Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 5CoE/58/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6707202280 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Babjak ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6707202280.1 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému Q. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: N. XXXX/XX, N., prechodne bez nahlásenia bytom: P. I. XXXX/X, XXX XX N., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jozefom Ďuricom, so sídlom exekútorského úradu Borovianska 17, 960 01 Zvolen, pod sp. zn. EX 351/07, na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 988,51-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č.k. 11Er/678/2007-20 zo dňa 11.05.2011, takto r o z h o d o l : Uznesenie okresného súdu z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd, konajúci ako súd exekučný, napadnutým rozhodnutím vyhlásil v prvom výroku exekúciu za neprípustnú a v druhom výroku ju zastavil. Tretím výrokom oprávnenému uložil povinnosť zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 11,43-Eur do 3 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci bol rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s. sp.zn.: SR 4684/06 zo dňa 10.10.2006, ktorý uložil povinnému povinnosť na zaplatenie istiny vo výške 1054,90-Eur spolu s 0,25 % úrokom z omeškania denne zo sumy 815,91- Eur od 15.09.2006 do zaplatenia a nahradiť trovy konania 261,93-Eur. Z odôvodnenia exekučného titulu vyplynulo, že právny vzťah medzi účastníkmi vznikol na základe zmluvy o úvere zo dňa 16.02.2006. Exekučný súd uviedol, že rozhodcovský súd zaviazal v rozsudku povinného na úhradu istiny s príslušenstvom, ktoré pozostávalo z úroku z omeškania vo výške 0,25 % denne, t.j. 91,25% ročne z dlžnej sumy. Zo samotného rozhodcovského rozsudku nie je možné posúdiť ani rozlíšiť, čo tvorí samotnú istinu a čo sú poplatky a sankcie za nesplnenie zmluvných povinností, a preto nie je možné posúdiť ani ich primeranosť a súlad so zákonom, a teda zastaviť exekúciu len v časti. Exekučný súd zastavil exekúciu v plnom rozsahu najmä preto, že rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktoré zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25% ročne, je rozhodnutím, ktoré zaväzuje na plnenie zákonom nedovolené a odporujúce dobrým mravom, a preto v zmysle § 45 ods.1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ako „ZoRK“) exekučný súd konanie zastaví aj bez návrhu. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený. Namietal, že dohodnutá výška úrokov 0,25% denne nie je neprimeraná a nie je v rozpore so zásadami obchodného styku, a to aj vzhľadom na skutočnosť, že oprávnený poskytuje úvery z vlastných zdrojov. Ani zo zákona, ani z iných právnych predpisov nie je možné odvodiť pre obchodné záväzkové vzťahy obmedzenie výšky úrokovej sadzby, ktorú si môžu zmluvné strany dohodnúť. Poukázal aj na rozhodnutie NS SR č.k. 1 Obdo 34/2004 zo dňa 21.12.2004 ako aj na ďalšie jeho rozhodnutia. Ďalej uviedol, že dohodnutý úrok z omeškania je sankciou a postihuje dlžníka, ak ten poruší svoje povinnosti vyplývajúce mu z dohodnutej zmluvy. Plnenie dohodnutého záväzku je elementárnou zásadou zmluvného práva. Na dobré mravy sa nemôže odvolávať ten, kto ich ako prvý svojím konaním porušil. Súd by pri takejto aplikácii moderačného práva vlastne nabádal dlžníka neplniť svoj záväzok, keďže ten by vedel, že sankcie za neplnenie dohodnutého záväzku budú zmiernené či dokonca anulované súdom. Takého konanie by viedlo k značnému oslabovaniu postavenia veriteľa. S ohľadom na uvedené sa oprávnený nestotožňuje ani s priznanými trovami exekúcie súdneho exekútora. V závere odvolania navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil. Odvolaciemu súdu bol spolu s podaným odvolaním doručený aj návrh oprávneného zo dňa 03.09.2012 na prerušenie konania postupom podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len ako „O.s.p.“) a čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ a doplnenie právnej argumentácie k podanému odvolaniu. Návrh na prerušenie konania odôvodnil oprávnený potrebou, aby boli predložené Súdnemu dvoru Európskej únie prejudiciálne otázky v nasledovnom znení: 1) Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? V prípade zápornej odpovedi Súdneho dvora na prvú otázku, oprávnený navrhol otázku v znení: 2) Je možné ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje ustanovenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „ všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade vnútroštátnymi predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu“? 3) Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv EÚ také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotné ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo. Vo veci rozhodol vyšší súdny úradník. Zákonný sudca predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu podľa ustanovenia § 374 ods. 4 O.s.p., nakoľko nemienil odvolaniu vyhovieť. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovenia § 212 O.s.p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného je opodstatnené. Exekučný súd v danom prípade vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju z dôvodu, že rozhodnutie rozhodcovského súdu zaväzovalo povinného na úrok z omeškania vo výške 91,25 % ročne, čo považoval na plnenie zákonnom nedovolené a odporujúce dobrým mravom. Nesprávnosť napadnutého rozhodnutia okresného súdu vidí odvolací súd v posudzovaní primeranosti plnenia. Krajský súd má za preukázané, že skúmaniu správnosti priznaného plnenia má predchádzať skúmanie spôsobilosti exekučného titulu. Z ustanovení Exekučného poriadku (§ 44 ods. 2) vyplýva, že súd má skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Prvostupňový súd je predovšetkým povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého má byť vedená exekúcia, je spôsobilým exekučným titulom. Najvyšší súd SR už v uznesení sp.zn. 3 Cdo 146/2011 z 13.10.2011, uverejnenom v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č.3 z roku 2012 pod por. č. 46, zaujal stanovisko, že pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Rozhodcovský rozsudok má podľa § 35 ZoRK účinky pre účastníkov konania ako právoplatný rozsudok. Podľa ZoRK to platí pre rozhodnutia vydané rozhodcovským súdom v konaní podľa ZRK. Rozhodcovskému súdu jeho kompetencia rozhodovať majetkové spory však neplynie priamo zo zákona, ale rozhodcovský súd ju získa až na základe dohody medzi účastníkmi sporu v rozhodcovskej zmluve. Z tohto dôvodu je pre posúdenie, či súdu bol alebo nebol predložený exekučný titul, nevyhnutnou súčasťou prieskumu zisťovanie, či bol rozhodcovský rozsudok vydaný na základe rozhodcovskej zmluvy platne dojednanej či už vo forme osobitnej zmluvy alebo doložky k inej zmluve. Predpokladom posúdenia otázky, či v danom prípade bola založená právomoc rozhodcovského sudu, je zistenie skutkového stavu veci, t.j. zistenie, či v danom prípade bola uzavretá rozhodcovská zmluva/ doložka. Keďže vydaním nepreskúmateľného rozhodnutia sa účastníkom konania odňala možnosť riadne brániť svoje záujmy v odvolacom konaní, odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 221 ods. 1 písm. f) a h) O.s.p. napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. V ďalšom konaní bude potrebné, aby sa exekučný súd postupne zameral predovšetkým na ozrejmenie, či predložený rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní vôbec mohol nadobudnúť právne účinky, pretože za predpokladu, ak by právomoc rozhodcovského súdu bola založená na rozhodcovskej zmluve, ktorá platne uzatvorená nikdy nebola, bolo by nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore so zákonom a ako nulitný právny akt nemôže byť spôsobilým exekučným titulom. Len v prípade, ak by mal exekučný súd hodnoverne v konaní preukázané, že rozhodcovská zmluva bola platne uzatvorená, je oprávnený skúmať samotný obsah rozhodcovskej zmluvy z hľadiska naplnenia kritérií spotrebiteľského práva a zákonnosti priznaného plnenia podľa ustanovení § 45 ods. 1 a 2 ZoRK. Podľa § 205 ods. 3 O. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Uplynutím lehoty na odvolanie zaniká možnosť odvolateľa upravovať nielen rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, ale aj dopĺňať dôvody odvolania. Dôvodová správa vysvetľuje túto úpravu tým, že zákon vyčerpávajúco vypočítava prípustné odvolacie dôvody, a preto dopĺňanie dôvodov odvolania aj po uplynutí lehoty na odvolanie je zbytočné. Na základe uvedeného sa odvolací súd nezaoberal dôvodmi odvolania doplnenými v podaní oprávneného zo dňa 03.09.2012. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že oprávnený navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. (v samostatnom návrhu na prerušenie konania). Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. pre prerušenie konania, nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania ako nedôvodný zamietol. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.