnakej miere po 115.811,- Sk, čo činí 22 % podiel z vyčísleného čistého zisku 526.412,- Sk. Správnosť záverov predloženého znaleckého posudku T. U. napadol pôvodný navrhovateľ, rovnako ako odporcovia. Pôvodný navrhovateľ zotrval na stanovisku, že odporcovia neboli preukázateľne spoločníkmi, ale zamestnancami. Prestali pracovať svojvoľne, odporca v 1. rade skončil prácu v septembri 1990, odporca v 2. rade skončil prácu 25.08.1990. Namietol, že znalecký posudok je zameraný na vyčíslenie rozdelenia zisku ako pre účastníkov podnikateľskej spoločnosti, čo nezodpovedá skutočnému stavu. Ku založeniu podnikateľskej spoločnosti nedošlo. Nesúhlasil s posúdením znalkyne, ktorá odporcom priznala pri pracovnej a finančnej účasti spolu 44 %. Uviedol, že nezohľadnila vo svojich kritériách správny pomer, keď z uvedených 9 kritérií sa dotýka odporcu len v jednom bode, a to vo finančnom. Uviedol, že znalkyňa neoprávnene odpočítala materiálové náklady a že stav peňažného denníka v príjmoch a výdavkoch je zhodný so závermi daňového úradu, znaleckým posudkom p. J., ako aj s vyčíslením terajšieho znaleckého posudku. Uviedol, že vyčíslený čistý zisk v posudku znalca 526.412,- Kčs je nesprávny, pretože sú odpočítané také položky ktoré súviseli s dokončením prác, kedy už odporcovia nepracovali v septembri a decembri 1990. Odporca v 2. rade vo vyjadrení k znaleckému posudku uviedol, že sa po 14 rokoch oboznámil s prvotnými účtovnými dokladmi, najmä pokiaľ ide o nákladové položky a realizáciu zákazky v TESLA Orava Nižná. Namietol, že prevažná časť týchto účtovných dokladov nespĺňa z dôvodu absencie náležitostí účtovného dokladu ich platnosť a hodnovernosť. Zistil, že veľká časť prvotných dokladov na realizáciu zákazky nepatrí a vyčíslené sumy ako náklady sú v podstate obohatením navrhovateľa na úkor spoločníkov. Uviedol, že sú tam zaradené doklady o nákupe materiálu od fyzických osôb, ktoré tento materiál nikdy nevlastnili a peniaze zaň nedostali. Upozornil, že v dokladoch sú zaradené účtované fingované mzdy, keďže zákazka TESLA Orava Nižná bola jednoznačne ukončená dňa 12.10.1990, mzdy účtované pre zamestnancov v novembri 1990 v hodnote 12.000,- Sk nemôžu byť v súvislosti s touto zákazkou, ďalej výdajový doklad na meno P. X. na sumu 4.000,- Sk je fingovaný, pretože menovaný nikdy nepracoval na zákazke TESLA Orava Nižná. Uviedol, že už súdny znalec J. vylúčil niektoré položky nesúvisiace s realizáciou zákazky a poukázal na započítané nákladové položky, ktoré neboli nákladovými položkami zákazky TESLA Orava Nižná. Uviedol tiež, že pôvodný navrhovateľ sa nepodieľal na realizácii zákazky TESLA Orava Nižná žiadnymi finančnými ani materiálovými prostriedkami. Daňový úrad akceptoval náklady odporcov, v prípade odporcu v 2. rade 27.000,- Sk, to znamená, že jeho finančná účasť bola minimálne 57.000,- Sk. Obdobne to bolo u odporcu v 1. rade. Pôvodný navrhovateľ neinvestoval žiadne peniaze. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom č. k. 48Cb/3/93-Kl-545 zo dňa 24.10.2007 rozhodol, že odporca v 1. rade je povinný zaplatiť pôvodnému navrhovateľovi 113.312,- Sk a odporca v 2. rade je povinný zaplatiť pôvodnému navrhovateľovi 121.689,- Sk. V časti o zaplatenie 239.999,- Sk súd návrh zamietol. Vo zvyšku konanie zastavil. Rozhodnutie krajský súd odôvodnil tým, že znalkyňa predložila dňa 28.09.2007 súdu dodatok k znaleckému posudku v ktorom v zmysle úpravy súdu ustálila, že zo sumy 475.000,- Sk vybratej odporcami z účtu navrhovateľa v prípade odporcu v 1. rade je neoprávneným majetkovým prospechom čiastka 113.312,- Sk a u odporcu v 2. rade čiastka 121.689,- Sk. Preto súd podanému návrhu v tomto rozsahu vyhovel a vzhľadom k tomu, že nárok pôvodného navrhovateľa nad tieto sumy, teda v časti o zaplatenie 239.999,- Sk nebol dôvodný, v tejto časti návrh zamietol. Nakoľko pôvodný navrhovateľ na pojednávaní konanom dňa 24.10.2007 vzal svoj návrh v časti o priznanie úroku z omeškania späť, súd vo zvyšku konanie zastavil. Proti rozsudku krajského súdu sa čo do nezaplatenia časti 239.999,- Sk odvolal pôvodný navrhovateľ a proti prvému výroku sa odvolali odporcovia v 1. rade a v 2. rade. Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 5Obo/3/2009 zo dňa 31.05.2011 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/93-Kl-545 z 24.10.2007 potvrdil. V rozhodnutí uviedol, že v konaní žalovaní nepreukázali existenciu dohody o výške podielov na zisku z uvedenej dodávky žalobcu a preto súd správne vychádzal zo záverov znaleckého posudku, že pracovný a finančný podiel na zisku každého zo žalovaných predstavuje 115.811,- Sk (22 %). K podielu na zisku v prípade odporcu v 1. rade súd pripočítal aj výdavky na cestovné k sume 8.377,- Sk, ktoré neboli pôvodným navrhovateľom spochybnené. Námietku pôvodného navrhovateľa, že súd mu nesprávne priznal sumu 235.001,- Sk, ktorá je o 59.789,- Sk nižšia ako jeho podiel na zisku, vyčíslený v znaleckom posudku (294.790,- Sk) nie je dôvodná. Predmetom konania je vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 475.000,- Sk z ktorého boli odpočítané podiely žalovaných na zisku. Výška podielu samotného pôvodného navrhovateľa z tej istej dodávky vyčíslená zo základu 526.412,- Sk nemá vo vzťahu k rozhodnutiu o žalovanej sume význam. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR podal dovolanie odporca v 2. rade, na základe čoho Najvyšší súd SR uznesením 1Obdo/V/52/2011 zo dňa 28.06.2012 rozhodol tak, že rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2011 č. k. 5Obo/13/2009-573 v napadnutej časti zrušuje a vec v zrušenom rozsahu vracia na ďalšie konanie. Odporca v 2. rade dovolaním napadol tú časť právoplatného rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/1993-Kl-545 z 24.10.2007, ktorou bol odporca v 1. rade zaviazaný zaplatiť pôvodnému navrhovateľovi 113.312,- Sk a odporca v 2. rade 121.689,- Sk. Pôvodný navrhovateľ potvrdzujúci rozsudok Krajského súdu sp. zn. 5Obo/3/2009 zo dňa 31.05.2011 dovolaním nenapadol. Dovolací súd preto rozhodoval o výroku, ktorým boli odporcovia zaviazaní plniť pôvodnému navrhovateľovi. V dovolacom rozhodnutí Najvyšší súd SR uviedol, že posúdenie výšky podielu odporcu v 1. rade a odporcu v 2. rade na zisku pôvodného navrhovateľa nemal súd presunúť na znalca, ale mal vec posúdiť v zmysle záverov predchádzajúceho rozhodnutia dovolacieho súdu a to podľa § 51 Obč. zákonníka. Prisvedčil dovolateľom, že pri týchto osobitne neupravených zmluvách sa postupuje analogicky podľa zákonných ustanovení, ktoré upravujú občianskoprávne vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Obsahom najbližšia je zmluva o združení upravená v ust. § 829 až 841 Obč. zákonníka. Podľa § 834 Obč. zákonníka majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov. V zmysle ust. § 835 podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. Pokiaľ súd nemal preukázané, že by medzi účastníkmi došlo k dohode o výške podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal vychádzať z toho, že podiely na majetku sú rovnaké. Pokiaľ súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z podielov, ktoré určil znalec, zaťažil konanie inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Najvyšší súd tiež uviedol, že z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo súd neakceptoval obranu odporcov, že vlastníkom účtu bol navrhovateľ a banka bez súhlasu pôvodného navrhovateľa, t. j. majiteľa účtu by takúto platbu nerealizovala. Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu Najvyšší súd SR uznesením sp. zn. Obo/59/202 zo dňa 31.01.2013 rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/93-Kl-545 zo dňa 24.10.2007 zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvého stupňa neodôvodnil, prečo neakceptoval obranu odporcov, že vlastníkom účtu bol pôvodný navrhovateľa banka by bez súhlasu majiteľa účtu takúto platbu nerealizovala. Uviedol ďalej, že súd prvého stupňa mal posúdiť výšku podielu odporcov na zisku pôvodného navrhovateľa podľa § 51 Obč. zákonníka podľa zmluvy o združení upravenej v ust. 829-841 Obč. zákonníka. Podľa § 51 zák. č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ) v znení účinnom do 31.12.1991, účastníci môžu uzavrieť i takú zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená, zmluva však nesmie odporovať obsahu alebo účelu tohto zákona. Podľa § 829 ods. 1 OZ niekoľko osôb sa môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu. Podľa § 829 ods. 2 OZ združenia nemajú spôsobilosť na práva a povinnosti. Podľa § 830 OZ každý z účastníkov je povinný vyvíjať činnosť na dosiahnutie dojednaného účelu spôsobom určeným v zmluve a zdržať sa akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla znemožniť alebo sťažiť dosiahnutie tohto účelu. Podľa § 831 OZ popri pracovnej činnosti môžu byť účastníci združenia podľa zmluvy povinní poskytnúť na účely združenia peniaze alebo iné veci. Ak v zmluve nie je určená výška, predpokladá sa, že účastníci sú povinní poskytnúť rovnaké hodnoty. Podľa § 834 OZ majetok získaný pri výkone spoločnej činnosti sa stáva spoluvlastníctvom všetkých účastníkov. Podľa § 835 ods. 1 OZ podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. Podľa § 841OZ pri rozpustení združenia majú účastníci nárok na vrátenie hodnôt poskytnutých na účel združenia a vyporiadajú sa medzi sebou o majetok získaný výkonom spoločnej činnosti združenia spôsobom určeným v zmluve, inak rovným dielom. Podľa § 853 ods. 1 OZ občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Vzhľadom na skutočnosť, že dovolací súd v uznesení 1Obdo V/52/2011 zo dňa 28.06.2012 zrušil rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2011 č. k. 5obo/13/2009-573 iba v rozsahu napadnutej časti, prvostupňový súd v ďalšom konaní nerozhodoval o návrhu pôvodného navrhovateľa v celej výške, ale iba o povinnosti odporcu v 1. rade zaplatiť navrhovateľom 113.312,- Sk (3.761,26 Eur) a o povinnosti odporcu v 2. rade zaplatiť navrhovateľovi 121.689,- Sk (4.039,33 Eur) na ktoré boli odporcovi zaviazaní rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/93-Kl-545. Ostatné výroky rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 48Cb/3/93-Kl na základe ktorých bol návrh v časti 239.999,- Sk zamietnutý a vo zvyšku bolo konanie zastavené, bol potvrdený rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/3/2009 zo dňa 31.05.2011 a proti týmto výrokom dovolanie podané nebolo, takže o nich bolo právoplatne rozhodnuté. V rozsiahlom dokazovaní vykonanom v predchádzajúcich štádiách konania bolo preukázané, že z účtu pôvodného navrhovateľa bol na základe prevodného príkazu podpísaného pôvodným navrhovateľom a predloženého V. dňa 30.10.1990 prevedených 475.000,- Sk v prospech účtu odporcu v 2. rade. I keď výpovede pôvodného navrhovateľa a odporcov sa v presnom priebehu spôsobu, akým pôvodný navrhovateľ tento príkaz odporcovi v 1. rade poskytol líšili, v konaní nebolo popreté, že by na príkaze na úhradu predloženom V. bol podpis pôvodného navrhovateľa. Pôvodný navrhovateľ svoj podpis nepoprel ani netvrdil, že by bol tento podpis sfalšovaný niektorým z odporcov. Preto bez ohľadu na to, aká motivácia viedla pôvodného navrhovateľa k tomu, aby odovzdal odporcovi v 1. rade príkaz na úhradu s nevyplnenou sumou a nevyplneným číslom účtu, nie je možné uzavrieť, že by k prevodu vybranej sumy prišlo bez vedomia pôvodného navrhovateľa. Tento si vzhľadom na skutočnosť, že odovzdal odporcovi v 1. rade nevyplnený príkaz na úhradu, ktorý sám podpísal, musel byť vedomý skutočnosti, že banka na jeho základe vykoná prevod. Verzia výpovede odporcov, podľa ktorej im sám odporca po hádke v motoreste v roku 1990 poskytol podpísaný prevodný príkaz s tým, aby si vybrali čo im patrí, čo pôvodný navrhovateľ v konaní popieral, však nebola dôveryhodne vyvrátená iným dôvodom, ktorý by pôvodný navrhovateľ uviedol ako príčinu prečo odovzdal odporcom nevyplnený platobný príkaz. Podľa zhodných výpovedí účastníkov pôvodný navrhovateľ nesúhlasil s tým, aby podpisové právo v prípade spoločného podnikania mali aj odporcovia, sám vypisoval platobné príkazy a pokiaľ sa pomýlil a vypísal za neho platobný príkaz niekto iný (v konaní bolo preukázané že tak urobila manželka odporcu v 1. rade), stalo sa tak pod jeho dohľadom a s jeho vedomím. Preto jeho tvrdenie, že odovzdal nevyplnený platobný príkaz za účelom nákupu materiálu, je v rozpore s takýmto predchádzajúcim konaním pôvodného navrhovateľa. Každopádne príkaz, predložený banke, bol podpísaný navrhovateľom, ktorý si bol vedomý jeho vypísania, pred jeho predložením ho nestornoval, ani banke iným spôsobom neoznámil že je príkaz neplatný, preto nie je možné vyhodnotiť prevod na základe tohto príkazu ako neoprávnený prevod zo strany banky, ako to pôvodný navrhovateľ v konaní namietal. Z časového hľadiska bol pritom prevodný príkaz v zmysle zhodných výpovedí vystavený v lete 1990 a k jeho predloženiu banke prišlo v októbri 1990, takže pôvodný navrhovateľ mal dostatočný časový priestor na stornovanie platobného príkazu, zmenu podpisového vzoru a podobne. Rovnako by za ten čas musel zistiť, že pokiaľ by platobný príkaz vystavil za účelom úhrady materiálu ako uvádzal, táto by nebola vykonaná a vedel by, že nevyplnený platobný príkaz sa stále nachádza u odporcu v 1. rade a ten ho môže použiť. Napriek tomu žiadne kroky na stornovanie platobného príkazu nepodnikol. V konaní nebola sporná skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ sa spolu s odporcami podieľal na zákazke v štátnom podniku TESLA Orava - Nižná. V konaní bolo sporné, na základe akého právneho vzťahu sa pôvodný navrhovateľ s odporcami na realizácii tejto zákazky podieľal. Podľa § 226 zák. č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 52/2011 zo dňa 28.06.2012 a v uznesení 4 Obo 59/2012 zo dňa 31.01.2013 vyjadril právny názor, že súd mal vec posúdiť podľa § 51 OZ a vzťahy medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami, vzniknuté pri spoločnom výkone činnosti mal posúdiť podľa ust. § 829 - 841 OZ. Pokiaľ nemal preukázané, že medzi účastníkmi došlo k dohode o výške podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, mal vychádzať z § 835 Ods. 1 OZ. V zmysle záverov rozhodnutia odvolacieho súdu, právny vzťah medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami súd posúdil podľa ust. § 51 Obč. zákonníka, podľa ktorého sú účastníci oprávnení uzavrieť aj tzv. inominátnu zmluvu, teda zmluvu, ktorá nie je osobitne upravená. Podmienkou je, aby táto zmluva neodporovala obsahu alebo účelu Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na skutočnosť, že k dohode o tom, že účastníci sa budú podieľať na zákazke v štátnom podniku TESLA Orava Nižná prišlo v zmysle výpovede pôvodného navrhovateľa a odporcov na pojednávaní konanom dňa 21.02.1991 začiatkom roku 1990 v období január - február, v tom čase ešte neexistovala iná právna úprava, a to ani podľa Hosp. zákonníka, ktorá by sa dala aplikovať na tento konkrétny prípad. Z toho dôvodu súd v zmysle ust. § 853 OZ na posúdenie práv a povinností účastníkov nepomenovanej zmluvy uzavretej medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami aplikoval tie ustanovenia Obč. zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. V zmysle dovolacieho rozhodnutia NS SR tak vychádzal z ust. § 829 - 841 Obč. zákonníka a nepomenovanú zmluvu uzavretú pôvodným navrhovateľom a odporcami posudzoval podľa úpravy Zmluvy o združení. V zmysle tejto úpravy sa niekoľko osôb môže združiť, aby sa spoločne pričinili o dosiahnutie dojednaného účelu. Tento účel nemusí byť opakovaný, môže byť jednorazový a uzavretie dohody účastníkov tejto zmluvy nie je podmienené písomnou formou tejto zmluvy. Pôvodný navrhovateľ počas celého konania zotrval na stanovisku, že odporca v 1. rade a v 2. rade neboli oprávnení na výber sumy 475.000,- Sk s odôvodnením, že uňho boli v pracovnoprávnom pomere a nemali nárok na podiel zo zisku. Neskôr v priebehu konania pri výpočte konkrétnych podielov jednotlivých účastníkov participujúcich na zákazke v štátnom podniku TESLA Orava Nižná popieral, že by výška ich podielov vzhľadom na vklad odporcov v 1. rade a v 2. rade a vzhľadom na prácu ktorú vykonali mohla byť vo výške 475.000,- Sk. V tejto súvislosti súd vyhodnocoval výšku podielov na majetku získaného spoločnou činnosťou, na ktorý mali nárok odporcovia. Súd aplikoval ust. § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. Pôvodný navrhovateľ počas celého konania popieral akékoľvek uzavretie zmluvy o spoločnom podnikaní. Až na základe posúdenia vzťahov medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami, ktoré súd zistil z rozsiahleho dokazovania predovšetkým výpoveďami svedkov bolo preukázané, že vzťah medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami nemohol mať charakter pracovnoprávneho vzťahu. Odporcovia sa na spoločnom podnikaní podieľali nielen osobným vkladom pracovným, ale aj finančným vkladom slúžiacim na nákup materiálu. Odporca v 1. rade poskytol 30.000,- Kčs, Odporca v 2. rade 20.000,- Kčs. Zároveň skutočnosť, že odporcovia zabezpečovali v súvislosti so zákazkou nielen manuálny výkon práce, ale sa aj podieľali na veciach súvisiacich s obchodným riadením je zrejmé, že medzi pôvodným navrhovateľom a odporcom v 1. rade a v 2. rade nebol pracovnoprávny vzťah, v ktorom je zamestnanec v podriadenej pozícii voči zamestnávateľovi a je povinný vykonávať príkazy zamestnávateľa bez toho, aby mohol sám rozhodovať o obchodnom vedení, resp. bez toho, aby bol povinný vkladať finančné prostriedky do podnikania svojho zamestnávateľa. Rovnako skutočnosť, že pôvodný navrhovateľ poskytol odporcovi v 1. rade podpísaný príkaz na prevod nenasvedčuje tvrdeniu, že by odporca v 1. rade mohol byť jeho zamestnancom. Na základe týchto skutočností sa súd priklonil k záveru, že medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami došlo k uzavretiu dohody o spoločnom podnikaní v zmysle § 51 Obč. zákonníka v znení účinnom k marcu 1990. Táto dohoda bola uzavretá ústne. Odporcovia v konaní zhodne tvrdili, že v dohode boli určené podiely jednotlivých spoločníkov na podnikaní v rozsahu 36 % pre pôvodného navrhovateľa, 32% pre odporcu v 1. rade a 32% pre odporcu v 2. rade. Pôvodný navrhovateľ počas celého konania takúto dohodu popieral. Odporcovia uzavretie dohody takomto znení neboli v konaní schopní preukázať. Keďže výpovede účastníkov dohody sa líšili a dohoda nemala písomnú formu, žiaden dôkazný prostriedok v konaní nebolo možné vyhodnotiť tak, že výška dojednaných podielov jednotlivých spoločníkov bola preukázaná a preto súd pri výpočte výšky podielu vychádzal z ust. § 835 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého podiely na majetku získanom spoločnou činnosťou sú rovnaké, ak zmluva neurčuje inak. Následne súd vyhodnotil predložené znalecké posudky vyhotovené M. J., znalcom z odboru ekonomiky a účtovnej evidencie a znalecký posudok predložený znalkyňou T. U., znalcom z odboru ekonomiky a podnikania, odbor účtovníctvo a daňovníctvo zo dňa 14.12.2002. Súd vychádzal zo záverov znaleckých posudkov, v ktorých bol vyčíslený hrubý zisk dosiahnutý zo zákazky v štátnom podniku TESLA Orava Nižná. Znalec M. J. v posudku uviedol, že hrubý zisk zo zákazky bol za predpokladu, ak skutočne prišlo k vyplateniu mzdy odporcom vo výške 82.284,- Sk, čo však z účtovných dokladov nevyplývalo, pretože táto mzda nebola podpísaná ako prevzatá, v takom prípade bol hrubý zisk 764.287,- Sk. V prípade, ak mzda vo výške 82.284,- Sk nebola odporcami prevzatá, bol hrubý zisk 846.571,- Sk. Znalkyňa T. U. dospela k záveru, že hrubý zisk z danej zákazky bol 815.294,- Sk. Z uvedeného je zrejmé, že hrubý zisk určený znalkyňou U. je v intervale hrubého zisku, ktorý určil znalec J. v závislosti od toho, či skutočne prišlo alebo neprišlo k vyplateniu mzdy odporcom vo výške 82.284,- Kčs. Aj za predpokladu, že súd vychádza z najnižšie určeného hrubého zisku vo výške 764.287,- Sk, je jedna tretina z tejto sumy vo výške 254.762,33,- Sk, čo znamená, že dvaja spoločníci (odporca v 1. rade a odporca v 2. rade) by mali nárok na podiel z hrubého zisku spolu vo výške 509.524,66,- Kčs. Táto suma prevyšuje sumu, ktorá bola z účtu pôvodného navrhovateľa prevedená na účet odporcu v 2. rade vo výške 475.000,- Kčs. Z uvedeného vyplýva, že na účet odporcu v 2. rade bola prevedená suma o 34.524,- Kčs nižšia, než bol spoločný nárok oboch odporcov na podiel na hrubom zisku, pokiaľ každý zo spoločníkov mal nárok na 1/3 zisku. Všetky sumy sú uvedené v Kčs, zaokrúhlené na koruny. Súd sa tiež musel vysporiadať s tým, prečo pri vypočítaní podielu jednotlivých účastníkov združenia vychádzal z kategórie hrubého zisku, tak ako postupoval znalec J., a nie z kategórie čistého zisku, ako to urobila znalkyňa T. U.. Vzhľadom na ust. § 829 ods. 2 Obč. zákonníka združenie nemá spôsobilosť na práva a povinnosti. Z uvedeného dôvodu jednotliví členovia združenia mali samostatnú daňovú povinnosť a na základe podielu na hrubom zisku boli povinní si ju splniť každý samostatne. Nárok spoločníka na podiel zo zisku sa určoval ako podiel na hrubom zisku (výnosy - náklady), zisk sa rozdelil a každý spoločník ako subjekt práva následne plnil daňovú povinnosť. Preto nie je možné vypočítavať podiel na zisku spoločníkov Zmluvy o združení zo sumy čistého zisku, ktorý znalkyňa vyčíslila ako rozdiel medzi hrubým ziskom a daňou z hrubého zisku. Združeniu bez právnej subjektivity by ani nebolo možné určiť daňovú povinnosť. Skutočnosť, či spoločníci reálne svoj podiel na zisku aj zdanili pritom nie je predmetom tohto konania. Napriek tomu sa súd oboznámil so zápisnicou z pojednávania zo dňa 21.02.1991, kde odporca v 2. rade predložil k nahliadnutiu poštovú zloženku, z ktorej bolo zistené, že príslušná daň zo sumy prevedenej na účet odporcu v 2. rade bola vo výške 57.165,- Kčs zaslaná Okresnej finančnej správe Martin. Z uvedeného je zrejmé, že odporcovia 1. a v 2. rade riadne svoj prijatý podiel na hrubom zisku zdanili. Vzhľadom na vyššie uvedené teda súd zistil, že suma 475.000,- Kčs bola prevedená na účet odporcu v 2. rade z dôvodu, že odporca v 1. rade a v 2. rade realizovali svoje právo na podiel na majetku získanom spoločnou činnosťou v rámci spoločného podnikania pôvodného navrhovateľa. Odporca v 1. rade a odporca v 2. rade mali nárok na rovnaké podiely na zisku ako pôvodný navrhovateľ, pretože v priebehu konanie nebolo preukázané, že by medzi pôvodným navrhovateľom a odporcami prišlo ku konkrétnej dohode o výške ich podielov na podnikaní. Keďže na účet odporcu v 2. rade bola pripísaná suma, ktorá bola nižšia, než predstavovali 2/3 podielu na hrubom zisku, počítanom z najnižšieho hrubého zisku určeného znaleckými posudkami v priebehu konania, nie je možné prisvedčiť tvrdeniu navrhovateľov, že zo strany odporcov v 2. rade prišlo k neoprávnenému majetkovému prospechu. Z tohto dôvodu súd návrh v plnom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 151 ods. 3 O. s. p., podľa ktorého v zložitých prípadoch najmä dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní súd môže rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V prejednávanom prípade účastníci urobili za obdobie od podania návrhu v roku 1990 množstvo procesných úkonov, ktoré bude nutné vyhodnotiť z pohľadu nároku na náhradu trov konania, preto súd rozhodol, že o náhrade trov konania o ich vyčíslení rozhodne až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať písomne odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Banskej Bystrici štvormo (§ 204 ods. 1 O. s. p.) V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3/ O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávne a čoho sa odvolateľ domáha (§205 ods. 1 O. s. p). Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej možno odôvodniť len tým že: a) v konaní došlo k vadám, uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci Podľa § 205 ods. 3 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.