Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Banská Bystrica Spisová značka: 4CoE/10/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 6711201869 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Bušík, PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBB:2014:6711201869.3 Uznesenie Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného Fridrich Paľko, s.r.o., Grösslingova 4, 811 09 Bratislava, IČO: 36 864 421, proti povinnému C.. I. H. - P., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom: Z. X. XXX/X, K. F., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, so sídlom exekútorského úradu Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp. zn. EX 764/11 na vymoženie pohľadávky oprávneného vo výške 1530,83-Eur s prísl., o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Zvolen č. k. 22Er/141/2011-64 zo dňa 15.10.2013, takto r o z h o d o l : Uznesenie Okresného súdu Zvolen č.k. 22Er/141/2011-64 zo dňa 15.10.2013 z r u š u j e a v e c m u v r a c i a na ďalšie konanie. Návrh oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Odvolaním napadnutým uznesením okresný súd v prvom výroku podľa § 45 ods.1 písm. b) zákona č.244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej aj ako „ZoRK“) v spojení s § 57 ods.2 zákona č.233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Exekučný poriadok“) exekúciu v danej veci zastavil. V druhom výroku napadnutého uznesenia podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie vo výške 40,- Eur súdnemu exekútorovi. V odôvodnení predmetného uznesenia okresný súd uviedol, že exekučným titulom v danej veci je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., sp.zn. SR 10766/10 zo dňa 16.11.2010. Oprávnený a povinný uzatvorili dňa 16.11.2009 zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky. Rozhodcovská doložka, obsiahnutá v bode 15 všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere nebola individuálne dojednaná, a preto je absolútne neplatná či už v zmysle § 4 ZoRK alebo § 40 ods.1 Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „OZ“). Keďže právomoc rozhodcovského súdu na rozhodnutie v predmetnej veci je založená na absolútne neplatnom právnom úkone v zmysle § 40 ods.1 OZ, exekučný súd po preskúmaní exekučného titulu dospel k názoru, že je vydaný v rozpore so zákonom. Z dôvodu absolútnej neplatnosti rozhodcovskej doložky nemôže byť na jej podklade vydaný rozhodcovský rozsudok spôsobilým exekučným titulom. Na základe uvedeného súd exekúciu s poukazom na § 45 ods.1 písm. b) ZoRK a v zmysle § 57 ods.2 Exekučného poriadku aj bez návrhu zastavil. Súd podľa § 203 ods.1 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného na náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi vo výške 40,-Eur, nakoľko k zastaveniu exekúcie došlo zavinením oprávneného. Proti predmetnému rozhodnutiu okresného súdu sa v zákonom stanovenej lehote odvolal oprávnený a v odvolaní uviedol, že sa nestotožňuje s uvedeným uznesením okrem iného z nasledovných dôvodov: - súd konal v rozpore s právom EÚ, ak vylúčil možnosť aplikovateľnosti možnej neprijateľnej zmluvnej podmienky bez toho, aby upozornil spotrebiteľa a počkal na to, či spotrebiteľ dá najavo, že zamýšľa uplatniť jej neprijateľnosť, ako aj bez toho, aby o svojom zámere a zámere spotrebiteľa v rámci zásady kontradiktórnosti a rovnosti zbraní informoval oprávneného a umožnil mu vyjadriť sa s cieľom ovplyvniť výsledok konania. Rozhodnutie vydané v rozpore s právom EÚ, ktoré porušuje právo účastníkov na spravodlivý súdny proces a právo na súdnu ochranu, musí byť v právnom štáte zrušené, - poukázal na uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 13CoE 44/2012 zo dňa 24.05.2012, z ktorého je podľa oprávneného zrejmé, že ak exekučný súd už vydal exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, nie je možné aby v nasledujúcich procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky a na takého posúdenie potom viazal jej zastavenie, pretože ide o nezákonný postup, ako aj na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE 641/2011 zo dňa 30.11.2012, pretože toto podľa neho svedčí o opodstatnenosti ním uplatnených odvolacích dôvodov a kópiu predmetného uznesenia priložil k odvolaniu, - všeobecný súd, ktorý koná v pozícii exekučného súdu, nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci s tým, že výsledkom takéhoto rozhodovania je úplná nemožnosť vykonať právo pre veriteľa, teda vmanévrovanie veriteľa do situácie, akoby bol exekučný titul zrušený, - exekučný súd nie je súdom v zmysle ust. § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení tuzemského rozhodcovského rozsudku a ani nepokračuje v konaní vo veci rozsahu uvedenom v žalobe alebo v rozsahu uvedenom vo vzájomnej žalobe, - z hľadiska princípu právnej istoty, ktorý musí dotvárať stav ústavnosti v právnom štáte, nemôže ten istý štátny orgán - všeobecný súd - dotvárať svoje rozhodovacie oprávnenia smerujúce k zamedzeniu účinkom rozhodcovského rozsudku na právne postavenie žalovaného (dlžníka) tam, kde neexistujú a to preto, že z vôle zákonodarcu existujú na inom mieste a v inom čase, a to tam, kde ich platné právo zaraďuje, - všeobecný súd interpretoval a následne aplikoval označené ustanovenia tak, akoby upravovalo konanie bez návrhu vždy vtedy, ak súd zistí v rozsudku rozhodcovského súdu nedostatky bližšie špecifikované v ust.§ 45 ods. 1 písm. b) alebo c) ZoRK, - exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, čo ho vmanévrovalo do situácie, v ktorej rozhodujúc o právnom postavení účastníkov rozhodcovského konania úplne ignoroval všetky procesné zásady súdneho rozhodovania v právnom štáte spojené s exekučnou vecou, - exekučný súd je v zmysle ust. §45 ods. 1 písm. c) ZoRK oprávnený skúmať len to, či plnenie priznané rozhodcovským rozsudkom je v súlade s dobrými mravmi a nie otázku súladu rozhodcovskej doložky s dobrými mravmi, - záver o spotrebiteľskom charaktere zmluvy o úvere je absolútne nesprávny a v rozpore so zisteniami súdu. Povinný pri uzatváraní zmluvy o úvere konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a oprávnený mu poskytol podľa zmluvy o úvere finančné prostriedky na účel podnikania. Vzhľadom na túto skutočnosť sa na povinného nemôže vzťahovať ochrana, ktorú právny poriadok poskytuje spotrebiteľovi. V závere odvolania navrhol, aby krajský súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby konanie podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. prerušil a Súdnemu dvoru predložil prejudiciálne otázky v nasledujúcom znení: 1. Má sa ustanovenie písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHS z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov? 2. V prípade zápornej odpovede Súdneho dvora Európskej únie na prvú otázku, je možné ustanovenia písm. q) ods. 1 prílohy smernice Rady 93/13/EHD z 5.4.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách vykladať tak, že mu neodporuje uzatvorenie takej rozhodcovskej doložky, ktorá ustanovuje, že „všetky spory vzniknuté zo zmluvy (vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie) budú riešené a) pred stálym rozhodcovským súdom, ktorý vykonáva svoju činnosť na základe zákona a voči jeho rozhodnutiu možno podať žalobu o zrušenie všeobecnému súdu podľa zákona, ak žalujúca zmluvná strana podá žalobu na rozhodcovskom súde, alebo b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak žalujúca strana podá žalobu na súde s tým, že ak ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu na všeobecnom súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku rozhodcovskej doložky, čo však neplatí, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je rozhodcovskou doložkou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu? 3. Je v súlade s čl. 17 a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie také rozhodnutie vnútroštátneho súdu, ktoré aplikujúc vnútroštátne procesné a aj hmotnoprávne ustanovenia s odkazom na smernicu 93/13/EHS zabráni vymožiteľnosti reálnej pohľadávky veriteľa voči spotrebiteľovi? Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril. Rozhodnutie okresného súdu bolo vydané vyšším súdnym úradníkom. Zákonný sudca okresného súdu vec predložil na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 O.s.p.). Krajský súd ako súd odvolací preskúmal napadnuté uznesenie exekučného súdu podľa § 212 ods. 1 O.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a napadnuté rozhodnutie prvostupňového súdu podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a podľa § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že k žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie doručenej Okresnému súdu Zvolen, ktorú spísal súdny exekútor JUDr. Rudolf Krutý na základe návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie vo veci oprávneného proti povinnému bol priložený rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu, sp. zn. SR 10766/10 zo dňa 16.11.2010. Zo zmluvy o úvere uzavretej medzi oprávneným ako veriteľom a povinným ako dlžníkom dňa 16.11.2009 vyplýva, že dlžník (povinný) bol v zmluve označený aj ako fyzická osoba nepodnikateľ aj ako fyzická osoba živnostník v Živnostenskom registri vedený pod č. 601-9590. Podľa § 52 ods. 1 OZ, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa odseku 4 citovaného ustanovenia spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Občiansky zákonník v ust. § 52 -54 upravuje osobitnú ochranu v spotrebiteľských zmluvách, teda v zmluvách, pre ktoré najmä Občiansky zákonník Obchodný zákonník, ale aj iné právne predpisy ustanovujú osobitné podmienky a určujú, aké náležitosti zmluva musí obsahovať a naopak, ktoré v nej nesmú byť (neprijateľné podmienky) na ochranu tzv. slabšej zmluvnej strany, ktorou je spotrebiteľ, pričom spotrebiteľ môže byť len osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Odvolací súd preskúmaním veci zistil, že súd prvého stupňa pri vydaní napadnutého rozhodnutia nemal dostatočne zistený skutkový stav z dôvodu, že nemal preukázané, že zmluva o úvere uzavretá medzi oprávneným a povinným, ktorá bola právnym základom pre vydanie exekučného titulu je spotrebiteľskou zmluvou, keďže povinný je v úverovej zmluve označený okrem svojho mena, priezviska, rodného čísla, čísla občianskeho preukazu aj ako živnostník s obchodným menom, miestom podnikania, IČO-m a číslom zápisu v živnostenskom registri: XXX-XXXX Súčasne zo zmluvy o úvere vyplýva, že povinnému bol poskytnutý úver na výkon podnikania. Z uvedenej zmluvy tak nie je zrejmé, či dlžník v nej označený aj ako fyzická osoba-nepodnikateľ aj ako fyzická osoba- podnikateľ- živnostník konal, resp. nekonal pri jej uzatvorení a plnení v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. V prípade, že zmluvu o úvere uzavretú medzi povinným a oprávneným by nebolo možné považovať za spotrebiteľskú zmluvu, nebolo by možné dohodnutú rozhodcovskú doložku upravenú medzi zmluvnými stranami považovať za neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve, pretože ustanovenia na ochranu spotrebiteľa by sa na tento právny vzťah nevzťahovali. Podľa názoru odvolacieho súdu skúmaniu povahy obsahu rozhodcovského rozsudku musí predchádzať prieskum právomoci rozhodcovského súdu, ktorá sa zakladá rozhodcovskou zmluvou. Ak je totiž rozhodcovská zmluva neplatná, potom rozhodcovský rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní, ktorý odvodzoval svoju právomoc z neplatnej rozhodcovskej doložky, nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom. Z uvedených dôvodov musel odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušiť a podľa § 221 ods.2 O.s.p. vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom bude skúmať, či vzťah medzi oprávneným a povinným je spotrebiteľským vzťahom, a teda či tento spadá pod režim právnych predpisov upravujúci ochranu spotrebiteľov. Súd prvého stupňa bude zisťovať, či dlžník pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti alebo nie. Uvedené skutočnosti odvolací súd konštatoval už vo svojom uznesení č.k. 4 CoE/23/2013 zo dňa 12.06.2013, avšak prvostupňový súd sa nimi pri svojom následnom rozhodovaní vo veci neriadil. Odvolací súd preskúmaním veci taktiež zistil, že oprávnený v odvolaní navrhuje predmetné exekučné konanie prerušiť podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. pre nesúlad ust. § 44 ods. 2 prvá a druhá veta Exekučného poriadku s čl. 1 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, a tiež podľa ust. § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ZFEU) Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať rozhodnutie o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv; b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie; Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Odvolací súd poukazuje na Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 33/2012 zo dňa 29. marca 2012, v ktorom Najvyšší súd SR na základe mimoriadneho dovolania riešil aj práve otázku prerušenia konania súdom, ak rozhodol o tom, že požiada podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní EÚ (ďalej len „ZFEÚ“) Súdny dvor Európskej únie o vydanie rozhodnutia o predbežnej (prejudiciálnej) otázke. V uvedenom uznesení uviedol: „Konanie o predbežnej otázke podľa článku 267 ZFEÚ má povahu osobitného nesporového a medzitýmneho konania, v ktorom má Súdny dvor Európskej únie právomoc vydať rozhodnutie o výklade zakladajúcich zmlúv Únie, o platnosti a výklade aktov inštitúcii, orgánov, úradov alebo agentúr Európskej únie, výklade štatútov orgánov zriadených aktom Rady ES. Konanie o predbežnej otázke pred Súdnym dvorom je inštitútom pôsobiacim v záujme integrácie a zachovania jednoty európskeho práva, pretože v tomto konaní Súdny dvor Európskej únie vydáva rozhodnutia o určitých čiastkových otázkach výkladu a platnosti komunitárneho práva, ktoré je potrebné pre rozhodnutie vnútroštátneho súdu vo veci samej.“ Povinnosť vnútroštátneho súdneho orgánu požiadať Súdny dvor o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke, ktorá je zakotvená v druhej vete článku 267 ZFEÚ nemožno vykladať absolútne, t. j. že vnútroštátny orgán má vždy a za akýchkoľvek okolností povinnosť požiadať o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. Predpokladom povinnosti začať konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva týkajúca sa platnosti alebo výkladu úniového práva je pre riešenie daného prípadu relevantná. Zmyslom riešenia predbežnej otázky nie je rozhodnúť konkrétny spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii súdu členskej krajiny, ale zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva. Zároveň prejudiciálna otázka nastolená Súdnemu dvoru EÚ nesmie byť zjavne neopodstatnená a irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, jej potenciálne zodpovedanie musí mať reálny dosah na prebiehajúci spor, a zároveň nesmie ísť o otázku akademickú v tom zmysle, že táto otázka nemá reálny základ v prejednávanom spore. Odvolací súd pritom poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 6. októbra 1982 vo veci CILFIT, C-283/81, v ktorom v bodoch 9 a 10 odôvodnenia uviedol, že článok 177 ZEHS (teraz článok 267 ZFEÚ) nepredstavuje ďalší opravný prostriedok pre účastníkov konania pred vnútroštátnym súdom. Nepostačuje teda tvrdenie niektorého z účastníkov konania, že zo sporu vyplýva otázka výkladu práva Spoločenstva, na to, aby bol dotknutý súd povinný usúdiť, že ide o otázku položenú v zmysle článku 177. Naproti tomu prináleží vnútroštátnemu súdu obrátiť sa na Súdny dvor prípadne i bez návrhu. V druhom rade zo vzťahu medzi druhým a tretím odsekom článku 177 vyplýva, že súdy, na ktoré sa vzťahuje tretí odsek, majú rovnakú právomoc posúdenia ako všetky ostatné vnútroštátne súdy vo veci zistenia, či rozhodnutie o otázke práva Spoločenstva je potrebné na vydanie ich rozhodnutia. Tieto súdy teda nie sú povinné postúpiť im položenú otázku výkladu práva Spoločenstva, ak otázka nie je relevantná, to znamená v prípadoch, keď odpoveď na túto otázku, nech by bola akákoľvek, nemôže mať nijaký vplyv na vyriešenie sporu. Odvolací súd tiež poukazuje na skutočnosť, že v rámci konania podľa článku 267 ZFEÚ Súdny dvor nie je oprávnený uplatniť právne predpisy Únie na konkrétny prípad, ale môže sa iba vyjadriť k výkladu Zmluvy a aktov prijatých inštitúciami Únie (uznesenie Súdneho dvora EÚ zo dňa 16. novembra 2010, C-76/10, bod 79). Oprávnený v návrhu na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. žiadal odvolací súd, aby Súdnemu dvoru ES na základe čl. 267 ZFEÚ predložil tri prejudiciálne otázky. Odvolací súd považuje za potrebné k tomu zdôrazniť, že je nepochybné, že vnútroštátny poriadok umožňuje riešenie aj takých sporov, ktoré vzniknú zo spotrebiteľských vzťahov v rozhodcovskom konaní podľa ZoRK. Preto považoval v danom prípade oprávneným navrhované predbežné otázky za zjavne neopodstatnené a irelevantné, a to aj vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu, pričom ich prejudiciálne zodpovedanie nemá reálny dosah na prebiehajúce konanie. Z tohto dôvodu nepovažoval za potrebné predložiť oprávneným navrhované predbežné otázky Súdnemu dvoru EÚ, aby mohol rozhodnúť vo veci samej. Judikatúra Súdneho dvora EU mu takýto postup umožňuje (t.j. upravuje výnimky z povinnosti súdu predložiť predbežnú otázku týkajúcu sa výkladu práva Európskej únie, ak je súdom, proti rozhodnutiu ktorého nie je prípustný opravný prostriedok), a to v prípade, ak k danej otázke existuje ustálená judikatúra Súdneho dvora EU a ak výklad a správna aplikácia práva Európskej únie sú súdu úplne zjavné, t.j. keď toto jeho posúdenie a zhodnotenie neexistencie potreby zahájiť prejudiciálne konanie je plne v súlade s doktrínou acte éclaire ako aj s doktrínou acte clairé. Doktrína acte éclaire (konanie objasnené alebo konanie už rozsúdené) je pritom založená na koherencii a vnútornej konzistencii judikatúry Súdneho dvora EÚ, teda na judikatúre, konštantnej, ustálenej, nemeniacej sa v čase. Predstavuje snahu o to, aby sa neodpovedalo na už zodpovedané a neriešili sa „problémy“, ktoré už problémami v dôsledku existencie konštantnej judikatúry vlastne nie sú. Doktrína acté clairé (konanie jasné alebo konanie zrozumiteľné) je založená na postuláte, že začatie konania o predbežnej otázke nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad a aplikácia úniového práva natoľko zrejmé, že nie je potrebné obracať sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor ES. Odvolací súd pre úplnosť dodáva, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania. Na základe uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že v predmetnom konaní nenastal žiadny z dôvodov uvedených v § 109 ods. 1 písm. b) a c) O.s.p. pre prerušenie konania podľa osobitného zákona a ani nie je potrebné obrátiť sa s navrhovanými predbežnými otázkami oprávneného na Súdny dvor EÚ, preto odvolací súd návrh oprávneného na prerušenie konania zamietol ako nedôvodný z obidvoch dôvodov. Rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne, t.j. pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.