Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 43CoE/305/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202277 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 08. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Drahomíra Dibdiaková ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707202277.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Fridrich Paľko, s.r.o., so sídlom Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421 proti povinnému N. B., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom XXX XX S. H. XXX, o vymoženie pohľadávky vo výške 844,45 Eur s príslušenstvom, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, Exekútorský úrad so sídlom Borovianska 17, 960 01 Zvolen pod sp. zn. EX 355/07, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/676/2007-21 zo dňa 10. mája 2011, o návrhu oprávneného na prerušenie konania v senáte jednohlasne takto r o z h o d o l : Návrh oprávneného na prerušenie konania z a mi e t a . Rozhodnutie Okresného súdu Zvolen č. k. 11Er/676/2007-21 zo dňa 10. mája 2011 zrušuje a vec vracia okresnému súdu na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím okresný súd s poukazom na § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní a § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že poverením zo dňa 02.04.2007 vykonaním exekúcie poveril súdneho exekútora JUDr. Jozefa Ďuricu na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 844,45 Eur na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok sp. zn. SR 4185/06 zo dňa 28.09.2006, ktorý vydal Stály rozhodcovský súd spoločnosti Slovenská rozhodcovská a.s. so sídlom v Bratislave. Rozhodcovským rozsudkom bola povinnému uložená povinnosť zaplatiť oprávnenému sumu 844,45 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 0,25% denne zo sumy 836,49 Eur od 18.10.2006 do zaplatenia a nahradiť mu trovy rozhodcovského konania vo výške 219,54 Eur. Podkladom pre vydanie rozhodcovského rozsudku bola aj Zmluva o úvere zo dňa 07.04.2006. Rozhodcovský súd zaviazal povinného na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré predstavovalo 0,25% denne, tj. 91,25% ročne z dlžnej sumy. Okresný súd takto priznané plnenie považoval za plnenie zákonom nedovolené a tiež za plnenie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Okresný súd uviedol, že zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť, čo tvorí istinu a čo poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností a preto exekúcie podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) a odseku 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní zastavil v celom rozsahu. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený a navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa zrušil. Oprávnený nesúhlasil s tým, že by bol v zmluve o úvere dohodol neprimerane vysoké úroky z omeškania, keďže zmluvné strany v bode 6 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru súhlasili s tým, že dlžník zaplatí veriteľovi úrok z omeškania vo výške 0,25% z dlžnej sumy za každý deň omeškania odo dňa, keď sa stal splatný celý dlh až do dňa jeho uhradenia. Takto dohodnutá výška úroku nie je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pretože oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov, nevyžaduje zabezpečenie pri poskytnutí úveru a nesie obchodné riziko, ktoré s jeho podnikaním súvisí. Dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka len vtedy, ak poruší svoje povinnosti vyplývajúce pre neho z dohodnutej zmluvy. Oprávnený tiež v odvolaní poukázal na to, že rozhodcovský rozsudok bol predmetom skúmania zo strany súdu už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu exekútorovi. V tomto konaní súd uznal exekučný titul za súladný zo zákonom, a preto následne udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Dňa 07.09.2012 bolo odvolaciemu súdu doručené podanie oprávneného zo dňa 03.09.2012, v ktorom oprávnený doplnil právnu argumentáciu k podanému odvolaniu a zároveň podal návrh na prerušenie konania aj podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EU. V podaní poukázal na to, že smernica nemá všeobecnú záväznosť ako nariadenie, pretože je adresovaná iba členským štátom, a nie všetkým fyzickým a právnickým osobám. Uviedol, že ak smernica bola prebratá do slovenského právneho poriadku správne a včas, je nutné najmä z dôvodu právnej istoty aplikovať slovenskú právnu úpravu. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie od rozsudku Marshall z 26. februára 1986, podľa ktorej samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno odvolávať. Na rozdiel od všeobecného súdu mal za to, že tvrdenie o tom, že „ Smernica rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 považuje riešenie sporov zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané“ je nepreukázateľnou domnienkou súdu, ktorý toto tvrdenie nezdôvodnil a ani sa v odôvodnení neodvolal na žiadne presné a jasné znenie tejto smernice. Poukázal na slovenské znenie písmena q) ods. 1 Prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 upravujúce neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách a porovnal ho s ostatnými jazykovými zneniami, pričom konštatoval, že ostatné jazykové verzie uvádzajú, že spotrebiteľská zmluva nesmie od spotrebiteľa vyžadovať, aby spory riešil výlučne akýmsi osobitným typom arbitráže, ktorý nie je upravený právnymi predpismi a kde rozhodcovia nie sú povinní aplikovať príslušné hmotné právo. Vzhľadom na požiadavky jednotnej aplikácie a jednotnej interpretácie úniového práva je potrebné text úniového predpisu skúmať vo všetkých jeho úradných jazykových verziách a vziať do úvahy skutočný úmysel zákonodarcu a cieľ samotného predpisu (Pimlott, F-52/06). Oprávnený ďalej namietal, že súd sa nijako nevysporiadal s výkladovými pravidlami uvedenými v Smernici Rady 93/13/EHS a nijako nezdôvodnil prečo považuje rozhodcovskú doložku za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve. Oprávnený mal za to, že v danom prípade je nutné požiadať o výklad pojmu „nekalá zmluvná podmienka“ v kontexte tohto sporu Súdny dvor Európskej únie. Oprávnený ďalej dodal, že Súdnemu dvoru EU by mala byť daná príležitosť posúdiť exekučné konanie týkajúce sa záväzkových vzťahov v rámci spotrebiteľských zmlúv komplexne tak, aby účastníkov konania zbavilo právnej neistoty vyplývajúcej z doterajšieho výkladu úniového práva a následnej aplikácii vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky. Ustanovenia vnútroštátneho práva by podľa oprávneného mali byť vykladané v rámci Smernice Rady 93/13/EHS najmä v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ. Vzhľadom na uvedené oprávnený navrhol, aby odvolací súd konanie prerušil a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložil prejudiciálne otázky v znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Sudca nemienil odvolaniu oprávneného vyhovieť, preto ho podľa § 374 ods.4, veta prvá a druhá O.s.p. predložil odvolaciemu súdu na rozhodnutie. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací vec prejednal podľa ustanovení § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je dôvodné. Odvolací súd návrhu oprávneného na prerušenie konania zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Súdny dvor v rozsudku zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81 v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Súdny dvor môže v rámci výkonu právomoci výkladu práva Únie, ktorá mu je zverená v článku 267 ZFEÚ vykladať všeobecné kritériá používané normotvorcom Únie na účely definovania pojmu nekalá podmienka. V rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 60 a 79). Podľa § 36 ods. 5 zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Z ustanovenia § 36 ods. 5 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučné konanie nie je možné prerušiť z dôvodov, ktoré sú uvedené v tretej časti Občianskeho súdneho poriadku, napr. § 107, § 109 ako aj § 110. Dôvodom je tá skutočnosť, že účel, ktorý sa v základnom konaní sleduje prerušením konania je možné v exekučnom konaní dosiahnuť odkladom exekúcie podľa § 56 Exekučného poriadku. Výnimkou je len situácia, ak osobitný zákon priamo upravuje prerušenie exekučného konania. Takýmto osobitným zákonom je zákon č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní v znení neskorších predpisov (§ 14), zákon č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii (§ 114 ods. 1 písm. b)), ako aj zákon č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom (§ 68d). Odvolací súd v súvislosti návrhom oprávneného na prerušenie konania podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. dodáva, že ak sa účastník domáha prerušenia konania podľa uvedeného ustanovenia s tým, že súdu zároveň navrhuje otázky, ktoré majú byť Súdnemu dvoru Európskej únie ako predbežné otázky predložené, je odvolací súd, tj. súd, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie, ak považuje vyriešenie takejto otázky za nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, a teda, ak je vyriešenie uvedenej otázky spôsobilé podstatným spôsobom ovplyvniť jeho rozhodnutie. Súd v danom prípade postupuje ex officio, a teda nie je potrebný ani návrh zo strany účastníka. Odvolací súd považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúci spor, keďže v predmetnom konaní súd neaplikuje priamo ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené Smernicou Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, a teda ani právnu úpravu obsiahnutú v písm. q) ods. 1 Prílohy tejto smernice, výklad ktorého oprávnený žiada v prvej otázke, ale priamo aplikuje ustanovenia týkajúce sa ochrany spotrebiteľa upravené vo vnútroštátnom právnom poriadku, predovšetkým v ustanovení § 52 a nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka. Aj v prípade, ak by odvolací súd považoval oprávneným položené otázky za relevantné pre toto konanie, judikatúra Súdneho dvora EU upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok, a to najmä vtedy, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne jasné (tzv. acte clair, (fr.)). Preskúmaním veci odvolací súd zistil, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie doručeného súdnemu exekútorovi dňa 13.02.2007 a žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie pre exekučný titul - rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu sp. zn. SR 4185/06 zo dňa 28.09.2006 vydal dňa 02.04.2007 pre súdneho exekútora poverenie na vymoženie povinnosti uloženej v exekučnom titule a to sumy 25.440,- Sk (844,45 Eur) spolu úrokom z omeškania zo sumy 25.200,- Sk (836,49 Eur) vo výške 0,25% denne od 15.06.2006 do zaplatenia, trovy konania vo výške 6.614,- Sk (219,54 Eur) a trov exekúcie. Následne okresný súd napadnutým uznesením exekúciu vyhlásil sa neprípustnú a zastavil ju, nakoľko dospel k záveru, že uložená povinnosť v rozhodcovskom rozsudku, a to úrok z omeškania vo výške 0,25% denne, čo predstavuje 91,25 % ročne z dlžnej sumy je plnením nedovoleným a plnením v rozpore s dobrými mravmi podľa § 45 ods. 1 písm. b) a c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní Podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak exekúciu vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu. Súd môže v rozsahu svojej zákonnej prieskumnej povinnosti skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania, nielen pri rozhodovaní o udelení poverenia exekútorovi, a to na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu. Spôsobilý exekučný titul je jednou zo základných podmienok exekučného konania, nedostatok ktorej je neodstrániteľný a je dôvodom na zastavenie exekučného konania. Pokiaľ teda súd zistí, že exekučný titul, predložený oprávneným nespĺňa formálne alebo obsahové náležitosti, môže exekúciu zastaviť. Z uvedených dôvodov odvolací súd považuje odvolaciu námietku oprávneného, podľa ktorej mal exekučný súd prekročiť rámec svojej preskúmavacej právomoci, keď posudzoval súladnosť exekučného titulu - rozhodcovského rozsudku so zákonom, za nedôvodnú. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn.: I. ÚS 456-/2011-19 zo dňa 23. novembra 2011, v ktorom Ústavný súd uviedol, že „okresný súd je nielen oprávnený, ale aj povinný skúmať zákonnosť exekučného titulu v ktoromkoľvek štádiu už začatého exekučného konania a nielen v súvislosti s vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, a to napr. aj pre účely zistenia existencie dôvodu, pre ktorý by bolo potrebné už začaté exekučné konanie zastaviť“. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý v rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“. Odvolací súd nepovažoval za správny postup súdu prvého stupňa, v ktorom sa zaoberal hodnotením práv a povinností, dohodnutých zmluvnými stranami v zmluve o úvere ohľadne dohodnutého úroku z omeškania a jeho súladu s dobrými mravmi. Takýmto postupom porušil rovnosť účastníkov konania, keď kritérium dobrých mravov aplikoval len na oprávneného, ako veriteľa a vôbec nezohľadnil, že dlžníkovi, resp. povinnému bol úver skutočne poskytnutý. Právne hodnotiť odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, ako aj ďalšie dojednania v úverovej zmluve bez toho, aby sa najskôr okresný súd vysporiadal s tým, či rozhodcovská doložka, resp. zmluva, na základe ktorej bol vydaný exekučný titul bola dohodnutá platne, a teda či nejaví znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, je podľa názoru odvolacieho súdu nadbytočné. Nakoľko súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil, odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h) zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. Súd prvého stupňa sa v ďalšom konaní bude zaoberať predovšetkým posúdením otázky, či exekučný titul spĺňa formálne a materiálne náležitosti vykonateľného rozhodnutia, na základe ktorého by sa mohla viesť exekúcia, pričom bude zisťovať, či vzťah medzi účastníkmi nie je vzťahom spotrebiteľským. Pri skúmaní posúdi, či medzi účastníkmi došlo k platnému dojednaniu rozhodcovskej doložky, na základe ktorej si odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd rozhodnúť spor medzi oprávneným a povinným vyplývajúci zo zmluvy o úvere, a to z hľadiska jej formy, ale aj obsahu, ako aj z hľadiska, či nevykazuje znaky neprijateľnej podmienky v spotrebiteľskej zmluve. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.