Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 17CoE/31/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6405201014 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zita Nagypálová ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6405201014.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, vo veci exekúcie oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., IČO: 35807598, so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, zastúpeného JUDr. Martinom Máčajom, advokátom so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 25, a súčasne právnym zástupcom Fridrich Paľko, s.r.o., IČO: 36864421, so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 4, v mene ktorého pred súdom koná doc. JUDr. Branislav Fridrich, PhD., advokát a konateľ, proti povinnej C. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v Y. nad G., G. č. XXX/X, ktorej pobyt nie je známy, zastúpenej U. C., pracovníčkou Okresného súdu Y. nad G., ako opatrovníkom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu v Bratislave, Záhradnícka č. 60, pod sp. zn. EX/10561/2008 (pôvodne vedenej súdnym exekútorom JUDr. Viliamom Königom pod sp. zn. EX/121/2005), o vymoženie sumy 706,44 € s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 11Er/117/2005-31 zo dňa 11.12.2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, p o t v r d z u j e. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením okresný súd vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“); samostatným výrokom okresný súd rozhodol o trovách exekúcie pôvodného súdneho exekútora JUDr. Viliama Königa a uložil oprávnenému povinnosť uhradiť uvedenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume 13,44 € do troch dní od právoplatnosti uznesenia. V odôvodnení napadnutého uznesenia vo vzťahu k výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení okresný súd uviedol, že exekučným titulom je notárska zápisnica č. N 3432/2004, NZ 76191/2004, spísaná notárom JUDr. Jarmilou Kováčovou, so sídlom notárskeho úradu v Bratislave, dňa 16.10.2004, v ktorej Mgr. Tomáš Kušnír, ako zástupca povinnej uznal dlh povinnej voči oprávnenému v celkovej sume 706,47 € pozostávajúci z istiny nesplateného úveru, poplatku z úveru, trov právneho zastúpenia a trov za spísanie notárskej zápisnice; notárska zápisnica obsahuje súhlas s jej vykonateľnosťou ako exekučného titulu, výšku úroku z omeškania 0,25 % denne od 21.07.2004 do zaplatenia a dátum splatnosti pohľadávky, ktorú sa povinná zaviazala zaplatiť oprávnenému do 25.10.2004. Okresný súd konštatoval, že zmluvné zastúpenie povinnej právnym zástupcom vzniklo súčasne s uzavretím zmluvy o úvere, t.j. v čase, kedy žiadny dlh neexistoval a kedy bolo možné len predpokladať, že by mohol vzniknúť, nebolo však určité v akej výške; podľa kogentného ustanovenia § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka je neprípustné, aby sa niekto vzdal práva (v tomto prípade práva uznať dlh čo do dôvodu a výšky), ktoré môže vzniknúť až v budúcnosti; takáto dohoda je podľa okresného súdu absolútne neplatná podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd poukázal aj na rozpor záujmov povinnej a zástupcu. Zmluva o úvere zo dňa 28.04.2004 obsahuje ustanovenie, ktorým povinná ako dlžník splnomocňuje advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu a súčasne na uznanie záväzku z úveru tak, aby sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom pre súdny výkon rozhodnutia, resp. pre exekúciu na celý jej majetok do výšky vzniknutej pohľadávky s príslušenstvom. Oprávnený postupoval tak, že v tzv. formulárovej zmluve vopred určil osobu, ktorá bude oprávnená konať za povinnú, došlo tým k spochybneniu základného predpokladu pre udelenie plnej moci a teda, že splnomocnenec bude hájiť záujmy povinného, pretože v danom prípade ide o osobu, ktorá už pri spisovaní predtlače zmluvy o úvere bola v kontakte s oprávneným a ktorá mala hájiť jeho záujmy v súvislosti s vymáhaním prípadných dlhov v budúcnosti; ide tu teda o rozpor záujmov povinnej a jej zástupcu, pretože z možnosti zastupovať sú vylúčené osoby, ktorých záujmy sú v rozpore so záujmami zastúpeného (§ 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka), čo spôsobuje absolútnu neplatnosť právnych úkonov zástupcu podľa § 39 Občianskeho zákonníka. Okresný súd preto dospel k názoru o absolútnej neplatnosti dohody o plnomocenstve uzavretej medzi povinným a Mgr. Tomášom Kušnírom v predmetnej zmluve o úvere, v dôsledku ktorej notárska zápisnica nie je spôsobilým exekučným titulom; exekúciu z tohto dôvodu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Pôvodnému súdnemu exekútorovi JUDr. Viliamovi Königovi priznal voči oprávnenému trovy exekúcie v sume 13,49 € s tým, že o trovách exekúcie súdneho exekútora JUDr. Rudolfa Krutého rozhodne po právoplatnosti uznesenia po ich vyčíslení. Proti uzneseniu okresného súdu podal oprávnený prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie zo dňa 04.02.2014 s tým, že v odvolaní súčasne poukázal na to, že uznesenie okresného súdu napáda v celom rozsahu (č.l. 38-49 spisu). V odvolaní uviedol, že exekučný súd neupozornil účastníkov konania, že hodlá posúdiť podmienku ako neprijateľnú (udelenie plnomocenstva na spísanie notárskej zápisnice) a nevyzval povinného na podanie vyjadrenia k tejto skutočnosti, či má v úmysle namietať nekalý a nezáväzný charakter tejto podmienky; následne o takomto úmysle povinného neupovedomil ani oprávneného a neumožnil mu vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania, čím došlo k porušeniu zásady kontradiktórnosti konania, zásady rovnosti zbraní ako aj práva na spravodlivý proces; exekučný súd neumožnil účastníkom exekučného konania (osobitne oprávnenému) viesť kontradiktórne konanie. Oprávnený zdôraznil, že okresný súd porušil jeho právo na súdnu ochranu tým, že nenariadil vo veci ústne pojednávanie aj tak bol podľa zákona povinný urobiť a bolo to aj nevyhnutné pre objasnenie veci. Ďalej uviedol, že všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie ako by bol exekučný titul zrušený. Poznamenal, že k takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti. Notár má povinnosť poskytovať pri zachovaní všetkých platných normatívnych pravidiel náležitú právnu starostlivosť. Ak právny poriadok osobitne upravuje nástroje právnej kontroly a zodpovednostné mechanizmy ochrany práv subjektov, musí ich exekučný súd rešpektovať a nemôže ich nahrádzať vlastnou činnosťou. Uviedol, že bol to notár, ktorý pri výkone verejnej moci ex offo povinne posúdil súlad úkonu obsahujúceho právny záväzok a súhlas s vykonateľnosťou so zákonom a dobrými mravmi. Notár napráva situácie v prípade neúmerne vysokých úrokov v zmluvách o pôžičke, neúmerne vysokých zmluvných pokút alebo neprimeraných plnení, a nie exekučný súd. Teda ak notár neodmietne vykonať úkon, zanikne právomoc všeobecného súdu rozhodovať o súlade úkonu so zákonom a dobrými mravmi. K takémuto revíznemu postupu došlo v situácii, keď už exekučný súd preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom s výsledkom absolútnej nerozpornosti podľa ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Takýto postup exekučného súdu zasahuje do práv a právneho postavenia oprávneného. Extenzívna interpretácia ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku tak, ako ju v danej veci uskutočnil exekučný súd, je v priamom rozpore s ústavným právom žalobcu (veriteľa) a domnieva sa tak, že je povinnosťou súdov v situácii, keď právny predpis dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne konformný a jeden ústavne nekonformný) vykladať právny predpis spôsobom ústavne konformným. Právna úprava, ktorá umožňuje bez časového obmedzenia zasahovať do právoplatných rozhodnutí, ktoré zakladajú, rušia alebo menia práva alebo povinnosti individuálne určeným adresátom, je v materiálnom právnom štáte neakceptovateľná. Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom SR. Uviedol, že exekučný súd konal pri revízii notárskej činnosti mimo rámec zverenej právomoci, čo ho dostalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov notárskeho úkonu úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou. Poznamenal, že aj keď výkon a ochrana jeho práva na spravodlivý súdny proces mala byť rovnaká, mal v konaní pred exekučným súdom výrazne nevýhodné postavenie a bolo s ním zaobchádzané odlišne, aj keď bol rovnakou stranou v spore ako povinný. V tejto súvislosti poukázal na porušenie zásady „rovnosti zbraní“, zásady kontradiktórnosti súdneho konania a práva na rozhodovanie podľa relevantnej právnej normy. Osobitne poukázal na skutočnosť, že okresný súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že nenariadil na prejednanie veci ústne pojednávanie. Má za to, že exekučný súd svoje rozhodnutie založil na viacerých rozhodnutiach Súdneho dvora EÚ čo je v danej veci neprípustné a nemožné. Súčasne namietal, že nemal možnosť reagovať na akékoľvek tvrdenia, argumenty a dôkazy, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie exekučného súdu o jeho právnom postavení; ďalej ako účastník konania nemal vedomosť o tom, že exekučný súd vedie konanie, v ktorom opätovne rozhoduje o jeho právach, nebol oboznámený ani s obsahom dôkazov, argumentov a tvrdení. Uviedol, že súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uvádza, že uvedené plnomocenstvo považuje za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom. Má za to, že plnomocenstvo nie je vôbec možné právne považovať za neprijateľnú podmienku. Plnomocenstvo nie je zmluvným ustanovením a nemožno naň preto aplikovať právnu úpravu neprijateľných zmluvných podmienok obsiahnutých v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka. Ďalej uviedol, že právnym poriadkom nie je vylúčená možnosť uznať dlh/záväzok v čase jeho vzniku, teda napr. súčasne s uzatvorením zmluvy, na základe ktorej dlh/záväzok vzniká. Uviedol, že ak povinný udelil svojmu zástupcovi plnomocenstvo na zastupovanie vo veci uznania dlhu a spísania notárskej zápisnice ako exekučného titulu, niet pochýb o tom, že mu udelil plnomocenstvo na to, aby predmetné úkony urobil predpísaným zákonným spôsobom tak, aby mali všetky náležitosti platného právneho úkonu, pričom to si vyžaduje aj určenie, do kedy bude dlh splatný. Uviedol, že v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd môže vykonať revízny postup vo vzťahu k exekučnému titulu v limitoch vytvorených ústavne konformnou interpretáciou ustanovenia § 41 ods. 2 Exekučného poriadku len v spojení s revíziou práve podaného návrhu na vykonanie exekúcie, ktorého je prílohou. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Súčasťou odvolania bol aj návrh na prerušenie konania postupom podľa ustanovenia § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ, v ktorom neuznal rozhodujúci právny argument exekučného súdu v odôvodnení napadnutého uznesenia, že plnomocenstvo je neprijateľnou podmienkou podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, resp. § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa, že toto plnomocenstvo je preto neplatné pre rozpor so zákonom, že neprijateľnosť podmienky podľa súdu spočíva v hrubom nepomere medzi právami a povinnosťami povinného a oprávneného v neprospech povinného ako spotrebiteľa. Dojednaním o plnomocenstve povinný neprevzal na seba žiadne nové povinnosti, či záväzky resp. oprávnenému nevznikli žiadne nové práva či výhody. Udelením plnomocenstva povinný dobrovoľne preniesol na tretiu osobu oprávnenie uznať svoj dlh vo forme notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Táto tretia osoba nie je oprávnený, preto plnomocenstvo nemohlo spôsobiť pre oprávneného nepomernú výhodu oproti stavu, kedy plnomocenstvo dojednané nebolo vôbec. Okrem toho povinný mohol plnomocenstvo podľa § 33b ods. 1 písm. b) Občianskeho zákonníka kedykoľvek odvolať, vo výkone tohto práva mu nebránila žiadna prekážka. Exekučný súd nekonkretizoval, na základe čoho zistil značnú nerovnováhu v konkrétnych právach a povinnostiach zmluvných strán, prečo považuje za neprijateľnú podmienku v zmluve o úvere práve splnomocnenie, ako jednostranný právny úkon, ktorým dlžník dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu. Exekučný súd sa nevysporiadal s výkladovými pravidlami smernice Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Jednotlivé ustanovenia smernice totiž nemožno aplikovať izolovane, v prospech jednej zo zmluvných strán resp. účastníkov následného sporového konania, ale v celom jej znení (čl. 4 ods. 1 smernice). Preto je podľa názoru oprávneného nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor EÚ. Súdnemu dvoru EÚ by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi SR. Ustanovenia vnútroštátneho práva (najmä §§ 36, 38 a 40 Notárskeho poriadku, §§ 44 ods. 2, 57 ods. 1 písm. g/ a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a §§ 31, 37, 39 a § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka) mali byť vykladané v rámci smernice Rady 93/13/EHS v súlade najmä s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ, ktorá im je ako prameň primárneho práva Európskej únie nadradená. S poukazom na všetky ním dosiaľ uvedené argumenty navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: „1/ Je možné za neprijateľnú zmluvnú podmienku považovať aj jednostranný právny úkon spotrebiteľa, ktorý má možnosť kedykoľvek odvolať a ktorým dobrovoľne splnomocnil fyzickú osobu na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jeho mene uznal v rámci zmluvy o úvere dlh do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva a na tomto základe zamietnuť exekúciu pohľadávky plynúcej z tejto zmluvy ? 2/ Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi?“ Povinná sa k doručenému odvolaniu oprávneného (č.l. 54 spisu) nevyjadrila. Napadnuté uznesenie okresného súdu vydal vyšší súdny úradník, pričom sudca v zmysle § 374 ods. 4 druhá veta O.s.p. odvolaniu oprávneného nemienil v celom rozsahu vyhovieť (č.l. 56 spisu) a okresný súd vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu (č.l. 57 spisu). Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a uznesenie okresného súdu vo výroku, ktorým vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju podľa § 219 ods. 1 a 2 O.s.p. ako vecne správne potvrdil. O odvolaní oprávneného proti výroku napadnutého uznesenia okresného súdu o trovách exekúcie pre stratu svojej funkčnej príslušnosti v priebehu konania z nižšie uvedených dôvodov odvolací súd nerozhodoval. Podľa § 41 ods. 2 písm. c) Exekučného poriadku (v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), podľa tohto zákona možno exekúciu vykonať aj na podklade notárskych zápisníc, ktoré obsahujú právny záväzok a v ktorých je vyznačená oprávnená osoba a povinná osoba, právny dôvod, predmet a čas plnenia, ak povinná osoba v notárskej zápisnici s vykonateľnosťou súhlasila. Podľa § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka, zastupovať iného nemôže ten, kto sám nie je spôsobilý na právny úkon, o ktorý ide, ani ten, záujmy ktorého sú v rozpore so záujmami zastúpeného. Podľa § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou. Splnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah splnomocnencovho oprávnenia. Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví na návrh alebo aj bez návrhu. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že exekúcia v danom prípade bola dôvodne vyhlásená za neprípustnú a zastavená podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku. Zo spisu okresného súdu vyplýva, že priamo vo vopred predtlačenom formulári zmluvy o úvere č. XXXXXXX zo dňa 28.04.2004 splnomocnila povinná advokáta Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu, teda aby v jej mene uznal záväzok z úveru do výšky vzniknutej pohľadávky a jej príslušenstva. Exekučným titulom v posudzovanej veci je notárska zápisnica spísaná dňa 16.10.2004, o ktorej spísanie na základe splnomocnenia v uvedenej zmluve úvere v mene povinnej požiadal Mgr. Tomáš Kušnír, keď požiadal o spísanie osvedčenia o vyhlásení účastníka o uznaní právneho záväzku a súhlase s vykonateľnosťou podľa § 274 písm. e) O.s.p. a súhlase s exekúciou podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku. Povinná pri spísaní uvedenej notárskej zápisnice prítomná nebola. Odvolací súd považuje za správny názor okresného súdu, že splnomocnenie udelené povinnou v zmluve o úvere zo dňa 28.04.2004 neoprávňovalo Mgr. Tomáša Kušníra na spísanie predmetnej notárskej zápisnice. Odvolací súd opätovne uvádza, že osobitné splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu v danom prípade nie je platné, pretože je koncipované široko a všeobecne. Práve s ohľadom na to, že exekučnému titulu vo forme notárskej zápisnice nepredchádza základné konanie súdu, treba pri udelení splnomocnenia na takýto úkon obzvlášť starostlivo a prísne posudzovať rozsah splnomocnenia tak, aby tento bol určitý, jednoznačný a nesporný. Zo splnomocnenia nie je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú (v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby) a následne posúdiť, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému (§ 32 a § 33 Občianskeho zákonníka). Povinná splnomocnila tretiu osobu, aby v jej mene uznala záväzok, ktorého konkrétnu výšku nebolo možné predpokladať. Tým sa vzdala svojho práva uznať alebo neuznať prípadný záväzok (dlh), ktorý vznikne či nevznikne v budúcnosti, pričom v zmysle § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že dohoda, ktorou sa niekto vzdáva práv, ktoré môžu vzniknúť až v budúcnosti, je neplatná. Povinnej bolo už v tom čase, kedy ešte záväzok v zmysle určitého a konkrétneho dlhu neexistoval, odňaté právo namietať výšku „uznaného“ dlhu v čase uznania, pretože neistý záväzok v budúcnosti nie je dostatočne určitý a ani určiteľný, navyše nemožno ani predpokladať, či vôbec určité právne významné okolnosti (omeškanie dlžníka a v akom rozsahu) v budúcnosti nastanú. Zástupca povinnej navyše určil lehotu, dokedy má byť dlh zaplatený zjavne bez splnomocnenia povinnej, čím dlžníka zaviazal k povinnosti a k lehote, o ktorej nemohol mať vedomosť, pričom na základe uplynutia tejto lehoty sa notárska zápisnica stala vykonateľným exekučným titulom. Pretože splnomocnenie koncipované tak, ako je obsiahnuté v zmluve o úvere vytvára široký priestor pre konanie a právne úkony splnomocnenca, treba ho považovať za absolútne neplatné podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom (konkrétne s citovanými ustanoveniami § 574 ods. 2, § 22 ods. 2 a § 31 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Zmluvná voľnosť pri „výbere“ splnomocneného zástupcu bola obmedzená, s čím sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. K veci odvolací ďalej uvádza, že pri jedinej možnej variante konkrétneho zástupcu vyplývajúcej a zakomponovanej priamo do predtlače už vopred pripravenej zmluvy o úvere, nemožno o slobodnej vôli dlžníka pri zvolení si zástupcu vôbec hovoriť. Všetky tieto skutočnosti, každá sama osebe by mala za následok vyslovenie absolútnej neplatnosti udeleného plnomocenstva. Pokiaľ teda plnomocenstvo udelené platne nebolo, nemohli z neskorších právnych úkonov uskutočnených „splnomocneným zástupcom“ v mene splnomocniteľa vzniknúť právne účinky pre osobu v mene ktorej „konal“. Ak z neplatne udeleného plnomocenstva nevyplynuli právne účinky vykonaného právneho úkonu v mene povinnej, ani predložená notárska zápisnica nemôže byť exekučným titulom, na základe ktorého by oprávnenému voči povinnej vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol v rámci exekúcie domáhať. Námietku oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu - notárskej zápisnice so zákonom, pričom táto otázka bola predmetom skúmania notára a neskôr exekučného súdu pri vydávaní poverenia na vykonanie exekúcie, pričom súd uznal exekučný titul za súladný so zákonom, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú. Povinnosťou súdu je v každom štádiu vedenia exekúcie prihliadať na to, či sú naplnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Exekučný súd v rozsahu jemu danej prieskumnej činnosti skúma exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, na prípadnú námietku povinného proti exekúcii a taktiež na prípadný návrh povinného na odklad či zastavenie exekúcie. Súd môže a súčasne je povinný v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (t.j. v každom štádiu konania na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu), aby bola garantovaná zákonnosť exekúcie. Pokiaľ exekučný súd zistí formálne či materiálne nedostatky exekučného titulu, majúce za následok absolútnu neplatnosť exekučného titulu, je táto skutočnosť postačujúca pre jednoznačný záver súdu, že predmetná notárska zápisnica nemôže byť a nie je spôsobilým exekučným titulom. Vysloveniu uvedeného záveru v priebehu exekúcie pritom nebráni existencia poverenia súdneho exekútora na vykonanie exekúcie. Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie totiž netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O.s.p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Pokiaľ ide o námietky oprávneného, ktorý tvrdil, že exekučný súd vyslovil neplatnosť notárskej zápisnice s poukazom na viaceré rozhodnutia Súdneho dvora EÚ a na znenie Smernice Rady 93/13/EHS, čo je v danej veci neprípustné a nemožné, že splnomocnenie pre Mgr. Tomáša Kušníra považoval za neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka a že poukázal na chýbajúcu účasť povinného pri spisovaní notárskej zápisnice, pričom podľa námietok oprávneného sú závery exekučného súdu mylné, odvolací súd sa týmito námietkami nezaoberal. Preskúmaním napadnutého uznesenia totiž dospel k záveru, že exekučný súd v tomto rozhodnutí nekonštatoval neplatnosť notárskej zápisnice ani z dôvodu, že pri jej spisovaní chýbala účasť povinného, ani z dôvodu, že by plnomocenstvo považoval za neprijateľnú zmluvnú podmienku, ale z dôvodov, ktorými sa odvolací súd zaoberal v prechádzajúcich odsekoch. Navyše okresný súd v napadnutom rozhodnutí nepoukázal na žiadne z rozhodnutí Súdneho dvora EÚ a pri rozhodovaní zo Smernice Rady 93/13/EHS taktiež nevychádzal. Na základe vyššie uvedeného považoval odvolací súd tieto námietky oprávneného za absolútne neopodstatnené. Okresný súd náležite zistil skutkový stav a mal dostatok podkladov pre správne rozhodnutie vo veci. Exekučné konanie je konanie vykonávacie, nie sporové, v exekučných konaniach sa spravidla pojednávania nenariaďujú, pretože vec sama už bola prejednaná v základom konaní a dokazovanie nie je potrebné. Okresný súd k právnemu záveru o neprípustnosti vedenia exekúcie dospel na podklade listinných dôkazov predložených samotným oprávneným; odvolací súd tak poznamenáva, že všetky skutočnosti potrebné pre taký právny záver, aký súd vyvodil, sú zrejmé z obsahu predloženej zmluvy o úvere a notárskej zápisnice, ako exekučného titulu a nie je tak možné konštatovať porušenie práva prístupu k vykonanému dokazovaniu oprávneného, ako účastníka konania. Navyše odvolaciemu súdu je zo svojej činnosti dostatočne zrejmé, že oprávnený vedie množstvo skutkovo a právne totožných exekučných konaní s rovnakým výsledkom ako v posudzovanej veci a preto je mu názor odvolacieho súdu nepochybne známy z množstva iných predchádzajúcich rozhodnutí. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie okresného súdu podľa ustanovenia § 219 ods. l a 2 O.s.p. ako vecne správne v napadnutom výroku o vyhlásení exekúcie za neprípustnú a jej zastavení potvrdil. Nepovažoval za potrebné prebiehajúce exekučné konanie prerušiť z dôvodu, že požiada Súdny dvor EÚ o rozhodnutie o predbežnej otázke výkladu komunitárneho práva tak, ako to požadoval oprávnený. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p., súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Rozhodnutie o otázke hraníc aplikovateľnosti úniového práva (tiež o jeho výklade alebo o jeho platnosti) musí mať bezprostredný súvis so sporom prejednávaným vnútroštátnym súdom v tom zmysle, že ho determinuje po stránke právnej. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Na uvedenom základe potom odvolací súd posudzoval oprávneným formulované prejudiciálne otázky. K prvej otázke odvolací súd uvádza, že napadnutým uznesením okresný súd nevyslovil právny názor, že predmetné splnomocnenie (ktoré je obsahom zmluvy o úvere) je neprijateľnou podmienku zmluvy podľa ustanovenia § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka resp. podľa ustanovenia § 23a ods. 2 zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa a súd z hľadiska kritérií ochranného režimu zákazu neprijateľných zmluvných podmienok v typovej zmluve o spotrebiteľskom úvere toto splnomocnenie ani neposudzoval. Procesný postup a výsledok rozhodnutia okresného súdu jednoznačne vylučuje takýto názor a svedčí o tom, že okresný súd splnomocnenie udelené povinným (dlžníkom z úveru) Mgr. Tomášovi Kušnírovi na spísanie notárskej zápisnice ako exekučného titulu skúmal z hľadiska iných kritérií (najmä či je možné zistiť konkrétny rozsah oprávnení, ktoré z neho zástupcovi vyplývajú - v akom rozsahu má konať v mene zastúpenej osoby, či konal splnomocnenec v mene splnomocniteľa v medziach oprávnenia zastupovať, či tým vznikli práva a povinnosti priamo splnomocniteľovi alebo či splnomocnenec prekročil svoje oprávnenie vyplývajúce z plnomocenstva a či na základe takéhoto úkonu mohli vzniknúť práva a povinnosti zastúpenému) a to podľa ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa zastúpenia účastníka pri právnom úkone a týkajúcich sa neplatnosti právneho úkonu. Okresný súd v tomto procese aplikoval výlučne právo Slovenskej republiky, zákonné ustanovenia kde v súdnej praxi niet pochýb o ich výklade, a to aj na základe existujúcej konštantnej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky. Ide o aplikáciu zákonných ustanovení kde sa nevyskytuje prvok úniového práva a nie je potrebné, obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor EÚ o výklade a aplikácii úniového práva, teda ani s otázkou, akú formuloval pod bodom 1/ oprávnený, ktorá nemá základ v prejednávanej veci a nie je ani spôsobilá ovplyvniť jeho výsledok. Zmyslom riešenia predbežnej otázky je zabezpečiť jednotný výklad úniového práva, k čomu otázka oprávneného nesmeruje. Pre rozhodnutie súdu nie je relevantná ani druhá otázka, pretože prejednávanú vec po stránke právnej nedeterminuje. Oprávnený sa snažil získať odpoveď, „či je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi“. Odvolací súd poukazuje na to, že v odôvodnení predmetného uznesenia okresného súdu niet žiadnej zmienky o aplikácii uvedenej smernice o neprijateľných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. Ďalej k tejto otázke uvádza, že Exekučný poriadok aj vo fáze výkonu rozhodnutia pripúšťa možnosť posudzovať neprípustnosť exekúcie s tým, že v prípade, ak konajúci súd dospeje k záveru o neprípustnosti, je povinný vyvodiť z uvedeného posúdenia všetky relevantné dôsledky, ktoré z toho vyplývajú z vnútroštátneho práva. Podľa Exekučného poriadku je to zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku alebo zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku. Použitie uvedených právnych postupov má za následok, že pohľadávku oprávneného voči povinnému nemožno v exekučnom konaní vymôcť. Potom nie je dôvod mať pochybnosti o tom, že vnútroštátny súd môže svojím rozhodnutím zabrániť vymožiteľnosti pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi, pričom tento postup nie je v rozpore s článkom 17 Charty základných práv EÚ o ochrane vlastníckeho práva a ani v rozpore s článkom 47 Charty základných práv EÚ o práve na spravodlivý proces. V prejednávanom prípade nie je daný zákonný dôvod obrátiť sa s predbežnou otázkou výkladu úniového práva na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. O odvolaní oprávneného proti výroku napadnutého uznesenia o trovách exekúcie odvolací súd nerozhodoval. Dňa 01.11.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 299/2013 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý sa dotkol aj ustanovenia § 58 ods. 6 Exekučného poriadku upravujúceho do 31.10.2013 prípustnosť odvolania proti výroku o náhrade trov konania v rozhodnutiach podľa § 57 Exekučného poriadku; od 01.11.2013 Exekučný poriadok prípustnosť odvolania proti rozhodnutiam o náhrade trov konania pri zastavení exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku výslovne neupravuje, preto podľa § 202 ods. 2 O.s.p. potom platí, že ak o trovách exekúcie pri jej zastavení podľa § 57 Exekučného poriadku rozhodol sudca, odvolanie proti výroku o náhrade trov exekúcie nie je prípustné; prípustnosť odvolania proti výroku o trovách exekúcie tak vyplýva len z ustanovenia § 374 ods. 4 prvá veta O.s.p., pretože ho vydal vyšší súdny úradník po 01.11.2013 a oprávnený podal odvolanie tiež po 01.11.2013, t.j. podaním odvolania oprávnenou osobou sa napadnutý výrok o trovách exekúcie zo zákona zrušil a o trovách exekúcie musí nanovo rozhodnúť sudca okresného súdu (§ 374 ods. 4 posledná veta O.s.p.). Len pre úplnosť odvolací súd udáva, že aj keď sa zo spisu javí, že povinná v priebehu exekúcie zomrela, táto skutočnosť nemala vplyv na rozhodnutie o podanom odvolaní. V priebehu odvolacieho konania doručil súdny exekútor súdu písomné podanie zo dňa 07.03.2014 (č.l. 59 spisu), ktorým dal podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku a rozhodnutie o trovách exekúcie z dôvodu zistenia, že „dedičské konanie sp. zn. 10D/48/2013 po povinnej bolo zastavené pre nemajetnosť“; keďže však žiadny návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania nebol podaný (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), odvolací súd pokračoval v konaní o podanom odvolaní bez ohľadu na túto právnu skutočnosť. Okresný súd si ozrejmí, či povinná po začatí konania skutočne zomrela a v prípade, že áno a súčasne nebude podaný návrh na pripustenie zmeny účastníkov konania (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku), bude v konaní pre účely rozhodnutia o trovách exekúcie pokračovať len s oprávneným a súdnym exekútorom (pôvodným a súčasným); z dôvodu úmrtia povinná stratila spôsobilosť byť účastníkom konania v prejednávanej veci a súčasne zaniklo aj jej zákonné zastúpenie opatrovníkom (č.l. 25 spisu); bez osobitného rozhodnutia o zmene účastníkov konania (§ 37 ods. 3 Exekučného poriadku) však nemožno v konaní pokračovať s jej prípadnými právnymi nástupcami. Je potrebné osobitne zdôrazniť, že pokiaľ okresný súd zistí, že povinná zomrela po začatí exekučného konania bez zanechania majetku a konanie o dedičstve po nej bolo zastavené pre nemajetnosť, zákonným dôvodom na zastavenie exekúcie malo byť ustanovenie § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku (porovnaj napríklad uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/5/2011 zo dňa 30.05.2011 alebo sp. zn. 2MCdo/10/2012 zo dňa 25.07.2012); v tomto prípade nebude okresný súd pri rozhodovaní o trovách exekúcie viazaný právnym dôvodom zastavenia exekúcie uvedeným v napadnutom uznesení (porovnaj napríklad uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/8/2012 zo dňa 30.04.2013). Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné.